Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 25/2011
PDF · 276.92 KB
No categories available
III. ÚS 25/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., P., zastúpenej P. spol. s r. o., P.,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 362/2005 zo 16. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M.. spol. s r. o., P. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 362/2005 zo 16. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)
bolo na návrh žalobcov (skupiny fyzických osôb) proti sťažovateľke ako žalovanej vedené
konanie o určenie vlastníckeho práva k pozemku duplicitne evidovaného okrem súboru E.
v prospech žalobcov aj na LV v súbore C. v prospech sťažovateľky. Okresný súd návrhu
žalobcov vyhovel rozsudkom č. k. 8 C 78/98–341 zo 16. júna 2005 a na odvolanie
sťažovateľky krajský súd rozsudok prvostupňového súdu po pripustení zmeny žaloby
zmenil napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Co 362/2005 zo 16. septembra 2009, avšak
z obsahového hľadiska aj týmto zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu bolo žalobe
v merite veci vyhovené. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu neprípustnosti uznesením sp. zn.
1 Cdo 235/2009 z 21. októbra 2010.
Sťažovateľka svoju sťažnosť podľa čl. 127 ústavy okrem iného odôvodnila
poukazom na princíp právnej istoty, do ktorého obsahu patrí aj „požiadavka, aby sa na
určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká
odpoveď ..., teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne
posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo
analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť. ... Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej
judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie)
je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie.“.
Sťažovateľka predovšetkým odkázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/56/2003
z 23. septembra 2003, ktorým najvyšší súd podľa jej názoru rozhodol „v takmer totožnej
právnej veci“. V ďalšej časti sťažovateľka podrobne rozoberá dôvody, pre ktoré nemožno
v jej veci považovať prídelcov pôdy (právnych predchodcov žalobcov) za dobromyseľných,
a skutkový stav porovnáva so skutkovým stavom, z ktorého vychádzal označený rozsudok
najvyššieho súdu, ktorému pripisuje v jej prípade precedentný charakter. Podľa
sťažovateľky absencia odpovede na nastolenú otázku „znamená zjavnú neodôvodnenosť
a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, nezlučiteľnú s obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru“.
Sťažovateľka vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci aj s odkazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 1222/01 z 11. septembra 2003, v zmysle
ktorého „oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1
zákona o pôde) bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva
podľa všeobecných predpisov (najmä podľa § 126 ods. 1 Obč. zák.), a to ani formou
určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) O.S.P., ak mohla žiadať o vydanie veci
podľa § 6 ods. 1, písm. p) zákona o pôde“. Ďalším dôvodom podania sťažnosti je to, že
krajský súd vo veci rozhodoval podľa výsledkov znaleckého skúmania vykonaného
znalcom, ktorý nebol nezaujatou osobou. „Túto skutočnosť sme súdu namietali v konaní,
pretože znalec Ing. J. B. nebol osobou nezaujatou vo vzťahu k právnemu zástupcovi
žalobcov. V čase kedy bol znalec pribratý do tohto konania a v čase kedy vypracoval
znalecké posudky a ich dodatky, či doplnky, bol s právnym zástupcom žalobcov vo vzťahu,
ktorý dôvodne vzbudzuje pochybnosť o jeho nezaujatosti. Znalec je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľného majetku na základe kúpnej zmluvy s právnym zástupcom
žalobcov.“ Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným tiež poukázala na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva. Rozhodnutie krajského súdu považuje za „nezákonné aj vo výrokoch
o trovách konania a ich náhrade. Súd posudzoval hodnotu veci inak pre určenie súdneho
poplatku za podanú žalobu, či odvolanie a inak pre náhradu trov právneho zastúpenia.“.
Hodnota veci, z ktorej krajský súd vychádzal, nebola podľa sťažovateľky reálna „ani v čase
kedy celú nehnuteľnosť (20.000 m2) nadobudli kúpnou zmluvou a ani v čase podania
žaloby, či v čase vyhlásenia rozhodnutia súdom, resp. v čase vykonávania jednotlivých
úkonov právnej pomoci, či služby žalobcom v dvanásť rokov trvajúcom súdnom spore. Súd
nezdôvodnil na základe akého právneho predpisu tak urobil a prečo v takejto výške. ....
Rozhodnutie je nezákonné a neodôvodnené, nedôvodné i nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov.“.
V závere sťažovateľka uviedla: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Krajský
súd v Prešove napadnutým rozhodnutím, porušil naše právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1
Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd), nakoľko predmetným rozhodnutím súdu nám bolo v rozpore so zákonom
„odobraté" vlastníctvo. Obdobná právna vec bola pred súdmi Slovenskej republiky právne
posudzovaná nerovnakým právnym spôsobom, odchylným spôsobom, pričom toto nebolo
objektívne a náležité odôvodnené, súd opomenul svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.
Rozhodnutím bol podľa nášho názoru porušený princíp právnej istoty. Rozhodnutie sa
opiera o odborné stanovisko vo veci nie nestranného súdneho znalca.“
Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:
„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 1Co/362/2005 zo dňa 16.09.2009
boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 1Co/362/2005 zo dňa 16.09.2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-
EUR.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02)
do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd tiež zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09),
preto bola uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 64/2010-15 z 10. februára 2010
odmietnutá skoršia sťažnosť sťažovateľky z dôvodu neprípustnosti, pretože v tom čase
nebolo na najvyššom súde skončené konanie o dovolaní podanom sťažovateľkou z dôvodu
uvedeného v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), ktorý považuje ústavný súd za účinný právny prostriedok nápravy
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Ústavný súd však majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ústavy aj vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľke lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika, rozhodnutie uverejnené
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3,
a tiež rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010). Keďže rozhodnutie
najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky bolo doručené jej právnemu zástupcovi
10. novembra 2010, možno konštatovať, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručená
ústavnému súdu 15. novembra 2010 bola podaná včas.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných
odlišností.
Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s právnymi závermi všeobecných
súdov, ktoré považovali za splnené predpoklady vydržania spornej nehnuteľnosti, určili ju
do vlastníctva žalobcov, a tým zbavili sťažovateľku jej vlastníckeho práva k tejto
nehnuteľnosti. Zásah do ústavných práv vidí sťažovateľka predovšetkým v tom, že v jej
prípade nebolo rozhodnuté obdobne ako v inom prípade, v ktorom sa rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 56/2003 stalo súčasťou ustálenej judikatúry (R 48/2004).
V citovanom rozhodnutí najvyšší súd ako dovolací uviedol, že výmer Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (ďalej len „výmer“) nespĺňal požadované
náležitosti (chýbal odtlačok pečiatky orgánu, ktorý výmer vydal, a výmer neurčoval
prídelovú cenu), a keďže nešlo o bezplatne pridelený majetok, nemohlo na základe neho
prejsť vlastníctvo sporných nehnuteľností na prídelcov. Z konkrétnych skutkových
okolností následne dovolací súd v rozhodnutí vyvodil, že ani právni predchodcovia
účastníkov konania nepovažovali tento výmer za listinu, na základe ktorej nadobudli
vlastníctvo sporných nehnuteľností, výmer nebol zapísaný v pozemkovej knihe, tieto
nehnuteľnosti neboli v neskoršom období vnesené do JRD právnymi predchodcami
účastníkov konania a ani v neskoršej dobe neboli predmetom dedičského konania. Na
základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že v porovnávanej veci sa účastníci konania a ani
ich právni predchodcovia „nesprávali tak, ako možno vzhľadom na všetky okolnosti
očakávať od správania skutočných vlastníkov sporných nehnuteľností“.
Keďže v sťažovateľkinom prípade sa najvyšší súd odmietol zaoberať dovolaním
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti z dôvodu
neprípustnosti, ústavný súd posúdil podľa už citovaných ústavno-právnych východísk
napadnutý rozsudok krajského súdu, podľa ktorého bolo dokazovaním zistené, že právnym
predchodcom žalobcov bola pridelená výmerom časť parcely graficky označená číslom
(206), bola pôvodne zapísaná v pozemkovej knihe a nehnuteľnosť bola aj v osemdesiatych
rokoch prerokúvaná v rámci dedičských konaní po právnych predchodcoch žalobcov. Aj
ďalšie konkrétne okolnosti sťažovateľkinho prípadu rozhodné pre posúdenie vydržania
vlastníckeho práva uvedenými účastníkmi konania sú oproti rozhodnutiu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 56/2003 odlišné, pretože v napadnutom rozhodnutí sa tiež konštatuje, že ich
právni predchodcovia „nehnuteľnosť minimálne od obdobia roka 1951 užívali s vedomím,
že im vlastnícky patrí na základe vydaného výmeru o vlastníctve pôdy, pôdu obrábali,
splácali prídelovú cenu a poistné dávky. V roku 1960 následne právni predchodcovia
žalobcov odovzdali nehnuteľnosť do užívania J. v Ľ., čo však nemalo vplyv na plynutie
lehoty na vydržanie, keďže k jej prerušeniu vznikom užívacieho práva bývalej socialistickej
organizácie k nehnuteľnosti nedošlo (§ 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.). Podľa zápisu č.
59 zo dňa 31.12.1960 o prevzatí živého a mŕtveho inventára právni predchodcovia žalobcov
do JRD odovzdali poľnohospodársku pôdu o celkovej výmere 3,27 ha, z toho orná pôda
dosahovala rozsah 2,65 ha. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov nehnuteľnosť
užívali a obrábali, potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia...“. Z uvedeného teda vyplýva,
že všeobecné súdy vychádzali čo sa týka splnenia predpokladov vydržania
v sťažovateľkinom a v ňou označenom prípade, z iných skutkových okolností zistených
dokazovaním oproti skutočnostiam, z ktorých vychádzal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo/56/2003, a preto rôzne závery, ku ktorým v nich súdy dospeli, nemôžu ústavný súd
viesť k záveru o arbitrátnosti napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky opierajúcu sa o citáciu z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 1222/01, ktorá sa týka nesprávneho
právneho posúdenia veci, podľa ktorej sa oprávnená osoba nemôže domáhať určenia
vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) OSP, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa
§ 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), a to
aj v prípade, že oprávnená osoba tento nárok uplatnila v reštitučnom konaní, ústavný súd
konštatuje, že v sťažovateľkinom prípade žiaden z účastníkov konania nemal postavenie
oprávnenej osoby podľa citovaného zákona a ani sa žiaden z nich nedomáhal určenia
vlastníckeho práva podľa reštitučných zákonov, ale v danej veci išlo o vyriešenie otázky
duplicitného zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností k jednej nehnuteľnosti, teda
o rozhodnutie, v prospech ktorej z osôb zúčastnených v konaní skutočne patrí vlastnícke
právo a z akého právneho dôvodu. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou považuje za
dostatočné aj zdôvodnenie krajského súdu o právnej bezvýznamnosti námietky
sťažovateľky, že prerokúvané nároky žalobcov mali byť uplatnené pred príslušným
orgánom štátnej správy podľa zákona o pôde. Na základe uvedeného preto túto námietku
sťažovateľky ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú.
Sťažovateľka spochybnila aj nezaujatosť znalca ustanoveného všeobecnými súdmi na
vykonanie znaleckého dokazovania vychádzajúc z toho, že je s právnym zástupcom
zastupujúcim žalobcov v právnom vzťahu vyplývajúcom z podielového spoluvlastníctva
k inej nehnuteľnosti. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 235/2009 z 21. októbra 2010, otázkou zaujatosti znalca sa
zaoberal súd prvého stupňa vzhľadom na sťažovateľkou vznesenú námietku v uznesení
č. k. 8 C 78/1998-401 z 31. mája 2007 v ktorom nezistil dôvody na vylúčenie znalca a ktoré
odvolací súd na odvolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 1 Co 34/2008 z 28. februára
2008 potvrdil.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže
všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom bol v danom
prípade Občiansky súdny poriadok (m. m. II. ÚS 182/2010).
