Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 75/2016
PDF · 370.78 KB
No categories available
III. ÚS 75/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť – Stavebně obchodní firma
Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Holičom, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára
2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája
2015 doručená sťažnosť – Stavebně obchodní firma
Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6,
čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
14 C 1/2011 z 24. februára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára 2015 (spolu ďalej
aj „namietané rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu
sa žalobou pôvodne podanou so svojou manželkou domáhal určenia, že rekreačná chata
v katastrálnom území Štrba zapísaná na (ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do ich
bezpodielového spoluvlastníctva. Okresný súd v tomto konaní rozhodol rozsudkom sp. zn.
11 C 638/2002 tak, že žalobu sťažovateľa a jeho manželky zamietol z dôvodu, že v konaní
nebol preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení [§ 80 písm. c)
Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Krajský súd následne uvedený rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil rozsudkom sp. zn. 1 Co 30/2007, 1 Co 31/2007 zo 17. decembra
2007, keďže sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, ktoré
považoval za vecne správne. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.
3 Cdo 249/2008 z 25. júna 2009 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že súd prvého stupňa žalobu
zamietol, lebo žalujúca strana nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, no odvolací súd založil svoj rozsudok na opačnom závere. Keďže odvolací súd po
konštatovaní procesnej prípustnosti žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP prvostupňové
rozhodnutie nezrušil, ale pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku,
odňal žalobcom možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Potom ako bola vec
najvyšším súdom vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu, krajský súd ako súd odvolací
zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu a takisto vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára 2012 zastavil konanie
o návrhu sťažovateľovej manželky (z dôvodu späťvzatia) a pripustil zmenu petitu žaloby
v tom zmysle, že nehnuteľnosť patrí do výlučného vlastníctva sťažovateľa (žalobcu).
Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol namietaným rozsudkom sp. zn. 14 C 1/2011
z 24. februára 2012. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd namietaným
rozsudkom sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 3 Cdo 418/2013
z 26. februára 2015 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné podľa
ustanovenia § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
4. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «V tejto sťažnosti preukazujeme to, že súdy konali
v rozpore s ustanoveniami zákonov, Ústavy Slovenskej republiky, Listiny základných práv
a slobôd „ako ústavný zákon", Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čo
malo za následok nesmierne dlhotrvajúci spor, ktorý po 17,5 roku bol a je skončený na
všeobecných súdoch „nespravodlivými rozhodnutiami" v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo
malo za následok (aj) porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.»
Sťažovateľ tvrdí, že vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorého určenia sa v súdnom konaní
domáhal, bolo „podvodným“ spôsobom bez vkladu schopnej alebo záznamovej listiny
prevedené na v konaní žalovaného správcu konkurznej podstaty . Ďalej
v sťažnosti uvádza: «Uznesenie č.k. NC 515/98, ktoré bolo použité na prepis vlastníctva:
Príloha č. 9, ktorým bolo rozhodnuté: „ Zakazuje odporcovi“ !! To nebolo možné !?. Takýto
postup v konečnom zúčtovaní prinieslo SKP, odmenu za predaje
(majetku sťažovateľa) viac ako 65 mil. Sk. (2.157.604,72 €)!!? A takouto listinou bol aj
,Návrh na vklad z 16.11.1998 a žiadosti pod Z 3967/98 (- príloha č. 11).
Z vyššie uvedeného a v spise založených listinných dôkazov je dokázané, že
sťažovateľ využil všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky nápravy na to, aby
zvrátil tento nezákonný stav (podvodu) pri strate vlastníctva. V dôsledku nezákonného
postupu SKP a konkurzného súdu, sťažovateľ vo veku 73 rokov sa dostal do stavu finančnej
núdze a ako dôchodca „zdravotne postihnutý“ nie je schopný iniciovať a platiť náklady
spojené s „bránením svojich základných ľudských práv“ na súdoch v SR...
Pretože, ani jeden z konajúcich všeobecných súdov sa nevysporiadal s touto
najzákladnejšou otázkou „nezákonného prepisu vlastníctva" na SKP (viď príloha č. 11 a 14
por. č. 2/1), tento prevod súdy ponechali bez povšimnutia. S touto otázkou, sa nevysporiadal
ani jeden zo súdov I. a II. stupňa a nevysporiadal sa ani dovolací súd v konaní
č. 3 Cdo 418/2013 (príl. č. 8).
Tvrdenie predsedu senátu, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ust.
§238 a 237 O.s.p., bolo nesprávne, preto je potrebné, aby ústavný súd v zmysle § 56 ods. 2
zák. č. 38/1993 Z.z. toto uznesenie sp.zn. 3Cdo 418/2015 zrušil.»
5. Sťažovateľ svoju sťažnosť ďalej odôvodňuje tým, že «odvolací súd pojednával vec
bez riadneho predvolania na pojednávanie a rozhodol dňa 18.06.2013 rozsudkom
v neprítomnosti sťažovateľa čo má ten dôsledok, že sťažovateľovi ako účastníkovi konania
bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo malo za následok porušenie nielen ust. § 237
písm. f ) O.s.p., ale porušili aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. ...
Tieto zásady súdneho konania, dovolací súd v rozhodnutí č.k. 3 Cdo 418/2013
nemohol prehliadnuť, pretože k zmene vlastníctva nikdy nedošlo a nemohlo dôjsť na základe
„zrušeného predbežného opatrenia“ (príloha č. 10 a 11) . Pre takýto právny úkon na zmenu
vlastníctva, chýbal základný listinný dôkaz a to „záznamuschopná“ alebo „vkladuschopná“
listina. Ani jedno z rozhodnutí, na ktoré v návrhu zo dňa 16.11.1998 (príloha č. 10 str. 2)
SKP poukazuje, nie je listinou spôsobilými na prevod - zmenu vlastníctva v katastri
nehnuteľností. To snáď, dovolací súd vedel, o čom nepochybujem!...
Medzi takéto vady patrí skutočnosť, že aj rozhodnutie dovolacieho súdu vychádza
z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že pri vykonávaní
dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, Ústavy (čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a Dohovoru čl. 6, 13, 17 a 41), že odvolací súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal len zo stavu ako ho nesprávne zistil súd prvého a potvrdil odvolací
súd bez toho, že by postupoval v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako nestranný a nezávislý
súd zriadený zákonom.».
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo 418/2013 zo dňa
26.02.2015 ktorým bolo dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Prešov č.k.
19 Co 85/2012-126 z 18.06.2013 a proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
14 C 1/2011-107 z 24.02.2012, boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa:
-Stavebné obchodní firma Hodonín, Méšťanská č. 9, 695 01
Hodonín, IČO 10579281 a to hlavne, jeho právo na základnú obranu podľa čl. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy, ako i jeho základné ľudské práva podľa čl. 6, 13, 17, 41 a násl.
Dohovoru, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 418/2016 zo dňa
26.02.2015 sa zrušuje a zrušuje sa aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
19 Co 85/2012-126 zo dňa 18.06.2013 a vec vracia opätovne na rozhodnutie Okresnému
súdu v Poprade v konaní sp.zn. 14 C 1/2011.
3. Žiadame, aby ÚS SR v zmysle § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z.z. po zrušení
právoplatných rozhodnutí: Rozsudku Okresného v Poprade č.k. 14 C 1/2011-107
z 24.02.2012, Rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 19 Co 85/2012 z 18.06.2013
a Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Cdo 418/2013 z 26.02.2015,
doručeného dňa 26.03.2015, ktorými boli porušené základné ľudské práva podľa čl. 6, 13,
17, 41 a násl. Dohovoru, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
20000-€, ktorú sumu sú povinní porušovatelia spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi
do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča, č.ú. vedeného v SLSP,a.s.
4. ÚS SR, sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
323,52 € ktorú sumu sú povinný porušovatelia: Okresný súd v Poprade, Krajský súd
v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa JUDr. Jozefa Holiča, č.ú. vedeného v SLSP, a.s. do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do
31. decembra 1992 ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa
vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom.
11. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 1 ods. 2 Slovenská
republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné
zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
16. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby
dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať
sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na
obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.
17. Podľa čl. 41 dohovoru ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo
jeho protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len
čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé
zadosťučinenie.
18. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho práv podľa už
uvedených článkov ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť rozhodnutiami a postupom
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Sťažovateľ namieta, že k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného došlo
podvodom bez vkladu schopnej listiny, s čím sa konajúce súdy nevysporiadali. Odvolací
súd konal vo veci sťažovateľa v jeho neprítomnosti, čím mu bola ako účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom. S uvedenými pochybeniami okresného súdu a krajského
súdu sa najvyšší súd, ktorý bol súdom dovolacím, nevysporiadal a pri rozhodovaní
vychádzal z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 ústavy a ustanovenia čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17, čl. 41
a nasl. dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára 2012
19. Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavný
súd pripomína, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia
základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že ochrany tohto základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa možno domôcť využitím dostupných aj
účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02,
20. Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu
odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Toto svoje právo aj
využil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov proti rozhodnutiu
okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti namietajúcej
rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára 2012 odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 dohovoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 85/2012
z 18. júna 2013
21. Ústavný súd sa v okolnostiach veci zaoberal otázkou prípustnosti sťažnosti v
časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu. V tejto časti ústavný súd uvádza, že lehotu
na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54),
podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom
doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za
zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011,
I. ÚS 591/2014). Uvedené vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 685/2013
z 13. novembra 2013, ktorou bola sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému rozsudku
krajského súdu odmietnutá pre neprípustnosť.
22. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
23. Ústavný súd uvádza, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Aj keď sťažovateľ v petite svojej
sťažnosti ako porušený označil celý čl. 6 dohovoru, z obsahu argumentácie obsiahnutej
v odôvodnení jeho sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie, tak ako je obsiahnuté v odseku 1 tohto článku dohovoru.
24. Ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.
19 Co 85/2012 z 18. júna 2013, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
«Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa
vlastníctvo dňom v dňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia
(§132 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení zmien a doplnkov). Ak sa
nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy;
na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom (§ 133 OZ v znení účinnom od
01.01.1992 do 31.12.1992).
Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80
písm. c/ O.s.p.).
Vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných
hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti a podieľať sa ním na výsledku
podnikania spoločnosti. Ak sa vkladá podnik alebo jeho časť, použijú sa, pokiaľ sa týka
prechodu práv a povinností, primerane ustanovenia o zmluve o predaji podniku (§ 59
ods. 1, 4 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom od 1.1.1992).
Ak sa majú poskytnúť nepeňažné vklady, musí sa v spoločenskej zmluve uviesť
predmet vkladu, spôsob určenie jeho ceny v peniazoch a suma, ktorou sa započítava na
vklad spoločníka (§109 ods. 3 cit. Obchodného zákonníka).
Vlastnícke právo k veciam, ktoré sú zahrnuté do predaja, prechádza z predávajúceho
na kupujúceho účinnosťou zmluvy. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti prechádza registráciou
podľa osobitných predpisov. Ustanovenia § 444 až 446 platia obdobne (§ 483 ods.3 cit.
Prvostupňový súd zásadne správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol.
Je treba predovšetkým uviesť, že navrhovateľ môže mať naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá v katastri nehnuteľnosti je evidovaná na LV ako
vlastníctvo iného subjektu. Správne prvostupňový súd poukázal vo svojom rozsudku na
rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 170/1996, ktorý nadobudol právoplatnosť
09.07.1997 a ktorým súd určil, že odporca v 1. rade -
Stavebno-obchodná firma A - Z Bratislava, zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992
o založení spoločnosti s ručením obmedzeným, Želstav A - Z, vzniesol majetok v rozsahu
podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, ako aj poukazujúc na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Obo 62/2003, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, t.j.
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 81 Cb 80/97-859, ktorým bola zamietnutá žaloba
žalobcu na vylúčenie veci (aj nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania) z
konkurznej podstaty úpadcu Želstav A - Z spol., s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava. Aj
odvolací súd v prejednávanej veci je toho názoru, že bolo nepochybne preukázané, že
navrhovateľ majetok (vrátane nehnuteľnosti - chaty evidovanej na Katastrálne
územie Štrba, okrem nehnuteľnosti a to Rekreačné stredisko Stará Lesná evidované v
a lodenice Senec evidované v ktorý navrhovateľ získal zmluvou o predaji
časti podniku „z 30.04.1992, od Federálneho fondu Národného majetku ČSFR, platne a
účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Želstav A - Z, s. r. o., Štefánikova 15,
Bratislava. Na právnom úkone tejto zmeny, či zmien spoločenskej zmluvy firmy Želstav A -
Z , s.r.o. sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy. Štátne notárstvo Bratislava 1
túto zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom.28.12.1992 pod č.
Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne
účinnou. Stala sa vkladu schopnou listinou, nakoľko registráciou zmeny spoločenskej
zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2
Občianskeho zákonníka v platnom znení z roku 1992. Teda vlastníctvo k celému vnesenému
majetku tak hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na úpadcu, teraz odporcu v 1. rade v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia, dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy
spoločnosti Želstav A - Z, s.r.o. Bratislava, Štefánikova ulica č.15. Odvolací súd preto sa
stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom tento poukazuje na
rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 2 Obo 170/96 a 6 Obo 62/03, v ktorých bolo jednoznačne
konštatované, že navrhovateľ platne vniesol okrem iného aj majetok, ktorý je predmetom
tohto konania, ako nepeňažný vklad do majetku Želstav A - Z , spol. s.r.o. Štefánikova 15,
Bratislava. Navrhovateľ tým stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná
nehnuteľnosť preto nemôže patriť do jeho vlastníctva.
K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd dodáva, že nie je možné súhlasiť
s jeho tvrdením, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je jasný, presvedčivý, nepreskúmateľný
a preto je potrebné ho zrušiť. V odôvodnení napadnutého rozsudku je jednoznačne uvedené,
že predmetnú nehnuteľnosť navrhovateľ vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Želstav
A-Z, s.r.o., Štefánikova 15, Bratislava, zmenou spoločenskej zmluvy, ktorú registrovalo
Štátne notárstvo Bratislava I. dňa 28.12.1992 pod číslo . Tým vlastníctvo k celému
vnesenému majetku prešlo na úpadcu a navrhovateľ tak stratil vlastníctvo k predmetnej
nehnuteľnosti.
Ani ďalšia odvolacia námietka, že súd prvého stupňa nerešpektoval výroky
rozhodnutím NS SR nie je dôvodná. Súd prvého stupňa správne poukázal na rozsudky NS
SR č. 20bo/l70/96 a 6Obo/62/03, ktorými bolo jednoznačne konštatované, že navrhovateľ
platne vzniesol okrem iného aj predmetný majetok ako nepeňažný vklad do majetku Želstav
A - Z, s.r.o.. Uvedeným teda navrhovateľ stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti,
ktorú nadobudol odporca v 1/ rade, a ktorý ako vlastník s ňou mohol nakladať, a to aj tak,
že ju previedol na odporcu v 2/ rade a tento na odporcov v 3/ a 4 / rade. Nie je možné teda
súhlasiť s odvolateľom, že uvedené prevody sú absolútne neplatným právnym úkonom
v zmysle §39 OZ, nakoľko jeho tvrdenie nebolo preukázané...
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.»
25. Z už uvedeného odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že
krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, ktorý vo veci
sťažovateľa rozhodoval ako súd prvého stupňa. Z tohto odôvodnenia krajského súdu
a všeobecnými súdmi vykonaného dokazovania je zrejmé, že k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti zo sťažovateľa na spoločnosť Želstav A-Z, s. r. o., došlo vnesením
nepeňažného vkladu, ktorý tvorila nehnuteľnosť, do spoločnosti, v ktorej bol sťažovateľ
spoločníkom. Vklad bol realizovaný na základe zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti, na
ktorej sa podľa výsledkov vykonaného dokazovania podieľali všetci vtedajší spoločníci
spoločnosti, teda aj sťažovateľ. Za splnenia zákonných podmienok registrácie zmeny
spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom, tak ako to v roku 1992 upravovalo znenie
ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, došlo k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti na spoločnosť. Túto skutočnosť navyše potvrdzuje, ako vyplýva
z odôvodnenia krajského súdu, aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/2003, ktorým
najvyšší súd v druhom stupni rozhodoval o žalobe sťažovateľa na vylúčenie veci
z konkurznej podstaty, potom ako bol na spoločnosť Želstav A-Z, s. r. o., vyhlásený
konkurz a ktorým bolo taktiež potvrdené, že k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
na spoločnosť platne došlo zmenou spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti a jej následnou
registráciou na štátnom notárstve.
26. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, I. ÚS 655/2014).
27. Podľa ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad relevantných ustanovení a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia týchto ustanovení, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol východiská, na základe
ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa
vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych
predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
28. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).
29. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúcu
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože
napadnutý rozsudok krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia týchto práv,
dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
dohovoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 418/2013
z 26. februára 2015
30. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa je rozhodnutím
procesného charakteru, ktorým najvyšší súd nerozhodoval v merite veci. Najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako mimoriadny opravný
prostriedok z procesných dôvodov ako procesne neprípustné. Opätovne, odkazujúc na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99), ústavný súd konštatuje,
že z tohto dôvodu sa lehota na podanie ústavnej sťažnosti považuje za zachovanú aj
vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako je už uvedené a ako to vyplýva
aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 685/2013 z 13. novembra 2013 (bod 21).
31. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 3 Cdo 418/2013
z 26. februára 2015 v podstatnom uviedol:
„V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý
nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; dovolanie žalobcu preto podľa
týchto ustanovení nie je prípustné.
Najvyšší súd už síce v tejto veci rozhodoval, avšak právne záväzné závery, ktoré
zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení z 25. júna 2009 sp. zn. 3 Cdo 249/2008, sa týkali iba
porušenia zásady dvojinštančnosti konania a dôsledkov tejto procesnej nesprávnosti.
Zo spisu vyplýva, že najvyšším súdom vytýkaná vada bola v ďalšom konaní odstránená. Nič
nenasvedčuje tomu, že by prvostupňový alebo odvolací súd záväzný právny názor
dovolacieho súdu vyslovený v prejednávanej veci nerešpektovali a že by sa od neho
odchýlili. Vzhľadom na to dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu nie je prípustné ani
podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací
súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom
konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možností účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným...
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, e/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“
K námietke sťažovateľa, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d)
OSP, teda že išlo o prekážku rozsúdenej veci, najvyšší súd uviedol: „Z obsahu spisu
nevyplýva, že by konaniu v tejto veci predchádzalo iné občianske súdne konanie, ktoré sa
týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Vo veci vedenej na Okresnom súde
v Hodoníne pod sp. zn. 7 C 669/96, na ktorú poukazuje dovolateľ, uplatnila jeho manželka
(ako žalobkyňa) voči (ako žalovanému), nárok na
určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým jej manžel ako spoločník ŽELSTAV, A-Z, s.r.o.
vniesol do tejto spoločnosti ako nepeňažný vklad majetok získaný na základe zmluvy
o predaji podniku z 30. apríla 1992. Ide teda o vec s odlišnými účastníkmi a odlišným
predmetom konania. Námietka žalobcu o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. d/
O.s.p. je preto neopodstatnená.“
S tvrdením sťažovateľa, že mu bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom
[§ 237 písm. f) OSP] sa najvyšší súd vysporiadal takto: „O procesnú vadu takejto povahy
ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané
mu Občianskym súdnym poriadkom... Zo spisu nevyplýva, že by žalobcovi bolo odňaté
niektoré z uvedených procesných práv...
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z toho
dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
podľa ustanovenia § 237 O.s.p.
Námietka žalobcu o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca s nevykonaním dôkazov
nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhnuté' dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom,
lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).“
Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa najvyšší
súd vyjadril, odkazujúc jednak na judikatúru ústavného súdu, ako aj na judikatúru
najvyššieho súdu: „Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil tvoje rozhodnutie podľa predstáv
žalobcu.
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie vadu konania v zmysle
§ 237 O.s.p. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom
judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto
názoru... dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo
by to založiť prípustnosť dovolania žalobcu, lebo nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nie
je vada konania uvedená v § 237 O.s.p.“
Sťažovateľ tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tým, že bolo
rozhodnuté bez pojednávania a v jeho neprítomnosti. Najvyšší súdu uviedol: „V danom
prípade súd prvého stupňa žalobcu riadne predvolal na pojednávanie 24. februára 2012
(viď doručenku na č.l. 89 spisu). Žalobca podaním z 20. februára 2012 (č.l 99 spisu)
požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom pojednávaní, nepožiadal ale
o jeho odročenie (obsah tohto podania dokonca nasvedčuje tomu, že sám počítal s tým, že
pojednávanie sa uskutoční aj v jeho neprítomnosti). Postup súdu prvého stupňa, ktorý
v tejto procesnej situácii vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade
... v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť
pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho
pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1
O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a d nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie
odvolania pojednávanie. Postup odvolacieho súdu teda zodpovedal ustanoveniu § 214
ods. 2 O.s.p. a nemal za následok procesnú nesprávnosť v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“
Sťažovateľ namietal aj existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g)
OSP, keď podľa jeho tvrdenia napadnutý rozsudok odvolacieho súdu predstavoval len
rozhodnutie predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval. Najvyšší súd sa
k tomu vyjadril: «So zreteľom na podstatu predmetnej námietky žalobcu najvyšší súd,
postupujúc podľa vyššie uvedených ustanovení Spravovacieho poriadku, vyžiadal
z Krajského súdu v Prešove zberný spis zn. 19 Co 85/2012... otvoril... obálku, v ktorej sa
nachádza zápisnica o hlasovaní členov odvolacieho súdu... Zo zápisnice o porade
a hlasovaní senátu vyplýva, že ju podpísali všetky menované sudkyne a za prijatie tohto
rozhodnutia hlasovali tak predsedníčka senátu odvolacieho súdu, ako aj obe jeho členky.
Na tomto základe dospel dovolací súd k záveru, že aj táto dovolacia námietka je
neopodstatnená.
Sťažovateľ v dovolaní namietal aj procesné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., no podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „Dovolací súd
môže ale pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia takejto povahy len vtedy, keď je
dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci
nejde). Tzv. iná vada je síce relevantný dovolací dôvod, sama o sebe ale (i keby k nej
skutočne došlo) prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda v konaní, v ktorom bol vydaný
napadnutý rozsudok, k vade tejto povahy došlo alebo nedošlo (pozn.: dovolací súd
napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.“»
A napokon vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci najvyšší súd uviedol: „Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba
v procesné prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť
dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani
znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ustanovení § 238 O.s.p. ako
zakladajúci prípustnosť dovolania.“
Najvyšší súd teda dospel k záveru, že „prípustnosť dovolania žalobcu z § 238
a § 237 O.s.p. nemožno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, že jeho opravný prostriedok
je procesné neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.“.
32. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti
návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,
oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či
splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje
o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie
o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti
dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).
33. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.
II. ÚS 182/2010, III. ÚS 25/2011). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu
v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade
s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa
§ 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol
pre neprípustnosť (III. ÚS 539/2011).
34. Ústavný súd tak na základe uvedeného dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ
rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie je v rozpore so zárukami
vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť.
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára 2015 podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práv podľa čl. 13, čl. 17 a čl. 41 a nasl. dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 418/2013 z 26. februára 2015
35. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od
ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09). Text uvedený mimo petitu
považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit
(I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
36. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, síce v odôvodnení
svojej sťažnosti načrtol aj dôvody porušenia svojho práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru, v rámci vymedzenia petitu svojej sťažnosti však ako
porušené označil čl. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 13, čl. 17, čl. 41 a nasledujúce
dohovoru. Ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, preto namietané porušenie práva na
ochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru považuje len za súčasť
argumentácie sťažovateľa.
Vo vzťahu k uvedeným článkom ústavy a dohovoru, ktoré sťažovateľ označil v petite
svojej sťažnosti, však v odôvodnení neuviedol, v čom malo porušenie uvedených práv
spočívať, a nepredostrel žiadne argumenty, ktoré by mali porušenie označených práv
odôvodňovať. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa zjavne
nezodpovedá, nekorešponduje navrhovanému petitu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 13, čl. 17, čl. 41 a nasl. dohovoru odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
36. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2016