Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 559/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

spoločnosťou , , v mene ktorej koná

konateľ a advokát , pre namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 25. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. februára 2017 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. ,

z 25. novembra 2015.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom

postavení navrhovateľa podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) domáhal proti

(ďalej aj „odporkyňa“) náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho

úradného postupu odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou

(ďalej len „družstvo“), ktoré

(okrem iného) zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov formou členských

vkladov a vykonávalo činnosti na uspokojenie potrieb svojich členov, spočívajúce

v efektívnom zhodnotení vložených finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom

trhu prostredníctvom tretej osoby –

(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“), v zmysle o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných

papieroch“). V priebehu konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku nezákonného

konania obchodníka s cennými papiermi, ktorý k 30. aprílu 2010 skončil činnosť pre

družstvo a neodovzdal mu žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky, jemu ako

členovi družstva, ktorý doň vložil svoje peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia,

vznikla škoda, o ktorú sa zmenšil jeho majetok. Keďže uznesením tohto súdu sp. zn.

z 11. apríla 2011 bol na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz,

vyslovil presvedčenie, že vloženú sumu ani garantovaný výnos pre nesprávny úradný postup

odporkyne spočívajúci v „1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do

Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení

zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho

stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007 a v 3/

prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných

pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu“ nedostane.

3. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 8. decembra 2014 návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel

dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal vznik škody,

nesprávny úradný postup odporkyne ani príčinnú súvislosť medzi nimi, a teda v danom

prípade nie je naplnený ani jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd zároveň konštatoval,

že návrh sťažovateľa bol podaný predčasne, pretože konkurzné konanie vedené týmto

súdom pod sp. zn. nie je právoplatne skončené, v dôsledku čoho sťažovateľ

nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi.

4. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, ktorému krajský súd

nevyhovel a napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Rozsudok krajského súdu

považoval sťažovateľ za svojvoľný, arbitrárny a formalistický, nevychádzajúci

z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností, založený

na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Trval na zodpovednosti štátu

prostredníctvom činnosti Zavinenie banky videl v tom,

že v čase, keď jej boli známe skutočnosti preukazujúce, že činnosťou dohliadaných

subjektov vzniká akútne nebezpečenstvo vzniku škody, nevykonala v rámci svojich

kompetencií preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody, aj keď jej to zákon

prikazoval.

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodňoval odňatím možnosti konať pred súdom tvrdiac, že rozhodnutia

súdov sú nepreskúmateľné a založené na nedostatočných skutkových zisteniach a ich

nesprávnom právnom posúdení. Opätovne vyslovil presvedčenie, že jeho finančná ujma je

výsledkom zanedbania povinností .

6. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c)

účinného od 1. júla 2016 (ďalej len „CSP“) odmietol ako

procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho

prieskumu.

7. Svoj nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho súdu odôvodňoval sťažovateľ úvahou,

„že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania

príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto odmietol

právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho súdu bola

Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už Sťažovateľ nemá

okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich práv.

Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zmysle ustálenej

judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom do práva

na spravodlivý proces...

Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,

že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. Právo na spravodlivé prejednanie veci

zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu (). Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho

konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo

na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené...

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol

s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná

vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,

že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah

sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval...“.

8. Sťažovateľ navrhol prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vysloviť nález v tomto

znení:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 13.02.2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -396, zo dňa 25.11.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

13.02.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -396,

zo dňa 25.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

I. K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 25. novembra 2015

12. Ústavný súd so zreteľom na dikciu konštatuje,

že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu s návrhom

doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom,

predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej sťažnosti proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 13. 02. 2017“, nie však proti

napadnutému rozsudku krajského súdu.

13. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

14. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Ústavný súd totiž už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 judikoval:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

II. K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. februára

2017

16. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

17. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

18. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia (bod 14 a nasl.) vyplýva, že najvyšší

súd odmietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil tým, že ide o dovolanie podané pred

nadobudnutím účinnosti , pričom v zmysle a

účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) nevyvolalo

účinky, „ktoré by do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum...“

K dovolateľom namietanému dôvodu dovolania podľa

(odňatie možnosti konať pred súdom) najvyšší súd uviedol:

„Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou

považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle , ale za tzv.

inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom

zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016...

Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce

meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát

R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

a )...

Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, .“

19. Podstata argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

spočíva vo všeobecnej námietke jeho nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia

v námietke formalistického výkladu práva.

20. Na tomto mieste je dôvodné uviesť, že do obsahu práva na súdnu ochranu

nepochybne patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní,

t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany

pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník

konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom

opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa

preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (,

, ).

21. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

22. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom

prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa

. Namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia považoval v zmysle

ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f) , ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho

hľadiska udržateľné.

23. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom namietaného uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. Procesný postoj účastníka konania zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať

jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.

Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom

(, , , , ).

24. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa

a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

25. Ústavný súd v závere poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017, sp. zn. z 25. apríla 2017, sp. zn.

z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu však v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017