Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 75/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť – Stavebně obchodní firma

Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom

Holičom, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a ustanovenia Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. z 24. februára

2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 18. júna 2013

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2015 doručená sťažnosť – Stavebně obchodní firma

Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie základných práv podľa a

a ustanovenia (ďalej len „“) a práv podľa ,

čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. februára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 18. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2015 (spolu ďalej

aj „namietané rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu

sa žalobou pôvodne podanou so svojou manželkou domáhal určenia, že rekreačná chata

v katastrálnom území Štrba zapísaná na (ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do ich

bezpodielového spoluvlastníctva. Okresný súd v tomto konaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

tak, že žalobu sťažovateľa a jeho manželky zamietol z dôvodu, že v konaní

nebol preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení [§ 80 písm. c)

(ďalej aj „OSP“)]. Krajský súd následne uvedený rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil rozsudkom sp. zn. , zo 17. decembra

2007, keďže sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, ktoré

považoval za vecne správne. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.

z 25. júna 2009 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že súd prvého stupňa žalobu

zamietol, lebo žalujúca strana nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, no odvolací súd založil svoj rozsudok na opačnom závere. Keďže odvolací súd po

konštatovaní procesnej prípustnosti žaloby v zmysle prvostupňové

rozhodnutie nezrušil, ale pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku,

odňal žalobcom možnosť konať pred súdom [ ]. Potom ako bola vec

najvyšším súdom vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu, krajský súd ako súd odvolací

zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu a takisto vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. z 24. februára 2012 zastavil konanie

o návrhu sťažovateľovej manželky (z dôvodu späťvzatia) a pripustil zmenu petitu žaloby

v tom zmysle, že nehnuteľnosť patrí do výlučného vlastníctva sťažovateľa (žalobcu).

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol namietaným rozsudkom sp. zn.

z 24. februára 2012. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd namietaným

rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn.

z 26. februára 2015 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné podľa

ustanovenia v spojení s .

4. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «V tejto sťažnosti preukazujeme to, že súdy konali

v rozpore s ustanoveniami zákonov, , Listiny základných práv

a slobôd „ako ústavný zákon", Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čo

malo za následok nesmierne dlhotrvajúci spor, ktorý po 17,5 roku bol a je skončený na

všeobecných súdoch „nespravodlivými rozhodnutiami" v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo

malo za následok (aj) porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.»

Sťažovateľ tvrdí, že vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorého určenia sa v súdnom konaní

domáhal, bolo „podvodným“ spôsobom bez vkladu schopnej alebo záznamovej listiny

prevedené na v konaní žalovaného správcu konkurznej podstaty . Ďalej

v sťažnosti uvádza: «Uznesenie č.k. NC 515/98, ktoré bolo použité na prepis vlastníctva:

Príloha č. 9, ktorým bolo rozhodnuté: „ Zakazuje odporcovi“ !! To nebolo možné !?. Takýto

postup v konečnom zúčtovaní prinieslo SKP, odmenu za predaje

(majetku sťažovateľa) viac ako 65 mil. Sk. (2.157.604,72 €)!!? A takouto listinou bol aj

,Návrh na vklad z 16.11.1998 a žiadosti pod Z 3967/98 (- príloha č. 11).

Z vyššie uvedeného a v spise založených listinných dôkazov je dokázané, že

sťažovateľ využil všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky nápravy na to, aby

zvrátil tento nezákonný stav (podvodu) pri strate vlastníctva. V dôsledku nezákonného

postupu SKP a konkurzného súdu, sťažovateľ vo veku 73 rokov sa dostal do stavu finančnej

núdze a ako dôchodca „zdravotne postihnutý“ nie je schopný iniciovať a platiť náklady

spojené s „bránením svojich základných ľudských práv“ na súdoch v SR...

Pretože, ani jeden z konajúcich všeobecných súdov sa nevysporiadal s touto

najzákladnejšou otázkou „nezákonného prepisu vlastníctva" na SKP (viď príloha č. 11 a 14

por. č. 2/1), tento prevod súdy ponechali bez povšimnutia. S touto otázkou, sa nevysporiadal

ani jeden zo súdov I. a II. stupňa a nevysporiadal sa ani dovolací súd v konaní

č. (príl. č. 8).

Tvrdenie predsedu senátu, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ust.

a 237 , bolo nesprávne, preto je potrebné, aby ústavný súd v zmysle

toto uznesenie sp.zn. zrušil.»

5. Sťažovateľ svoju sťažnosť ďalej odôvodňuje tým, že «odvolací súd pojednával vec

bez riadneho predvolania na pojednávanie a rozhodol dňa 18.06.2013 rozsudkom

v neprítomnosti sťažovateľa čo má ten dôsledok, že sťažovateľovi ako účastníkovi konania

bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo malo za následok porušenie nielen ust. § 237

písm. f ) , ale porušili aj Dohovoru. ...

Tieto zásady súdneho konania, dovolací súd v rozhodnutí č.k.

nemohol prehliadnuť, pretože k zmene vlastníctva nikdy nedošlo a nemohlo dôjsť na základe

„zrušeného predbežného opatrenia“ (príloha č. 10 a 11) . Pre takýto právny úkon na zmenu

vlastníctva, chýbal základný listinný dôkaz a to „záznamuschopná“ alebo „vkladuschopná“

listina. Ani jedno z rozhodnutí, na ktoré v návrhu zo dňa 16.11.1998 (príloha č. 10 str. 2)

SKP poukazuje, nie je listinou spôsobilými na prevod - zmenu vlastníctva v katastri

nehnuteľností. To snáď, dovolací súd vedel, o čom nepochybujem!...

Medzi takéto vady patrí skutočnosť, že aj rozhodnutie dovolacieho súdu vychádza

z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že pri vykonávaní

dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, (

ods. 1, a Dohovoru , 13, 17 a 41), že odvolací súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal len zo stavu ako ho nesprávne zistil súd prvého a potvrdil odvolací

súd bez toho, že by postupoval v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako nestranný a nezávislý

súd zriadený zákonom.».

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa

26.02.2015 ktorým bolo dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Prešov č.k.

-126 z 18.06.2013 a proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.

-107 z 24.02.2012, boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa:

-Stavebné obchodní firma Hodonín, Méšťanská č. 9, 695 01

Hodonín, IČO 10579281 a to hlavne, jeho právo na základnú obranu podľa čl. 1, čl. 46

ods. 1, , ako i jeho základné ľudské práva podľa , 13, 17, 41 a násl.

Dohovoru, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26.02.2015 sa zrušuje a zrušuje sa aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.

-126 zo dňa 18.06.2013 a vec vracia opätovne na rozhodnutie Okresnému

súdu v Poprade v konaní sp.zn. .

3. Žiadame, aby ÚS SR v zmysle po zrušení

právoplatných rozhodnutí: Rozsudku Okresného v Poprade č.k. -107

z 24.02.2012, Rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. z 18.06.2013

a Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. z 26.02.2015,

doručeného dňa 26.03.2015, ktorými boli porušené základné ľudské práva podľa čl. 6, 13,

17, 41 a násl. Dohovoru, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

20000-€, ktorú sumu sú povinní porušovatelia spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi

do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča, č.ú. vedeného v SLSP,a.s.

4. ÚS SR, sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

323,52 € ktorú sumu sú povinný porušovatelia: Okresný súd v Poprade, Krajský súd

v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa JUDr. Jozefa Holiča, č.ú. vedeného v SLSP, a.s. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa v znení platnom a účinnom do

31. decembra 1992 ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa

vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom.

11. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 1 ods. 2 Slovenská

republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné

zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

16. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby

dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať

sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na

obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

17. Podľa čl. 41 dohovoru ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo

jeho protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len

čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé

zadosťučinenie.

18. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho práv podľa už

uvedených článkov a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť rozhodnutiami a postupom

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti. Sťažovateľ namieta, že k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného došlo

podvodom bez vkladu schopnej listiny, s čím sa konajúce súdy nevysporiadali. Odvolací

súd konal vo veci sťažovateľa v jeho neprítomnosti, čím mu bola ako účastníkovi konania

odňatá možnosť konať pred súdom. S uvedenými pochybeniami okresného súdu a krajského

súdu sa najvyšší súd, ktorý bol súdom dovolacím, nevysporiadal a pri rozhodovaní

vychádzal z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,

a ustanovenia a práv podľa , , ,

a nasl. dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 24. februára 2012

19. Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavný

súd pripomína, že podľa rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že ochrany tohto základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa možno domôcť využitím dostupných aj

účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

).

20. Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Toto svoje právo aj

využil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov proti rozhodnutiu

okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti namietajúcej

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 24. februára 2012 odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 dohovoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 18. júna 2013

21. Ústavný súd sa v okolnostiach veci zaoberal otázkou prípustnosti sťažnosti v

časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu. V tejto časti ústavný súd uvádza, že lehotu

na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54),

podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. , ,

). Uvedené vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 13. novembra 2013, ktorou bola sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému rozsudku

krajského súdu odmietnutá pre neprípustnosť.

22. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

23. Ústavný súd uvádza, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne (, ). Aj keď sťažovateľ v petite svojej

sťažnosti ako porušený označil celý čl. 6 dohovoru, z obsahu argumentácie obsiahnutej

v odôvodnení jeho sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie, tak ako je obsiahnuté v odseku 1 tohto článku dohovoru.

24. Ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 18. júna 2013, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

«Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,

dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených

zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa

vlastníctvo dňom v dňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia

(, v znení zmien a doplnkov). Ak sa

nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy;

na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom ( v znení účinnom od

01.01.1992 do 31.12.1992).

Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80

písm. c/ ).

Vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných

hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti a podieľať sa ním na výsledku

podnikania spoločnosti. Ak sa vkladá podnik alebo jeho časť, použijú sa, pokiaľ sa týka

prechodu práv a povinností, primerane ustanovenia o zmluve o predaji podniku (§ 59

ods. 1, 4 13/1991 Zb. v znení účinnom od 1.1.1992).

Ak sa majú poskytnúť nepeňažné vklady, musí sa v spoločenskej zmluve uviesť

predmet vkladu, spôsob určenie jeho ceny v peniazoch a suma, ktorou sa započítava na

vklad spoločníka ( cit. ).

Vlastnícke právo k veciam, ktoré sú zahrnuté do predaja, prechádza z predávajúceho

na kupujúceho účinnosťou zmluvy. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti prechádza registráciou

podľa osobitných predpisov. Ustanovenia § 444 až 446 platia obdobne (§ 483 ods.3 cit.

).

Prvostupňový súd zásadne správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol.

Je treba predovšetkým uviesť, že navrhovateľ môže mať naliehavý právny záujem na určení

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá v katastri nehnuteľnosti je evidovaná na LV ako

vlastníctvo iného subjektu. Správne prvostupňový súd poukázal vo svojom rozsudku na

rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť

09.07.1997 a ktorým súd určil, že odporca v 1. rade -

Stavebno-obchodná firma A - Z Bratislava, zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992

o založení spoločnosti s ručením obmedzeným, Želstav A - Z, vzniesol majetok v rozsahu

podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, ako aj poukazujúc na rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, t.j.

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -859, ktorým bola zamietnutá žaloba

žalobcu na vylúčenie veci (aj nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania) z

konkurznej podstaty úpadcu Želstav A - Z spol., s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava. Aj

odvolací súd v prejednávanej veci je toho názoru, že bolo nepochybne preukázané, že

navrhovateľ majetok (vrátane nehnuteľnosti - chaty evidovanej na Katastrálne

územie Štrba, okrem nehnuteľnosti a to Rekreačné stredisko Stará Lesná evidované v

a lodenice Senec evidované v ktorý navrhovateľ získal zmluvou o predaji

časti podniku „z 30.04.1992, od Federálneho fondu Národného majetku ČSFR, platne a

účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Želstav A - Z, s. r. o., Štefánikova 15,

Bratislava. Na právnom úkone tejto zmeny, či zmien spoločenskej zmluvy firmy Želstav A -

Z , s.r.o. sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy. Štátne notárstvo Bratislava 1

túto zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom.28.12.1992 pod č.

Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne

účinnou. Stala sa vkladu schopnou listinou, nakoľko registráciou zmeny spoločenskej

zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2

v platnom znení z roku 1992. Teda vlastníctvo k celému vnesenému

majetku tak hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na úpadcu, teraz odporcu v 1. rade v zmysle

citovaného zákonného ustanovenia, dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy

spoločnosti Želstav A - Z, s.r.o. Bratislava, Štefánikova ulica č.15. Odvolací súd preto sa

stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom tento poukazuje na

rozsudky Najvyššieho súdu SR č. a , v ktorých bolo jednoznačne

konštatované, že navrhovateľ platne vniesol okrem iného aj majetok, ktorý je predmetom

tohto konania, ako nepeňažný vklad do majetku Želstav A - Z , spol. s.r.o. Štefánikova 15,

Bratislava. Navrhovateľ tým stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná

nehnuteľnosť preto nemôže patriť do jeho vlastníctva.

K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd dodáva, že nie je možné súhlasiť

s jeho tvrdením, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je jasný, presvedčivý, nepreskúmateľný

a preto je potrebné ho zrušiť. V odôvodnení napadnutého rozsudku je jednoznačne uvedené,

že predmetnú nehnuteľnosť navrhovateľ vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Želstav

A-Z, s.r.o., Štefánikova 15, Bratislava, zmenou spoločenskej zmluvy, ktorú registrovalo

Štátne notárstvo Bratislava I. dňa 28.12.1992 pod číslo . Tým vlastníctvo k celému

vnesenému majetku prešlo na úpadcu a navrhovateľ tak stratil vlastníctvo k predmetnej

nehnuteľnosti.

Ani ďalšia odvolacia námietka, že súd prvého stupňa nerešpektoval výroky

rozhodnutím NS SR nie je dôvodná. Súd prvého stupňa správne poukázal na rozsudky NS

SR č. 20bo/l70/96 a , ktorými bolo jednoznačne konštatované, že navrhovateľ

platne vzniesol okrem iného aj predmetný majetok ako nepeňažný vklad do majetku Želstav

A - Z, s.r.o.. Uvedeným teda navrhovateľ stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti,

ktorú nadobudol odporca v 1/ rade, a ktorý ako vlastník s ňou mohol nakladať, a to aj tak,

že ju previedol na odporcu v 2/ rade a tento na odporcov v 3/ a 4 / rade. Nie je možné teda

súhlasiť s odvolateľom, že uvedené prevody sú absolútne neplatným právnym úkonom

v zmysle , nakoľko jeho tvrdenie nebolo preukázané...

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

postupom podľa ako vo výroku vecne správny potvrdil.»

25. Z už uvedeného odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že

krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, ktorý vo veci

sťažovateľa rozhodoval ako súd prvého stupňa. Z tohto odôvodnenia krajského súdu

a všeobecnými súdmi vykonaného dokazovania je zrejmé, že k prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti zo sťažovateľa na spoločnosť Želstav A-Z, s. r. o., došlo vnesením

nepeňažného vkladu, ktorý tvorila nehnuteľnosť, do spoločnosti, v ktorej bol sťažovateľ

spoločníkom. Vklad bol realizovaný na základe zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti, na

ktorej sa podľa výsledkov vykonaného dokazovania podieľali všetci vtedajší spoločníci

spoločnosti, teda aj sťažovateľ. Za splnenia zákonných podmienok registrácie zmeny

spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom, tak ako to v roku 1992 upravovalo znenie

ustanovenia , došlo k prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti na spoločnosť. Túto skutočnosť navyše potvrdzuje, ako vyplýva

z odôvodnenia krajského súdu, aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , ktorým

najvyšší súd v druhom stupni rozhodoval o žalobe sťažovateľa na vylúčenie veci

z konkurznej podstaty, potom ako bol na spoločnosť Želstav A-Z, s. r. o., vyhlásený

konkurz a ktorým bolo taktiež potvrdené, že k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

na spoločnosť platne došlo zmenou spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti a jej následnou

registráciou na štátnom notárstve.

26. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

27. Podľa ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad relevantných ustanovení a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia týchto ustanovení, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol východiská, na základe

ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa

vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych

predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

28. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, , ).

29. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúcu

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa , pretože

napadnutý rozsudok krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia týchto práv,

dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

dohovoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2015

30. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa je rozhodnutím

procesného charakteru, ktorým najvyšší súd nerozhodoval v merite veci. Najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako mimoriadny opravný

prostriedok z procesných dôvodov ako procesne neprípustné. Opätovne, odkazujúc na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99), ústavný súd konštatuje,

že z tohto dôvodu sa lehota na podanie ústavnej sťažnosti považuje za zachovanú aj

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako je už uvedené a ako to vyplýva

aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 13. novembra 2013 (bod 21).

31. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 26. februára 2015 v podstatnom uviedol:

„V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý

nemá znaky rozsudku uvedeného v ; dovolanie žalobcu preto podľa

týchto ustanovení nie je prípustné.

Najvyšší súd už síce v tejto veci rozhodoval, avšak právne záväzné závery, ktoré

zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení z 25. júna 2009 sp. zn. , sa týkali iba

porušenia zásady dvojinštančnosti konania a dôsledkov tejto procesnej nesprávnosti.

Zo spisu vyplýva, že najvyšším súdom vytýkaná vada bola v ďalšom konaní odstránená. Nič

nenasvedčuje tomu, že by prvostupňový alebo odvolací súd záväzný právny názor

dovolacieho súdu vyslovený v prejednávanej veci nerešpektovali a že by sa od neho

odchýlili. Vzhľadom na to dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu nie je prípustné ani

podľa Prípustnosť podaného dovolania preto z nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , dovolací

súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa až g/ , teda či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom

konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možností účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným...

Vady konania v zmysle , , , neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“

K námietke sťažovateľa, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d)

, teda že išlo o prekážku rozsúdenej veci, najvyšší súd uviedol: „Z obsahu spisu

nevyplýva, že by konaniu v tejto veci predchádzalo iné občianske súdne konanie, ktoré sa

týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Vo veci vedenej na Okresnom súde

v Hodoníne pod sp. zn. , na ktorú poukazuje dovolateľ, uplatnila jeho manželka

(ako žalobkyňa) voči (ako žalovanému), nárok na

určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým jej manžel ako spoločník ŽELSTAV, A-Z, s.r.o.

vniesol do tejto spoločnosti ako nepeňažný vklad majetok získaný na základe zmluvy

o predaji podniku z 30. apríla 1992. Ide teda o vec s odlišnými účastníkmi a odlišným

predmetom konania. Námietka žalobcu o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. d/

je preto neopodstatnená.“

S tvrdením sťažovateľa, že mu bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom

[ ] sa najvyšší súd vysporiadal takto: „O procesnú vadu takejto povahy

ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané

mu ... Zo spisu nevyplýva, že by žalobcovi bolo odňaté

niektoré z uvedených procesných práv...

Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ

súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z toho

dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

podľa ustanovenia

Námietka žalobcu o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca s nevykonaním dôkazov

nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhnuté' dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo

predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom,

lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi

konania ( ).“

Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa najvyšší

súd vyjadril, odkazujúc jednak na judikatúru ústavného súdu, ako aj na judikatúru

najvyššieho súdu: „Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil tvoje rozhodnutie podľa predstáv

žalobcu.

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu za tzv. inú vadu konania ( ), teda nie vadu konania v zmysle

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom

judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto

názoru... dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo

by to založiť prípustnosť dovolania žalobcu, lebo nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nie

je vada konania uvedená v “

Sťažovateľ tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tým, že bolo

rozhodnuté bez pojednávania a v jeho neprítomnosti. Najvyšší súdu uviedol: „V danom

prípade súd prvého stupňa žalobcu riadne predvolal na pojednávanie 24. februára 2012

(viď doručenku na č.l. 89 spisu). Žalobca podaním z 20. februára 2012 (č.l 99 spisu)

požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom pojednávaní, nepožiadal ale

o jeho odročenie (obsah tohto podania dokonca nasvedčuje tomu, že sám počítal s tým, že

pojednávanie sa uskutoční aj v jeho neprítomnosti). Postup súdu prvého stupňa, ktorý

v tejto procesnej situácii vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade

s

... v prípadoch uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť

pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho

pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1

, bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a d nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný

záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie. Postup odvolacieho súdu teda zodpovedal ustanoveniu § 214

ods. 2 a nemal za následok procesnú nesprávnosť v zmysle “

Sťažovateľ namietal aj existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g)

, keď podľa jeho tvrdenia napadnutý rozsudok odvolacieho súdu predstavoval len

rozhodnutie predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval. Najvyšší súd sa

k tomu vyjadril: «So zreteľom na podstatu predmetnej námietky žalobcu najvyšší súd,

postupujúc podľa vyššie uvedených ustanovení Spravovacieho poriadku, vyžiadal

z Krajského súdu v Prešove zberný spis zn. ... otvoril... obálku, v ktorej sa

nachádza zápisnica o hlasovaní členov odvolacieho súdu... Zo zápisnice o porade

a hlasovaní senátu vyplýva, že ju podpísali všetky menované sudkyne a za prijatie tohto

rozhodnutia hlasovali tak predsedníčka senátu odvolacieho súdu, ako aj obe jeho členky.

Na tomto základe dospel dovolací súd k záveru, že aj táto dovolacia námietka je

neopodstatnená.

Sťažovateľ v dovolaní namietal aj procesné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

, no podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „Dovolací súd

môže ale pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia takejto povahy len vtedy, keď je

dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci

nejde). Tzv. iná vada je síce relevantný dovolací dôvod, sama o sebe ale (i keby k nej

skutočne došlo) prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda v konaní, v ktorom bol vydaný

napadnutý rozsudok, k vade tejto povahy došlo alebo nedošlo (pozn.: dovolací súd

napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal

prípustnosť dovolania v zmysle “»

A napokon vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci najvyšší súd uviedol: „Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný

dovolací dôvod ( ), ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba

v procesné prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť

dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , , , ,

a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v , ani

znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ustanovení ako

zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Najvyšší súd teda dospel k záveru, že „prípustnosť dovolania žalobcu z § 238

a nemožno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, že jeho opravný prostriedok

je procesné neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b

ods. 5 v spojení s “.

32. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti

návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,

oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či

splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje

o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe

obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie

o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis , ).

33. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.

, ). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu

v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade

s ), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa

a , dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol

pre neprípustnosť ().

34. Ústavný súd tak na základe uvedeného dospel k záveru, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ

rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie je v rozpore so zárukami

vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015 podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3

a práv podľa , a a nasl. dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 18. júna 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2015

35. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od

ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , ). Text uvedený mimo petitu

považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit

(, , , , ,

).

36. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, síce v odôvodnení

svojej sťažnosti načrtol aj dôvody porušenia svojho práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru, v rámci vymedzenia petitu svojej sťažnosti však ako

porušené označil a a , , a nasledujúce

dohovoru. Ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, preto namietané porušenie práva na

ochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru považuje len za súčasť

argumentácie sťažovateľa.

Vo vzťahu k uvedeným článkom a dohovoru, ktoré sťažovateľ označil v petite

svojej sťažnosti, však v odôvodnení neuviedol, v čom malo porušenie uvedených práv

spočívať, a nepredostrel žiadne argumenty, ktoré by mali porušenie označených práv

odôvodňovať. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa zjavne

nezodpovedá, nekorešponduje navrhovanému petitu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 1

a , ako aj , , a nasl. dohovoru odmietnuť podľa

ods. 2 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

36. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2016