Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 561/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana

Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma Hodonín

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma

Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. augusta 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ (ďalej aj „žalobca

v 1. rade“) spoločne so žalobkyňou v 2. rade (ďalej spolu len „žalobcovia“) podali

14. októbra 1997 Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) žalobu podľa § 80

písm. c) (ďalej aj „OSP“) v spojení s Občianskeho

zákonníka, ktorou sa proti J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Želstav A-Z, s. r. o.,

Bratislava (žalovaný v 1. rade, pozn.), a úpadcovi (obchodná spoločnosť Želstav A-Z,

s. r. o., Bratislava — žalovaná v 2. rade, pozn.), domáhali určenia vlastníctva k tam bližšie

špecifikovaným nehnuteľnostiam, ktoré boli zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 6. mája 2004 (ďalej len „rozsudok

zo 6. mája 2004“) žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobcov Krajský

súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2004 zrušil

uznesením sp. zn. z 1. marca 2005 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Po vrátení veci okresný súd uznesením sp. zn. zo 17. mája 2005

rozhodol o pristúpení obchodnej spoločnosti KOTEZA, s. r. o., Vrútky, do konania

na strane žalovaných a následne rozsudkom sp. zn. zo 6. marca 2007 (ďalej

len „rozsudok zo 6. marca 2007“) žalobu v celom rozsahu zamietol.

Krajský súd na základe odvolania žalobcov rozsudok okresného súdu zo 6. marca

2007 rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok z 24. apríla

2008“) potvrdil ako vecne správny. Následne na základe podaného dovolania najvyšší súd

ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2009 rozsudok

krajského súdu z 24. apríla 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu

procesného pochybenia spočívajúceho v nedoručovaní vyjadrenia žalovaného v 1. rade

podaného v rámci odvolacieho konania žalobcom.

Po vrátení veci krajský súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2010

rozsudok okresného súdu zo 6. marca 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

z dôvodu jeho procesného pochybenia pri vykonávaní dokazovania na účely realizácie práv

účastníkov konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Následne okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 8. marca 2011 (ďalej len „rozsudok z 8. marca 2011“) žalobu

v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobcov krajský súd rozsudok okresného

súdu z 8. marca 2011 uznesením sp. zn. z 27. októbra 2011 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v poradí už piatym rozsudkom sp. zn. z 28. februára

2012 (ďalej len „rozsudok z 28. februára 2012“) žalobu opätovne zamietol. Rozsudok

okresného súdu z 28. februára 2012 krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júna

2012 (ďalej len „rozsudok zo 7. júna 2012“) potvrdil ako vecne správny. Následne ale

najvyšší súd ako dovolací súd opäť uznesením sp. zn. z 31. októbra 2012

zrušil rozsudok krajského súdu zo 7. júna 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

na základe čoho krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 14. februára 2013 (ďalej len „rozsudok zo 14. februára 2013“) tak, že rozsudok

okresného súdu z 28. februára 2012 ako vecne správny potvrdil. Proti rozsudku krajského

súdu zo 14. februára 2013 podal sťažovateľ 19. apríla 2013 dovolanie, o ktorom najvyšší

súd ako dovolací súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol

podľa v spojení s ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Okresný súd v Martine (4 x, po dobu 15-ich

rokoch) vyhlásil rozsudok, ktorým žalobný návrh sťažovateľa zamietol a priznal odporcom

trovy konania napriek tomu, že žalobca - sťažovateľ tento bezprávny stav, ako aj dĺžku

súdneho konania nezapríčinil. Všetky vyhlásené rozsudky Okresného súdu v Martine (zo

dňa 6. 5. 2004, 6. 3. 2007, 8. 3. 2011 a 28. 2. 2012) sú rozsudkami nespravodlivými, pretože

okresný súd sa nezapodieval otázkou, ako a na základe akej právoplatnej vkladuschopnej

alebo záznamovej listiny ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. vlastníctvo nadobudol, teda jeho

rozhodnutia sú rozhodnutiami nespravodlivými v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tieto

vyhlásené rozsudky OS Martin sú nespravodlivými rozsudkami, pretože svoje rozhodnutie

odôvodňoval rozsudkami obchodných súdov č. k. , č. k. ,

č. k. a na koniec rozsudkom NS SR č. k. , právoplatným dňa

5. 1. 2004 (kedy už týmto rozsudkom argumentovať spätne nemohol, lebo

nehnuteľnosti predal kúpnou zmluvou dňa 25. 10. 2000). Je treba poukázať na to, že

použitím rozhodnutí obchodných súdov došlo zo strany súdov k porušeniu čl. 17 a čl. 18

Dohovoru.

