Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 173/2016
PDF · 215.81 KB
No categories available
III. ÚS 173/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom Mgr. Tomášom Horkayom, IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na slobodu
podnikania podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky a právom na ochranu majetku podľa
čl. 20 a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 648/2015
z 19. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom
na slobodu podnikania podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky a právom na ochranu
majetku podľa čl. 20 a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 648/2015 z 19. novembra
2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a k nej pripojenej prílohy vyplýva, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv, pretože
najvyšší súd odmietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Co 92/2013-168 z 30. januára 2014, ktorým ako odvolací súd potvrdil
rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 52/2011-133
z 9. októbra 2012, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi navrhovateľkou ( ) a sťažovateľkou. Predmetom konania
bol prevod nehnuteľnosti.
Prípustnosť dovolania sťažovateľka založila na naplnení predpokladov § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to odňatím možnosti konať pred súdom
nedostatočným odôvodnením rozsudku druhostupňového, ako i prvostupňového súdu.
Tvrdila, že súdy sa nevysporiadali s jej podstatnými argumentmi, ktoré svedčili v prospech
výkladu právneho úkonu zachovávajúceho jeho platnosť, resp. v prospech absencie
naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti úkonu a vlastníckeho práva, a ktoré
mohli viesť aj samostatne k zamietnutiu žaloby žalobcu voči nej.
Odôvodnenie dovolacieho súdu je podľa sťažovateľky v rozpore so základnými
požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu, „ktoré má na zásadné a konkrétne
argumenty reagovať úplne konkrétne, a nie uvedenými všeobecnými formuláciami“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že ak odvolací súd v konaní využil výnimočný
inštitút § 219 ods. 2 OSP, pre využitie tohto inštitútu v danej veci nebol priestor.
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práv došlo aj „nadmerným formalistickým
výkladom príslušných ustanovení zákona (keď súdy si navyše vybrali k aplikácii len niektoré
ustanovenia právneho poriadku), pričom tieto ustanovenia aplikovali jednostranne bez
ohľadu na kontext právneho poriadku, bez ohľadu na ich účel a povahu...“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 648/2015 z 19. novembra 2015 bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom na slobodu
podnikania podľa čl. 35 ústavy a právom na ochranu majetku podľa čl. 20 a čl. 1
dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume
363,74 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojení s právom na slobodu podnikania podľa čl. 35 ústavy a právom
na ochranu majetku podľa čl. 20 a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 648/2015 z 19. novembra 2015, ktorým odmietol jej dovolanie proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 2 Co 92/2013 z 30. januára 2014.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najmä uviedol:
«Okresný súd Trebišov rozsudkom z 9. októbra 2012 č. k. 14 C 52/2011... určil, že je
neplatná kúpna zmluva uzatvorená 6. marca 2006 účastníčkami konania, 2. žalovanej uložil
povinnosť vrátiť žalobkyni „pozemok“ v takom stave, v akom ho prevzala po jeho kúpe,
3. žalobkyni uložil povinnosť vrátiť žalovanej kúpnu cenu 106,22 €, 4. určil, že žalobkyňa je
vlastníčkou pozemku v katastrálnom území ... Kúpna zmluva je preto absolútne
neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka)...
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. januára 2014
sp. zn. 2 Co 92/2013 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.),
náležite odôvodnený, založený na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom
posúdení...
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie
s odôvodnením, že jej v konaní bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.)
v dôsledku toho, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu nie sú dostatočne
odôvodnené a súdy sa nevyrovnali so všetkými námietkami žalovanej prednesenými
v konaní pred prvostupňovým aj odvolacím súdom.»
Najvyšší súd v rozhodnutí poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010 a III. ÚS 550/2012, v ktorých vyslovil, že otázka posúdenia,
či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je
otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, a v ďalšom
uviedol:
«... Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania..., ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné
rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno -
iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny
poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania... (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013...).
... Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú
prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už
viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej
istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného
preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
(porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). ...
Ustanovenia, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodržiavať aj
z toho dôvodu, že ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli
splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní
[čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky... čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu
toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva
do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu...
... Dovolaním žalovanej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 238 ods. 3 O. s. p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O. s. p. nevyplýva...
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovanej
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
... Žalovaná v dovolaní namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
... K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej žalovaná namieta, že k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je - ako tvrdí
-nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku toho
nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:
... Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí)
nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu
označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods.1 Dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
konania v zmysle § 237 O. s. p... Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú
taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď §
237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).
Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti
procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak
inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“)
považuje totiž - na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. - (len)
za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú...
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovanou
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.)...
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá prípustnosť dovolania
nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte
naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade
nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, že (prípadné) nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia súdu nezakladá procesnú vadu konania zotrval vec
prejednávajúci senát vždy dôsledne a bezvýnimočne (viď napríklad uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010...). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv.
inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010,
4 Cdo 310/2009...).
... Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p“. ...
V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O. s. p. Vzhľadom na zámer zákonodarcu,
aby potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné
podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo
interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou
dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou
obsiahnutou v § 237 písm. f/ O. s. p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť
účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho
rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238 O.s.p...
... Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne.
Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je
podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesné prípustné
a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je
aj opodstatnený....
... I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka žalovanej, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé alebo nedostatočne odôvodnené, nemožno
prehliadnuť, že takáto námietka sa týka (len) tzv. inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ako už bolo uvedené vyššie, tzv. iná (v § 237 O.s.p. nevymenovaná) vada konania
prípustnosť dovolania nezakladá...
... V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011...).
... Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľke v dovolaní zreteľne
namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto
skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež
napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
... K námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (o túto vadu by išlo, ak by súdy
nesprávne aplikovali alebo interpretovali § 80 písm. c/ O. s. p., ale tiež § 39 Občianskeho
zákonníka a ustanovenia zákona č. 138/1991 Zb.), dovolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. ...
Keďže žalovaná uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
v dovolaní, ktoré nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
... K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie
ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p“...»
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nemá žiadny dôvod odchýliť sa od svojej
doterajšej judikatúry, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Po preskúmaní výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
z hľadiska arbitrárnosti, teda zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právneho
predpisu s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách, ústavný súd konštatuje, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľky,
podľa ktorého odôvodnenie dovolacieho súdu je v rozpore so základnými požiadavkami
na odôvodnenie rozhodnutia súdu, „ktoré má na zásadné a konkrétne argumenty reagovať
úplne konkrétne, a nie uvedenými všeobecnými formuláciami“. Najvyšší súd sa s dovolaním
sťažovateľky podrobne zaoberal, pričom jeho závery sú logické a presvedčivé. V žiadnom
prípade nevykazujú znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe zakladať porušenie ňou
označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie veci najvyšším súdom je vo vzťahu
k námietkam sťažovateľky, ústavne konformné, a preto niet dôvodu na to, aby do týchto
záverov zasiahol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016