V danom prípade nebola zistená ani v dovolacom konaní procesná chyba vedúca
k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorá je dôvodom na zrušenie právoplatného
rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa
ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je pod odňatím možnosti konať pred súdom potrebné
chápať taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní pre účely ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O námietke zaujatosti vznesenej proti znalcovi
sťažovateľkou bolo konajúcimi súdmi právoplatne rozhodnuté uznesením sp. zn.
1 Co 34/2008 z 28. februára 2008. Ak teda krajský súd pri rozhodovaní oprel svoje právne
závery o dôkazy zistené znaleckým dokazovaním znalcom, o nezaujatosti ktorého bolo
právoplatne rozhodnuté, a toto rozhodnutie nebolo zákonným spôsobom zrušené ani
zmenené, konal v súlade s procesno-právnymi pravidlami ustanovenými v Občianskom
súdnom poriadku a svojím konaním nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Napokon sa ústavný súd nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľky o nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia o trovách konania. Odôvodnenie rozhodnutia považuje za
dostatočné a nevybočujúce z hľadísk ústavnej konformnosti súdnych rozhodnutí, keďže
krajský súd jasne opísal svoj postup, ktorým určil ich výšku tým, že odôvodnil stanovenú
hodnotu predmetu konania, a podľa jednotlivých vyhlášok o odmenách advokátov za
poskytnutie právnych služieb platných v čase, kedy bol ten-ktorý úkon právneho zástupcu
žalobcov vykonaný, určil hodnotu každého úkonu právnej služby a napokon ustálil celkovú
výšku trov konania, na zaplatenie ktorých zaviazal sťažovateľku podľa výsledkov konania
aplikujúc § 142 OSP. Opísaný postup krajského súdu nemožno považovať za arbitrárny
a nepreskúmateľný, pričom ústavný súd súčasne poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, v ktorom okrem iného k otázke ustálenia hodnoty predmetu konania krajský
súd uviedol, že sťažovateľka „neposkytla dôkaz o inej všeobecnej hodnote prejednávanej
nehnuteľnosti“. Ako už bolo konštatované, ústavný súd nie je súdom ďalšej inštancie
oprávneným preskúmavať skutkové závery vedúce krajský súd k ustáleniu hodnoty
nehnuteľnosti, ktorá bola rozhodujúca pre určenie výšky vzniknutých trov konania, a právne
uzatvára, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu extrémne nevybočuje z hľadísk ústavnej
zlučiteľnosti súdnych rozhodnutí, a preto túto námietku sťažovateľky považuje tiež za
neopodstatnenú.
Ústavný súd vyhodnotil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za jasné
a zrozumiteľné, dostatočne odpovedajúce na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,
z ktorých bola v danom prípade najdôležitejšia otázka, či sú splnené podmienky vydržania
vlastníckeho práva žalobcov, a tým aj či je dôvodné, aby bolo v ich prospech určené
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Procesný postup predchádzajúci vydaniu
napadnutého rozhodnutia opísaný v sťažovateľkou doručených rozhodnutiach ani obsah
napadnutého rozhodnutia nesignalizuje porušenie označených základných práv a postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces. Ústavný súd opätovne pripomína, že právo na súdnu ochranu
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom. Uvedené dôvody považoval
ústavný súd za dostatočné na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd konštatuje, že obsah čl. 20 ods. 1 ústavy je obdobný obsahu čl. 1
dodatkového protokolu a podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod na odlišné
posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. I. ÚS 150/09).
Ústavný súd predovšetkým pripomína svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11
listiny základných práv a slobôd a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto
základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní
nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom už
neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú
súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 Co/362/2005 zo
16. septembra 2009 a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých
sťažovateľka namietala, uvedeným rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou
označených základných práv ani nadväzne citovaných článkov ústavy, a preto podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košiciach 18. januára 2011