Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 134/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., Č., zastúpeného advokátom

JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , a , porušenia

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Zvolen sp. zn. z 25. marca 2004, rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48

(ďalej len „“), porušenie ústavy a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 25. marca 2004 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 11. marca 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného

súdu bola zamietnutá určovacia žaloba sťažovateľa o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil. Rozsudok krajského súd napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu popisuje okolnosti, ktoré majú

odôvodňovať opodstatnenosť jeho určovacej žaloby, poukazuje na pochybenia okresného

súdu a krajského súdu, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho

napadnutom uznesení o neexistencii dôvodov svedčiacich v prospech prípustnosti ním

podaného dovolania podľa a Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorého prípustnosť podľa § 237

písm. d) odôvodňoval tým, že v tej istej veci už rozhodol právoplatne správny orgán,

a tiež vo veci konajúce súdy nerešpektovali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného

súdu Hodonín sp. zn. z 5. mája 1997. V súvislosti s prípustnosťou jeho

dovolania podľa namietal, že krajský súd ako súd odvolací nenariadil

pojednávanie vôbec a „porušil aj právo účastníka byť prítomný na pojednávaní“. Týmto

postupom krajského súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Vo vzťahu

k napadnutému rozsudku okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti namietal,

že súdy nevyhodnotili a nepreskúmali dôkazy, ktoré navrhoval, a ďalej vytýkal aj to, že

„odvolací súd bol povinný na všetky tieto procesné úkony žalobcu – odvolateľa

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom“. Sťažovateľ vlastne namieta nedostatočnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby rozhodol týmto

nálezom:

«1. Okresný súd vo Zvolene ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Banskej bystrici

ako porušovateľ v 2. rade a Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 3. rade, porušili základné

právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný SR v , 48,47

a 46 a garantovaný v čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.

2. Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým z r u š í Uznesenie NS

SR sp.zn. zo dňa 129.6.2011, z r u š í Rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp.zn. -1035 zo dňa 11.3.2009 a z r u š í aj Rozsudok Okresného

súdu Zvolen sp.zn. -630 zo dňa 25.3.2004 a vec vráti na ďalšie konanie.

3. ÚS SR sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

900 000,-Eur pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty majetku a za útrapy spôsobené

porušovaním základných ľudských práv v konaní a rozhodovaní, ktoré zavinili svojimi

nespravodlivými rozhodnutiami porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade.

4. Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

priznané primerané finančné zadosťučinenie pre sťažovateľa vo výške 900 000,- Eur,

na účet advokáta JUDr. J. H., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“

ÚS SR.»

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich už uvedených práv rozsudkom okresného

súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd považoval za nevyhnutné zaujať postoj k nedostatkom petitu sťažnosti

sťažovateľa. Sťažovateľ namietal porušenie svojho „základného práva na spravodlivý

súdny proces garantovaný SR v , 48, 47 a 46 a garantovaný v

Dohovoru“ napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

bez toho, aby príslušné články označil aj odsekmi. Ústavný súd tento nedostatok

petitu preklenul aj bez výzvy na odstránenie tohto nedostatku a vychádzajúc z celkového

obsahu sťažnosti ustálil, že sťažovateľ podľa obsahu sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu namietal a odôvodnil najmä porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a na prerokovanie svojej záležitosti v jeho

prítomnosti podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ

namietal a odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval

o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv

(napr. podľa a 3 ), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo

petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba

za súčasť argumentácie sťažovateľa (, ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , a ,

k porušeniu a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ,

práva podľa dohovoru a označeného článku napadnutým rozsudkom

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania

krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho

právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v tom, že krajský súd

nepreskúmal a nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhoval, a nedostatočne arbitrárne odôvodnil

svoje rozhodnutie. Ďalej sťažovateľ vytýkal krajskému súdu, že na prerokovanie jeho

odvolania nenariadil pojednávanie, v dôsledku čoho tiež malo dôjsť k porušeniu jeho

označených práv.

