Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)II. ÚS 506/2016
PDF · 555.62 KB
No categories available
II. ÚS 506/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., Bernolákova 11/3040, Trenčín, zastúpenej advokátom
JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 133-137/2013 z 1. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o.,
Bernolákova 11/3040, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Sžf 133-137/2013 z 1. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na základe oznámenia začal u nej Daňový úrad
Trenčín (ďalej len „daňový úrad“) vykonávať 8. októbra 2009 daňovú kontrolu na daň
z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január – apríl 2008 a jún –
november 2008. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 16. septembra
2010, ku ktorému podala vyjadrenie. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním
protokolu 8. októbra 2010.
Daňový úrad následne 12. októbra 2010 vydal rozhodnutia – dodatočné platobné
výmery, ktorými určil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
august 2008 v sume 244 970,35 €, za september 2008 v sume 711 113,49 €, za október 2008
v sume 331 005,90 € a za november 2008 v sume 386 344,15 €.
Proti týmto rozhodnutiam daňového úradu podala sťažovateľka odvolania, o ktorých
rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
rozhodnutiami z 13. septembra 2011, ktorými potvrdilo rozhodnutia daňového úradu.
Následne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
žalobu z 22. novembra 2011, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového
riaditeľstva.
Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 13 S 103/2011-139 z 3. júla 2013 tak,
že ju zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. augusta 2014 tak, že ho potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„Sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
uplatnila tieto podstatné námietky:
(a) Neposkytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie sa k dodatku k protokolu, čím
došlo k porušeniu kogentných ustanovení zák. č. 511/1992 Zb., ako i ústavného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom.
(aa) Vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, napriek tomu že daňové
konanie je dvojstupňové, čím došlo k porušeniu ustanovení zákona o správe daní
2
a poplatkov, čím bola sťažovateľke odňatá možnosť konať ako účastník konania
v prvostupňovom konaní, čím došlo tiež k porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti a možnosti vyjadriť
sa k vykonávaným dôkazom.
(aaa) Sťažovateľka namietala, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom
stanovenej lehote, pretože rozhodnutie nadriadeného orgánu o predĺžení lehoty na
vykonanie daňovej kontroly bolo nezákonné.
(aaaa) Ďalej sťažovateľka namietala nezákonnosť vykonávaných dôkazov,
nesprávnosť ich hodnotenia jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, a nesprávnosť rozsahu
dokazovania a nesprávnosť smerovania dokazovania. Tieto námietky spočívali v tom, že
správca dane použil dôkazy, ktoré vôbec neboli vykonané v rámci daňovej kontroly,
vychádzal z dôkazov, ktoré sa netýkali sťažovateľky, ale iných subjektov, a niektoré dôkazy
boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom. Tým došlo k porušeniu zásady
voľného hodnotenia dôkazov. ...
Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými
a ústavne nekonformnými právnymi závermi krajského súdu a k podstatným námietkam
sťažovateľky prijal takéto závery, príp. k niektorým námietkam sťažovateľky sa vôbec
nevyjadril:
(a) Odvolací súd sa námietkou sťažovateľky na neposkytnutie lehoty na vyjadrenie sa
k dodatku k protokolu v dôvodoch napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal.
(aa) Námietku sťažovateľky, spočívajúcu v tom, že neprebehlo prvostupňové konanie,
keď daňové orgány sa touto námietkou náležite nezaoberali, najvyšší súd ponechal bez
povšimnutia a uvedenia akýchkoľvk dôvodov.
(aaa) Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí na námietku sťažovateľky o nedodržaní
lehoty na vykonanie daňovej kontroly, z dôvodu jej nezákonného predĺženia nadriadeným
orgánom, neuviedol žiadne dôvody.
(aaaa) Pokiaľ sa týka námietky zákonnosti vykonania dôkazov a ich hodnotenia,
najvyšší súd sa stotožnil v plnom rozsahu so závermi krajského súdu, ktorý sa zasa stotožnil
so závermi daňových orgánov. Najvyšší súd nezistil nezákonnosť vykonaných dôkazov
a prípadné nesprávne vyhodnotenie ich obsahu.“
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd realizoval súdny prieskum v predmetnej veci
len formalisticky, relevantné právne normy daňového práva aplikoval tak, že poprel ich
zmysel a účel. Namieta tiež, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne
odôvodnený. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú
odpoveď na jej námietky, preto je tento rozsudok nepreskúmateľný pre neexistenciu
dôvodov.
Sťažovateľka poukazuje na to, že daňový úrad nepostupoval v súlade s § 15 ods. 16
a § 41 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 511/1992 Zb.“), ktorý bol účinný v rozhodnom období. V tejto súvislosti
uvádza:
„Pri primeranom použití citovaných ustanovení, keď dôkazné bremeno sa presunulo
na správcu dane, bolo povinnosťou správcu dane, ak mal pochybnosti o správnosti, úplnosti
a pravdivosti predložených dokladov, tieto pochybnosti a dôvody týchto pochybností
oznámiť daňovému subjektu a umožniť mu vyjadriť sa k nim, podať vysvetlenie, podať návrh
dôkazov alebo priamo predložiť dôkazy. V tejto veci však správca dane takýto postup
nedodržal, žiadne pochybnosti až do doručenia protokolu sťažovateľke v podstate
neoznámil, čím konal svojvoľne a v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Navyše, vykonával
dokazovanie a vyhľadávaciu činnosť bez toho, aby sťažovateľka o dôvodoch tohto
dokazovania, jeho rozsahu a podstate čokoľvek vedela. Správca dane teda sťažovateľke
neoznámil svoje pochybnosti a dôvody týchto pochybností o skutkových zisteniach, čím
sťažovateľke znemožnil brániť sa. Týmto nezákonným postupom správca dane sťažovateľke
v podstate zabránil brániť sa v daňovom konaní, tak prvostupňovom ako i odvolacom, proti
jeho pochybnostiam, keďže o nich vôbec nevedela.“
Sťažovateľka namieta, že nemala časový priestor na vyjadrenie sa k skutočnostiam
uvedeným v dodatku k protokolu o daňovej kontrole, „keď tento bol sťažovateľke doručený
4
na ústnom pojednávaní 8. 10. 2010 a o dva pracovné dni, t. j. 12. 10. 2010 bolo vydané
prvostupňové rozhodnutie.
Pre zvýraznenie sťažovateľka dodáva, že v podstate existuje len jeden protokol
z daňovej kontroly ako celok (vrátane dodatku).
V súlade s týmto názorom je i judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý v náleze
III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010 dospel k záveru, že ak daňová kontrola nebola vykonaná
v súlade so zákonom, protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť...
... dodatok k protokolu je takisto ako protokol dôkazným prostriedkom a vzťahujú sa
na neho všetky ustanovenia, týkajúce sa protokolu, teda i možnosť sťažovateľky vyjadriť sa
k nemu v zákonom stanovenej lehote podľa § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb. Pokiaľ
najvyšší súd namieta, že právna úprava nepočíta s poskytnutím lehoty pri dodatku
k protokolu, podľa názoru sťažovateľky takáto úprava vôbec nie je potrebná, keďže dodatok
k protokolu je v podstate protokolom a platí preň právna úprava na protokol.“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že v prerokúvanej veci sa neuskutočnilo prvostupňové
vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb., pričom konajúce súdy sa s touto
námietkou nijako nevysporiadali. Ďalej sťažovateľka uvádza:
„Na základe uvedeného treba vykladať formuláciu obsiahnutú v § 15 ods. 13
poslednej vete zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorej doručenie protokolu podľa odseku 12
sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu na dani, ako prvý úkon
v konaní v zmysle citovaného ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., na základe
ktorého sa účastník konania dozvie, aká povinnosť sa od neho požaduje splniť, tzn. v akej
výške, na akom právnom základe a na akých dôvodoch.
Takáto procesná situácia umožňuje účastníkovi konania rozhodnúť sa, či využije
všetky prípustné prostriedky, alebo nie. V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo
využiť prostriedky obrany v začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu
vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa
§ 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. Účelom prerokovania protokolu je vnútorná revízia
protokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Opačný výkladový prístup by znamenal
negáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktoré ju odlišuje od daňového konania
[najmä vymedzenie rozsahu práv a povinností daňového subjektu od rozsahu jeho práv
a povinností v daňovom konaní a striktné pridržiavanie sa označovania kontrolovaný
daňový subjekt namiesto účastník konania (§ 6 zákona č. 511/1992 Zb.)]...
Sťažovateľka nikdy netvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom daňovom konaní je
potrebné zopakovať dôkazy, vykonané v daňovej kontrole, pretože takýto názor nemá žiadnu
oporu v platnej právnej úprave. Tvrdí však, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou
správcu dane umožniť sťažovateľke odstrániť protichodné názory, v súvislosti so závermi
daňovej kontroly, uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadrením sťažovateľky
k protokolu. V tomto prípade správca dane teda nezákonným postupom neumožnil
sťažovateľke tieto rozpory odstrániť, čím porušil jej ústavné právo podľa čl. 46 ods. 2
Ústavy SR.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka nezákonným postupom správcu dane
mala odňatú možnosť konať ako účastník prvostupňového daňového konania, keď pri
výkone daňovej kontroly táto bola vykonávaná takmer bez akejkoľvek súčinnosti
so sťažovateľkou, prvostupňové daňové vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo a odvolacie
konanie prebehlo bez akejkoľvek účasti sťažovateľky. Keď daňová kontrola bola ukončená
08. 10. 2010 prerokovaním protokolu a rozhodnutie bolo vydané 12. 10. 2010, nemalo kedy
byť uskutočnené prvostupňové daňové vyrubovacie konanie.“
Sťažovateľka túto argumentáciu podporuje s odkazom na nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006 a na vysokoškolskú učebnicu „Daňové právo
Slovenskej republiky autora Vladimíra Babčáka, vydavateľstvo Epos, strana 420“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie
daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., „pretože k predĺženiu lehoty
na vykonanie daňovej kontroly nadriadeným orgánom došlo nezákonne.
... Z obsahu spisu, tak ako konštatuje aj najvyšší súd, vyplýva, že dôvodom na
predĺženie lehoty, ktorý uviedol správca dane vo svojej žiadosti o predĺženie lehoty, je
vykonávanie dôkazov, teda nie zložitosť prípadu. Podľa názoru sťažovateľky práve správca
dane nekoncentrovanosťou a nekoordinovanosťou vykonávania dokazovania nestíhal
6
vykonať daňovú kontrolu výlučne jeho zavinením, pretože dôkazy, ktoré vykonával po pol
roku, mohol vykonať už v zákonnej lehote na samom začiatku daňovej kontroly. Keď
nadriadený orgán predĺžil z dôvodu vykonávania dokazovania lehotu na výkon daňovej
kontroly, použil iný než zákonný dôvod pre svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti nemôže
obstáť ani tvrdenie najvyššieho súdu, že ide o úvahu nadriadeného orgánu, ktorú súd
nemôže preskúmavať, pretože nejde o úvahu, ale o zjavné vybočenie z platnej právnej
úpravy, čo je v rozpore so základným ústavným princípom uvedeným v čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, keď rozšíril, resp. zmenil zákonné dôvody predĺženia daňovej kontroly.“.
Sťažovateľka tiež namieta spôsob, akým daňový úrad vykonal dôkazy a ako tieto
dôkazy hodnotil, pričom argumentuje, že „nemôžu byť zákonné dôkazy, ktoré boli správcom
dane vykonané pred výkonom daňovej kontroly v úplne iných konaniach a v iných
súvislostiach, pričom o vykonávaní týchto dôkazov sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť,
a ani sa ich nemohla zúčastniť...
V tejto súvislosti sťažovateľka tiež namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov.
Najvyšší súd na túto námietku vôbec nereaguje, čím nedáva relevantnú odpoveď na
podstatu námietky sťažovateľky...“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že daňový úrad sa v rámci dokazovania zameral na
preukazovanie skutočností, ktoré nesúviseli s jej činnosťou a ktoré ona nemala možnosť
preukázať. Podľa sťažovateľky „správca dane zisťoval dôkazy, či dodávatelia, odberatelia
a ich subdodávatelia sťažovateľky si plnili svoje daňové povinnosti vedením účtovníctva
a pod., čo v súvislosti s preukázaním našej dodávky tovaru nemá nič spoločné. Porušenie
povinnosti iného daňového subjektu nesmie byť prenášané v neprospech sťažovateľky.
V tejto súvislosti poukazujeme na podstatnú skutočnosť pre posúdenie celej veci, že
správca dane nám príjem z týchto obchodov v plnom rozsahu uznal, keď sme spracované
zlato predali našim odberateľom v rovnakom množstve a v krátkom časovom slede, čím
uznal, že tovar sme museli nadobudnúť a tento použiť v rámci našej obchodnej činnosti.
Taktiež uznal, že spoločnosť sťažovateľky je zdaniteľnou osobou a je nesporné, že naši
dodávatelia i odberatelia boli takisto zdaniteľnými osobami.
V uvedených súvislostiach poukazujeme na ustálenú záväznú judikatúru ESD, keď
poukázal na základný princíp fungovania DPH v rámci EÚ, v rámci ktorého odoprieť právo
na vrátenie odpočtu DPH je len výnimočné, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba sa
priamo zúčastnila na daňovom podvode alebo postupovala zneužívajúcim spôsobom, alebo
ak o takomto podvodnom konaní vedela alebo vedieť mohla.
Uvedená záväzná konštantná judikatúra ESD konštatuje, že nie je v súlade s režimom
práva na odpočet dane, stanoveným v smernici, potrestanie prostredníctvom zamietnutia
tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo
súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim, alebo že iné plnenie, tvoriace súčasť
dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo
poznačené podvodom vo vzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., body
52 a 55, ako aj Kittel a Recolta Recycling, body 45,46 a 60, ako aj Toth C 324/11
zo 7. septembra 2012).
Ďalej sťažovateľka poukazuje na záväzný výklad smernice 2006/112/ES
z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme DPH, podľa ktorého režim odpočtov má za cieľ úplne
zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci jeho hospodárskych
činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu, pokiaľ ide o daňové bremeno
všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností, pod
podmienkou, že tie v zásade podliehajú DPH (pozri najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 44
z 21. februára 2006, Halkofax a i., C-255/02 Zb. s. I-1609, bod 78, ako aj Mahagében
a Dávid, bod 39)...
Poukazujeme tiež na judikatúru ESD vo veciach Bonik C 285/11 a Maks Pen EOOD
C 18/13 z 13. februára 2014 a. i., v ktorých ESD konštatuje, že je povinnosťou správcu dane
príp. súdov ex-offo preukázať účasť zdaniteľnej osoby na daňovom podvode, inak mu
nemožno odoprieť správnosť plnenia jeho daňových povinností.
V uvedených súvislostiach v tejto veci je nespochybniteľné, že naši dodávatelia
a i odberatelia a takisto spoločnosť sťažovateľky sú zdaniteľnými osobami, a že
nadobudnutý tovar - zlato použili v rámci svojich hospodárskych činností, t. j. predali ho
svojim odberateľom, čo ani najvyšší súd nespochybnil.
8
Ďalej treba zdôrazniť, že spoločnosť sťažovateľky vždy konala v dobrej viere
dobromyseľne... Táto skutočnosť nakoniec správcom dane ani všeobecnými súdmi nikdy
nebola spochybnená.
Sťažovateľka namietala nesprávnosť hodnotenia dôkazov, keď správca dane
nerešpektoval podstatu obsahu dôkazov, ale na základe malicherných skutočností túto
podstatu spochybnil...
jednoznačne potvrdil a vysvetlil dôvody a spôsoby doručovania
zásielok od rakúskej spoločnosti , ktorou jednoznačne
vyvrátil tvrdenie daňových orgánov, že táto spoločnosť nám dodávala investičné zlato.
Svedkovia a jednoznačne potvrdili, že spoločnosť
nám dodali priemyselné zlato vo forme plátov s nepravidelnými okrajmi
a nie investičné zlato.
Najvyšší súd v uvedených súvislostiach konštatuje, že hodnotenie dôkazov daňovými
orgánmi i krajským súdom je logické a v súlade so všeobecnými zásadami hodnotenia
dôkazov.
Takýto záver najvyššieho súdu je v úplnom rozpore so skutočným stavom, pretože je
v rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým rozumom, aby sťažovateľka nakupovala drahé
investičné zlato a toto po spracovaní na polotovary predávala za podstatne nižšiu cenu...“.
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo (sťažovateľky)... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/133-137/2013
z 1. augusta 2014 porušené boli.
... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/133-137/2013
z 1. augusta 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania
v sume 340,90 EUR na účet... advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.
ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
10
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. augusta 2014 potvrdil rozsudok krajského
súdu č. k. 13 S 103/2011-139 z 3. júla 2013, ktorým krajský súd zamietol žalobu
sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva z 13. septembra 2011.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne poukázal na rozsudok
krajského súdu z 3. júla 2013, ktorý v odvolacom konaní preskúmaval. Uviedol relevantné
ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“)
[najmä § 49 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a), § 67 ods. 1 a 3], ako aj ustanovenia
v rozhodnom čase účinného zákona č. 511/1992 Zb. Následne uviedol zistenia krajského
súdu, ktoré tento ustálil z administratívneho spisu, pričom uviedol:
„Krajský súd mal preukázané že správca dane v uvedených veciach rozhodol
na základe zistení z daňovej kontroly, ktorá bola zameraná na dodržiavanie DPH žalobcom
za obdobie január až apríl, jún až november 2008; správca dane vyhotovil o výsledku
daňovej kontroly dňa 9. 9. 2010 Protokol č. 645/320/83873/2010/Vask a jeho Dodatok č. 1
zo dňa 8. 10. 2010; na základe zistení uvedených v protokole správca dane nepriznal
žalobcovi nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou
, (v januári 2008 v celkovej sume DPH 8.472.449 Sk, vo februári 2008
v celkovej sume DPH 8.084.283 Sk, v marci 2008 v celkovej sume DPH 10.507.804 Sk,
v apríli 2008 v celkovej sume DPH 7.599.002 Sk, a to z dôvodu porušenia § 49 ods. 2
písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 67 ods. 3 zákona o DPH. Ďalej krajský súd
uviedol, že z uvedeného protokolu vyplýva, že správca dane nepriznal nárok na odpočítanie
dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou a spoločnosťou
(v júni 2008 v celkovej sume DPH 10.706.990,-Sk, v júli 2008
v celkovej sume DPH 10.639.752 Sk, v auguste 2008 v celkovej sume DPH 7.379.977 Sk,
v septembri 2008 v celkovej sume DPH 21.423.005 Sk, v októbri 2008 v celkovej sume DPH
9.971.884 Sk, v novembri 2008 v celkovej sume DPH 11.639.004 Sk, tiež z dôvodu
porušenia § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 67 ods. 3 zákona o DPH;
správca dane dospel k záveru, že žalobca neuviedol vo vyjadrení k Protokolu o zisteniach
z daňovej kontroly žiadne nové konkrétne skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť
záver a číselné zhrnutie výsledkov vykonanej daňovej kontroly; s námietkami žalobcu sa
vyporiadal v Dodatku č. 1 s tým, že Protokol zostal nezmenený.“
Následne najvyšší súd poukázal na námietky, ktoré sťažovateľka uplatnila v žalobách
proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva, a na to, ako sa krajský súd vo svojom rozsudku
vysporiadal s týmito námietkami, pričom uviedol:
«Námietku, ktorou žalobca namietal, že postupom správcu dane došlo k závažnému
procesnému pochybeniu, keď vo veci vôbec neprebehlo prvostupňové daňovej konanie,
krajský súd posudzoval v zmysle § 15 zákona o správe daní a poplatkov. Poukázal na to, že
v zmysle uvedeného ustanovenia úlohou daňovej kontroly je zaobstaranie skutočností
rozhodujúcich pre zistenie vzniku daňovej povinnosti a výšky, daňová kontrola nespadá pod
procesy rozhodovacie, ale iba zisťovacie (15 ods. 1), výstup z daňovej kontroly, ktorým sa
táto ukončuje (protokol) je jedným z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13)
a súčasne predstavuje zákonom označený dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4). Krajský súd
sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že správca dane postupoval tak, že samotná daňová
kontrola nahradila daňové konanie, ktoré podľa jeho tvrdenia vôbec neprebehlo. Poukázal
na to, že daňová kontrola bola ukončená Protokolom č. 635/320/83873/2010/Vask zo dňa
9. 9. 2010, ku ktorému žalobca podal vyjadrenie, s ktorým sa správca dane vyporiadal
v Dodatku č. 1 prejednaným s Protokolom so žalobcom dňa 8. 10. 2010. Konštatoval,
že Dodatok k Protokolu je súčasťou Protokolu, nenahrádza už doručený protokol, a preto
sa naň ani nevzťahujú procesné úkony, ktoré platia pre Protokol, keď navyše v Dodatku č. 1
12
k Protokolu správca dane len vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu k Protokolu, pričom
samotný obsah Protokolu zostal nezmenený a následne začalo vyrubovacie konanie,
v ktorom správca dane rozhodol o daňovej povinnosti žalobcu za kontrolované zdaňovacie
obdobia dodatočnými platobnými výmermi z 12.10.2010. Podľa názoru krajského súdu
správca dane dôvodne nevypočul navrhnutých svedkov ),
pretože nebol predpoklad, že zmenia svoje predchádzajúce vysvetlenia k nadobudnutiu
zlata, ktoré podali pred miestne príslušnými správcami dane pri daňovej kontrole DPH,
ktoré sa týkali obchodných spoločností, v ktorých boli konateľmi. Krajský súd mal za to, že
zápisnice o výsluchu bývalých konateľov spoločností , a spol.
, nie je možné hodnotiť ako nezákonne získané dôkazy, pretože ich
použitie v daňovom konaní vykonanom u žalobcu bolo v súlade s § 16 a § 29 ods. 2 a 4
zákona o správe daní a poplatkov, pričom s obsahom uvedených zápisníc bol žalobca
riadne oboznámený. Krajský súd poukázal na to, že žalobca v prejednávanej veci po
ukončení daňovej kontroly neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by neboli známe z daňovej
kontroly, a preto nebolo v rozpore so zákonom, aby správca dane v odôvodnení
dodatočných platobných výmerov nepoužil zistenia a závery daňovej kontroly.
K námietke (č. 2), ktorou žalobca namietal procesné pochybenie správcu dane,
pretože žalobca neporozumel poučeniu od správcu dane a teda daňová kontrola nebola
riadne ukončená prerokovaním Protokolu o daňovej kontrole, krajský súd uviedol, že
správca dane postupoval v zmysle § 23 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o správe daní
a poplatkov. Uvedenú námietku považoval za účelovú.
Krajský súd považoval za nedôvodnú aj námietku (č. 3), ktorou žalobca namietal
porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. K tejto námietke krajský súd uviedol, že
daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho
tvrdenia (§ 15 ods. 5 písm. c/) a vyjadriť sa k Protokolu najneskôr do ôsmich pracovných
dní odo dňa jeho doručenia (§ 15 ods. 10 veta druhá). Zastával názor, že na Dodatok sa už
nesťahuje právo daňového subjektu vyjadriť sa k nemu v lehote v zmysle § 15 ods. 10 veta
druhá zákona o správe daní a poplatkov.
Vo vzťahu k námietke (č. 4), ktorou žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia sú
nepreskúmateľné pre ich nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť a vzájomný vnútorný rozpor,
krajský súd uviedol, že náležitosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného ako aj správcu
dane obsahujú zákonné náležitosti a v ich odôvodneniach sú uvedené skutočnosti, ktoré boli
podkladom rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aj použitie právnych
predpisov, pričom súd nezistil ani ich vzájomnú rozporuplnosť. Poukázal na § 30 zákona
o správe daní a poplatkov. Námietku žalobcu považoval za všeobecnú a nekonkrétnu.
Krajský súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu (č. 5), ktorou namietal nepochopenie
základných princípov reálneho obchodu a činnosti poskytovania bezpečnostnej schránky
zo strany daňových úradov. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho
spisu krajský súd zdôraznil, že bývalá konateľka spoločnosti , v
rámci daňovej kontroly vykonanej v tejto spoločnosti zápisnične uviedla u miestne
príslušného správcu dane, že dodané zlato malo formu plátov a nejednalo sa o investičné
zlato, jediným dodávateľom zlata v roku 2008 pre túto spoločnosť bola spoločnosť
, kontrola rýdzosti a hmotnosti sa vykonávala u žalobcu a zlato bolo v
nezmenenom stave dodávané žalobcovi. Uviedol, že Daňový úrad Bratislava 1 (miestne
príslušný správca dane pre ,) zistil z daňových dokladov, že
zlato nakúpené od bolo investičné zlato od rakúskeho obchodníka
dodávané žalobcovi, keď v účtovníctve spol. , neboli
evidované žiadne náklady spojené s prepravou zlata, skladovaním, poistné a pod.. Vo
vzťahu k námietke žalobcu, týkajúcej sa bezpečnostnej schránky, krajský súd poukázal na
výpoveď pani v rámci daňovej kontroly spol. ,
ktorá pred miestne príslušným správcom dane zápisnične uviedla, že žalobca neposkytol
tejto spoločností ( ) žiadnu bezpečnostnú schránku a medzi
týmito spoločnosťami nebola uzavretá žiadna zmluva o službách bezpečnostnej schránky.
Krajský súd mal za to, že žalobca nepreukázal poskytnutie služieb bezpečnostnej stránky.
Vo vzťahu k dodávke granulátu striebra v zdaňovacom období jún a november 2008 krajský
súd poukázal na to, že žalovaný opravil nesprávnosť rozhodnutia správcu dane tak, že znížil
sumu dodatočného predpisu dane.
Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu (č. 6), že väčšina dôkazov
bola vykonaná v rozpore so zákonom. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce
z administratívneho spisu uviedol, že bývalí konatelia spoločností
, a v rámci daňovej kontroly vykonávanej v uvedených
14
spoločnostiach podali vysvetlenia pred miestne príslušnými správcami dane v súvislosti
s týmito kontrolami a teda neboli vypočutí ako svedkovia, pričom vyjadrenia podali v rámci
daňových kontrol, ktoré začali pred výkonom daňovej kontroly u žalobcu. Krajský súd
konštatoval, že ide o dôkazy, na ktoré daňové orgány prihliadajú podľa § 16 a § 29 ods. 2, 4
zákona o správe daní a poplatkov, a preto ide o dôkazy získané v súlade so zákonom.
K tvrdeniam žalobcu, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vykonávalo
dôkazy, na vykonanie ktorých nemal právo (námietka č. 7) krajský súd uviedol, že Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky zodpovedalo podľa § 3 ods. 5 zákona č. 150/2000 Z. z. za
jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi a navrhovalo ich zmenu,
z ktorých dôvodov daňové riaditeľstvo vykonávajúc riadiacu a metodickú činnosť bol
oprávnený vydať aj „Pracovnú pomôcku č. 143/3/2008 zo dňa 7. 5. 2008“, upravujúcu
jednotný postup pri kontrolách daňových subjektov, ktoré obchodujú s investičným zlatom.
Krajský súd nepovažoval; za dôvodnú námietku žalobcu, že Dňové riaditeľstvo SR konalo
v rozpore so základnými princípmi zákonného a spravodlivého procesu, čím zasiahlo do
rozhodovania prvostupňových daňových orgánov. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že
dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií boli legálne získanými dôkazmi v zmysle
§ 16 a § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511 /1992 Zb., pričom správca dane žalobcu oboznámil
s obsahom dokladov získaných z medzinárodnej výmeny a umožnil mu vyjadriť sa k nim
v určenej lehote od doručenia, avšak žalobca napriek doručeniu oznámenia sa v určenej
lehote k nemu nevyjadril. Krajský súd k tvrdeniu žalobcu, že počas prerušenia konania
nemôže byť vo veci konané, uviedol, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by správca
dane v priebehu prerušeného konania vykonal nejaké úkony. Súčasne mal krajský súd
preukázané, že správca dane žalobcu oboznámil o ukončení prerušenia kontroly listom
zo dňa 25. 8. 2010, čím si splnil zákonnú povinnosť oboznamovať daňový subjekt
s vykonanými úkonmi v priebehu daňovej kontroly.
Za dôvodné nepovažoval krajský súd ani tvrdenie žalobcu, že správca dane vykonal
aj také dôkazy, ktoré presahovali zákonom určený nevyhnutný rámec daňovej kontroly pre
správne určenie a vyrubenie dane tým, že skúmal skutočnosti v tzv. reťazcoch (námietka
č. 8). Poukazom na skutkové zistenia v danej veci krajský súd konštatoval, že správca dane
v súlade so zákonom preveroval v rámci medzinárodnej výmeny informácií, aké zlato
žalobca v skutočnosti nadobudol. Stotožnil sa so záverom daňových orgánov, že žalobca
nadobudol zlato od spoločnosti , ktoré vykazovalo znaky
investičného zlata. K opakovaným námietkam žalobcu o poskytnutej službe bezpečnostnej
schránky uviedol, že konateľ žalobcu, preberal zásielky zlata od rakúskeho
obchodníka pre spol. ; služby bezpečnostnej schránky mal žalobca
poskytovať spol. , a nie spol. . Krajský súd
poukázal na to, že daňové orgány neodôvodnili preskúmavané rozhodnutia tým, že žalobca
uzavrel fiktívne obchody so zlatom. Podľa názoru krajského súdu pokiaľ žalobca v námietke
poukazoval na rozhodnutie ESD v spojených veciach č. C-354/03, C-355/03 a C-348 4/03,
v prejednávaných veciach išlo o inú skutkových situáciu, t. j. o tuzemské dodávky
investičného zlata, oslobodené od DPH, pričom dodávky neboli uskutočňované v reťazci,
a preto nebolo dôvodné na tento stav aplikovať uvedené rozhodnutia ESD.
Vo vzťahu k námietke žalobcu pod č. 9 krajský súd konštatoval, že z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva úmysel daňových orgánov preukázať žalobcovi,
že nadobudol investičné zlato. Uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za
účelom zistenia, či žalobca nadobudol od spoločnosti , zlato
na ďalšie spracovanie alebo išlo o zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata
oslobodeného DPH, služby bezpečnostnej schránky neboli preukázané, pričom práve
žalobca, zaťažený dôkazným bremenom, bol povinný preukázať bez akýchkoľvek
pochybností svoje tvrdenia o poskytovaní takejto služby. Ďalej krajský súd konštatoval, že
z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že zlato od rakúskeho dodávateľa vo faktúre
deklarované ako investičné zlato bolo dodané v nezmenenom stave žalobcovi a že obchod
medzi , - , - Zlatá huta, spol. s. r. o. sa
považoval za uskutočnený až po prekontrolovaní hmotnosti a rýdzosti zlata u žalobcu.
Krajský súd mal za to, že z dokladov od rakúskej finančnej správy je zrejmé, že faktúrou
č. VR2008 – 9785 z 30. 10. 2008 s pripojeným medzinárodným nákladným listom (CMR)
č. SK5288642 a faktúrou č. VL2008 - 0462 z 12. 11. 2008 s pripojeným CMR č. SK5539362
bolo fakturované dodanie investičného zlata, ktoré bolo dodané od rakúskeho obchodníka
priamo žalobcovi, keď na CMR je uvedený ako príjemca adresa žalobcu, prvý nadobúdateľ
– , tam nie je uvedený. Krajský súd mal tiež za to, že nebolo dôvodné
opakované vypočutie svedkov a konateľa prepravcu
z dôvodu, že dôkazy z medzinárodnej výmeny informácií postačovali na prijatie záveru, že
16
žalobca nadobudol zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata. Predmetnú námietku
krajský súd nepovažoval za dôvodnú.
Krajský súd nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane pri
hodnotení dôkazov nevychádzali zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ale dôkazy
hodnotili svojvoľne, účelovo v jeho neprospech (námietka č. 10). Konštatoval, že závery
prijaté daňovými orgánmi majú podklad v zisteniach rakúskej daňovej správy, ktoré
vychádzali z objednávok, faktúr, dodacích listov a medzinárodných prepravných listov
(CMR), prepravných dokladov kuriérskej spoločnosti. Mal za to, že z medzinárodnej
výmeny informácií je zrejmé, že rakúsky obchodník mal dostatok dokladov o realizácii
prepravy investičného zlata k žalobcovi. Poukazom na skutkové zistenia krajský súd
nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu sa hmotnosti zlata akceptovanú
trhom drahých kovov, keďže z dokladov od rakúskeho dodávateľa a aj z prepravných
dokladov vyplýva, že predmetom obchodu bolo zlato o hmotnosti akceptovanej trhom
drahých kovov (nielen 1000 gramov, ale i nižších hmotností akceptovaných trhom drahých
kovov). Podľa názoru krajského súdu žalobca nepreukázal, že nadobudol zlato o hmotnosti
neakceptovanej trhom drahých kovov napriek tomu, že bol zaťažený dôkazným bremenom.
Krajský súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach tým,
že nebol upovedomený o výpovedi svedkov, a to a , keďže
obaja podali vyjadrenia v priebehu daňových kontrol DPH v spoločnostiach
a , pred príslušnými správcami dane a zápisnice
z týchto konaní boli predložené správcovi dane ku kontrole DPH vykonanej u žalobcu,
majúc za to, že takto získané dôkazy zodpovedajú § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.
a teda nejde o dôkazy získané v prejednávanej veci v rozpore so zákonom. Krajský súd
neprihliadol ani na tvrdenia žalobcu, že nebol informovaný o otázkach, ktoré správca dane
žiadal preveriť formu medzinárodnej výmeny daňových informácií, keďže informácia mu
bola poskytnutá dňa 1. 4. 2010. Poukazom na skutkové zistenia veci sa týkajúcej krajský súd
uviedol, že žalobca bol následne zoznámený s výsledkami preverovania obchodu so zlatom
počas miestneho zisťovania dňa 22. 9. 2008, dňa 21. 8. 2008, dňa 21. 8. 2008 konateľka
žalobcu nahliadla do zápisnice o ústnom pojednávaní z 12. 8. 2008, žalobca bol
oboznámený s obsahom zápisnice zo dňa 7. 4. 2009, s výsledkami medzinárodnej výmeny
informácií dňa 13. 6. 2011, kedy žalobca však nevyužil možnosť vyjadriť sa k uvedeným
výsledkom v určenej lehote.
K námietke žalobcu (č. 11), ktorou namietal závery správcu dane o tzv. reťazci pri
preprave zlata, ktoré vychádzali z nezákonne získaných dôkazov, krajský súd konštatoval,
že dôvody, pre ktoré neakceptoval uvedené námietky uviedol v predchádzajúcich bodoch
(bod č. 8). Krajský súd námietku žalobcu, že správca dane vykonával dôkazy, ktoré
so žalobcom nemali žiadnu súvislosť, pretože sa týkali spoločnosti
,
poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 16 zákona o správe daní a poplatkov
a skutkové zistenia vo veci, považoval za účelovú,
Vo vzťahu k námietke (č. 12), ktorou žalobca tvrdil, že správca dane počas daňovej
kontroly vykonával dokazovanie nad rámec jeho oprávnení v zmysle § 15 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb., porušil daňové tajomstvo zmysle § 23 a zásadu voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 3 uvedeného zákona krajský súd uviedol, že s námietkou žalobcu
týkajúcou sa vykonania kontroly nad rámec oprávnení správcu dane sa vyporiadal v
bodoch 8 a 11. Upriamil pozornosť žalobcu, že nie je zo zákona, oprávnený domáhať sa
ochrany v mene iného daňového subjektu pre porušenie daňového tajomstva, keď túto
námietku by mohla účinne podať iba poškodená strana, ako aj že žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt je v zmysle zákonných predpisov viazaný mlčanlivosťou o veciach, ktoré sa v
rámci daňového konania dozvedel a ktoré svojim obsahom sú daňovým tajomstvom, o ktorej
povinnosti bol správcom dane i riadne poučený, napriek tomu, že tvrdil, že poučeniu
neporozumel. Podľa názoru krajského súdu za dôkazy získané v súlade so zákonom je
potrebné považovať výsledky z medzinárodnej výmeny informácií, ktoré potvrdzujú skutkový
stav zistený správcom dane a ktorý je uvedený už v predchádzajúcich bodoch. Konštatoval,
že žalobca počas daňovej kontroly ani v súdnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktorými
by preukázal, že obchodoval s tzv. priemyselným zlatom, resp. že poskytoval služby
bezpečnostnej schránky. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že správca dane vôbec
nezohľadnil žiadnej skutočnosti ani dôkazy svedčiace v jeho prospech, pretože platiteľ
v tomto konaní žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam nepredložil, a preto neprihliadol
na tvrdenie žalobcu, že správca dane hodnotil dôkazy svojvoľne, účelovo, v jeho
neprospech.
18
Krajský súd neprihliadol ani na tvrdenie žalobcu, že ak daň odviedli jeho
dodávatelia a aj sám žalobca, došlo by zo strany štátu k bezdôvodnému obohateniu, že
žalovaný sa s jeho námietkami riadne nevysporiadal, a preto je jeho rozhodnutie
nespreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (námietka č. 13). Konštatoval, že žalovaný sa s
námietkami žalobcu riadne vysporiadal, ako aj, že nezistil nepreskúmateľnosť napadnutých
rozhodnutí. Uviedol, že daňovou kontrolou bolo zisťované, či si žalobca v sledovaných
zdaňovacích obdobiach uplatnil odpočet DPH z nákupu zlata od dodávateľských
spoločností a na základe predložených
dodávateľských faktúr v súlade s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, a preto námietku, že
žalobca a jeho dodávatelia odviedli daň do štátneho rozpočtu nepovažoval v tomto konaní
za opodstatnenú.
Vo vzťahu k námietke č. 14, ktorou žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutia sú
podľa ich obsahu len opisom dodatku č. 1 k protokolu bez toho, aby prebehlo prvostupňové
konanie a odvolacie konanie bolo vykonané bez akejkoľvek jeho účasti, krajský súd uviedol,
že s touto námietkou sa vyporiadal v predchádzajúcich bodoch (bod č. 1).
Krajský súd nepovažoval za dôvodné ani námietky žalobcu (č. 15), že správcovi dane
zanikla právomoc na výkon daňovej kontroly, nemal žiaden zákonný dôvod na predĺženie
lehoty na daňovú kontrolu a taktiež žiadny dôvod na prerušenie daňovej kontroly.
Konštatoval, že daňová kontrola na DPH začala u žalobcu dňa 8. 10. 2009 a bola ukončená
prerokovaním protokolu z daňovej kontroly dňa 8. 10. 2010, t. j. v jednoročnej lehote
v zmysle § 13 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, k predĺženiu lehoty na vykonanie
daňovej kontroly došlo v súlade s § 15 ods. 17, o čom správca dane žalobcu oboznámil.
Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku týkajúcu sa prerušenia daňovej kontroly,
keďže konanie o žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií je konanie o inej skutočnosti
(§ 25a ods. 1).
Záverom krajský súd konštatoval, že žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili
skutkový stav, za kontrolované zdaňovacie obdobia zabezpečili potrebné dôkazy, ktoré
neboli získané v rozpore so zákonom, dôkazy správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny
právny záver, že žalobca nesplnil podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože žalobca nadobudol od svojich dodávateľov
v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach len investičné zlato, ktoré je oslobodené od dane
z pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona o DPH. Krajský súd nezistil procesné
pochybenia na strane daňových orgánov, a preto žalobca nebol ukrátený na svojich
právach nezákonným postupom žalovaného a správcu dane. Majúc za to, že žalovaný
rozhodol v jednotlivých veciach v súlade so zákonom, žaloby ako nedôvodné zamietol podľa
Následne najvyšší súd poukázal na argumentáciu sťažovateľky v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu a na obsah vyjadrenia Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky (bývalého daňového riaditeľstva, pozn.). Poukázal tiež na svoje zistenia zo spisu
krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis (tieto zistenia boli zhodné
so zisteniami, ktoré uviedol krajský súd vo svojom rozsudku, pozn.). Následne najvyšší súd
uviedol:
„Podľa názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi konania v danej veci ostali
sporné otázky, či správca dane, ako aj žalovaný vydali vo veci zákonné rozhodnutie, či
v dostatočnom rozsahu bolo vo veci vykonané dokazovanie, či dôkazy boli vykonané
zákonným spôsobom, či vo veci bol zistený správne skutkový stav, či nedošlo k porušeniu
zásady zákonnosti, zásady súčinnosti, zásady hodnotenia dôkazov, či postupom daňových
orgánov nedošlo k takej vade konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí, ako aj či daňové orgány v súlade s príslušnou hmotnoprávnou
úpravou posudzovali uskutočnené zdaniteľné plnenia, najmä, či daňové orgány oboch
stupňov správne zistili a vyhodnotili charakter tovaru, keď daňové orgány predmetný tovar
posudzovali ako investičné zlato a žalobca ako daňový subjekt tvrdil, že nikdy neobchodoval
s investičným zlatom a predmetom faktúr v danej veci bolo zlato priemyselné.“
Následne najvyšší súd poukázal na relevantné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb.,
zákona o DPH a zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov,
rovnako tak aj na predmet správneho súdnictva a s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny. Na zdôraznenie správnosti rozsudku krajského súdu uviedol
najvyšší súd tieto skutočnosti:
20
„Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (č. k. 13 S/103/2011-139 z 3. júla 2013) je
zrejmé, že súd prvého stupňa sa vecou náležite zaoberal, keďže zákonnosť napadnutých
rozhodnutí žalovaného správneho orgánu dôsledne posudzoval v rozsahu jednotlivých
žalobných dôvodov, zadovážiac si vo veci vyjadrenie žalovaného a administratívny spis. Súd
prvého stupňa ku každému žalobnému dôvodu dal vyjadrenie podopreté skutkovými
zisteniami vyplývajúcimi z predloženého administratívneho spisu žalovaného a vlastný
názor, z dôvodu ktorého jednotlivé žalobné dôvody nepovažoval za dôvodné pre zrušenie
preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov. Argumentácia súdu prvého stupňa
vyslovená v odôvodnení napadnutého rozsudku je jasná, určitá a zrozumiteľná, dávajúca
vyčerpávajúcu odpoveď na zásadné námietky žalobcu. Odvolací súd považoval za
presvedčivú argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorou odôvodnil správnosť záverov
daňových orgánov oboch stupňov o tom, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach
žalobca ako daňový subjekt nakupoval investičné zlato v rámci zistených obchodníkov
so zlatom, kde ako finálny dodávateľ zlata vystupovali spoločnosti a
, ktoré spoločnosti sa zaoberali iba obchodnou činnosťou, t. j.
nakupovali a predávali tovar - zlato, označené pôvodným rakúskym dodávateľom ako
investičné zlato v nezmenenom stave, a preto uplatnenie DPH na dodávateľských faktúrach
týchto uvedených spoločností je v rozpore so zákonom o DPH, a preto žalobcovi ako
odberateľovi nevznikol nárok na odpočítanie tejto dane, keďže uvedený záver daňových
orgánov vychádza z ich logického úsudku prijatého na základe výsledkov skutkových zistení
zadovážených správcom dane v rámci daňovej kontroly vykonanej zákonným spôsobom.
Samotná skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom bez
vykonania dokazovania tak isto ako predchádzajúcim rozhodnutím, nemá za následok jeho
nezákonnosť. Predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil pre
nedostatočné odôvodnenie, bez uloženia povinnosti doplniť dokazovanie. V danej súvislosti
odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti, že súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku vychádza zo skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom ku dňu
vydania rozhodnutia a dokazovanie vykonáva len za účelom výkonu súdneho prieskumu.
Vzhľadom k uvedenému nie je možné považovať za dôvodné ani tvrdenia žalobcu, že
súd prvého stupňa bezdôvodne neprihliadol na jeho tvrdenia a argumenty uvádzané
v žalobe, keď s poukazom na uvedené vyššie, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku jasným a určitým spôsobom nielen že uviedol žalobné námietky žalobcu,
vyjadrenie žalovaného, skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, ale súčasne
uviedol aj svoj právny záver, podľa ktorého nepovažoval žalobné námietky za odôvodňujúce
zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvého
stupňa v ďalšom konaní nepostupoval v intenciách názoru odvolacieho súdu vysloveného
v zrušujúcom rozhodnutí, čím mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,
pretože mu nebola poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, a že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný a nepresvedčivý pre nedostatok dôvodov.
Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že krajský súd dospel k skutkovému
záveru, ktorý je v úplnom rozpore so skutočným obsahom administratívneho spisu
a v rozpore s dôkazmi v ňom sa nachádzajúcimi, majúc za to, že prevažná väčšina týchto
dôkazov nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, v ktorej súvislosti sa v plnom
rozsahu pridržiaval obsahu žaloby.
Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho
spisu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého súdu mal preukázané,
že prvostupňový súd v rámci súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí žalovaného pre
prijatie svojho právneho záveru o zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu predloženého žalovaným.“
Najvyšší súd sa v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne
vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa vykonaného dokazovania –
sťažovateľkou tvrdenej nezákonnosti vykonaných dôkazov a tiež hodnotenia jednotlivých
dôkazov. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol:
„Pokiaľ žalobca tvrdil, že prevažná väčšina dôkazov vykonaných správcom dane
nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, ide o všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže mať
za následok preukázanie nezákonnosti postupu správcu dane pri zadovážení a vykonávaní
dokazovania.
V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa
preukázané, že žalovaný i správca dane pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových
22
dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov dokazovania, ktoré smerovalo
k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné obchody boli uskutočnené spôsobom
deklarovaným žalobcom. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové
orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali a dokazovanie vykonávali v súčinnosti
s daňovým subjektom - žalobcom. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu
potvrdzujú, že správca dane založil svoj právny záver na základe dôkazov vykonaných
zákonným spôsobom, keďže dôkazy - vyjadrenie konateľa , ako aj bývalej
konateľky , vykonané v iných konaniach v rokoch 2008 - 2010
u miestne príslušných správcov daní, ako aj doklady získané od rakúskej finančnej správy
v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správca dane vykonal v súlade s § 29 ods. 2, 4
Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci odvolací súd taktiež nesúhlasil
s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie
jednostranne v jeho neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav. Pokiaľ
žalobca v žalobe namietal nezákonnosť dôkazov – výpovede svedkov –
a , a žiadal ich vypočuť v daňovom konaní najmä na tvrdenie, že nimi dodávané
zlato nebolo investičným zlatom a pravdivosť jeho tvrdení v súvislosti s činnosťou, ktorú
vykonával ako bezpečnostná schránka, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa
nepovažoval za dôvodnú ani túto námietku žalobcu, keďže žalobcom navrhovaní svedkovia
podali vyjadrenia ako konatelia dodávateľských spoločností pred miestne príslušnými
správcami dane, a preto pokiaľ správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu považoval tieto
ich vyjadrenia za dostačujúce pre ustálenie svojho skutkového záveru a návrhu žalobcu na
ich vypočutie nevyhovel, postupoval v súlade § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.
Odvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle § 29 ods. 8
zákona o správe daní skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane preukazuje daňový
subjekt, správca dane navrhované dôkazy len vykonáva, pričom je na jeho úvahe, či vykoná
aj ďalšie dôkazy daňovníkom navrhnuté resp. nenavrhnuté. Pokiaľ správca dane v danom
prípade vykonal dôkazy, o ktorých žalobca tvrdil, že nemali s ním žiadnu súvislosť, pretože
sa týkali spoločnosti
, odvolací súd konštatuje, že správca dane postupoval
v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov. Po preukázaní na základe dožiadania DÚ
Trnava, že na adrese dodávateľa žalobcu uvedenej v obchodnom registri
sa nikto nenachádza a dožiadaný správca dane – DÚ Nové Zámky nemohol vypočuť
konateľa tejto spoločnosti – , pretože ho polícia nemohla predviesť z dôvodu,
že na menovaného bol vydaný príkaz na zatknutie a dodanie do výkonu trestu a do dňa
predvedenia nebolo možné ho vypátrať, správca dane správne zameral svoju pozornosť na
obchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť kupovala zlato
v obchodnom reťazci daňových subjektov. Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií
pritom vyplynulo, že zlato, ktoré predávala žalobcovi bolo dodávané
v reťazci daňových subjektov
(žalobca).
Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov
vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim
akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchody, nim deklarované v daňových priznaniach
za sledované zdaňovacie obdobia (august až november 2008) na základe faktúr
predložených k daňovej kontrole, sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom
preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom práve žalobcu v zmysle
§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. V tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné
bremeno leží na daňovom subjekte – žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom. Z uvedených dôvodov žalobcu zaťažovala dôkazná
povinnosť aj na tú skutočnosť, že predmetom obchodov bol tovar, ktorý mal charakter ním
deklarovaný, najmä z dôvodu, že podliehal samostatnej právnej úprave v zmysle hmotného
práva (§ 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z.).
Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu
vo veci sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011...
Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa ako aj žalovaný, že
samotné tvrdenie žalobcu, že predmetom obchodov bolo priemyselné zlato, resp. samotný
24
údaj v dodávateľskej faktúre, nie je možné považovať za právne relevantné, pre splnenie
zákonných podmienok ustanovených v § 49 v spojení s § 51 zákona o DPH, v zmysle ktorých
pri odpočítaní dane musí daňový subjekt vedieť preukázať oprávnené uplatnenie
odpočítania dane. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej vecí vyplývajúcich
z administratívneho spisu ako aj z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že
správca dane nespochybňoval reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení
v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, ale spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných
plnení dodávateľskými spoločnosťami, predmetom ktorých bola dodávka zlata, keďže pre
možnosť uplatnenia si odpočtu DPH z zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne
uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, ale aby uskutočnená dodávka tovaru
deklarovaná na faktúrach reálne spĺňala zákonom predpokladané podmienky, čo však
správca dane vykonaným dokazovaním žalobcovi spochybnil, resp. vyvrátil. V konaní bolo
nepochybne preukázané, že dodávateľské spoločnosti nemohli žalobcovi dodať priemyselné
zlato. Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že zo skutkových zistení
danej veci je zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt nevedel preukázať, že na základe faktúr,
predložených k daňovej kontrole, v sledovaných zdaniteľných obdobiach mu dodávateľské
spoločnosti dodali zlato priemyselné, keď výsledky z medzinárodnej výmeny informácií
potvrdili, že dodávatelia žalobcu, resp. ich dodávatelia, nakupovali zlato len od rakúskeho
dodávateľa - , ktorý je obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou
sa nákupom a predajom investičného zlata, všetky dodávky tovaru - zlata v roku 2008
od uvedeného rakúskeho dodávateľa na základe vystavených faktúr mali charakter
investičného zlata vo forme zlatých tehličiek, pričom rakúsky dodávateľ dodávku
investičného zlata oslobodil od platenia DPH v zmysle rakúskeho zákona o DPH, zlato bolo
priamo prepravované z uvedenej rakúskej spoločnosti do spoločnosti žalobcu a zo strany
daňových subjektov ani neboli predložené
žiadne dôkazy, potvrdzujúce prepracovanie zlata, a preto aj údaj uvedený na faktúrach
vystavených spoločnosťou - zlaté pásy, vyznieva účelovo, aby
uvedená forma nespĺňala charakter investičného zlata, pričom rýdzosť zlata bola
na faktúrach uvedená 999,9 (zákonom predpokladaná). Listinné dôkazy tvoriace súčasť
odpovede na medzinárodnú výmenu informácií – prepravná objednávka – príkaz
na prepravu, medzinárodný prepravný list, tiež potvrdzujú, že na prepravných dokladoch je
ako odosielateľ tovaru uvedená rakúska spoločnosť , a adresa
príjemcu je uvedená – Zlatá huta s. r. o. Trenčín. Nemožno nechať bez povšimnutia ani
skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti žalobcu so zlatom len obchodovali, pričom nemali
oprávnenie na jeho spracovanie, ktorá skutočnosť mohla a mala byť známa aj žalobcovi
z obchodného registra. Skutkové okolnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne
s názorom súdu prvého stupňa dôvodne podmienili pochybnosti správcu dane o faktickom
uskutočnení predmetného obchodu – dodaní priemyselného zlata, ktoré žalobca
predloženými dokladmi ku kontrole nevyvrátil, keď nepredložil také doklady (objednávky,
dodacie a preberacie listy a pod.) ktoré by spôsobom vylučujúcich akékoľvek pochybnosti
ním deklarované tvrdenia potvrdzovali.
Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v danej veci
nepostupoval v súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo sporných faktúr
odpočet DPH za zdaňovacie obdobia august až november 2008.
Vzhľadom k uvedenému odvolací nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho
odvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru
ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie
zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom
konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia
vyhodnotili správne a v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili
v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.
Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa
v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) v rozsahu žalobných dôvodov
náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovaného správneho orgánu a postup im
predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutí a postupu správcu dane
a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo
relevantným spôsobom preukázané, že žalobcovi za zdaňovacie obdobia august
až november 2008 vznikla daňová povinnosť, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal dôvodnosť odpočtu DPH na základe obchodov deklarovaných v daňových
priznaniach za predmetné zdaňovacie obdobia, a preto daňové orgány oboch stupňov
26
v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane
za predmetné zdaňovacie obdobia určili daňovú povinnosť na základe daňovej kontroly
vychádzajúc z vyčíslenej dane žalobcom v daňových priznaniach a dane vyčíslenej daňovým
úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa ústavy
a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo
podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014). Vzhľadom
na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť
námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 1. augusta 2014.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom konajúcich súdov a tiež daňových
orgánov, že nesplnila podmienky na priznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty.
Sťažovateľka namieta, že daňové orgány
- jej neposkytli lehotu na vyjadrenie sa k dodatku protokolu o daňovej kontrole,
- nevykonali prvostupňové vyrubovacie konanie,
- daňovú kontrolu nevykonali v zákonnej lehote a k predĺženiu lehoty na jej
vykonanie došlo z iného ako zákonom predpokladanému dôvodu,
- vykonali dôkazy a tieto hodnotili v rozpore so zákonom.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že najvyšší súd v spojení s krajským
súdom tieto pochybenia daňových orgánov nenapravil, pričom tiež tvrdí, že najvyšší súd sa
s jej námietkami v napadnutom rozsudku nevysporiadal.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 1. augusta 2014 v spojení
s rozsudkom krajského súdu z 3. júla 2013 je zrejmé, že tieto súdy preskúmali
administratívny spis daňových orgánov. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal námietkou
sťažovateľky týkajúcou sa spôsobu, ako daňové orgány vykonali dokazovanie, aké dôkazy
vykonali a ako tieto dôkazy hodnotili. Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou
sťažovateľky, že väčšina vykonaných dôkazov bola nezákonná, túto námietku považoval za
všeobecnú a neopodstatnenú. Osobitne zdôraznil, že dôkazy vykonané v iných daňových
konaniach (výsluchy konateľov) u miestne príslušných správcov daní a doklady získané od
rakúskej finančnej správy v rámci medzinárodnej výmeny informácií daňový orgán vykonal
v súlade s § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb. Poukázal tiež na to, že sťažovateľka mala
možnosť oboznámiť sa so zápisnicami z výsluchov konateľov iných subjektov (obchodných
partnerov) a mala možnosť sa k týmto podkladom vyjadriť. Najvyšší súd poukázal na to, že
daňové orgány dostatočne preukázali, že zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili tak, ako ich
deklarovala sťažovateľka (dodanie priemyselného zlata), t. j. tak, aby jej vznikol nárok na
odpočet DPH z týchto zdaniteľných plnení. Za rozhodujúcu skutočnosť považoval to, že
jediným dodávateľom zlata pre vymedzené subjekty bol rakúsky dodávateľ –
– obchodná spoločnosť zaoberajúca sa nákupom a predajom
investičného zlata. Všetky dodávky zlata v roku 2008 od tohto rakúskeho dodávateľa mali
na základe vystavených faktúr charakter investičného zlata vo forme zlatých tehličiek
a tento rakúsky dodávateľ oslobodil dodávky od DPH v zmysle rakúskej legislatívy.
Predmetné zlato bolo fyzicky dodávané do spoločnosti sťažovateľky s tým, že následne
dodávateľom pre sťažovateľku boli obchodné spoločnosti a
, pričom tieto spoločnosti boli len obchodníkmi so zlatom, nemali
28
oprávnenie zlato spracovať. Najvyšší súd preto považoval údaje vo faktúrach
, vystavených sťažovateľke o dodávke zlata vo forme pásov, ktoré mali
charakter priemyselného zlata, za účelové a nepreukázané. Najvyšší súd tiež uviedol, že
sťažovateľka sa k týmto skutočnostiam získaným na základe medzinárodnej výmeny
informácií od rakúskych finančných orgánov nevyjadrila, hoci na to mala príležitosť.
Najvyšší súd sa osobitne nezaoberal ďalšími námietkami sťažovateľky – s poukazom
na § 219 ods. 2 OSP skonštatoval správnosť dôvodov rozsudku krajského súdu z 3. júla
2013. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (tak ako je vymedzené v napadnutom
rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) vyplýva, že krajský súd sa zaoberal (pätnástimi, pozn.)
námietkami sťažovateľky – osobitne sa zaoberal aj námietkou, že daňový úrad nevykonal
prvostupňové vyrubovacie konanie a nestotožnil sa s tvrdením sťažovateľky, že daňová
kontrola nahradila daňové konanie. Krajský súd rovnako tak skúmal námietku sťažovateľky,
že nemala možnosť vyjadriť sa k dodatku k protokolu o daňovej kontrole, pričom uviedol,
že na dodatok sa nevzťahuje právo daňového subjektu vyjadriť sa k nemu v lehote podľa
§ 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd sa tiež zaoberal námietkou sťažovateľky
týkajúcou sa predĺženia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, resp. prerušenia daňovej
kontroly.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu
v spojení s právnymi závermi krajského súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné,
rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení zákona o DPH a zákona č. 511/1992 Zb.
a ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
poskytuje primeraný podklad na jeho výrok, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, teda
právne závery najvyššieho súdu nie sú ani zjavne neodôvodnené, a preto sú ústavne
akceptovateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že
postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne
také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
z 1. augusta 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o DPH a zákona
č. 511/1992 Zb. najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Nad rámec veci považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že už posudzoval
zdanlivo porovnateľnú sťažnosť sťažovateľky, pričom nálezom sp. zn. I. ÚS 314/2015
zo 16. decembra 2015 vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2014
z 25. februára 2015. Ústavný súd týmto nálezom zrušil rozsudok najvyššieho súdu
z 25. februára 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj v uvedenej veci ústavný súd
skúmal ústavnú udržateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v správnom
súdnictve, ktorým preskúmaval zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov týkajúcich sa
odpočtu dane z pridanej hodnoty.
Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 314/2015 považoval za rozhodujúcu skutočnosť
ústavne neakceptovateľné posúdenie postupu daňových orgánov konajúcimi súdmi.
V prerokúvanom prípade konajúce súdy a aj ústavný súd hodnotili postup daňového úradu
po zrušení rozhodnutia daňového riaditeľstva krajským súdom a následne po zrušení
skoršieho rozhodnutia daňového úradu daňovým riaditeľstvom. Z uvedeného nálezu
vyplýva, že po vrátení veci daňový úrad nepokračoval v konaní, ale začal novú (opakovanú)
daňovú kontrolu. Ústavný súd vo svojom náleze zo 16. decembra 2015 uviedol, že ako
„zásadnú námietku sťažovateľky... vyhodnotil jej tvrdenie o nezákonnosti vykonania
daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia žalovaného a v konečnom
dôsledku aj vydaniu rozsudku najvyššieho súdu“. V aktuálne prerokúvanom prípade táto
skutková okolnosť absentuje, keďže zo sťažnosti sťažovateľky a z napadnutého rozsudku je
30
zrejmé, že v predmetnom daňovom konaní nebolo zrušené prvostupňové rozhodnutie
daňového úradu (dodatočný platobný výmer) a vec mu nebola vrátená na ďalšie konanie.
V aktuálne prerokúvanom prípade ústavný súd odlišne posúdil aj námietku
sťažovateľky týkajúcu sa nevykonania vyrubovacieho konania a aj skutočnosti týkajúce sa
informácií získaných medzinárodnou spoluprácou daňových orgánov, ktoré tvorili následne
podklad na rozhodnutie daňového úradu. Pokiaľ ide o námietku nevykonania vyrubovacieho
konania – ústavný súd považoval za rozhodujúce, že daňový úrad postupoval v súčinnosti
so sťažovateľkou a umožnil jej vyjadriť sa ku všetkým zisteným skutočnostiam –
sťažovateľka sa osobitne vyjadrila k protokolu o daňovej kontrole, jej námietky uviedol
daňový úrad v dodatku k protokolu o daňovej kontrole a tieto skutočnosti s ňou prerokoval.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že krajský súd sa
vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že daňový úrad nevykonal výsluch
označených svedkov, ktorí boli vypočutí v iných daňových konaniach. Pričom zo zistení
konajúcich súdov tiež vyplýva, že sťažovateľka neoznačila dôkazy, ktoré by neboli známe
z daňovej kontroly. Z uvedených dôvodov ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľky
o nevykonaní vyrubovacieho konania. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je tiež
zrejmé, že daňový úrad oboznámil sťažovateľku s obsahom dokladov získaných
medzinárodnou výmenou informácií od rakúskych orgánov a umožnil sa jej k nim vyjadriť.
Napriek doručeniu oznámenia sa sťažovateľka k týmto dokladom nevyjadrila. Sťažovateľka
v sťažnosti priamo a špecificky nenapáda skutkové zistenia získané od rakúskych daňových
orgánov. Ak by tak aj urobila, ústavný súd by ich za uvedených okolností nemohol
akceptovať, keďže tieto skutočnosti mala v prvom rade namietať v konaní pred daňovým
úradom, čo však opomenula.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva názor, že označený článok
dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľky.
Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu
o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného
obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať
autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva
a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach
vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania
kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do
pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre
práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti
patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým
subjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory sa
vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6
dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini
proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).
Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo
je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu
požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu
a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno
subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci
v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem
32
trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide
o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže
všeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľky preskúmavali zákonnosť rozhodnutí
finančného riaditeľstva, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery daňového
úradu, ktorými bol vyrubený sťažovateľke rozdiel na dani z pridanej hodnoty (a nie daňová
sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade
ratione materiae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07, II. ÚS 175/2016).
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosť
porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť ako
celok už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016