Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 25/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., P., zastúpenej P. spol. s r. o., P.,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 16. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M.. spol. s r. o., P. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“) a práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)

bolo na návrh žalobcov (skupiny fyzických osôb) proti sťažovateľke ako žalovanej vedené

konanie o určenie vlastníckeho práva k pozemku duplicitne evidovaného okrem súboru E.

v prospech žalobcov aj na LV v súbore C. v prospech sťažovateľky. Okresný súd návrhu

žalobcov vyhovel rozsudkom č. k. 8 C –341 zo 16. júna 2005 a na odvolanie

sťažovateľky krajský súd rozsudok prvostupňového súdu po pripustení zmeny žaloby

zmenil napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 16. septembra 2009, avšak

z obsahového hľadiska aj týmto zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu bolo žalobe

v merite veci vyhovené. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu neprípustnosti uznesením sp. zn.

z 21. októbra 2010.

Sťažovateľka svoju sťažnosť podľa okrem iného odôvodnila

poukazom na princíp právnej istoty, do ktorého obsahu patrí aj „požiadavka, aby sa na

určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká

odpoveď ..., teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne

posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť. ... Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej

judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie)

je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie.“.

Sťažovateľka predovšetkým odkázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2003, ktorým najvyšší súd podľa jej názoru rozhodol „v takmer totožnej

právnej veci“. V ďalšej časti sťažovateľka podrobne rozoberá dôvody, pre ktoré nemožno

v jej veci považovať prídelcov pôdy (právnych predchodcov žalobcov) za dobromyseľných,

a skutkový stav porovnáva so skutkovým stavom, z ktorého vychádzal označený rozsudok

najvyššieho súdu, ktorému pripisuje v jej prípade precedentný charakter. Podľa

sťažovateľky absencia odpovede na nastolenú otázku „znamená zjavnú neodôvodnenosť

a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, nezlučiteľnú s obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru“.

Sťažovateľka vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci aj s odkazom na rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 11. septembra 2003, v zmysle

ktorého „oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1

zákona o pôde) bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva

podľa všeobecných predpisov (najmä podľa § 126 ods. 1 Obč. zák.), a to ani formou

určenia vlastníckeho práva podľa , ak mohla žiadať o vydanie veci

podľa § 6 ods. 1, písm. p) zákona o pôde“. Ďalším dôvodom podania sťažnosti je to, že

krajský súd vo veci rozhodoval podľa výsledkov znaleckého skúmania vykonaného

znalcom, ktorý nebol nezaujatou osobou. „Túto skutočnosť sme súdu namietali v konaní,

pretože znalec Ing. J. B. nebol osobou nezaujatou vo vzťahu k právnemu zástupcovi

žalobcov. V čase kedy bol znalec pribratý do tohto konania a v čase kedy vypracoval

znalecké posudky a ich dodatky, či doplnky, bol s právnym zástupcom žalobcov vo vzťahu,

ktorý dôvodne vzbudzuje pochybnosť o jeho nezaujatosti. Znalec je podielovým

spoluvlastníkom nehnuteľného majetku na základe kúpnej zmluvy s právnym zástupcom

žalobcov.“ Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným tiež poukázala na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva. Rozhodnutie krajského súdu považuje za „nezákonné aj vo výrokoch

o trovách konania a ich náhrade. Súd posudzoval hodnotu veci inak pre určenie súdneho

poplatku za podanú žalobu, či odvolanie a inak pre náhradu trov právneho zastúpenia.“.

Hodnota veci, z ktorej krajský súd vychádzal, nebola podľa sťažovateľky reálna „ani v čase

kedy celú nehnuteľnosť (20.000 m2) nadobudli kúpnou zmluvou a ani v čase podania

žaloby, či v čase vyhlásenia rozhodnutia súdom, resp. v čase vykonávania jednotlivých

úkonov právnej pomoci, či služby žalobcom v dvanásť rokov trvajúcom súdnom spore. Súd

nezdôvodnil na základe akého právneho predpisu tak urobil a prečo v takejto výške. ....

