Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/82/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu v právnej veci žalobcu R.. B. E., bývajúceho v X. B. K., N. X, zast. V.. R. M., advokátkou so sídlom K. XX, N., proti žalovanej R.. E. Ž., bývajúcej v N., V. XX, zast. V.. W. K., advokátom so sídlom N. X, N., o určenie vecí patriacich do podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. -144 zo 4.12.2012

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že byt č. 15, 7. poschodie, V. Č.. XX, ktorý je zapísaný na LV č. XXXXX, kat. územie V., T. N.R. - I. V., okres Košice IV, pod súpisným číslom XXXX, na parc. č. XXXX, bytový dom V. Č.. X, XX, XX, XX, XX, XX, vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu v rozsahu 85/10 000 - in, patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu R.. B. E., nar. XX.X.XXXX a žalovanej R.. E. E., nar. XX.X.XXXX a to v podiele 1/2. Nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa (ďalej len „súd“) vychádzal z toho v podstate, že predmetom konania je určenie podielu na nehnuteľnosti, t.j. bytu č. 15, X.B., V. c.č XX, ktorý je zapísaný na LV č. XXXXX, kat.úz. V., T. N. - I. V., pod súpisným číslom 1408. Určovacia žaloba má preventívny charakter a prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi, v tomto prípade žalovaná je zapísaná v katastri nehnuteľnosti ako výlučná vlastníčka spornej nehnuteľnosti, čo pri tvrdení žalobcu a jeho nároku na určenie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti vytvára medzi účastníkmi neistý právny stav.

Súd citoval § 132 ods.1, § 136 ods.1, 2, § 137 ods.1, 2 Obč. zák. a napokon aj § 3 Obč. zák., lebo výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a zistil, že ak by žalobcovi nesvedčilo spoluvlastnícke právo k bytu, ktorý naopak preukázal aj finančným vkladom pri nadobudnutí nehnuteľností, či zhodnotením nehnuteľností a to v značnej výšky, vzniklo by mu právo na vrátenie vkladu, či na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Obč. zák., čo však žalobca nikdy netvrdil ani nežiadal a správal sa k nehnuteľnosti ako aj k jemu patriacej, preukázanie daru finančných prostriedkov v prospech žalovanej od žalobcu medzi manželmi nebolo preukázané, preto konanie účastníkov konania svedčí o ich úmysle založiť podielové spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Samotný vklad žalobcu na kúpu bytu vo výške 400 000,- Sk, organizovanie rekonštrukčných prác,

objednanie, montáž a zaplatenie výmeny plastových okien bytu v hodnote 34 924,- Sk a od žalovanej nevzal ani nepýtal vrátiť tieto finančné prostriedky, svedčia o úmysle založiť tento podiel. Z výpovede svedkov a najmä svedka W.. X. N. zistil, že keď mali účastníci možnosť predať byt na K. U., žalobca už potom tešiac sa tejto možnosti chcel si zabezpečiť ďalší byt a aj svedok vychádzal z toho, že byt patrí obom. So žalobcom bol týždeň na kurze angličtiny a vtedy aj žalobca mu hovoril, že sa teší, keď majú vlastný byt budú sa môcť rozhodnúť, či budú bývať v meste alebo na dedine, išlo podľa neho o spoločný byt, nikdy sa žalobca nezmieňoval o tom, že by išlo o byt na žalovanej, neskôr však smerovalo k rozvodu a potom žalobcu už mu hovoril, že byt je písaný na Zuzanu, ale to súviselo so získavaním nájomného bytu v dedine, lebo bola podmienka, že nesmie mať na svojom mene inú nehnuteľnosť alebo to súviselo s pôžičkou z U.S.Steelu, ktorú si bral a ktorá mala nejakú väzbu na kúpu bytu. Svedkyňa Y. Ž. - matka žalovanej uviedla, že po získaní peňazí z predaja bytu na K. U. žalovaná tvrdila, že chce si kúpiť sama byt v Košiciach. Po krátkom čase žalovaná prišla, že sa jej žalobca ponúkol, že jej pôjde za ručiteľa, keď zoberie pôžičku a že jej na byt prispeje. Vie, že byt stál okolo 1 000 000,- Sk, žalovaná zložila asi 230 000,- Sk a brala úver, kde žalobca jej bol ručiteľom. Vie o tom, že žalobca dával asi 400 000,- Sk. Svedkyňa uviedla, že byt na V. U. O. N. je byt jej dcéry. Žalovanej dali 200 000,- Sk, nepamätá si presný dátum. Peniaze mali slúžiť ešte na kúpu bytu na K. U.. Túto svedeckú výpoveď však súd považoval za nepresvedčivú a tendenčnú, snažiacu sa napomôcť blízkej príbuznej.

Ďalej sa súd zaoberal otázkou, v akom rozsahu sú účastníci spoluvlastníkmi predmetného bytu, vychádzal z toho, že k určeniu výšky spoluvlastníckeho podielu dochádza najčastejšie dohodou spoluvlastníkov. Takáto dohoda môže byť súčasťou zmluvy, na základe ktorej pri prevode vlastníctva vzniká podielové spoluvlastníctvo. Zmluvu o spoluvlastníctve však možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu. Preto môže byť platne uzavretá ústne i konkludentne a nie je potrebné, aby sa jej účastníci vopred dohodli aj o číselnom vyjadrení spoluvlastníckych podielov.

Keďže niet dostatočne presvedčivého dôkazu o obsahu dohody o výške spoluvlastníckych podielov, platí podľa ustanovenia § 137 ods. 2 Obč. zák. právna domnienka, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. , podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V podanom odvolaní žalovaná navrhla zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť a jej priznať náhradu trov celého konania alebo zrušiť rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní namietala, že ide o dôvod podľa , , lebo nesúhlasí s rozsudkom ona, určovacia žaloba má preventívny charakter, nie je správne sa odvolávať na a , Obč. zák., ale predmet súdneho konania nebol zdôvodnený. Preto o skutočnosti, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu, žalobca vedel, že v roku 2004, keď byt žalovaná kupovala ako aj vedel, že je výlučná vlastníčka bytu zapísaná v katastri. Ona opätovne uvádza, že žalobca začal svoje nároky na byt vznášať až po rozvode, keď nesúhlasila s výchovou ich syna podľa predstavy žalobcu. Ďalej žalobca nebol nikdy a nechcel byť účastníkom tejto zmluvy, čo aj sám uvádza vo svojej žalobe, lebo na zmluve podľa zápisu v katastri nehnuteľnosti je zapísaná výlučne tam žalovaná podľa predloženej kúpnej zmluvy. Skutkové a právne závery, ktoré v tejto časti odôvodnenia súd uvádza (t.j. úmysel založiť podielové spoluvlastníctvo k bytu) nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a žalovaná ich počas konania vyvrátila. S poukazom na Obč. zák. nie je zrejmé vôbec, akým spôsobom je skutočnosť, keď žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu takou skutočnosťou, že by výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov a rovnako takýto výkon by nesmel byť v rozpore s dobrými mravmi, výlučná vlastníčka bytu je od roku 2004 a ich výkon nie je v rozpore s dobrými mravmi, uvedené sa dialo s vedomím a súhlasom žalobcu, keď vlastníčkou bytu vystupovala na verejnosti stále žalovaná, ona sama sa na túto tému s uvedenými osobami nikdy nebavila (zrejme svedkami), rovnako takéto rozhovory nikdy neprebiehali za jej prítomnosti medzi týmito osobami a žalobcom, sama bola prekvapená, koho každého žalobca za účelom výpovede predvolal. Pochybenie súdu však vidí aj v tom, že platná právna úprava súdu neumožňuje, aby vyhovel návrhu na určenie vlastníckeho práva v podiele. Žalovaná má absenciu právneho odôvodnenia žaloby, poukázala už od svojho prvého písomného vyjadrenia. Základný predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva je právny úkon. Podstatný je teda právny

dôvod, ale aj právny spôsob nadobudnutia veci, podľa obsahu formy a príslušnej právnej úpravy úkonu možno hovoriť o vlastníckom práve. Relevantným právnym úkonom v tomto súdenom prípade bola naopak výlučne kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodným vlastníkom bytu a žalovanou ako jedinou kupujúcou. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti platná právna úprava vyžaduje špecifický postup. Žalobca pritom súčasne neurobil nič, o čom by dnes mohol tvrdiť, že preukázal snahu, či záujem reálne nadobudnúť byt do podielového spoluvlastníctva, nemôže sa jednať o postup podľa , podľa ktorého platí, že ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Samotný žalobca na základe jeho vyjadrenia a aj súd uvádza, že sa mali účastníci konania dohodnúť o byte, že byt nadobudne do výlučného vlastníctva žalovaná s tým, že neskôr sa polovička bytu prevedie do podielového spoluvlastníctva. Aj samotný žalobca rešpektoval, že byt nadobudla žalovaná ako výlučný vlastník a súčasne žalobca nepreukázal existenciu budúcej dohody. Rovnako žalovaná počas celého súdneho konania tvrdila, že svedkovia navrhovaní žalobcom boli k svojej výpovede účelovo naučení, že do ich absolútnych podrobností ovládajú údajný priebeh kúpy bytu a že nie je možné, aby o vedeli o detailoch, ktoré aj samotná žalovaná musela na účely tohto súdneho sporu zisťovať zo súvisiacej dokumentácie. Svedkovia navrhnutí žalobcom v roku 2012 opisovali skutočnosti staré viac ako osem rokov, nevedeli, čo od nich bolo požadované, aby tvrdili niečo (čo potvrdil aj R.. B. ako svedok). Žalovaná zastáva názor, že súd použil nesprávne zistenia z vykonaných dôkazov. Žalovaná mala v konaní preukázať, že počas manželstva mali oddelené financie a každý existoval zo svojho, dlhy musela žalobcovi stále vracať, nie raz sa stalo, že kvôli jej obmedzenému príjmu počas materskej dovolenky, jej finančne pomáhali jej rodičia. Tento spôsob hospodárenia žalobca výslovne priznal pri rozvodovom konaní a teraz to účelovo zakrýva. Na vykonanie tohto dôkazu súd dokonca odročil pojednávanie a požiadal o predloženie rozvodového spisu - Okresného súdu Košice-okolie, ktorý mu aj bol priložený. Súd vôbec nevzal do úvahy vzájomné rozpory medzi výpoveďami svedkov, samotného žalobcu a ani sa s nimi nevyporiadal a všetky tvrdenia založené na faktoch predložené predloženými výpismi z účtov a fotodokumentáciou akoby spísaný nebol. Rovnako nie sú pravdivé závery súdu, že účastníci konania v byte na Jenisejskej ulici bývali, uvedené potvrdil aj svedok žalobcu Y. E., súd to prešiel bez povšimnutia. V rámci hodnotenia dôkazov považoval súd výpovede mamy žalovanej za nepresvedčivú a tendenčnú, čo je tiež nesprávne a výpovede svedkov žalobcu, ich blízkych príbuzných, brata, bratranca a najlepšieho kamaráta aj napriek preukázaným rozporom za tendenčné považované neboli. Žalovaná má pocit, akoby sa zo záverov vykonaného dokazovania do odôvodnenia rozhodnutia ostali iba fragmenty aj to vyhovujúce v prospech žaloby, teda pre žalobcu. Je to v rozpore s uplatnením nárokov a obranu voči takémuto uplatneniu podľa ústavného súdu ().

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol v tejto časti a to vo veci samej potvrdiť rozsudok a odvolanie zamietnuť. Žiadal aj priznať trovy odvolacieho konania. Do podania žaloby v tejto veci vždy dôveroval manželke, t.j. žalovanej ohľadne spoločného majetku, lebo významnou mierou naň prispel, t.j. asi 400 000,- Sk a okrem iného sa jej pýtal, „či nezmeníme zápis v katastri ako sme sa pôvodne dohodli, že tam budeme figurovať ako spoloční vlastníci predmetného bytu“, k bytu sa on správal vždy ako k spoločnému majetku, významne ho s pomocou brata aj otca zveľadil, investoval doň a pod. a žalovaná však v odvolaní namieta, že neurobil žiadny právny úkon, teda neprejavil vôľu stať sa spoluvlastníkom bytu. Ešte predtým so žalovanou zháňali spoločný byt v Košiciach, čo sa im aj podarilo na K. U., spoločne ho kúpili a vlastnili, bol to však len 1-izbový byt, preto chceli väčší, potom našli ten sporný byt na Jenisejskej a s každým z týchto bytov vždy riešili spoločné bývanie v budúcnosti a v prípade sporného bytu nešlo o individuálnu investíciu žalovanej, lebo byt na Jenisejskej kupovali za milión korún, na hotovosť 600 000,- Sk on prispel sumou 400 000,- Sk, zvyšok dala žalovaná a navýšená hypoúvere figuruje ako spoludlžník, lebo žalovaná vtedy pre banku nebola dostatočne bonitným klientom. On ani náhodou nebol ako sa hovorí „finančne za vodou“, aby si mohol dovoliť nestarať sa o vlastnú budúcnosť a podporovať súkromné investície žalovanej, žaloba na určenie vlastníckeho práva prichádza do úvahy vtedy, keď sa vlastníckemu právu a vlastníkovi nemôže poskytnúť ochrana inou žalobou (Zb. , strana 95-NA). Aktívnu legitimáciu na podanie vlastníckej žaloby má nielen vlastník, ale aj oprávnený držiteľ, dokonca aj užívateľ veci, podmienkou je len, že žalobca je buď vlastníkom veci, o ktorú sa vedie spor a že nie je obmedzený vo svojich právach, pokiaľ ide o zásah, proti ktorému sa dovoláva ochrany alebo osobou, ktorá je oprávnená mať vec u seba alebo ju vlastniť u nehnuteľných vecí. Uplatnenie nároku vlastníka na súde nemôže brániť skutočnosť, že je v katastri nehnuteľností ako vlastník zapísaná iná osoba (Ro NS ČR z 5.9.2000 sp. zn. ). Podľa judikátu vlastnícku žalobu nemožno zamietnuť len preto, že ako vlastník veci je v katastri nehnuteľnosti zapísaná iná osoba ako žalobca. Podľa rozhodnutia NS SR č. 86/2001 súd je oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe riešiť ako predbežnú

otázku vlastnícke právo k nehnuteľnosti pri posúdení otázky, kto je vlastníkom sa môže aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľnosti. Žalovaná v konaní priznala, že dôvodom, prečo kúpna zmluva nebola uzavretá tak, že vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti by nadobudli obidvaja podieloví spoluvlastníci bol ten fakt, že žalobca sa uchádzal o nájomný byt a podmienka bola nevlastniť žiadnu nehnuteľnosť (výpoveď v rozvodovom konaní žalovanej na OS Košice - okolie sp. zn. ). Aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ZSP 48/2004, hovorí, že ak je žalovaná zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník spornej nehnuteľnosti, má žalobca naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti. Trovy odvolacieho konania si uplatnil vo výške 100,14 €.

K vyjadreniu žalobcu na jej odvolanie sa vyjadrila žalovaná tak (dňa 10.4.2013 č. l. 185 spisu), že opätovne žalobca zavádza, žalovaná sa k tomu podrobne už vyjadrovala v celom prvostupňovom konaní, ona sa nestotožňuje so záverom uvedenom vo vyjadrení, ktoré bolo jednoznačne popreté, lebo bolo preukázané, že byt obidvaja účastníci konania nadobudli s úmyslom ho spoločne vlastniť ako budúci spoloční manželia, tento záver nevyvodil ani žalobca, iba to teraz účelovo tvrdí. Žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania.

V podanom odvolaní žalobcu voči výroku o nepriznaní trov konania, ten žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že mu prizná náhradu trov vo vyčíslenej sume. V odvolaní namietal, že nemal súd aj podľa ustálenej judikatúry nemal poukazovať na , lebo žalobca mal jednoznačný úspech vo veci, aj uznesenie NS SR sp.zn. zdôrazňuje, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a aj treba zohľadniť dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného účastníka, t.j. žalobcu. Žalobca počas manželstva aj po rozvode vždy sa snažil usporiadať vlastnícke vzťahy k predmetu sporu, teda k bytu a žalovaná odmietla akúkoľvek dohodu a snažila sa získať pre seba majetkový prospech, ktorý jej nepatrí. Právna zástupkyňa žalobcu v snahe predísť sporu pred podaním žaloby vyzvala žalovanú na vysporiadanie majetkových práv k bytu, avšak táto tento postup neakceptovala a odmietla akúkoľvek mimosúdnu dohodu. Tento postup treba hodnotiť ako postoj, ktorý vedie k tomu, že sa snažila pre seba získať neoprávnený majetkový prospech a o akúkoľvek mimosúdnu dohodu. Snažila sa produkovať dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé. Ďalej tvrdenia súdu o tom, že za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje tú skutočnosť, že žalovaná je povinná sa starať o maloleté dieťa, ktoré pochádza z manželstva účastníkov, s čím sú spojené značné výdavky a že je to záujem obidvoch účastníkov konania, už nemôže obstáť. Maloleté dieťa bolo zverené do výchovnej starostlivosti matky a otca a otec zaviazaný prispievať na výživu maloletého určitou finančnou sumou podľa zákona o rodine, a preto nie iba matka je oprávnená sa starať o maloleté dieťa a v konečnom dôsledku prebieha konanie pod sp. zn. o určenie striedavej starostlivosti, kde sa žalobca domáha, aby súd určil striedavú starostlivosť o maloleté dieťa.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v , možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok potvrdil podľa , , lebo je vecne správny, súd správne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne (tak odvolanie žalovanej aj žalobcu).

Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa , a , t.j. že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [ ] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd

nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplne zistenie skutkového stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z až

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z až , preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.

Žalovaná a žalobca v odvolaní opakujú aj skutočnosti, s ktorými sa vyporiadal už súd v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací dôvod nie je daný a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

K dôvodom uvedeným v rozsudku je treba poznamenať a odvolací súd zdôrazňuje, že zmluvu o spoluvlastníctve možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, ohľadne určenia výšky spoluvlastníckeho podielu k predmetnému bytu, lebo nepochybne zistil, že po získaní peňazí z predaja bytu na K. U. žalobca mal dávať asi 400 000,- Sk a svedkyňa, t.j. Y.X. Ž. - matka žalovanej, mala uviesť v konaní a aj uviedla, že oni dali, t.j. starí rodičia žalovanej 200 000,- Sk, avšak si nepamätala presný dátum a peniaze mali slúžiť ešte na kúpu bytu na K. U., túto svedeckú výpoveď nemohol súd akceptovať a ako tendenčnú ju tak aj vyhodnotil. Svedok R.. W. U. tiež vypovedal, že byt na V. predal o zníženú hodnotu za milión Sk, jednania ohľadom kúpnej ceny so žalovanou nerobil, kúpna zmluva znela na meno žalovanej, ale žalobca mu to vysvetľoval tak, že má vo výhľade nájomný byt a nemohol by tento kúpiť, lebo by mu nebol pridelený iný nájomný

byt v čase, keď sa uzatvárala kúpno-predajná zmluva účastníci konania ešte neboli manželia, ale sa chceli brať a práve zháňali byt. Toto v podstate potvrdil, t.j. že ide o spoločný byt aj svedok W.. X. N..

Z uvedeného je zrejmé, že ak neboli ponúknuté iné dôkazy a súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy podľa , už nebolo možné vzhľadom na vykonávanie odvolacieho konania bez opakovania dôkazov zisťovať iný, resp. doteraz nezistený skutkový stav vo veci.

Naopak doteraz zistený skutkový stav má oporu vo vykonaných dôkazoch a iné skutočnosti neboli zistené z obsahu spisu. Vzhľadom na ust. odvolací súd vyžiadal spis OS Košice II, kde vo veci určenia striedavej výchovy zatiaľ bolo nariadené len znalecké dokazovanie kontrolným znalcom, ale vo veci nebolo rozhodnuté rozsudkom, týmto doplnil dokazovanie informatívne, (žalovaná zmenila priezvisko).

Odvolacie dôvody tak žalobcu, čo do výroku o náhrade trov konania ako aj čo do veci samej v odvolaní žalovanej nie sú opodstatnené a nie sú relevantné, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa ,

Z ust. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Zákonná úprava obsiahnutá v ust. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní nesporovom. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia ( ) a povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej súčasťou nášho civilného procesu a je vyjadrená v ust.

Zákon v ust. veta tretia vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa prvá veta o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a vyjadrenie žalobcu k odvolaniu neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti, preto trovy spojené s týmto úkonom nemožno považovať za potrebné na účelné bránenie práva, preto jej náhradu odvolací súd

nepriznal; žalobca mal trovy za vyjadrenie, ale tie nie sú účelové (podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti).

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.