Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 134/2012
PDF · 339.73 KB
No categories available
III. ÚS 134/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., Č., zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia
čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Zvolen sp. zn. 6 C 120/1998 z 25. marca 2004, rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 141/2009 z 29. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 51 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 6 C 120/1998 z 25. marca 2004 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Cdo 141/2009 z 29. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného
súdu bola zamietnutá určovacia žaloba sťažovateľa o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil. Rozsudok krajského súd napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu popisuje okolnosti, ktoré majú
odôvodňovať opodstatnenosť jeho určovacej žaloby, poukazuje na pochybenia okresného
súdu a krajského súdu, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho
napadnutom uznesení o neexistencii dôvodov svedčiacich v prospech prípustnosti ním
podaného dovolania podľa § 237 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorého prípustnosť podľa § 237
písm. d) OSP odôvodňoval tým, že v tej istej veci už rozhodol právoplatne správny orgán,
a tiež vo veci konajúce súdy nerešpektovali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného
súdu Hodonín sp. zn. 7 C 669/96 z 5. mája 1997. V súvislosti s prípustnosťou jeho
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP namietal, že krajský súd ako súd odvolací nenariadil
pojednávanie vôbec a „porušil aj právo účastníka byť prítomný na pojednávaní“. Týmto
postupom krajského súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Vo vzťahu
k napadnutému rozsudku okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti namietal,
že súdy nevyhodnotili a nepreskúmali dôkazy, ktoré navrhoval, a ďalej vytýkal aj to, že
„odvolací súd bol povinný na všetky tieto procesné úkony žalobcu – odvolateľa
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom“. Sťažovateľ vlastne namieta nedostatočnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby rozhodol týmto
nálezom:
«1. Okresný súd vo Zvolene ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Banskej bystrici
ako porušovateľ v 2. rade a Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 3. rade, porušili základné
právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48,47
a 46 a garantovaný v čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.
2. Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým z r u š í Uznesenie NS
SR sp.zn. 1 Cdo 141/2009 zo dňa 129.6.2011, z r u š í Rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 15 Co 264/2008-1035 zo dňa 11.3.2009 a z r u š í aj Rozsudok Okresného
súdu Zvolen sp.zn. 6 C 120/98-630 zo dňa 25.3.2004 a vec vráti na ďalšie konanie.
3. ÚS SR sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
900 000,-Eur pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty majetku a za útrapy spôsobené
porušovaním základných ľudských práv v konaní a rozhodovaní, ktoré zavinili svojimi
nespravodlivými rozhodnutiami porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade.
4. Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
priznané primerané finančné zadosťučinenie pre sťažovateľa vo výške 900 000,- Eur,
na účet advokáta JUDr. J. H., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“
ÚS SR.»
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich už uvedených práv rozsudkom okresného
súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd považoval za nevyhnutné zaujať postoj k nedostatkom petitu sťažnosti
sťažovateľa. Sťažovateľ namietal porušenie svojho „základného práva na spravodlivý
súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47 a 46 a garantovaný v čl. 6 ods. 1
Dohovoru“ napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu
bez toho, aby príslušné články ústavy označil aj odsekmi. Ústavný súd tento nedostatok
petitu preklenul aj bez výzvy na odstránenie tohto nedostatku a vychádzajúc z celkového
obsahu sťažnosti ustálil, že sťažovateľ podľa obsahu sťažnosti vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu namietal a odôvodnil najmä porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie svojej záležitosti v jeho
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ
namietal a odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval
o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv
(napr. podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo
petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba
za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy,
k porušeniu čl. 51 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeného článku ústavy napadnutým rozsudkom
okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania
krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho
právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v tom, že krajský súd
nepreskúmal a nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhoval, a nedostatočne arbitrárne odôvodnil
svoje rozhodnutie. Ďalej sťažovateľ vytýkal krajskému súdu, že na prerokovanie jeho
odvolania nenariadil pojednávanie, v dôsledku čoho tiež malo dôjsť k porušeniu jeho
označených práv.
2.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný
súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré nemožno posudzovať izolovane a ktoré
podľa judikatúry tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je
dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré
zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je
rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku
sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či
arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle
však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
K sťažovateľovej námietke, že krajský súd nepreskúmal a nevyhodnotil dôkazy,
ktoré navrhoval, ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy
v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Takýmto predpisom je
v posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok. Dôvodom zamietnutia určovacej
žaloby sťažovateľa podľa § 80 písm. c) OSP, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku
okresného súdu, ako aj krajského súdu, bolo zistenie, že na požadovanom určení, ktorého sa
sťažovateľ svojou žalobou domáhal, nebol naliehavý právny záujem, a to v dôsledku
nevykonateľného petitu, ktorý naformuloval sám sťažovateľ. Z uvedeného dôvodu je preto
akceptovateľný právny záver uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit, pričom bolo nesporné, že
v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa už na liste vlastníctva neboli zapísané nehnuteľnosti
– budovy a stavby, ku ktorým sťažovateľ žiadal určiť vlastnícke právo, čo zakladá
nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení. V nadväznosti na uvedené,
v prípade zamietnutia žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení je
vylúčené, aby súd takýto návrh súčasne preskúmal aj po vecnej stránke. Inými slovami,
procesná neprípustnosť žaloby zakladá prekážku vecného preskúmania žaloby. Z tohto
dôvodu krajský súd za danej procesnej situácie urobil správne, ak neskúmal
a nevyhodnocoval dôkazy navrhované sťažovateľom z vecného hľadiska. Ústavný súd tak
považoval túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.
K ďalšej námietke sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorá
mala spočívať v tom, že krajský súd porušil právo sťažovateľa byť prítomný na pojednávaní
a na verejné vyhlásenie rozsudku, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd reagujúc na zhodnú
námietku sťažovateľa uviedol:
„K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcu 1/, o ktoré
opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p. treba uviesť, že povinnosť
predsedu senátu dovolacieho súdu nariadiť na prejednávanie odvolania pojednávanie,
zakotvená v ustanovení § 214 ods. 1 O.s.p., sa bezpodmienečne vzťahuje iba na prípady, ak
ide o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/
to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno podľa ustanovenia § 214
ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Nakoľko v danom
prípade odvolací súd síce rozhodoval o odvolaní žalobcov proti rozhodnutiu vo veci samej,
ale súčasne pre povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie
odvolania pojednávanie, nebol splnený ani jeden zo zákonom taxatívne vymedzených
predpokladov podľa písm. a/ až c/ § 214 ods. 1 O.s.p. (keď skutkový stav zistený v rozsahu
dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bol zrejme postačujúci aj pre rozhodnutie
odvolacieho súdu; dôvody pre nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania podľa
§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. v prejednávanej veci neprichádzali do úvahy), postupom
v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., t.j. rozhodnutím o tomto odvolaní bez
nariadenia pojednávania, neodňal odvolací súd (žalobcom) žalobcovi 1/ možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“
Ústavný súd v takto prezentovanom právnom názore a z neho vyplývajúcich záverov
najvyššieho súdu neidentifikoval žiadnu svojvôľu ani arbitrárnosť a v okolnostiach prípadu
považuje v tejto časti napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za vecne i právne správne
a ako také aj za súladné s ústavnými požiadavkami kladenými na súdne rozhodnutie.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 47 a čl. 48
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
K namietanému porušeniu základných práv obsiahnutých v uvedených článkoch
ústavy sťažovateľ neuviedol žiadne dôvody ani právnu argumentáciu. Ústavný súd
pripomína, že okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať
najmä právne argumenty, ktoré by mohli odôvodňovať vyslovenie porušenia základných
práv sťažovateľa, tieto však sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení
jeho označených základných práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť
k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto
záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené nedostatky sťažnosti v súlade so svojou
doterajšou rozhodovacou činnosťou, pri ktorej posudzoval nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 206/2010), sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Navyše, ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by
bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi
týmito označenými základnými právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu už prima
facie nie je žiadna relevantná súvislosť.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
3.1 Sťažovateľ, ako už bolo uvedené, podal dovolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu, ktoré založil na dôvodoch prípustnosti podľa § 237 d) a f) OSP, pričom
dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa § 237 d) OSP odôvodnil tým, že v tej istej veci
už rozhodol právoplatne správny orgán, a tiež tým, že vo veci konajúce súdy nerešpektovali
právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Hodonín sp. zn. 7 C 669/96 z 5. mája
1997. V súvislosti s prípustnosťou jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP namietal, že
krajský súd ako odvolací súd nenariadil pojednávanie vôbec a „porušil aj právo účastníka
byť prítomný na pojednávaní“. Týmto konaním krajského súdu mu údajne bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením
najvyššieho súdu porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vychádzajúc z tejto časti odôvodnenia sťažnosti pristúpil k preskúmaniu
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu najprv z hľadiska týchto označených práv
sťažovateľa.
Ústavný súd poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom
konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len
výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého
základného práva alebo slobody.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.
Podľa § 237 písm. d) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
už prv začalo konanie.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Potom, ako sa najvyšší súd vysporiadal s neprípustnosťou dovolania podľa § 238
OSP, posudzoval prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. d) OSP s prihliadnutím
na dôvody, ktoré sťažovateľ uvádza v dovolaní, a v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol: «Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo prv začatého
konania (§ 83 O.s.p.) patrí k podmienkam konania. Ak súd zistí, že v tej istej veci už bolo
právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104
ods. 1 O.s.p.). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania je daná
vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec, teda o to isté, o čo išlo v skoršom právoplatne
skončenom konaní, resp. ide v inom konaní. Totožnosť veci charakterizujú určité znaky,
ktoré musia byť dané zároveň a sú nimi: totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania.
Pokiaľ z týchto znakov chýba čo i len jeden, nejde o tú istú vec, takže skoršie rozhodnutie
alebo prebiehajúce iné konanie nemôže zakladať prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo prv začatého konania. Vychádzajúc z uvedeného, námietka dovolateľa o existencii
procesnej vady v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. je nedôvodná, pretože, ako vyplýva z obsahu
spisu, rozsudok Okresného súdu v Hodoníne z 5. mája 1997 sp.zn. 7 C 669/96 je
rozhodnutím v spore medzi, v tejto prejednávanej veci, žalobkyňou.2/ a žalobcom 1/,
o neplatnosť právneho úkonu (konkrétne o neplatnosť právneho úkonu, ktorým žalobca 1/,
vtedy v postavení žalovaného, ako spoločník Ž. s.r.o., B., vnáša ako nepeňažný vklad
do tejto spoločnosti časť podniku Ž. so sídlom v B. a to v rozsahu, ako ho získal na základe
zmluvy o predaji podniku zo dňa 30. apríla 1992 a to formou dodatku č. 1 o zmene
spoločenskej zmluvy v čl. IV., bod 5 - pozn. dovolacieho súdu) a pokiaľ ide o dovolateľom
uvádzané právoplatné rozhodnutia „správneho orgánu“ zo 7. augusta 1995 a 4. februára
1998, tieto nie sú spôsobilé založiť prekážku veci.»
Z uvedeného je zrejmé, ako najvyšší súd posúdil námietky sťažovateľa, ktoré mali
svedčiť v prospech prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. d) OSP. Vychádzajúc
z dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k záveru o neprípustnosti sťažovateľovho dovolania
z dôvodu § 237 písm. d) OSP, ústavný súd konštatuje, že závery uvedené v odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno hodnotiť za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd svoj názor odôvodnil
vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom.
Sťažovateľ ďalej v dovolaní namietal, že mu postupom krajského súdu bola odňatá
možnosť konať, keď krajský súd nenariadil pojednávanie na prerokovanie jeho odvolania,
čo sťažovateľ považoval za dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.
Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa už zaujal stanovisko v bode 2.1 odôvodnenia
tohto rozhodnutia, na ktoré zároveň aj poukazuje.
Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania z dôvodov namietaných sťažovateľom je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený
vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
dovolanie sťažovateľa odmietnuť.
Keďže neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa najvyšší súd dovolaním
zaoberal po vecnej stránke, odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti najvyšší súd
neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom ani neposúdil námietku sťažovateľa
podľa § 237 písm. d) OSP arbitrárne, a preto neporušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
3.2 Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 47 a čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukazuje na tie isté dôvody odmietnutia
sťažnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia v bode 2.2. Keďže sťažovateľ
vo vzťahu k uvedeným základným právam neuviedol žiadne dôvody ani právnu
argumentáciu, bolo potrebné odmietnuť aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí.
4. Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal vo vzťahu k rozhodnutiam všetkých v jeho
veci konajúcich súdov aj porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces
garantovaný „Ústavou SR v čl. 51...)“.
Ústavný súd poukazujúc na absenciu odôvodnenia aj tejto sťažnostnej námietky
predovšetkým musí zdôrazniť, že čl. 51 ústavy je spoločným ustanovením k prvej a druhej
hlave ústavy a ako taký neobsahuje pozitívnu úpravu základných práv. Odsek 1 tohto článku
ústavy je interpretačným pravidlom na uplatňovanie niektorých základných práv podľa
druhej hlavy ústavy a odsek 2 je splnomocňovacím ustanovením ústavodarcu. Ústavný súd
preto bez bližšieho odôvodňovania považuje aj túto časť sťažnosti za zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012