Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 506/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., Bernolákova 11/3040, Trenčín, zastúpenej advokátom

JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o.,

Bernolákova 11/3040, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 1. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na základe oznámenia začal u nej Daňový úrad

Trenčín (ďalej len „daňový úrad“) vykonávať 8. októbra 2009 daňovú kontrolu na daň

z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január – apríl 2008 a jún –

november 2008. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 16. septembra

2010, ku ktorému podala vyjadrenie. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním

protokolu 8. októbra 2010.

Daňový úrad následne 12. októbra 2010 vydal rozhodnutia – dodatočné platobné

výmery, ktorými určil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

august 2008 v sume 244 970,35 €, za september 2008 v sume 711 113,49 €, za október 2008

v sume 331 005,90 € a za november 2008 v sume 386 344,15 €.

Proti týmto rozhodnutiam daňového úradu podala sťažovateľka odvolania, o ktorých

rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutiami z 13. septembra 2011, ktorými potvrdilo rozhodnutia daňového úradu.

Následne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

žalobu z 22. novembra 2011, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového

riaditeľstva.

Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -139 z 3. júla 2013 tak,

že ju zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. augusta 2014 tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

uplatnila tieto podstatné námietky:

(a) Neposkytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie sa k dodatku k protokolu, čím

došlo k porušeniu kogentných ustanovení , ako i ústavného práva podľa

SR na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom.

(aa) Vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, napriek tomu že daňové

konanie je dvojstupňové, čím došlo k porušeniu ustanovení zákona o správe daní

2

a poplatkov, čím bola sťažovateľke odňatá možnosť konať ako účastník konania

v prvostupňovom konaní, čím došlo tiež k porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2

SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti a možnosti vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom.

(aaa) Sťažovateľka namietala, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom

stanovenej lehote, pretože rozhodnutie nadriadeného orgánu o predĺžení lehoty na

vykonanie daňovej kontroly bolo nezákonné.

(aaaa) Ďalej sťažovateľka namietala nezákonnosť vykonávaných dôkazov,

nesprávnosť ich hodnotenia jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, a nesprávnosť rozsahu

dokazovania a nesprávnosť smerovania dokazovania. Tieto námietky spočívali v tom, že

správca dane použil dôkazy, ktoré vôbec neboli vykonané v rámci daňovej kontroly,

vychádzal z dôkazov, ktoré sa netýkali sťažovateľky, ale iných subjektov, a niektoré dôkazy

boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom. Tým došlo k porušeniu zásady

voľného hodnotenia dôkazov. ...

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými

a ústavne nekonformnými právnymi závermi krajského súdu a k podstatným námietkam

sťažovateľky prijal takéto závery, príp. k niektorým námietkam sťažovateľky sa vôbec

nevyjadril:

(a) Odvolací súd sa námietkou sťažovateľky na neposkytnutie lehoty na vyjadrenie sa

k dodatku k protokolu v dôvodoch napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal.

(aa) Námietku sťažovateľky, spočívajúcu v tom, že neprebehlo prvostupňové konanie,

keď daňové orgány sa touto námietkou náležite nezaoberali, najvyšší súd ponechal bez

povšimnutia a uvedenia akýchkoľvk dôvodov.

(aaa) Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí na námietku sťažovateľky o nedodržaní

lehoty na vykonanie daňovej kontroly, z dôvodu jej nezákonného predĺženia nadriadeným

orgánom, neuviedol žiadne dôvody.

(aaaa) Pokiaľ sa týka námietky zákonnosti vykonania dôkazov a ich hodnotenia,

najvyšší súd sa stotožnil v plnom rozsahu so závermi krajského súdu, ktorý sa zasa stotožnil

so závermi daňových orgánov. Najvyšší súd nezistil nezákonnosť vykonaných dôkazov

a prípadné nesprávne vyhodnotenie ich obsahu.“

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd realizoval súdny prieskum v predmetnej veci

len formalisticky, relevantné právne normy daňového práva aplikoval tak, že poprel ich

zmysel a účel. Namieta tiež, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne

odôvodnený. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú

odpoveď na jej námietky, preto je tento rozsudok nepreskúmateľný pre neexistenciu

dôvodov.

Sťažovateľka poukazuje na to, že daňový úrad nepostupoval v súlade s § 15 ods. 16

a o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), ktorý bol účinný v rozhodnom období. V tejto súvislosti

uvádza:

„Pri primeranom použití citovaných ustanovení, keď dôkazné bremeno sa presunulo

na správcu dane, bolo povinnosťou správcu dane, ak mal pochybnosti o správnosti, úplnosti

a pravdivosti predložených dokladov, tieto pochybnosti a dôvody týchto pochybností

oznámiť daňovému subjektu a umožniť mu vyjadriť sa k nim, podať vysvetlenie, podať návrh

dôkazov alebo priamo predložiť dôkazy. V tejto veci však správca dane takýto postup

nedodržal, žiadne pochybnosti až do doručenia protokolu sťažovateľke v podstate

neoznámil, čím konal svojvoľne a v rozpore s ust. SR. Navyše, vykonával

dokazovanie a vyhľadávaciu činnosť bez toho, aby sťažovateľka o dôvodoch tohto

dokazovania, jeho rozsahu a podstate čokoľvek vedela. Správca dane teda sťažovateľke

neoznámil svoje pochybnosti a dôvody týchto pochybností o skutkových zisteniach, čím

sťažovateľke znemožnil brániť sa. Týmto nezákonným postupom správca dane sťažovateľke

v podstate zabránil brániť sa v daňovom konaní, tak prvostupňovom ako i odvolacom, proti

jeho pochybnostiam, keďže o nich vôbec nevedela.“

Sťažovateľka namieta, že nemala časový priestor na vyjadrenie sa k skutočnostiam

uvedeným v dodatku k protokolu o daňovej kontrole, „keď tento bol sťažovateľke doručený

4

na ústnom pojednávaní 8. 10. 2010 a o dva pracovné dni, t. j. 12. 10. 2010 bolo vydané

prvostupňové rozhodnutie.

Pre zvýraznenie sťažovateľka dodáva, že v podstate existuje len jeden protokol

z daňovej kontroly ako celok (vrátane dodatku).

V súlade s týmto názorom je i judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý v náleze

z 29. júna 2010 dospel k záveru, že ak daňová kontrola nebola vykonaná

v súlade so zákonom, protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného

prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť...

... dodatok k protokolu je takisto ako protokol dôkazným prostriedkom a vzťahujú sa

na neho všetky ustanovenia, týkajúce sa protokolu, teda i možnosť sťažovateľky vyjadriť sa

k nemu v zákonom stanovenej lehote podľa Pokiaľ

najvyšší súd namieta, že právna úprava nepočíta s poskytnutím lehoty pri dodatku

k protokolu, podľa názoru sťažovateľky takáto úprava vôbec nie je potrebná, keďže dodatok

k protokolu je v podstate protokolom a platí preň právna úprava na protokol.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že v prerokúvanej veci sa neuskutočnilo prvostupňové

vyrubovacie konanie podľa , pričom konajúce súdy sa s touto

námietkou nijako nevysporiadali. Ďalej sťažovateľka uvádza:

„Na základe uvedeného treba vykladať formuláciu obsiahnutú v § 15 ods. 13

poslednej vete , podľa ktorej doručenie protokolu podľa odseku 12

sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu na dani, ako prvý úkon

v konaní v zmysle citovaného ustanovenia , na základe

ktorého sa účastník konania dozvie, aká povinnosť sa od neho požaduje splniť, tzn. v akej

výške, na akom právnom základe a na akých dôvodoch.

Takáto procesná situácia umožňuje účastníkovi konania rozhodnúť sa, či využije

všetky prípustné prostriedky, alebo nie. V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo

využiť prostriedky obrany v začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu

vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa

Účelom prerokovania protokolu je vnútorná revízia

protokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Opačný výkladový prístup by znamenal

negáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktoré ju odlišuje od daňového konania

[najmä vymedzenie rozsahu práv a povinností daňového subjektu od rozsahu jeho práv

a povinností v daňovom konaní a striktné pridržiavanie sa označovania kontrolovaný

daňový subjekt namiesto účastník konania ( )]...

Sťažovateľka nikdy netvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom daňovom konaní je

potrebné zopakovať dôkazy, vykonané v daňovej kontrole, pretože takýto názor nemá žiadnu

oporu v platnej právnej úprave. Tvrdí však, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou

správcu dane umožniť sťažovateľke odstrániť protichodné názory, v súvislosti so závermi

daňovej kontroly, uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadrením sťažovateľky

k protokolu. V tomto prípade správca dane teda nezákonným postupom neumožnil

sťažovateľke tieto rozpory odstrániť, čím porušil jej ústavné právo podľa čl. 46 ods. 2

SR.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka nezákonným postupom správcu dane

mala odňatú možnosť konať ako účastník prvostupňového daňového konania, keď pri

výkone daňovej kontroly táto bola vykonávaná takmer bez akejkoľvek súčinnosti

so sťažovateľkou, prvostupňové daňové vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo a odvolacie

konanie prebehlo bez akejkoľvek účasti sťažovateľky. Keď daňová kontrola bola ukončená

08. 10. 2010 prerokovaním protokolu a rozhodnutie bolo vydané 12. 10. 2010, nemalo kedy

byť uskutočnené prvostupňové daňové vyrubovacie konanie.“

Sťažovateľka túto argumentáciu podporuje s odkazom na nález ústavného

súdu sp. zn. zo 16. decembra 2008 a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006 a na vysokoškolskú učebnicu „Daňové právo

Slovenskej republiky autora Vladimíra Babčáka, vydavateľstvo Epos, strana 420“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie

daňovej kontroly podľa , „pretože k predĺženiu lehoty

na vykonanie daňovej kontroly nadriadeným orgánom došlo nezákonne.

... Z obsahu spisu, tak ako konštatuje aj najvyšší súd, vyplýva, že dôvodom na

predĺženie lehoty, ktorý uviedol správca dane vo svojej žiadosti o predĺženie lehoty, je

vykonávanie dôkazov, teda nie zložitosť prípadu. Podľa názoru sťažovateľky práve správca

dane nekoncentrovanosťou a nekoordinovanosťou vykonávania dokazovania nestíhal

6

vykonať daňovú kontrolu výlučne jeho zavinením, pretože dôkazy, ktoré vykonával po pol

roku, mohol vykonať už v zákonnej lehote na samom začiatku daňovej kontroly. Keď

nadriadený orgán predĺžil z dôvodu vykonávania dokazovania lehotu na výkon daňovej

kontroly, použil iný než zákonný dôvod pre svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti nemôže

obstáť ani tvrdenie najvyššieho súdu, že ide o úvahu nadriadeného orgánu, ktorú súd

nemôže preskúmavať, pretože nejde o úvahu, ale o zjavné vybočenie z platnej právnej

úpravy, čo je v rozpore so základným ústavným princípom uvedeným v

SR, keď rozšíril, resp. zmenil zákonné dôvody predĺženia daňovej kontroly.“.

Sťažovateľka tiež namieta spôsob, akým daňový úrad vykonal dôkazy a ako tieto

dôkazy hodnotil, pričom argumentuje, že „nemôžu byť zákonné dôkazy, ktoré boli správcom

dane vykonané pred výkonom daňovej kontroly v úplne iných konaniach a v iných

súvislostiach, pričom o vykonávaní týchto dôkazov sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť,

a ani sa ich nemohla zúčastniť...

V tejto súvislosti sťažovateľka tiež namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov.

Najvyšší súd na túto námietku vôbec nereaguje, čím nedáva relevantnú odpoveď na

podstatu námietky sťažovateľky...“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že daňový úrad sa v rámci dokazovania zameral na

preukazovanie skutočností, ktoré nesúviseli s jej činnosťou a ktoré ona nemala možnosť

preukázať. Podľa sťažovateľky „správca dane zisťoval dôkazy, či dodávatelia, odberatelia

a ich subdodávatelia sťažovateľky si plnili svoje daňové povinnosti vedením účtovníctva

a pod., čo v súvislosti s preukázaním našej dodávky tovaru nemá nič spoločné. Porušenie

povinnosti iného daňového subjektu nesmie byť prenášané v neprospech sťažovateľky.

V tejto súvislosti poukazujeme na podstatnú skutočnosť pre posúdenie celej veci, že

správca dane nám príjem z týchto obchodov v plnom rozsahu uznal, keď sme spracované

zlato predali našim odberateľom v rovnakom množstve a v krátkom časovom slede, čím

uznal, že tovar sme museli nadobudnúť a tento použiť v rámci našej obchodnej činnosti.

Taktiež uznal, že spoločnosť sťažovateľky je zdaniteľnou osobou a je nesporné, že naši

dodávatelia i odberatelia boli takisto zdaniteľnými osobami.

V uvedených súvislostiach poukazujeme na ustálenú záväznú judikatúru ESD, keď

poukázal na základný princíp fungovania DPH v rámci EÚ, v rámci ktorého odoprieť právo

na vrátenie odpočtu DPH je len výnimočné, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba sa

priamo zúčastnila na daňovom podvode alebo postupovala zneužívajúcim spôsobom, alebo

ak o takomto podvodnom konaní vedela alebo vedieť mohla.

Uvedená záväzná konštantná judikatúra ESD konštatuje, že nie je v súlade s režimom

práva na odpočet dane, stanoveným v smernici, potrestanie prostredníctvom zamietnutia

tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo

súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim, alebo že iné plnenie, tvoriace súčasť

dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo

poznačené podvodom vo vzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., body

52 a 55, ako aj Kittel a Recolta Recycling, body 45,46 a 60, ako aj Toth C 324/11

zo 7. septembra 2012).

Ďalej sťažovateľka poukazuje na záväzný výklad smernice 2006/112/ES

z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme DPH, podľa ktorého režim odpočtov má za cieľ úplne

zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci jeho hospodárskych

činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu, pokiaľ ide o daňové bremeno

všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností, pod

podmienkou, že tie v zásade podliehajú DPH (pozri najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 44

z 21. februára 2006, Halkofax a i., C-255/02 Zb. s. I-1609, bod 78, ako aj Mahagében

a Dávid, bod 39)...

Poukazujeme tiež na judikatúru ESD vo veciach Bonik C 285/11 a Maks Pen EOOD

C 18/13 z 13. februára 2014 a. i., v ktorých ESD konštatuje, že je povinnosťou správcu dane

príp. súdov ex-offo preukázať účasť zdaniteľnej osoby na daňovom podvode, inak mu

nemožno odoprieť správnosť plnenia jeho daňových povinností.

V uvedených súvislostiach v tejto veci je nespochybniteľné, že naši dodávatelia

a i odberatelia a takisto spoločnosť sťažovateľky sú zdaniteľnými osobami, a že

nadobudnutý tovar - zlato použili v rámci svojich hospodárskych činností, t. j. predali ho

svojim odberateľom, čo ani najvyšší súd nespochybnil.

8

Ďalej treba zdôrazniť, že spoločnosť sťažovateľky vždy konala v dobrej viere

dobromyseľne... Táto skutočnosť nakoniec správcom dane ani všeobecnými súdmi nikdy

nebola spochybnená.

Sťažovateľka namietala nesprávnosť hodnotenia dôkazov, keď správca dane

nerešpektoval podstatu obsahu dôkazov, ale na základe malicherných skutočností túto

podstatu spochybnil...

jednoznačne potvrdil a vysvetlil dôvody a spôsoby doručovania

zásielok od rakúskej spoločnosti , ktorou jednoznačne

vyvrátil tvrdenie daňových orgánov, že táto spoločnosť nám dodávala investičné zlato.

Svedkovia a jednoznačne potvrdili, že spoločnosť

nám dodali priemyselné zlato vo forme plátov s nepravidelnými okrajmi

a nie investičné zlato.

Najvyšší súd v uvedených súvislostiach konštatuje, že hodnotenie dôkazov daňovými

orgánmi i krajským súdom je logické a v súlade so všeobecnými zásadami hodnotenia

dôkazov.

Takýto záver najvyššieho súdu je v úplnom rozpore so skutočným stavom, pretože je

v rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým rozumom, aby sťažovateľka nakupovala drahé

investičné zlato a toto po spracovaní na polotovary predávala za podstatne nižšiu cenu...“.

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo (sťažovateľky)... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. augusta 2014 porušené boli.

... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. augusta 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

v sume 340,90 EUR na účet... advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

10

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. augusta 2014 potvrdil rozsudok krajského

súdu č. k. -139 z 3. júla 2013, ktorým krajský súd zamietol žalobu

sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva z 13. septembra 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne poukázal na rozsudok

krajského súdu z 3. júla 2013, ktorý v odvolacom konaní preskúmaval. Uviedol relevantné

ustanovenia o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“)

[najmä § 49 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a), § 67 ods. 1 a 3], ako aj ustanovenia

v rozhodnom čase účinného Následne uviedol zistenia krajského

súdu, ktoré tento ustálil z administratívneho spisu, pričom uviedol:

„Krajský súd mal preukázané že správca dane v uvedených veciach rozhodol

na základe zistení z daňovej kontroly, ktorá bola zameraná na dodržiavanie DPH žalobcom

za obdobie január až apríl, jún až november 2008; správca dane vyhotovil o výsledku

daňovej kontroly dňa 9. 9. 2010 Protokol č. /Vask a jeho Dodatok č. 1

zo dňa 8. 10. 2010; na základe zistení uvedených v protokole správca dane nepriznal

žalobcovi nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou

, (v januári 2008 v celkovej sume DPH 8.472.449 Sk, vo februári 2008

v celkovej sume DPH 8.084.283 Sk, v marci 2008 v celkovej sume DPH 10.507.804 Sk,

v apríli 2008 v celkovej sume DPH 7.599.002 Sk, a to z dôvodu porušenia § 49 ods. 2

písm. a/ v nadväznosti na a . Ďalej krajský súd

uviedol, že z uvedeného protokolu vyplýva, že správca dane nepriznal nárok na odpočítanie

dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou a spoločnosťou

(v júni 2008 v celkovej sume DPH 10.706.990,-Sk, v júli 2008

v celkovej sume DPH 10.639.752 Sk, v auguste 2008 v celkovej sume DPH 7.379.977 Sk,

v septembri 2008 v celkovej sume DPH 21.423.005 Sk, v októbri 2008 v celkovej sume DPH

9.971.884 Sk, v novembri 2008 v celkovej sume DPH 11.639.004 Sk, tiež z dôvodu

porušenia v nadväznosti na a ;

správca dane dospel k záveru, že žalobca neuviedol vo vyjadrení k Protokolu o zisteniach

z daňovej kontroly žiadne nové konkrétne skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť

záver a číselné zhrnutie výsledkov vykonanej daňovej kontroly; s námietkami žalobcu sa

vyporiadal v Dodatku č. 1 s tým, že Protokol zostal nezmenený.“

Následne najvyšší súd poukázal na námietky, ktoré sťažovateľka uplatnila v žalobách

proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva, a na to, ako sa krajský súd vo svojom rozsudku

vysporiadal s týmito námietkami, pričom uviedol:

«Námietku, ktorou žalobca namietal, že postupom správcu dane došlo k závažnému

procesnému pochybeniu, keď vo veci vôbec neprebehlo prvostupňové daňovej konanie,

krajský súd posudzoval v zmysle § 15 zákona o správe daní a poplatkov. Poukázal na to, že

v zmysle uvedeného ustanovenia úlohou daňovej kontroly je zaobstaranie skutočností

rozhodujúcich pre zistenie vzniku daňovej povinnosti a výšky, daňová kontrola nespadá pod

procesy rozhodovacie, ale iba zisťovacie (15 ods. 1), výstup z daňovej kontroly, ktorým sa

táto ukončuje (protokol) je jedným z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13)

a súčasne predstavuje zákonom označený dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4). Krajský súd

sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že správca dane postupoval tak, že samotná daňová

kontrola nahradila daňové konanie, ktoré podľa jeho tvrdenia vôbec neprebehlo. Poukázal

na to, že daňová kontrola bola ukončená Protokolom č. /Vask zo dňa

9. 9. 2010, ku ktorému žalobca podal vyjadrenie, s ktorým sa správca dane vyporiadal

v Dodatku č. 1 prejednaným s Protokolom so žalobcom dňa 8. 10. 2010. Konštatoval,

že Dodatok k Protokolu je súčasťou Protokolu, nenahrádza už doručený protokol, a preto

sa naň ani nevzťahujú procesné úkony, ktoré platia pre Protokol, keď navyše v Dodatku č. 1

12

k Protokolu správca dane len vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu k Protokolu, pričom

samotný obsah Protokolu zostal nezmenený a následne začalo vyrubovacie konanie,

v ktorom správca dane rozhodol o daňovej povinnosti žalobcu za kontrolované zdaňovacie

obdobia dodatočnými platobnými výmermi z 12.10.2010. Podľa názoru krajského súdu

správca dane dôvodne nevypočul navrhnutých svedkov ),

pretože nebol predpoklad, že zmenia svoje predchádzajúce vysvetlenia k nadobudnutiu

zlata, ktoré podali pred miestne príslušnými správcami dane pri daňovej kontrole DPH,

ktoré sa týkali obchodných spoločností, v ktorých boli konateľmi. Krajský súd mal za to, že

zápisnice o výsluchu bývalých konateľov spoločností , a spol.

, nie je možné hodnotiť ako nezákonne získané dôkazy, pretože ich

použitie v daňovom konaní vykonanom u žalobcu bolo v súlade s § 16 a § 29 ods. 2 a 4

zákona o správe daní a poplatkov, pričom s obsahom uvedených zápisníc bol žalobca

riadne oboznámený. Krajský súd poukázal na to, že žalobca v prejednávanej veci po

ukončení daňovej kontroly neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by neboli známe z daňovej

kontroly, a preto nebolo v rozpore so zákonom, aby správca dane v odôvodnení

dodatočných platobných výmerov nepoužil zistenia a závery daňovej kontroly.

K námietke (č. 2), ktorou žalobca namietal procesné pochybenie správcu dane,

pretože žalobca neporozumel poučeniu od správcu dane a teda daňová kontrola nebola

riadne ukončená prerokovaním Protokolu o daňovej kontrole, krajský súd uviedol, že

správca dane postupoval v zmysle § 23 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o správe daní

a poplatkov. Uvedenú námietku považoval za účelovú.

Krajský súd považoval za nedôvodnú aj námietku (č. 3), ktorou žalobca namietal

porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. K tejto námietke krajský súd uviedol, že

daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi

správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho

tvrdenia (§ 15 ods. 5 písm. c/) a vyjadriť sa k Protokolu najneskôr do ôsmich pracovných

dní odo dňa jeho doručenia (§ 15 ods. 10 veta druhá). Zastával názor, že na Dodatok sa už

nesťahuje právo daňového subjektu vyjadriť sa k nemu v lehote v zmysle § 15 ods. 10 veta

druhá zákona o správe daní a poplatkov.

Vo vzťahu k námietke (č. 4), ktorou žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia sú

nepreskúmateľné pre ich nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť a vzájomný vnútorný rozpor,

krajský súd uviedol, že náležitosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného ako aj správcu

dane obsahujú zákonné náležitosti a v ich odôvodneniach sú uvedené skutočnosti, ktoré boli

podkladom rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aj použitie právnych

predpisov, pričom súd nezistil ani ich vzájomnú rozporuplnosť. Poukázal na § 30 zákona

o správe daní a poplatkov. Námietku žalobcu považoval za všeobecnú a nekonkrétnu.

Krajský súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu (č. 5), ktorou namietal nepochopenie

základných princípov reálneho obchodu a činnosti poskytovania bezpečnostnej schránky

zo strany daňových úradov. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho

spisu krajský súd zdôraznil, že bývalá konateľka spoločnosti , v

rámci daňovej kontroly vykonanej v tejto spoločnosti zápisnične uviedla u miestne

príslušného správcu dane, že dodané zlato malo formu plátov a nejednalo sa o investičné

zlato, jediným dodávateľom zlata v roku 2008 pre túto spoločnosť bola spoločnosť

, kontrola rýdzosti a hmotnosti sa vykonávala u žalobcu a zlato bolo v

nezmenenom stave dodávané žalobcovi. Uviedol, že Daňový úrad Bratislava 1 (miestne

príslušný správca dane pre ,) zistil z daňových dokladov, že

zlato nakúpené od bolo investičné zlato od rakúskeho obchodníka

dodávané žalobcovi, keď v účtovníctve spol. , neboli

evidované žiadne náklady spojené s prepravou zlata, skladovaním, poistné a pod.. Vo

vzťahu k námietke žalobcu, týkajúcej sa bezpečnostnej schránky, krajský súd poukázal na

výpoveď pani v rámci daňovej kontroly spol. ,

ktorá pred miestne príslušným správcom dane zápisnične uviedla, že žalobca neposkytol

tejto spoločností ( ) žiadnu bezpečnostnú schránku a medzi

týmito spoločnosťami nebola uzavretá žiadna zmluva o službách bezpečnostnej schránky.

Krajský súd mal za to, že žalobca nepreukázal poskytnutie služieb bezpečnostnej stránky.

Vo vzťahu k dodávke granulátu striebra v zdaňovacom období jún a november 2008 krajský

súd poukázal na to, že žalovaný opravil nesprávnosť rozhodnutia správcu dane tak, že znížil

sumu dodatočného predpisu dane.

Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu (č. 6), že väčšina dôkazov

bola vykonaná v rozpore so zákonom. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce

z administratívneho spisu uviedol, že bývalí konatelia spoločností

, a v rámci daňovej kontroly vykonávanej v uvedených

14

spoločnostiach podali vysvetlenia pred miestne príslušnými správcami dane v súvislosti

s týmito kontrolami a teda neboli vypočutí ako svedkovia, pričom vyjadrenia podali v rámci

daňových kontrol, ktoré začali pred výkonom daňovej kontroly u žalobcu. Krajský súd

konštatoval, že ide o dôkazy, na ktoré daňové orgány prihliadajú podľa § 16 a § 29 ods. 2, 4

zákona o správe daní a poplatkov, a preto ide o dôkazy získané v súlade so zákonom.

K tvrdeniam žalobcu, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vykonávalo

dôkazy, na vykonanie ktorých nemal právo (námietka č. 7) krajský súd uviedol, že Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky zodpovedalo podľa za

jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi a navrhovalo ich zmenu,

z ktorých dôvodov daňové riaditeľstvo vykonávajúc riadiacu a metodickú činnosť bol

oprávnený vydať aj „Pracovnú pomôcku č. 143/3/2008 zo dňa 7. 5. 2008“, upravujúcu

jednotný postup pri kontrolách daňových subjektov, ktoré obchodujú s investičným zlatom.

Krajský súd nepovažoval; za dôvodnú námietku žalobcu, že Dňové riaditeľstvo SR konalo

v rozpore so základnými princípmi zákonného a spravodlivého procesu, čím zasiahlo do

rozhodovania prvostupňových daňových orgánov. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že

dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií boli legálne získanými dôkazmi v zmysle

§ 16 a § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511 /1992 Zb., pričom správca dane žalobcu oboznámil

s obsahom dokladov získaných z medzinárodnej výmeny a umožnil mu vyjadriť sa k nim

v určenej lehote od doručenia, avšak žalobca napriek doručeniu oznámenia sa v určenej

lehote k nemu nevyjadril. Krajský súd k tvrdeniu žalobcu, že počas prerušenia konania

nemôže byť vo veci konané, uviedol, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by správca

dane v priebehu prerušeného konania vykonal nejaké úkony. Súčasne mal krajský súd

preukázané, že správca dane žalobcu oboznámil o ukončení prerušenia kontroly listom

zo dňa 25. 8. 2010, čím si splnil zákonnú povinnosť oboznamovať daňový subjekt

s vykonanými úkonmi v priebehu daňovej kontroly.

Za dôvodné nepovažoval krajský súd ani tvrdenie žalobcu, že správca dane vykonal

aj také dôkazy, ktoré presahovali zákonom určený nevyhnutný rámec daňovej kontroly pre

správne určenie a vyrubenie dane tým, že skúmal skutočnosti v tzv. reťazcoch (námietka

č. 8). Poukazom na skutkové zistenia v danej veci krajský súd konštatoval, že správca dane

v súlade so zákonom preveroval v rámci medzinárodnej výmeny informácií, aké zlato

žalobca v skutočnosti nadobudol. Stotožnil sa so záverom daňových orgánov, že žalobca

nadobudol zlato od spoločnosti , ktoré vykazovalo znaky

investičného zlata. K opakovaným námietkam žalobcu o poskytnutej službe bezpečnostnej

schránky uviedol, že konateľ žalobcu, preberal zásielky zlata od rakúskeho

obchodníka pre spol. ; služby bezpečnostnej schránky mal žalobca

poskytovať spol. , a nie spol. . Krajský súd

poukázal na to, že daňové orgány neodôvodnili preskúmavané rozhodnutia tým, že žalobca

uzavrel fiktívne obchody so zlatom. Podľa názoru krajského súdu pokiaľ žalobca v námietke

poukazoval na rozhodnutie ESD v spojených veciach č. C-354/03, C-355/03 a C-348 4/03,

v prejednávaných veciach išlo o inú skutkových situáciu, t. j. o tuzemské dodávky

investičného zlata, oslobodené od DPH, pričom dodávky neboli uskutočňované v reťazci,

a preto nebolo dôvodné na tento stav aplikovať uvedené rozhodnutia ESD.

Vo vzťahu k námietke žalobcu pod č. 9 krajský súd konštatoval, že z obsahu

administratívneho spisu nevyplýva úmysel daňových orgánov preukázať žalobcovi,

že nadobudol investičné zlato. Uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za

účelom zistenia, či žalobca nadobudol od spoločnosti , zlato

na ďalšie spracovanie alebo išlo o zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata

oslobodeného DPH, služby bezpečnostnej schránky neboli preukázané, pričom práve

žalobca, zaťažený dôkazným bremenom, bol povinný preukázať bez akýchkoľvek

pochybností svoje tvrdenia o poskytovaní takejto služby. Ďalej krajský súd konštatoval, že

z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že zlato od rakúskeho dodávateľa vo faktúre

deklarované ako investičné zlato bolo dodané v nezmenenom stave žalobcovi a že obchod

medzi , - , - Zlatá huta, spol. s. r. o. sa

považoval za uskutočnený až po prekontrolovaní hmotnosti a rýdzosti zlata u žalobcu.

Krajský súd mal za to, že z dokladov od rakúskej finančnej správy je zrejmé, že faktúrou

č. VR2008 – 9785 z 30. 10. 2008 s pripojeným medzinárodným nákladným listom (CMR)

č. SK5288642 a faktúrou č. VL2008 - 0462 z 12. 11. 2008 s pripojeným CMR č. SK5539362

bolo fakturované dodanie investičného zlata, ktoré bolo dodané od rakúskeho obchodníka

priamo žalobcovi, keď na CMR je uvedený ako príjemca adresa žalobcu, prvý nadobúdateľ

– , tam nie je uvedený. Krajský súd mal tiež za to, že nebolo dôvodné

opakované vypočutie svedkov a konateľa prepravcu

z dôvodu, že dôkazy z medzinárodnej výmeny informácií postačovali na prijatie záveru, že

16

žalobca nadobudol zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata. Predmetnú námietku

krajský súd nepovažoval za dôvodnú.

Krajský súd nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane pri

hodnotení dôkazov nevychádzali zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ale dôkazy

hodnotili svojvoľne, účelovo v jeho neprospech (námietka č. 10). Konštatoval, že závery

prijaté daňovými orgánmi majú podklad v zisteniach rakúskej daňovej správy, ktoré

vychádzali z objednávok, faktúr, dodacích listov a medzinárodných prepravných listov

(CMR), prepravných dokladov kuriérskej spoločnosti. Mal za to, že z medzinárodnej

výmeny informácií je zrejmé, že rakúsky obchodník mal dostatok dokladov o realizácii

prepravy investičného zlata k žalobcovi. Poukazom na skutkové zistenia krajský súd

nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu sa hmotnosti zlata akceptovanú

trhom drahých kovov, keďže z dokladov od rakúskeho dodávateľa a aj z prepravných

dokladov vyplýva, že predmetom obchodu bolo zlato o hmotnosti akceptovanej trhom

drahých kovov (nielen 1000 gramov, ale i nižších hmotností akceptovaných trhom drahých

kovov). Podľa názoru krajského súdu žalobca nepreukázal, že nadobudol zlato o hmotnosti

neakceptovanej trhom drahých kovov napriek tomu, že bol zaťažený dôkazným bremenom.

Krajský súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach tým,

že nebol upovedomený o výpovedi svedkov, a to a , keďže

obaja podali vyjadrenia v priebehu daňových kontrol DPH v spoločnostiach

a , pred príslušnými správcami dane a zápisnice

z týchto konaní boli predložené správcovi dane ku kontrole DPH vykonanej u žalobcu,

majúc za to, že takto získané dôkazy zodpovedajú a

a teda nejde o dôkazy získané v prejednávanej veci v rozpore so zákonom. Krajský súd

neprihliadol ani na tvrdenia žalobcu, že nebol informovaný o otázkach, ktoré správca dane

žiadal preveriť formu medzinárodnej výmeny daňových informácií, keďže informácia mu

bola poskytnutá dňa 1. 4. 2010. Poukazom na skutkové zistenia veci sa týkajúcej krajský súd

uviedol, že žalobca bol následne zoznámený s výsledkami preverovania obchodu so zlatom

počas miestneho zisťovania dňa 22. 9. 2008, dňa 21. 8. 2008, dňa 21. 8. 2008 konateľka

žalobcu nahliadla do zápisnice o ústnom pojednávaní z 12. 8. 2008, žalobca bol

oboznámený s obsahom zápisnice zo dňa 7. 4. 2009, s výsledkami medzinárodnej výmeny

informácií dňa 13. 6. 2011, kedy žalobca však nevyužil možnosť vyjadriť sa k uvedeným

výsledkom v určenej lehote.

K námietke žalobcu (č. 11), ktorou namietal závery správcu dane o tzv. reťazci pri

preprave zlata, ktoré vychádzali z nezákonne získaných dôkazov, krajský súd konštatoval,

že dôvody, pre ktoré neakceptoval uvedené námietky uviedol v predchádzajúcich bodoch

(bod č. 8). Krajský súd námietku žalobcu, že správca dane vykonával dôkazy, ktoré

so žalobcom nemali žiadnu súvislosť, pretože sa týkali spoločnosti

,

poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 16 zákona o správe daní a poplatkov

a skutkové zistenia vo veci, považoval za účelovú,

Vo vzťahu k námietke (č. 12), ktorou žalobca tvrdil, že správca dane počas daňovej

kontroly vykonával dokazovanie nad rámec jeho oprávnení v zmysle § 15 ods. 1 zákona

č. , porušil daňové tajomstvo zmysle a zásadu voľného hodnotenia

dôkazov podľa § 2 ods. 3 uvedeného zákona krajský súd uviedol, že s námietkou žalobcu

týkajúcou sa vykonania kontroly nad rámec oprávnení správcu dane sa vyporiadal v

bodoch 8 a 11. Upriamil pozornosť žalobcu, že nie je zo zákona, oprávnený domáhať sa

ochrany v mene iného daňového subjektu pre porušenie daňového tajomstva, keď túto

námietku by mohla účinne podať iba poškodená strana, ako aj že žalobca ako kontrolovaný

daňový subjekt je v zmysle zákonných predpisov viazaný mlčanlivosťou o veciach, ktoré sa v

rámci daňového konania dozvedel a ktoré svojim obsahom sú daňovým tajomstvom, o ktorej

povinnosti bol správcom dane i riadne poučený, napriek tomu, že tvrdil, že poučeniu

neporozumel. Podľa názoru krajského súdu za dôkazy získané v súlade so zákonom je

potrebné považovať výsledky z medzinárodnej výmeny informácií, ktoré potvrdzujú skutkový

stav zistený správcom dane a ktorý je uvedený už v predchádzajúcich bodoch. Konštatoval,

že žalobca počas daňovej kontroly ani v súdnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktorými

by preukázal, že obchodoval s tzv. priemyselným zlatom, resp. že poskytoval služby

bezpečnostnej schránky. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že správca dane vôbec

nezohľadnil žiadnej skutočnosti ani dôkazy svedčiace v jeho prospech, pretože platiteľ

v tomto konaní žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam nepredložil, a preto neprihliadol

na tvrdenie žalobcu, že správca dane hodnotil dôkazy svojvoľne, účelovo, v jeho

neprospech.

18

Krajský súd neprihliadol ani na tvrdenie žalobcu, že ak daň odviedli jeho

dodávatelia a aj sám žalobca, došlo by zo strany štátu k bezdôvodnému obohateniu, že

žalovaný sa s jeho námietkami riadne nevysporiadal, a preto je jeho rozhodnutie

nespreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (námietka č. 13). Konštatoval, že žalovaný sa s

námietkami žalobcu riadne vysporiadal, ako aj, že nezistil nepreskúmateľnosť napadnutých

rozhodnutí. Uviedol, že daňovou kontrolou bolo zisťované, či si žalobca v sledovaných

zdaňovacích obdobiach uplatnil odpočet DPH z nákupu zlata od dodávateľských

spoločností a na základe predložených

dodávateľských faktúr v súlade s , a preto námietku, že

žalobca a jeho dodávatelia odviedli daň do štátneho rozpočtu nepovažoval v tomto konaní

za opodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke č. 14, ktorou žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutia sú

podľa ich obsahu len opisom dodatku č. 1 k protokolu bez toho, aby prebehlo prvostupňové

konanie a odvolacie konanie bolo vykonané bez akejkoľvek jeho účasti, krajský súd uviedol,

že s touto námietkou sa vyporiadal v predchádzajúcich bodoch (bod č. 1).

Krajský súd nepovažoval za dôvodné ani námietky žalobcu (č. 15), že správcovi dane

zanikla právomoc na výkon daňovej kontroly, nemal žiaden zákonný dôvod na predĺženie

lehoty na daňovú kontrolu a taktiež žiadny dôvod na prerušenie daňovej kontroly.

Konštatoval, že daňová kontrola na DPH začala u žalobcu dňa 8. 10. 2009 a bola ukončená

prerokovaním protokolu z daňovej kontroly dňa 8. 10. 2010, t. j. v jednoročnej lehote

v zmysle § 13 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, k predĺženiu lehoty na vykonanie

daňovej kontroly došlo v súlade s § 15 ods. 17, o čom správca dane žalobcu oboznámil.

Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku týkajúcu sa prerušenia daňovej kontroly,

keďže konanie o žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií je konanie o inej skutočnosti

(§ 25a ods. 1).

Záverom krajský súd konštatoval, že žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili

skutkový stav, za kontrolované zdaňovacie obdobia zabezpečili potrebné dôkazy, ktoré

neboli získané v rozpore so zákonom, dôkazy správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny

právny záver, že žalobca nesplnil podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/

v spojení s , pretože žalobca nadobudol od svojich dodávateľov

v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach len investičné zlato, ktoré je oslobodené od dane

z pridanej hodnoty podľa . Krajský súd nezistil procesné

pochybenia na strane daňových orgánov, a preto žalobca nebol ukrátený na svojich

právach nezákonným postupom žalovaného a správcu dane. Majúc za to, že žalovaný

rozhodol v jednotlivých veciach v súlade so zákonom, žaloby ako nedôvodné zamietol podľa

»

Následne najvyšší súd poukázal na argumentáciu sťažovateľky v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu a na obsah vyjadrenia Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky (bývalého daňového riaditeľstva, pozn.). Poukázal tiež na svoje zistenia zo spisu

krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis (tieto zistenia boli zhodné

so zisteniami, ktoré uviedol krajský súd vo svojom rozsudku, pozn.). Následne najvyšší súd

uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi konania v danej veci ostali

sporné otázky, či správca dane, ako aj žalovaný vydali vo veci zákonné rozhodnutie, či

v dostatočnom rozsahu bolo vo veci vykonané dokazovanie, či dôkazy boli vykonané

zákonným spôsobom, či vo veci bol zistený správne skutkový stav, či nedošlo k porušeniu

zásady zákonnosti, zásady súčinnosti, zásady hodnotenia dôkazov, či postupom daňových

orgánov nedošlo k takej vade konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť

preskúmavaných rozhodnutí, ako aj či daňové orgány v súlade s príslušnou hmotnoprávnou

úpravou posudzovali uskutočnené zdaniteľné plnenia, najmä, či daňové orgány oboch

stupňov správne zistili a vyhodnotili charakter tovaru, keď daňové orgány predmetný tovar

posudzovali ako investičné zlato a žalobca ako daňový subjekt tvrdil, že nikdy neobchodoval

s investičným zlatom a predmetom faktúr v danej veci bolo zlato priemyselné.“

Následne najvyšší súd poukázal na relevantné ustanovenia ,

o účtovníctve v znení neskorších predpisov,

rovnako tak aj na predmet správneho súdnictva a s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 v spojení

s (ďalej len „OSP“) rozsudok krajského súdu

potvrdil ako vecne správny. Na zdôraznenie správnosti rozsudku krajského súdu uviedol

najvyšší súd tieto skutočnosti:

20

„Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (č. k. -139 z 3. júla 2013) je

zrejmé, že súd prvého stupňa sa vecou náležite zaoberal, keďže zákonnosť napadnutých

rozhodnutí žalovaného správneho orgánu dôsledne posudzoval v rozsahu jednotlivých

žalobných dôvodov, zadovážiac si vo veci vyjadrenie žalovaného a administratívny spis. Súd

prvého stupňa ku každému žalobnému dôvodu dal vyjadrenie podopreté skutkovými

zisteniami vyplývajúcimi z predloženého administratívneho spisu žalovaného a vlastný

názor, z dôvodu ktorého jednotlivé žalobné dôvody nepovažoval za dôvodné pre zrušenie

preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov. Argumentácia súdu prvého stupňa

vyslovená v odôvodnení napadnutého rozsudku je jasná, určitá a zrozumiteľná, dávajúca

vyčerpávajúcu odpoveď na zásadné námietky žalobcu. Odvolací súd považoval za

presvedčivú argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorou odôvodnil správnosť záverov

daňových orgánov oboch stupňov o tom, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach

žalobca ako daňový subjekt nakupoval investičné zlato v rámci zistených obchodníkov

so zlatom, kde ako finálny dodávateľ zlata vystupovali spoločnosti a

, ktoré spoločnosti sa zaoberali iba obchodnou činnosťou, t. j.

nakupovali a predávali tovar - zlato, označené pôvodným rakúskym dodávateľom ako

investičné zlato v nezmenenom stave, a preto uplatnenie DPH na dodávateľských faktúrach

týchto uvedených spoločností je v rozpore so , a preto žalobcovi ako

odberateľovi nevznikol nárok na odpočítanie tejto dane, keďže uvedený záver daňových

orgánov vychádza z ich logického úsudku prijatého na základe výsledkov skutkových zistení

zadovážených správcom dane v rámci daňovej kontroly vykonanej zákonným spôsobom.

Samotná skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom bez

vykonania dokazovania tak isto ako predchádzajúcim rozhodnutím, nemá za následok jeho

nezákonnosť. Predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil pre

nedostatočné odôvodnenie, bez uloženia povinnosti doplniť dokazovanie. V danej súvislosti

odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti, že súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku vychádza zo skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom ku dňu

vydania rozhodnutia a dokazovanie vykonáva len za účelom výkonu súdneho prieskumu.

Vzhľadom k uvedenému nie je možné považovať za dôvodné ani tvrdenia žalobcu, že

súd prvého stupňa bezdôvodne neprihliadol na jeho tvrdenia a argumenty uvádzané

v žalobe, keď s poukazom na uvedené vyššie, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozsudku jasným a určitým spôsobom nielen že uviedol žalobné námietky žalobcu,

vyjadrenie žalovaného, skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, ale súčasne

uviedol aj svoj právny záver, podľa ktorého nepovažoval žalobné námietky za odôvodňujúce

zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvého

stupňa v ďalšom konaní nepostupoval v intenciách názoru odvolacieho súdu vysloveného

v zrušujúcom rozhodnutí, čím mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,

pretože mu nebola poskytnutá súdna ochrana podľa SR, a že napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný a nepresvedčivý pre nedostatok dôvodov.

Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že krajský súd dospel k skutkovému

záveru, ktorý je v úplnom rozpore so skutočným obsahom administratívneho spisu

a v rozpore s dôkazmi v ňom sa nachádzajúcimi, majúc za to, že prevažná väčšina týchto

dôkazov nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, v ktorej súvislosti sa v plnom

rozsahu pridržiaval obsahu žaloby.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho

spisu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého súdu mal preukázané,

že prvostupňový súd v rámci súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí žalovaného pre

prijatie svojho právneho záveru o zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí vychádzal

zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu predloženého žalovaným.“

Najvyšší súd sa v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne

vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa vykonaného dokazovania –

sťažovateľkou tvrdenej nezákonnosti vykonaných dôkazov a tiež hodnotenia jednotlivých

dôkazov. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ žalobca tvrdil, že prevažná väčšina dôkazov vykonaných správcom dane

nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, ide o všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže mať

za následok preukázanie nezákonnosti postupu správcu dane pri zadovážení a vykonávaní

dokazovania.

V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa

preukázané, že žalovaný i správca dane pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových

22

dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov dokazovania, ktoré smerovalo

k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné obchody boli uskutočnené spôsobom

deklarovaným žalobcom. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové

orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali a dokazovanie vykonávali v súčinnosti

s daňovým subjektom - žalobcom. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu

potvrdzujú, že správca dane založil svoj právny záver na základe dôkazov vykonaných

zákonným spôsobom, keďže dôkazy - vyjadrenie konateľa , ako aj bývalej

konateľky , vykonané v iných konaniach v rokoch 2008 - 2010

u miestne príslušných správcov daní, ako aj doklady získané od rakúskej finančnej správy

v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správca dane vykonal v súlade s § 29 ods. 2, 4

Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci odvolací súd taktiež nesúhlasil

s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie

jednostranne v jeho neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav. Pokiaľ

žalobca v žalobe namietal nezákonnosť dôkazov – výpovede svedkov –

a , a žiadal ich vypočuť v daňovom konaní najmä na tvrdenie, že nimi dodávané

zlato nebolo investičným zlatom a pravdivosť jeho tvrdení v súvislosti s činnosťou, ktorú

vykonával ako bezpečnostná schránka, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa

nepovažoval za dôvodnú ani túto námietku žalobcu, keďže žalobcom navrhovaní svedkovia

podali vyjadrenia ako konatelia dodávateľských spoločností pred miestne príslušnými

správcami dane, a preto pokiaľ správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu považoval tieto

ich vyjadrenia za dostačujúce pre ustálenie svojho skutkového záveru a návrhu žalobcu na

ich vypočutie nevyhovel, postupoval v súlade , a

Odvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle § 29 ods. 8

zákona o správe daní skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane preukazuje daňový

subjekt, správca dane navrhované dôkazy len vykonáva, pričom je na jeho úvahe, či vykoná

aj ďalšie dôkazy daňovníkom navrhnuté resp. nenavrhnuté. Pokiaľ správca dane v danom

prípade vykonal dôkazy, o ktorých žalobca tvrdil, že nemali s ním žiadnu súvislosť, pretože

sa týkali spoločnosti

, odvolací súd konštatuje, že správca dane postupoval

v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov. Po preukázaní na základe dožiadania DÚ

Trnava, že na adrese dodávateľa žalobcu uvedenej v obchodnom registri

sa nikto nenachádza a dožiadaný správca dane – DÚ Nové Zámky nemohol vypočuť

konateľa tejto spoločnosti – , pretože ho polícia nemohla predviesť z dôvodu,

že na menovaného bol vydaný príkaz na zatknutie a dodanie do výkonu trestu a do dňa

predvedenia nebolo možné ho vypátrať, správca dane správne zameral svoju pozornosť na

obchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť kupovala zlato

v obchodnom reťazci daňových subjektov. Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií

pritom vyplynulo, že zlato, ktoré predávala žalobcovi bolo dodávané

v reťazci daňových subjektov

(žalobca).

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov

vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim

akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchody, nim deklarované v daňových priznaniach

za sledované zdaňovacie obdobia (august až november 2008) na základe faktúr

predložených k daňovej kontrole, sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom

preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom práve žalobcu v zmysle

V tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné

bremeno leží na daňovom subjekte – žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú

vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení

a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom. Z uvedených dôvodov žalobcu zaťažovala dôkazná

povinnosť aj na tú skutočnosť, že predmetom obchodov bol tovar, ktorý mal charakter ním

deklarovaný, najmä z dôvodu, že podliehal samostatnej právnej úprave v zmysle hmotného

práva ( ).

Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu

vo veci sp. zn. z 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu

Slovenskej republiky, č. k. -17 z 23. 02. 2011...

Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa ako aj žalovaný, že

samotné tvrdenie žalobcu, že predmetom obchodov bolo priemyselné zlato, resp. samotný

24

údaj v dodávateľskej faktúre, nie je možné považovať za právne relevantné, pre splnenie

zákonných podmienok ustanovených v v spojení s , v zmysle ktorých

pri odpočítaní dane musí daňový subjekt vedieť preukázať oprávnené uplatnenie

odpočítania dane. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej vecí vyplývajúcich

z administratívneho spisu ako aj z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že

správca dane nespochybňoval reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení

v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, ale spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných

plnení dodávateľskými spoločnosťami, predmetom ktorých bola dodávka zlata, keďže pre

možnosť uplatnenia si odpočtu DPH z zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne

uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, ale aby uskutočnená dodávka tovaru

deklarovaná na faktúrach reálne spĺňala zákonom predpokladané podmienky, čo však

správca dane vykonaným dokazovaním žalobcovi spochybnil, resp. vyvrátil. V konaní bolo

nepochybne preukázané, že dodávateľské spoločnosti nemohli žalobcovi dodať priemyselné

zlato. Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že zo skutkových zistení

danej veci je zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt nevedel preukázať, že na základe faktúr,

predložených k daňovej kontrole, v sledovaných zdaniteľných obdobiach mu dodávateľské

spoločnosti dodali zlato priemyselné, keď výsledky z medzinárodnej výmeny informácií

potvrdili, že dodávatelia žalobcu, resp. ich dodávatelia, nakupovali zlato len od rakúskeho

dodávateľa - , ktorý je obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou

sa nákupom a predajom investičného zlata, všetky dodávky tovaru - zlata v roku 2008

od uvedeného rakúskeho dodávateľa na základe vystavených faktúr mali charakter

investičného zlata vo forme zlatých tehličiek, pričom rakúsky dodávateľ dodávku

investičného zlata oslobodil od platenia DPH v zmysle rakúskeho , zlato bolo

priamo prepravované z uvedenej rakúskej spoločnosti do spoločnosti žalobcu a zo strany

daňových subjektov ani neboli predložené

žiadne dôkazy, potvrdzujúce prepracovanie zlata, a preto aj údaj uvedený na faktúrach

vystavených spoločnosťou - zlaté pásy, vyznieva účelovo, aby

uvedená forma nespĺňala charakter investičného zlata, pričom rýdzosť zlata bola

na faktúrach uvedená 999,9 (zákonom predpokladaná). Listinné dôkazy tvoriace súčasť

odpovede na medzinárodnú výmenu informácií – prepravná objednávka – príkaz

na prepravu, medzinárodný prepravný list, tiež potvrdzujú, že na prepravných dokladoch je

ako odosielateľ tovaru uvedená rakúska spoločnosť , a adresa

príjemcu je uvedená – Zlatá huta s. r. o. Trenčín. Nemožno nechať bez povšimnutia ani

skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti žalobcu so zlatom len obchodovali, pričom nemali

oprávnenie na jeho spracovanie, ktorá skutočnosť mohla a mala byť známa aj žalobcovi

z obchodného registra. Skutkové okolnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne

s názorom súdu prvého stupňa dôvodne podmienili pochybnosti správcu dane o faktickom

uskutočnení predmetného obchodu – dodaní priemyselného zlata, ktoré žalobca

predloženými dokladmi ku kontrole nevyvrátil, keď nepredložil také doklady (objednávky,

dodacie a preberacie listy a pod.) ktoré by spôsobom vylučujúcich akékoľvek pochybnosti

ním deklarované tvrdenia potvrdzovali.

Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v danej veci

nepostupoval v súlade so a neoprávnene si uplatnil zo sporných faktúr

odpočet DPH za zdaňovacie obdobia august až november 2008.

Vzhľadom k uvedenému odvolací nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho

odvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru

ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie

zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom

konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia

vyhodnotili správne a v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili

v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.

Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa

v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave

piatej časti (§ a nasl.) v rozsahu žalobných dôvodov

náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovaného správneho orgánu a postup im

predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutí a postupu správcu dane

a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo

relevantným spôsobom preukázané, že žalobcovi za zdaňovacie obdobia august

až november 2008 vznikla daňová povinnosť, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal dôvodnosť odpočtu DPH na základe obchodov deklarovaných v daňových

priznaniach za predmetné zdaňovacie obdobia, a preto daňové orgány oboch stupňov

26

v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane

za predmetné zdaňovacie obdobia určili daňovú povinnosť na základe daňovej kontroly

vychádzajúc z vyčíslenej dane žalobcom v daňových priznaniach a dane vyčíslenej daňovým

úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa

a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo

podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická

osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda

preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu

správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (, ). Vzhľadom

na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť

námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie

základných práv podľa a 2 a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 1. augusta 2014.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom konajúcich súdov a tiež daňových

orgánov, že nesplnila podmienky na priznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľka namieta, že daňové orgány

- jej neposkytli lehotu na vyjadrenie sa k dodatku protokolu o daňovej kontrole,

- nevykonali prvostupňové vyrubovacie konanie,

- daňovú kontrolu nevykonali v zákonnej lehote a k predĺženiu lehoty na jej

vykonanie došlo z iného ako zákonom predpokladanému dôvodu,

- vykonali dôkazy a tieto hodnotili v rozpore so zákonom.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že najvyšší súd v spojení s krajským

súdom tieto pochybenia daňových orgánov nenapravil, pričom tiež tvrdí, že najvyšší súd sa

s jej námietkami v napadnutom rozsudku nevysporiadal.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 1. augusta 2014 v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 3. júla 2013 je zrejmé, že tieto súdy preskúmali

administratívny spis daňových orgánov. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa spôsobu, ako daňové orgány vykonali dokazovanie, aké dôkazy

vykonali a ako tieto dôkazy hodnotili. Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou

sťažovateľky, že väčšina vykonaných dôkazov bola nezákonná, túto námietku považoval za

všeobecnú a neopodstatnenú. Osobitne zdôraznil, že dôkazy vykonané v iných daňových

konaniach (výsluchy konateľov) u miestne príslušných správcov daní a doklady získané od

rakúskej finančnej správy v rámci medzinárodnej výmeny informácií daňový orgán vykonal

v súlade s a Poukázal tiež na to, že sťažovateľka mala

možnosť oboznámiť sa so zápisnicami z výsluchov konateľov iných subjektov (obchodných

partnerov) a mala možnosť sa k týmto podkladom vyjadriť. Najvyšší súd poukázal na to, že

daňové orgány dostatočne preukázali, že zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili tak, ako ich

deklarovala sťažovateľka (dodanie priemyselného zlata), t. j. tak, aby jej vznikol nárok na

odpočet DPH z týchto zdaniteľných plnení. Za rozhodujúcu skutočnosť považoval to, že

jediným dodávateľom zlata pre vymedzené subjekty bol rakúsky dodávateľ –

– obchodná spoločnosť zaoberajúca sa nákupom a predajom

investičného zlata. Všetky dodávky zlata v roku 2008 od tohto rakúskeho dodávateľa mali

na základe vystavených faktúr charakter investičného zlata vo forme zlatých tehličiek

a tento rakúsky dodávateľ oslobodil dodávky od DPH v zmysle rakúskej legislatívy.

Predmetné zlato bolo fyzicky dodávané do spoločnosti sťažovateľky s tým, že následne

dodávateľom pre sťažovateľku boli obchodné spoločnosti a

, pričom tieto spoločnosti boli len obchodníkmi so zlatom, nemali

28

oprávnenie zlato spracovať. Najvyšší súd preto považoval údaje vo faktúrach

, vystavených sťažovateľke o dodávke zlata vo forme pásov, ktoré mali

charakter priemyselného zlata, za účelové a nepreukázané. Najvyšší súd tiež uviedol, že

sťažovateľka sa k týmto skutočnostiam získaným na základe medzinárodnej výmeny

informácií od rakúskych finančných orgánov nevyjadrila, hoci na to mala príležitosť.

Najvyšší súd sa osobitne nezaoberal ďalšími námietkami sťažovateľky – s poukazom

na skonštatoval správnosť dôvodov rozsudku krajského súdu z 3. júla

2013. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (tak ako je vymedzené v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) vyplýva, že krajský súd sa zaoberal (pätnástimi, pozn.)

námietkami sťažovateľky – osobitne sa zaoberal aj námietkou, že daňový úrad nevykonal

prvostupňové vyrubovacie konanie a nestotožnil sa s tvrdením sťažovateľky, že daňová

kontrola nahradila daňové konanie. Krajský súd rovnako tak skúmal námietku sťažovateľky,

že nemala možnosť vyjadriť sa k dodatku k protokolu o daňovej kontrole, pričom uviedol,

že na dodatok sa nevzťahuje právo daňového subjektu vyjadriť sa k nemu v lehote podľa

Krajský súd sa tiež zaoberal námietkou sťažovateľky

týkajúcou sa predĺženia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, resp. prerušenia daňovej

kontroly.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu

v spojení s právnymi závermi krajského súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné,

rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení

a ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

poskytuje primeraný podklad na jeho výrok, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, teda

právne závery najvyššieho súdu nie sú ani zjavne neodôvodnené, a preto sú ústavne

akceptovateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že

postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a 2 . Ústavný súd nezistil žiadne

také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a 2 napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

z 1. augusta 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení a zákona

č. najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Nad rámec veci považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že už posudzoval

zdanlivo porovnateľnú sťažnosť sťažovateľky, pričom nálezom sp. zn.

zo 16. decembra 2015 vyslovil porušenie základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2015. Ústavný súd týmto nálezom zrušil rozsudok najvyššieho súdu

z 25. februára 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj v uvedenej veci ústavný súd

skúmal ústavnú udržateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v správnom

súdnictve, ktorým preskúmaval zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov týkajúcich sa

odpočtu dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd v náleze sp. zn. považoval za rozhodujúcu skutočnosť

ústavne neakceptovateľné posúdenie postupu daňových orgánov konajúcimi súdmi.

V prerokúvanom prípade konajúce súdy a aj ústavný súd hodnotili postup daňového úradu

po zrušení rozhodnutia daňového riaditeľstva krajským súdom a následne po zrušení

skoršieho rozhodnutia daňového úradu daňovým riaditeľstvom. Z uvedeného nálezu

vyplýva, že po vrátení veci daňový úrad nepokračoval v konaní, ale začal novú (opakovanú)

daňovú kontrolu. Ústavný súd vo svojom náleze zo 16. decembra 2015 uviedol, že ako

„zásadnú námietku sťažovateľky... vyhodnotil jej tvrdenie o nezákonnosti vykonania

daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia žalovaného a v konečnom

dôsledku aj vydaniu rozsudku najvyššieho súdu“. V aktuálne prerokúvanom prípade táto

skutková okolnosť absentuje, keďže zo sťažnosti sťažovateľky a z napadnutého rozsudku je

30

zrejmé, že v predmetnom daňovom konaní nebolo zrušené prvostupňové rozhodnutie

daňového úradu (dodatočný platobný výmer) a vec mu nebola vrátená na ďalšie konanie.

V aktuálne prerokúvanom prípade ústavný súd odlišne posúdil aj námietku

sťažovateľky týkajúcu sa nevykonania vyrubovacieho konania a aj skutočnosti týkajúce sa

informácií získaných medzinárodnou spoluprácou daňových orgánov, ktoré tvorili následne

podklad na rozhodnutie daňového úradu. Pokiaľ ide o námietku nevykonania vyrubovacieho

konania – ústavný súd považoval za rozhodujúce, že daňový úrad postupoval v súčinnosti

so sťažovateľkou a umožnil jej vyjadriť sa ku všetkým zisteným skutočnostiam –

sťažovateľka sa osobitne vyjadrila k protokolu o daňovej kontrole, jej námietky uviedol

daňový úrad v dodatku k protokolu o daňovej kontrole a tieto skutočnosti s ňou prerokoval.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že krajský súd sa

vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že daňový úrad nevykonal výsluch

označených svedkov, ktorí boli vypočutí v iných daňových konaniach. Pričom zo zistení

konajúcich súdov tiež vyplýva, že sťažovateľka neoznačila dôkazy, ktoré by neboli známe

z daňovej kontroly. Z uvedených dôvodov ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľky

o nevykonaní vyrubovacieho konania. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je tiež

zrejmé, že daňový úrad oboznámil sťažovateľku s obsahom dokladov získaných

medzinárodnou výmenou informácií od rakúskych orgánov a umožnil sa jej k nim vyjadriť.

Napriek doručeniu oznámenia sa sťažovateľka k týmto dokladom nevyjadrila. Sťažovateľka

v sťažnosti priamo a špecificky nenapáda skutkové zistenia získané od rakúskych daňových

orgánov. Ak by tak aj urobila, ústavný súd by ich za uvedených okolností nemohol

akceptovať, keďže tieto skutočnosti mala v prvom rade namietať v konaní pred daňovým

úradom, čo však opomenula.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva názor, že označený článok

dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľky.

Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu

o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného

obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať

autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva

a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach

vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania

kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do

pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre

práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti

patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým

subjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory sa

vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6

dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini

proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).

Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo

je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu

požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu

a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno

subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci

v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem

32

trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide

o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže

všeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľky preskúmavali zákonnosť rozhodnutí

finančného riaditeľstva, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery daňového

úradu, ktorými bol vyrubený sťažovateľke rozdiel na dani z pridanej hodnoty (a nie daňová

sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade

ratione materiae aplikovateľný (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa , keďže nezistil možnosť

porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť ako

celok už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016