2.1 K namietanému porušeniu a a

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré nemožno posudzovať izolovane a ktoré

podľa judikatúry tvoria jeden celok (), dospel k záveru, že rozhodnutie je

dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré

zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je

rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku

sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či

arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle

však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

K sťažovateľovej námietke, že krajský súd nepreskúmal a nevyhodnotil dôkazy,

ktoré navrhoval, ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa ,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (napr. , ). Takýmto predpisom je

v posudzovanom prípade . Dôvodom zamietnutia určovacej

žaloby sťažovateľa podľa , ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku

okresného súdu, ako aj krajského súdu, bolo zistenie, že na požadovanom určení, ktorého sa

sťažovateľ svojou žalobou domáhal, nebol naliehavý právny záujem, a to v dôsledku

nevykonateľného petitu, ktorý naformuloval sám sťažovateľ. Z uvedeného dôvodu je preto

akceptovateľný právny záver uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,

že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit, pričom bolo nesporné, že

v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa už na liste vlastníctva neboli zapísané nehnuteľnosti

– budovy a stavby, ku ktorým sťažovateľ žiadal určiť vlastnícke právo, čo zakladá

nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení. V nadväznosti na uvedené,

v prípade zamietnutia žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení je

vylúčené, aby súd takýto návrh súčasne preskúmal aj po vecnej stránke. Inými slovami,

procesná neprípustnosť žaloby zakladá prekážku vecného preskúmania žaloby. Z tohto

dôvodu krajský súd za danej procesnej situácie urobil správne, ak neskúmal

a nevyhodnocoval dôkazy navrhované sťažovateľom z vecného hľadiska. Ústavný súd tak

považoval túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

K ďalšej námietke sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorá

mala spočívať v tom, že krajský súd porušil právo sťažovateľa byť prítomný na pojednávaní

a na verejné vyhlásenie rozsudku, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd reagujúc na zhodnú

námietku sťažovateľa uviedol:

„K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcu 1/, o ktoré

opiera prípustnosť dovolania podľa treba uviesť, že povinnosť

predsedu senátu dovolacieho súdu nariadiť na prejednávanie odvolania pojednávanie,

zakotvená v ustanovení , sa bezpodmienečne vzťahuje iba na prípady, ak

ide o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/

to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno podľa ustanovenia § 214

ods. 2 o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Nakoľko v danom

prípade odvolací súd síce rozhodoval o odvolaní žalobcov proti rozhodnutiu vo veci samej,

ale súčasne pre povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie, nebol splnený ani jeden zo zákonom taxatívne vymedzených

predpokladov podľa písm. a/ až c/ (keď skutkový stav zistený v rozsahu

dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bol zrejme postačujúci aj pre rozhodnutie

odvolacieho súdu; dôvody pre nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania podľa

a v prejednávanej veci neprichádzali do úvahy), postupom

v súlade s ustanovením , t.j. rozhodnutím o tomto odvolaní bez

nariadenia pojednávania, neodňal odvolací súd (žalobcom) žalobcovi 1/ možnosť konať

pred súdom v zmysle “

Ústavný súd v takto prezentovanom právnom názore a z neho vyplývajúcich záverov

najvyššieho súdu neidentifikoval žiadnu svojvôľu ani arbitrárnosť a v okolnostiach prípadu

považuje v tejto časti napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za vecne i právne správne

a ako také aj za súladné s ústavnými požiadavkami kladenými na súdne rozhodnutie.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 47 a čl. 48

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

K namietanému porušeniu základných práv obsiahnutých v uvedených článkoch

sťažovateľ neuviedol žiadne dôvody ani právnu argumentáciu. Ústavný súd

pripomína, že okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať

najmä právne argumenty, ktoré by mohli odôvodňovať vyslovenie porušenia základných

práv sťažovateľa, tieto však sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení

jeho označených základných práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť

k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto

záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nedostatky sťažnosti v súlade so svojou

doterajšou rozhodovacou činnosťou, pri ktorej posudzoval nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

), sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 v spojení s pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Navyše, ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by

bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi

týmito označenými základnými právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu už prima

facie nie je žiadna relevantná súvislosť.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

3.1 Sťažovateľ, ako už bolo uvedené, podal dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, ktoré založil na dôvodoch prípustnosti podľa d) a f) , pričom

dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa d) odôvodnil tým, že v tej istej veci

už rozhodol právoplatne správny orgán, a tiež tým, že vo veci konajúce súdy nerešpektovali

právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Hodonín sp. zn. z 5. mája

1997. V súvislosti s prípustnosťou jeho dovolania podľa namietal, že

krajský súd ako odvolací súd nenariadil pojednávanie vôbec a „porušil aj právo účastníka

byť prítomný na pojednávaní“. Týmto konaním krajského súdu mu údajne bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z tejto časti odôvodnenia sťažnosti pristúpil k preskúmaniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu najprv z hľadiska týchto označených práv

sťažovateľa.

Ústavný súd poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky

štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom

konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (). Len

výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého

základného práva alebo slobody.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa

už prv začalo konanie.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Potom, ako sa najvyšší súd vysporiadal s neprípustnosťou dovolania podľa § 238

, posudzoval prípustnosť dovolania podľa s prihliadnutím

na dôvody, ktoré sťažovateľ uvádza v dovolaní, a v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol: «Prekážka veci právoplatne rozhodnutej ( ) alebo prv začatého

konania ( ) patrí k podmienkam konania. Ak súd zistí, že v tej istej veci už bolo

právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104

ods. 1 ). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania je daná

vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec, teda o to isté, o čo išlo v skoršom právoplatne

skončenom konaní, resp. ide v inom konaní. Totožnosť veci charakterizujú určité znaky,

ktoré musia byť dané zároveň a sú nimi: totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania.

Pokiaľ z týchto znakov chýba čo i len jeden, nejde o tú istú vec, takže skoršie rozhodnutie

alebo prebiehajúce iné konanie nemôže zakladať prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo prv začatého konania. Vychádzajúc z uvedeného, námietka dovolateľa o existencii

procesnej vady v zmysle je nedôvodná, pretože, ako vyplýva z obsahu

spisu, rozsudok Okresného súdu v Hodoníne z 5. mája 1997 sp.zn. je

rozhodnutím v spore medzi, v tejto prejednávanej veci, žalobkyňou.2/ a žalobcom 1/,

o neplatnosť právneho úkonu (konkrétne o neplatnosť právneho úkonu, ktorým žalobca 1/,

vtedy v postavení žalovaného, ako spoločník Ž. s.r.o., B., vnáša ako nepeňažný vklad

do tejto spoločnosti časť podniku Ž. so sídlom v B. a to v rozsahu, ako ho získal na základe

zmluvy o predaji podniku zo dňa 30. apríla 1992 a to formou dodatku č. 1 o zmene

spoločenskej zmluvy v čl. IV., bod 5 - pozn. dovolacieho súdu) a pokiaľ ide o dovolateľom

uvádzané právoplatné rozhodnutia „správneho orgánu“ zo 7. augusta 1995 a 4. februára

1998, tieto nie sú spôsobilé založiť prekážku veci.»

Z uvedeného je zrejmé, ako najvyšší súd posúdil námietky sťažovateľa, ktoré mali

svedčiť v prospech prípustnosti jeho dovolania podľa . Vychádzajúc

z dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k záveru o neprípustnosti sťažovateľovho dovolania

z dôvodu , ústavný súd konštatuje, že závery uvedené v odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno hodnotiť za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd svoj názor odôvodnil

vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom.

Sťažovateľ ďalej v dovolaní namietal, že mu postupom krajského súdu bola odňatá

možnosť konať, keď krajský súd nenariadil pojednávanie na prerokovanie jeho odvolania,

čo sťažovateľ považoval za dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa .

Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa už zaujal stanovisko v bode 2.1 odôvodnenia

tohto rozhodnutia, na ktoré zároveň aj poukazuje.

Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania z dôvodov namietaných sťažovateľom je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený

vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť.

Keďže neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa najvyšší súd dovolaním

zaoberal po vecnej stránke, odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti najvyšší súd

neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom ani neposúdil námietku sťažovateľa

podľa arbitrárne, a preto neporušil jeho základné právo podľa

ods. 1 a ani právo podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojich základných práv podľa a 3, a

napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukazuje na tie isté dôvody odmietnutia

sťažnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia v bode 2.2. Keďže sťažovateľ

vo vzťahu k uvedeným základným právam neuviedol žiadne dôvody ani právnu

argumentáciu, bolo potrebné odmietnuť aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

podľa v spojení s z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí.

4. Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal vo vzťahu k rozhodnutiam všetkých v jeho

veci konajúcich súdov aj porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces

garantovaný „Ústavou SR v čl. 51...)“.

Ústavný súd poukazujúc na absenciu odôvodnenia aj tejto sťažnostnej námietky

predovšetkým musí zdôrazniť, že je spoločným ustanovením k prvej a druhej

hlave a ako taký neobsahuje pozitívnu úpravu základných práv. Odsek 1 tohto článku

je interpretačným pravidlom na uplatňovanie niektorých základných práv podľa

druhej hlavy a odsek 2 je splnomocňovacím ustanovením ústavodarcu. Ústavný súd

preto bez bližšieho odôvodňovania považuje aj túto časť sťažnosti za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012