Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 205/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom , Advokátska

kancelária, , vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného

a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 11. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. februára 2012, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„colné riaditeľstvo“) sp. zn. z 13. januára 2011, ako aj rozhodnutia Colného

úradu Prešov (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. z 20. marca 2009. Colný

úrad rozhodnutím sp. zn. z 20. marca 2009 rozhodol o prepadnutí tovaru

(spotrebiteľského balenia liehu) v prospech štátu, zabezpečeného rozhodnutím colného

úradu sp. zn. z 9. augusta 2007 sťažovateľovi ako vlastníkovi tovaru,

pretože v správnom konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu

tovaru, vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom (sťažovateľom) nebol riadne preukázaný

pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného tovaru (spotrebiteľského balenia liehu

v celkovom počte 636 kusov). Colné riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn.

z 13. januára 2011 potvrdilo rozhodnutie colného úradu sp. zn.

z 20. marca 2009.

3. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v priebehu daňového konania

poukazoval na nezákonnosť postupu pri zabezpečovaní liehu, pretože v rozhodnutí o

zabezpečení sp. zn. z 9. augusta 2007 colný úrad uviedol ako dôvod

zabezpečenia neurčitú formuláciu, že „spotrebiteľské balenia liehu súvisia s porušením

daňových predpisov“, pričom konštatoval, že podľa predloženej faktúry č. 35/06/07

z 18. júna 2007 bol tovar nadobudnutý od právnickej osoby TATRA el, s. r. o,

Ružomberok. Sťažovateľ uvádza, že zo strany správcu dane neboli pri vykonávaní

zabezpečenia oznámené konkrétne dôvody zabezpečenia tovaru colným úradom, pričom

zákonný postup predpokladá uviesť dôvody zabezpečenia [sťažovateľ poukázal na § 14a ods.

2 o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

)], uvedenie pochybností o tovare, a výzva určená daňovému subjektu na

odstránenie konkrétnych pochybností, ktoré deklaroval správca dane (§ 29 ods. 8 zákona č.

). Sťažovateľ namieta, že nielenže neboli oznámené konkrétne dôvody

zabezpečenia (za konkrétny dôvod zabezpečenia nemožno podľa mienky sťažovateľa

považovať vadný odkaz na podozrenie z porušovania daňových predpisov), ale neboli jasne

a zrozumiteľne formulované ani pochybnosti, ktoré má sťažovateľ odstraňovať. V danej

právnej veci však nejde podľa úsudku sťažovateľa o akékoľvek dôvody a pochybnosti, ale o

dôvody a pochybnosti, ktoré mal colný úrad o nadobudnutí liehu podľa v tom čase platného

a účinného o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona

č. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „). Sťažovateľ na tomto mieste

doplnil, že správne konanie nebolo začaté na základe jeho návrhu, ale bolo začaté z úradnej

povinnosti podľa

4. Podľa sťažovateľa v prípade začatia konania z vlastného podnetu správcu dane

tento začne konanie, vymedzí jeho predmet s cieľom overiť podklady potrebné pre správne a

úplné zistenie (spotrebnej) dane. V rozhodnutí o zabezpečení teda musí podľa presvedčenia

sťažovateľa správca dane oznámiť svoje konkrétne dôvody zabezpečenia a konkrétne

pochybnosti o nadobudnutí liehu v súlade so a vyzvať daňový

subjekt na odstránenie týchto konkrétne vyjadrených pochybností (§ 29 ods. 8 zákona č.

), inak tovar prepadne v prospech štátu. V prípade konania začatého ex offo je

podľa sťažovateľa procesná iniciatíva v rukách správcu dane, pričom musí dbať, aby

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo

najúplnejšie. Ide tu o rovinu „nachádzania“, keď podľa názoru sťažovateľa správca dane

zisťuje, či daňová povinnosť vôbec vznikla a ak vznikla, zisťuje a overuje podklady pre

správne určenie dane. V uvedenom kontexte podľa mienky sťažovateľa ako nesprávny

vyznieva záver, v ktorom krajský súd osobitne poukázal na

Zb., podľa ktorého dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, a ktorý v celom konaní

okrem spochybňovania postupu colného úradu a dôvodov zabezpečenia spotrebiteľských

balení liehu, ako aj žiadosti, aby preveril prevod liehu od začiatku podľa kúpnej zmluvy,

nemal žiadne návrhy na vykonanie dôkazov, a teda dôkazné bremeno neuniesol.

S uvedeným záverom sa stotožnil aj najvyšší súd, ktorý uviedol, že dôkazná povinnosť nie je

na správcovi dane ani na žalovanom, ale na žalobcovi (sťažovateľovi). Dokazovanie

zo strany colného úradu podľa názoru všeobecných súdov slúži až na následnú verifikáciu

skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Tento záver považuje

sťažovateľ za nesprávny, pretože dôkazné bremeno v danej právnej veci, teda pri konaní

začatom ex offo, nie je na daňovom subjekte, a rovnako za neprijateľný považuje záver,

podľa ktorého správca dane iba následne verifikuje dôkazy predkladané daňovým

subjektom.

5. Nadväzujúc na uvedené, sťažovateľ dopĺňa, že povinnosť uniesť dôkazné bremeno

o vlastných tvrdeniach daňového subjektu platí v tých etapách daňového konania, keď

skutkovým základom je tvrdenie daňového subjektu o jeho daňovej povinnosti, ťažiskovo vo

vyrubovacom konaní ( ), keď je predkladané daňové priznanie,

v ktorom daňový subjekt tvrdí skutočnosti relevantné pre určenie dane a je povinný podľa §

29 ods. 8 toto tvrdenie v prípade pochybností preukázať. V konaní

začatom z úradnej povinnosti však uvedené podľa sťažovateľa neplatí. V tomto konaní je

procesná iniciatíva na správcovi dane, ktorý vedie daňové konanie, vyhľadáva dôkazy,

vykonáva dokazovanie v súlade so základným cieľom správy dane správne zistiť a určiť daň

(v rovine nachádzania) a zabezpečiť ich úhradu (v rovine platobnej). Viazaný je pritom

podľa sťažovateľa povinnosťou podľa , t. j. dbať, aby

skutočnosti rozhodné pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, čo v konečnom

dôsledku znamená povinnosť a zodpovednosť správcu dane nielen za spravodlivé konanie,

ale aj za jeho spravodlivý výsledok. Daňový subjekt v konaní ex offo podľa sťažovateľa

nepreukazuje to, čo tvrdí správca dane. V tomto kontexte sa sťažovateľ nestotožňuje so

závermi všeobecných súdov, podľa ktorého tým, že žalobca predložil „iba“ faktúru

vystavenú spoločnosťou TATRA el, s. r. o., neuniesol dôkazné bremeno.

6. Podľa sťažovateľa v daňovom konaní v procese dokazovania nebol dodržaný

zákonný postup podľa v spojení s a bolo porušené

sťažovateľovo právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2

a dohovoru.

7. Ďalej sťažovateľ poukázal, že správca dane vykonal dokazovanie faktúrou

č. 35/06/07 z 18. júna 2007, zápisnicou o podanom vysvetlení č. k.

z 9. augusta 2007, odpoveďou Colného úradu Žilina na dožiadanie č. k.

z 11. júna 2009, zápisnicou o ústnom pojednávaní s č. k. 37924/2007

6038 z 10. augusta 2007, zápisnicou o ústnom pojednávaní s č. k.

z 10. augusta 2007. Sťažovateľ k jednotlivým dôkazným prostriedkom

uviedol viacero námietok, pričom za najpodstatnejšiu možno označiť tú, podľa ktorej tým,

že výsluch , ako aj sa uskutočnil bez prítomnosti

sťažovateľa, bol sťažovateľ ako daňový subjekt ukrátený na svojom práve klásť svedkom

otázky pri ústnom pojednávaní garantovanom

a boli porušené základné práva garantované a a právo podľa

dohovoru. Podľa sťažovateľa proces obstarávania a vykonávania dôkazov správcom dane

vykazoval nedostatky, ktoré mali za následok, že skutkový stav nebol zistený spoľahlivo,

čo malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Krajský súd, ako aj najvyšší súd sa podľa

sťažovateľa s námietkami nedostatočne zisteného skutkového stavu nestotožnili

a sťažovateľovi v konaní pred súdmi neposkytli ochranu pred nezákonným rozhodnutím

správneho orgánu. Colný úrad vykonával a viedol dokazovanie podľa sťažovateľa tým

spôsobom, že jeho zistenia v konečnom dôsledku neviedli k zisteniu, že daňový subjekt

nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu v súlade so , ale

zistil skutočnosti zakladajúce podozrenie z iných porušení daňových predpisov,

zakladajúcich vznik daňovej povinnosti podľa o dani z príjmov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „) a

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“),

čiže ide o chybu dokazovania spočívajúcu v „neznalosti spornej otázky“. S touto námietkou

sa podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nijako nevysporiadali.

8. Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že v daňovom konaní nebolo

preukázané, že spotrebiteľské balenia liehu boli neoznačené, a teda ich predaj na daňovom

území bol zakázaný. Naopak, v celom konaní nebolo spochybnené, že spotrebiteľské

balenia liehu boli označené „pravými“ kontrolnými známkami, tieto obsahovali

identifikačné znaky požadované právnymi predpismi. Rovnako nebolo podľa sťažovateľa

zistené, že spotrebiteľské balenia liehu boli označené pretrhnutou kontrolnou známkou,

resp. nenachádzala sa na nich kontrolná známka. Z tohto hľadiska boli prepadnuté

spotrebiteľské balenia liehu právne i fakticky perfektné a spôsobilé na ich predaj na

daňovom území. Sťažovateľ konštatuje, že spotrebná daň už bola odvedená pri ich uvedení

do daňového voľného obehu (ide o jednorazovú spotrebnú daň), tovar pri ďalšom predaji nie

je spotrebnou daňou zaťažený. podľa názoru sťažovateľa

nepredpisuje, aké doklady má daňový subjekt predkladať, a ktoré by preukazovali spôsob

nadobudnutia tovaru. Sťažovateľ predložil v daňovom konaní faktúru, ktorá obsahovala

podľa jeho presvedčenia všetky náležitosti daňového dokladu podľa § 71 zákona o DPH.

Teda výzve colného úradu na preukázanie skutočností vyhovel. Podľa sťažovateľa

rozsiahlym dokazovaním však colný úrad nepreukázal skutočnosť, že sťažovateľ

nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu v súlade so , čo

by v konečnom dôsledku z hľadiska účelu správy daní znamenalo daňový únik na

spotrebnej daní z liehu, ale preukázal podozrenie z porušenia daňových predpisov na úseku

daní z príjmov a dane z pridanej hodnoty, na čo sťažovateľ neúspešne poukazoval

v priebehu konania. Na základe vykonaného dokazovania dospel správca dane

k nesprávnym skutkovým záverom, ktoré vedú k záverom, že spoločnosť TATRA el, s. r. o.,

je podozrivá z porušení daňových predpisov pri dani z príjmov a dani z pridanej hodnoty,

ale nijako nevedú k záverom, že sťažovateľ nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu

v súlade so Spôsob, akým bolo vykonané dokazovanie colnými

orgánmi a závery z neho, ktoré vyústili do rozhodnutia o prepadnutí tovaru, svedčí podľa

sťažovateľa o tom, že colný úrad neposkytol právnu ochranu tomu, kto nadobudol

spotrebiteľské balenie liehu, ktoré bolo riadne označené zákonom určenými kontrolnými

známkami, kto riadne za tovar zaplatil a túto obchodnú operáciu mal aj riadne zaúčtovanú

vo svojej evidencii, a odviedol štátu DPH a daň z príjmu.

9. Sťažovateľ tvrdí, že právne závery najvyššieho súdu vo všetkých bodoch v spojení

s rozsudkom krajského súdu sú neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bolo

uložené prepadnutie tovaru ako opatrenie na zamedzenie daňových únikov na spotrebnej

dani z liehu z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu,

pričom správca dane spoľahlivo a procesne perfektným spôsobom nevyvrátil tvrdenia

sťažovateľa o nadobudnutí liehu. Rozhodnutím colných orgánov bolo podľa sťažovateľa

zasiahnuté do jeho základného práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 46 a čl. 48

a práva podľa dohovoru z už dôvodov uvedených a tiež bolo porušené jeho

základné právo garantované v . Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd ani krajský súd

mu neposkytli garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.

10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci, sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 11. septembra 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi vo výške 254,32 € (1 úkon 127,16 € x 2 právne

úkony podľa vyhl. č. ) a 15,26 € režijný paušál (2 x 7,63 €) spolu

269,58 + 53,92 DPH spolu 323,50 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

11. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 21. februára 2012.

12. Napadnutý rozsudok najvyšší súd odôvodnil týmito závermi: «Z obsahu

predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav tak, ako je

podrobne uvedený v rozsudku krajského súdu a z ktorého vyplýva nasledovné: Colný úrad

Prešov ako prvostupňový správny orgán vydal dňa 20. marca 2009 rozhodnutie

č. 15158/2009 6292 o prepadnutí tovaru v prospech štátu spotrebiteľského balenia liehu:

a to 1/ BOROVIČKA, objem v litroch 1,0, 40% alkoholu, počet kusov SBL 302, 2/ RUN,

objem v litroch 1,0, 40% alkoholu, počet kusov SBL 166, 3/ BRATISLAVSKÁ VODKA

JEMNÁ, objem v litroch 1,0, objem alkoholu 40%, počet kusov SBL 168, ktoré boli

zabezpečené rozhodnutím Colného úradu Prešov zn. zo dňa 09.08.2007

(nadobudlo právoplatnosť dňa 14.09.2007), fyzickej osobe podnikateľovi

, trvalý pobyt , ako vlastníkovi predmetného

tovaru, pretože v konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru

vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob

nadobudnutia tovaru.

Na základe podaného odvolania žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 26308/2009

zo dňa 13. januára 2011 rozhodnutie Colného úradu Prešov podľa § 48 ods. 5 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave finančných orgánov

v znení neskorších predpisov ... potvrdil.

Colné orgány zistili tieto skutočnosti: Dňa 08.08.2007 Colný úrad Prešov, SCÚ

Poprad vykonal daňový dozor u žalobcu v mieste jeho podnikania a kontrolou skladových

priestorov, garáží pri ulici zistil, že v skladovom priestore garáž

skladuje uvedené SBL označené kontrolnými známkami, ktoré pravdepodobne unikli

spoločnosti INTERVIN, spol. s.r.o., Panská 13 (od 24. augusta 2006 Mierová 1),

Bratislava. Žalobca na preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia predmetných balení

predložil faktúru č. 35/06/07 zo dňa 18.06.2007, ktorou preukazoval nadobudnutie

spotrebiteľských balení liehu od spoločnosti TATRA el, s.r.o., Bernoláka 5158, 034 01

Ružomberok. Výrobcom SBL podľa etikiet bola právnická osoba INTERVIN, s.r.o., Prietrž.

Colný úrad Prešov vykonal dokazovanie dožiadaním, miestnym zisťovaním, preveroval

získané informácie prostredníctvom jediného spoločníka a konateľa spoločnosti TATRA el,

s.r.o., , ktorý uviedol, že mu meno spoločnosti TATRA el, s.r.o., nič

nehovorí, nevie že takáto spoločnosť vôbec existuje, ani že je konateľom nejakých

spoločností, podpis na faktúre č. 0256/2007 nie je jeho, žiadne účtovné doklady mu

odovzdané neboli, nikdy neobchodoval s alkoholom a ani nesplnomocnil žiadnu osobu, aby

konala namiesto neho. Poprel teda akékoľvek obchodovanie so spotrebiteľskými baleniami

liehu, resp. vyvíjania akejkoľvek podnikateľskej činnosti. Na preverenie boli predložené aj

faktúry č. 33/05/07 zo dňa 29. mája 2007 a č. 29/04/07 zo dňa 10. apríla 2007, ktoré mali

byť vystavené spoločnosťou TATRA el, s.r.o. a faktúra č. 2007149 zo dňa 20. júna 2007,

ktorú mal vystaviť daňový subjekt

, všetky faktúry vykazujú evidentné znaky zhody s preverovanou faktúrou č. 35/06/07

zo dňa 18.06.2007 (forma faktúry, príjmového dokladu, písmo, odstupy písma, ako aj

veľkosť písma v hlavičke faktúry, zvýraznenie písma v rovnakých častiach faktúr...), avšak

podľa bližšieho popisu predmetných faktúr je zrejmé, že boli vystavené rôznymi osobami,

ktoré nemajú oprávnenie konať za dané spoločnosti. Dožiadaním boli preverované aj

obchodné aktivity spoločnosti TATRA el, s.r.o., Ružomberok, pričom bolo zistené, že táto

spoločnosť na adrese jej sídla Bernoláka 5158/6 Ružomberok nesídli, od 15.01.2007 slúži

ako daňový subjekt, ktorého identifikačné údaje zneužíva neznáma osoba a fiktívnymi

účtovnými dokladmi pokrýva dodávky spotrebiteľských balení liehu vyrobených a

označených kontrolnou známkou spoločnosti INTERVIN, spol. s r.o., Bratislava. Správne

orgány dospeli k záveru, že majiteľ alebo držiteľ tovaru neodstránil pochybnosti, ktoré

viedli k zabezpečeniu tovaru tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 14a ods. 3 zákona č.

a neuniesol dôkazné bremeno, pretože vierohodne nepreukázal subjekt, ktorý

dodal tovar a ani pôvod a spôsob jeho nadobudnutia. ...

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti (upravujúcej „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov“) preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného,

ktorým bol žalobcovi s konečnou platnosťou prepadnutý tovar v prospech štátu.

Najvyšší súd z odvolania zistil, že žalobca neuvádza žiadne nové právne relevantné

tvrdenia a ani nepredkladá, resp. nenavrhuje žiadne dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú

správnosť rozsudku krajského súdu. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa nesprávneho

vyhodnotenia skutkových a právnych záverov prvostupňovým súdom, odvolací súd po tom,

ako sa oboznámil s obsahom predloženého súdneho a administratívneho spisu dospel

k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny a s poukazom na vyššie citované

ustanovenie sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, ktoré je

úplné, výstižné, reagujúce na všetky námietky žalobcu, a preto nebude opakovať pre

účastníkov konania známe fakty, a len na doplnenie dodáva.

V danej veci rozhodujúce je, či žalobca preukázal alebo nepreukázal právne

relevantným spôsobom pôvod a spôsob nadobudnutia spotrebiteľských balení liehu ak tvrdí,

že za jediný a vierohodný dôkaz považujú správne orgány skutočnosť, že doklad, t.j. faktúra

č. 35/06/07 dňa 18.06.2007, bol vystavený osobou, konateľom a spoločníkom daňového

subjektu TATRA el, s.r.o., ktorý sa nachádzal vo vyšetrovacej väzbe a nesplnomocnil žiadnu

osobu, aby konala namiesto neho, teda ako jediná oprávnená osoba nemohol za spoločnosť

konať a doklad vystaviť. Naviac brat žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že osoby, od

ktorých SBL prevzal nepozná, nevie ich identifikovať.

V rámci dokazovania vykonávaného v súlade s

správny orgán nestaval na nepodložených domnienkach, ale právne závery rozhodnutia

podložil konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov

predložených žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29

ods. 8 ). Dôkazná povinnosť nie je na správcovi dane, ani na

žalovanom, ale na žalobcovi. Colné orgány spochybnili dodanie tovaru daňovým subjektom

TATRA el, s.r.o., preto ak žalobca tvrdil, že tovar od neho nakúpil, bolo jeho povinnosťou

skutočnosť, že tovar dodala osoba uvedená na predkladanej faktúre aj preukázať. Nestačí

len preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie zo strany colného

úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým

subjektom. ...

Rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu obsahujú všetky

zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach

zákona a logického uvažovania, dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na

všetko, čo v konaní vyšlo najavo, v zmysle zásady zakotvenej v ustanovení § 2 zákona

č. Vierohodnosť, správnosť a úplnosť dokladov faktúry č. 35/06/07 zo dňa

18.06.2007, ktorou žalobca preukazoval nadobudnutie SBL od spoločnosti TATRA el, s.r.o.,

bola spochybnená a vyvrátená, pretože subjekt uvedený na dokladoch nebol totožný

so skutočným dodávateľom tovaru.

Postup a rozhodnutie správnych orgánov, ako aj krajského súdu, ktorý nezistil dôvod

na zrušenie rozhodnutia pre nedostatočne zistený skutkový stav a nestotožnil sa ani

s námietkou, že konanie bolo účelové, je správny a konformný so

a . Colné orgány vydali rozhodnutie na základe dostatočne

zisteného skutkového stavu a je odôvodnené tak, že poskytuje skutkovú a právnu oporu

výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá

v spojení s , potvrdil.»

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

IV.

15. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že najvyšší súd neposkytol ochranu

jeho ústavným právam, keď sa nevysporiadal so skutočnosťou, že správne orgány (i)

rozhodli o prepadnutí tovaru vo vlastníctve sťažovateľa bez náležitého zistenia skutkového

stavu, (ii) pri rozhodovaní nezohľadnili námietky sťažovateľa predložené počas správneho

konania, (iii) neumožnili sťažovateľovi byť prítomným pri výpovedi svedkov a (iv) preniesli

v nesúlade so dôkazné bremeno na sťažovateľa.

1. K rozsahu namietaného porušenia ústavných práv

16. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom

namietaného porušenia označených ústavných práv v petite a odôvodnení sťažnosti.

17. Z obsahu sťažnosti je možné vyčítať, že sťažovateľ označil viaceré články

(čl. 20, čl. 46, čl. 48), k porušeniu ktorých malo dôjsť vydaním napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu. K viacerým z nich ( a ) však neuvádza podrobnejšiu

argumentáciu a ani sa v petite sťažnosti nedomáha vyslovenia ich porušenia.

18. Reflektujúc tieto skutočnosti, ústavný súd posúdil sťažnosť s ohľadom na v petite

namietané porušenie základného práva garantovaného a 2 a práva v

ods. 1 dohovoru, ktorých sa týka aj samotná argumentácia sťažovateľa predložená v obsahu

sťažnosti.

2. K relevantnej právnej úprave

19. V záujme komplexného pohľadu na problematiku je korektné upozorniť, že

problematiku v intenciách v rekapitulácii uvedeného skutkového stavu k dnešnému dňu

reguluje primárne o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“),

konkrétne § 40 až § 42 (zabezpečenie veci a prepadnutie veci), ktorý nahradil zákon

č. ( korešponduje s až daňového

poriadku), a zároveň o spotrebnej dani z alkoholických nápojov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý nahradil zákon

č.

3. Všeobecne k princípom základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

21. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

22. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ), najmä

s ustanovením v znení

neskorších predpisov, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

23. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,

rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

24. K ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje

primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä ) splnených

podmienok na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení

zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na

podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí

rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia

orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

(porov. napr. ).

25. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

4. K námietke nedostatku náležitého zistenia skutkového stavu

26. Podľa sťažovateľa najvyšší súd pochybil, keď nereflektoval skutočnosť, že

správne orgány rozhodli vo veci sťažovateľa bez náležitého zistenia skutkového stavu.

27. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov

a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia

uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal

správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym

konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné

identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porov. Vernarský, M.

Procesné zásady daňového konania. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

2009. s. 11, 24 – 25 a nasl.).

28. Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane

vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom

dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na

skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy

daní a v priebehu konania.

29. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že colný úrad v priebehu správneho

(daňového) konania, súčasťou ktorého bol vykonaný daňový dozor (

Z. z.), vykonal dokazovanie okrem listinných dôkazov aj dožiadaním Colného úradu Žilina

z 26. novembra 2007 o vykonanie miestneho zisťovania na preverenia dokladu – faktúry č.

z 18. júna 2007, ako aj dožiadaním Colného úradu Nitra z 11. januára 2009.

Dožiadaný Colný úrad Žilina vypočul 10. augusta 2007 svedka , ktorý sa od

24. apríla 2007 nachádzal v tom čase vo vyšetrovacej väzbe a ktorý sa podľa listín

uložených v obchodnom registri Okresného súdu Žilina 15. januára 2007 stal jediným

spoločníkom a konateľom spoločnosti TATRA el, s. r. o., ktorá vydala označenú faktúru

predloženú správnemu orgánu (správcovi dane). Colný úrad Žilina zároveň zaslal vo svojej

odpovedi colnému úradu z 3. januára 2008 aj vyjadrenie a popis zistení, ku ktorým dospel

na základe preverovania listinných dôkazov (faktúr) a obchodných aktivít spoločnosti

TATRA el, s. r. o. Ďalej mali správne orgány k dispozícii aj zápisnicu o výsluchu

(bývalý spoločník spoločnosti TATRA el, s. r. o.) z 10. augusta 2007,

ktorý vykonal Colný úrad Žilina.

30. Colné riaditeľstvo (prerokúvajúce odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu

colného úradu) vychádzalo pri vydaní rozhodnutia aj z listín zaslaných colnému úradu

v dňoch 1. júna 2009, 3. júna 2009 a 28. mája 2009 Krajským riaditeľstvom Policajného

zboru v Žiline, odborom ekonomickej kriminality, týkajúcich sa vystavených faktúr

spoločnosťou TATRA el, s. r. o., výpovedí svedkov, podanej obžaloby a informácií o vedení

trestného stíhania pre únik 996 900 kusov kontrolných známok a následný predaj

spotrebiteľských balení liehu, ktoré boli týmito kontrolnými známkami označené.

31. Tieto skutočnosti všeobecné súdy pri preskúmavaní rozhodnutí správnych

orgánov akcentovali v odôvodneniach svojich rozhodnutí (rozsudkov). Všeobecné súdy

svoje závery formulovali aj na základe poznatkov získaných z administratívneho spisu

(s. 11 a nasl. rozsudku krajského súdu). Poznatky získané v priebehu daňového konania

a skutkový stav ustálený správnymi orgánmi, ako aj jeho vyhodnotenie týmito správnymi

orgánmi najvyšší súd (ako aj krajský súd) akcentoval, posúdil a vyvodil závery obsiahnuté

v napadnutom rozsudku.

32. Ústavný súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno

označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické

s ohľadom zistený skutkový stav alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové

skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o žalobe sťažovateľa.

5. K nezohľadneniu námietok sťažovateľa v správnom konaní

33. Ťažiskovými námietkami sťažovateľa v správnom (daňovom) konaní bolo

poukázanie na faktúru a tvrdenie, že lieh nadobudol v súlade so zákonom. Uvedené

námietky uviedol aj v podanom odvolaní proti rozhodnutiu colného úradu.

34. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj

v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom smere,

že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami

účastníka vysporiadal.

35. Za relevantné námietky je potrebné považovať všetky námietky účastníka

daňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením opierajúcim sa o zákonné

ustanovenia, alebo v nich poukazuje na skutkové súvislosti, z ktorých si vytvoril svoj

právny záver (porov. v tomto smere rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníka

daňového konania sa ústavný súd stotožňuje).

36. Správne orgány v odôvodnení rozhodnutí reagovali na námietky sťažovateľa

takto:

Poukázali na výpoveď svedkov a , na skutočnosť, že

jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti TATRA el, s. r. o., bol od 15. januára 2007

, ktorý nemohol vystaviť faktúru č. 35/06/07 z 18. júna 2007, keďže sa

nachádzal toho času vo väzbe, a ktorý vo výpovedi sám uviedol, že účtovné doklady mu

neboli nikdy fyzicky odovzdané a nikoho nesplnomocnil na konanie v mene spoločnosti

TATRA el, s. r. o., ďalej poukázali na skutočnosť, že sídlo spoločnosti TATRA el, s. r. o., je

na predmetnej faktúre uvedené nesprávne a spoločnosť TATRA el, s. r. o., na uvedenej

adrese nesídli. Správne orgány (najmä colné riaditeľstvo) poukázali aj na ďalšie skutočnosti

týkajúce sa kontrolných známok, ktorými je spotrebiteľské balenie liehu označené.

37. Na uvedené odôvodnenie a vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa zo strany

správnych orgánov poukázal v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd (s. 5 až 7 napadnutého

rozsudku), pričom sám najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na

námietky sťažovateľa.

38. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno ani v tomto ohľade označiť za arbitrárny v tom smere, že by

závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o žalobe sťažovateľa alebo nezohľadnil tvrdenia

sťažovateľa o nevysporiadaní sa s jeho námietkami v správnom konaní.

6. K námietke neumožnenia prítomnosti sťažovateľa pri výpovedi svedkov

39. Sťažovateľ uvádza, že správne orgány mu neumožnili byť pri výpovedi svedkov v

správnom konaní, čím mu znemožnili reagovať na ich tvrdenia a klásť im otázky. Túto

procesnú chybu nereflektoval ani najvyšší súd, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu

jeho ústavných práv. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 15 ods. 5 písm. e) zákona

č. [v čase výkonu daňového dozoru a daňového konania bolo právo daňového

subjektu klásť svedkom otázky upravené v písm. d), pozn.].

40. Podľa (účinného do 31. 8. 2007, t. j. v čase

výkonu daňového dozoru u sťažovateľa) daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová

kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného

poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní,

e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,

prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

f) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej

dobe.

41. Najprv je potrebné poukázať na skutočnosť, že v rámci výkonu daňového dozoru

u sťažovateľa [ten bol vykonaný podľa v tom čase platného a účinného § 45 zákona

č. , a teda nie podľa ustanovení o daňovej kontrole v zmysle zákona

č. 511/19912 Zb., aj keď na správu dane podľa sa v čase výkonu

daňového dozoru subsidiárne použil (

Z. z. účinného do 28. 2. 2009)] sa neuskutočnilo ústne pojednávanie za prítomnosti

svedkov, ale miestne zisťovanie. To znamená, možnosť sťažovateľa uplatniť zákonné právo

vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane ani nemohla byť v tomto prípade aktivovaná,

keďže zamestnanec správcu v priebehu daňového dozoru (vykonaného v mieste podnikania

sťažovateľa) nevypočúval svedkov a ani sa nekonalo ústne pojednávanie.

42. Ústavný súd k námietke sťažovateľa ďalej uvádza, že colný úrad

v prvostupňovom správnom konaní 27. mája 2008 a 15. augusta 2008 zaslal sťažovateľovi

výzvu na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam, t. j. aj výpovedi svedka

a iným zisteniam dožiadaného Colného úradu Žilina. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho

právneho zástupcu k zisteným skutočnostiam vyjadril 27. augusta 2008 a 16. septembra

2008. Zároveň právny zástupca sťažovateľa nazrel 28. augusta 2008 do spisu. Sťažovateľovi

teda nebolo odopreté právo reagovať na výpovede svedka a zistené skutočnosti, sťažovateľ

mal možnosť právnej argumentácie a obrany proti tvrdeniam svedka, ako aj zisteným

skutočnostiam.

43. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že dožiadaný Colný úrad Žilina vykonal

výsluch svedkov a 10. augusta 2007 v rámci vlastnej

činnosti (t. j. nie na základe dožiadania colného úradu), keďže colný úrad zaslal Colnému

úradu Žilina výzvu na poskytnutie súčinnosti až 26. novembra 2007. Inak povedané, Colný

úrad Žilina viedol vlastné daňové konanie nezávisle na colnom úrade, v rámci ktorého

vykonal ústne pojednávanie so svedkami a bolo povinnosťou Colného úradu Žilina umožniť

dotknutým daňovým subjektom (s ktorými sa v daňovom konaní konalo alebo konať malo)

byť prítomní na ústnom pojednávaní (ústavný súd však v tomto konaní nehodnotí

a neuzatvára, či týmto daňovým subjektom mal byť aj sťažovateľ, keďže predmetom konania

všeobecných súdov nebol prieskum daňového konania vedeného Colným úradom Žilina).

44. Hic et nunc ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ ani v žalobe o preskúmanie

rozhodnutí správnych orgánov, ako ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

nenamietal, že nebol prítomný pri vypočutí svedkov a nemal možnosť vyjadriť sa k zisteným

podkladom (výpovediam svedkov). Túto námietku vzniesol prvýkrát až pred ústavným

súdom.

45. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nepochybil pri

vydávaní napadnutého rozsudku a jeho postup v konaní a následné vydanie napadnutého

rozsudku nemožno považovať za ústavne neudržateľné, keďže správne vyhodnotil všetky

skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci, ako aj námietky sťažovateľa uplatnené v tomto

smere v podanom odvolaní.

7. K preneseniu dôkazného bremena na sťažovateľa

46. Sťažovateľ taktiež kladie dôraz na argumentáciu, podľa ktorej v daňovom konaní

začatom ex officio nie je možné preniesť dôkazné bremeno na daňový subjekt, ale toto

zaťažuje výlučne správcu dane (správny orgán).

47. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v priamom kontraste k sťažovateľom

uvádzanému argumentu uviedol, že „dôkazná povinnosť nie je na správcovi dane, ani na

žalovanom, ale na žalobcovi (t. j. sťažovateľovi, pozn.)“.

48. Podľa (účinného do 31. 8. 2007, t. j. v čase

výkonu daňového dozoru u sťažovateľa, ako aj v čase po 31. 8. 2007) daňový subjekt

preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je

povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

49. Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 29 ods. 8 zákona

č. je obsiahnuté v , ktoré v čase jeho platnosti a účinnosti reglementovalo

proces dokazovania v daňovom konaní vedenom správcom dane. V procese dokazovania

podľa sa nerozlišuje, či bolo daňové konanie začaté z úradnej

povinnosti alebo na základe návrhu ( ). Proces

dokazovania podľa súvisí so základnou zásadou daňového

konania, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo ( ).

50. V tomto ohľade je sťažovateľova námietka, že v prípade začatia daňového

konania ex officio je daňové bremeno na strane správcu dane (v smere nezaťaženia

daňového subjektu dôkazným bremenom), neopodstatnená. Avšak pre komplexné

uchopenie nastoleného problému je potrebný analytickejší pohľad na obrátené dôkazné

bremeno v daňovom konaní.

51. K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá tuzemská aj

zahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J. Dokazování

v daňovém řízení. 2. přepracované vydání. Praha: ASPI, 2005. 184 s.; Sochorová, V.

Specifika dokazování v daňovém řízení. Praha: C. H. Beck, 2013. 208 s.; všeobecne

k daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl. Praha: Wolters

Kluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha: C. H. Beck, 2015. 750 s.).

52. Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),

na ktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení

důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že

daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň

přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese

i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty

skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. ,

všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení

prokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např.

rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. ,

č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. , ze dne 16. 7. 2009, čj.

83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 124, všechna rozhodnutí tohoto

soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně

bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich

předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,

čj. , ze dne 31. 12. 2008, čj. ). Správce daně proto může

vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví

a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)

daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho

pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou

v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen

prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce

daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti

o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné

rozsudky čj. , čj. 86, čj. 124, nález

Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. ).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným

skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení

a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu

případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje

zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“

53. Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku

sp. zn. z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. zo 14. júna

2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).

54. Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné poukázať

aj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republiky Nemecko a odkázať

na rozhodnutie Spolkového finančného súdu (Der Bundesfinanzhof) sp. zn V R 48/04 z 19.

4. 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní týkajúcom sa

DPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci svojej povinnosti kooperácie

preukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri bod 65 uvedeného rozhodnutia;

rozhodnutie dostupné na http://www.bundesfinanzhof.de/).

55. S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na prax

z oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesť

rozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King [1925]

SCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena na

strane daňového subjektu v daňovom (odvolacom) konaní (pozri stranu 50 citovaného

rozhodnutia dostupného na http://scc csc.lexum.com/scc csc/en/nav.do; k tomu porov. aj

Innes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions: The Role and Evolution

of Burden of Proof in Income Tax Appeals. In: Canadian Tax Journal/Revue Fiscale

Canadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).

56. Aplikujúc tieto závery na prerokovávanú vec sťažovateľa, je potrebné primárne

odkázať aj na ďalšiu zákonnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na skutkový stav

v sťažovateľovej veci.

57. Podľa (účinného v čase rozhodovanie

správnych orgánov) zamestnanec správcu dane môže zabezpečiť tovar a veci nevyhnutne

potrebné na preukázanie skutočností pri správe daní; správca dane a daňový subjekt je

povinný zabezpečený tovar a veci riadne opatrovať. Toto opatrenie sa využije najmä vtedy,

ak chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich množstva, ceny,

kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich dovozom alebo

nákupom. Veci, ktoré nie je možné na mieste spoľahlivo zabezpečiť, môže správca dane

na náklady ich majiteľa alebo držiteľa nechať previezť na miesto vhodné na tento účel. Ak je

to pre dokazovanie nevyhnutné, môže zamestnanec správcu dane bezodplatne odobrať na

účely bližšej obhliadky alebo expertízy vzorky zabezpečených vecí. Odobraté vzorky sa po

expertíze či obhliadke vrátia, ak to ich povaha pripúšťa. Pri zabezpečovaní tovaru a veci sa

postupuje primerane podľa § 36.

Podľa (účinného v čase rozhodovanie správnych

orgánov) ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia o ich zabezpečení odstráni pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru

alebo veci, správca dane vydá rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o zabezpečení tovaru alebo

veci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno

odvolať. Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru

a veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí tohto tovaru alebo veci v prospech štátu.

Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci sa možno odvolať.

58. V uvádzanom skutkovom stave sťažovateľ na preukázanie pôvodu nadobudnutia

tovaru (spotrebiteľského balenia liehu) predložil správcovi dane faktúru, ktorú však správca

dane vyhodnotil ako nevierohodnú. V tomto je potrebné poukázať na čl. 246 Smernice Rady

2006/112 ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý

ukladá daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé

obdobie uchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich

obsahu, ako aj ich čitateľnosť“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa

alebo vyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku

§ 71 zákona o DPH, a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný

skutkový stav (v čase konania daňového dozoru u sťažovateľa 8. augusta 2007 bola uvedená

povinnosť zabezpečiť vierohodnosť faktúry upravená v § 76 ods. 4 zákona o DPH, pozn).

59. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa

rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene

dodávateľa vyhotovila faktúru.

Podľa § 76 ods. 4 zákona o DPH účinného do 30. septembra 2007 osoby podľa

odsekov 1 až 3 sú povinné pri uchovávaní faktúr zaručiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť

obsahu a čitateľnosť faktúry po celú dobu úschovy.

60. K tomu ústavný súd nota bene poznamenáva, že daňový subjekt má možnosť

overiť si totožnosť dodávateľa o. i. aj jednotlivými právnymi i technickými nástrojmi, ktoré

mu na tento účel právny poriadok a činnosť orgánov verejnej správy poskytujú (obchodný

a živnostenský register, medzinárodný systém VIES, zoznam daňových subjektov

registrovaných pre DPH a overenie IČ DPH cez portál finančnej správy, ďalej v širšom

porovnanie údajov na zmluvách o dodaní tovaru, objednávkových formulároch,

prepravných dokumentoch, dokumentoch o platbe, dokumentoch o prijatí tovaru, údaje

v účtovných záznamoch a pod.).

61. Čo sa týka povinnosti daňového subjektu uloženej ,

spojitosť je možné nájsť aj v § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá (a rovnako ukladal aj v čase

výkonu daňového dozoru u sťažovateľa dňa 8. augusta 2007) daňovému subjektu povinnosť

viesť podrobné záznamy o dodaných tovaroch a službách. Inak povedané, zákon o DPH

ukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a v rámci daňovej kontroly je

povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru.

62. Prevedené na skutkový stav v sťažovateľovej veci, pri vykonaní daňového dozoru

správcom dane bol sťažovateľ povinný preukázať nadobudnutie tovaru (spotrebiteľského

balenia liehu) záznamom o dodanom tovare (napr. faktúrou alebo inými záznamami).

Sťažovateľ na tento účel predložil faktúru č. 35/06/07 z 18. júna 2007. V tomto okamihu

bolo na správcovi dane, aby v prípade, že mal pochybnosti o pravosti faktúry alebo

pochybnosti o iných skutočnostiach súvisiacich s dodaným tovarom a predkladaným

záznamom, konkretizoval svoje zistenia, pochybnosti a výhrady. Colný úrad tak učinil

zaslaním výzvy 27. mája 2008 a 15. augusta 2008 sťažovateľovi, v ktorej ho oboznámil

so zistenými skutočnosťami (výpoveď svedka , skutočnosti týkajúce sa

kontrolných známok, skutočnosti týkajúce sa sídla obchodnej spoločnosti TATRA el,

s. r. o.), na základe ktorých existovali dôvodné pochybnosti o nadobudnutí tovaru

(spotrebiteľského balenia liehu) v súlade s predloženou faktúrou. V tomto momente konania

bolo na sťažovateľovi, aby preukázal svoje tvrdenia o pravosti faktúry a spôsobe

nadobudnutia tovaru od konkrétneho dodávateľa, a teda preukázal vierohodnosť a správnosť

účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu aj inými dôkaznými

prostriedkami než vlastným účtovníctvom a záznamami. Sťažovateľ však vo svojom

vyjadrení poukázal len na nevierohodnosť výpovede svedka, nezrovnalosti so zápisom

v obchodnom registri, hypotézu o potenciáli tretej osoby konať za obchodnú spoločnosť.

Tieto tvrdenia však správne orgány vyhodnotili ako nedostatočné na preukázanie pôvodu

a spôsobu nadobudnutia tovaru.

63. S týmito závermi sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyšší súd v napadnutom

rozsudku. Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto smere vytknúť

lakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania v daňovom konaní

v spojitosti s vecou sťažovateľa, keďže najvyšší súd výstižne k tejto právnej otázke uviedol:

„V rámci dokazovania vykonávaného v súlade s správny

orgán nestaval na nepodložených domnienkach, ale právne závery rozhodnutia podložil

konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov predložených

žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8

). Dôkazná povinnosť nie je na správcovi dane, ani na žalovanom,

ale na žalobcovi. Colné orgány spochybnili dodanie tovaru daňovým subjektom TATRA el,

s.r.o., preto ak žalobca tvrdil, že tovar od neho nakúpil, bolo jeho povinnosťou skutočnosť,

že tovar dodala osoba uvedená na predkladanej faktúre aj preukázať. Nestačí len

preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie zo strany colného

úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým

subjektom.“ Pravdou je, že právnym záverom najvyššieho súdu chýba vo vzťahu k právnej

otázke dôkazného bremena na strane daňového subjektu analytickejšie pozadie utvárania

právneho názoru najvyššieho súdu a podloženie jeho záverov odkazom na konkrétne

zákonné povinnosti daňového subjektu v daňovej oblasti, avšak toto konštatovanie nerobí

z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu arbitrárne, eventuálne neústavné rozhodnutie.

64. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverov

ústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie

porušenia ústavných práv sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

8. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

65. Právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom

konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť

jadra výsad verejnej moci (hard core of public authority prerogatives) (porov. Jussila

v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini

v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 – 31).

Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za

konanie trestné.

66. Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1

dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť, že správnym

orgánom uložená „sankcia“ (prepadnutie tovaru) bola v sťažovateľovom prípade

preventívneho charakteru (teda nebola preventívno represívneho charakteru, t. j. nie je

naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých

naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru

a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porov. Engel and

Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna

ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

9. Záver

67. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa obmedzuje predovšetkým

na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich

procesného postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. ,

, , ).

68. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015