Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 655/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., zastúpenej Advokátskou kanceláriou FELIX

NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná

JUDr. Felix Neupauer, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 NcC

16/2014 z 10. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2014 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8

NcC 16/2014 z 10. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mgr. R. K., advokát, s. r. o., N. (ďalej len

„navrhovateľ“), sa ako bývalý zamestnávateľ sťažovateľky žalobou podanou na Okresnom

súde Bratislava I domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

sťažovateľkou ku 2. decembru 2013. Pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou

z 19. apríla 2013 a sťažovateľka bola prijatá na pozíciu advokátskej koncipientky.

Navrhovateľ založil miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava I voľbou miestnej

príslušnosti podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a to podľa stáleho pracoviska sťažovateľky v čase

podania žaloby. Sťažovateľka svojím podaním z 13. marca 2014 namietla miestnu

príslušnosť Okresného súdu Bratislava I a navrhla postúpiť vec Okresnému súdu Levice ako

miestne príslušnému, a to podľa miesta svojho bydliska. Argumentovala predovšetkým tým,

že «(i) v obvode Okresného súdu Bratislava I nikdy nemala stále pracovisko, (ii)

s advokátskou kanceláriou... nikdy žiadnu pracovnú zmluvu neuzatvorila, (iii)... u ďalšieho

zamestnávateľa začala pracovať dňa 16.12.2013, čo bolo do dňa podania Žaloby 14

pracovných dní a teda toto pracovisko by okrem iného nemohlo naplniť ani zákonné

kritérium „stálosti“ ( ) z čoho vyplýva, že príslušnosť žiadneho iného súdu

na konanie vo veci, okrem Okresného súdu Levice, nikdy nebola založená.». Navrhovateľ

svojím podaním z 8. apríla 2014 namietol postúpenie predmetnej právnej veci z Okresného

súdu Bratislava I na Okresný súd Levice, o ktorej rozhodol krajský súd svojím napadnutým

rozhodnutím tak, že určil ako miestne príslušný na konanie Okresný súd Bratislava I.

V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým skonštatovala, že «... od spôsobu

výkladu pojmu „stále pracovisko“ sa následne odvíja vznik možnosti žalobcu zvoliť si súd

existujúci popri všeobecnom súde žalovaného (ust. ). Zákon nedefinuje,

čo je možné považovať za stále pracovisko. Možno preto konštatovať, že tu existuje medzera

v zákone.». Taktiež poukázala na to, že «... KS NR svojvoľne stotožňuje pojmy „pracovisko“

a „stále pracovisko“, čo spôsobuje arbitrárnosť Uznesenia. V prípade, že by stačilo

na založenie miestnej príslušnosti súdu podľa ust. samotné uzatvorenie

pracovnej zmluvy bez zohľadnenia dĺžky trvania tohto pracovného pomeru, bolo by použitie

pojmu „stále“ pracovisko v ust. , úplne zbytočné.». Zároveň ponúkla

ústavnému súdu na zváženie vlastnú úvahu, podľa ktorej „... pre založenie miestnej

príslušnosti súdu podľa miesta pracoviska žalovaného tu musí toto pracovisko spĺňať určité

kvalitatívne predpoklady, ktorým je stálosť a trvácnosť preto, aby podľa neho určený ďalší

príslušný súd bolo možné kvalitatívne postaviť na úroveň všeobecného súdu žalovaného.

Podľa názoru Sťažovateľky nemožno považovať súd za miestne príslušný len preto, že sa

v jeho obvode nachádza miesto výkonu práce žalovaného a to podľa práve uzatvorenej

pracovnej zmluvy, bez zohľadnenia časového hľadiska trvácnosti pracovného pomeru.

Opačný právny záver KS NR treba považovať za arbitrárny, ktorý vo svojich dôsledkoch

znamená popretie základného práva na zákonného sudcu a práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 10.06.2014

bolo porušené základné právo Sťažovateľky na zákonného sudcu v zmysle ust. čl. 48 ods. 1

... a právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle SR a právo

na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -37 zo dňa 10.06.2014 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... priznáva Sťažovateľke náhradu trov konania titulom trov právneho

zastúpenia Sťažovateľky...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu

ochranu podľa spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj domáhať sa toho, aby súd rozhodol

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok

zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne (, ).

11. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu

(napr. , , , , ) a tiež sudcu,

ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné

ďalšie dôvody (, ). Ústavný princíp zákonného sudcu treba

pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej

strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre

účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa

vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného

prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber

súdov a sudcov „ad hoc“.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 10. júna 2014 v podstatnom

dôvodil:

«Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd dospel v danej právnej veci k záveru, že

námietka navrhovateľa uplatnená v zmysle ustanovenia je dôvodná.

Podľa , konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne

príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré sú tu v čase začatia konania a trvá

až do jeho skončenia.

Podľa , na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému

návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa , všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má

občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Podľa , popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj

súd, v obvode ktorého má odporca svoje stále pracovisko.

Ustanovenie umožňuje navrhovateľovi vybrať si medzi všeobecným súdom

odporcu (§ 85) a súdom uvedeným v ustanovení § 87. Právo výberu trvá do podania

návrhu. Po podaní návrhu už vykonanú voľbu nemôže meniť. Stálym pracoviskom v zmysle

§ 87 písm. a) treba rozumieť pracovisko, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako

miesto výkonu práce [ ]. Ak je toto miesto vymedzené veľmi široko,

treba za stále pracovisko považovať to, kde pracovník pravidelne vykonáva prácu.

Podľa , súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa . Ak však

navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu

príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd

skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len

na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa , ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný,

neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok

uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto postúpení

súd upovedomí účastníkov.

Podľa prvá veta , ak súd, ktorému bola vec postúpená, s

postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia

upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho

rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu

postúpená.

Súd zásadne skúma iba osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť podľa § 88. Výnimočne

súd skúma miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna príslušnosť a osobitná

príslušnosť daná na výber), a to vtedy, ak navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach

opätovne ako navrhovateľ (nie odporca) alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca.

Súd, ktorému bola vec postúpená, nie je postúpením veci viazaný. Bez toho, aby

vydával osobitné rozhodnutie, má možnosť vec predložiť na rozhodnutie svojmu

nadriadenému súdu. Súd, ktorému bola vec postúpená, je povinný predložiť vec

nadriadenému súdu bez vydania osobitného rozhodnutia vtedy, ak postúpenie namieta

účastník konania. Účastník môže namietať postúpenie najneskôr do 15 dní od doručenia

upovedomenia o postúpení. Rozhodnutím nadriadeného súdu je viazaný jednak súd, ktorý

mu vec predložil na rozhodnutie o otázke miestnej príslušnosti, ako aj súd, ktorému má byť

vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že Okresný súd Bratislava 1, na ktorý súd bol

návrh vo veci podaný, skúmal miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna

príslušnosť a osobitná príslušnosť daná na výber), keď z obsahu spisu vyplýva tá

skutočnosť, že odporkyňa namietala miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava 1.

Následne Okresný súd Bratislava 1 postúpil vec Okresnému súdu Levice ako súdu miestne

príslušnému na konanie s poukazom na .

S poukazom na obsah spisu, najmä s poukazom na obsah návrhu navrhovateľa /č. 1.

1 až 3 spisu/, s poukazom na obsah námietky miestnej príslušnosti zo strany odporkyne /č.

1. 23 spisu/ a s poukazom na obsah nesúhlasu navrhovateľa s postúpením veci /č. 1. 29 až

31 spisu/ nadriadený súd dospel k záveru, že v danej právnej veci bol podľa § 87 písm. a/

v čase podania návrhu dňa 08.01.2014 popri všeobecnom súde odporkyne, ktorým je

Okresný súd Levice na konanie príslušný aj Okresný súd Bratislava 1, ako súd v obvode

ktorého mala odporkyňa v čase začatia konania svoje stále pracovisko; keď z obsahu

tvrdení účastníkov v otázke príslušnosti súdu na konanie podľa vyplývajú

tie okolnosti, že odporkyňa v čase začatia konania mala svoje stále pracovisko v obvode

Okresného súdu Bratislava 1, keďže (odporkyňa) vo svojej námietke nepoprela skutočnosť,

že by mala v rozhodnom období /v čase začatia konania/ v obvode Okresného súdu

Bratislava I. svoje „pracovisko“, poprela len tú skutočnosť, že by tam mala svoje „stále

pracovisko“ a nevyvrátila tvrdenie navrhovateľa o príslušnosti Okresného súdu Bratislava

1 na konanie predložením pracovnej zmluvy s „ďalším“ zamestnávateľom v rozhodnom

období o tej skutočnosti, že v čase začatia konania mala založený pracovný pomer

(pracovnou zmluvou v zmysle ktorej mala dohodnuté miesto výkonu práce - pracovisko na

ktorom pravidelne vykonávala prácu), mimo obvodu Okresného súdu Bratislava 1. Dĺžka

trvania tohto pracovného pomeru v rozhodnom období nie je právne relevantnou

skutočnosťou pre aplikáciu ustanovenia .

Keďže ustanovenie umožňovalo navrhovateľovi vybrať si medzi

všeobecným súdom odporkyne (§ 85) a súdom uvedeným v ustanovení § 87, ktoré právo

výberu trvalo do podania návrhu, i s poukazom na vyššie uvedené dôvody nadriadený súd

dospel k záveru, že miestne príslušným na konanie je Okresného súdu Bratislava I, ktorý

vec Okresnému súdu Levice postúpil bezdôvodne (bez preverenia si významných

skutočností).».

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu konštatuje, že tento súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj

náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené

tvrdenia a pochybnosti, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj

svoje úvahy. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu jednoznačne a presvedčivým

spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k určeniu miestne príslušného Okresného

súdu Bratislava I, vychádzajúc pri tom aj zo skutočnosti, že „Dĺžka trvania tohto

pracovného pomeru v rozhodnom období nie je právne relevantnou skutočnosťou pre

aplikáciu ustanovenia .“.

15. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už

mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

16. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ).

Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

, , rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

17. Ústavný súd teda uzatvára, že námietky sťažovateľky neindikujú také pochybenie

zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Pretože ústavný súd nezistil porušenie v spojení s

ods. 1 dohovoru a sťažovateľka odvodzovala porušenie svojho práva na zákonného sudcu

podľa v súvislosti s porušením práv podľa a

ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného

sudcu podľa .

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014