Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 173/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom Mgr. Tomášom Horkayom, IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na slobodu

podnikania podľa a právom na ochranu majetku podľa

čl. 20 a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom

na slobodu podnikania podľa a právom na ochranu

majetku podľa čl. 20 a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. novembra

2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a k nej pripojenej prílohy vyplýva, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv, pretože

najvyšší súd odmietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -168 z 30. januára 2014, ktorým ako odvolací súd potvrdil

rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -133

z 9. októbra 2012, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi navrhovateľkou ( ) a sťažovateľkou. Predmetom konania

bol prevod nehnuteľnosti.

Prípustnosť dovolania sťažovateľka založila na naplnení predpokladov § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“), a to odňatím možnosti konať pred súdom

nedostatočným odôvodnením rozsudku druhostupňového, ako i prvostupňového súdu.

Tvrdila, že súdy sa nevysporiadali s jej podstatnými argumentmi, ktoré svedčili v prospech

výkladu právneho úkonu zachovávajúceho jeho platnosť, resp. v prospech absencie

naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti úkonu a vlastníckeho práva, a ktoré

mohli viesť aj samostatne k zamietnutiu žaloby žalobcu voči nej.

Odôvodnenie dovolacieho súdu je podľa sťažovateľky v rozpore so základnými

požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu, „ktoré má na zásadné a konkrétne

argumenty reagovať úplne konkrétne, a nie uvedenými všeobecnými formuláciami“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že ak odvolací súd v konaní využil výnimočný

inštitút , pre využitie tohto inštitútu v danej veci nebol priestor.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práv došlo aj „nadmerným formalistickým

výkladom príslušných ustanovení zákona (keď súdy si navyše vybrali k aplikácii len niektoré

ustanovenia právneho poriadku), pričom tieto ustanovenia aplikovali jednostranne bez

ohľadu na kontext právneho poriadku, bez ohľadu na ich účel a povahu...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2015 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom na slobodu

podnikania podľa a právom na ochranu majetku podľa a

dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume

363,74 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru v spojení s právom na slobodu podnikania podľa a právom

na ochranu majetku podľa čl. 20 a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. novembra 2015, ktorým odmietol jej dovolanie proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2014.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najmä uviedol:

«Okresný súd Trebišov rozsudkom z 9. októbra 2012 č. k. ... určil, že je

neplatná kúpna zmluva uzatvorená 6. marca 2006 účastníčkami konania, 2. žalovanej uložil

povinnosť vrátiť žalobkyni „pozemok“ v takom stave, v akom ho prevzala po jeho kúpe,

3. žalobkyni uložil povinnosť vrátiť žalovanej kúpnu cenu 106,22 €, 4. určil, že žalobkyňa je

vlastníčkou pozemku v katastrálnom území ... Kúpna zmluva je preto absolútne

neplatná ( )...

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. januára 2014

sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny ( ),

náležite odôvodnený, založený na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom

posúdení...

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie

s odôvodnením, že jej v konaní bola odňatá možnosť konať ( )

v dôsledku toho, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu nie sú dostatočne

odôvodnené a súdy sa nevyrovnali so všetkými námietkami žalovanej prednesenými

v konaní pred prvostupňovým aj odvolacím súdom.»

Najvyšší súd v rozhodnutí poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

, a , v ktorých vyslovil, že otázka posúdenia,

či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je

otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, a v ďalšom

uviedol:

«... Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania..., ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné

rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno -

iba v prípadoch výslovne stanovených - napadnúť

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny

poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania... (viď napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. , ...).

... Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú

prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už

viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej

istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného

preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

(porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). ...

Ustanovenia, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodržiavať aj

z toho dôvodu, že ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli

splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní

[ ... ] a prelomí právoplatnosť

napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu

toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva

do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu...

... Dovolaním žalovanej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Podľa

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva...

Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovanej

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

... Žalovaná v dovolaní namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

... K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej žalovaná namieta, že k procesnej vade

uvedenej v došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je - ako tvrdí

-nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku toho

nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:

... Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí)

nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu

označených práv (, , ).

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj Dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle .. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú

taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný

význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď §

237 ) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď ).

Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti

procesných vád v zmysle pripisuje význam, avšak

inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“)

považuje totiž - na rozdiel od procesných vád vymenovaných v - (len)

za relevantný dovolací dôvod (viď ), pričom však vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú...

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovanou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom ( )...

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

za tzv. inú vadu konania ( ), ktorá prípustnosť dovolania

nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte

naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade

nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, že (prípadné) nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia súdu nezakladá procesnú vadu konania zotrval vec

prejednávajúci senát vždy dôsledne a bezvýnimočne (viď napríklad uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. , , ...). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv.

inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. , ,

...).

... Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p“. ...

V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ktorý nemá znaky uvedené v Vzhľadom na zámer zákonodarcu,

aby potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné

podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo

interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou

dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou

obsiahnutou v vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť

účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v ..

... Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne.

Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je

podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesné prípustné

a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je

aj opodstatnený....

... I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka žalovanej, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé alebo nedostatočne odôvodnené, nemožno

prehliadnuť, že takáto námietka sa týka (len) tzv. inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ako už bolo uvedené vyššie, tzv. iná (v nevymenovaná) vada konania

prípustnosť dovolania nezakladá...

... V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ...).

... Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľke v dovolaní zreteľne

namieta, nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto

skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež

napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a ).

... K námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci v zmysle (o túto vadu by išlo, ak by súdy

nesprávne aplikovali alebo interpretovali , ale tiež Občianskeho

), dovolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. ...

Keďže žalovaná uplatnila dovolací dôvod v zmysle

v dovolaní, ktoré nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

... K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie

ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. , podľa

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p“...»

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nemá žiadny dôvod odchýliť sa od svojej

doterajšej judikatúry, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Po preskúmaní výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

z hľadiska arbitrárnosti, teda zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právneho

predpisu s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, ústavný súd konštatuje, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľky,

podľa ktorého odôvodnenie dovolacieho súdu je v rozpore so základnými požiadavkami

na odôvodnenie rozhodnutia súdu, „ktoré má na zásadné a konkrétne argumenty reagovať

úplne konkrétne, a nie uvedenými všeobecnými formuláciami“. Najvyšší súd sa s dovolaním

sťažovateľky podrobne zaoberal, pričom jeho závery sú logické a presvedčivé. V žiadnom

prípade nevykazujú znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe zakladať porušenie ňou

označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie veci najvyšším súdom je vo vzťahu

k námietkam sťažovateľky, ústavne konformné, a preto niet dôvodu na to, aby do týchto

záverov zasiahol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016