Rozhodnutie je nezákonné a neodôvodnené, nedôvodné i nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov.“.

V závere sťažovateľka uviedla: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Krajský

súd v Prešove napadnutým rozhodnutím, porušil naše právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd), nakoľko predmetným rozhodnutím súdu nám bolo v rozpore so zákonom

„odobraté" vlastníctvo. Obdobná právna vec bola pred súdmi Slovenskej republiky právne

posudzovaná nerovnakým právnym spôsobom, odchylným spôsobom, pričom toto nebolo

objektívne a náležité odôvodnené, súd opomenul svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

Rozhodnutím bol podľa nášho názoru porušený princíp právnej istoty. Rozhodnutie sa

opiera o odborné stanovisko vo veci nie nestranného súdneho znalca.“

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 16.09.2009

boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 16.09.2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-

EUR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. )

do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd tiež zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (napr. , ),

preto bola uznesením ústavného súdu č. k. -15 z 10. februára 2010

odmietnutá skoršia sťažnosť sťažovateľky z dôvodu neprípustnosti, pretože v tom čase

nebolo na najvyššom súde skončené konanie o dovolaní podanom sťažovateľkou z dôvodu

uvedeného v a a

(ďalej aj „OSP“), ktorý považuje ústavný súd za účinný právny prostriedok nápravy

porušenia základného práva podľa a 3 (, ).

Ústavný súd však majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

aj vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľke lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika, rozhodnutie uverejnené

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3,

a tiež rozhodnutia ústavného súdu , ). Keďže rozhodnutie

najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky bolo doručené jej právnemu zástupcovi

10. novembra 2010, možno konštatovať, že sťažnosť podľa doručená

ústavnému súdu 15. novembra 2010 bola podaná včas.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa , každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných

odlišností.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s právnymi závermi všeobecných

súdov, ktoré považovali za splnené predpoklady vydržania spornej nehnuteľnosti, určili ju

do vlastníctva žalobcov, a tým zbavili sťažovateľku jej vlastníckeho práva k tejto

nehnuteľnosti. Zásah do ústavných práv vidí sťažovateľka predovšetkým v tom, že v jej

prípade nebolo rozhodnuté obdobne ako v inom prípade, v ktorom sa rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. stalo súčasťou ustálenej judikatúry (R 48/2004).

V citovanom rozhodnutí najvyšší súd ako dovolací uviedol, že výmer Povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (ďalej len „výmer“) nespĺňal požadované

náležitosti (chýbal odtlačok pečiatky orgánu, ktorý výmer vydal, a výmer neurčoval

prídelovú cenu), a keďže nešlo o bezplatne pridelený majetok, nemohlo na základe neho

prejsť vlastníctvo sporných nehnuteľností na prídelcov. Z konkrétnych skutkových

okolností následne dovolací súd v rozhodnutí vyvodil, že ani právni predchodcovia

účastníkov konania nepovažovali tento výmer za listinu, na základe ktorej nadobudli

vlastníctvo sporných nehnuteľností, výmer nebol zapísaný v pozemkovej knihe, tieto

nehnuteľnosti neboli v neskoršom období vnesené do JRD právnymi predchodcami

účastníkov konania a ani v neskoršej dobe neboli predmetom dedičského konania. Na

základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že v porovnávanej veci sa účastníci konania a ani

ich právni predchodcovia „nesprávali tak, ako možno vzhľadom na všetky okolnosti

očakávať od správania skutočných vlastníkov sporných nehnuteľností“.

Keďže v sťažovateľkinom prípade sa najvyšší súd odmietol zaoberať dovolaním

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti z dôvodu

neprípustnosti, ústavný súd posúdil podľa už citovaných ústavno-právnych východísk

napadnutý rozsudok krajského súdu, podľa ktorého bolo dokazovaním zistené, že právnym

predchodcom žalobcov bola pridelená výmerom časť parcely graficky označená číslom

(206), bola pôvodne zapísaná v pozemkovej knihe a nehnuteľnosť bola aj v osemdesiatych

rokoch prerokúvaná v rámci dedičských konaní po právnych predchodcoch žalobcov. Aj

ďalšie konkrétne okolnosti sťažovateľkinho prípadu rozhodné pre posúdenie vydržania

vlastníckeho práva uvedenými účastníkmi konania sú oproti rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. odlišné, pretože v napadnutom rozhodnutí sa tiež konštatuje, že ich

právni predchodcovia „nehnuteľnosť minimálne od obdobia roka 1951 užívali s vedomím,

že im vlastnícky patrí na základe vydaného výmeru o vlastníctve pôdy, pôdu obrábali,

splácali prídelovú cenu a poistné dávky. V roku 1960 následne právni predchodcovia

žalobcov odovzdali nehnuteľnosť do užívania J. v Ľ., čo však nemalo vplyv na plynutie

lehoty na vydržanie, keďže k jej prerušeniu vznikom užívacieho práva bývalej socialistickej

organizácie k nehnuteľnosti nedošlo ( ). Podľa zápisu č.

59 zo dňa 31.12.1960 o prevzatí živého a mŕtveho inventára právni predchodcovia žalobcov

do JRD odovzdali poľnohospodársku pôdu o celkovej výmere 3,27 ha, z toho orná pôda

dosahovala rozsah 2,65 ha. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov nehnuteľnosť

užívali a obrábali, potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia...“. Z uvedeného teda vyplýva,

že všeobecné súdy vychádzali čo sa týka splnenia predpokladov vydržania

v sťažovateľkinom a v ňou označenom prípade, z iných skutkových okolností zistených

dokazovaním oproti skutočnostiam, z ktorých vychádzal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

, a preto rôzne závery, ku ktorým v nich súdy dospeli, nemôžu ústavný súd

viesť k záveru o arbitrátnosti napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky opierajúcu sa o citáciu z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , ktorá sa týka nesprávneho

právneho posúdenia veci, podľa ktorej sa oprávnená osoba nemôže domáhať určenia

vlastníckeho práva podľa , ak mohla žiadať o vydanie veci podľa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), a to

aj v prípade, že oprávnená osoba tento nárok uplatnila v reštitučnom konaní, ústavný súd

konštatuje, že v sťažovateľkinom prípade žiaden z účastníkov konania nemal postavenie

oprávnenej osoby podľa citovaného zákona a ani sa žiaden z nich nedomáhal určenia

vlastníckeho práva podľa reštitučných zákonov, ale v danej veci išlo o vyriešenie otázky

duplicitného zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností k jednej nehnuteľnosti, teda

o rozhodnutie, v prospech ktorej z osôb zúčastnených v konaní skutočne patrí vlastnícke

právo a z akého právneho dôvodu. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou považuje za

dostatočné aj zdôvodnenie krajského súdu o právnej bezvýznamnosti námietky

sťažovateľky, že prerokúvané nároky žalobcov mali byť uplatnené pred príslušným

orgánom štátnej správy podľa zákona o pôde. Na základe uvedeného preto túto námietku

sťažovateľky ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú.

Sťažovateľka spochybnila aj nezaujatosť znalca ustanoveného všeobecnými súdmi na

vykonanie znaleckého dokazovania vychádzajúc z toho, že je s právnym zástupcom

zastupujúcim žalobcov v právnom vzťahu vyplývajúcom z podielového spoluvlastníctva

k inej nehnuteľnosti. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010, otázkou zaujatosti znalca sa

zaoberal súd prvého stupňa vzhľadom na sťažovateľkou vznesenú námietku v uznesení

č. k. -401 z 31. mája 2007 v ktorom nezistil dôvody na vylúčenie znalca a ktoré

odvolací súd na odvolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. z 28. februára

2008 potvrdil.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa (a teda aj podľa dohovoru) nemôže

všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom bol v danom

prípade (m. m. ).

V danom prípade nebola zistená ani v dovolacom konaní procesná chyba vedúca

k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorá je dôvodom na zrušenie právoplatného

rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní podľa . Podľa

ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je pod odňatím možnosti konať pred súdom potrebné

chápať taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní pre účely ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. O námietke zaujatosti vznesenej proti znalcovi

sťažovateľkou bolo konajúcimi súdmi právoplatne rozhodnuté uznesením sp. zn.

z 28. februára 2008. Ak teda krajský súd pri rozhodovaní oprel svoje právne

závery o dôkazy zistené znaleckým dokazovaním znalcom, o nezaujatosti ktorého bolo

právoplatne rozhodnuté, a toto rozhodnutie nebolo zákonným spôsobom zrušené ani

zmenené, konal v súlade s procesno-právnymi pravidlami ustanovenými v Občianskom

súdnom poriadku a svojím konaním nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu

podľa .

Napokon sa ústavný súd nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľky o nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia o trovách konania. Odôvodnenie rozhodnutia považuje za

dostatočné a nevybočujúce z hľadísk ústavnej konformnosti súdnych rozhodnutí, keďže

krajský súd jasne opísal svoj postup, ktorým určil ich výšku tým, že odôvodnil stanovenú

hodnotu predmetu konania, a podľa jednotlivých vyhlášok o odmenách advokátov za

poskytnutie právnych služieb platných v čase, kedy bol ten-ktorý úkon právneho zástupcu

žalobcov vykonaný, určil hodnotu každého úkonu právnej služby a napokon ustálil celkovú

výšku trov konania, na zaplatenie ktorých zaviazal sťažovateľku podľa výsledkov konania

aplikujúc . Opísaný postup krajského súdu nemožno považovať za arbitrárny

a nepreskúmateľný, pričom ústavný súd súčasne poukazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, v ktorom okrem iného k otázke ustálenia hodnoty predmetu konania krajský

súd uviedol, že sťažovateľka „neposkytla dôkaz o inej všeobecnej hodnote prejednávanej

nehnuteľnosti“. Ako už bolo konštatované, ústavný súd nie je súdom ďalšej inštancie

oprávneným preskúmavať skutkové závery vedúce krajský súd k ustáleniu hodnoty

nehnuteľnosti, ktorá bola rozhodujúca pre určenie výšky vzniknutých trov konania, a právne

uzatvára, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu extrémne nevybočuje z hľadísk ústavnej

zlučiteľnosti súdnych rozhodnutí, a preto túto námietku sťažovateľky považuje tiež za

neopodstatnenú.

Ústavný súd vyhodnotil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za jasné

a zrozumiteľné, dostatočne odpovedajúce na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,

z ktorých bola v danom prípade najdôležitejšia otázka, či sú splnené podmienky vydržania

vlastníckeho práva žalobcov, a tým aj či je dôvodné, aby bolo v ich prospech určené

vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Procesný postup predchádzajúci vydaniu

napadnutého rozhodnutia opísaný v sťažovateľkou doručených rozhodnutiach ani obsah

napadnutého rozhodnutia nesignalizuje porušenie označených základných práv a postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces. Ústavný súd opätovne pripomína, že právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom. Uvedené dôvody považoval

ústavný súd za dostatočné na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že obsah je obdobný obsahu

dodatkového protokolu a podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod na odlišné

posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. ).

Ústavný súd predovšetkým pripomína svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z (

listiny základných práv a slobôd a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto

základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nedošlo k porušeniu (a rovnako ani dohovoru), potom už

neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo

16. septembra 2009 a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých

sťažovateľka namietala, uvedeným rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou

označených základných práv ani nadväzne citovaných článkov , a preto podľa

jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 18. januára 2011