Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)I. ÚS 211/2012
PDF · 437.37 KB
No categories available
I. ÚS 211/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka prerokoval sťažnosť JUDr. P. H., L., zastúpeného obchodnou spoločnosťou F.,
s. r. o., L., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. Ivana Fiačana, PhD., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2011 z 5.
januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca
2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. P. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca 2011 p o r u š e n é
b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca 2011 z r u š u j e
a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. P. H. trovy právneho zastúpenia v
sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet jeho právneho
zástupcu obchodnej spoločnosti F., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Sťažnosti JUDr. P. H. vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2012
faxom doručená a písomným podaním doručeným 26. marca 2012 doplnená sťažnosť
JUDr. P. H., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou F., s. r. o.,
L., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. I. F., PhD., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 204/2012 z 5. januára 2011 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
Sťažovateľ bol ako odporca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Trenčín
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 207/2003. «Žalobou na Okresnom súde... sa
navrhovateľ domáhal ochrany osobnosti tak, aby súd uložil sťažovateľovi... verejne sa
ospravedlniť pred sudcami a administratívnymi pracovníkmi Okresného súdu Žilina presne
určeným textom a... žiadal, aby sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 6.638,78 eur. Navrhovateľ... návrh... odôvodnil skutočnosťou, že
sťažovateľ vo funkcii predsedu okresného súdu použil výraz „chrapúň“ na pracovnej
porade Okresného súdu v Žiline dňa 07. 05. 2002 a tým zasiahol do práva na ochranu
osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť.»
Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 207/2003-307 zo 14. mája 2010 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 500 €
a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým návrhu
vyhovel, podal sťažovateľ 2. júna 2010 odvolanie. O odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté
rozsudkom krajského súdu tak, že rozsudok vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť
navrhovateľovi 1 500 € potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 31. mája 2011 dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, „... že v konaní pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v § 237
O. s. p., keďže sťažovateľovi sa postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu odňala možnosť
konať pred súdom /§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) O. s. p./ a napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci /§ 241 ods. 2
písm. c) O. s. p./.
Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zásade v dvoch smeroch, a to,
že sa odvolací súd (porušovateľ 2/) vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal sa
s odvolacími dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, a ďalej, že súd
prvého stupňa nevykonal navrhované dokazovanie a tento nedostatok v konaní a rozhodnutí
súdu prvého stupňa nebol zhojený ani v odvolacom konaní.“.
Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Sťažovateľ
poukazuje na to, že podľa najvyššieho súdu „... dovolanie nie je procesne prípustné, keďže
dovolanie je prípustné len proti rozsudkom uvedenými v § 238 O. s. p., a sťažovateľ podal
dovolanie proti rozsudku, ktorý nie je uvedený... § 238 O. s. p... ak je rozsudok odvolacieho
súdu nepreskúmateľný a arbitrárny, nejde o odňatie možnosti konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f) O. s. p., ale nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá len inú vadu
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b)
O. s. p... sťažovateľom vytýkaná nesprávnosť (nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., a preto ani prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia.... mal za to, že postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom navrhované dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O. s. p., lebo týmto
postupom sa účastníkovi neodňala možnosť konať pred súdom... uviedol, že sťažovateľom
tvrdená neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení (zapríčinená okrem iného aj zámenou
vyjadrení dvoch sudkýň) môže zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.) a vadu takejto povahy možno
uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní... nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní...
ale... samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania... nejde
o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., a keďže sťažovateľom bol tento dovolací dôvod
uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol... podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych názorov. Z uvedených
dôvodov dospel... k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie sťažovateľa procesne
neprípustné.“.
Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu „...
bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces, právo
na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku
46 ods. 1 Ústavy SR, ďalej v článku 6 ods. 1 Dohovoru... a článku 13 Dohovoru“.
Uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ „... za prísne formalizované
a vydané bez ohľadu na skutkové a právne okolnosti danej právnej veci“ a je toho názoru,
že najvyšší súd «... nesprávne vyložil, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo...
Tým, že... nesprávne vyložil, že v konaní a rozhodnutí odvolacieho súdu šlo o tzv. inú
vadu konania, a nie o odňatie možnosti konať pred súdom... odňal sťažovateľovi možnosť
konať pred súdom a tým porušil... uvedené práva sťažovateľa.
Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom v... dvoch smeroch,
a to:
a) odvolací súd sa vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal
sa s odvolacími dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne,
b) súd prvého stupňa nevykonal navrhované dokazovanie a tento nedostatok v konaní
a rozhodnutí súdu prvého stupňa nebol zhojený ani v odvolacom konaní.
ad. a)
Okresný súd... rozhodnutie odôvodnil tým, že Dohoda o urovnaní zo dňa 23. 05. 2008
(ďalej len „Dohoda o urovnaní“), uzatvorená medzi navrhovateľom a sťažovateľom, je
neplatná, keďže navrhovateľ sa svojim prejavom vôle vzdal práva, na ktoré nemohol v čase
uzavretia Dohody o urovnaní pomýšľať, lebo jeho návrh bol skorším právoplatným
rozhodnutím súdu zamietnutý. Zároveň prvostupňový súd priznal navrhovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,00 eur.
Sťažovateľ v odvolaní... vytýkal... rozsudku pochybenia... v otázke právneho
posúdenia platnosti Dohody o urovnaní... a... poukazoval na nedostatočne vykonané
dokazovanie, resp. na nevykonané dokazovanie (výsluch svedkyne JUDr. J. U.), ohľadom
určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej navrhovateľovi a na arbitrárnosť tejto
časti rozsudku, keďže z neho nie je zrejmé z akých skutočností prvostupňový súd vychádzal
a akými úvahami sa riadil, keď priznal navrhovateľovi predmetnú nemajetkovú ujmu vo
výške 1.500,00 eur. Uvedené skutočnosti boli predmetom odvolania sťažovateľa proti
rozsudku prvostupňového súdu a teda mali byť predmetom preskúmavania odvolacím
súdom.».
Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu: «... rozhodnutie
odôvodnil tým, že nárok navrhovateľa je dôvodný, keďže došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv a výška náhrady nemajetkovej ujmy je adekvátna uskutočnenému
zásahu. Odvolací súd sa pritom vôbec nezaoberal meritom odvolania, keďže o odvolacom
dôvode sťažovateľa, ktorým bolo nesprávne právne posúdenie Dohody o urovnaní
prvostupňovým súdom, odvolací súd nekonal a nerozhodoval. K právnej skutočnosti –
k Dohode o urovnaní – ktorá mala za následok zánik nárokov navrhovateľa (ak vôbec
nejaké navrhovateľovi vznikli) vyslovil odvolací súd iba záver o jej neplatnosti z dôvodu, že
nárokov na súdnu ochranu sa nemožno vzdať... Prvostupňový súd vo svojom rozsudku však
videl neplatnosť Dohody o urovnaní v iných dôvodoch, než o akých konal a rozhodol
odvolací súd a na základe týchto dôvodov prvostupňový súd žalobe navrhovateľa aj
vyhovel. Práve nesprávnosť právneho posúdenia a dôvodov neplatnosti Dohody o urovnaní
prvostupňovým súdom namietal sťažovateľ vo svojom odvolaní a teda tieto odvolacie
námietky mali byť predmetom preskúmania odvolacím súdom...
Odvolací súd sa týmto právnym záverom prvostupňového súdu nezaoberal, čím sa...
vôbec nezaoberal meritom odvolania a svoj potvrdzujúci rozsudok založil
na skutočnostiach, ktoré neboli predmetom odvolania. V takomto postupe odvolacieho súdu
a následne na ňom založenom rozhodnutí vidí sťažovateľ pochybenie odvolacieho súdu
majúce za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať pred odvolacím súdom, keďže
sťažovateľovi bolo postupom odvolacieho súdu odňaté právo na preskúmanie záverov, ktoré
sťažovateľ rozsudku súdu prvého stupňa vytýkal. Zároveň došlo takýmto postupom
odvolacieho súdu aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania a jeho
dvojinštančnosti, keďže odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré naviac vymedzili samotný
rámec odvolacieho konania, zostali pochybením súdu v neprospech sťažovateľa, avšak
v prospech navrhovateľa, neprejednané.
Aj v časti, v ktorej odvolací súd dospel k záveru, že Dohodou o urovnaní sa
„navrhovateľ nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu porušeného práva
na ochranu osobnosti“... je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, arbitrárny. Odvolací súd
síce uviedol, že „v záujme zachovania vyššieho princípu ochrany základných ľudských
práv“ nie je možné stotožniť sa s tvrdením sťažovateľa, že nárok navrhovateľa Dohodou
o urovnaní zanikol, avšak tieto svoje „právne závery“ bližšie neodôvodnil. Odvolací súd
vôbec neuviedol s ktorým (kogentným) ustanovením ktorého zákona by Dohoda o urovnaní
mala byť v rozpore. Pritom sťažovateľ sa k obdobnému tvrdeniu žalobcu podrobne vyjadril
na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 23. 04. 2010... a na tieto svoje vyjadrenia
sťažovateľ poukázal aj v odvolaní zo dňa 02. 06. 2010. Napriek tejto argumentácii
sťažovateľa sa odvolací súd s touto nevysporiadal a z odôvodnenia rozsudku nemožno
vyčítať, z akých skutkových a právnych záverov odvolací súd vychádza, keď tvrdí že
navrhovateľ sa nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu.
ad. b)
Sťažovateľ taktiež namietal v odvolaní proti... rozsudku prvostupňového súdu...
nedostatočne a nespoľahlivo zistený skutkový stav veci... uvádzal, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká len v prípade, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti (§ 13 ods. 2 OZ). Na takúto
závažnosť zásahu neboli v konaní pred prvostupňovým súdom vykonané žiadne dôkazy.
Vyjadrenia sťažovateľa sa uskutočnili na porade sudcov, bezprostrednými „prijímateľmi“
takýchto tvrdení bol okruh osôb prítomných na takejto porade a len tieto osoby môžu
hodnoverne vypovedať o tom, za akých okolností a do akej miery vnímali zásah
do žalobcových práv a či tento zásah bol takej intenzity, že prekročil „hranice“ porady.
Navyše, na takúto závažnosť zásahu (ktorá má vplyv aj na výšku požadovanej peňažnej
náhrady tak ako je ďalej uvedené) sťažovateľ na pojednávaní dňa 23. 04. 2010 pred súdom
prvého stupňa navrhol vypočuť všetkých sudcov prítomných na porade, vrátane sudkyne
JUDr. J. U., vo vzťahu ktorej sa navrhovateľ absolútne nevhodným spôsobom vyjadroval a
ktorej sa sťažovateľ predmetným sporným „zásahom“ zastal. Tieto dôkazy však neboli zo
strany prvostupňového súdu vôbec vykonané, pričom sa jednalo práve o dôkazy nevyhnutne
potrebné na rozhodnutie o dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy
tak, ako to vyplýva z hypotézy citovanej právnej normy. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že
pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia stanovuje zákon taxatívne dve kritériá:
- závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,
- okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.
Prvostupňový súd, ani odvolací súd nevykonali dôkazy navrhnuté sťažovateľom
na zistenie týchto skutočností, preto súdy nemohli objektívne rozhodnúť o výške
nemajetkovej ujmy, ktorú priznali navrhovateľovi. Odvolací súd napriek tomu vo svojom
rozhodnutí potvrdil rozhodnutie o nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 1.500,00 eur, hoci na takéto rozhodnutie neexistuje žiaden právny základ, keďže,
ani v odvolacom konaní nebolo dokazovanie vo vzťahu k tomuto nároku navrhovateľa
vykonané a teda nebolo zo strany navrhovateľa preukázané, že by bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti (§ 13 ods. 2 OZ).
Pokiaľ aj odvolací súd v závere napadnutého rozsudku (str. 10) uviedol, že vypočutie
sudcov prítomných na porade nie je namieste, nakoľko okolnosti za ktorých došlo k použitiu
predmetného výrazu boli dostatočne zistené, tak k tomu sťažovateľ uvádza, že v konaní bolo
zisťované a nesporné použitie tohto výrazu, avšak neboli vykonané dôkazy smerujúce
k zisteniu, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti (viď dôvody vyššie). Ak odvolací súd v tejto časti napadnutého rozsudku
uvádza, že sa „práve menovaná sudkyňa“ JUDr. U. mala v podaní o vysvetlení vyjadriť k
tomuto zásahu, tak ide o zrejmý omyl odvolacieho súdu, pretože takto sa do tohto podania
vyjadrovala JUDr. M. U., avšak sťažovateľ sa použitím predmetného výrazu vo vzťahu k
navrhovateľovi zastal inej sudkyne a to JUDr. J. U. Táto sudkyňa a ani ostatní sudcovia
prítomní na porade vo veci vypočutí neboli, hoci pre rozhodnutie v tejto veci (ak by sa súd
zaoberal meritom veci) to bolo nevyhnutné.
Vzhľadom na uvedené je rozsudok odvolacieho súdu nielenže arbitrárny, ale
nevykonaním dôkazov navrhnutých sťažovateľom odvolací súd odňal sťažovateľovi možnosť
konať pred súdom a preukázať tak neodôvodnenosť nároku navrhovateľa.
Nevykonanie sťažovateľom opakovane navrhovaného vyššie uvedeného dôkazu, ktorý
je rozhodný pre túto vec, zo strany súdu prvého stupňa, porušovateľa 2) a porušovateľa 1)
predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a je samotným dovolacím dôvodom.»
V závere sťažovateľ uviedol, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru malo dôjsť zo strany krajského súdu
a najvyššieho súdu:
„1./ nevykonaním navrhnutých dôkazov,
2./ založením právnych záverov na skutočnostiach, ku ktorých obsahu sa sťažovateľ
nemal možnosť vyjadriť,
3./ preberaním tvrdených motívov navrhovateľa za skutkové zistenia,
4./ nekritickým preberaním rozhodnutia Ústavného súdu do záverov rozhodnutí
súdov,
5./ nevysporiadaním sa s argumentmi sťažovateľa v odvolaní,
6./ nereagovaním na zmenený skutkový stav po rozhodnutí Ústavného súdu.
Porušovateľ 1) vo vyššie uvedenom uznesení uviedol, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. a nie
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (odňatie možnosti konať pred
súdom). Tento záver dovolacieho súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou. Sťažovateľ má
za to, že nepreskúmateľnosť (arbitrárnosť) rozhodnutia súdu je vadou konania, ktorá
odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom.
Postup porušovateľova 1) a jeho uznesenie zo dňa 05. 01. 2012 teda majú
za následok, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na prístup k dovolaciemu súdu, právo
na to. aby vec mohla byť dovolacím súdom riadne prejednaná, keďže dovolanie v tejto veci
je prípustné. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré
zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní
o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani
také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo
byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie – v tomto prípade
nepripustenie dovolania (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003). Porušovateľ 1) sa
zároveň dopustil voči sťažovateľovi porušenia zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio
iustitiae).
Taktiež týmto rozhodnutím porušovateľa 1) bolo odopreté právo sťažovateľa
na spravodlivé prerokovanie veci dovolacím súdom a na účinný opravný prostriedok
(dovolanie) v zmysle čl. 13 Dohovoru. Ak O. s. p. takýto opravný prostriedok pripúšťa
a porušovateľ svojím postupom a rozhodnutím takýto opravný prostriedok fakticky
neumožní (tým že ho odmietne ako neprípustný) je porušené aj toto základné právo
sťažovateľa.
So všetkými námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa nezákonného procesného postupu
(a následne rozhodnutia vo veci samej) súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sa mal
dovolací súd vysporiadať, nakoľko aj všeobecné súdy majú povinnosť strážiť nielen
zákonnosť ale aj ústavnosť konania, ale keďže tento dovolanie odmietol (nepripustil)
porušil tiež právo na súdnu ochranu sťažovateľa.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 204/2011
zo dňa 05. 01. 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co 81/2010
zo dňa 15. 03. 2011, boli porušené základné práva sťažovateľa JUDr. P. H... podľa článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.). Ústavný súd Slovenskej republiky
zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 204/2011 zo dňa 05. 01.
2012 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co 81/2010 zo dňa 15. 03. 2011 a vec
vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.“
Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 211/2012-18 z 9. mája 2012 bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd
listom sp. zn. Spr. 10087/2012 z 12. júna 2012 a predseda najvyššieho súdu listom
č. k. KP 4/2012-32 z 2. júna 2012.
Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva: «Jedným z prostriedkov ochrany osobnosti je
primerané zadosťučinenie – satisfakcia. Ide o špecifickú formu odstránenie následkov
neoprávneným zásahom, spočívajúcu spravidla vo výslovnom odvolaní zásahu, pokiaľ
možno tým istým spôsobom, akým sa uskutočnil zásah, resp. v ospravedlnení sa
oprávnenému, spravidla takým istým spôsobom, akým sa uskutočnil zásah, prípadne iným
primeraným spôsobom, ak ten istý spôsob neprichádza do úvahy, alebo je nevhodný.
Ďalším prostriedkom ochrany osobnosti je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Občiansky zákonník umožňuje domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v prípade, pokiaľ by nebolo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Výška takejto
nemajetkovej ujmy sa určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Kritérium na jej priznanie Občiansky zákonník
stanovuje veľmi všeobecne s tým, že súd vždy podľa voľného sudcovského uváženia
prihliadne na všetky detaily a okolnosti, ku ktorým k neoprávnenému zásahu došlo.
Prvostupňový súd v prejednávanej veci sa náležite riadil vyššie uvedeným, preto
vo veci aj správne rozhodol. Aj odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade
boli splnené zákonné podmienky na priznanie ochrany osobnosti navrhovateľa z dôvodu, že
odporca v 1. rade ako predstaviteľ štátnej správy súdu vo funkcii predsedu okresného súdu
použitím výrazu „chrapúň“ na pracovnej porade Okresného súdu v Žiline dňa 07. 05. 2002
zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť
a dôstojnosť. Správne konštatuje súd prvého stupňa aj to, že prípadné zadosťučinenie
vo forme ospravedlnenia sa pred pracovným kolektívom by nebolo postačujúce a nie je
možné ho ani zrealizovať, nakoľko sa podstatne zmenili okolnosti. Navrhovateľovi preto
vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia. Pri výške náhrady nemajetkovej
ujmy prvostupňový súd správne vychádzal z okolností, za ktorých k porušeniu došlo.
Výsluchom svedkov mal preukázané, že v spoločnosti osôb, v okruhu ktorých sa navrhovateľ
pohybuje, či už v práci alebo vo voľnom čase, sa o použití výrazu „chrapúň“ hovorilo,
diskutovalo určité obdobie. Vedomosť o tom bola zaznamenávaná vo verejnosti, v meste,
v ktorom navrhovateľ žije, čím došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti i mimo úzkeho
pracovného kolektívu, a to v značne nad bežnú mieru. Aj odvolací súd je toho názoru, že
súdom prvého stupňa priznaná výška nemajetkového zadosťučinenia v rozsahu 1 500 Eur je
v prejednávanom prípade dôvodná.
Odvolací súd dodáva, že predpokladom vzniku práva na nemajetkovú ujmu je
preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti
alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Pričom Občiansky zákonník
neustanovuje ani maximálnu a ani minimálnu hranicu pre určenie výšky zadosťučinenia.
Preto v tejto súvislosti súd musí vždy sledovať cieľ, dosiahnuť s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípade, zodpovedajúce zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy na
osobnosti postihnutej fyzickej osoby.
Odvolací súd preto v celom rozsahu sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že
v prejednávanom prípade vyhodnotiac všetky vyššie uvedené zákonom stanovené
podmienky, bola výška nemajetkovej ujmy v rozsahu 1 500 Eur správne priznaná.
S poukazom na ust. § 135 ods. 1 druhá veta O. s. p., podľa ktorého súd je okrem
iného, viazaný rozhodnutím ústavného súdu, ktoré sa týka základných ľudských práv
a slobôd, všeobecné súdy v prejednávanej veci sú viazané nálezom Ústavného súdu SR
č. III. ÚS 196/08-28 zo dňa 14. 10. 2008, ktorým bolo vyslovené, okrem iného, že základné
právo JUDr. P. P. podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 19Co 301/2007 zo dňa 06. 03. 2008 porušené bolo.
Z uvedeného tak okresný súd, ako aj krajský súd musel jednoznačne vychádzať, (lebo
v zmysle ust. § 135 ods. 1 druhá veta O. s. p. je tým viazaný ). Na veci nemohlo zmeniť nič
ani to, že účastníci konania dňa 23. 05. 2008 podpísali „dohodu o urovnaní“, ktorou sa
navrhovateľ „mal vzdať všetkých svojich nárokoch v súvislosti s uvedeným konaním, a to
nárokov vyplývajúcich z ochrany osobnosti, a to nárokov negatórnych, reštitučných
a satisfakčných nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj nárokov
na náhradu všetkých trov konania. Navrhovateľ sa mal zaviazať vziať späť návrhy na
začatie konania vo všetkých sporoch.“
Odvolací súd k uvedenému dodáva, že vzhľadom na viazanosť súdu nálezom
Ústavného súdu SR o porušení základných ľudských práv a slobôd, ktorým je viazaný,
vychádzal z toho, že navrhovateľ sa nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu
porušeného práva na ochranu osobnosti, preto nemohla byť v tomto smere platne uzavretá
žiadna dohoda medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade. Z čl. 46 Ústavy SR jednoznačne
vyplýva, že každému je dané právo na súdnu ochranu. Týmto článkom Ústavy SR je
garantované právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde. V záujme zachovania vyššieho princípu ochrany základných
ľudských práv, o ktorých v prejednávanom prípade už rozhodol aj Ústavný súd SR, nie je
možné stotožniť sa s tvrdením odvolateľa, že nárok navrhovateľa „dohodou o urovnaní“
zo dňa 23. 05. 2008 zanikol.»
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „Najvyšší súd svojím
uznesením sp. zn. 3 Cdo 204/2011 z 5. januára 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa
z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok
prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel
k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností
prípustnosti dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku. Následne sa sústredil
na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho
súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal vadou
konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka
konať pred súdom).
Najvyšší súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a odmietol dovolanie ako neprípustné –
nemohol teda pristúpiť meritórnemu posudzovaniu rozhodnutí nižších súdov a zaoberať sa
otázkou, či boli alebo neboli splnené podmienky pre zrušenie týchto rozhodnutí.
Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade
s vlastnou judikatúrou (pozri napr. stranu 7, prvý odsek uznesenia) pričom vzal do úvahy aj
ústavný aspekt danej veci (pozri stranu 6, posledný odsek uznesenia).
Na záver je však treba dodať, že v súčasnej dobe sa niektoré senáty najvyššieho súdu
vo svojej rozhodovacej činnosti odchýlili od právneho názoru vyjadreného v rozsudku
najvyššieho súdu uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (na ktorý odkazuje aj namietané uznesenie).
Otázka, či nepreskúmateľnosť namietaného súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. nie je v súčasnosti posudzovaná senátmi
najvyššieho súdu jednotne. Založenie prípustnosti dovolania na základe nepreskúmateľnosti
namietaného rozhodnutia je otázkou subjektívnou a závisí od konkrétnych okolností
jednotlivého prípadu. Posudzovanie prípustnosti dovolania by však nemalo závisieť od
subjektívnych okolností, ale výlučne od objektívnych okolností.
Rozhodnutie ústavného súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom.“
Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniam krajského súdu a predsedu najvyššieho
súdu v liste z 20. júla 2012 uviedol: «Súd prvého stupňa – Okresný súd v Trenčíne
rozsudkom č. k. 11C/207/2003-307 zo dňa 14. 5. 2010 (v novom konaní, po zrušení svojho
predchádzajúceho – zamietavého rozsudku nadriadeným súdom) čiastočne vyhovel žalobe
žalobcu a uložil žalovanému (sťažovateľovi) povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 1.500,00 eur. V tomto novom konaní pred súdom prvého stupňa bola, okrem
pôvodných sporných otázok, sporná aj otázka novo zisteného skutkového stavu veci, keďže
medzi účastníkmi došlo dňa 23. 5. 2008 k uzavretiu Dohody o urovnaní, predmetom ktorej
bol aj nárok žalobcu uplatňovaný v tomto konaní. Súd prvého stupňa žalobe žalobcu
čiastočne vyhovel, keď ustálil, že Dohoda o urovnaní je v rozpore s ustanovením § 585
ods. 1 Občianskeho zákonníka (súd usúdil, že išlo o právo žalobcu, na ktoré nemohol
pomýšľať) a teda podľa § 39 OZ neplatná.
Na základe odvolania žalovaného (sťažovateľa) zo dňa 2. 6. 2010 rozhodol Krajský
súd v Prešove už citovaným rozsudkom zo dňa 15. 3. 2011 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdil. Na odvolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa
absolútne nesprávnej aplikácie ustanovenia § 585 ods. 1 OZ súdom prvého stupňa (str. 3 až
5 odvolania zo dňa 2. 6. 2010) Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, žiadnym spôsobom
v predmetnom rozsudku nereagoval, práve naopak, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil z úplne iných dôvodov. Odvolací súd takto dospel k záveru, že Dohodou
o urovnaní sa „navrhovateľ nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu
porušeného práva na ochranu osobnosti“ a ďalej že sa s tvrdením sťažovateľa, že nárok
navrhovateľa zanikol, nemožno stotožniť „ v záujme zachovania vyššieho princípu ochrany
základných ľudských práv“ (str. 9, piaty a šiesty odsek rozsudku z 15. 3. 2011).
Odvolací súd tieto svoje „právne závery“ bližšie neodôvodnil. Odvolací súd vôbec
neuviedol s ktorým (kogentným) ustanovením ktorého zákona by Dohoda o urovnaní mala
byť v rozpore. Odvolací súd vôbec nerozlišoval medzi základnými teoreticko-právnymi
pojmami, akými sú právo a z neho vyplývajúci resp. vzniknutý nárok. Treba zdôrazniť, že
žalobca sa svojim prejavom vôle v Dohode o urovnaní nevzdal práva na ochranu osobnosti,
keďže toto je právom, ktoré patrí každému jednotlivcovi, je nepremlčateľné a nezrušiteľné
a už vôbec sa žalobca nevzdal práva na súdnu ochranu, ktoré sa systematicky zaraďuje
medzi základné práva a slobody, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné. Žalobca sa svojim prejavom vôle slobodne a vážne vzdal iba nárokov, ktoré
z ním tvrdeného zásahu žalobcovi vznikli. Z týchto dôvodov je rozsudok odvolacieho súdu
nepreskúmateľný, nelogický a arbitrárny.
Je evidentné, že Krajský súd v Prešove tieto skutočnosti nerozlišuje, keďže ani
vo vyjadrení zo dňa 12. 6. 2012 na ne žiadnym spôsobom nereaguje. Súd len de facto
prepísal svoje pôvodné „právne závery“ z rozsudku zo dňa 15. 3. 2011.
Absolútne rozhodnou skutočnosťou je, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal ani
s ďalšou odvolacou námietkou sťažovateľa, a to že súd prvého stupňa nevykonal potrebné
dokazovanie (najmä na preukázanie závažnosti zásahu, čo má vplyv aj na výšku
požadovanej nemajetkovej ujmy), keďže neakceptoval návrhy žalovaného (sťažovateľa)
na vykonanie dokazovania – výsluchu svedkov – výsluchu všetkých sudcov prítomných
na porade, na ktorej malo dôjsť k spornému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu,
vrátane sudkyne JUDr. J. U., vo vzťahu ku ktorej sa žalobca absolútne nevhodným
spôsobom vyjadroval a ktorej sa žalovaný predmetným sporným „zásahom“ zastal (naproti
tomu súd akceptoval všetky návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania, vrátane žalobcom
navrhovaných svedkov).
Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou vysporiadal zjavne neodôvodnene až
arbitrárne, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Odvolací
súd v tejto časti rozsudku len uviedol, že sa „práve menovaná sudkyňa“ JUDr. U. mala v
podaní o vysvetlení vyjadriť k spornému zásahu, pričom išlo o zrejmý omyl odvolacieho
súdu, pretože takto sa do tohto podania vyjadrovala JUDr. M. U., avšak žalovaný sa
použitím predmetného výrazu vo vzťahu k žalobcovi zastal inej sudkyne a to JUDr. J. U.
Táto sudkyňa a ani ostatní sudcovia prítomní na porade vo veci vypočutí neboli, hoci pre
rozhodnutie v tejto veci (ak by sa súd zaoberal meritom veci) to bolo nevyhnutné. Tým, že
boli vypočutí len svedkovia, ktorých navrhol žalobca, a neboli vypočutí svedkovia
navrhovaní sťažovateľom (hoci nejde o zjavne nerozhodné dokazovanie), došlo k zjavnej
nerovnováhe v postavení účastníkov konania a tým porušeniu práva sťažovateľa na
spravodlivý proces.
3. Vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
K vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. KP 4/2012-32 zo dňa 2. 7.
2012 sa sťažovateľ vyjadruje takto:
Sám Najvyšší súd v tomto vyjadrení pripúšťa, že otázka prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. v prípade, ak je dovolaním namietaná nepreskúmateľnosť
súdneho rozhodnutia, je v súčasnosti senátmi najvyššieho súdu posudzovaná nejednotné.
V dovolacom konaní sťažovateľ však nenamietal len samotnú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu, ale aj skutočnosť, že sa mu postupom súdov odňala možnosť
konať pred súdom, keď súdy nevykonali potrebné dokazovanie výsluchom navrhovaných
svedkov. Odvolací súd pritom v rozsudku zo dňa 15. 3. 2011 vôbec nedôvodil, že takéto
dokazovanie je nadbytočné alebo s vecou nesúvisiace, ale v dôsledku zrejmého omylu
v zámene mien navrhovaných svedkov ustálil, že navrhovaná sudkyňa sa už k veci vyjadrila.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia sťažovateľ aj naďalej považuje za dovolací dôvod
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Z dôvodov ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľovi bola
postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdom o takých sporných otázkach, ktorý bol
predmetom preskúmavania, keďže súdy vždy konali a rozhodovali na základe iných
dôvodov, než boli namietané.
Nie je možné od sťažovateľa spravodlivo žiadať, aby akceptoval rozhodnutie
odvolacieho súdu, že žalobca sa nemohol platne vzdať „práva na súdnu ochranu“ (keď
zjavne odvolací súd nerozlišoval medzi právom na súdnu ochranu a nárokom vzniknutým
z porušenia práva na ochranu osobnosti) keď na druhej strane musí „akceptovať“, že
Najvyšší súd SR posudzuje prípustnosť dovolania rôzne. Nie je možné tiež akceptovať, že
vo veci boli vydané/vynesené tri rôzne rozhodnutia (súdu prvého stupňa, odvolacieho súdu,
dovolacieho súdu), ktorých dôvody vôbec nie sú konzistentné, minimálne v dvoch stupňoch,
bez toho, aby vzájomné rozpory ktorýkoľvek súd odstránil.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
označených práv.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho
opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,
ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto
ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie
súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene
nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (mutatis mutandis
II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne
konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich
akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom
princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej
nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach
právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového
základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Uvedené východiská boli povinní dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj najvyšší súd a krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu
posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného
hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského
súdu a uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné opravné prostriedky pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených listinných dôkazov, ako aj
zo spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 207/2003 zistil, že žalobca sa žalobou okrem iného
domáhal voči sťažovateľovi ochrany osobnosti tak, že navrhol, aby súd uložil sťažovateľovi
verejne sa ospravedlniť pred sudcami a administratívnymi pracovníkmi Okresného súdu
Žilina, a ďalej žiadal, aby bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 6 638,78 €. V priebehu konania zobral žalobca žalobu v časti,
ktorou sa domáhal ospravedlnenia späť. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 207/2003-179
z 10. augusta 2007 konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal ospravedlnenia, zastavil
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu
č. k. 11 C 207/2003-179 z 10. augusta 2007 rozhodol na základe odvolania podaného
žalobcom Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 19 Co 301/2007-224 zo 6. marca 2008
tak, že rozsudok potvrdil. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 301/2007-224
zo 6. marca 2008 napadol sťažnosťou na ústavnom súde žalobca. O sťažnosti rozhodol
ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 196/08-28 zo 14. októbra 2008 (ďalej len
„nález ústavného súdu“) tak, že vyslovil, že Krajský súd v Trenčíne rozsudkom
č. k. 19 Co 301/2007-224 zo 6. marca 2008 porušil základné právo žalobcu podľa čl. 19
ods. 1 ústavy, rozsudok zrušil a prikázal Krajskému súdu v Trenčíne vo veci ďalej konať.
Žalobca a sťažovateľ uzatvorili 23. mája 2008 dohodu o urovnaní, v ktorej sa okrem
iného uvádza:
„Účastníci tejto dohody sa dohodli, že účinnosťou tejto dohody zanikajú všetky
nároky žalobcu voči žalovanému uplatňované v Sporoch a to najmä, no nielen:
- nároky vyplývajúce z ochrany žalobcovej osobnosti a to nároky negatórne,
reštitučné a satisfakčné a nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a
- nároky na náhradu všetkých trov Sporov.
Zároveň sa touto dohodou žalobca zaväzuje pri podpise tejto dohody vziať späť
návrhy na začatie konania vo všetkých Sporoch, pričom sa týmto výslovne vzdáva nárokov
na náhradu trov konania týchto Sporov a tieto si nebude uplatňovať. Žalobca sa touto
dohodou zároveň výslovne vzdáva všetkých trov konania v spore...“
Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 301/2007-224
zo 6. marca 2008 vo veci opätovne rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením
č. k. 5 Co 157/2009-276 z 10. novembra 2009 zrušil rozsudok okresného
súdu č. k. 11 C 207/2003-179 z 10. augusta 2007 a v rozsahu zrušenia vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom
č. k. 11 C 207/2003-307 zo 14. mája 2010. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku
okresného súdu sa uvádza: „Z vykonaného dokazovania bolo preukázané a ustálené, že
konaním odporcu v prvom rade bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť, pričom nedošlo k účinnému
ospravedlneniu sa, ktoré by bolo dostatočným morálnym zadosťučinením. Prípadné
zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa pred pracovným kolektívom by nebolo
postačujúce a takéto ospravedlnenie nie je možné zrealizovať, nakoľko sa podstatne zmenili
okolnosti. Navrhovateľovi tak vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia.
Pokiaľ ide o dohodu o urovnaní zo dňa 25. 03. 2008 uzavretú medzi navrhovateľom a
odporcom v 3. rade súd v súlade s citovaným ustanovením má za to, že urovnanie medzi
účastníkmi sa nemohlo týkať práva (a jemu zodpovedajúcej povinnosti) na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktoré je predmetom tohto konania. Navrhovateľ v dobe kedy bola
zmluva o urovnaní uzavretá nemohol na toto právo pomýšľať, keďže jeho návrh bol
právoplatným rozhodnutím súdu zamietnutý. V súlade s citovaným ustanovením právo na
ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať nemôže byť predmetom dohody o urovnaní a
z tohto dôvodu je uzavretá dohoda v tejto časti pre rozpor so zákonom neplatná (§ 39
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú
zásah vyvolal v pracovnom a spoločenskom prostredí navrhovateľa. Z výsluchu svedkov
boli preukázané, že v spoločnosti osôb v okruhu ktorých sa navrhovateľ pohybuje či už
v práci alebo vo voľnom čase sa o použití predmetného výrazu hovorilo, diskutovalo určité
obdobie. Vedomosť o použití tohto výrazu bola zaznamenaná vo verejnosti v meste,
v ktorom navrhovateľ žije, čím došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti i mimo úzkeho
pracovného kolektívu značne nad bežnú mieru. Vypočutí svedkovia jednoznačne potvrdili,
že tí, ktorí sa o jeho označení odporcom 1/ dozvedeli, toto jednoznačne odsúdili. Pri určení
primeraného zadosťučinenia súd prihliadol i na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
navrhovateľa došlo, keď išlo o reakciu na konanie samého navrhovateľa za existencie
konfliktných vzťahov medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade. Pokiaľ ide o návrhy na
doplnenie dokazovania výsluchom všetkých sudcov Okresného súdu Žilina prítomných na
pracovnej porade dňa 07. 05. 2002, súd tieto výsluchy nevykonal, nakoľko mal za to, že
okolnosti týkajúce sa použitia predmetného výrazu boli dostatočne preukázané.
Na základe uvedeného súd za účelom primeraného vyváženia a zmiernenia
vzniknutej nemajetkovej ujmy priznal navrhovateľovi sumu tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku...“
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol
dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení jeho práv je
tvrdenie, že krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom rozsudku nevysporiadal
s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, a to
námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu v dôsledku nevykonania dokazovania
výsluchom JUDr. J. U., námietkou nesprávneho právneho posúdenia dohody o urovnaní.
Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ tiež v tom, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok
skutočnosťami, ktoré neboli predmetom odvolania, a svoj právny záver, že navrhovateľ sa
nemôže platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu porušeného práva na ochranu
osobnosti, ničím neodôvodnil.
Sťažovateľ v relevantnej časti odvolania týkajúcej sa nevykonania dôkazu –
výsluchu sudkyne JUDr. J. U. uviedol: «Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká len v prípade, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti (§ 13 ods. 2 OZ). Na takúto závažnosť zásahu neboli v tomto konaní
vykonané žiadne dôkazy. Výpovede svedkov H., O. a T. nemožno považovať, vzhľadom na
ich obsah a s tým súvisiacu absurdnosť ich výpovedí, za určujúce. Vyjadrenia odporcu 1) sa
uskutočnili na porade sudcov, bezprostrednými „prijímateľmi“ takýchto tvrdení bol okruh
osôb prítomných na takejto porade a len tieto osoby môžu hodnoverne vypovedať o tom, za
akých okolností a do akej miery vnímali zásah do navrhovateľových práv a či tento zásah
bol takej intenzity, že prekročil „hranice“ porady, a to najmä z toho dôvodu, že prevažne
ide o sudcov, ktorí dennodenne riešia obdobné prípady a posudzujú ich nielen vo vzťahu
medzi spornými stranami ale aj vo vzťahu k tretím osobám.
Na takúto závažnosť zásahu (ktorá má vplyv aj na výšku požadovanej peňažnej
náhrady tak ako je ďalej uvedené) odporca 1) na pojednávaní dňa 23. 4. 2010 navrhol
vypočuť všetkých sudcov prítomných na porade, vrátane JUDr. J. U., vo vzťahu ktorej sa
navrhovateľ absolútne nevhodným spôsobom vyjadroval a ktorej sa odporca predmetným
sporným „zásahom“ zastal. Tieto dôkazy neboli zo strany súdu vykonané, preto súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku vychádzal z nedostatočne a nespoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci.
Ako bolo už uvedené, pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia sudcom stanovuje
zákon taxatívne dve kritériá:
- závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,
- okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.
Tým, že súd prvého stupňa nevykonal dôkazy navrhnuté odporcom 1) na zistenie
týchto skutočností, vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci (§ 205 ods. 2
písm. c/ O. s. p.). Preto súd nemohol objektívne rozhodnúť o výške nemajetkovej ujmy, ktorú
priznal navrhovateľovi. Táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že v tejto časti je napadnutý
rozsudok absolútne neodôvodnený, nie je z neho zrejmé z akých skutočností vychádzal
a akými úvahami sa riadil, keď priznal navrhovateľovi predmetnú nemajetkovú ujmu
vo výške 1.500,00 eur.»
Krajský súd na túto odvolaciu námietku v odôvodnení svojho rozsudku reagoval
takto: «Ani ďalšia odvolacia námietka, že neboli vypočutí podľa návrhu všetci sudcovia
prítomní na porade, v predmetnom konaní nie je namieste. Okolnosti, za ktorých došlo
k použitiu výrazu „chrapúň“ v konaní boli dostatočne zistené. Ak odvolateľ poukazuje na
to, že navrhovateľ sa mal vo vzťahu k JUDr. U. vyjadrovať nevhodným spôsobom, na čo
odporca v 1. rade reagoval sporným zásahom je treba uviesť, že práve menovaná sudkyňa
v súvislosti s predmetom konania uviedla do podania o vysvetlení, ktoré je súčasťou
vyšetrovacieho spisu ČVS ORP-667/OPP/V-2002 Okresnej prokuratúry v Žiline, že odporca
bez akéhokoľvek dôvodu označil vulgárnou nadávkou „chrapúň“ navrhovateľa, čo v nej
vzbudilo pohoršenie, lebo pracuje viac ako 20 rokov v justícií a ešte sa nestretla s takýmto
správaním. Uvedený výraz bol použitý s plným vedomím, so zámerom uraziť a znevážiť
navrhovateľa pred celým kolektívom, pričom navrhovateľ nezadal žiadnu, príčinu
k takémuto prejavu.»
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom
zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto
ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú
odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok
García Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci
nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2
OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež
nespochybniteľne viazaný.
Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;
od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len
súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.
V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
(§ 157 ods. 2 OSP).
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že použitie predmetného výrazu na adresu žalobcu bolo
vyvolané výrokmi na adresu JUDr. J. U., ide vo veci sťažovateľa o jednu z rozhodujúcich
okolností, za ktorej k porušeniu práva na ochranu osobnosti malo dôjsť a na ktorú musí súd
prihliadať pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Táto okolnosť
však predmetom dokazovania v dôsledku neakceptovania sťažovateľovho návrhu na
vykonanie dôkazu nebola, a to napriek tomu, že povinnosť pri rozhodovaní o výške
nemajetkovej ujmy prihliadať na okolnosti, za akých k porušeniu práv došlo, vyplýva aj z
nálezu ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledovnú časť
odôvodnenia nálezu ústavného súdu: „V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba
v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti, či vážnosti
v spoločnosti. Pri určení jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej
ujmy, ako aj na okolnosti, za akých k porušeniu jeho práv došlo.
Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť
bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že
mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým
spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu
a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je
jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe
toho potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré
ho k vyslovenému záveru viedli.“
Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa
uvedenou odvolacou námietkou sťažovateľa vôbec nevysporiadal (nemožno akceptovať
tvrdenie krajského súdu, že odvolacia námietka sťažovateľa týkajúca sa nevypočutia JUDr.
J. U. nie je namieste, keď si krajský súd neuvedomil, že sťažovateľ navrhuje výsluch JUDr.
J. U., a nie JUDr. M. U., na ktorej výpoveď krajský súd v rozsudku odkazuje). Podľa názoru
ústavného súdu išlo v okolnostiach prípadu o návrh na vykonanie dôkazu, ktorým by sa
zistili okolnosti, za ktorých k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo a z
ktorého je povinný súd v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri určovaní sumy
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať. Ústavný súd tiež poznamenáva, že ak vo veci neboli
vypočutí sudcovia, ktorí boli bezprostrednými prijímateľmi slov, ktoré použil sťažovateľ na
adresu žalobcu, nemohli byť okolnosti použitia predmetného výrazu dostatočne preukázané.
Zároveň je potrebné uviesť, že takýto dôkaz môže mať vplyv na samotné rozhodnutie
o tom, či sťažovateľ zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Bolo preto
nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto námietkou v odôvodnení rozsudku krajského súdu
primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.
Vzhľadom na uvedené je potrebné absenciu argumentácie krajského súdu v tomto
smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal jeho námietkou
nesprávneho právneho posúdenia dohody o urovnaní okresným súdom, a k námietke, že
krajský súd odôvodnil svoj rozsudok skutočnosťami, ktoré neboli predmetom odvolania,
a svoj právny záver, že navrhovateľ sa nemôže platne vzdať svojho nároku na súdnu
ochranu porušeného práva na ochranu osobnosti, ničím neodôvodnil, ústavný súd
konštatuje, že pri svojom rozhodovaní sa riadi princípom minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Po zrušení rozsudku krajského súdu bude mať sťažovateľ možnosť v ďalšom štádiu
konania pred krajským súdom a prípadne aj okresným súdom uplatniť svoju argumentáciu
týkajúcu sa platnosti, resp. neplatnosti dohody o urovnaní.
Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd porušením základného a iného práva
sťažovateľa už uvedeným postupom a rozsudkom krajského súdu nezaoberal.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo
o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní
o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania
alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie
takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne
na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010),
prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných
konaniach (IV. ÚS 322/09).
Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa 243b ods. 5 OSP v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako procesne neprípustné a meritom veci sa vôbec nezaoberal.
V danom prípade uznesenie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím spôsobilým zasiahnuť
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv
alebo slobôd sťažovateľa, pretože k náprave jeho prípadných negatívnych dôsledkov
dochádza zásahom ústavného súdu proti rozsudku krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, nevyhovel.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, bolo potrebné zároveň zrušiť tento rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť
vec krajskému súdu na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia
v odvolacom konaní.
V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 323,52 €, čo zodpovedá
tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 254,34 € (prevzatie a príprava a spísanie
sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 €, t. j spolu odmena
269,60 €, a 20 % daň z pridanej hodnoty 53,92 € (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013