Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 377 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (439)III. ÚS 237/2012
PDF · 191.02 KB
No categories available
III. ÚS 237/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica
sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012
doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE/501/2011
z 11. januára 2012.
Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že okresný súd napadnutým
rozhodnutím sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011 zamietol námietky sťažovateľa ako
povinného proti exekúcii a trovám exekúcie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012 odvolaniu
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011,
ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietky, nevyhovel,
a rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011 potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozhodnutia okresného súdu z 12. augusta 2011
č. k. 10 Er/501/2011-42 a krajského súdu sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012
neobsahujú dostatočné dôvody, na základe ktorých sú založené, a podľa neho sú
rozhodnutia arbitrárne a svojvoľné, čím všeobecné súdy porušili jeho základné právo podľa
ústavy a právo podľa dohovoru.
Poukazuje tiež na to, že «okresný súd po začatí exekučného konania (pred vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie) dostatočne neskúmal, či „Návrh na vykonanie exekúcie
bol podaný vôbec oprávnenou osobou“, pretože podľa názoru sťažovateľa v čase, keď bol
podávaný tento návrh, došlo aj k zániku záväzku sťažovateľa v dôsledku zániku záväzku
splynutím práv a povinností v jednej osobe na základe zmluvy o bezodplatnom postúpení
pohľadávky zo dňa 21. 04. 2011.
Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky a z exekučného titulu vo veci je zrejmé, že
sťažovateľov nový veriteľ O. T... je totožný s jeho solidárnym spoludlžníkom a odporcom 2
podľa citovaného rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.: 3 C/122/2007-99 z
12. 12. 2007, právoplatný dňa 30. 01. 2008 a vykonateľný dňa 03. 02. 2008.
Sťažovateľ je toho názoru, že bezodplatným postúpením pohľadávky podľa
právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici č. j. 3
C/122/2007 zo dňa 12. 12. 2007 pôvodných veriteľov 1/, 2 P. K. s manželkou P. K... na jeho
solidárneho spoludlžníka - O. T., ktorá je totožná dlžníkom 2, O. S., jeho dlh voči P. K. s
manželkou P. K... podľa citovaného rozsudku zanikol podľa ust. § 559 ods. 1 Občianskeho
zákonníka splynutím, ktoré nastalo tým, že došlo k splynutiu dlžníka a veriteľa v jednej
osobe vzhľadom k tomu, že právny vzťah stratil dôvod svojej existencie.
Nakoľko totiž došlo k bezodplatnému postúpeniu pohľadávky veriteľov 1/, 2 P. K. s
manželkou P. K... na dlžníčku 21 O. T... vo veci nie je možné uplatniť postup podľa ust. §
511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, je však potrebné uplatniť analogicky judikát NS SR č.
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 7. 2010, sp. zn. 3 Obo 63/2009 podľa ktorého keďže
jeho záväzok je solidárny, pretože k jeho splneniu bol zaviazaný spoločne a nerozdielne s
pôvodne žalovanou 2, O. T., plnenie niektorého z dlžníkov (dlžníkom 2, O. T.) tak spôsobil
zánik záväzku ostatných spoludlžníkov (jeho záväzok).
Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ totiž samostatnú pohľadávku voči každému
spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči
jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne.
Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných
spoludlžníkov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhujeme, aby ústavný súd konštatoval, že
uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE501/2011-81 z 11. januára 2012 a okresného súdu
sp. zn. 10 Er 501/2011-42 12. 08. 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 13 dohovoru.
Lehotu na podanie sťažnosti sťažovateľ dodržiava, pretože napadnuté uznesenia sú
právoplatné a vykonateľné dňom 05. 03. 2012, svoj návrh sťažovateľ dáva na poštu dňa
03. 05. 2012, zasiela svoju sťažnosť prvou triedou a posledný deň lehoty pripadá na sobotu,
takže dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je 07. mája 2012.».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa M. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uzneseniami Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE 501/2011-81 z 11. januára 2012 a Okresného súdu
Považská Bystrica sp. zn. 10 Er 501/2011-42 12. 08. 2011 porušené boli.
... Ústavný, súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 17 CoE 501/2011-81 z 11. januára 2012 a naň nadväzujúce uznesenie Okresného
súdu Považská Bystrica sp. zn. 10 Er 501/2011-42 12. 08. 2011 a vec vracia Krajskému
súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi M. S. priznáva trovy konania v sume 303,31 €..., ktoré je Krajský
súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. K., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Súčasne podáva sťažovateľ návrh, aby ústavný súd podľa ust. § 52 od. 2 zákona o
ústavnom súde rozhodol o odklade vykonateľných napadnutých uznesení Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 17 CoE 501/2011-81 z 11. januára 2012 a Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 10 Er 501/2011-42 z 12. 08. 2011, pretože tento jeho návrh nie je v rozpore
s dôležitým verejným záujmom a vzhľadom na prebiehajúce oddĺženie sťažovateľa by pre
neho znamenalo väčšiu ujmu, než vznikne štátnej pokladnici a aby uložil okresnému súdu,
aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
1. Predmetom časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu
sp. zn. 10 Er/501/2011 z 12. augusta 2011, ktorým zamietol námietky sťažovateľa ako
povinného proti exekúcii a trovám exekúcie, došlo k porušeniu jeho označených práv podľa
ústavy a dohovoru.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha vo svojej sťažnosti.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti
fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovatelia mohli o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (napr. I. ÚS 120/02,
I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že namietané rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011
z 12. augusta 2011 (proti ktorému nebolo možné podať opravný prostriedok), nadobudlo
právoplatnosť ešte 16. septembra 2011, ako to vyplýva z príloh k sťažnosti (nie ako to
uvádza sťažovateľ, že až 5. marca 2012), pretože krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
17 CoE/501/2011 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok
za námietky v sume 666, 50 €.
Sťažnosť sťažovateľa však bola doručená ústavnému súdu až 4. mája 2012, teda
zjavne po zákonom ustanovenej lehote.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu
k okresnému súdu za oneskorene podanú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 17 CoE/501/2011 z 11. januára 2012, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011 (o uložení povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za námietky) a potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn.
10 Er/501/2011 z 25. augusta 2011, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti
rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému
rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 17 CoE/501/2011
z 11. januára 2012 arbitrárne, pretože je nedostatočne odôvodnené a nereflektuje ani na jeho
argumentáciu uvedenú v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie krajského súdu a zisťoval, či je
rozhodnutie arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva,
že okresný súd uložil uznesením sp. zn. 10 Er/601/2011 z 25. augusta 2011 sťažovateľovi
(ako povinnému v exekučnom konaní) zaplatiť súdny poplatok za námietky
v sume 666,50 €.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom „citoval ust. § 206
ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého ak sa vo všeobecne záväznom
právnom predpise používa pojem konkurzné konanie alebo konkurz, rozumie sa tým aj
konanie o oddlžení. Ďalej citoval ust. § 5 ods. 3 Zákona o súdnych poplatkoch, podľa
ktorého ak bol na majetok poplatníka vyhlásený konkurz podľa osobitného predpisu,
správca v konaní pokračuje namiesto poplatníka, poplatková povinnosť zaniká v tom
rozsahu, v akom ešte nebola splnená. Ďalej uviedol, že napadnuté uznesenie mu bolo
doručené 16. 9. 2011 z čoho plynie, že poplatková povinnosť nebola splnená, pričom už je
právoplatné uznesenie Okresného súdu Trenčín o oddĺžení č. k. 29 NcKR/2/2011-85.“.
Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v zmysle § 212 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a ďalej uviedol, že „Napadnutým uznesením súd prvého
stupňa vyzval povinného, aby v lehote 15 dní zaplatil súdny poplatok za konanie
o námietkach a to podľa položky 13 písm. b) zák. č. 71/1992 Zb. Podľa citovanej položky
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 2b. sa platí súdny
poplatok za konanie súdu o námietkach proti exekúcii vykonávanej podľa zákona
č. 233/1995 Z. z. vo výške 6 % z vymáhaného nároku, najmenej 66 eur, najviac 16 596,50
eur. Poplatok za konanie o námietkach platí ten z účastníkov exekučného konania, ktorý
podľa výsledku tohto konania o námietkach nebol úspešný...
Odvolací súd zistil z uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica č. k.
10 Er/501/2011-42 zo dňa 12. 8. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. 9. 2011, že
námietky povinného proti exekúcii ako aj námietky povinného proti trovám exekúcie boli
zamietnuté. Je tak zrejmé, že povinný nebol úspešný v konaní o námietkach a má preto
povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 13 písm. b) Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
Pokiaľ povinný vo svojom odvolaní cituje ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch tak citované zákonné ustanovenie upravuje otázku platenia
súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní,
ktorá sa platí podľa položky 5 písm. e) Sadzobníka súdnych poplatkov a teda citované
zákonné ustanovenie sa žiadnym spôsobom nedotýka platenia súdneho poplatku za
námietky proti exekúcii, ktorý sa vyberá podľa položky 13 písm. b) Sadzobníka súdnych
poplatkov.
Keďže súd prvého stupňa o povinnosti povinného zaplatiť súdny poplatok za
konanie o námietkach rozhodol správne, bolo jeho rozhodnutie odvolacím súdom
potvrdené.“.
K sťažovateľom namietanému údajne nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého
rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti a dospel k záveru, že krajský súd
na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými
okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým
dospel k svojmu rozhodnutiu.
Jeho rozhodnutie je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať
za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu. Ústavný súd pri svojej
rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa sťažovateľ s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02,
Ústavný súd s prihliadnutím na svoje postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a zrozumiteľnú a dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa
jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na odklad vykonateľnosti, zrušenie označených
rozhodnutí a podobne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012