Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
951/382306.2b286f.pdf
PDF · 132.99 KB
No categories available
3Cdo/204/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 204/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. P., bývajúceho v Ž.,
zastúpeného J. M., advokátkou so sídlom v Ž., proti odporcom 1/ J. H., bývajúcemu v L.,
zastúpenému F., s.r.o., so sídlom v L., IČO: X., 2/ Okresnému súdu Žilina, so sídlom
v Žiline, Hviezdoslavova č. 28, IČO: 00165859, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 11 C 207/2003, o dovolaní odporcu 1/ proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 15. marca 2011 sp. zn. 19 Co 81/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporca 1/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania 98,69 € na účet J. M., advokátky so sídlom v Ž., ktorý je vedený vo V., a.s. Žilina
pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa v konaní domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu, ako uvádzal,
odporca 1/ zasiahol 7. mája 2002 v prítomnosti všetkých sudcov a justičných čakateľov
Okresného súdu Žilina verbálnym útokom, pri ktorom navrhovateľa označil za „chrapúňa“.
V rámci ochrany osobnosti sa navrhovateľ domáhal ospravedlnenia a tiež náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Okresný súd Trenčín rozsudkom zo 14. mája 2010 č.k. 11 C 207/2003-307 uložil
odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 15 dní 1 500 € a vo zvyšnej časti návrh
smerujúci proti odporcovi 1/ zamietol. Návrh voči odporcovi 2/ zamietol v celom rozsahu.
Rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Vychádzal z toho, že verejné označenie navrhovateľa za „chrapúňa“ bolo spôsobilé
zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Morálna satisfakcia – ospravedlnenie sa odporcu 1/
pred kolektívom, pred ktorým toto urážlivé slovo v minulosti odznelo, už nie je v súčasnosti
možné vzhľadom na podstatnú zmenu okolností. Zostala možnosť nahradiť navrhovateľovi
jemu spôsobenú ujmu vo forme materiálnej satisfakcie. So zreteľom na podstatu útoku,
okolnosti, za ktorých k nemu došlo, ako aj s prihliadnutím na jeho dôsledky považoval
za primeranú náhradu 1 500 €. Náhradu vo výške presahujúcej túto sumu považoval
za neprimeranú, a preto návrh, pokiaľ smeroval proti odporcovi 1/, vo zvyšnej časti zamietol.
Zamietnutie návrhu voči odporcovi 2/ odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie tohto
subjektu – odporca 1/ totiž predmetné urážlivé označenie nepoužil ako štatutárny zástupca
odporcu 2/. V odôvodnení vysvetlil tiež, na základe čoho dospel k záveru, že navrhovateľom
a odporcom 1/ uzavretá dohoda o urovnaní z 25. marca 2008 (ďalej len „dohoda o urovnaní“)
sa netýkala (nemohla týkať) práv a povinností, ktoré sú predmetom tohto sporu.
Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bolo návrhu sčasti vyhovené, podal
odporca 1/ odvolanie. Krajský súd v Prešove (príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle
§ 10 ods. 1 O.s.p.) rozsudkom z 15. marca 2011 sp. zn. 19 Co 81/2010 rozsudok súdu prvého
stupňa v odvolaním napadnutej časti – vo výroku o povinnosti odporcu 1/ zaplatiť
navrhovateľovi v lehote 15 dní sumu 1 500 € – potvrdil. V odôvodnení poukázal na právnu
úpravu ochrany osobnosti obsiahnutú v § 11 až 13 Občianskeho zákonníka a uviedol, že súd
prvého stupňa v potrebnej miere zistil skutkový stav a svoje skutkové zistenia primerane
a v súlade so zákonom právne posúdil. Z dôvodov, ktoré vysvetlil už prvostupňový súd,
dospel aj odvolací súd k záveru, že návrh je opodstatnený v časti, v ktorej sa navrhovateľ voči
odporcovi 1/ domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1 500 €.
