Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 559/2017
PDF · 218.64 KB
No categories available
III. ÚS 559/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
spoločnosťou , , v mene ktorej koná
konateľ a advokát , pre namietané porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 435/2015,
4 Co 436/2015 z 25. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 214/2016 z 13. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 214/2016 z 13. februára 2017 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 435/2015, 4 Co 436/2015
z 25. novembra 2015.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom
postavení navrhovateľa podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) domáhal proti
(ďalej aj „odporkyňa“) náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
(ďalej len „družstvo“), ktoré
(okrem iného) zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov formou členských
vkladov a vykonávalo činnosti na uspokojenie potrieb svojich členov, spočívajúce
v efektívnom zhodnotení vložených finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom
trhu prostredníctvom tretej osoby –
(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“), v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných
papieroch“). V priebehu konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 213/2011 sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku nezákonného
konania obchodníka s cennými papiermi, ktorý k 30. aprílu 2010 skončil činnosť pre
družstvo a neodovzdal mu žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky, jemu ako
členovi družstva, ktorý doň vložil svoje peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia,
vznikla škoda, o ktorú sa zmenšil jeho majetok. Keďže uznesením tohto súdu sp. zn.
3 K 95/2010 z 11. apríla 2011 bol na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz,
vyslovil presvedčenie, že vloženú sumu ani garantovaný výnos pre nesprávny úradný postup
odporkyne spočívajúci v „1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do
Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho
stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007 a v 3/
prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných
pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu“ nedostane.
3. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 213/2011
z 8. decembra 2014 návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel
zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal vznik škody,
nesprávny úradný postup odporkyne ani príčinnú súvislosť medzi nimi, a teda v danom
prípade nie je naplnený ani jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd zároveň konštatoval,
že návrh sťažovateľa bol podaný predčasne, pretože konkurzné konanie vedené týmto
súdom pod sp. zn. 3 K 95/2010 nie je právoplatne skončené, v dôsledku čoho sťažovateľ
nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi.
4. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, ktorému krajský súd
nevyhovel a napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Rozsudok krajského súdu
považoval sťažovateľ za svojvoľný, arbitrárny a formalistický, nevychádzajúci
z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností, založený
na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Trval na zodpovednosti štátu
prostredníctvom činnosti Zavinenie banky videl v tom,
že v čase, keď jej boli známe skutočnosti preukazujúce, že činnosťou dohliadaných
subjektov vzniká akútne nebezpečenstvo vzniku škody, nevykonala v rámci svojich
kompetencií preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody, aj keď jej to zákon
prikazoval.
5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodňoval odňatím možnosti konať pred súdom tvrdiac, že rozhodnutia
súdov sú nepreskúmateľné a založené na nedostatočných skutkových zisteniach a ich
nesprávnom právnom posúdení. Opätovne vyslovil presvedčenie, že jeho finančná ujma je
výsledkom zanedbania povinností .
6. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c)
Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 (ďalej len „CSP“) odmietol ako
procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho
prieskumu.
7. Svoj nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho súdu odôvodňoval sťažovateľ úvahou,
„že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania
príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto odmietol
právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho súdu bola
Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už Sťažovateľ nemá
okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich práv.
Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zmysle ustálenej
judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom do práva
na spravodlivý proces...
Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,
že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie
Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. Právo na spravodlivé prejednanie veci
zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky
spravodlivého procesu (III. ÚS 13/2012). Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho
konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo
na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené...
Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol
s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná
vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,
že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah
sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval...“.
8. Sťažovateľ navrhol prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vysloviť nález v tomto
znení:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo/214/2016 zo dňa 13.02.2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4 Co/435/2015-396, 4 Co/436/2015 zo dňa 25.11.2015 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo/214/2016 zo dňa
13.02.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/435/2015-396,
4 Co/436/2015 zo dňa 25.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
I. K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 435/2015,
4 Co 436/2015 z 25. novembra 2015
12. Ústavný súd so zreteľom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje,
že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu s návrhom
doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom,
predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/214/2016 z 13. 02. 2017“, nie však proti
napadnutému rozsudku krajského súdu.
13. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
14. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
Ústavný súd totiž už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 judikoval:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
II. K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 214/2016 z 13. februára
2017
16. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
17. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
18. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia (bod 14 a nasl.) vyplýva, že najvyšší
súd odmietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil tým, že ide o dovolanie podané pred
nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, pričom v zmysle § 238 a § 239
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) nevyvolalo
účinky, „ktoré by do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum...“
K dovolateľom namietanému dôvodu dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP
(odňatie možnosti konať pred súdom) najvyšší súd uviedol:
„Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou
považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., ale za tzv.
inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom
zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016...
Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce
meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát
R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014)...
Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.“
19. Podstata argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu
spočíva vo všeobecnej námietke jeho nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia
v námietke formalistického výkladu práva.
20. Na tomto mieste je dôvodné uviesť, že do obsahu práva na súdnu ochranu
nepochybne patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní,
t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany
pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník
konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom
opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa
preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05,
III. ÚS 171/06 III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
21. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.
22. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako arbitrárne. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom
prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f) OSP. Namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia považoval v zmysle
ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f) OSP, ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne
a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho
hľadiska udržateľné.
23. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom namietaného uznesenia najvyššieho súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným. Procesný postoj účastníka konania zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať
jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom
(IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
24. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
25. Ústavný súd v závere poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných
sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym
zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
sp. zn. III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn.
III. ÚS 365/2017 z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu však v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017