Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 655/2014
PDF · 214.79 KB
No categories available
I. ÚS 655/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., zastúpenej Advokátskou kanceláriou FELIX
NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná
JUDr. Felix Neupauer, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 NcC
16/2014 z 10. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2014 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8
NcC 16/2014 z 10. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mgr. R. K., advokát, s. r. o., N. (ďalej len
„navrhovateľ“), sa ako bývalý zamestnávateľ sťažovateľky žalobou podanou na Okresnom
súde Bratislava I domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
sťažovateľkou ku 2. decembru 2013. Pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou
z 19. apríla 2013 a sťažovateľka bola prijatá na pozíciu advokátskej koncipientky.
Navrhovateľ založil miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava I voľbou miestnej
príslušnosti podľa § 87 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a to podľa stáleho pracoviska sťažovateľky v čase
podania žaloby. Sťažovateľka svojím podaním z 13. marca 2014 namietla miestnu
príslušnosť Okresného súdu Bratislava I a navrhla postúpiť vec Okresnému súdu Levice ako
miestne príslušnému, a to podľa miesta svojho bydliska. Argumentovala predovšetkým tým,
že «(i) v obvode Okresného súdu Bratislava I nikdy nemala stále pracovisko, (ii)
s advokátskou kanceláriou... nikdy žiadnu pracovnú zmluvu neuzatvorila, (iii)... u ďalšieho
zamestnávateľa začala pracovať dňa 16.12.2013, čo bolo do dňa podania Žaloby 14
pracovných dní a teda toto pracovisko by okrem iného nemohlo naplniť ani zákonné
kritérium „stálosti“ (§ 87 písm. a) OSP) z čoho vyplýva, že príslušnosť žiadneho iného súdu
na konanie vo veci, okrem Okresného súdu Levice, nikdy nebola založená.». Navrhovateľ
svojím podaním z 8. apríla 2014 namietol postúpenie predmetnej právnej veci z Okresného
súdu Bratislava I na Okresný súd Levice, o ktorej rozhodol krajský súd svojím napadnutým
rozhodnutím tak, že určil ako miestne príslušný na konanie Okresný súd Bratislava I.
V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým skonštatovala, že «... od spôsobu
výkladu pojmu „stále pracovisko“ sa následne odvíja vznik možnosti žalobcu zvoliť si súd
existujúci popri všeobecnom súde žalovaného (ust. § 87 písm. a) OSP). Zákon nedefinuje,
čo je možné považovať za stále pracovisko. Možno preto konštatovať, že tu existuje medzera
v zákone.». Taktiež poukázala na to, že «... KS NR svojvoľne stotožňuje pojmy „pracovisko“
a „stále pracovisko“, čo spôsobuje arbitrárnosť Uznesenia. V prípade, že by stačilo
na založenie miestnej príslušnosti súdu podľa ust. § 87 písm. a) OSP samotné uzatvorenie
pracovnej zmluvy bez zohľadnenia dĺžky trvania tohto pracovného pomeru, bolo by použitie
pojmu „stále“ pracovisko v ust. § 87 písm. a) OSP, úplne zbytočné.». Zároveň ponúkla
ústavnému súdu na zváženie vlastnú úvahu, podľa ktorej „... pre založenie miestnej
príslušnosti súdu podľa miesta pracoviska žalovaného tu musí toto pracovisko spĺňať určité
kvalitatívne predpoklady, ktorým je stálosť a trvácnosť preto, aby podľa neho určený ďalší
príslušný súd bolo možné kvalitatívne postaviť na úroveň všeobecného súdu žalovaného.
Podľa názoru Sťažovateľky nemožno považovať súd za miestne príslušný len preto, že sa
v jeho obvode nachádza miesto výkonu práce žalovaného a to podľa práve uzatvorenej
pracovnej zmluvy, bez zohľadnenia časového hľadiska trvácnosti pracovného pomeru.
Opačný právny záver KS NR treba považovať za arbitrárny, ktorý vo svojich dôsledkoch
znamená popretie základného práva na zákonného sudcu a práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 NcC 16/ 2014 zo dňa 10.06.2014
bolo porušené základné právo Sťažovateľky na zákonného sudcu v zmysle ust. čl. 48 ods. 1
Ústavy... a právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 8 NcC 16/2014-37 zo dňa 10.06.2014 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd... priznáva Sťažovateľke náhradu trov konania titulom trov právneho
zastúpenia Sťažovateľky...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany
svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj domáhať sa toho, aby súd rozhodol
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok
zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd
napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
11. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba
pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu
(napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu,
ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné
ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Ústavný princíp zákonného sudcu treba
pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej
strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre
účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa
vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného
prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber
súdov a sudcov „ad hoc“.
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 8 NcC 16/2014 z 10. júna 2014 v podstatnom
dôvodil:
«Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd dospel v danej právnej veci k záveru, že
námietka navrhovateľa uplatnená v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 OSP je dôvodná.
Podľa § 11 ods. 1 OSP, konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne
príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré sú tu v čase začatia konania a trvá
až do jeho skončenia.
Podľa § 84 OSP, na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému
návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 85 ods. 1 OSP, všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má
občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.
Podľa § 87 písm. a/ OSP, popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj
súd, v obvode ktorého má odporca svoje stále pracovisko.