Teda aj v tomto prípade bol porušený zákon, pretože ani jeden z týchto rozhodnutí,

na ktoré sa súd odvolával, nebola riešená otázka vlastníctva, čoho dôkazom sú ich výroky,

( ) v ktorých tieto nehnuteľnosti o ktorých súdy pojednávali, neboli

vyznačené! Uvedené má ten dôsledok, že tieto rozhodnutia neboli a nikdy nebudú

záznamovými listinami na prevod, alebo zmenu vlastníctva, preto tieto rozsudky sú

rozhodnutiami nespravodlivými v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Krajský súd v Žiline, 3 x rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a 3 x rozsudok potvrdil.

Pričom aj NS SR, dovolací senát 2 x rozsudok odvolacieho súdu zrušil a 1 x dovolanie

navrhovateľa -sťažovateľa odmietol.

Už samotný priebeh súdneho sporu viac ako 16 rokov od podania žaloby svedčí

tomu, že súdne rozhodnutia napadnuté touto sťažnosťou sú rozhodnutiami nespravodlivými,

pretože:

1. Okresný súd rozhodoval 4 x.

2. Krajský súd rozhodoval 6 x, z toho, 3 x rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a 3 x

potvrdil.

3. NS SR rozhodoval 3 x, z toho 2 x rozsudok odvolacieho súdu zrušil a 1 x dovolanie

odmietol, čo nesvedčí tomu, že orgány štátnej moci - súdy, nerozhodovali spravodlivo,

v zmysle zákona, SR a Dohovoru v znení jeho protokolov.

Zo spisu je zrejmé, že ani jeden zo súdov sa nezapodieval otázkou, (príloha č. 16)

ako je možné nadobudnúť vlastníctvo na základe rozhodnutia o určení súpisného čísla,

prideleného bývalému Železničnému staviteľstvu Bratislava š. p., záv. 02 Žilina zo dňa

29. 10. 1993, keď ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. (ďalej len úpadca) ešte neexistoval!! Môže to byť

spravodlivé rozhodnutie, na základe ktorého bol úpadca zapísaný ako vlastník

nehnuteľností?

Prečo súdy, tieto právne skutočnosti neskúmali, prečo nevyhodnotili navrhované

dôkazy sťažovateľa, kto, a na základe akých právnych skutočností nehnuteľnosti

do vlastníctva nadobudol? Skúmanie týchto právnych skutočnosti o nadobudnutí

nehnuteľného majetku mali a majú pre spravodlivé rozhodnutie vo veci zásadný význam.

Pretože ani jeden z konajúcich súdov, nevynímajúc ani rozhodnutie NS SR vo veci

sp. zn. zo dňa 28. 08. 2013 nevyhodnotil dôkazy navrhnuté sťažovateľom, či

žalovaný ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., vlastníctvo nehnuteľného majetku nadobudol zákonným

spôsobom (a nie nezákonne, alebo podvodom) má ten dôsledok, že aj rozhodnutie NS SR

(príloha č. 27) je rozhodnutím nespravodlivým v zmysle podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nepreskúmanie týchto základných právnych skutočností malo za následok, nie len

porušenie základných ľudských práv sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj

porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru „užívať svoj majetok“.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej

len ÚS) v zmysle , (v znení noviel)

preskúmal v celosti vyššie uvedené založené prílohy (č. 1 až 28) k tejto sťažnosti, z ktorých

zistí, že základné ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, vlastniť a užívať

svoj majetok porušené bolo. Je treba poukázať aj na uzatvorenú kúpnu zmluvu (príloha

č. 28) v ktorej predávajúci ŽELSTAV, A-Z, s. r. o v zastúpení J. - SKP, neuviedol žiadny

dôvod, ako a na základe akého právne relevantného listinného dokladu nehnuteľnosti

nadobudol. Zatajil kupujúcemu aj to, že o nehnuteľnostiach v žalobe označených bol vedený

súdny spor o vylúčenie veci z konkurznej podstaty (§19 ZKV), ktorý bol ukončený až dňa

5. 1. 2004, teda do tejto doby SKP nesmel predávať, čo odvolací súd zistil a na čo poukázal

v uznesení vo veci sp. zn. (príloha č. 4), ako aj v uznesení sp. zn.

na str. 2 (príloha č. 17).».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

zruší, prikáže najvyššiemu súdu, aby „vo veci opakovane konal a rozhodol spravodlivo...“,

a sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ). Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd

za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (, ,

, , , ).

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ namieta tiež porušenie základného práva podľa

a práv podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 17 a čl. 18

dohovoru, avšak v petite sa už vyslovenia ich porušenia nedomáha a ani ich namietané

porušenie vo svojej argumentácii neodôvodňuje. Z uvedených dôvodov ústavný súd

konštatuje, že predmetom tohto konania o sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom je

iba rozhodovanie o ním namietanom porušení práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie však rozhodovanie o namietanom porušení základného

práva podľa , ani práv podľa dodatkového protokolu a a

dohovoru.

Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti označuje za porušovateľov svojho práva podľa

dohovoru okresný súd, krajský súd a najvyšší súd. V návrhu na rozhodnutie ústavného súdu

(petite) sa však sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru len napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Keďže v zmysle § 20 ods.

3 je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem

prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd ďalej

preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti len v tom rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. augusta 2013.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ani právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa

.

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje a nasl. . V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa

v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti

rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta 2013, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa podľa v spojení s .

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti

rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Okresný súd Martin rozsudkom (v poradí štvrtým) z 28. februára 2012

č. k. -1030 zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti - HB budove... v katastrálnom území... Žalobcovi zároveň uložil súd

povinnosť zaplatiť žalovanej trovy právneho zastúpenia v sume 8 497,56 € na účet právnej

zástupkyne žalovanej A. K., do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že pokiaľ by aj žalobca preukázal totožnosť predmetnej budovy s pôvodne

žalovanou budovou EMO, nachádzajúcou sa vo V., kód... (ktorú mal nadobudnúť zmluvou

o predaji časti podniku zo 14. októbra 1992), previedol ju na spoločnosť ŽELSTAV A-Z

s. r. o., v zmysle vtedy platného , (v znení účinnom

do 31. 12. 1992). Žalobca majetok, ktorý získal zmluvou o predaji časti podniku, vniesol

v súlade s § 59 ods. 3, § 109 ods. 3, za primeraného použitia § 476 a nasl. Obchodného

zákonníka, ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. Pokiaľ v priebehu

konania žalobca namietal neurčitosť Dodatku č. 1 k spoločenskej zmluve, súd mal za to, že

vymedzenie majetku, ktorý žalobca vložil do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. v bode 5

Dodatku je dostatočne určité. Pokiaľ i hnuteľné a nehnuteľné veci neboli v dodatku

explicitne vymedzené, boli však presne určené odkazom na zmluvu o predaji časti podniku,

Železničné staviteľstvo Bratislava, š. p., zo 14. októbra 1992 a jej príloh, s výnimkou dvoch

nehnuteľností, ktoré netvorili predmet vkladu. Takéto určenie predmetu zmluvy súd

považoval za dostatočne určité. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. februára 2013

č. k. -1168 rozsudok okresného súdu potvrdil. Uložil žalobcovi nahradiť

žalovanej na trovách odvolacieho konania sumu 571,58 € na účet právnej zástupkyne A. K.,

advokátky so sídlom... do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd sa stotožnil

so skutkovými zisteniami, vyhodnotením rozhodujúcich skutočností a právnym posúdením

veci súdom prvého stupňa. Poukázal na to, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď

skúmal, či zo strany žalobcu došlo k prevodu sporných nehnuteľností zmluvou

o nepeňažnom vklade, lebo práve táto skutočnosť bola rozhodujúcou pre posúdenie veci.

V tomto smere vykonal súd prvého stupňa vo veci dostatočne dokazovanie a vyvodil z neho

právny záver, keď konštatoval, že žalobca zmluvou o nepeňažnom vklade majetok, ktorý je

predmetom konania, vniesol do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. a z tohto dôvodu návrh

na určenie vlastníctva zamietol. V súlade s názorom prvostupňového súdu dospel

k presvedčeniu, že Dodatok č. 1 k zmluve o vnesení nepeňažného vkladu zo strany žalobcu

je dostatočne určitým a možno z neho ustáliť okruh hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré

boli vnesené do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. Hore uvedené dôvody ho viedli k tomu,

aby rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

Potom, ako najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie v zmysle neprípustné, preskúmal,

či v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nedošlo k niektorej z vád

uvedených v .

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti možno uzavrieť, že sťažovateľ namieta arbitrárnosť

napadnutého uznesenia, keďže najvyšší súd sa v ňom podľa jeho tvrdenia vôbec nezaoberal

jeho námietkami, ktoré spochybňujú správnosť zistených skutkových záverov, ako aj

správnosť vyhodnotenia dôkazov zo strany okresného súdu a krajského súdu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého uznesenia, v ktorom najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«Na námietku dovolateľa spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov

nižších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci možno uviesť len to, že

v zmysle dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne

skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241

ods. 2 písm. a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom

môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti správnym

posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia in fine (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“). Táto námietka bola taktiež nedôvodná.

K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že

súdy nevyvrátili dôkazy žalobcu (podľa obsahu zrejme nevyhodnotili dôkazy správne).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich ostatných rozhodnutiach už

niekoľkokrát vyslovil, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom,

ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (pozri napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. , uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1993, zošit č. 3- 4,

str. 127 pod poradovým č. 37/1993). Dovolací súd v predmetnej veci nevidí žiaden dôvod,

pre ktorý by sa mal odchýliť od uvedeného záveru. V zmysle dôkazy hodnotí

súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne. No táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie

procesne prípustné - viď až c/ ).»

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacím dôvodom sťažovateľa

[ ], s ktorým sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako

neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014