Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 52/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S. M., štátneho občana Slovinskej republiky, t. č. vo väzbe,

zastúpeného advokátom Mgr. M. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2 a 5, , 3 a 4, a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-

228/BOK-B1-2010, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T

35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2012

doručená sťažnosť S. M., štátneho občana Slovinskej republiky, t. č. vo väzbe, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2, 3 a 4,

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru (ďalej len „prezídium Policajného zboru“) v konaní

vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010, postupom Okresného súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18.

júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti takto argumentoval:

„Dňa 23. 12. 2010 bolo podľa vznesené sťažovateľovi obvinenie

za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 127 ods. 1 písm. b), písm. d),

ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) Tr. zák...

Dňa 30. 05. 2012 podala Generálna prokuratúra SR, odbor osobitného určenia,

obžalobu na sťažovateľa na Okresnom súde v Trnave za obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 127 ods. 1 písm. b), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4

písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) Tr. zák. Konanie je vedené

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. .

Dňa 18. 06. 2012 Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. podľa § 238

ods. 3 , rozhodol o sťažovateľovom ponechaní vo väzbe

z dôvodov uvedených v , , Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd Trnava uznesením

zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. .

Okresný súd Trnava dňa 18. 06. 2012 rozhodoval o sťažovateľovom ponechaní

vo väzbe po podaní obžaloby za situácie, kedy sťažovateľovi. ani jeho obhajcovi, nebola

doručená bez meškania obžaloba v zmysle ustanovenia ..

Uvedeným postupom súd znemožnil sťažovateľovi dostatočným spôsobom sa

pripraviť na rozhodovanie o ponechaní vo väzbe, nakoľko sťažovateľ nemal vedomosť

o obsahu obžaloby a o skutkoch, ktoré sú mu kladené za vinu. Za daného skutkového

a právneho stavu sa sťažovateľ nemohol dostatočne vyjadriť k väzobným dôvodom a ich

prípadnej existencii. Obžaloba bola napokon obhajcovi sťažovateľa doručená až dňa 16.

07. 2012, pričom samotnému sťažovateľovi nebola doručená do dnešného dňa...

Svoje rozhodnutie o nedoručení obžaloby na neverejnom zasadnutí súd odôvodnil

tým, že je potrebné vyčkať na preklad obžaloby do slovinského jazyka...

Za daných okolností nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti, pričom uvedeným

postupom bolo sťažovateľovi odopreté právo na obhajobu v konaní o jeho ponechaní

vo väzbe...

Okresný súd Trnava v danom prípade neskúmal samostatne dôvody trvania väzby

po podaní obžaloby, pričom len odkázal na rozhodnutie vyššieho inštančného súdu o väzbe

v prípravnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedený postup je nezákonný a ústavne

neakceptovateľný.

Krajský súd v Trnave svojim uznesením zo dňa 28. 06. 2012 zároveň nereagoval

na všetky argumenty sťažovateľa a svoje rozhodnutie odôvodnil pomerne neurčito a vágne...

Skutočnosť, že Krajsky súd Trnava sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, považuje

sťažovateľ za prejav svojvôle a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti, resp. postup

v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17

ods. 2 a ods. 5 ... Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nedostatočným spôsobom

skúmal hmotné podmienky väzby. Hmotné podmienky väzby nie sú v prípade sťažovateľa

dané a navyše neboli ani rozhodnutím okresného súdu, ani rozhodnutím krajského súdu

dostatočne odôvodnené a riadne preukázané...

Sťažovateľ poukazuje ďalej na fakt, že Krajský súd Trnava rozhodol o jeho sťažnosti

3 pracovné dni po tom, ako mu bola sťažnosť doručená. Sťažovateľ je toho názoru, že

Krajsky súd v Trnave sa nemohol dôsledne oboznámiť so spisovým materiálom

(obsahujúcim cca 7650 strán) tak, aby mohol objektívne a kvalifikovane rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľa a jeho ponechaní vo väzbe a rozhodol bez toho, aby sa dôkladne

oboznámil so skutkovým stavom a argumentmi sťažovateľa...

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa sťažovateľ uvádza, že

skutočnosť, že je cudzinec a nemá trvalý alebo prechodný pobyt na území SR, nemôže byť

dôvodom na jeho vzatie do väzby a držanie v nej, nakoľko podmienka tohto dôvodu väzby

nebola splnená, nakoľko sťažovateľ trvalé bydlisko má, dokonca v rámci EÚ. Vzhľadom

na existenciu EÚ a Schengenského priestoru nie je možné, aby súd odôvodňoval existenciu

dôvodu väzby skutočnosťou, že sťažovateľ nemá trvalé bydlisko v SR...

Ako vyplýva z doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, hrozba vysokého

trestu môže byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby len v začiatočnom štádiu trestného

konania. Sťažovateľ je vo väzbe viac ako 18 mesiacov bez toho, aby k samotným

skutočnostiam pre ktoré bolo obvinenie vznesené, pristúpili ďalšie podstatné okolnosti...

Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. 06. 2012, ako aj

z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu Trnava zo dňa 28. 06. 2012 nevyplýva, z akých

skutočností súdy vychádzali pri svojom závere, že v mojom prípade hrozí, že budem pôsobiť

na spoluobvinených a svedkov. Súdy len vo všeobecnosti a pomerne vágne uviedli, že takáto

obava tu existuje...

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa sťažovateľ uvádza, že

nie sú dané dôvody väzby v zmysle tohto ustanovenia , nakoľko u sťažovateľa nie je

naďalej daná obava, že by pokračoval v trestnej činnosti. Trestnej činnosti sa sťažovateľ

nedopustil, v predmetnej trestnej veci je nevinný. Nie je pravdou, že by bol v minulosti

viackrát trestne stíhaný, ide o zavádzajúce tvrdenia súdov. Za účelom objasnenia svojej

neviny sťažovateľ pri preštudovaní spisového materiálu prostredníctvom svojho obhajcu

navrhoval doplnenie vyšetrovania, avšak o jeho návrhoch nebolo do dnešného dna žiadnym

spôsobom rozhodnuté a nebol o vybavení jeho návrhov žiadnym spôsobom vyrozumený.

Túto skutočnosť považujem sťažovateľ za ďalšiu nezákonnosť v celom rade doterajších

nezákonných postupov zo strany súdov a OČTK, čím bolo zásadným spôsobom porušené

moje právo na obhajobu.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo S. M., zaručené čl. 47 ods. 4 a právo zaručené čl. 5 ods. 2, čl. 6

ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom

Ministerstva vnútra SR, Prezídiom Policajného zboru v konaní vedenom pod spisovou

značkou ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010, porušené bolo.

2. Základné právo S. M., zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 ods. 5, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl.

48 ods. 2, , a právo zaručené , ods. 3,

ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2

spočívajúcom v nedoručení obžaloby a jeho uznesením zo dňa 18. 06. 2012 v

spojení s konaním Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou 5

a jeho uznesením zo dňa 28. 06. 2012, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. -7563 zo dňa 28. 06. 2012

a uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 18. 06. 2012 sa zrušujú.

4. Sťažovateľ S. M. sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. S. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré sú

Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť S. M. náhradu trov

konania v sume 269,58 € k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. M. C., T.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4

a práv podľa a dohovoru postupom prezídia

Policajného zboru

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva

na tlmočníka podľa , práva byť oboznámený bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu podľa čl. 5

ods. 2 dohovoru a práva, aby ako obvinený bol bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie,

podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu podľa čl. 6 ods. 3

písm. a) dohovoru postupom prezídia Policajného zboru v konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010. Okrem toho sťažovateľ namietal, že nemá

vedomosť o tom, akým spôsobom orgán činný v trestnom konaní po skončení vyšetrovania

rozhodol o jeho návrhoch na doplnenie vyšetrovania.

Sťažovateľ v súvislosti s týmito námietkami argumentoval, že tým, že mu postupom

orgánov činných v trestnom konaní bolo odopierané právo na tlmočníka, nemohol sa

všetkými dostupnými zákonnými prostriedkami brániť proti svojmu obvineniu, a teda

v konečnom dôsledku náležitým spôsobom uplatniť svoje právo na obhajobu.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za dôležité pripomenúť, že v namietanej

trestnej veci bola obžaloba na sťažovateľa podaná okresnému súdu 30. mája 2012 (sťažnosť

pre namietané porušenie sťažovateľových práv bola ústavnému súdu doručená 7. augusta

2012) a konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd v obdobných prípadoch uviedol, že trestné konanie od svojho začiatku

až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov

a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po skončení

trestného konania možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia

práv a slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. , ,

).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy

ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu, keďže vec nie je právoplatne skončená,

má sťažovateľ v konaní vo veci samej pred všeobecnými súdmi k dispozícií účinné právne

prostriedky na ochranu svojich práv a na namietanie procesných pochybení. Z uvedeného

dôvodu a s prihliadnutím na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. ).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5, a 3, a a práv podľa , 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. júna 2012, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľ využil

ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe podaného

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo krajského súdu preskúmať

na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľovým právam, vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej trestnej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, , ).

Sťažovateľ súčasne namietal postup okresného súdu, a teda prieťahy v rámci

trestného konania vedeného pod sp. zn. v súvislosti s nedoručením obžaloby

pred rozhodnutím o jeho ponechaní vo väzbe. Z obsahu sťažnosti a jej petitu je bez

pochybností zjavné, že sťažovateľ nenamietal prieťahy v postupe okresného súdu vo veci

samej, ale v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni

v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12,

, , , , , , , atď.), respektíve , pretože

predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby

pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5

dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenia

a 3 garantujúce základné práva na právnu pomoc a na rovnosť v konaní,

či čl. 48 ods. 2 garantujúci základné právo na konanie bez prieťahov (obdobne

napr. , ). Z tohto pohľadu sa preto sťažnosť v tejto časti javí

ako zjavne neopodstatnená.

Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať dopad postupu okresného súdu v súvislosti

s nedoručením obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi pred rozhodovaním o ponechaní

vo väzbe na prípadné porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a a , a dohovoru, obsahom ktorých

je aj právo obvinenej osoby predložiť súdu argumenty na svoju obhajobu proti ponechaniu

vo väzbe.

Aj keď v danom prípade ide o námietku súvisiacu s postupom súdu prvého stupňa,

ústavný súd pristúpil k preskúmaniu tohto postupu vzhľadom na povahu a charakter

sťažovateľovej námietky, ktorú predostrel ako prieťah okresného súdu. V tejto súvislosti

zároveň sťažovateľ tvrdil, že tým, že mu nebola doručená obžaloba pred rozhodovaním

okresného súdu o zákonnosti jeho väzby, proti pozbaveniu svojej osobnej slobody sa

nemohol náležite brániť.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že sťažovateľove

tvrdenia o nedoručení obžaloby pred rozhodovaním o ponechaní vo väzbe, ku ktorému

došlo 18. júna 2012, sa zakladajú na pravde. Obžaloba bola totiž jeho právnemu zástupcovi

doručená 16. júla 2012 a preklad obžaloby bol jemu samotnému doručený až 8. augusta

2012.

Podľa okresný súd bol povinný bez

meškania doručiť obžalobu sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Táto okolnosť ma významnú

právnu relevanciu z hľadiska uplatnenia práv obvineného predovšetkým vo veci samej.

Pri doručení obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi okresný súd nepostupoval promptne,

ale pokiaľ ide o otázku poznania podstaty obžaloby a predmetu rozhodovania okresného

súdu na neverejnom zasadnutí 18. júna 2012, je zjavné, že sťažovateľ bol v dostatočnej

miere s týmito skutočnosťami oboznámený. O tom svedčí obsah zápisnice okresného súdu

sp. zn. z 18. júna 2012, z ktorej vyplýva, že na neverejnom zasadnutí

(predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní

obžaloby podľa ) boli okrem iných prítomní

sťažovateľ, jeho obhajca a vzhľadom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,

na úkone bola prítomná aj tlmočníčka z jazyka slovinského. Po začatí neverejného

zasadnutia predsedníčka senátu oboznámila prítomných s jeho predmetom, obsahom

obžaloby a pripojenými spismi. V priebehu neverejného zasadnutia bol vypočutý sťažovateľ

a zároveň jeho obhajcovi bolo udelené slovo, aby predostrel argumenty proti ponechaniu

sťažovateľa vo väzbe. Z obsahu tejto zápisnice nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by

nasvedčovala tomu, že by sťažovateľovi boli upreté práva vyjadriť sa k predmetu

rozhodovania alebo aby sťažovateľ neuznal dôvody a podstatu obžalobného návrhu.

Nedoručenie obžaloby sťažovateľovi pred rozhodovaním o jeho ponechaní vo väzbe sa

nejaví ako také procesné pochybenie okresného súdu, ktoré by malo zásadný vplyv na obsah

jeho práv garantujúcich osobnú slobodu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5, a 3, a a práv podľa , 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) dohovoru práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2012

Uznesením krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu z 18. júna 2012, ktorým bolo rozhodnuté o jeho ponechaní (aj ponechaní

spoluobžalovaného) vo väzbe. Okresný súd rozhodol o tom, že sťažovateľ sa ponecháva

vo väzbe z dôvodov podľa , a . Poukázal na to,

že sťažovateľ je obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a , a s poukazom

na a , za čo mu hrozí trest odňatia slobody v trvaní 20 až

25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že

sťažovateľ a spoluobžalovaný sú cudzími štátnymi príslušníkmi a že je dané dôvodné

podozrenie, že sa pokúsia vyhnúť trestnému konaniu pobytom na neznámom mieste. Okrem

toho okresný súd uviedol, že zo spisu bolo zistené, že sťažovateľ a spoluobžalovaný páchali

rozsiahlu trestnú činnosť s presnými pravidlami a že sťažovateľ sa kontaktoval s utajeným

svedkom počas jeho výkonu väzby v Slovinsku aj takým spôsobom, že s ním komunikoval

cez okno ústavu na výkon väzby. Okrem toho bolo preukázané, že sťažovateľ

a spoluobžalovaný sa už v minulosti pokúsili prepraviť rôzne omamné a psychotropné látky

do rôznych štátov Európy a že skutok, za ktorý sú obžalovaní, páchali po dlhšiu dobu

a v pokračovaní v páchaní trestnej činnosti im bolo zabránené až obmedzením osobnej

slobody na Slovensku.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej dôvodil hlavne

tým, že pred rozhodnutím o ponechaní vo väzbe nebola doručená obžaloba ani jemu, ani

jeho obhajcovi, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj

preto, že sa odvoláva na skoršie rozhodnutie krajského súdu. Okrem toho sťažovateľ

namietal, že rozhodnutie okresného súdu neuvádza konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

väzbu a že uňho nie je daný žiaden z dôvodov väzby.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. júna 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem

iného uviedol: „Podľa názoru krajského súdu naďalej trvajú dôvody, pre ktoré boli

obvinení vzatí do väzby. Obvineným hrozí v prípade uznania viny vysoký trest, naviac sú

obaja cudzími štátnymi príslušníkmi a existuje podozrenie, že obvinení sa pohybovali

po viacerých štátoch Európy, čo odôvodňuje obavu, že by mohli – ak by boli prepustení

na slobodu – ujsť alebo sa skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu. Obaja

obvinení sú podozriví zo spáchania rozsiahlej trestnej činnosti organizovaným spôsobom

s kontaktmi na viaceré osoby, takže hrozí aj obava, že v prípade prepustenia z väzby

na slobodu by sa mohli s týmito osobami skontaktovať za účelom ich ovplyvňovania, a tak

mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Trestná činnosť,

zo spáchania ktorej sú obvinení dôvodne podozriví, mala byť páchaná počas dlhšieho

časového obdobia, obvinení nie sú zamestnaní a nemajú žiadny legálny príjem, čo

odôvodňuje obavu, že prepustením z väzby na slobodu, by mohli v páchaní trestnej činnosti

pokračovať. Týmto sú naďalej dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c)

“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 47

ods. 2 a 3 a a práva podľa dohovoru postupom a uznesením

krajského súdu, ústavný súd už pri preskúmaní postupu a uznesenia okresného súdu vyslovil

jej zjavnú neopodstatnenosť s odkazom na všeobecnosť týchto ustanovení a potrebu

aplikácie špeciálnych ustanovení a dohovoru pri rozhodovaní

o zákonnosti väzby.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124

) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že krajský súd svoje rozhodnutie neodôvodnil

dostatočnými skutkovými okolnosťami a podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané

žiadne dôvody ospravedlňujúce pozbavenie jeho osobnej slobody a ďalšie ponechanie

vo väzbe.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené

v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva

(v danom prípade z ), (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra

1991).

Krajský súd, ktorý sa zamietnutím sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, preskúmal

zákonnosť sťažovateľovej väzby v dostatočnej miere. Aj keď krajský súd výrok svojho

rozhodnutia odôvodnil veľmi stručne, jeho podstatu vystihol. Skutočnosti, ktorými krajský

súd odôvodnil útekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, sa vzhľadom na dĺžku trvania väzby,

ktorá ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu predstavovala takmer 20 mesiacov, ako aj

vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku, pri ktorom môže väzba podľa § 76 ods. 6 písm. c)

trvať až 48 mesiacov a pri splnení podmienok podľa Trestného

poriadku až 60 mesiacov, sú právne akceptovateľné.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal

odpoveď na všetky jeho argumenty, ktoré boli súčasťou sťažnosti proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej konajúci súd nie je

povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia dať na každý argument a návrh sťažovateľa

podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú

pre vec podstatný význam (napr. , ).

Krajský súd (aj keď nie vyčerpávajúcim spôsobom) poskytol sťažovateľovi

dostatočný obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali

väzobný dôvod podľa (hrozba vysokého trestu

a skutočnosť, že je cudzím štátnym príslušníkom). Na tomto mieste považuje ústavný súd

za podstatné poukázať na rozsudok vo veci Knebl proti Českej republike (rozsudok

z 28. októbra 2010, č. 20157/05, § 68), v ktorom ESĽP konštatoval, že v danom prípade

hrozil sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok kontaktov

na to, aby mu uľahčili útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo z úteku

mohlo v priebehu trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo toto

nebezpečenstvo zaniknúť úplne. Ústavný súd je zároveň toho názoru, že stručné

odôvodnenie krajského súdu aj vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)

(páchanie trestnej činnosti s kontaktmi na viaceré osoby) a k dôvodu

podľa (páchanie trestnej činnosti dlhšiu dobu

a zistenie, že sťažovateľ nie je zamestnaný a nemá žiadny legálny príjem) sa v okolnostiach

tohto prípadu a pri aplikácii metódy in concreto javia ako ústavne relevantné a udržateľné.

Sťažovateľ súčasne tvrdil, že krajský súd o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu rozhodol 3 pracovné dni potom, ako mu bol predložený spis spolu s opravným

prostriedkom, čo podľa jeho názoru znamená, že sa nemohol dôkladne oboznámiť

s rozsiahlym spisom, a tým ani objektívne preskúmať zákonnosť jeho väzby. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať na to, že v ustanovení

a násl. ustanovuje rôzne lehoty, či už lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, lehoty

trvania väzby v konaní pred súdom, prípadne ustanovuje lehotu na podanie obžaloby

v prípade, ak sa končí základná lehota väzby v prípravnom konaní alebo napríklad

ustanovuje lehotu 5 pracovných dní (v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu o väzbe) na predloženie spisu nadriadenému súdu pred uplynutím

lehoty väzby v prípravnom konaní a podobne. Zároveň aj § 192 ods. 3 a 4 Trestného

poriadku ustanovuje lehoty, v rámci ktorých je nadriadený súd povinný rozhodnúť o väzbe.

však nepočíta so žiadnou lehotou, akú v okolnostiach tohto prípadu

uvádza sťažovateľ, keď spochybňuje pripravenosť a objektivitu senátu krajského súdu

v lehote 3 pracovných dní od predloženia spisu rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu. Je potrebné vychádzať z toho, že orgány činné v trestnom konaní

a všeobecné súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6

druhá veta ). Ak teda krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

v lehote 3 pracovných dní od predloženia spisu, rozhodol promptne a ústavný súd nemá

dôvod spochybňovať ním vykonanú prípravu na prijatie rozhodnutia či rýchlosť a s ním

spojené dôkladné naštudovanie spisového materiálu (obdobne ).

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už na predbežnom

prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013