Ustanovenie § 87 OSP umožňuje navrhovateľovi vybrať si medzi všeobecným súdom
odporcu (§ 85) a súdom uvedeným v ustanovení § 87. Právo výberu trvá do podania
návrhu. Po podaní návrhu už vykonanú voľbu nemôže meniť. Stálym pracoviskom v zmysle
§ 87 písm. a) treba rozumieť pracovisko, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako
miesto výkonu práce [§ 43 ods. 1 písm. b) ZP]. Ak je toto miesto vymedzené veľmi široko,
treba za stále pracovisko považovať to, kde pracovník pravidelne vykonáva prácu.
Podľa § 105 ods. 1 OSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však
navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu
príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd
skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len
na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
Podľa § 105 ods. 2 OSP, ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný,
neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok
uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto postúpení
súd upovedomí účastníkov.
Podľa § 105 ods. 3 prvá veta OSP, ak súd, ktorému bola vec postúpená, s
postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia
upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho
rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu
postúpená.
Súd zásadne skúma iba osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť podľa § 88. Výnimočne
súd skúma miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna príslušnosť a osobitná
príslušnosť daná na výber), a to vtedy, ak navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach
opätovne ako navrhovateľ (nie odporca) alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca.
Súd, ktorému bola vec postúpená, nie je postúpením veci viazaný. Bez toho, aby
vydával osobitné rozhodnutie, má možnosť vec predložiť na rozhodnutie svojmu
nadriadenému súdu. Súd, ktorému bola vec postúpená, je povinný predložiť vec
nadriadenému súdu bez vydania osobitného rozhodnutia vtedy, ak postúpenie namieta
účastník konania. Účastník môže namietať postúpenie najneskôr do 15 dní od doručenia
upovedomenia o postúpení. Rozhodnutím nadriadeného súdu je viazaný jednak súd, ktorý
mu vec predložil na rozhodnutie o otázke miestnej príslušnosti, ako aj súd, ktorému má byť
vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.
Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že Okresný súd Bratislava 1, na ktorý súd bol
návrh vo veci podaný, skúmal miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna
príslušnosť a osobitná príslušnosť daná na výber), keď z obsahu spisu vyplýva tá
skutočnosť, že odporkyňa namietala miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava 1.
Následne Okresný súd Bratislava 1 postúpil vec Okresnému súdu Levice ako súdu miestne
príslušnému na konanie s poukazom na § 84 OSP.
S poukazom na obsah spisu, najmä s poukazom na obsah návrhu navrhovateľa /č. 1.
1 až 3 spisu/, s poukazom na obsah námietky miestnej príslušnosti zo strany odporkyne /č.
1. 23 spisu/ a s poukazom na obsah nesúhlasu navrhovateľa s postúpením veci /č. 1. 29 až
31 spisu/ nadriadený súd dospel k záveru, že v danej právnej veci bol podľa § 87 písm. a/
OSP v čase podania návrhu dňa 08.01.2014 popri všeobecnom súde odporkyne, ktorým je
Okresný súd Levice na konanie príslušný aj Okresný súd Bratislava 1, ako súd v obvode
ktorého mala odporkyňa v čase začatia konania svoje stále pracovisko; keď z obsahu
tvrdení účastníkov v otázke príslušnosti súdu na konanie podľa § 87 písm. a/ OSP vyplývajú
tie okolnosti, že odporkyňa v čase začatia konania mala svoje stále pracovisko v obvode
Okresného súdu Bratislava 1, keďže (odporkyňa) vo svojej námietke nepoprela skutočnosť,
že by mala v rozhodnom období /v čase začatia konania/ v obvode Okresného súdu
Bratislava I. svoje „pracovisko“, poprela len tú skutočnosť, že by tam mala svoje „stále
pracovisko“ a nevyvrátila tvrdenie navrhovateľa o príslušnosti Okresného súdu Bratislava
1 na konanie predložením pracovnej zmluvy s „ďalším“ zamestnávateľom v rozhodnom
období o tej skutočnosti, že v čase začatia konania mala založený pracovný pomer
(pracovnou zmluvou v zmysle ktorej mala dohodnuté miesto výkonu práce - pracovisko na
ktorom pravidelne vykonávala prácu), mimo obvodu Okresného súdu Bratislava 1. Dĺžka
trvania tohto pracovného pomeru v rozhodnom období nie je právne relevantnou
skutočnosťou pre aplikáciu ustanovenia § 87 písm. a/ OSP.
Keďže ustanovenie § 87 OSP umožňovalo navrhovateľovi vybrať si medzi
všeobecným súdom odporkyne (§ 85) a súdom uvedeným v ustanovení § 87, ktoré právo
výberu trvalo do podania návrhu, i s poukazom na vyššie uvedené dôvody nadriadený súd
dospel k záveru, že miestne príslušným na konanie je Okresného súdu Bratislava I, ktorý
vec Okresnému súdu Levice postúpil bezdôvodne (bez preverenia si významných
skutočností).».
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu konštatuje, že tento súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj
náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené
tvrdenia a pochybnosti, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj
svoje úvahy. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu jednoznačne a presvedčivým
spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k určeniu miestne príslušného Okresného
súdu Bratislava I, vychádzajúc pri tom aj zo skutočnosti, že „Dĺžka trvania tohto
pracovného pomeru v rozhodnom období nie je právne relevantnou skutočnosťou pre
aplikáciu ustanovenia § 87 písm. a/ OSP.“.
15. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už
mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
16. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06,
IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
17. Ústavný súd teda uzatvára, že námietky sťažovateľky neindikujú také pochybenie
zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný
súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Pretože ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6
ods. 1 dohovoru a sťažovateľka odvodzovala porušenie svojho práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v súvislosti s porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014