Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/208/2014

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M. A., bývajúceho v K.,

2/ M. A., bývajúcej v K., zastúpených JUDr. T. V., advokátkou so sídlom v K., proti

žalovaným 1/ Ľ. V., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. A. Z., advokátkou so sídlom v K., 2/

Ing. R. K., bývajúcemu v K., 3/ Ing. P. S., bývajúcemu v K., 4/ A. R., bývajúcej v K., o

určenie že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.

zn. , o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 30. mája 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 30. októbra 2006 č.k. -182 zamietol

žalobu, ktorou sa pôvodná žalobkyňa M. P. domáhala, aby súd určil, že je výlučnou

vlastníčkou nehnuteľnosti v katastrálnom území L. vedenej na liste vlastníctva č. X. ako

parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m2 a v podiele 7/12 tiež podielovou spoluvlastníčkou

nehnuteľnosti v katastrálnom území L. vedenej na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. –

orná pôda vo výmere X. m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Dospel k názoru, že M. P.

nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z 3. novembra 1999 predala žalovanej 1/ a M. Č.; táto zmluva

je ale neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Na základe neplatného právneho

úkonu nemohla žalovaná 1/ nadobudnúť vlastníctvo, a preto ho ani nemohla ďalej previesť na

žalovaných 2/ a 3/ kúpnou zmluvou z 29. októbra 2004.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Košiciach

rozsudkom zo 4. júna 2008 sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne

správny. Tento rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 7. októbra 2009 sp. zn.

s odôvodnením, že pôvodná žalobkyňa (M. P.) zomrela a že je predčasný záver, podľa

ktorého jej jediným právnym nástupcom je M. A.. Pokiaľ súd nekonal s M. A., odňal jej

možnosť pred súdom konať ( ). Uznesením z 25. februára 2010 sp. zn.

Krajský súd v Košiciach rozsudok Okresného súdu Košice II z 30. októbra

2006 č.k. -182 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II rozsudkom z 5. mája 2011 č.k. -369 žalobu

zamietol. Vychádzal z toho, že M. P. nevydedila svoje dcéry M. A. a A. R. (dedičky v I.

zákonnej skupine dedičov). Jej závet je preto sčasti relatívne neplatný, lebo nerešpektuje

práva týchto dedičiek ako tzv. neopomenuteľných dedičov. Menované dedičky sa ale

v zákonom stanovenej dobe nedovolali relatívnej neplatnosti závetu M. P., preto nie sú

v tomto konaní vecne legitimované. Súd prvého stupňa za vecne legitimovaného považoval

iba M. A. – jediného (závetného) dediča M. P.. V ďalšom súd prvého stupňa konštatoval, že

kúpna zmluva z 3. novembra 1999 o prevode vlastníctva nehnuteľností z M. P. na žalovanú 1/

a M. Č. a zmluva o pôžičke 1 100 000 Sk uzatvorená medzi M. P. (veriteľkou) a žalovanou 1/

a M. Č. (dlžníkmi) sú neplatné, lebo sa priečia zákonu a dobrým mravom. Na základe

neplatného právneho úkonu nemohla žalovaná 1/ nadobudnúť vlastníctvo, a preto ho ani

nemohla ďalej previesť na žalovaných 2/ a 3/ kúpnou zmluvou z 29. októbra 2004. Podľa

názoru súdu prvého stupňa tak, ako M. P. nemohla mať naliehavý právny záujem na

požadovanom určení ( ), nemá tento záujem ani jej právny nástupca M. A..

V konaní totiž nebolo preukázané, že M. P. alebo jej právny nástupca vrátili kupujúcim kúpnu

cenu. Ak by bolo vyhovené žalobe voči žalovaným 2/ a 3/, bola by narušená právna istota.

Dodal, že žalované 1/ a 4/ nie sú v danej veci pasívne legitimované, lebo nie sú vlastníčkami

nehnuteľností. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. mája 2013

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pokiaľ ním bola zamietnutá

žaloba žalobcu 1/ voči žalovaným 1/ a 4/ a žaloba žalobkyne 2/ voči všetkým žalovaným.

V ostatnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok odôvodnil vecnou správnosťou skutkových a právnych

záverov prvostupňového súdu v tejto časti. Dokazovanie bolo vykonané v súlade so zákonom

a z neho vyvodené skutkové zistenia viedli k správnym skutkovým záverom. Súd síce

aplikoval správny právny predpis, sčasti nesprávne ho ale interpretoval a v dôsledku toho

zo zisteného skutkového stavu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach

účastníkov konania. V tomto smere poukázal odvolací súd najmä na to, že ak žalobcovia

nepreukázali vrátenie kúpnej ceny, sama táto skutočnosť neodôvodňuje záver, že nemajú

naliehavý právny záujem ( ) na učení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.

Pre posudzovanie existencie naliehavého právneho záujmu nemá význam, že žalovaní 2/ a 3/

nadobudli nehnuteľnosti od žalovanej 1/ v dobrej viere. Úvahy súdu o tom, že žalobcovia

nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, sú nadbytočné, lebo žaloba bola

voči žalovaným 1/ a 4/ správne zamietnutá z dôvodov uvedených už súdom prvého stupňa.

Aj žaloba žalobkyne 2/ voči všetkým žalovaným bola správne zamietnutá z dôvodu, že

po nedovolaní sa relatívnej neplatnosti závetu ju nebolo možné považovať za dedičku, a teda

vecne legitimovanú. Dôvod pre zrušenie prvostupňového rozsudku v „ostatnej časti“ videl

odvolací súd v tom, že napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle

a je nepreskúmateľné. Podľa jeho právneho názoru tým bola účastníkom konania odňatá

možnosť pred súdom konať. Nepreskúmateľné rozhodnutie súdu totiž odníma účastníkovi

možnosť efektívne napadnúť rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí, opravným prostriedkom.

V súvislosti s tým poukázal na zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než

má sám. Žalovaní 2/ a 3/ síce nadobudli v danom prípade nehnuteľnosti od toho, kto nebol

ich vlastníkom (od žalovanej 1/), súdna prax ale celkom výnimočne – akcentujúc zásadu

ochrany dobromyseľného nadobúdateľa – pripúšťa aj možnosť nadobudnutia vlastníctva veci

od toho, kto ju nemal vo vlastníctve. Odvolací súd pritom poukázal na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. . Dodal, že v ďalšom konaní bude na súde prvého

stupňa, aby z týchto hľadísk opätovne posúdil opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku

žalobcu proti žalovaným 2/ a 3/ a aby dbal o náležité odôvodnenie svojho rozhodnutia.

V závere odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd poznamenal, že otázku dobromyseľnosti

nadobudnutia nehnuteľností žalovanými 2/ a 3/ a právnych dôsledkov takéhoto nadobudnutia

nemohol vyriešiť sám v odvolacom konaní, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti

konania.

Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním obaja žalobcovia. Žalobkyňa 2/

v dovolaní uviedla, že napáda výrok odvolacieho súdu, ktorým bola zamietnutá jej žaloba,

a to z dôvodu, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ).

Poukázala na to, že smrťou pôvodnej žalobkyne vstúpila ako dedička v I. skupine dedičov

do jej právneho postavenia. Vzhľadom na to, že spoludedič (dedič zo závetu) uznal jej

zákonný dedičský nárok, nemala dôvod dovolávať sa relatívnej neplatnosti závetu. Tým však

nedošlo k zániku jej dedičských práv po M. P.. Nehnuteľnosti, o ktoré ide v danej veci, sú

predmetom dedičského konania, ktoré dosiaľ nie je skončené práve z dôvodu neukončenia

sporu v prejednávanej veci. V ďalšej časti dovolania žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ spoločne

napadli zrušujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu s tým, že im bola odňatá možnosť pred

súdom konať ( ). K namietanej procesnej vade došlo podľa ich názoru

tým, že odvolací súd nepostupoval podľa Odvolací súd pri právnom

posudzovaní veci vzal na zreteľ „nejakú novšiu súdnu prax“ prezentovanú rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. , žalobcom ale nevytvoril možnosť vyjadriť sa

k otázke korelácie princípov ochrany vlastníctva a ochrany dobrej viery nadobúdateľa, resp.

k otázke možnosti prelomenia zásady, podľa ktorej vlastníctvo možno zásadne nadobudnúť

iba od vlastníka. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa odvolací súd nevyporiadal so

všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné. Podľa ich názoru má znaky odňatia možnosti pred súdom konať

aj procesný postup odvolacieho súdu, ktorý zrušil odvolaním napadnutý prvostupňový

rozsudok, i keď pre to neboli splnené podmienky ( a ). Z týchto

dôvodov žalobcovia žiadali dovolaniu, v ktorom uplatnili dovolacie dôvody v zmysle § 241

ods. 2 písm. a/ až c/ , vyhovieť, napadnuté výroky rozsudku odvolacieho súdu zrušiť

a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne

správny. Žiadala procesne neprípustné dovolanie odmietnuť a priznať jej náhradu trov

dovolacieho konania.

Žalovaní 2/ a 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Žalovaná 4/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa pridržiava svojich

skorších prednesov a vyjadrení a k veci nemá čo doplniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podali včas účastníci

konania ( ) zastúpení v súlade so zákonom ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť

dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady možnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto

zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania

a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, považuje len

za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje

podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade vykladať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

2.1. Dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

( ), ale taký potvrdzujúci (výrok) rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá

znaky uvedené v Predmetné dovolanie preto podľa ods 1 a

prípustné nie je.

2.2. Z hľadiska aplikácie bolo potrebné posúdiť aj to, či dovolanie

žalobcov proti potvrdzujúcemu výroku nie je prípustné podľa druhého odseku tohto

ustanovenia. Prípustnosť dovolania podľa zakladá, ak právny názor

dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí nebol v ďalšom konaní

rešpektovaný. Môže ísť pri tom o názor dovolacieho súdu, ktorý sa týka otázok tak

hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej povahy (viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

Najvyšší súd už v tejto veci – v uznesení zo 7. októbra 2009 sp. zn.

vyslovil záväzný právny názor. Najvyšší súd vtedy za predčasný a zatiaľ dostatočne skutkovo

nepodložený označil záver odvolacieho súdu, podľa ktorého je M. A. jediným právnym

nástupcom zomrelej žalobkyne M. P.; poukázal na to, že neopomenuteľnou dedičkou (§ 479

) po tejto poručiteľke je totiž aj M. A. a pokiaľ s ňou odvolací súd

nekonal a nepriznával jej procesné oprávnenia účastníčky konania, odňal jej možnosť pred

súdom konať ( ).

Zo spisu vyplýva, že v konaní, ktoré nasledovalo po zrušujúcom uznesení dovolacieho

súdu, bola vytýkaná nesprávnosť odstránená. Súd prvého stupňa v rámci ďalšieho procesného

postupu konal aj s M. A., rešpektoval jej procesné postavenie účastníčky konania ako aj jej

hmotnoprávne postavenie dané tým, že ju považuje za tzv.

neopomenuteľnú dedičku. Na tom nič nemení, že pri ďalších (neskorších) úvahách súdy

dospeli k záveru, že táto účastníčka konania nie je vecne legitimovaná, lebo ako nevyužila

svoje právo dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu.

Vzhľadom na to dovolací súd konštatuje, že súdy po zrušujúcom rozhodnutí

dovolacieho súdu rešpektovali právny názor najvyššieho súdu, ktorý v ňom bol zaujatý.

Dovolanie žalobcov preto nie je prípustné ani podľa

2.3. Dovolaním žalobcov je napadnutý aj zrušujúci výrok, ktorý ale – napriek tomu, že

je súčasťou výrokovej časti rozsudku – má povahu uznesenia (viď ). Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a

Dovolanie žalobcov nesmeruje proti uzneseniu, ktoré by malo znaky uznesení uvedených

v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania žalobcov proti zrušujúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu preto nevyplýva ani z a

3. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len

ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva

pre dovolací súd z Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal tiež otázkou,

či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

3.1. Dovolatelia procesné vady konania uvedené v až e/ a

netvrdili a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

3.2. Žalobcovia v dovolaní namietajú, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej

v

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

3.2.1.K dovolateľmi tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť

v dôsledku toho, že – ako uvádzajú – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle

ustanovenia a je nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania ( ), teda nie za procesnú vadu

konania uvedenú v Podľa záveru dovolacieho súdu je názor zaujatý

v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa

od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj z ďalších

rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. , ,

, , , , ,

, , , resp. ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. , , , , ,

, , , ).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa “. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.

ústavný súd zotrval „na závere (napr. , , )

o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ “.

Pokiaľ došlo v preskúmavanej veci k procesnej nesprávnosti namietanej dovolateľmi

(pozn.: najvyšší súd neskúmal, či je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný), treba mať

pri zvažovaní dôsledkov tejto nesprávnosti na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti ( ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom

konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak

o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia

rozhodnutia súdu v súlade s a ), jednak o zásadu právnej istoty ako

súčasti právneho štátu podľa (ďalej len „“).

Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej miery

obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná

procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov

tak, aby boli zachované označené ústavné práva (viď a ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalobcami zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti

podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo

žalobcami namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

ich možnosti konať pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté rozhodnutie

uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných

strán k predmetu rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy,

z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv žalobcov.

I keby teda dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo (prípadne)

nepreskúmateľné, nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania žalobcov.

3.2.2. Pokiaľ žalobkyňa 2/ v dovolaní namieta, že odvolací súd zo skutkových zistení

(skutočnosti, že nenamietala relatívnu neplatnosť závetu M. P.) vyvodil nesprávny záver, že

nemá postavenie dedičky a teda nie je oprávnená domáhať sa určenia, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva, je potrebné uviesť, že táto jej námietka sa týka nie procesnej vady, ale

správnosti právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým dospel pri právnom posudzovaní

veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , a ). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

3.2.3. Obaja žalobcovia vyvodzujú odňatie ich možnosti pred súdom konať v zmysle

tiež z toho, že odvolací súd (zohľadniac rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. , ktoré za istých podmienok pripúšťa aj nadobudnutie vlastníctva veci

od nevlastníka), nepostupoval podľa Podľa tohto ustanovenia platí, že

ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213

ods. 2 ).

Účelom uvedeného ustanovenia je zabrániť vydávaniu „nepredvídateľných“ alebo

„prekvapivých“ rozhodnutí. Za „prekvapivé“ rozhodnutie sa označuje rozhodnutie, ktorým

odvolací súd v merite veci za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorá nebola predtým

predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho

súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa

(viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ), resp. rozhodnutie

z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené na nepredvídateľne

iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa,

pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť

„nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. ).

Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd

nevyzval účastníka konania v zmysle , aby sa vyjadril k možnému použitiu

toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité,

avšak je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal

účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle Tento judikát

sa ale vzťahuje na procesnú situáciu odlišnú od tej, v ktorej prejednávanú vec posudzoval

odvolací súd:

O prípad, v ktorom má odvolací súd povinnosť postupovať podľa ,

ide vtedy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že sa na vec – podľa jeho názoru – vzťahuje

také ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní zo strany súdu prvého

stupňa nebolo použité, je však pre rozhodnutie vo veci určujúce, a to preto, lebo odvolací súd

mieni na podklade tohto ustanovenia konštituovať alebo deklarovať práva a povinnosti

účastníkov konania inak, ako súd prvého stupňa.

V danej veci dôvody, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku

v časti zamietajúcej žalobu žalobkyne 2/ voči žalovaným 1/ až 4/ a žalobu žalobcu 1/ voči

žalovaným 1/ a 4/, sú identické s dôvodmi, na ktoré vzal zreteľ už súd prvého stupňa.

Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by odvolací súd v tejto časti rozhodovania zohľadnil

ustanovenie zákona, ktoré pred ním nezohľadnil súd prvého stupňa. Potvrdzujúci výrok

napadnutého rozsudku je založený na aplikácii tých istých ustanovení, podľa ktorých vec

posúdil aj súd prvého stupňa. Námietka žalobcov preto neobstojí.

Výrokom, ktorým odvolací súd zrušuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa,

sa nekonštituujú práva a povinnosti účastníkov konania vyplývajúce z právneho vzťahu,

z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Kasačným rozhodnutím odvolacieho súdu

sa anuluje to konštituovanie alebo deklarovanie práv a povinností, ktoré svojím rozhodnutím

urobil súd prvého stupňa, a v ďalšom konaní je (opäť) na ňom, aby rozhodol. Postup podľa

teda neprichádza do úvahy vtedy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že

odvolaním napadnuté rozhodnutie treba zrušiť, lebo prvostupňový súd nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil

skutkový stav ( ).

Okolnosti, ktoré viedli odvolací súd k čiastočnému zrušeniu prvostupňového

rozhodnutia, nezaložili povinnosť odvolacieho súdu postupovať podľa

Navyše, odvolací súd sám konštatoval, že nemôže tieto okolnosti posúdiť a o nich rozhodnúť;

vysvetlil tiež dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k tomuto záveru.

Dovolací súd na tomto základe uzatvára, že žalobcovia 1/ a 2/ nedôvodne namietajú

odňatie ich možnosti pred súdom konať tým, že odvolací súd nepostupoval podľa § 213

ods. 2

3.2.4. Podľa názoru žalobcov má znaky odňatia možnosti pred súdom konať

aj procesný postu odvolacieho súdu, ktorý zrušil odvolaním napadnutý prvostupňový

rozsudok, i keď pre to – podľa ich presvedčenia – neboli splnené podmienky (§ 221 písm. f/

a h/ ).

Ak odvolací súd v niektorej veci zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221

ods. 1 a vec mu vráti na ďalšie konanie, napriek tomu, že pre to neboli dané procesné

predpoklady a namieste bolo iné rozhodnutie odvolacieho súdu ( alebo

), ide o nesprávne rozhodnutie. Takéto nesprávne rozhodnutie ale nemožno

stotožňovať s procesnou vadou konania odnímajúcou účastníkovi možnosť realizovať jemu

patriace procesné oprávnenia v zmysle Toto ustanovenie totiž dáva

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou

činnosťou súdu (procedúrou prejednania veci), nie s jeho rozhodovaním. Navyše, po vrátení

veci na ďalšie konanie súd pokračuje v prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú

zachované ich procesné oprávnenia. Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia

na rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu irelevantná.

3.2.5. Pre prípad, že žalobcovia namietajú správnosť postupu súdov v procese

zisťovania skutkových podkladov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ). Ak k tejto nesprávnosti

v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ); vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(viď ), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

Ak súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v

neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ).

4. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcov podľa (resp. )

prípustné nie je, nepotvrdila sa existencia procesnej vady tvrdenej žalobcami (§ 237

písm. f/ ) a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady konania v zmysle

, najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcov 1/ a 2/ podľa

v spojení s

5. O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd o trovách

dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov:

V zmysle v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu

účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže

rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že

lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na obsah a účel ustanovenia nadväzuje , podľa

ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo

rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho

konania rozhodne súd prvého stupňa ( ).

V danej veci Okresný súd Košice II vo výrokovej časti rozsudku z 5. mája 2011

č.k. -369 uviedol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej ( ). Krajský súd v Košiciach v dovolaním napadnutom

rozsudku nerozhodol o trovách konania. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania

nebolo teda dosiaľ rozhodnuté.

So zreteľom na vyššie uvedené zastáva najvyšší súd názor, že ak dovolací rozhoduje

o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté

o trovách konania z dôvodu postupu podľa a , o trovách

dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (viď obdobne sp. zn. ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková