Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 211/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka prerokoval sťažnosť JUDr. P. H., L., zastúpeného obchodnou spoločnosťou F.,

s. r. o., L., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. Ivana Fiačana, PhD., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5.

januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 15. marca

2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. P. H. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 15. marca 2011 p o r u š e n é

b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 15. marca 2011 z r u š u j e

a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. P. H. trovy právneho zastúpenia v

sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet jeho právneho

zástupcu obchodnej spoločnosti F., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. P. H. vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2012

faxom doručená a písomným podaním doručeným 26. marca 2012 doplnená sťažnosť

JUDr. P. H., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou F., s. r. o.,

L., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. I. F., PhD., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5. januára 2011 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

Sťažovateľ bol ako odporca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . «Žalobou na Okresnom súde... sa

navrhovateľ domáhal ochrany osobnosti tak, aby súd uložil sťažovateľovi... verejne sa

ospravedlniť pred sudcami a administratívnymi pracovníkmi Okresného súdu Žilina presne

určeným textom a... žiadal, aby sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu

nemajetkovej ujmy sumu 6.638,78 eur. Navrhovateľ... návrh... odôvodnil skutočnosťou, že

sťažovateľ vo funkcii predsedu okresného súdu použil výraz „chrapúň“ na pracovnej

porade Okresného súdu v Žiline dňa 07. 05. 2002 a tým zasiahol do práva na ochranu

osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť.»

Okresný súd rozsudkom č. k. -307 zo 14. mája 2010 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 500 €

a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým návrhu

vyhovel, podal sťažovateľ 2. júna 2010 odvolanie. O odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté

rozsudkom krajského súdu tak, že rozsudok vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť

navrhovateľovi 1 500 € potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 31. mája 2011 dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, „... že v konaní pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v § 237

, keďže sťažovateľovi sa postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu odňala možnosť

konať pred súdom / v spojení s / a napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci /§ 241 ods. 2

písm. c) /.

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zásade v dvoch smeroch, a to,

že sa odvolací súd (porušovateľ 2/) vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal sa

s odvolacími dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, a ďalej, že súd

prvého stupňa nevykonal navrhované dokazovanie a tento nedostatok v konaní a rozhodnutí

súdu prvého stupňa nebol zhojený ani v odvolacom konaní.“.

Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Sťažovateľ

poukazuje na to, že podľa najvyššieho súdu „... dovolanie nie je procesne prípustné, keďže

dovolanie je prípustné len proti rozsudkom uvedenými v , a sťažovateľ podal

dovolanie proti rozsudku, ktorý nie je uvedený... .. ak je rozsudok odvolacieho

súdu nepreskúmateľný a arbitrárny, nejde o odňatie možnosti konať pred súdom podľa

, ale nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá len inú vadu

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b)

.. sťažovateľom vytýkaná nesprávnosť (nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania

v zmysle , a preto ani prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia.... mal za to, že postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

účastníkom navrhované dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , lebo týmto

postupom sa účastníkovi neodňala možnosť konať pred súdom... uviedol, že sťažovateľom

tvrdená neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení (zapríčinená okrem iného aj zámenou

vyjadrení dvoch sudkýň) môže zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a vadu takejto povahy možno

uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní... nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

vadou konania v zmysle Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným

dovolacím dôvodom v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní...

ale... samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania... nejde

o vadu konania uvedenú v , a keďže sťažovateľom bol tento dovolací dôvod

uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol... podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych názorov. Z uvedených

dôvodov dospel... k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie sťažovateľa procesne

neprípustné.“.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu „...

bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces, právo

na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku

46 ods. 1 SR, ďalej v článku 6 ods. 1 Dohovoru... a článku 13 Dohovoru“.

Uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ „... za prísne formalizované

a vydané bez ohľadu na skutkové a právne okolnosti danej právnej veci“ a je toho názoru,

že najvyšší súd «... nesprávne vyložil, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo...

Tým, že... nesprávne vyložil, že v konaní a rozhodnutí odvolacieho súdu šlo o tzv. inú

vadu konania, a nie o odňatie možnosti konať pred súdom... odňal sťažovateľovi možnosť

konať pred súdom a tým porušil... uvedené práva sťažovateľa.

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom v... dvoch smeroch,

a to:

a) odvolací súd sa vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal

sa s odvolacími dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne,

b) súd prvého stupňa nevykonal navrhované dokazovanie a tento nedostatok v konaní

a rozhodnutí súdu prvého stupňa nebol zhojený ani v odvolacom konaní.

ad. a)

Okresný súd... rozhodnutie odôvodnil tým, že Dohoda o urovnaní zo dňa 23. 05. 2008

(ďalej len „Dohoda o urovnaní“), uzatvorená medzi navrhovateľom a sťažovateľom, je

neplatná, keďže navrhovateľ sa svojim prejavom vôle vzdal práva, na ktoré nemohol v čase

uzavretia Dohody o urovnaní pomýšľať, lebo jeho návrh bol skorším právoplatným

rozhodnutím súdu zamietnutý. Zároveň prvostupňový súd priznal navrhovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,00 eur.

Sťažovateľ v odvolaní... vytýkal... rozsudku pochybenia... v otázke právneho

posúdenia platnosti Dohody o urovnaní... a... poukazoval na nedostatočne vykonané

dokazovanie, resp. na nevykonané dokazovanie (výsluch svedkyne JUDr. J. U.), ohľadom

určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej navrhovateľovi a na arbitrárnosť tejto

časti rozsudku, keďže z neho nie je zrejmé z akých skutočností prvostupňový súd vychádzal

a akými úvahami sa riadil, keď priznal navrhovateľovi predmetnú nemajetkovú ujmu vo

výške 1.500,00 eur. Uvedené skutočnosti boli predmetom odvolania sťažovateľa proti

rozsudku prvostupňového súdu a teda mali byť predmetom preskúmavania odvolacím

súdom.».

Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu: «... rozhodnutie

odôvodnil tým, že nárok navrhovateľa je dôvodný, keďže došlo k zásahu do jeho

osobnostných práv a výška náhrady nemajetkovej ujmy je adekvátna uskutočnenému

zásahu. Odvolací súd sa pritom vôbec nezaoberal meritom odvolania, keďže o odvolacom

dôvode sťažovateľa, ktorým bolo nesprávne právne posúdenie Dohody o urovnaní

prvostupňovým súdom, odvolací súd nekonal a nerozhodoval. K právnej skutočnosti –

k Dohode o urovnaní – ktorá mala za následok zánik nárokov navrhovateľa (ak vôbec

nejaké navrhovateľovi vznikli) vyslovil odvolací súd iba záver o jej neplatnosti z dôvodu, že

nárokov na súdnu ochranu sa nemožno vzdať... Prvostupňový súd vo svojom rozsudku však

videl neplatnosť Dohody o urovnaní v iných dôvodoch, než o akých konal a rozhodol

odvolací súd a na základe týchto dôvodov prvostupňový súd žalobe navrhovateľa aj

vyhovel. Práve nesprávnosť právneho posúdenia a dôvodov neplatnosti Dohody o urovnaní

prvostupňovým súdom namietal sťažovateľ vo svojom odvolaní a teda tieto odvolacie

námietky mali byť predmetom preskúmania odvolacím súdom...

Odvolací súd sa týmto právnym záverom prvostupňového súdu nezaoberal, čím sa...

vôbec nezaoberal meritom odvolania a svoj potvrdzujúci rozsudok založil

na skutočnostiach, ktoré neboli predmetom odvolania. V takomto postupe odvolacieho súdu

a následne na ňom založenom rozhodnutí vidí sťažovateľ pochybenie odvolacieho súdu

majúce za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať pred odvolacím súdom, keďže

sťažovateľovi bolo postupom odvolacieho súdu odňaté právo na preskúmanie záverov, ktoré

sťažovateľ rozsudku súdu prvého stupňa vytýkal. Zároveň došlo takýmto postupom

odvolacieho súdu aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania a jeho

dvojinštančnosti, keďže odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré naviac vymedzili samotný

rámec odvolacieho konania, zostali pochybením súdu v neprospech sťažovateľa, avšak

v prospech navrhovateľa, neprejednané.

Aj v časti, v ktorej odvolací súd dospel k záveru, že Dohodou o urovnaní sa

„navrhovateľ nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu porušeného práva

na ochranu osobnosti“... je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, arbitrárny. Odvolací súd

síce uviedol, že „v záujme zachovania vyššieho princípu ochrany základných ľudských

práv“ nie je možné stotožniť sa s tvrdením sťažovateľa, že nárok navrhovateľa Dohodou

o urovnaní zanikol, avšak tieto svoje „právne závery“ bližšie neodôvodnil. Odvolací súd

vôbec neuviedol s ktorým (kogentným) ustanovením ktorého zákona by Dohoda o urovnaní

mala byť v rozpore. Pritom sťažovateľ sa k obdobnému tvrdeniu žalobcu podrobne vyjadril

na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 23. 04. 2010... a na tieto svoje vyjadrenia

sťažovateľ poukázal aj v odvolaní zo dňa 02. 06. 2010. Napriek tejto argumentácii

sťažovateľa sa odvolací súd s touto nevysporiadal a z odôvodnenia rozsudku nemožno

vyčítať, z akých skutkových a právnych záverov odvolací súd vychádza, keď tvrdí že

navrhovateľ sa nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu.

ad. b)

Sťažovateľ taktiež namietal v odvolaní proti... rozsudku prvostupňového súdu...

nedostatočne a nespoľahlivo zistený skutkový stav veci... uvádzal, že právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká len v prípade, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti ( ). Na takúto

závažnosť zásahu neboli v konaní pred prvostupňovým súdom vykonané žiadne dôkazy.

Vyjadrenia sťažovateľa sa uskutočnili na porade sudcov, bezprostrednými „prijímateľmi“

takýchto tvrdení bol okruh osôb prítomných na takejto porade a len tieto osoby môžu

hodnoverne vypovedať o tom, za akých okolností a do akej miery vnímali zásah

do žalobcových práv a či tento zásah bol takej intenzity, že prekročil „hranice“ porady.

Navyše, na takúto závažnosť zásahu (ktorá má vplyv aj na výšku požadovanej peňažnej

náhrady tak ako je ďalej uvedené) sťažovateľ na pojednávaní dňa 23. 04. 2010 pred súdom

prvého stupňa navrhol vypočuť všetkých sudcov prítomných na porade, vrátane sudkyne

JUDr. J. U., vo vzťahu ktorej sa navrhovateľ absolútne nevhodným spôsobom vyjadroval a

ktorej sa sťažovateľ predmetným sporným „zásahom“ zastal. Tieto dôkazy však neboli zo

strany prvostupňového súdu vôbec vykonané, pričom sa jednalo práve o dôkazy nevyhnutne

potrebné na rozhodnutie o dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy

tak, ako to vyplýva z hypotézy citovanej právnej normy. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že

pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia stanovuje zákon taxatívne dve kritériá:

- závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,

- okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Prvostupňový súd, ani odvolací súd nevykonali dôkazy navrhnuté sťažovateľom

na zistenie týchto skutočností, preto súdy nemohli objektívne rozhodnúť o výške

nemajetkovej ujmy, ktorú priznali navrhovateľovi. Odvolací súd napriek tomu vo svojom

rozhodnutí potvrdil rozhodnutie o nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 1.500,00 eur, hoci na takéto rozhodnutie neexistuje žiaden právny základ, keďže,

ani v odvolacom konaní nebolo dokazovanie vo vzťahu k tomuto nároku navrhovateľa

vykonané a teda nebolo zo strany navrhovateľa preukázané, že by bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti ( ).

Pokiaľ aj odvolací súd v závere napadnutého rozsudku (str. 10) uviedol, že vypočutie

sudcov prítomných na porade nie je namieste, nakoľko okolnosti za ktorých došlo k použitiu

predmetného výrazu boli dostatočne zistené, tak k tomu sťažovateľ uvádza, že v konaní bolo

zisťované a nesporné použitie tohto výrazu, avšak neboli vykonané dôkazy smerujúce

k zisteniu, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti (viď dôvody vyššie). Ak odvolací súd v tejto časti napadnutého rozsudku

uvádza, že sa „práve menovaná sudkyňa“ JUDr. U. mala v podaní o vysvetlení vyjadriť k

tomuto zásahu, tak ide o zrejmý omyl odvolacieho súdu, pretože takto sa do tohto podania

vyjadrovala JUDr. M. U., avšak sťažovateľ sa použitím predmetného výrazu vo vzťahu k

navrhovateľovi zastal inej sudkyne a to JUDr. J. U. Táto sudkyňa a ani ostatní sudcovia

prítomní na porade vo veci vypočutí neboli, hoci pre rozhodnutie v tejto veci (ak by sa súd

zaoberal meritom veci) to bolo nevyhnutné.

Vzhľadom na uvedené je rozsudok odvolacieho súdu nielenže arbitrárny, ale

nevykonaním dôkazov navrhnutých sťažovateľom odvolací súd odňal sťažovateľovi možnosť

konať pred súdom a preukázať tak neodôvodnenosť nároku navrhovateľa.

Nevykonanie sťažovateľom opakovane navrhovaného vyššie uvedeného dôkazu, ktorý

je rozhodný pre túto vec, zo strany súdu prvého stupňa, porušovateľa 2) a porušovateľa 1)

predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a je samotným dovolacím dôvodom.»

V závere sťažovateľ uviedol, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru malo dôjsť zo strany krajského súdu

a najvyššieho súdu:

„1./ nevykonaním navrhnutých dôkazov,

2./ založením právnych záverov na skutočnostiach, ku ktorých obsahu sa sťažovateľ

nemal možnosť vyjadriť,

3./ preberaním tvrdených motívov navrhovateľa za skutkové zistenia,

4./ nekritickým preberaním rozhodnutia Ústavného súdu do záverov rozhodnutí

súdov,

5./ nevysporiadaním sa s argumentmi sťažovateľa v odvolaní,

6./ nereagovaním na zmenený skutkový stav po rozhodnutí Ústavného súdu.

Porušovateľ 1) vo vyššie uvedenom uznesení uviedol, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle a nie

procesnú vadu konania v zmysle (odňatie možnosti konať pred

súdom). Tento záver dovolacieho súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou. Sťažovateľ má

za to, že nepreskúmateľnosť (arbitrárnosť) rozhodnutia súdu je vadou konania, ktorá

odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Postup porušovateľova 1) a jeho uznesenie zo dňa 05. 01. 2012 teda majú

za následok, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na prístup k dovolaciemu súdu, právo

na to. aby vec mohla byť dovolacím súdom riadne prejednaná, keďže dovolanie v tejto veci

je prípustné. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré

zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní

o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani

také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo

byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie – v tomto prípade

nepripustenie dovolania (nález ÚS SR sp. zn. z 13. 3. 2003). Porušovateľ 1) sa

zároveň dopustil voči sťažovateľovi porušenia zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio

iustitiae).

Taktiež týmto rozhodnutím porušovateľa 1) bolo odopreté právo sťažovateľa

na spravodlivé prerokovanie veci dovolacím súdom a na účinný opravný prostriedok

(dovolanie) v zmysle Dohovoru. Ak takýto opravný prostriedok pripúšťa

a porušovateľ svojím postupom a rozhodnutím takýto opravný prostriedok fakticky

neumožní (tým že ho odmietne ako neprípustný) je porušené aj toto základné právo

sťažovateľa.

So všetkými námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa nezákonného procesného postupu

(a následne rozhodnutia vo veci samej) súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sa mal

dovolací súd vysporiadať, nakoľko aj všeobecné súdy majú povinnosť strážiť nielen

zákonnosť ale aj ústavnosť konania, ale keďže tento dovolanie odmietol (nepripustil)

porušil tiež právo na súdnu ochranu sťažovateľa.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 05. 01. 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

zo dňa 15. 03. 2011, boli porušené základné práva sťažovateľa JUDr. P. H... podľa článku

46 ods. 1 , článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (č. ). Ústavný súd Slovenskej republiky

zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 05. 01.

2012 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 15. 03. 2011 a vec

vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.“

Uznesením ústavného súdu č. k. -18 z 9. mája 2012 bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd

listom sp. zn. Spr. 10087/2012 z 12. júna 2012 a predseda najvyššieho súdu listom

č. k. -32 z 2. júna 2012.

Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva: «Jedným z prostriedkov ochrany osobnosti je

primerané zadosťučinenie – satisfakcia. Ide o špecifickú formu odstránenie následkov

neoprávneným zásahom, spočívajúcu spravidla vo výslovnom odvolaní zásahu, pokiaľ

možno tým istým spôsobom, akým sa uskutočnil zásah, resp. v ospravedlnení sa

oprávnenému, spravidla takým istým spôsobom, akým sa uskutočnil zásah, prípadne iným

primeraným spôsobom, ak ten istý spôsob neprichádza do úvahy, alebo je nevhodný.

Ďalším prostriedkom ochrany osobnosti je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

umožňuje domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

v prípade, pokiaľ by nebolo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Výška takejto

nemajetkovej ujmy sa určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo. Kritérium na jej priznanie

stanovuje veľmi všeobecne s tým, že súd vždy podľa voľného sudcovského uváženia

prihliadne na všetky detaily a okolnosti, ku ktorým k neoprávnenému zásahu došlo.

Prvostupňový súd v prejednávanej veci sa náležite riadil vyššie uvedeným, preto

vo veci aj správne rozhodol. Aj odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade

boli splnené zákonné podmienky na priznanie ochrany osobnosti navrhovateľa z dôvodu, že

odporca v 1. rade ako predstaviteľ štátnej správy súdu vo funkcii predsedu okresného súdu

použitím výrazu „chrapúň“ na pracovnej porade Okresného súdu v Žiline dňa 07. 05. 2002

zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť

a dôstojnosť. Správne konštatuje súd prvého stupňa aj to, že prípadné zadosťučinenie

vo forme ospravedlnenia sa pred pracovným kolektívom by nebolo postačujúce a nie je

možné ho ani zrealizovať, nakoľko sa podstatne zmenili okolnosti. Navrhovateľovi preto

vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia. Pri výške náhrady nemajetkovej

ujmy prvostupňový súd správne vychádzal z okolností, za ktorých k porušeniu došlo.

Výsluchom svedkov mal preukázané, že v spoločnosti osôb, v okruhu ktorých sa navrhovateľ

pohybuje, či už v práci alebo vo voľnom čase, sa o použití výrazu „chrapúň“ hovorilo,

diskutovalo určité obdobie. Vedomosť o tom bola zaznamenávaná vo verejnosti, v meste,

v ktorom navrhovateľ žije, čím došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti i mimo úzkeho

pracovného kolektívu, a to v značne nad bežnú mieru. Aj odvolací súd je toho názoru, že

súdom prvého stupňa priznaná výška nemajetkového zadosťučinenia v rozsahu 1 500 Eur je

v prejednávanom prípade dôvodná.

Odvolací súd dodáva, že predpokladom vzniku práva na nemajetkovú ujmu je

preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti

alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Pričom

neustanovuje ani maximálnu a ani minimálnu hranicu pre určenie výšky zadosťučinenia.

Preto v tejto súvislosti súd musí vždy sledovať cieľ, dosiahnuť s ohľadom na všetky

okolnosti konkrétneho prípade, zodpovedajúce zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy na

osobnosti postihnutej fyzickej osoby.

Odvolací súd preto v celom rozsahu sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že

v prejednávanom prípade vyhodnotiac všetky vyššie uvedené zákonom stanovené

podmienky, bola výška nemajetkovej ujmy v rozsahu 1 500 Eur správne priznaná.

S poukazom na ust. druhá veta , podľa ktorého súd je okrem

iného, viazaný rozhodnutím ústavného súdu, ktoré sa týka základných ľudských práv

a slobôd, všeobecné súdy v prejednávanej veci sú viazané nálezom Ústavného súdu SR

č. -28 zo dňa 14. 10. 2008, ktorým bolo vyslovené, okrem iného, že základné

právo JUDr. P. P. podľa SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.

zn. zo dňa 06. 03. 2008 porušené bolo.

Z uvedeného tak okresný súd, ako aj krajský súd musel jednoznačne vychádzať, (lebo

v zmysle ust. druhá veta je tým viazaný ). Na veci nemohlo zmeniť nič

ani to, že účastníci konania dňa 23. 05. 2008 podpísali „dohodu o urovnaní“, ktorou sa

navrhovateľ „mal vzdať všetkých svojich nárokoch v súvislosti s uvedeným konaním, a to

nárokov vyplývajúcich z ochrany osobnosti, a to nárokov negatórnych, reštitučných

a satisfakčných nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj nárokov

na náhradu všetkých trov konania. Navrhovateľ sa mal zaviazať vziať späť návrhy na

začatie konania vo všetkých sporoch.“

Odvolací súd k uvedenému dodáva, že vzhľadom na viazanosť súdu nálezom

Ústavného súdu SR o porušení základných ľudských práv a slobôd, ktorým je viazaný,

vychádzal z toho, že navrhovateľ sa nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu

porušeného práva na ochranu osobnosti, preto nemohla byť v tomto smere platne uzavretá

žiadna dohoda medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade. Z SR jednoznačne

vyplýva, že každému je dané právo na súdnu ochranu. Týmto článkom SR je

garantované právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde. V záujme zachovania vyššieho princípu ochrany základných

ľudských práv, o ktorých v prejednávanom prípade už rozhodol aj Ústavný súd SR, nie je

možné stotožniť sa s tvrdením odvolateľa, že nárok navrhovateľa „dohodou o urovnaní“

zo dňa 23. 05. 2008 zanikol.»

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „Najvyšší súd svojím

uznesením sp. zn. z 5. januára 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa

z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok

prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel

k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností

prípustnosti dovolania podľa . Následne sa sústredil

na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho

súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal vadou

konania podľa (odňatie možnosti účastníka

konať pred súdom).

Najvyšší súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia a odmietol dovolanie ako neprípustné –

nemohol teda pristúpiť meritórnemu posudzovaniu rozhodnutí nižších súdov a zaoberať sa

otázkou, či boli alebo neboli splnené podmienky pre zrušenie týchto rozhodnutí.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade

s vlastnou judikatúrou (pozri napr. stranu 7, prvý odsek uznesenia) pričom vzal do úvahy aj

ústavný aspekt danej veci (pozri stranu 6, posledný odsek uznesenia).

Na záver je však treba dodať, že v súčasnej dobe sa niektoré senáty najvyššieho súdu

vo svojej rozhodovacej činnosti odchýlili od právneho názoru vyjadreného v rozsudku

najvyššieho súdu uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (na ktorý odkazuje aj namietané uznesenie).

Otázka, či nepreskúmateľnosť namietaného súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť

dovolania v zmysle nie je v súčasnosti posudzovaná senátmi

najvyššieho súdu jednotne. Založenie prípustnosti dovolania na základe nepreskúmateľnosti

namietaného rozhodnutia je otázkou subjektívnou a závisí od konkrétnych okolností

jednotlivého prípadu. Posudzovanie prípustnosti dovolania by však nemalo závisieť od

subjektívnych okolností, ale výlučne od objektívnych okolností.

Rozhodnutie ústavného súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom.“

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniam krajského súdu a predsedu najvyššieho

súdu v liste z 20. júla 2012 uviedol: «Súd prvého stupňa – Okresný súd v Trenčíne

rozsudkom č. k. -307 zo dňa 14. 5. 2010 (v novom konaní, po zrušení svojho

predchádzajúceho – zamietavého rozsudku nadriadeným súdom) čiastočne vyhovel žalobe

žalobcu a uložil žalovanému (sťažovateľovi) povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu

vo výške 1.500,00 eur. V tomto novom konaní pred súdom prvého stupňa bola, okrem

pôvodných sporných otázok, sporná aj otázka novo zisteného skutkového stavu veci, keďže

medzi účastníkmi došlo dňa 23. 5. 2008 k uzavretiu Dohody o urovnaní, predmetom ktorej

bol aj nárok žalobcu uplatňovaný v tomto konaní. Súd prvého stupňa žalobe žalobcu

čiastočne vyhovel, keď ustálil, že Dohoda o urovnaní je v rozpore s ustanovením § 585

ods. 1 (súd usúdil, že išlo o právo žalobcu, na ktoré nemohol

pomýšľať) a teda podľa neplatná.

Na základe odvolania žalovaného (sťažovateľa) zo dňa 2. 6. 2010 rozhodol Krajský

súd v Prešove už citovaným rozsudkom zo dňa 15. 3. 2011 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti potvrdil. Na odvolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa

absolútne nesprávnej aplikácie ustanovenia súdom prvého stupňa (str. 3 až

5 odvolania zo dňa 2. 6. 2010) Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, žiadnym spôsobom

v predmetnom rozsudku nereagoval, práve naopak, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil z úplne iných dôvodov. Odvolací súd takto dospel k záveru, že Dohodou

o urovnaní sa „navrhovateľ nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu

porušeného práva na ochranu osobnosti“ a ďalej že sa s tvrdením sťažovateľa, že nárok

navrhovateľa zanikol, nemožno stotožniť „ v záujme zachovania vyššieho princípu ochrany

základných ľudských práv“ (str. 9, piaty a šiesty odsek rozsudku z 15. 3. 2011).

Odvolací súd tieto svoje „právne závery“ bližšie neodôvodnil. Odvolací súd vôbec

neuviedol s ktorým (kogentným) ustanovením ktorého zákona by Dohoda o urovnaní mala

byť v rozpore. Odvolací súd vôbec nerozlišoval medzi základnými teoreticko-právnymi

pojmami, akými sú právo a z neho vyplývajúci resp. vzniknutý nárok. Treba zdôrazniť, že

žalobca sa svojim prejavom vôle v Dohode o urovnaní nevzdal práva na ochranu osobnosti,

keďže toto je právom, ktoré patrí každému jednotlivcovi, je nepremlčateľné a nezrušiteľné

a už vôbec sa žalobca nevzdal práva na súdnu ochranu, ktoré sa systematicky zaraďuje

medzi základné práva a slobody, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné. Žalobca sa svojim prejavom vôle slobodne a vážne vzdal iba nárokov, ktoré

z ním tvrdeného zásahu žalobcovi vznikli. Z týchto dôvodov je rozsudok odvolacieho súdu

nepreskúmateľný, nelogický a arbitrárny.

Je evidentné, že Krajský súd v Prešove tieto skutočnosti nerozlišuje, keďže ani

vo vyjadrení zo dňa 12. 6. 2012 na ne žiadnym spôsobom nereaguje. Súd len de facto

prepísal svoje pôvodné „právne závery“ z rozsudku zo dňa 15. 3. 2011.

Absolútne rozhodnou skutočnosťou je, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal ani

s ďalšou odvolacou námietkou sťažovateľa, a to že súd prvého stupňa nevykonal potrebné

dokazovanie (najmä na preukázanie závažnosti zásahu, čo má vplyv aj na výšku

požadovanej nemajetkovej ujmy), keďže neakceptoval návrhy žalovaného (sťažovateľa)

na vykonanie dokazovania – výsluchu svedkov – výsluchu všetkých sudcov prítomných

na porade, na ktorej malo dôjsť k spornému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu,

vrátane sudkyne JUDr. J. U., vo vzťahu ku ktorej sa žalobca absolútne nevhodným

spôsobom vyjadroval a ktorej sa žalovaný predmetným sporným „zásahom“ zastal (naproti

tomu súd akceptoval všetky návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania, vrátane žalobcom

navrhovaných svedkov).

Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou vysporiadal zjavne neodôvodnene až

arbitrárne, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Odvolací

súd v tejto časti rozsudku len uviedol, že sa „práve menovaná sudkyňa“ JUDr. U. mala v

podaní o vysvetlení vyjadriť k spornému zásahu, pričom išlo o zrejmý omyl odvolacieho

súdu, pretože takto sa do tohto podania vyjadrovala JUDr. M. U., avšak žalovaný sa

použitím predmetného výrazu vo vzťahu k žalobcovi zastal inej sudkyne a to JUDr. J. U.

Táto sudkyňa a ani ostatní sudcovia prítomní na porade vo veci vypočutí neboli, hoci pre

rozhodnutie v tejto veci (ak by sa súd zaoberal meritom veci) to bolo nevyhnutné. Tým, že

boli vypočutí len svedkovia, ktorých navrhol žalobca, a neboli vypočutí svedkovia

navrhovaní sťažovateľom (hoci nejde o zjavne nerozhodné dokazovanie), došlo k zjavnej

nerovnováhe v postavení účastníkov konania a tým porušeniu práva sťažovateľa na

spravodlivý proces.

3. Vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:

K vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. KP 4/2012-32 zo dňa 2. 7.

2012 sa sťažovateľ vyjadruje takto:

Sám Najvyšší súd v tomto vyjadrení pripúšťa, že otázka prípustnosti dovolania

v zmysle v prípade, ak je dovolaním namietaná nepreskúmateľnosť

súdneho rozhodnutia, je v súčasnosti senátmi najvyššieho súdu posudzovaná nejednotné.

V dovolacom konaní sťažovateľ však nenamietal len samotnú nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu, ale aj skutočnosť, že sa mu postupom súdov odňala možnosť

konať pred súdom, keď súdy nevykonali potrebné dokazovanie výsluchom navrhovaných

svedkov. Odvolací súd pritom v rozsudku zo dňa 15. 3. 2011 vôbec nedôvodil, že takéto

dokazovanie je nadbytočné alebo s vecou nesúvisiace, ale v dôsledku zrejmého omylu

v zámene mien navrhovaných svedkov ustálil, že navrhovaná sudkyňa sa už k veci vyjadrila.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia sťažovateľ aj naďalej považuje za dovolací dôvod

v zmysle Z dôvodov ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľovi bola

postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdom o takých sporných otázkach, ktorý bol

predmetom preskúmavania, keďže súdy vždy konali a rozhodovali na základe iných

dôvodov, než boli namietané.

Nie je možné od sťažovateľa spravodlivo žiadať, aby akceptoval rozhodnutie

odvolacieho súdu, že žalobca sa nemohol platne vzdať „práva na súdnu ochranu“ (keď

zjavne odvolací súd nerozlišoval medzi právom na súdnu ochranu a nárokom vzniknutým

z porušenia práva na ochranu osobnosti) keď na druhej strane musí „akceptovať“, že

Najvyšší súd SR posudzuje prípustnosť dovolania rôzne. Nie je možné tiež akceptovať, že

vo veci boli vydané/vynesené tri rôzne rozhodnutia (súdu prvého stupňa, odvolacieho súdu,

dovolacieho súdu), ktorých dôvody vôbec nie sú konzistentné, minimálne v dvoch stupňoch,

bez toho, aby vzájomné rozpory ktorýkoľvek súd odstránil.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

označených práv.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (mutatis mutandis

), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne

konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis , ). Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej

nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská boli povinní dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd a krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu

posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práv podľa a dohovoru rozsudkom krajského

súdu a uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné opravné prostriedky pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených listinných dôkazov, ako aj

zo spisu okresného súdu sp. zn. zistil, že žalobca sa žalobou okrem iného

domáhal voči sťažovateľovi ochrany osobnosti tak, že navrhol, aby súd uložil sťažovateľovi

verejne sa ospravedlniť pred sudcami a administratívnymi pracovníkmi Okresného súdu

Žilina, a ďalej žiadal, aby bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu

nemajetkovej ujmy sumu 6 638,78 €. V priebehu konania zobral žalobca žalobu v časti,

ktorou sa domáhal ospravedlnenia späť. Okresný súd rozsudkom č. k. -179

z 10. augusta 2007 konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal ospravedlnenia, zastavil

a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu

č. k. -179 z 10. augusta 2007 rozhodol na základe odvolania podaného

žalobcom Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. -224 zo 6. marca 2008

tak, že rozsudok potvrdil. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -224

zo 6. marca 2008 napadol sťažnosťou na ústavnom súde žalobca. O sťažnosti rozhodol

ústavný súd nálezom č. k. -28 zo 14. októbra 2008 (ďalej len

„nález ústavného súdu“) tak, že vyslovil, že Krajský súd v Trenčíne rozsudkom

č. k. -224 zo 6. marca 2008 porušil základné právo žalobcu podľa čl. 19

ods. 1 , rozsudok zrušil a prikázal Krajskému súdu v Trenčíne vo veci ďalej konať.

Žalobca a sťažovateľ uzatvorili 23. mája 2008 dohodu o urovnaní, v ktorej sa okrem

iného uvádza:

„Účastníci tejto dohody sa dohodli, že účinnosťou tejto dohody zanikajú všetky

nároky žalobcu voči žalovanému uplatňované v Sporoch a to najmä, no nielen:

- nároky vyplývajúce z ochrany žalobcovej osobnosti a to nároky negatórne,

reštitučné a satisfakčné a nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a

- nároky na náhradu všetkých trov Sporov.

Zároveň sa touto dohodou žalobca zaväzuje pri podpise tejto dohody vziať späť

návrhy na začatie konania vo všetkých Sporoch, pričom sa týmto výslovne vzdáva nárokov

na náhradu trov konania týchto Sporov a tieto si nebude uplatňovať. Žalobca sa touto

dohodou zároveň výslovne vzdáva všetkých trov konania v spore...“

Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -224

zo 6. marca 2008 vo veci opätovne rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením

č. k. -276 z 10. novembra 2009 zrušil rozsudok okresného

súdu č. k. -179 z 10. augusta 2007 a v rozsahu zrušenia vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom

č. k. -307 zo 14. mája 2010. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku

okresného súdu sa uvádza: „Z vykonaného dokazovania bolo preukázané a ustálené, že

konaním odporcu v prvom rade bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť, pričom nedošlo k účinnému

ospravedlneniu sa, ktoré by bolo dostatočným morálnym zadosťučinením. Prípadné

zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa pred pracovným kolektívom by nebolo

postačujúce a takéto ospravedlnenie nie je možné zrealizovať, nakoľko sa podstatne zmenili

okolnosti. Navrhovateľovi tak vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ ide o dohodu o urovnaní zo dňa 25. 03. 2008 uzavretú medzi navrhovateľom a

odporcom v 3. rade súd v súlade s citovaným ustanovením má za to, že urovnanie medzi

účastníkmi sa nemohlo týkať práva (a jemu zodpovedajúcej povinnosti) na náhradu

nemajetkovej ujmy, ktoré je predmetom tohto konania. Navrhovateľ v dobe kedy bola

zmluva o urovnaní uzavretá nemohol na toto právo pomýšľať, keďže jeho návrh bol

právoplatným rozhodnutím súdu zamietnutý. V súlade s citovaným ustanovením právo na

ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať nemôže byť predmetom dohody o urovnaní a

z tohto dôvodu je uzavretá dohoda v tejto časti pre rozpor so zákonom neplatná (§ 39

).

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú

zásah vyvolal v pracovnom a spoločenskom prostredí navrhovateľa. Z výsluchu svedkov

boli preukázané, že v spoločnosti osôb v okruhu ktorých sa navrhovateľ pohybuje či už

v práci alebo vo voľnom čase sa o použití predmetného výrazu hovorilo, diskutovalo určité

obdobie. Vedomosť o použití tohto výrazu bola zaznamenaná vo verejnosti v meste,

v ktorom navrhovateľ žije, čím došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti i mimo úzkeho

pracovného kolektívu značne nad bežnú mieru. Vypočutí svedkovia jednoznačne potvrdili,

že tí, ktorí sa o jeho označení odporcom 1/ dozvedeli, toto jednoznačne odsúdili. Pri určení

primeraného zadosťučinenia súd prihliadol i na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

navrhovateľa došlo, keď išlo o reakciu na konanie samého navrhovateľa za existencie

konfliktných vzťahov medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade. Pokiaľ ide o návrhy na

doplnenie dokazovania výsluchom všetkých sudcov Okresného súdu Žilina prítomných na

pracovnej porade dňa 07. 05. 2002, súd tieto výsluchy nevykonal, nakoľko mal za to, že

okolnosti týkajúce sa použitia predmetného výrazu boli dostatočne preukázané.

Na základe uvedeného súd za účelom primeraného vyváženia a zmiernenia

vzniknutej nemajetkovej ujmy priznal navrhovateľovi sumu tak, ako je uvedené vo výroku

tohto rozsudku...“

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol

dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení jeho práv je

tvrdenie, že krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom rozsudku nevysporiadal

s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, a to

námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu v dôsledku nevykonania dokazovania

výsluchom JUDr. J. U., námietkou nesprávneho právneho posúdenia dohody o urovnaní.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ tiež v tom, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok

skutočnosťami, ktoré neboli predmetom odvolania, a svoj právny záver, že navrhovateľ sa

nemôže platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu porušeného práva na ochranu

osobnosti, ničím neodôvodnil.

Sťažovateľ v relevantnej časti odvolania týkajúcej sa nevykonania dôkazu –

výsluchu sudkyne JUDr. J. U. uviedol: «Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

vzniká len v prípade, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej

vážnosť v spoločnosti ( ). Na takúto závažnosť zásahu neboli v tomto konaní

vykonané žiadne dôkazy. Výpovede svedkov H., O. a T. nemožno považovať, vzhľadom na

ich obsah a s tým súvisiacu absurdnosť ich výpovedí, za určujúce. Vyjadrenia odporcu 1) sa

uskutočnili na porade sudcov, bezprostrednými „prijímateľmi“ takýchto tvrdení bol okruh

osôb prítomných na takejto porade a len tieto osoby môžu hodnoverne vypovedať o tom, za

akých okolností a do akej miery vnímali zásah do navrhovateľových práv a či tento zásah

bol takej intenzity, že prekročil „hranice“ porady, a to najmä z toho dôvodu, že prevažne

ide o sudcov, ktorí dennodenne riešia obdobné prípady a posudzujú ich nielen vo vzťahu

medzi spornými stranami ale aj vo vzťahu k tretím osobám.

Na takúto závažnosť zásahu (ktorá má vplyv aj na výšku požadovanej peňažnej

náhrady tak ako je ďalej uvedené) odporca 1) na pojednávaní dňa 23. 4. 2010 navrhol

vypočuť všetkých sudcov prítomných na porade, vrátane JUDr. J. U., vo vzťahu ktorej sa

navrhovateľ absolútne nevhodným spôsobom vyjadroval a ktorej sa odporca predmetným

sporným „zásahom“ zastal. Tieto dôkazy neboli zo strany súdu vykonané, preto súd prvého

stupňa v napadnutom rozsudku vychádzal z nedostatočne a nespoľahlivo zisteného

skutkového stavu veci.

Ako bolo už uvedené, pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia sudcom stanovuje

zákon taxatívne dve kritériá:

- závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,

- okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Tým, že súd prvého stupňa nevykonal dôkazy navrhnuté odporcom 1) na zistenie

týchto skutočností, vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci (§ 205 ods. 2

písm. c/ ). Preto súd nemohol objektívne rozhodnúť o výške nemajetkovej ujmy, ktorú

priznal navrhovateľovi. Táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že v tejto časti je napadnutý

rozsudok absolútne neodôvodnený, nie je z neho zrejmé z akých skutočností vychádzal

a akými úvahami sa riadil, keď priznal navrhovateľovi predmetnú nemajetkovú ujmu

vo výške 1.500,00 eur.»

Krajský súd na túto odvolaciu námietku v odôvodnení svojho rozsudku reagoval

takto: «Ani ďalšia odvolacia námietka, že neboli vypočutí podľa návrhu všetci sudcovia

prítomní na porade, v predmetnom konaní nie je namieste. Okolnosti, za ktorých došlo

k použitiu výrazu „chrapúň“ v konaní boli dostatočne zistené. Ak odvolateľ poukazuje na

to, že navrhovateľ sa mal vo vzťahu k JUDr. U. vyjadrovať nevhodným spôsobom, na čo

odporca v 1. rade reagoval sporným zásahom je treba uviesť, že práve menovaná sudkyňa

v súvislosti s predmetom konania uviedla do podania o vysvetlení, ktoré je súčasťou

vyšetrovacieho spisu ČVS ORP-667/OPP/V-2002 Okresnej prokuratúry v Žiline, že odporca

bez akéhokoľvek dôvodu označil vulgárnou nadávkou „chrapúň“ navrhovateľa, čo v nej

vzbudilo pohoršenie, lebo pracuje viac ako 20 rokov v justícií a ešte sa nestretla s takýmto

správaním. Uvedený výraz bol použitý s plným vedomím, so zámerom uraziť a znevážiť

navrhovateľa pred celým kolektívom, pričom navrhovateľ nezadal žiadnu, príčinu

k takémuto prejavu.»

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom

zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa

, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok

García Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2

a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež

nespochybniteľne viazaný.

Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;

od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým

navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len

súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje

prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie

dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa

zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa

neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou

povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

( ).

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že použitie predmetného výrazu na adresu žalobcu bolo

vyvolané výrokmi na adresu JUDr. J. U., ide vo veci sťažovateľa o jednu z rozhodujúcich

okolností, za ktorej k porušeniu práva na ochranu osobnosti malo dôjsť a na ktorú musí súd

prihliadať pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Táto okolnosť

však predmetom dokazovania v dôsledku neakceptovania sťažovateľovho návrhu na

vykonanie dôkazu nebola, a to napriek tomu, že povinnosť pri rozhodovaní o výške

nemajetkovej ujmy prihliadať na okolnosti, za akých k porušeniu práv došlo, vyplýva aj z

nálezu ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledovnú časť

odôvodnenia nálezu ústavného súdu: „V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba

v súlade s právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti, či vážnosti

v spoločnosti. Pri určení jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej

ujmy, ako aj na okolnosti, za akých k porušeniu jeho práv došlo.

Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť

bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že

mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým

spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu

a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je

jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe

toho potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré

ho k vyslovenému záveru viedli.“

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa

uvedenou odvolacou námietkou sťažovateľa vôbec nevysporiadal (nemožno akceptovať

tvrdenie krajského súdu, že odvolacia námietka sťažovateľa týkajúca sa nevypočutia JUDr.

J. U. nie je namieste, keď si krajský súd neuvedomil, že sťažovateľ navrhuje výsluch JUDr.

J. U., a nie JUDr. M. U., na ktorej výpoveď krajský súd v rozsudku odkazuje). Podľa názoru

ústavného súdu išlo v okolnostiach prípadu o návrh na vykonanie dôkazu, ktorým by sa

zistili okolnosti, za ktorých k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo a z

ktorého je povinný súd v zmysle pri určovaní sumy

náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať. Ústavný súd tiež poznamenáva, že ak vo veci neboli

vypočutí sudcovia, ktorí boli bezprostrednými prijímateľmi slov, ktoré použil sťažovateľ na

adresu žalobcu, nemohli byť okolnosti použitia predmetného výrazu dostatočne preukázané.

Zároveň je potrebné uviesť, že takýto dôkaz môže mať vplyv na samotné rozhodnutie

o tom, či sťažovateľ zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Bolo preto

nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto námietkou v odôvodnení rozsudku krajského súdu

primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Vzhľadom na uvedené je potrebné absenciu argumentácie krajského súdu v tomto

smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal jeho námietkou

nesprávneho právneho posúdenia dohody o urovnaní okresným súdom, a k námietke, že

krajský súd odôvodnil svoj rozsudok skutočnosťami, ktoré neboli predmetom odvolania,

a svoj právny záver, že navrhovateľ sa nemôže platne vzdať svojho nároku na súdnu

ochranu porušeného práva na ochranu osobnosti, ničím neodôvodnil, ústavný súd

konštatuje, že pri svojom rozhodovaní sa riadi princípom minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Po zrušení rozsudku krajského súdu bude mať sťažovateľ možnosť v ďalšom štádiu

konania pred krajským súdom a prípadne aj okresným súdom uplatniť svoju argumentáciu

týkajúcu sa platnosti, resp. neplatnosti dohody o urovnaní.

Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd porušením základného a iného práva

sťažovateľa už uvedeným postupom a rozsudkom krajského súdu nezaoberal.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa 243b ods. 5 v spojení

s ako procesne neprípustné a meritom veci sa vôbec nezaoberal.

V danom prípade uznesenie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím spôsobilým zasiahnuť

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd sťažovateľa, pretože k náprave jeho prípadných negatívnych dôsledkov

dochádza zásahom ústavného súdu proti rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva podľa a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, nevyhovel.

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru, bolo potrebné zároveň zrušiť tento rozsudok podľa a vrátiť

vec krajskému súdu na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia

v odvolacom konaní.

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze ( ). Krajský súd bude tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 323,52 €, čo zodpovedá

tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 254,34 € (prevzatie a príprava a spísanie

sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 €, t. j spolu odmena

269,60 €, a 20 % daň z pridanej hodnoty 53,92 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013