Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 562/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta o sťažnosti M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska

kancelária, Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 31. augusta 2011, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 26. septembra 2011, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. N. zaručené v , ako aj jeho

právo zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe postupom a uznesením

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 31. augusta 2011, ako aj postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 26. septembra 2011

p o r u š e n é b o l i .

2. M. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),

ktoré j e mu Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacoch od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. N. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom

tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 8. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. N., t. č. vo

väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., v časti, ktorou

namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 31. augusta 2011, ako aj

postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. septembra 2011 v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie

o väzbe.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) krajský súd

rozhodol tak, že zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ktorým zamietol

jeho žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu väzby.

V ďalšom uviedol:

«Žiadosť o prepustenie z väzby o ktorej Okresný súd Bratislava I rozhodoval

uznesením sp. zn. zo dňa 31. 8. 2011 som si podal ešte dňa 29. 4. 2011.

To znamená, že o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu bolo na prvom

stupni rozhodnuté až po 4 mesiacoch a 2 dňoch od jej podania, pričom len doručovanie

predmetného uznesenia Okresného súdu Bratislava I právnemu zástupcovi obžalovaného

trvalo OS Bratislava I 27 dní, počas ktorých obhajca obžalovaného nemohol ani len

zdôvodňovať podanú sťažnosť proti napádanému uzneseniu a doručovanie rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave, ktorým ako odvolací orgán rozhodol o mojej sťažnosti proti

uzneseniu prvostupňového súdu trvalo ďalších 29 dní (môjmu obhajcovi bolo uznesenie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 26. 9. 2011 doručené až

25. 10. 2011. Čiže celý proces rozhodovania o mojej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu trval od jej podania dňa 29. 4. 2011 do doručenia uznesenia odvolacieho súdu

trval takmer 6 mesiacov (bez 4 dní 6 mesiacov) – žiadosť o prepustenie podaná –

29. 4. 2011, rozhodnutie prvostupňového súdu – 31. 8. 2011 (doručenie rozhodnutia

prvostupňového súdu – 27. 9. 2011), rozhodnutie odvolacieho súdu 26. 9. 2011 (doručenie

uznesenia odvolacieho súdu 25. 10. 2011).

Okresný súd Bratislava I v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo dňa

31. 8. 2010 okrem iného uvádza aj nasledovné...: „Po zvážení všetkých skutočností súd

dospel k nasledujúcim záverom:

Čo sa týka lehoty na rozhodnutie o žiadosti obžalovaného, táto bola podaná dňa

29. 4. 2011, pričom sudca dňa 2. 5. 2011 bolo oznámené obhajcovi aj obžalovanému, že

o žiadosti sa bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa 25. 5. 2011. Toto hlavné

pojednávanie sa nahrávalo z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu.

Po ukončení práceneschopnosti bol vytýčený termín verejného zasadnutia na 1. 8. 2011,

na toto sa však nedostavil ani jeden z dvoch obhajcov obžalovaného. Z tohto dôvodu bol

termín vytýčený na 31. 8. 2011, na ktorom bolo rozhodnuté o žiadosti. Je pravdou, že od

podania žiadosti do rozhodnutia uplynula doba 4 mesiace a 2 dni avšak nie zavinením súdu,

ale z objektívneho dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu a tiež pre neprítomnosť

obhajcov. “...

Z vyššie citovaných ustanovení (

a , pozn. ) vyplýva povinnosť príslušných orgánov vybavovať

väzobné veci prednostne a urýchlene a rozhodovať o žiadosti obžalovaného o prepustenie

z väzby na slobodu bez meškania. Tieto povinnosti boli zo strany Okresného súdu

Bratislava I jednoznačne porušené a k tomuto porušeniu jednoznačne došlo na základe

zavinenia Okresného súdu Bratislava I. Čo sa týka dlhodobej práceneschopnosti zákonného

sudcu, tak táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na porušovanie práv obžalovaného, ktorý

je navyše vo väzbe. Teda dlhodobá práceneschopnosť sudcu nie je dôvodom na to, aby sa

o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby rozhodovalo len na prvom stupni viac ako

4 mesiace. Bolo vecou Okresného súdu Bratislava I, predovšetkým predsedu súdu, aby bol

v danej veci ustanovený iný zákonný sudca, ktorý by o predmetnej žiadosti obžalovaného

konal a rozhodol...

Poukazujem na to, že keď súd sa v odôvodnení napádaného uznesenia odvoláva

na to, že o žiadosti o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté dňa 1. 8. 2011, a to z dôvodu

neprítomnosti obhajcov obžalovaného. Toto tvrdenie súdu tiež nie je pravdivé, dôvodom,

prečo sa o žiadosti obžalovaného nekonalo dňa 1. 8. 2011, je tá skutočnosť, že

OS Bratislava I nevyrozumel obhajcov obžalovaného riadne a včas o predmetnom termíne.

Navyše uvedený termín nepredstavuje už sám osebe vybavenie žiadosti obžalovaného bez

meškania, keďže bol vytýčený na deň, ktorý nasledoval viac ako 3 mesiace potom ako bola

podaná predmetná žiadosť.

Predvolanie na verejné zasadnutie sp. zn. na termín 1. 8. 2011

o 10:00 hod. bolo obhajcovi JUDr. Š. doručené až dňa 3. 8. 2011 a druhému obhajcovi bol

doručený tiež až po 1. 8. 2011, pričom k odoslaniu predmetného predvolania podľa podacej

pečiatky pošty došlo dňa 27. 7. 2011. Z uvedeného vyplýva, že už v čase. keď Okresný súd

Bratislava I zasielal predmetné predvolanie musel si byť vedomý, že v danom prípade nie je

zachovaná lehota na prípravu na verejné zasadnutie, ktorá je v zmysle ust. § 292 ods. 4 Tr.

por. pre obhajcu aspoň 5 pracovných dní, pričom v danom prípade už v čase zaslania

predvolania (27. 7. 2011) zostávali do vytýčeného termínu verejného zasadnutia len 2

pracovné dní, teda súd ani len nemohol uvažovať nad tým, že táto lehota bude zachovaná,

keďže táto lehota sa počíta od doručenia predvolania a nie od jeho zaslania a už v čase

zaslania nebola zachovaná. Preto mám podozrenie, že v danom prípade sa súd snažil len

nejakým spôsobom ospravedlniť svoju nečinnosť, ku ktorej jednoznačne v danom prípade

došlo, a to spôsobom, ktorý je v rozpore s príslušnými ustanoveniami ,

SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Teda k

skutočnosti, že o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté dňa 1. 8.

2011, došlo nie pre neprítomnosť obhajcov, ale z dôvodu, že Okresný súd Bratislava I ich o

tomto termíne riadne a včas neupovedomil, čo je jednoznačne znovu dôvod zavinený

Okresným súdom Bratislava I...»

Sťažovateľ je toho názoru, že «z... odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 26. 9. 2011 je zrejmá snaha Krajského súdu

v Bratislave ospravedlniť prieťahy v súdnom konaní pri rozhodovaní o mojej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, ku ktorým jednoznačne došlo (konštatuje to aj Krajský

súd v Bratislave), a to jednoznačne z dôvodov na strane Okresného súdu Bratislava I.

Jednak dlhodobá práceneschopnosť sudcu nemôže byť dôvodom na porušovanie práv

obžalovaného. Je teda vecou súdu, predovšetkým predsedu súdu, aby v prípade dlhodobej

práceneschopnosti zákonného sudcu zjednal nápravu tak, aby nedochádzalo k porušovaniu

práv obžalovaných, predovšetkým tých, ktorí sú stíhaní väzobne ako ja. Práceneschopnosť

zákonného sudcu nemôže byť dôvodom na to, aby súd o žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby na slobodu nerozhodovali viac ako 3 mesiace (počítané k vytýčenému termínu

na 1. 8. 2011). Na druhej strane odvolací súd poukazuje aj na práceneschopnosť obhajcov,

ku ktorej však neviem ako dospel, keďže ani jeden z mojich obhajcov sa neospravedlnil

z termínu plánovaného na 25. 5. 2011 ani na 1. 8. 2011 z dôvodu práceneschopnosti, ako

ani z iného dôvodu. Termín 25. 5. 2011 bol zrušený súdom z dôvodu práceneschopnosti

sudcu a termín 1. 8. 2011 sa nekonal tiež z dôvodov na strane Okresného súdu Bratislava I,

keďže súd obhajcov riadne a včas o danom termíne nevyrozumel. Predvolania na verejné

zasadnutie plánované na deň 1. 8. 2011 boli obhajcom doručené až po plánovanom konaní

tohto verejného zasadnutia. Ako som vyššie uviedol predvolanie na daný úkon je datované

na deň 27. 7. 2011, t. j. len 2 pracovné dni predtým ako sa malo konať, kedy súdu muselo

byť zrejmé, že predvolania budú pred daným termínom len ťažko obhajcom doručené a aj

ak by k tomu došlo nemôže byť v žiadnom prípade zachovaná lehota na prípravu v zmysle

z uvedeného je zrejmé, že doručovanie predmetných predvolaní

obhajcom zo strany súdu, bolo len snahou Okresného súdu Bratislava I ospravedlniť svoju

niekoľko mesiacov trvajúcu nečinnosť, a to spôsobom ktorý je jednoznačne v rozpore

s príslušnými ustanoveniami čo je ústavne neakceptovateľné...

Vyššie uvedeným postupom a uvedenými rozhodnutiami Krajský súd v Bratislave

a Okresný súd Bratislava I pri rozhodovaní o mojej väzbe, resp. žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu porušili: SR..., SR...,

SR (obdobne Listiny základných práv a slobôd; ďalej len „Listina“)...,

SR (obdobne Listiny)..., SR (obdobne

Listiny)..., SR (obdobne Listiny)...,

SR (obdobne Listiny)..., SR (obdobne

Listiny)..., SR (obdobne Listiny)...

V mojej trestnej veci Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. zo

dňa 26. 9. 2011 rozhodol o mojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo dňa 31. 8. 2010 tak, že sťažnosť zamietol bez toho, aby pri

rozhodovaní prihliadal na závažné pochybenia v postupe a rozhodnutí Okresného súdu

Bratislava I, ktorými pochybeniami Krajský súd v Bratislave porušil moje základné práva

a slobody garantované SR a Ľudské práva a základné slobody garantované

medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to tým že

neodstránil pochybenia, ku ktorým došlo v konaní na Okresnom súde Bratislava I.

Ako som už vyššie uviedol a zdôvodnil postupom súdov došlo v rozhodovaní o mojej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu k zbytočným prieťahom v konaní, keď len samotné

rozhodovanie o mojej žiadosti na jednom stupni trvalo viac ako 4 mesiace, a to z dôvodov

na strane súdu a na základe zavinenia súdu, súdy porušili moje právo na osobnú slobodu,

keď o mojej väzbe rozhodovali nezákonným spôsobom (prieťahy v konaní, nerešpektovanie

práva na obhajobu, nerešpektovanie práva na prípravu na verejné zasadnutie...), porušili

moje právo na obhajobu, keď mi odopreli možnosť zdôvodniť moju sťažnosť pred

rozhodnutím nadriadeného súdu, a teda sa v danom prípade nemôže jednať o konanie, ktoré

spĺňa atribúty spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako ani

atribúty v zmysle čl. 14 ods. 1 Paktu; súdy jednoznačne postupovali v rozpore s ust. čl. 2

ods. 2 SR...».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

týmto nálezom:

„1. Postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

26. 9. 2011 ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

zo dňa 31. 8. 2011 boli porušené čl. 17. ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2,

, SR v spojení s , , a

ods. 3 SR a , , , , ,

čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1,

čl. 9 ods. 3, čl. 9 ods. 4, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 2, čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach.

2. Podľa ústavný súd zrušuje právoplatné

uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 26. 9. 2011, ako

uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 31. 8. 2011 a vracia vec

Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle priznáva

sťažovateľovi M. N., nar. ... primerane finančné zadosťučinenie v sume 10. 000,- Eur.

4. Podľa ústavný súd priznáva sťažovateľovi

náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur..., ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia práva

spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, a súčasne aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti. Právny zástupca

sťažovateľa, predsedníčka okresného súdu a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila podaním doručeným

ústavnému súdu 20. februára 2012, v ktorom najmä uviedla:

„... Zákonnosťou väzobného stíhania obžalovaného M. N., ako aj dĺžkou konania o

jeho žiadosti sa zaoberal aj Krajský súd v Bratislave tak, ako to vyplýva z rozhodnutia zo

dňa 26. 9. 2011, sp. zn. , s ktorým sa stotožňujem. Krajský súd potvrdil

zákonnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I, zároveň však poukázal, že konanie o

väzbe nespĺňalo požiadavku urýchleného rozhodovania o väzbe, pričom však toto

pochybenie nebolo takej povahy, že by odôvodňovalo prepustenie obžalovaného z väzby

na slobodu, resp. nezákonnosť väzobného stíhania sťažovateľa, pričom poukázal aj

na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. .

Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola podaná dňa 29. 4. 2011

a právoplatne bolo o nej rozhodnuté až dňa 26. 9. 2011 vyššie uvedeným rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave. Takmer 5-mesačná doba nie je v súlade s požiadavkou

na urýchlené konanie vo väzobných veciach ako v zmysle príslušných ustanovení Trestného

poriadku, tak v súvislosti s ostatnou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu. Je pravdou,

že v danej veci došlo k prekážkam objektívneho charakteru, ktoré však nesmú mať vplyv

na základné práva a slobody obžalovaného...

V prípade, že Ústavný súd rozhodne nálezom, že došlo k porušeniu práv sťažovateľa

zrušením rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave nie je

reálne možné dosiahnuť nápravy vo vzťahu k rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti zo dňa

29. 4. 2011, o väzbe bolo právoplatne rozhodnuté, pričom okrem iného bola konštatovaná

jej zákonnosť. Navyše predmetné uznesenia nebránia sťažovateľovi opätovne žiadať

o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle .

Vyčíslené primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur pokladám za neprimerané.

Dĺžkou konania sa v tejto veci zaoberal aj Krajský súd, ktorý rozhodol, že nedošlo k takému

zásahu do práv obžalovaného, ktoré spôsobili nezákonnosť väzobného stíhania sťažovateľa

a teda nedošlo k nezákonnému pozbaveniu jeho slobody. Zároveň je treba uviesť, že žiadaná

suma 10.000 Eur, ako to vyplýva zo sťažnosti, je požadovaná za porušenie všetkých práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, preto navrhujem primerané zadosťučinenie

nepriznať, alebo v prípade, že Ústavný súd svojou úvahou dôjde k inému názoru, túto sumu

krátiť primerane v súvislosti s výrokom v bode 1/.“

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému

súdu 16. februára 2012 uviedla:

«... Do väzby bol sťažovateľ vzatý ešte v prípravnom konaní uznesením sudcu pre

prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 09. 2009 sp. zn. ,

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

15. 10. 2009 z dôvodov ustanovenia s tým, že väzba začala

plynúť dňom zadržania, t. j. 03. 09. 2009 o 00.30 hod, a vykonávať sa bude v Ústave

na výkon väzby Bratislava.

Po podaní obžaloby prvostupňový súd dňa 23. 03. 2010 predbežne prerokoval

obžalobu na verejnom zasadnutí, na ktorom súčasne súd rozhodol tak, že obžalovaného M.