Pri určovaní výšky primeranej náhrady tejto ujmy súd prvého stupňa správne vychádzal
z okolností, za ktorých došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, zohľadnil povahu
verbálneho útoku, jeho intenzitu a tiež negatívne dôsledky ním vyvolané. Pokiaľ odporca 1/
namietal, že vo všeobecnosti je prioritnou morálna satisfakcia (ospravedlnenie) a že
materiálnu satisfakciu nie je prípustné priznať, ak nie je požadovaná alebo možná morálna
satisfakcia, odvolací súd konštatoval, že navrhovateľ vzal späť návrh v časti, ktorou sa
pôvodne voči odporcovi 1/ domáhal ospravedlnenia, a že skutočne nastala podstatná zmena
okolností, za ktorých by bolo možné priznať navrhovateľovi ním pôvodne požadovanú
morálnu satisfakciu. K otázke právnych účinkov dohody o urovnaní dospel odvolací súd
k záveru, že navrhovateľ sa ňou nemohol platne vzdať svojich osobnostných práv, a že
odporca 1/ neopodstatnene namieta, že nárok navrhovateľa touto dohodou zanikol. Pokiaľ
odporca 1/ v odvolaní namietal, že neboli vypočutí všetci sudcovia Okresného súdu Žilina,
ktorí boli prítomní pri označí navrhovateľa za „chrapúňa“, odvolací súd poukázal na to, že už
súdom prvého stupňa boli v dostatočnej miere zistené skutkové okolnosti, za ktorých k tomu
došlo. Pritom sudkyňa J. U., osoby ktorej sa mal odporca 1/ na predmetnom zhromaždení
„zastať“ a v súvislosti s tým použiť toto označenie navrhovateľa, sama uviedla, že vulgárny
prednes odporcu 1/ ju pohoršil; výraz „chrapúň“ bol použitý s plným vedomím, so zámerom
uraziť a pred celým kolektívom znevážiť navrhovateľa, ktorý pre také správanie odporcu 1/
nedal žiadnu príčinu. V závere odôvodnenia odvolací súd uviedol, že o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol odporca 1/ dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že
odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Odvolaciemu súdu vytkol, že sa vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal sa
s odvolacími námietkami (týkajúcimi sa najmä právnych účinkov dohody o urovnaní
a nedostatočného zistenia skutkových podkladov pre určenie primeranej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch), že postupoval v rozpore s princípom rovnosti účastníkov
a princípom dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Pri vyhodnocovaní výsledkov
dokazovania sa navyše dopustil zrejmého omylu – odporca 1/ sa na verejnom zhromaždení
zastal osoby J. U.; o pobúrení jeho vystúpením sa však vyjadrila odlišná sudkyňa – J. U..
Nesprávne sú právne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri posudzovaní účinkov dohody
o urovnaní. Nerozlišoval totiž dôsledne medzi pojmami „právo“ a „nárok“, v dôsledku čoho aj
prehliadol, že dohodou o urovnaní sa navrhovateľ vzdal iba nároku na ochranu osobnosti, nie
však práva na súdnu ochranu. Touto dohodou, ktorú navrhovateľ uzavrel celkom slobodne,
zároveň vyjadril, že slovo „chrapúň“ nepovažuje za také, ktoré by v značnej miere znížilo
jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Z týchto dôvodov odporca 1/ žiadal, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu buď zmenil tak, že návrh zamietne, alebo
zrušil spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že mimoriadny opravný prostriedok
odporcu 1/ je procesne neprípustný. Žiadal, aby ho dovolací súd odmietol a navrhovateľovi
priznal náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
možno napadnúť.
1. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, (pozn.: výlučne iba vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie odporcu 1/ smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania odporcu 1/ z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
2. So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal odporca 1/, mohlo byť procesne
prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu 1/ preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odporcovi 1/ bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu
nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej vade, ktorá by
odporcovi 1/ znemožnila realizáciu jeho procesných oprávnení.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, preto je
nepreskúmateľné a arbitrárne. V dovolacom konaní bolo preto potrebné zaujať právne závery
o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé
porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. Rovnako ústavný súd v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011
konštatoval, že „vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil
(II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak“.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny
poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť
procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám
konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok
osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť
dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)
považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom
jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo
v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom
prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011).
Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako
dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších
senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).
Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neznemožňuje tým účastníkovi
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník
dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne
právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 O.s.p.). Účastník
prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,
nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení
rozhodnutia nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval
zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone
zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní
môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo
z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.),
alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku
celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho
súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované
procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy.
Každý účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať
všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím
neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené
nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom
a výsledkami konania – účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou
úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy
prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní
totiž argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na zákonom
stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti
dovolania.
Z týchto dôvodov dovolací súd aj v danom prípade vychádzal zo záveru, že
dovolateľom vytýkaná nesprávnosť (údajná nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a preto ani prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom
konať, argumentuje údajným porušením princípu rovnosti a dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania. K porušeniu týchto pricncípov malo údajne dôjsť tým, že odvolací súd
prehliadol a v podstate ani neposúdil dôvody, ktoré uplatnil vo svojom odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku. Vo vzťahu k tejto časti argumentácie dovolateľa najvyšší súd
na základe obsahu spisu konštatuje, že odvolací súd
a) sa zaoberal odvolaním; posúdenie, ako dôsledne sa odvolací súd vysporiadal
s odvolacími námietkami, by v dovolacom konaní prichádzalo do úvahy, len ak by
dovolanie bolo procesne prípustné (o tento prípad ale v danej veci nejde),
b) neprehliadol problematiku právnych účinkov dohody o urovnaní; neplatnosť tohto
právneho úkonu účastníkov konania vyvodil zo záverov vyjadrených v náleze
ústavného súdu zo 14. októbra 2008 sp. zn. III. ÚS 196/08 (v dovolacom konaní by
správnosť právnych záverov odvolacieho súdu bolo možné posúdiť, len ak by
dovolanie bolo procesne prípustné – o tento prípad ale v danej veci nejde).
Obsah dovolania svedčí o námietke odporcu 1/, že súdy nevykonali všetky navrhované
dôkazy. Dovolací súd preto uvádza, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý
v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné
dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodňala
možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Argumentácia odporcu 1/ zvolená v dovolaní naznačuje, že súdom vytýka aj
nedostatky skutkovej povahy. Spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov
a z nich vyvodených skutkových záverov. V prípade neúplnosti alebo nesprávnosti
skutkových zistení a skutkových záverov ale nejde o nedostatok, ktorý by v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu bol považovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 f/ O.s.p. Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou
znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Dovolateľom tvrdená
neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení (zapríčinená medziiným aj údajnou zámenou
vyjadrení dvoch sudkýň) môže prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vadu takej povahy ale možno
úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde); táto
vada sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj názor odporcu 1/, že súdy v danej veci
nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Pre tento prípad dovolací súd
uvádza, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť
ale sama o sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď aj uznesenia
najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z 31. marca 2011 sp. zn.
2 Cdo 29/2011). Pre úplnosť k problematike hodnotenia dôkazov treba uviesť, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
3. K námietke odporcu 1/, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom
zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by
bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže odporcom 1/ bol
tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací
súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov. Názor, že nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
4. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v prejednávanej veci je
dovolanie navrhovateľa procesne neprípustné. Vzhľadom na to dovolanie odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
5. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu požiadal
o priznanie náhrady trov dovolacieho konania a požadovanú náhradu vyčíslil. Najvyšší súd
mu v súlade so svojou zaužívanou praxou priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške
zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu
zo 4. júla 2011 vypracované advokátkou, ktorá ho zastupovala už na súdoch nižších stupňov).
S prihliadnutím na § 10 ods. 1, 14 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb priznal navrhovateľovi
náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 98,69 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. januára 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková