Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 562/2011
PDF · 253.13 KB
No categories available
II. ÚS 562/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta o sťažnosti M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska
kancelária, Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 1 T 18/2010 z 31. augusta 2011, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 z 26. septembra 2011, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. N. zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho
právo zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe postupom a uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010 z 31. augusta 2011, ako aj postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 z 26. septembra 2011
p o r u š e n é b o l i .
2. M. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),
ktoré j e mu Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacoch od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. M. N. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom
tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý
vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. II. ÚS 562/2011 z 8. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. N., t. č. vo
väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., v časti, ktorou
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 18/2010 z 31. augusta 2011, ako aj
postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tos 84/2011 z 26. septembra 2011 v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie
o väzbe.
Sťažovateľ uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 84/2011
z 26. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) krajský súd
rozhodol tak, že zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 18/2010
z 31. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ktorým zamietol
jeho žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu väzby.
V ďalšom uviedol:
«Žiadosť o prepustenie z väzby o ktorej Okresný súd Bratislava I rozhodoval
uznesením sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 8. 2011 som si podal ešte dňa 29. 4. 2011.
To znamená, že o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu bolo na prvom
stupni rozhodnuté až po 4 mesiacoch a 2 dňoch od jej podania, pričom len doručovanie
predmetného uznesenia Okresného súdu Bratislava I právnemu zástupcovi obžalovaného
trvalo OS Bratislava I 27 dní, počas ktorých obhajca obžalovaného nemohol ani len
zdôvodňovať podanú sťažnosť proti napádanému uzneseniu a doručovanie rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave, ktorým ako odvolací orgán rozhodol o mojej sťažnosti proti
uzneseniu prvostupňového súdu trvalo ďalších 29 dní (môjmu obhajcovi bolo uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa 26. 9. 2011 doručené až
25. 10. 2011. Čiže celý proces rozhodovania o mojej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu trval od jej podania dňa 29. 4. 2011 do doručenia uznesenia odvolacieho súdu
trval takmer 6 mesiacov (bez 4 dní 6 mesiacov) – žiadosť o prepustenie podaná –
29. 4. 2011, rozhodnutie prvostupňového súdu – 31. 8. 2011 (doručenie rozhodnutia
prvostupňového súdu – 27. 9. 2011), rozhodnutie odvolacieho súdu 26. 9. 2011 (doručenie
uznesenia odvolacieho súdu 25. 10. 2011).
Okresný súd Bratislava I v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa
31. 8. 2010 okrem iného uvádza aj nasledovné...: „Po zvážení všetkých skutočností súd
dospel k nasledujúcim záverom:
Čo sa týka lehoty na rozhodnutie o žiadosti obžalovaného, táto bola podaná dňa
29. 4. 2011, pričom sudca dňa 2. 5. 2011 bolo oznámené obhajcovi aj obžalovanému, že
o žiadosti sa bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa 25. 5. 2011. Toto hlavné
pojednávanie sa nahrávalo z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu.
Po ukončení práceneschopnosti bol vytýčený termín verejného zasadnutia na 1. 8. 2011,
na toto sa však nedostavil ani jeden z dvoch obhajcov obžalovaného. Z tohto dôvodu bol
termín vytýčený na 31. 8. 2011, na ktorom bolo rozhodnuté o žiadosti. Je pravdou, že od
podania žiadosti do rozhodnutia uplynula doba 4 mesiace a 2 dni avšak nie zavinením súdu,
ale z objektívneho dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu a tiež pre neprítomnosť
obhajcov. “...
Z vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku (§ 79 ods. 3 Trestného poriadku
a § 2 ods. 6 Trestného poriadku, pozn. ) vyplýva povinnosť príslušných orgánov vybavovať
väzobné veci prednostne a urýchlene a rozhodovať o žiadosti obžalovaného o prepustenie
z väzby na slobodu bez meškania. Tieto povinnosti boli zo strany Okresného súdu
Bratislava I jednoznačne porušené a k tomuto porušeniu jednoznačne došlo na základe
zavinenia Okresného súdu Bratislava I. Čo sa týka dlhodobej práceneschopnosti zákonného
sudcu, tak táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na porušovanie práv obžalovaného, ktorý
je navyše vo väzbe. Teda dlhodobá práceneschopnosť sudcu nie je dôvodom na to, aby sa
o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby rozhodovalo len na prvom stupni viac ako
4 mesiace. Bolo vecou Okresného súdu Bratislava I, predovšetkým predsedu súdu, aby bol
v danej veci ustanovený iný zákonný sudca, ktorý by o predmetnej žiadosti obžalovaného
konal a rozhodol...
Poukazujem na to, že keď súd sa v odôvodnení napádaného uznesenia odvoláva
na to, že o žiadosti o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté dňa 1. 8. 2011, a to z dôvodu
neprítomnosti obhajcov obžalovaného. Toto tvrdenie súdu tiež nie je pravdivé, dôvodom,
prečo sa o žiadosti obžalovaného nekonalo dňa 1. 8. 2011, je tá skutočnosť, že
OS Bratislava I nevyrozumel obhajcov obžalovaného riadne a včas o predmetnom termíne.
Navyše uvedený termín nepredstavuje už sám osebe vybavenie žiadosti obžalovaného bez
meškania, keďže bol vytýčený na deň, ktorý nasledoval viac ako 3 mesiace potom ako bola
podaná predmetná žiadosť.
Predvolanie na verejné zasadnutie sp. zn. 1 T/18/2011 na termín 1. 8. 2011
o 10:00 hod. bolo obhajcovi JUDr. Š. doručené až dňa 3. 8. 2011 a druhému obhajcovi bol
doručený tiež až po 1. 8. 2011, pričom k odoslaniu predmetného predvolania podľa podacej
pečiatky pošty došlo dňa 27. 7. 2011. Z uvedeného vyplýva, že už v čase. keď Okresný súd
Bratislava I zasielal predmetné predvolanie musel si byť vedomý, že v danom prípade nie je
zachovaná lehota na prípravu na verejné zasadnutie, ktorá je v zmysle ust. § 292 ods. 4 Tr.
por. pre obhajcu aspoň 5 pracovných dní, pričom v danom prípade už v čase zaslania
predvolania (27. 7. 2011) zostávali do vytýčeného termínu verejného zasadnutia len 2
pracovné dní, teda súd ani len nemohol uvažovať nad tým, že táto lehota bude zachovaná,
keďže táto lehota sa počíta od doručenia predvolania a nie od jeho zaslania a už v čase
zaslania nebola zachovaná. Preto mám podozrenie, že v danom prípade sa súd snažil len
nejakým spôsobom ospravedlniť svoju nečinnosť, ku ktorej jednoznačne v danom prípade
došlo, a to spôsobom, ktorý je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,
Ústavy SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Teda k
skutočnosti, že o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté dňa 1. 8.
2011, došlo nie pre neprítomnosť obhajcov, ale z dôvodu, že Okresný súd Bratislava I ich o
tomto termíne riadne a včas neupovedomil, čo je jednoznačne znovu dôvod zavinený
Okresným súdom Bratislava I...»
Sťažovateľ je toho názoru, že «z... odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa 26. 9. 2011 je zrejmá snaha Krajského súdu
v Bratislave ospravedlniť prieťahy v súdnom konaní pri rozhodovaní o mojej žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, ku ktorým jednoznačne došlo (konštatuje to aj Krajský
súd v Bratislave), a to jednoznačne z dôvodov na strane Okresného súdu Bratislava I.
Jednak dlhodobá práceneschopnosť sudcu nemôže byť dôvodom na porušovanie práv
obžalovaného. Je teda vecou súdu, predovšetkým predsedu súdu, aby v prípade dlhodobej
práceneschopnosti zákonného sudcu zjednal nápravu tak, aby nedochádzalo k porušovaniu
práv obžalovaných, predovšetkým tých, ktorí sú stíhaní väzobne ako ja. Práceneschopnosť
zákonného sudcu nemôže byť dôvodom na to, aby súd o žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby na slobodu nerozhodovali viac ako 3 mesiace (počítané k vytýčenému termínu
na 1. 8. 2011). Na druhej strane odvolací súd poukazuje aj na práceneschopnosť obhajcov,
ku ktorej však neviem ako dospel, keďže ani jeden z mojich obhajcov sa neospravedlnil
z termínu plánovaného na 25. 5. 2011 ani na 1. 8. 2011 z dôvodu práceneschopnosti, ako
ani z iného dôvodu. Termín 25. 5. 2011 bol zrušený súdom z dôvodu práceneschopnosti
sudcu a termín 1. 8. 2011 sa nekonal tiež z dôvodov na strane Okresného súdu Bratislava I,
keďže súd obhajcov riadne a včas o danom termíne nevyrozumel. Predvolania na verejné
zasadnutie plánované na deň 1. 8. 2011 boli obhajcom doručené až po plánovanom konaní
tohto verejného zasadnutia. Ako som vyššie uviedol predvolanie na daný úkon je datované
na deň 27. 7. 2011, t. j. len 2 pracovné dni predtým ako sa malo konať, kedy súdu muselo
byť zrejmé, že predvolania budú pred daným termínom len ťažko obhajcom doručené a aj
ak by k tomu došlo nemôže byť v žiadnom prípade zachovaná lehota na prípravu v zmysle
§ 292 ods. 4 Tr. por. z uvedeného je zrejmé, že doručovanie predmetných predvolaní
obhajcom zo strany súdu, bolo len snahou Okresného súdu Bratislava I ospravedlniť svoju
niekoľko mesiacov trvajúcu nečinnosť, a to spôsobom ktorý je jednoznačne v rozpore
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku čo je ústavne neakceptovateľné...
Vyššie uvedeným postupom a uvedenými rozhodnutiami Krajský súd v Bratislave
a Okresný súd Bratislava I pri rozhodovaní o mojej väzbe, resp. žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu porušili: čl. 1 ods. 1 Ústavy SR..., čl. 1 ods. 2 Ústavy SR..., čl. 2 ods. 2
Ústavy SR (obdobne čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd; ďalej len „Listina“)...,
čl. 2 ods. 3 Ústavy SR (obdobne čl. 2 ods. 3 Listiny)..., čl. 17 ods. 1 Ústavy SR (obdobne
čl. 8 ods. 1 Listiny)..., čl. 17 ods. 2 Ústavy SR (obdobne čl. 8 ods. 2 Listiny)..., čl. 17 ods. 5
Ústavy SR (obdobne čl. 8 ods. 5 Listiny)..., čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (obdobne čl. 38 ods. 2
Listiny)..., čl. 50 ods. 2 Ústavy SR (obdobne čl. 40 ods. 2 Listiny)...
V mojej trestnej veci Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo
dňa 26. 9. 2011 rozhodol o mojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 8. 2010 tak, že sťažnosť zamietol bez toho, aby pri
rozhodovaní prihliadal na závažné pochybenia v postupe a rozhodnutí Okresného súdu
Bratislava I, ktorými pochybeniami Krajský súd v Bratislave porušil moje základné práva
a slobody garantované Ústavou SR a Ľudské práva a základné slobody garantované
medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to tým že
neodstránil pochybenia, ku ktorým došlo v konaní na Okresnom súde Bratislava I.
Ako som už vyššie uviedol a zdôvodnil postupom súdov došlo v rozhodovaní o mojej
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu k zbytočným prieťahom v konaní, keď len samotné
rozhodovanie o mojej žiadosti na jednom stupni trvalo viac ako 4 mesiace, a to z dôvodov
na strane súdu a na základe zavinenia súdu, súdy porušili moje právo na osobnú slobodu,
keď o mojej väzbe rozhodovali nezákonným spôsobom (prieťahy v konaní, nerešpektovanie
práva na obhajobu, nerešpektovanie práva na prípravu na verejné zasadnutie...), porušili
moje právo na obhajobu, keď mi odopreli možnosť zdôvodniť moju sťažnosť pred
rozhodnutím nadriadeného súdu, a teda sa v danom prípade nemôže jednať o konanie, ktoré
spĺňa atribúty spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako ani
atribúty v zmysle čl. 14 ods. 1 Paktu; súdy jednoznačne postupovali v rozpore s ust. čl. 2
ods. 2 Ústavy SR...».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„1. Postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa
26. 9. 2011 ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010
zo dňa 31. 8. 2011 boli porušené čl. 17. ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2,
čl. 50 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 2
ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2,
čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1,
čl. 9 ods. 3, čl. 9 ods. 4, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 2, čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach.
2. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd zrušuje právoplatné
uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa 26. 9. 2011, ako
uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 8. 2011 a vracia vec
Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva
sťažovateľovi M. N., nar. ... primerane finančné zadosťučinenie v sume 10. 000,- Eur.
4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľovi
náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur..., ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia práva
spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a súčasne aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti. Právny zástupca
sťažovateľa, predsedníčka okresného súdu a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia účastníkov, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila podaním doručeným
ústavnému súdu 20. februára 2012, v ktorom najmä uviedla:
„... Zákonnosťou väzobného stíhania obžalovaného M. N., ako aj dĺžkou konania o
jeho žiadosti sa zaoberal aj Krajský súd v Bratislave tak, ako to vyplýva z rozhodnutia zo
dňa 26. 9. 2011, sp. zn. 1 Tos 84/2011, s ktorým sa stotožňujem. Krajský súd potvrdil
zákonnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I, zároveň však poukázal, že konanie o
väzbe nespĺňalo požiadavku urýchleného rozhodovania o väzbe, pričom však toto
pochybenie nebolo takej povahy, že by odôvodňovalo prepustenie obžalovaného z väzby
na slobodu, resp. nezákonnosť väzobného stíhania sťažovateľa, pričom poukázal aj
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 147/2011.
Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola podaná dňa 29. 4. 2011
a právoplatne bolo o nej rozhodnuté až dňa 26. 9. 2011 vyššie uvedeným rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave. Takmer 5-mesačná doba nie je v súlade s požiadavkou
na urýchlené konanie vo väzobných veciach ako v zmysle príslušných ustanovení Trestného
poriadku, tak v súvislosti s ostatnou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu. Je pravdou,
že v danej veci došlo k prekážkam objektívneho charakteru, ktoré však nesmú mať vplyv
na základné práva a slobody obžalovaného...
V prípade, že Ústavný súd rozhodne nálezom, že došlo k porušeniu práv sťažovateľa
zrušením rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave nie je
reálne možné dosiahnuť nápravy vo vzťahu k rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti zo dňa
29. 4. 2011, o väzbe bolo právoplatne rozhodnuté, pričom okrem iného bola konštatovaná
jej zákonnosť. Navyše predmetné uznesenia nebránia sťažovateľovi opätovne žiadať
o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 79 ods. 3 Tr. poriadku.
Vyčíslené primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur pokladám za neprimerané.
Dĺžkou konania sa v tejto veci zaoberal aj Krajský súd, ktorý rozhodol, že nedošlo k takému
zásahu do práv obžalovaného, ktoré spôsobili nezákonnosť väzobného stíhania sťažovateľa
a teda nedošlo k nezákonnému pozbaveniu jeho slobody. Zároveň je treba uviesť, že žiadaná
suma 10.000 Eur, ako to vyplýva zo sťažnosti, je požadovaná za porušenie všetkých práv,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, preto navrhujem primerané zadosťučinenie
nepriznať, alebo v prípade, že Ústavný súd svojou úvahou dôjde k inému názoru, túto sumu
krátiť primerane v súvislosti s výrokom v bode 1/.“
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému
súdu 16. februára 2012 uviedla:
«... Do väzby bol sťažovateľ vzatý ešte v prípravnom konaní uznesením sudcu pre
prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 09. 2009 sp. zn. 0Tp 529/2009,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 79/2009 zo dňa
15. 10. 2009 z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s tým, že väzba začala
plynúť dňom zadržania, t. j. 03. 09. 2009 o 00.30 hod, a vykonávať sa bude v Ústave
na výkon väzby Bratislava.
Po podaní obžaloby prvostupňový súd dňa 23. 03. 2010 predbežne prerokoval
obžalobu na verejnom zasadnutí, na ktorom súčasne súd rozhodol tak, že obžalovaného M.
N. ponecháva vo väzbe s tým, že naďalej u neho trvajú dôvody väzby podľa ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., čím tak došlo k potvrdeniu tzv. súdnej väzby obžalovaného.
O ostatnej žiadosti sťažovateľa o väzbe bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 08. 03. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 03. 2011, ktorými bola žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu zamietnutá.
Dňa 29. 04. 2011 podal sťažovateľ, ako obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ponúkol súdu písomný sľub v zmysle
ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ako i náhradu väzby prijatím peňažnej záruky.
Na verejnom zasadnutí dňa 31. 08. 2011, bola žiadosť v časti ponúknutej peňažnej záruky
vzatá späť. Domáhal sa prepustenia obžalovaného z väzby aj z dôvodu jej nezákonnosti,
pričom poukázal na nálezy ÚS SR, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, čl. 5 ods. 4 Dohovoru
v súvislosti s vybavovaním žiadosti o prepustenie z väzby. Prokurátor navrhol žiadosť
zamietnuť a písomný sľub neprijať. Následne, uznesením Okresného súdu Bratislava I,
sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 08. 2011 bolo rozhodnuté tak, že podľa ustanovenia § 79
ods. 3 Tr. por., sa žiadosť obvineného M. N. o prepustenie z väzby na slobodu zamieta
s tým, že u obžalovaného naďalej trvajú dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm.
c/ Tr. por.. Podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., súd neprijal písomný sľub daný
obvineným, ako náhradu väzby.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že čo sa týka lehoty na rozhodnutie o žiadosti
obžalovaného, táto bola podaná dňa 29. 04. 2011, pričom sudca dňa 02. 05. 2011 oznámil
obhajcovi aj obžalovanému, že o žiadosti sa bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa
25. 05. 2011. Toto hlavné pojednávanie sa nekonalo z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti
zákonného sudcu. Po ukončení práceneschopnosti bol vytýčený termín verejného zasadnutia
na deň 01. 08. 2011; na toto pojednávanie sa však nedostavil ani jeden z dvoch obhajcov
obžalovaného. Z tohto dôvodu bol termín vytýčený na 31. 08. 2011, na ktorom bolo
rozhodnuté o predmetnej žiadosti. Prvostupňový súd poukázal na to, že od podania žiadosti
do rozhodnutia uplynula doba 4 mesiace a 2 dni, avšak nie zavinením súdu, ale
z objektívneho dôvodu, práceneschopnosti zákonného sudcu a tiež aj pre neprítomnosť
obhajcov.
Spis bol 21. 09. 2011 predložený Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu
sťažnostnému, pričom dňa 23. 09. 2011 bolo vo veci nariadené neverejné zasadnutie
na rozhodnutie o podanej sťažnosti, napriek tomu, že prvostupňové uznesenie nebolo
doručené obhajcom sťažovateľa, nakoľko sťažnostný súd považoval podmienky
na rozhodovanie o podanej sťažnosti za splnené, pretože sťažnosť bola podaná ihneď
po vyhlásení uznesenia aj odôvodnená. Krajský súd v Bratislave tak konal, tak ako
vo väzobných veciach prikazuje Trestný poriadok konať prednostne a urýchlene.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú okolnosť, že o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté 01. 08. 2011 z dôvodu neprítomnosti obhajcov
obžalovaného s tým, že toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko dňa 01. 08. 2011 sa nekonalo
pre neprítomnosť obhajcov a namietal, že obhajcovia obžalovaného neboli riadne a včas
o predmetnom termíne vyrozumení, tento termín bol vytýčený až po viac ako troch
mesiacoch od podanej žiadosti sťažovateľa, potrebné je uviesť, že na základe
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, doručenej prvostupňovému súdu
29. 04. 2011, prvostupňovým súdom bolo oznámené jednak sťažovateľovi aj obhajcom, že
o tejto žiadosti bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní 25. 05. 2011. Z obsahu spisu
ďalej bolo preukázané, že zákonný predseda senátu bol v tom čase v trvajúcej dlhodobej
práceneschopnosti a ďalší termín verejného zasadnutia bol stanovený 22. 07. 2011
prvostupňovým súdom na 01. 08. 2011. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že o tomto termíne bol
sťažovateľ vyrozumený 27. 07. 2011 a v rovnaký deň aj jeden z jeho obhajcov JUDr. S. C.,
pričom druhý obhajca obžalovaného JUDr. Ľ. Š. mal vykázané doručenie až 03. 08. 2011.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že druhý obhajca bol vyrozumený až 03. 08. 2011 s poukazom
na ustanovenie § 292 ods. 4 Tr. por., a že teda zostávali len dva pracovné dni pred
nariadeným pojednávaním, zákon pripúšťa, aby senát (pokiaľ nerozhoduje na hlavnom
pojednávaní) o väzbe rozhodol, ak nemá splnené podmienky na vykonanie verejného
zasadnutia, aj na neverejnom zasadnutí, za účasti obvineného, prokurátora a obhajcu podľa
ustanovenia § 302 ods. 2 Tr. por., aby boli splnené kritériá ustanovenia § 72 ods. 2., kedy
zákonné lehoty na prípravu nie sú určené a obaja obhajcovia sťažovateľa, ak by sa
dostavili, súd mohol rozhodovať na neverejnom zasadnutí s umožnením prítomnosti
prokurátora, obvineného a obhajcov. Jeden z obhajcov sťažovateľa JUDr. S. C. mal
vykázané doručenie zo dňa 27. 07. 2011 a podľa zápisnice zo 01. 08. 2011 druhý z obhajcov
JUDr. Š. bol o termíne vyrozumený faxom.
Prvostupňový súd však nerozhodoval o žiadosti sťažovateľa, nakoľko ani jeden
z obhajcov sa na súd dňa 01. 08. 2011 nedostavil. Vzápätí bol nariadený ďalší termín
na 31. 08. 2011, o ktorom boli upovedomení obaja obhajcovia sťažovateľa a prvostupňový
súd vykonal verejné zasadnutie, na ktorom rozhodoval o predmetnej žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne vzhľadom aj na späťvzatie ponuky peňažnej
záruky obhajcom sťažovateľa, súd rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti a neprijatí jeho
písomného sľubu.
Ihneď po vyhlásení tohto uznesenia, ktoré bolo aj odôvodnené spolu s poučením
o opravnom prostriedku sa obžalovaný po dohode s obhajcami vyjadril, že podáva sťažnosť,
pričom uviedol, že boli porušené práva obžalovaného podľa Ústavy a Dohovoru tak, ako je
konštatované v predložených nálezoch ÚS SR.
Sťažnosť bola predložená Krajskému súdu v Bratislave ako súdu sťažnostnému
21. 09. 2011, pričom dňa 23. 09. 2011 bolo vo veci nariadené neverejné zasadnutie
na rozhodnutie o podanej sťažnosti, napriek tomu, že prvostupňové uznesenie nebolo
doručené obhajcom sťažovateľa, nakoľko sťažnostný súd považoval splnené podmienky
na rozhodovanie o podanej sťažnosti, pretože táto bola podaná ihneď po vyhlásení
uznesenia. Krajský súd v Bratislave tak konal prednostne a urýchlene v zmysle zásady
trestného konania podľa ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por., veta druhá.
Senát tunajšieho súdu sa nesnažil ospravedlniť prieťahy v súdnom konaní a pokiaľ
sťažovateľ namietal v rozhodnutí krajského súdu tvrdenie, že z dátumov vykonania
procesných úkonov odvolací súd konštatuje, že je pravdou, že v predmetnej trestnej veci
došlo k určitým prieťahom pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti obžalovaného, tieto boli
však jednak zapríčinené práceneschopnosťou sudcu a v ďalšom konaní aj
práceneschopnosťou obhajcov, z ktorého dôvodu došlo aj k predlžovaniu rozhodnutia
o väzbe obžalovaného, z odôvodnenia tohto uznesenia je zreteľne uvedené, že..., v ďalšom
konaní aj práceneschopnosťou obhajcov..., čo vyplýva z ospravedlnení prvého obhajcu,
JUDr. S. C. zo dňa 19. 09. 2011, doloženým potvrdením o dočasnej práceneschopnosti, ako
aj druhého obhajcu JUDr. Ľ. Š. zo dňa 20. 09. 2011, doloženým výmenným poukazom
ošetrujúceho lekára, keďže na dĺžku celkového konania o žiadosti obžalovaného sa
prihliada aj na konanie pred druhostupňovým súdom, senát krajského súdu prihliadal aj na
túto okolnosť...
Predsedníčka senátu „1 Tos“ nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že Krajský súd
v Bratislave rozhodol pre neznalosť spisu a považuje ju sťažovateľom za subjektívne
a účelové tvrdenie v záujme pozitívneho výsledku jeho sťažnosti.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich
základných práv a slobôd zaručených čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že
o jeho väzbe sa nerozhodovalo urýchlene a bez zbytočných prieťahov, pretože o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 29. apríla 2011, bolo právoplatne rozhodnuté
až 25. októbra 2011.
Podľa zistenia ústavného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby a ponúknutej
peňažnej záruky, ktorú sťažovateľ podal 29. apríla 2011, okresný súd rozhodol uznesením
sp. zn. 1 T 18/2010 z 31. augusta 2011 na verejnom zasadnutí. Žiadosť v časti ponúknutej
peňažnej záruky na tomto pojednávaní zobral späť.
Sťažovateľ ihneď po vyhlásení rozhodnutia podal proti nemu sťažnosť.
Spisový materiál so sťažnosťou sťažovateľa bol krajskému súdu doručený
21. septembra 2011.
Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 84/2011
z 26. septembra 2011.
Okresnému súdu bol spis doručený 3. októbra 2011, právnemu zástupcovi
sťažovateľa bolo toto rozhodnutie doručené 25. októbra 2011.
Celý proces rozhodovania o sťažovateľovej sťažnosti trval teda skoro 6 mesiacov.
(Z toho na okresný súd pripadajú viac ako 4 mesiace).
Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy nezodpovedá
lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže
zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani
nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby
sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej
slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie
sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného
rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier
v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).
V súlade s uvedenou judikatúrou ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd aj
krajský súd namietaným postupom tým, že nekonal urýchlene, ústavne neakceptovateľným
spôsobom zasiahol do základných práv sťažovateľa vyplývajúcich mu z čl. 17 ods. 5 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 €, ktoré žiadal priznať z dôvodu, že „príslušné súdy rozhodovali o väzbe spôsobom
porušujúcim zákon...“.
S prihliadnutím na dĺžku obdobia, počas ktorého nebolo rozhodnuté o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby, a na skutočnosť, že samotné deklarovanie závažného
porušenia základného práva sťažovateľa nebolo dostačujúce, ústavný súd považoval
za primerané sťažovateľovej požiadavke na priznanie finančného zadosťučinenia vyhovieť
v rozsahu sumy 1 500 €. V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti
okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú, avšak zásah
do označených práv obvineného podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nebol aj
s ohľadom na okolnosti na strane sťažovateľa až natoľko intenzívny, aby odôvodňoval
priznanie celej žiadanej sumy finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré
sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho
zastúpenia spolu v sume 667,08 € za dva úkony právnej služby.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej
služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právny zástupca sťažovateľa je jej
platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.
Vzhľadom na väčšiu časť doby rozhodovania o žiadosti sťažovateľa ústavný súd
úhradou trov konania zaviazal okresný súd. Okresný súd je teda podľa bodu 3 výroku tohto
rozhodnutia zaviazaný zaplatiť sumu 314,18 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012