N. ponecháva vo väzbe s tým, že naďalej u neho trvajú dôvody väzby podľa ustanovenia

, čím tak došlo k potvrdeniu tzv. súdnej väzby obžalovaného.

O ostatnej žiadosti sťažovateľa o väzbe bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. zo dňa 08. 03. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 15. 03. 2011, ktorými bola žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu zamietnutá.

Dňa 29. 04. 2011 podal sťažovateľ, ako obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ponúkol súdu písomný sľub v zmysle

ustanovenia , ako i náhradu väzby prijatím peňažnej záruky.

Na verejnom zasadnutí dňa 31. 08. 2011, bola žiadosť v časti ponúknutej peňažnej záruky

vzatá späť. Domáhal sa prepustenia obžalovaného z väzby aj z dôvodu jej nezákonnosti,

pričom poukázal na nálezy ÚS SR, a 5 SR, Dohovoru

v súvislosti s vybavovaním žiadosti o prepustenie z väzby. Prokurátor navrhol žiadosť

zamietnuť a písomný sľub neprijať. Následne, uznesením Okresného súdu Bratislava I,

sp. zn. zo dňa 31. 08. 2011 bolo rozhodnuté tak, že podľa ustanovenia § 79

ods. 3 , sa žiadosť obvineného M. N. o prepustenie z väzby na slobodu zamieta

s tým, že u obžalovaného naďalej trvajú dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm.

c/ . Podľa ustanovenia , súd neprijal písomný sľub daný

obvineným, ako náhradu väzby.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že čo sa týka lehoty na rozhodnutie o žiadosti

obžalovaného, táto bola podaná dňa 29. 04. 2011, pričom sudca dňa 02. 05. 2011 oznámil

obhajcovi aj obžalovanému, že o žiadosti sa bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa

25. 05. 2011. Toto hlavné pojednávanie sa nekonalo z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti

zákonného sudcu. Po ukončení práceneschopnosti bol vytýčený termín verejného zasadnutia

na deň 01. 08. 2011; na toto pojednávanie sa však nedostavil ani jeden z dvoch obhajcov

obžalovaného. Z tohto dôvodu bol termín vytýčený na 31. 08. 2011, na ktorom bolo

rozhodnuté o predmetnej žiadosti. Prvostupňový súd poukázal na to, že od podania žiadosti

do rozhodnutia uplynula doba 4 mesiace a 2 dni, avšak nie zavinením súdu, ale

z objektívneho dôvodu, práceneschopnosti zákonného sudcu a tiež aj pre neprítomnosť

obhajcov.

Spis bol 21. 09. 2011 predložený Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu

sťažnostnému, pričom dňa 23. 09. 2011 bolo vo veci nariadené neverejné zasadnutie

na rozhodnutie o podanej sťažnosti, napriek tomu, že prvostupňové uznesenie nebolo

doručené obhajcom sťažovateľa, nakoľko sťažnostný súd považoval podmienky

na rozhodovanie o podanej sťažnosti za splnené, pretože sťažnosť bola podaná ihneď

po vyhlásení uznesenia aj odôvodnená. Krajský súd v Bratislave tak konal, tak ako

vo väzobných veciach prikazuje konať prednostne a urýchlene.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú okolnosť, že o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté 01. 08. 2011 z dôvodu neprítomnosti obhajcov

obžalovaného s tým, že toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko dňa 01. 08. 2011 sa nekonalo

pre neprítomnosť obhajcov a namietal, že obhajcovia obžalovaného neboli riadne a včas

o predmetnom termíne vyrozumení, tento termín bol vytýčený až po viac ako troch

mesiacoch od podanej žiadosti sťažovateľa, potrebné je uviesť, že na základe

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, doručenej prvostupňovému súdu

29. 04. 2011, prvostupňovým súdom bolo oznámené jednak sťažovateľovi aj obhajcom, že

o tejto žiadosti bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní 25. 05. 2011. Z obsahu spisu

ďalej bolo preukázané, že zákonný predseda senátu bol v tom čase v trvajúcej dlhodobej

práceneschopnosti a ďalší termín verejného zasadnutia bol stanovený 22. 07. 2011

prvostupňovým súdom na 01. 08. 2011. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že o tomto termíne bol

sťažovateľ vyrozumený 27. 07. 2011 a v rovnaký deň aj jeden z jeho obhajcov JUDr. S. C.,

pričom druhý obhajca obžalovaného JUDr. Ľ. Š. mal vykázané doručenie až 03. 08. 2011.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že druhý obhajca bol vyrozumený až 03. 08. 2011 s poukazom

na ustanovenie , a že teda zostávali len dva pracovné dni pred

nariadeným pojednávaním, zákon pripúšťa, aby senát (pokiaľ nerozhoduje na hlavnom

pojednávaní) o väzbe rozhodol, ak nemá splnené podmienky na vykonanie verejného

zasadnutia, aj na neverejnom zasadnutí, za účasti obvineného, prokurátora a obhajcu podľa

ustanovenia , aby boli splnené kritériá ustanovenia ., kedy

zákonné lehoty na prípravu nie sú určené a obaja obhajcovia sťažovateľa, ak by sa

dostavili, súd mohol rozhodovať na neverejnom zasadnutí s umožnením prítomnosti

prokurátora, obvineného a obhajcov. Jeden z obhajcov sťažovateľa JUDr. S. C. mal

vykázané doručenie zo dňa 27. 07. 2011 a podľa zápisnice zo 01. 08. 2011 druhý z obhajcov

JUDr. Š. bol o termíne vyrozumený faxom.

Prvostupňový súd však nerozhodoval o žiadosti sťažovateľa, nakoľko ani jeden

z obhajcov sa na súd dňa 01. 08. 2011 nedostavil. Vzápätí bol nariadený ďalší termín

na 31. 08. 2011, o ktorom boli upovedomení obaja obhajcovia sťažovateľa a prvostupňový

súd vykonal verejné zasadnutie, na ktorom rozhodoval o predmetnej žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne vzhľadom aj na späťvzatie ponuky peňažnej

záruky obhajcom sťažovateľa, súd rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti a neprijatí jeho

písomného sľubu.

Ihneď po vyhlásení tohto uznesenia, ktoré bolo aj odôvodnené spolu s poučením

o opravnom prostriedku sa obžalovaný po dohode s obhajcami vyjadril, že podáva sťažnosť,

pričom uviedol, že boli porušené práva obžalovaného podľa a Dohovoru tak, ako je

konštatované v predložených nálezoch ÚS SR.

Sťažnosť bola predložená Krajskému súdu v Bratislave ako súdu sťažnostnému

21. 09. 2011, pričom dňa 23. 09. 2011 bolo vo veci nariadené neverejné zasadnutie

na rozhodnutie o podanej sťažnosti, napriek tomu, že prvostupňové uznesenie nebolo

doručené obhajcom sťažovateľa, nakoľko sťažnostný súd považoval splnené podmienky

na rozhodovanie o podanej sťažnosti, pretože táto bola podaná ihneď po vyhlásení

uznesenia. Krajský súd v Bratislave tak konal prednostne a urýchlene v zmysle zásady

trestného konania podľa ustanovenia , veta druhá.

Senát tunajšieho súdu sa nesnažil ospravedlniť prieťahy v súdnom konaní a pokiaľ

sťažovateľ namietal v rozhodnutí krajského súdu tvrdenie, že z dátumov vykonania

procesných úkonov odvolací súd konštatuje, že je pravdou, že v predmetnej trestnej veci

došlo k určitým prieťahom pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti obžalovaného, tieto boli

však jednak zapríčinené práceneschopnosťou sudcu a v ďalšom konaní aj

práceneschopnosťou obhajcov, z ktorého dôvodu došlo aj k predlžovaniu rozhodnutia

o väzbe obžalovaného, z odôvodnenia tohto uznesenia je zreteľne uvedené, že..., v ďalšom

konaní aj práceneschopnosťou obhajcov..., čo vyplýva z ospravedlnení prvého obhajcu,

JUDr. S. C. zo dňa 19. 09. 2011, doloženým potvrdením o dočasnej práceneschopnosti, ako

aj druhého obhajcu JUDr. Ľ. Š. zo dňa 20. 09. 2011, doloženým výmenným poukazom

ošetrujúceho lekára, keďže na dĺžku celkového konania o žiadosti obžalovaného sa

prihliada aj na konanie pred druhostupňovým súdom, senát krajského súdu prihliadal aj na

túto okolnosť...

Predsedníčka senátu „1 Tos“ nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že Krajský súd

v Bratislave rozhodol pre neznalosť spisu a považuje ju sťažovateľom za subjektívne

a účelové tvrdenie v záujme pozitívneho výsledku jeho sťažnosti.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich

základných práv a slobôd zaručených a dohovoru tým, že

o jeho väzbe sa nerozhodovalo urýchlene a bez zbytočných prieťahov, pretože o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 29. apríla 2011, bolo právoplatne rozhodnuté

až 25. októbra 2011.

Podľa zistenia ústavného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby a ponúknutej

peňažnej záruky, ktorú sťažovateľ podal 29. apríla 2011, okresný súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 31. augusta 2011 na verejnom zasadnutí. Žiadosť v časti ponúknutej

peňažnej záruky na tomto pojednávaní zobral späť.

Sťažovateľ ihneď po vyhlásení rozhodnutia podal proti nemu sťažnosť.

Spisový materiál so sťažnosťou sťažovateľa bol krajskému súdu doručený

21. septembra 2011.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn.

z 26. septembra 2011.

Okresnému súdu bol spis doručený 3. októbra 2011, právnemu zástupcovi

sťažovateľa bolo toto rozhodnutie doručené 25. októbra 2011.

Celý proces rozhodovania o sťažovateľovej sťažnosti trval teda skoro 6 mesiacov.

(Z toho na okresný súd pripadajú viac ako 4 mesiace).

Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani

nečinnosť trvajúca týždne (napríklad , , ).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby

sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej

slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie

sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného

rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier

v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).

V súlade s uvedenou judikatúrou ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd aj

krajský súd namietaným postupom tým, že nekonal urýchlene, ústavne neakceptovateľným

spôsobom zasiahol do základných práv sťažovateľa vyplývajúcich mu z

a čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 €, ktoré žiadal priznať z dôvodu, že „príslušné súdy rozhodovali o väzbe spôsobom

porušujúcim zákon...“.

S prihliadnutím na dĺžku obdobia, počas ktorého nebolo rozhodnuté o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, a na skutočnosť, že samotné deklarovanie závažného

porušenia základného práva sťažovateľa nebolo dostačujúce, ústavný súd považoval

za primerané sťažovateľovej požiadavke na priznanie finančného zadosťučinenia vyhovieť

v rozsahu sumy 1 500 €. V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti

okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú, avšak zásah

do označených práv obvineného podľa a dohovoru nebol aj

s ohľadom na okolnosti na strane sťažovateľa až natoľko intenzívny, aby odôvodňoval

priznanie celej žiadanej sumy finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré

sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho

zastúpenia spolu v sume 667,08 € za dva úkony právnej služby.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej

služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právny zástupca sťažovateľa je jej

platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Vzhľadom na väčšiu časť doby rozhodovania o žiadosti sťažovateľa ústavný súd

úhradou trov konania zaviazal okresný súd. Okresný súd je teda podľa bodu 3 výroku tohto

rozhodnutia zaviazaný zaplatiť sumu 314,18 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012