Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 52/2013
PDF · 295.87 KB
No categories available
III. ÚS 52/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť S. M., štátneho občana Slovinskej republiky, t. č. vo väzbe,
zastúpeného advokátom Mgr. M. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-
228/BOK-B1-2010, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T
35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2012
doručená sťažnosť S. M., štátneho občana Slovinskej republiky, t. č. vo väzbe, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2, 3 a 4,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Prezídia Policajného zboru (ďalej len „prezídium Policajného zboru“) v konaní
vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010, postupom Okresného súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho uznesením z 18.
júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti takto argumentoval:
„Dňa 23. 12. 2010 bolo podľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznesené sťažovateľovi obvinenie
za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 127 ods. 1 písm. b), písm. d),
ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) Tr. zák...
Dňa 30. 05. 2012 podala Generálna prokuratúra SR, odbor osobitného určenia,
obžalobu na sťažovateľa na Okresnom súde v Trnave za obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 127 ods. 1 písm. b), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4
písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) Tr. zák. Konanie je vedené
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 2 T/35/2012.
Dňa 18. 06. 2012 Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. 2 T/35/2012 podľa § 238
ods. 3 Tr. por., § 72 ods. 1 písm. e) Tr. por. rozhodol o sťažovateľovom ponechaní vo väzbe
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd Trnava uznesením
zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. 5 Tos/84/2012.
Okresný súd Trnava dňa 18. 06. 2012 rozhodoval o sťažovateľovom ponechaní
vo väzbe po podaní obžaloby za situácie, kedy sťažovateľovi. ani jeho obhajcovi, nebola
doručená bez meškania obžaloba v zmysle ustanovenia § 240 ods. 1 Tr. por...
Uvedeným postupom súd znemožnil sťažovateľovi dostatočným spôsobom sa
pripraviť na rozhodovanie o ponechaní vo väzbe, nakoľko sťažovateľ nemal vedomosť
o obsahu obžaloby a o skutkoch, ktoré sú mu kladené za vinu. Za daného skutkového
a právneho stavu sa sťažovateľ nemohol dostatočne vyjadriť k väzobným dôvodom a ich
prípadnej existencii. Obžaloba bola napokon obhajcovi sťažovateľa doručená až dňa 16.
07. 2012, pričom samotnému sťažovateľovi nebola doručená do dnešného dňa...
Svoje rozhodnutie o nedoručení obžaloby na neverejnom zasadnutí súd odôvodnil
tým, že je potrebné vyčkať na preklad obžaloby do slovinského jazyka...
Za daných okolností nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti, pričom uvedeným
postupom bolo sťažovateľovi odopreté právo na obhajobu v konaní o jeho ponechaní
vo väzbe...
Okresný súd Trnava v danom prípade neskúmal samostatne dôvody trvania väzby
po podaní obžaloby, pričom len odkázal na rozhodnutie vyššieho inštančného súdu o väzbe
v prípravnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedený postup je nezákonný a ústavne
neakceptovateľný.
Krajský súd v Trnave svojim uznesením zo dňa 28. 06. 2012 zároveň nereagoval
na všetky argumenty sťažovateľa a svoje rozhodnutie odôvodnil pomerne neurčito a vágne...
Skutočnosť, že Krajsky súd Trnava sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, považuje
sťažovateľ za prejav svojvôle a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti, resp. postup
v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17
ods. 2 a ods. 5 Ústavy... Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nedostatočným spôsobom
skúmal hmotné podmienky väzby. Hmotné podmienky väzby nie sú v prípade sťažovateľa
dané a navyše neboli ani rozhodnutím okresného súdu, ani rozhodnutím krajského súdu
dostatočne odôvodnené a riadne preukázané...
Sťažovateľ poukazuje ďalej na fakt, že Krajský súd Trnava rozhodol o jeho sťažnosti
3 pracovné dni po tom, ako mu bola sťažnosť doručená. Sťažovateľ je toho názoru, že
Krajsky súd v Trnave sa nemohol dôsledne oboznámiť so spisovým materiálom
(obsahujúcim cca 7650 strán) tak, aby mohol objektívne a kvalifikovane rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľa a jeho ponechaní vo väzbe a rozhodol bez toho, aby sa dôkladne
oboznámil so skutkovým stavom a argumentmi sťažovateľa...
Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažovateľ uvádza, že
skutočnosť, že je cudzinec a nemá trvalý alebo prechodný pobyt na území SR, nemôže byť
dôvodom na jeho vzatie do väzby a držanie v nej, nakoľko podmienka tohto dôvodu väzby
nebola splnená, nakoľko sťažovateľ trvalé bydlisko má, dokonca v rámci EÚ. Vzhľadom
na existenciu EÚ a Schengenského priestoru nie je možné, aby súd odôvodňoval existenciu
dôvodu väzby skutočnosťou, že sťažovateľ nemá trvalé bydlisko v SR...
Ako vyplýva z doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, hrozba vysokého
trestu môže byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby len v začiatočnom štádiu trestného
konania. Sťažovateľ je vo väzbe viac ako 18 mesiacov bez toho, aby k samotným
skutočnostiam pre ktoré bolo obvinenie vznesené, pristúpili ďalšie podstatné okolnosti...
Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. 06. 2012, ako aj
z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu Trnava zo dňa 28. 06. 2012 nevyplýva, z akých
skutočností súdy vychádzali pri svojom závere, že v mojom prípade hrozí, že budem pôsobiť
na spoluobvinených a svedkov. Súdy len vo všeobecnosti a pomerne vágne uviedli, že takáto
obava tu existuje...
Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažovateľ uvádza, že
nie sú dané dôvody väzby v zmysle tohto ustanovenia Tr. por., nakoľko u sťažovateľa nie je
naďalej daná obava, že by pokračoval v trestnej činnosti. Trestnej činnosti sa sťažovateľ
nedopustil, v predmetnej trestnej veci je nevinný. Nie je pravdou, že by bol v minulosti
viackrát trestne stíhaný, ide o zavádzajúce tvrdenia súdov. Za účelom objasnenia svojej
neviny sťažovateľ pri preštudovaní spisového materiálu prostredníctvom svojho obhajcu
navrhoval doplnenie vyšetrovania, avšak o jeho návrhoch nebolo do dnešného dna žiadnym
spôsobom rozhodnuté a nebol o vybavení jeho návrhov žiadnym spôsobom vyrozumený.
Túto skutočnosť považujem sťažovateľ za ďalšiu nezákonnosť v celom rade doterajších
nezákonných postupov zo strany súdov a OČTK, čím bolo zásadným spôsobom porušené
moje právo na obhajobu.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné právo S. M., zaručené čl. 47 ods. 4 a právo zaručené čl. 5 ods. 2, čl. 6
ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom
Ministerstva vnútra SR, Prezídiom Policajného zboru v konaní vedenom pod spisovou
značkou ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010, porušené bolo.
2. Základné právo S. M., zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 ods. 5, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl.
48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a právo zaručené čl. 5 ods. 1, ods. 3,
ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2
T/35/2012 spočívajúcom v nedoručení obžaloby a jeho uznesením zo dňa 18. 06. 2012 v
spojení s konaním Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou 5
Tos/84/2012 a jeho uznesením zo dňa 28. 06. 2012, porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5 Tos/84/2012-7563 zo dňa 28. 06. 2012
a uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T/35/2012 zo dňa 18. 06. 2012 sa zrušujú.
4. Sťažovateľ S. M. sa bezodkladne prepúšťa z väzby.
5. S. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré sú
Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť S. M. náhradu trov
konania v sume 269,58 € k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. M. C., T.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru postupom prezídia
Policajného zboru
Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva
na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy, práva byť oboznámený bez meškania a v jazyku,
ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu podľa čl. 5
ods. 2 dohovoru a práva, aby ako obvinený bol bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie,
podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu podľa čl. 6 ods. 3
písm. a) dohovoru postupom prezídia Policajného zboru v konaní vedenom
pod sp. zn. ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010. Okrem toho sťažovateľ namietal, že nemá
vedomosť o tom, akým spôsobom orgán činný v trestnom konaní po skončení vyšetrovania
rozhodol o jeho návrhoch na doplnenie vyšetrovania.
Sťažovateľ v súvislosti s týmito námietkami argumentoval, že tým, že mu postupom
orgánov činných v trestnom konaní bolo odopierané právo na tlmočníka, nemohol sa
všetkými dostupnými zákonnými prostriedkami brániť proti svojmu obvineniu, a teda
v konečnom dôsledku náležitým spôsobom uplatniť svoje právo na obhajobu.
Na tomto mieste považuje ústavný súd za dôležité pripomenúť, že v namietanej
trestnej veci bola obžaloba na sťažovateľa podaná okresnému súdu 30. mája 2012 (sťažnosť
pre namietané porušenie sťažovateľových práv bola ústavnému súdu doručená 7. augusta
2012) a konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.
Ústavný súd v obdobných prípadoch uviedol, že trestné konanie od svojho začiatku
až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov
a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom
konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po skončení
trestného konania možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia
práv a slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu
ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy
ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 155/05).
Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu, keďže vec nie je právoplatne skončená,
má sťažovateľ v konaní vo veci samej pred všeobecnými súdmi k dispozícií účinné právne
prostriedky na ochranu svojich práv a na namietanie procesných pochybení. Z uvedeného
dôvodu a s prihliadnutím na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 186/06).
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv
uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 35/2012 z 18. júna 2012, ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľ využil
ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe podaného
opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo krajského súdu preskúmať
na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu
sťažovateľovým právam, vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej trestnej veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).
Sťažovateľ súčasne namietal postup okresného súdu, a teda prieťahy v rámci
trestného konania vedeného pod sp. zn. 2 T 35/2012 v súvislosti s nedoručením obžaloby
pred rozhodnutím o jeho ponechaní vo väzbe. Z obsahu sťažnosti a jej petitu je bez
pochybností zjavné, že sťažovateľ nenamietal prieťahy v postupe okresného súdu vo veci
samej, ale v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni
v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12,
§ 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože
predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby
pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5
dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu
vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu
o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné
ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenia
čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy garantujúce základné práva na právnu pomoc a na rovnosť v konaní,
či čl. 48 ods. 2 garantujúci základné právo na konanie bez prieťahov (obdobne
napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010). Z tohto pohľadu sa preto sťažnosť v tejto časti javí
ako zjavne neopodstatnená.
Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať dopad postupu okresného súdu v súvislosti
s nedoručením obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi pred rozhodovaním o ponechaní
vo väzbe na prípadné porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru, obsahom ktorých
je aj právo obvinenej osoby predložiť súdu argumenty na svoju obhajobu proti ponechaniu
vo väzbe.
Aj keď v danom prípade ide o námietku súvisiacu s postupom súdu prvého stupňa,
ústavný súd pristúpil k preskúmaniu tohto postupu vzhľadom na povahu a charakter
sťažovateľovej námietky, ktorú predostrel ako prieťah okresného súdu. V tejto súvislosti
zároveň sťažovateľ tvrdil, že tým, že mu nebola doručená obžaloba pred rozhodovaním
okresného súdu o zákonnosti jeho väzby, proti pozbaveniu svojej osobnej slobody sa
nemohol náležite brániť.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 35/2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľove
tvrdenia o nedoručení obžaloby pred rozhodovaním o ponechaní vo väzbe, ku ktorému
došlo 18. júna 2012, sa zakladajú na pravde. Obžaloba bola totiž jeho právnemu zástupcovi
doručená 16. júla 2012 a preklad obžaloby bol jemu samotnému doručený až 8. augusta
2012.
Podľa § 240 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku okresný súd bol povinný bez
meškania doručiť obžalobu sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Táto okolnosť ma významnú
právnu relevanciu z hľadiska uplatnenia práv obvineného predovšetkým vo veci samej.
Pri doručení obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi okresný súd nepostupoval promptne,
ale pokiaľ ide o otázku poznania podstaty obžaloby a predmetu rozhodovania okresného
súdu na neverejnom zasadnutí 18. júna 2012, je zjavné, že sťažovateľ bol v dostatočnej
miere s týmito skutočnosťami oboznámený. O tom svedčí obsah zápisnice okresného súdu
sp. zn. 2 T 35/2012 z 18. júna 2012, z ktorej vyplýva, že na neverejnom zasadnutí
(predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní
obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku) boli okrem iných prítomní
sťažovateľ, jeho obhajca a vzhľadom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,
na úkone bola prítomná aj tlmočníčka z jazyka slovinského. Po začatí neverejného
zasadnutia predsedníčka senátu oboznámila prítomných s jeho predmetom, obsahom
obžaloby a pripojenými spismi. V priebehu neverejného zasadnutia bol vypočutý sťažovateľ
a zároveň jeho obhajcovi bolo udelené slovo, aby predostrel argumenty proti ponechaniu
sťažovateľa vo väzbe. Z obsahu tejto zápisnice nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by
nasvedčovala tomu, že by sťažovateľovi boli upreté práva vyjadriť sa k predmetu
rozhodovania alebo aby sťažovateľ neuznal dôvody a podstatu obžalobného návrhu.
Nedoručenie obžaloby sťažovateľovi pred rozhodovaním o jeho ponechaní vo väzbe sa
nejaví ako také procesné pochybenie okresného súdu, ktoré by malo zásadný vplyv na obsah
jeho práv garantujúcich osobnú slobodu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) dohovoru práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Tos 84/2012 z 28. júna 2012
Uznesením krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu z 18. júna 2012, ktorým bolo rozhodnuté o jeho ponechaní (aj ponechaní
spoluobžalovaného) vo väzbe. Okresný súd rozhodol o tom, že sťažovateľ sa ponecháva
vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Poukázal na to,
že sťažovateľ je obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona, za čo mu hrozí trest odňatia slobody v trvaní 20 až
25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že
sťažovateľ a spoluobžalovaný sú cudzími štátnymi príslušníkmi a že je dané dôvodné
podozrenie, že sa pokúsia vyhnúť trestnému konaniu pobytom na neznámom mieste. Okrem
toho okresný súd uviedol, že zo spisu bolo zistené, že sťažovateľ a spoluobžalovaný páchali
rozsiahlu trestnú činnosť s presnými pravidlami a že sťažovateľ sa kontaktoval s utajeným
svedkom počas jeho výkonu väzby v Slovinsku aj takým spôsobom, že s ním komunikoval
cez okno ústavu na výkon väzby. Okrem toho bolo preukázané, že sťažovateľ
a spoluobžalovaný sa už v minulosti pokúsili prepraviť rôzne omamné a psychotropné látky
do rôznych štátov Európy a že skutok, za ktorý sú obžalovaní, páchali po dlhšiu dobu
a v pokračovaní v páchaní trestnej činnosti im bolo zabránené až obmedzením osobnej
slobody na Slovensku.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej dôvodil hlavne
tým, že pred rozhodnutím o ponechaní vo väzbe nebola doručená obžaloba ani jemu, ani
jeho obhajcovi, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj
preto, že sa odvoláva na skoršie rozhodnutie krajského súdu. Okrem toho sťažovateľ
namietal, že rozhodnutie okresného súdu neuvádza konkrétne skutočnosti odôvodňujúce
väzbu a že uňho nie je daný žiaden z dôvodov väzby.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 84/2012
z 28. júna 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem
iného uviedol: „Podľa názoru krajského súdu naďalej trvajú dôvody, pre ktoré boli
obvinení vzatí do väzby. Obvineným hrozí v prípade uznania viny vysoký trest, naviac sú
obaja cudzími štátnymi príslušníkmi a existuje podozrenie, že obvinení sa pohybovali
po viacerých štátoch Európy, čo odôvodňuje obavu, že by mohli – ak by boli prepustení
na slobodu – ujsť alebo sa skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu. Obaja
obvinení sú podozriví zo spáchania rozsiahlej trestnej činnosti organizovaným spôsobom
s kontaktmi na viaceré osoby, takže hrozí aj obava, že v prípade prepustenia z väzby
na slobodu by sa mohli s týmito osobami skontaktovať za účelom ich ovplyvňovania, a tak
mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Trestná činnosť,
zo spáchania ktorej sú obvinení dôvodne podozriví, mala byť páchaná počas dlhšieho
časového obdobia, obvinení nie sú zamestnaní a nemajú žiadny legálny príjem, čo
odôvodňuje obavu, že prepustením z väzby na slobodu, by mohli v páchaní trestnej činnosti
pokračovať. Týmto sú naďalej dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c)
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením
krajského súdu, ústavný súd už pri preskúmaní postupu a uznesenia okresného súdu vyslovil
jej zjavnú neopodstatnenosť s odkazom na všeobecnosť týchto ustanovení a potrebu
aplikácie špeciálnych ustanovení čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru pri rozhodovaní
o zákonnosti väzby.
Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť
opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že krajský súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
dostatočnými skutkovými okolnosťami a podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané
žiadne dôvody ospravedlňujúce pozbavenie jeho osobnej slobody a ďalšie ponechanie
vo väzbe.
Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené
v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva
(v danom prípade z § 71 Trestného poriadku), (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra
1991).
Krajský súd, ktorý sa zamietnutím sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, preskúmal
zákonnosť sťažovateľovej väzby v dostatočnej miere. Aj keď krajský súd výrok svojho
rozhodnutia odôvodnil veľmi stručne, jeho podstatu vystihol. Skutočnosti, ktorými krajský
súd odôvodnil útekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, sa vzhľadom na dĺžku trvania väzby,
ktorá ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu predstavovala takmer 20 mesiacov, ako aj
vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku, pri ktorom môže väzba podľa § 76 ods. 6 písm. c)
Trestného poriadku trvať až 48 mesiacov a pri splnení podmienok podľa § 76a Trestného
poriadku až 60 mesiacov, sú právne akceptovateľné.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal
odpoveď na všetky jeho argumenty, ktoré boli súčasťou sťažnosti proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej konajúci súd nie je
povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia dať na každý argument a návrh sťažovateľa
podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú
pre vec podstatný význam (napr. I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011).
Krajský súd (aj keď nie vyčerpávajúcim spôsobom) poskytol sťažovateľovi
dostatočný obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali
väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (hrozba vysokého trestu
a skutočnosť, že je cudzím štátnym príslušníkom). Na tomto mieste považuje ústavný súd
za podstatné poukázať na rozsudok vo veci Knebl proti Českej republike (rozsudok
z 28. októbra 2010, č. 20157/05, § 68), v ktorom ESĽP konštatoval, že v danom prípade
hrozil sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok kontaktov
na to, aby mu uľahčili útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo z úteku
mohlo v priebehu trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo toto
nebezpečenstvo zaniknúť úplne. Ústavný súd je zároveň toho názoru, že stručné
odôvodnenie krajského súdu aj vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku (páchanie trestnej činnosti s kontaktmi na viaceré osoby) a k dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (páchanie trestnej činnosti dlhšiu dobu
a zistenie, že sťažovateľ nie je zamestnaný a nemá žiadny legálny príjem) sa v okolnostiach
tohto prípadu a pri aplikácii metódy in concreto javia ako ústavne relevantné a udržateľné.
Sťažovateľ súčasne tvrdil, že krajský súd o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu rozhodol 3 pracovné dni potom, ako mu bol predložený spis spolu s opravným
prostriedkom, čo podľa jeho názoru znamená, že sa nemohol dôkladne oboznámiť
s rozsiahlym spisom, a tým ani objektívne preskúmať zákonnosť jeho väzby. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať na to, že Trestný poriadok v ustanovení § 76
a násl. ustanovuje rôzne lehoty, či už lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, lehoty
trvania väzby v konaní pred súdom, prípadne ustanovuje lehotu na podanie obžaloby
v prípade, ak sa končí základná lehota väzby v prípravnom konaní alebo napríklad
ustanovuje lehotu 5 pracovných dní (v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu o väzbe) na predloženie spisu nadriadenému súdu pred uplynutím
lehoty väzby v prípravnom konaní a podobne. Zároveň aj § 192 ods. 3 a 4 Trestného
poriadku ustanovuje lehoty, v rámci ktorých je nadriadený súd povinný rozhodnúť o väzbe.
Trestný poriadok však nepočíta so žiadnou lehotou, akú v okolnostiach tohto prípadu
uvádza sťažovateľ, keď spochybňuje pripravenosť a objektivitu senátu krajského súdu
v lehote 3 pracovných dní od predloženia spisu rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu. Je potrebné vychádzať z toho, že orgány činné v trestnom konaní
a všeobecné súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6
druhá veta Trestného poriadku). Ak teda krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
v lehote 3 pracovných dní od predloženia spisu, rozhodol promptne a ústavný súd nemá
dôvod spochybňovať ním vykonanú prípravu na prijatie rozhodnutia či rýchlosť a s ním
spojené dôkladné naštudovanie spisového materiálu (obdobne III. ÚS 97/2011).
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013