Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/319/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. Š., bývajúceho

v B., zastúpeného spoločnosťou Mgr. P. S., advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom v B., IČO:

X., proti odporcovi Z., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému JUDr. F. N., advokátom

so sídlom v B., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej

na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní odporcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 12. februára 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi do troch dní náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 67,88 € na účet spoločnosti Mgr. P. S., advokátska kancelária, s.r.o. so

sídlom v B., IČO: X..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. novembra 2011 č.k. -136

určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa dané listom odporcu

z 22. decembra 2010, je neplatné; rozhodol tiež o trovách konania. Vychádzal z toho, že

odporca doručil navrhovateľovi 22. decembra 2010 okamžité skončenie pracovného pomeru

( ), v bodoch 1/ až 4/ ktorého vymedzil závažné porušenie

pracovnej disciplíny spočívajúce v tom, že: I. navrhovateľ ako jeden z riadiacich pracovníkov

pri riadení a realizácii projektu „49 - veľké veci“ zanedbal svoje povinnosti pri komunikácii

so súdmi, exekútormi a povinnými, pričom bol na to vedením spoločnosti viackrát

upozornený, II. nedodržal žiadny termín na splnenie úlohy spočívajúcej v podaní žiadosti

Pôdohospodárskej platobnej agentúre k projektu „Družstvá“; oneskorene zabezpečil podklady

a nepripravil dokumentáciu na stretnutie vedenia spoločnosti s externým právnym zástupcom

JUDr. M. S., III. ako zamestnanec poverený vedením projektu „Teplárne“ nepreukázal žiadne

2

výstupy z realizácie tohto projektu a konal neaktívne, IV. bezdôvodne prichádzal na

pracovisko oneskorene napriek tomu, že bol z tohto dôvodu opakovane napomenutý – tým

porušil základné povinnosti zamestnanca v zmysle bod a/ (pracovať

zodpovedne a riadne plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi). Súd

prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca

nepreukázal závažné porušenia pracovnej disciplíny vytýkané v okamžitom skončení

pracovného pomeru. Žiaden z uvádzaných dôvodov nemožno kvalifikovať ako závažné

porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie

pracovného pomeru. V konaní bol preukázaný iba jeden nedostatok (oneskorené zaslanie

žiadosti P.), ktorý ale nemožno kvalifikovať ako závažný, ale iba ako bežný nedostatok

v práci nemajúci negatívny dopad na činnosť odporcu. Ďalšie dôvody okamžitého skončenia

pracovného pomeru preukázané neboli. Vzhľadom na to súd prvého stupňa uzavrel, že

okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Návrhu v nadväznosti na to vyhovel.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. februára 2013

sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil; rozhodol aj o trovách odvolacieho

konania. V odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa ( a ). Napadnuté rozhodnutie vychádza z výsledkov

dostatočne vykonaného dokazovania, ktoré súd uskutočnil v súlade so zákonom (odvolací súd

osobitne poukázal na dokazovanie vykonané zápisnicami z pracovných porád a výsluchom

svedka Ing. M. T.). Odporca žiadne iné návrhy na vykonanie dokazovania nemal, preto

nedôvodne namieta, že súd nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodol na základe

nesprávnych skutkových zistení. V napadnutom rozhodnutí sa zrozumiteľne a presvedčivo

odôvodňuje, prečo ani jeden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo

možné považovať za relevantné porušenie pracovnej disciplíny. Správne sa v ňom tiež

uvádza, že hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu –

súd nie je viazaný tým, ako sám zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca ako

porušenie pracovnej disciplíny. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie s tým, že mu súdmi

bola odňatá možnosť konať v zmysle Namietal, že rozsudok odvolacieho

súdu je nedostatočne a formalisticky odôvodnený, čo spôsobuje jeho nezákonnosť. Odvolací

3

súd sa žiadnym relevantným nevysporiadal s nosnými dôvodmi jeho odvolania, v dôsledku

čoho je jeho rozsudok nepreskúmateľný. Právne závery, na ktorých spočíva jeho rozhodnutie,

nie sú podložené skutkovým stavom a nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces je aj požiadavka, aby sa súd v konaní právne

korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,

ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Postup

odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie také atribúty nespĺňa. Odvolací súd žiadnym

relevantným spôsobom nevysvetlil svoj záver o neopodstatnenosti odvolacích námietok

odporcu. Ing. M. T. pritom vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil existenciu okolností, so

zreteľom na ktoré odporca okamžite skončil s navrhovateľom pracovný pomer. Ako

nezákonný, arbitrárny a nepreskúmateľný napadol odporca dovolaním aj výrok o trovách

konania. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odporca v dovolaní uvádza rovnaké

skutočnosti, ktoré uviedol už v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom, a s ktorými

sa už súdy vyporiadali. Navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu

trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania ( ) zastúpený advokátom ( ), skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená

iba výnimočne a výlučne len za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných

omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady možnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto

zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania

a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, považuje len

za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje

podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade vykladať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolaním odporcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238

ods. 1 platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Podľa je dovolanie

prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva.

3. So zreteľom na ustanovenie druhá veta dovolací súd skúmal,

či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v Podľa tohto

ustanovenia. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

6

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998

a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

4. Odporca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

5. K tej časti dovolania, v ktorej odporca namieta nesprávnosti postupu súdov

v procese dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov, prípadne pri obstarávaní skutkových

podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza nasledovné:

5.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ).

5.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

5.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

5.4. Dovolateľ za porušenie procesných oprávnení zakladajúcich vadu konania

v zmysle označil aj postup odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru

neodstránil pochybenia súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania

(najmä výpovede svedka Ing. M. T., priameho nadriadeného navrhovateľa, ktorý potvrdil

viaceré porušenia pracovnej disciplíny uvedené v okamžitom zrušení pracovného pomeru).

V prípade obdobných dovolacích námietok najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach konštatuje,

že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri

ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre

rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v

tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť

prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom

nevykonáva (viď ) a už preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha

prehodnocovať dôkazy vykonané prvostupňovým alebo odvolacím súdom.

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

().

6. Dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti vyplývajúce z § 157

ods. 2 , je nekonkrétne, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené. Podľa jeho názoru je toto

rozhodnutie nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je ale judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania ( ), teda nie za procesnú vadu

konania uvedenú v Podľa záveru dovolacieho súdu je názor zaujatý

v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť

sa od tohto judikátu. Uvedená právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj z ďalších

rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. , ,

, , , , ,

, , , resp. ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

9

sp. zn. , , , , ,

, , , ).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa “. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.

ústavný súd zotrval „na závere (napr. , , )

o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ “. V uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. ústavný súd na adresu

najvyššieho súdu uviedol, že „v súlade so svojou stabilnou 'dovolacou' judikatúrou náležite

zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť

dovolania podľa “.

I keby teda napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné

(dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania

odporcu.

7. Odporca dovolaním napadol aj výrok o trovách (prvostupňového i odvolacieho)

konania. Táto časť jeho dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia ( ).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba

prípustnosť dovolania smerujúceho proti uvedenému uzneseniu posudzovať podľa ustanovení,

ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ). Dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v a

V zmysle ale ustanovenia a neplatia, ak ide

(medziiným) o uznesenie o trovách konania. Zo spisu pritom nevyplýva, že by pri

rozhodovaní o trovách konania došlo k procesným vadám uvedeným v

8. Keďže dovolanie odporcu nie je podľa a prípustné, nepotvrdila

sa existencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v , najvyšší súd

odmietol jeho dovolanie podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal vecnou

správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

9. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s )

a trovy aj vyčíslil. Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárie za jeden úkon právnej služby poskytnutej

navrhovateľovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporcu [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil

podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 60,07 €, čo s náhradou za miestne

telekomunikačné výdavky, miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €) predstavuje spolu 67,88 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková