Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1211 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1216)19e/398660.ae0208.pdf
PDF · 127.35 KB
No categories available
5Cdo/255/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 255/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ I. G., bytom B., 2/ J.
G., bytom J., 3/ B. G., bytom J., žalobcovia 1/ až 3/ zastúpení advokátom JUDr. M.
Katunským, so sídlom Floriánska 16, Košice, proti žalovaným: 1/ Ing. L. R., bytom L.,
zastúpená advokátom JUDr. Vlastimilom Klepáčom, so sídlom Krmanova 16, Košice, 2/ A..
K., bytom S., 3/ M. M., bytom B.L., zastúpený advokátom JUDr. Vlastimilom Klepáčom, so
sídlom Krmanova 16, Košice, 4/ B. G., bytom S., 5/ Mgr. Ľ. M., bytom L., B., zastúpený
advokátom JUDr. Ladislavom Scholczom, so sídlom Krmanova 16, Košice, 6/ M. M., bytom
P.B., 7/ P. S., bytom P., zastúpený advokátkou JUDr. Evou Hudákovou, so sídlom Dlhý rad
17, B., 8/ SETA – TRADE – SK s.r.o., so sídlom Kopčianska 65, Bratislava, IČO:
44 063.504, 9/ Poľovnícke združenie DUJAVA, 086 35 Becherov, IČO: 31 957 323,
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom
súde Bardejov pod sp.zn.6 C /161/2011, o dovolaní žalovaného 5/ proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 12. februára 2014 sp.zn. 10 Co /68/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov uznesením z 30. apríla 2013 č.k. 6 C /161/2011-204 rozhodol,
že nezastavuje konanie, nakoľko prekážka litispendencie, ktorú namietali žalovaní 1/, 3/ s 5/
v konaní nie je daná a nie je preto dôvod na zastavenie konania ani v časti. V danom prípade
nemožno hovoriť o totožnosti účastníkov konania, keďže v konaní Okresného súdu Bardejov
pod sp.zn. 1C/161/2011 sú na strane žalobcov J. G. a B. G. a na strane žalovaných I. G. a Ing.
L. R., zatiaľ čo v konaní pod sp.zn. 6C/161/2011 sú na strane žalobcov I. G., J. G. a B. G.
a na strane žalovaných je až deväť účastníkov konania, a ani predmet konania nie je totožný.
V konaní pod sp.zn. 1 C/l 61/2011 je predmetom konania iba určenie, že kúpna zmluva zo dňa
25. augusta 2008 je neplatná v časti, ktorou predávajúca I. G. odpredala
Ing. L. R. v podiele 1/2 k celku nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. B. vedené Správou
katastra B. na LV č. X., zatiaľ čo vo veci sp.zn. 6C/161/2011 predmetom konania určenie, že
celá kúpna zmluva zo dňa 25. augusta 2008 je neplatná, a tiež určenie, že žalobkyňa 1/
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností podrobne špecifikovaných v petite zmenenej
žaloby.
Na odvolanie žalovaných 1/, 3/ s 5/ Krajský súd v Prešove uznesením z 12. februára
2014 sp.zn. 10 Co /68/2013 napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 2 O. s.p. Uviedol,
že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach
a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne
stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ktorý správne uzavrel, že nemožno hovoriť
o totožnosti veci, ak v konaní sp.zn. 1 C/l61/2011 sa rieši medzi dvoma žalobcami a dvoma
žalovanými otázka neplatnosti len časti zmluvy a v konaní sp.zn. 6C/161/2011 medzi troma
žalobcami a deviatimi žalovanými na jednej strane otázka neplatnosti celej zmluvy
a na druhej otázka určenia vlastníckeho práva.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný 5/ dovolanie s tým, že mu v konaní
bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Za procesnú vadu tejto
povahy označil absolútnu nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia a a ako ďalší dôvod
uviedol s poukazom na § 237 písm. d/ O.s.p., že vo veci sa už skôr začalo konanie.
Konštatujúc, že sú dané dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.
žalovaný 5/ žiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť.
Žalobcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že dôvody, ktoré uviedol
žalovaný 5/ nie sú dané, preto navrhli dovolanie zamietnuť a uplatnili si náhradu trov
dovolacieho konania.
Žalovaní 1/ a 3/ sa pripojili vo svojom vyjadrení k dovolaniu podanému žalovaným 5/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p., poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,
vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza
z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky,
za ktorých je dovolanie prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny
poriadok v prípade niektorých rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie – naopak –
je prípustné, len ak to Občiansky súdny poriadok výnimočne uvádza. Najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,
6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Dovolanie v danom prípade
smeruje proti uzneseniu, preto (odhliadnuc od prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. –
k tomu viď ďalej), pri posudzovaní jeho prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia § 239
O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V predmetnej veci odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, a preto
prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nie je možné vyvodiť.
Dovolanie žalovaného 5/ by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor (tvrdenie)
dovolateľa o existencii vady tejto povahy, ale len záver (zistenie) dovolacieho súdu, že
k takejto vade skutočne došlo.
Žalovaný 5/ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p.
nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalovaný 5/ v prvom rade tvrdí, že odvolací súd mu v konaní odňal možnosť pred
súdom konať, vychádzajúc z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje
za nedostatočne odôvodnené, arbitrálne a nepreskúmateľné.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“)
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení
svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán;
postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp.zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,
ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá
veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne
ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku,
rozsudok z roku 2003).
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci
skutkový stav, a prijaté právne závery primerane vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou
nezaoberal). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové alebo právne závery odvolacieho
súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Obsah spisu v ničom
nedáva podklad pre záver, že na daný prípad sa vzťahuje druhá veta stanoviska R 2/2016.
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Treba dodať, že súdy rozhodovali o procesných podmienkach konania, na základe
tvrdenia žalovaných (1./3/ a 5/), ktorí namietali prekážku vo veci konať, keď o tej istej veci
prebiehalo skôr začaté konanie. Súd prvého stupňa podrobne vysvetlil svoj záver
o nesprávnosti tohto názoru žalovaných a vydal v konaní samostatné uznesenie, hoci si túto
otázku mohol vyriešiť v rozhodnutí vo veci samej. Napriek tomu odôvodnenie jeho uznesenia
spĺňa atribúty , ktoré sú kladené na odôvodnenie procesných uznesení. Treba mať na pamäti,
že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť uznesenia odvolacieho súdu s potvrdzovaným uznesením vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia
a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa.
Pokiaľ dovolateľ namietal , že uznesenie dovolacieho súdu je zaťažené vadou podľa
§ 237 písm. d/ O.s.p., t.j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, nesprávne vyložil, napriek zastúpeniu advokátom, obsah tohto
ustanovenia vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu. Odvolací súd
nerozhodoval vo veci samej, ale len o uznesení, ktorým súd prvého stupňa nezastavil konanie
pre prekážku skôr začatej veci a o tomto predmete konania rozhodoval odvolací súd prvý krát
a ani nemohlo byť o tomto procesnom rozhodnutí odvolacieho súdu začaté skôr konanie.
Krajský súd konal len o odvolaní proti uzneseniu o nezastavení konania vo veci sp.zn.
6 C/161/2011 Okresného súdu B..
V tej časti dovolania, v ktorej žalovaný 5/ uvádza, že „sú dané všetky tri dôvody
obsiahnuté v § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s p. na odôvodnenie dovolanie jeho dovolania“,
žalovaný 5/ z hľadiska obsahového okrem vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) namieta zrejme,
že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Nesprávne právne posúdenie je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) úspešne uplatniteľný v procesne prípustnom dovolaní, nesprávne právne
posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,
ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Pokiaľ žalovaný 5/ v dovolaní poukázal aj na § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací
súd uvádza, že tzv. iná procesná vada konania je v zmysle tohto ustanovenia relevantný
dovolací dôvod, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní; sama vada tejto
povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
I keby prípadne k vade tejto povahy došlo, nezakladala by prípustnosť dovolania
žalovaného 5/.
So zreteľom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného 5/ nevyplýva z ustanovenia
§ 239 O.s.p., nepotvrdila sa existencia ním namietaných procesných vady konania (§ 237
písm. d/, f/ O.s.p.), ani ďalších vád uvedených v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol jeho
dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Najvyšší súd o trovách dovolacieho konania nerozhodol z dôvodu, že súdy nižších
stupňov o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania doposiaľ právoplatne
nerozhodli.
V danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť
viacero otázok, ktoré na súdoch nižších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené
v právoplatnom rozhodnutím súdu o trovách konania. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom
konaní nevykonáva dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné
nástroje na to, aby si pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady.
Navyše, ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo
by jeho rozhodovanie spojené s posudzovaním takej otázky významnej aj pre rozhodovanie
súdov nižších stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá má byť
vyriešená a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi.
Z týchto dôvodov najvyšší súd zastáva názor, že ak dovolací súd rozhoduje o dovolaní
proti rozhodnutiu, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania, rozhodne o trovách
dovolacieho konania súd prvého stupňa (viď – i keď sčasti v odlišnej situácii vydané –
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 49/2014, 3 Cdo 358/2015,
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. mája 2016
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová