Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 314/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o.,

Bernolákova 11/3040, Trenčín, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom,

Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára

2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Zlatá

Huta spol. s r. o. trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur

a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Bohumila Nováka, Horná 27,

Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015

doručená sťažnosť spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., Bernolákova 11/3040, Trenčín (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. februára 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„V poradí prvá daňová kontrola v spoločnosti sťažovateľky sa začala dňa 27. 07.

2008 na základe oznámenia Daňového úradu Trenčín z 24. 07. 2008 na daň z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.

Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený prostredníctvom jej právneho

zástupcu 31. 08. 2009. K protokolu podala vyjadrenie z 11. septembra 2009, v ktorom

namietala závažné procesné i hmotnoprávne pochybenia správcu dane.

Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu 14. 09. 2009.

Následne 18. 09. 2009 vydal správca dane rozhodnutie, ktorým sťažovateľke znížil

nadmerný odpočet DPH za máj 2008 o sumu 326.088,62 € a priznal nadmerný odpočet

v sume 195.649,39 €.

O podanom odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane vydalo Daňové riaditeľstvo

SR rozhodnutie zo 16. 04. 2010, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane.

Žalobou z 28. júna 2010 požiadala sťažovateľka Krajský súd v Trenčíne

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR. Krajský súd v Trenčíne

o tejto žalobe rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na

ďalšie konanie z dôvodu Dôvodom zrušenia veci bola skutočnosť, že

daňová kontrola nebola vykonaná v zákonnej lehote, a tak je nezákonná.

Následne Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím z 13. 01. 2011 zrušilo prvostupňové

rozhodnutie Daňového úradu v Trenčíne a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Daňový úrad v Trenčíne sťažovateľke oznámil výkon daňovej kontroly za mesiac máj

2008 listom z 29. 03. 2011.

Napriek námietkam sťažovateľky o nemožnosti vykonať opakovanú daňovú kontrolu,

správca dane nepokračoval v daňovom konaní, ale vykonával opakovanú daňovú kontrolu,

z ktorej vydal 28. 02. 2012 protokol a následne 04. 05. 2012 dodatočný platobný výmer.

Taký istý, ako v predchádzajúcom konaní, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť

308.896,566 správcovi dane na dani z pridanej hodnoty za mesiac máj 2008.

O odvolaní sťažovateľky rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR dňa 31. 08. 2012 tak, že

potvrdilo rozhodnutie správcu dane.

Žalobu sťažovateľky z 19. novembra 2012 krajský súd rozsudkom -72

zo 04. 12. 2013 zamietol.

O odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne rozhodol Najvyšší súd SR

napadnutým rozsudkom sp. zn. -124 z 25. februára 2015...“

Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil

s nesprávnymi a ústavne neprijateľnými závermi Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“), prípadne k niektorým jej námietkam sa nevyjadril vôbec, čím porušil

označené práva sťažovateľky, keďže ňou uplatnené námietky nemožno považovať

za samoúčelné, ale je potrebné ich posudzovať v súvislosti s celkovým postupom Daňového

úradu Trenčín (ďalej len „daňový úrad“) pri výkone daňovej kontroly.

Najvyšší súd

- k námietke sťažovateľky o nemožnosti vykonať opakovanú daňovú kontrolu

uviedol, že v danom prípade nejde o opakovanú daňovú kontrolu, čím považoval túto

námietku za nedôvodnú,

- vo vzťahu k námietke o nezákonnosti vykonaných dôkazov a ich nesprávnom

hodnotení sa najvyšší súd stotožnil v plnom rozsahu so závermi krajského súdu, ktorý sa

zase stotožnil so závermi daňových orgánov konajúcich v tejto veci, teda nezákonnosť

vykonaných dôkazov nezistil napriek tomu, že tieto neboli vykonané v rámci daňovej

kontroly alebo sa netýkali sťažovateľky, alebo boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným

obsahom,

- námietku sťažovateľky, že vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie,

ktorou sa daňové orgány nezaoberali, ponechal najvyšší súd bez povšimnutia,

- k námietke o nedodržaní zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly sa vôbec

nevyjadril.

Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd formalisticky

zredukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1020506/1/1146203/2012/5199-r

z 31. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“) v spojení

s rozhodnutím daňového úradu č. 9300401/5/240506/2012 zo 4. mája 2012 mimo jeho

zákonných hraníc, pričom relevantné právne normy daňového práva aplikoval spôsobom,

ktorým poprel ich zmysel a účel.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že v daňovom konaní predložila daňovému úradu

všetky doklady, ktoré mala k dispozícii, keďže si je vedomá, že dôkazné bremeno spočíva

na daňovom subjekte. Následne sa však dôkazné bremeno presunulo na daňový úrad, ktorý

bol povinný pri vykonávaní daňovej kontroly postupovať podľa § 15 ods. 16 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe

daní“). Podľa názoru sťažovateľky bol daňový úrad povinný v prípade vzniku pochybností

o správnosti, úplnosti a pravdivosti ňou predložených dokladov jej tieto oznámiť a umožniť

jej vyjadriť sa k nim. Daňový úrad uvedený postup nedodržal, ale sám vykonával

dokazovanie a vyhľadávaciu činnosť bez toho, aby sťažovateľka o tom vedela.

K námietke nezákonnosti vykonania opakovanej daňovej kontroly sťažovateľka

podrobne uviedla, že jej podstatou «sa finančné riaditeľstvo, krajský súd, a ani najvyšší súd

vôbec nezaoberali, čím je teda napadnutý rozsudok krajského súdu, ako i rozhodnutie

žalovaného, v tomto nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov. Ako dôkaz nepochopenia

podstaty tejto námietky je skutočnosť, keď najvyšší súd v dôvodoch rozhodnutia uvádza na

str. 24 „zo skutkových okolností teda vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR v rozhodnutí zo

dňa 13. 01. 2011 neuložilo správcovi dane v ďalšom konaní vykonať opakovanú daňovú

kontrolu. Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly v danom prípade začatej dňa 04. 05.

2011 riadil právnym názorom krajského súdu i odvolacieho súdu a v ďalšom konaní

postupoval podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní. Vzhľadom k uvedenému zo skutkových

zistení teda vyplýva, že správca dane nevykonal opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b

zákona o správe daní, ak to namietal žalobca“.

Ide pritom o podstatnú a rozhodujúcu skutočnosť pre správne posúdenie procesno-

právneho postupu daňových orgánov, keď správca dane napriek neukončeniu pôvodného

konania začal ním tvrdenú daňovú kontrolu, pričom v skutočnosti ide o opakovanú daňovú

kontrolu, čo sme odôvodnili v žalobe. Je vylúčené, aby súbežne pri neskončení pôvodného

konania (keď DR SR zrušilo vec a vrátilo na ďalšie konanie) opakovane prebehla daňová

kontrola a následne daňové konanie o tej istej dani za to isté zdaňovacie obdobie.

Najvyšší súd v dôvodoch napadnutého rozsudku na našu námietku, že ide

o opakovanú daňovú kontrolu, prevzal nezmyselné tvrdenie krajského súdu, že ide o dve

rozličné kontroly, pretože zákon nevylučuje vykonanie daňovej kontroly na posúdenie

nároku na odpočet DPH, pričom pôvodnú daňovú kontrolu na nadmerný odpočet DPH

považuje za inú daňovú kontrolu.

Tento záver najvyššieho súdu považujeme za nezmyselný a v rozpore so zákonom,

pretože v prípade možnej kontroly DPH za konkrétne zdaňovacie obdobie je možné vykonať

len jednu daňovú kontrolu, pričom podľa účtovných výsledkov DPH môžu nastať tri

situácie. Prvá situácia je, keď spoločnosť vykáže daňovú povinnosť (t. j. daň na vstupe je

nižšia ako daň na výstupe, teda daňová povinnosť je vyššia ako nárok na odpočítanie dane).

Druhá situácia je, keď nám nevznikne daňová povinnosť DPH ani nárok na odpočet DPH,

teda rozdiel je nula, a tretia situácia je, keď nám vznikne nárok na nadmerný odpočet, tak

ako to daňový subjekt vykáže v daňovom priznaní. Ak vznikne nárok na nadmerný odpočet

DPH, tak nemôže byť vykonaná iná kontrola než kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH podľa

Pre určenie druhu daňovej kontroly je rozhodujúci druh dane a v tomto prípade ide

o daň z pridanej hodnoty a je irelevantné, ako správca dane nazve konanie. O skutočnosti,

že ide o ten istý druh dane svedčí i ten fakt, že tak v prvom ako i v druhom rozhodnutí

správcu dane sú uvedené tie isté ustanovenia daňových predpisov, podľa ktorých

postupoval a vydal rozhodnutie.

Opakovanou daňovou kontrolou treba rozumieť kontrolu tej istej dane za to isté

zdaňovacie obdobie. V tomto prípade je daňou daň z pridanej hodnoty a je irelevantné, či

ide o DPH s daňovou povinnosťou alebo s nadmerným odpočtom.

Najvyšší súd sa vo svojich dôvodoch vôbec nevysporiadal s touto našou námietkou,

len stroho konštatoval, že nejde o opakovanú daňovú kontrolu. Preukázali sme, že nejde

o inú ale tú istú, (opakovanú) daňovú kontrolu tým, že obsah protokolu, ako

i prvostupňového rozhodnutia, sú totožné s pôvodnými rozhodnutiami, len bola vynechaná

zanedbateľná časť, keď správca dane uznal v tejto časti naše námietky. Zo strany

žalovaného ide teda o špekulatívny nezákonný výklad v snahe zakryť nezákonnosť

predchádzajúceho postupu.

Tým jednoznačne preukazujeme nesprávnosť, nezákonnosť, zmätočnosť

a nepreskúmateľnosť tejto časti rozsudku najvyššieho súdu. Podľa nášho názoru nestačí,

aby najvyšší súd konštatoval, že nejde o opakovanú daňovú kontrolu, ale musí uviesť aspoň

podstatné dôvody na vyvrátenie nášho tvrdenia, čo však nevykonal.».

Vo vzťahu k námietke o nesprávnom zistení skutkového stavu a nezákonnosti

dôkazov a ich hodnotenia sťažovateľka uviedla, že „nemôžu byť zákonné dôkazy, ktoré boli

správcom dane vykonané pred výkonom daňovej kontroly v úplne iných konaniach a v iných

súvislostiach, pričom o vykonávaní týchto dôkazov sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť,

a ani sa ich nemohla zúčastniť, čím bolo porušené jej základné ústavné právo podľa čl. 48

ods. 2 SR a boli porušené i základné zásady daňového konania, a to ust. ,

3 a 8 , ako i ust. cit. zák. a cit. zák.

Správca dane v súvislosti s poukazovaním na obsah žiadostí a odpovedí, získaných

v rámci MVI, používa tieto informácie ako dôkaz.

Takýto postup správcu dane je nezákonný, pretože žiadosti a doklady o poskytnutie

informácií sú len informáciami, a nie dôkazmi, pretože tieto slúžia úplne na iný cieľ

a využívajú sa bez ohľadu na to, či prebieha alebo neprebieha konanie alebo daňová

kontrola...

Nezákonnosť týchto informácií ako dôkazov taktiež spočíva v tom, že údaje, ktoré

údajne zistili maďarské daňové orgány, vyplývajú z výpovedí osôb, takže ide o výsluch

svedka, pričom sme nemali ani možnosť zúčastniť sa takéhoto výsluchu a brániť sa proti

nepravdivým a zavádzajúcim údajom.“. V tejto súvislosti sťažovateľka tiež namietala

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, keďže najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí nedal relevantnú odpoveď na podstatu tejto námietky.

Vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania sťažovateľka uviedla, že „správca dane

zisťoval dôkazy, či dodávatelia, odberatelia a ich subdodávatelia sťažovateľky si plnili svoje

daňové povinnosti vedením účtovníctva a pod., čo v súvislosti s preukázaním našej dodávky

tovaru nemá nič spoločné. Porušenie povinnosti iného daňového subjektu nesmie byť

prenášané v neprospech sťažovateľky.

V tejto súvislosti poukazujeme na podstatnú skutočnosť pre posúdenie celej veci, že

správca dane nám príjem z týchto obchodov v plnom rozsahu uznal, keď sme nakúpený

tovar predali našim odberateľom v rovnakom množstve a v krátkom časovom slede, čím

uznal, že tovar sme museli nadobudnúť a tento použiť v rámci našej obchodnej činnosti.

Taktiež uznal, že spoločnosť sťažovateľky je zdaniteľnou osobou a je nesporné, že naši

dodávatelia i odberatelia boli takisto zdaniteľnými osobami.“.

V uvedenej súvislosti sťažovateľka poukázala na ustálenú judikatúru Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorý zohľadňujúc základný princíp fungovania

DPH v rámci Európskej únie uviedol, že „odoprieť právo na vrátenie odpočtu DPH je len

výnimočné, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba sa priamo zúčastnila na daňovom

podvode alebo postupovala zneužívajúcim spôsobom, alebo ak o takomto podvodnom

konaní vedela alebo vedieť mohla“. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora podľa

sťažovateľky tiež vyplýva, že „nie je v súlade s režimom práva na odpočet dane,

stanoveným v smernici, potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane,

ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu

spáchaného dodávajúcim, alebo že iné plnenie, tvoriace súčasť dodávateľského reťazca,

ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo

vzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., body 52 a 55, ako aj Kittel a

Recolta Recycling, body 45, 46 a 60, ako aj Toth C 324/11 zo 7. septembra 2012).“.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie tiež poukázala na záväzný výklad

smernice č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme DPH, podľa ktorého režim

odpočtov má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej

v rámci jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu,

pokiaľ ide o daňové bremeno všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na účel

a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tie v zásade podliehajú DPH (pozri najmä

rozsudky Gabalfrisa a i., bod 44 z 21. 2. 2006, Halkofax a i., C-255/02 Zb. s. 1-1609, bod

78, ako aj Mahagében a Dávid, bod 39).

V uvedených súvislostiach je podľa názoru sťažovateľky nespochybniteľné, že jej

dodávatelia a odberatelia, ako i sťažovateľka sú zdaniteľnými osobami a že „nadobudnutý

tovar – zlato použili v rámci svojich hospodárskych činností, t. j. predali ho svojim

odberateľom, čo ani najvyšší súd nespochybnil.

Ďalej treba zdôrazniť, že spoločnosť sťažovateľky vždy konala v dobrej viere

dobromyseľne, bez akejkoľvek vedomosti či možnosti vedieť, že by v súvislosti s dodaním

alebo predávaním tovaru došlo k podvodnému konaniu alebo k zneužívajúcemu konaniu.

Táto skutočnosť nakoniec správcom dane ani všeobecnými súdmi nikdy nebola

spochybnená.“.

Sťažovateľka ďalej namietala „nesprávnosť hodnotenia dôkazov, keď správca dane

nerešpektoval podstatu obsahu dôkazov, ale na základe malicherných skutočností túto

podstatu spochybnil. Ide konkrétne o výpovede svedkov a svedkyne

a svedka .

jednoznačne potvrdil a vysvetlil dôvody a spôsoby doručovania

zásielok od rakúskej spoločnosti , ktorou jednoznačne

vyvrátil tvrdenie daňových orgánov, že táto spoločnosť nám dodávala investičné zlato.

Svedkovia a jednoznačne potvrdili, že spoločnosť

nám dodali priemyselné zlato vo forme plátov s nepravidelnými okrajmi

a nie investičné zlato.

Najvyšší súd v uvedených súvislostiach konštatuje, že hodnotenie dôkazov daňovými

orgánmi i krajským súdom je logické a v súlade so všeobecnými zásadami hodnotenia

dôkazov.

Takýto záver najvyššieho súdu je v úplnom rozpore so skutočným stavom, pretože je

v rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým rozumom, aby sťažovateľka nakupovala drahé

investičné zlato a toto po spracovaní na polotovary predávala za podstatne nižšiu cenu. ...

Takáto činnosť nemôže byť podnikaním (pretože cieľom podnikania je dosiahnutie zisku)

ale podnikateľským nezmyslom.

V tomto prípade nejde o voľné, ale svojvoľné hodnotenie dôkazov správcom dane,

s čím sa stotožnil i najvyšší súd.“.

Sťažovateľka v daňovom odvolacom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými

súdmi tiež namietala, že v jej veci sa neuskutočnilo prvostupňové vyrubovacie konanie.

Finančné riaditeľstvo sťažovateľke na túto námietku neposkytlo odpoveď a najvyšší súd sa

v dôvodoch napadnutého rozsudku touto námietkou vôbec nezaoberal. Na základe

uvedeného považuje sťažovateľka rozsudok najvyššieho súdu za nepreskúmateľný pre

nedostatok dôvodov.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2008, ktorý je v tejto veci podľa jej názoru v celom rozsahu

aplikovateľný, a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005

z 24. novembra 2006, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že „daňová kontrola

i opakovaná daňová kontrola boli vykonané tak, ako by to malo byť prvostupňové konanie,

čím bolo preukázané, že došlo k porušeniu základných zásad daňového konania a to nielen

zásady zákonnosti podľa § 2 ods. 1, ale i zásady práva daňového subjektu na úzku

spoluprácu a súčinnosť so správcom dane podľa “.

Podľa sťažovateľky je preto nezrozumiteľný názor najvyššieho súdu, že v daňovom

konaní nie je potrebné zopakovať dôkazy „vykonané v daňovej kontrole. Sťažovateľka

nikdy netvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom daňovom konaní je potrebné zopakovať

dôkazy vykonané v daňovej kontrole, pretože takýto názor nemá žiadnu oporu v platnej

právnej úprave. Tvrdí však, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou správcu dane

umožniť sťažovateľke odstrániť protichodné názory, v súvislosti so závermi daňovej

kontroly, uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadrením sťažovateľky k protokolu.

V tomto prípade správca dane teda nezákonným postupom neumožnil sťažovateľke tieto

rozpory odstrániť, čím porušil jej ústavné právo podľa SR.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka nezákonným postupom správcu dane

mala odňatú možnosť konať ako účastník prvostupňového daňového konania, keď pri

výkone daňovej kontroly táto bola vykonávaná takmer bez akejkoľvek súčinnosti so

sťažovateľkou, prvostupňové daňové vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo a odvolacie

konanie prebehlo bez akejkoľvek účasti sťažovateľky. Keď daňová kontrola bola ukončená

03. 05. 2012 prerokovaním protokolu a rozhodnutie bolo vydané 04. 05. 2012, nemalo kedy

byť uskutočnené prvostupňové daňové vyrubovacie konanie.“.

Sťažovateľka tiež argumentovala, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie

daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní, pretože k „predĺženiu lehoty na

vykonanie daňovej kontroly nadriadeným orgánom došlo nezákonne.

Z ustanovenia vyplýva, že orgán najbližšie

nadriadený správcovi dane môže 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly

primerane predĺžiť v zložitých prípadoch... Podľa názoru sťažovateľky práve správca dane

nekoncentrovanosťou a nekoordinovanosťou vykonávania dokazovania nestíhal vykonať

daňovú kontrolu výlučne jeho zavinením, pretože dôkazy, ktoré vykonával po pol roku,

mohol vykonať už v zákonnej lehote na samom začiatku daňovej kontroly. Keď nadriadený

orgán predĺžil z dôvodu vykonávania dokazovania lehotu na výkon daňovej kontroly, použil

iný než zákonný dôvod pre svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti nemôže obstáť ani tvrdenie

najvyššieho súdu, že ide o úvahu nadriadeného orgánu, ktorú súd nemôže preskúmavať,

pretože nejde o úvahu, ale o zjavné vybočenie z platnej právnej úpravy, čo je v rozpore

so základným ústavným princípom uvedeným v SR, keď rozšíril,

resp. zmenil zákonné dôvody predĺženia daňovej kontroly.“. Postup daňových orgánov

je podľa názoru sťažovateľky ústavne neudržateľný.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Zlatá Huta, spol. s r. o... na súdnu ochranu podľa

a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

v sume 355,73 € na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti

nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 1. júla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu mu bol zapožičaný spis krajského súdu sp. zn.

(doručený 13. júla 2015), ako aj spis daňového úradu k dodatočnému

platobnému výmeru č. 9300401/5/240506/2012 (doručený 23. júla 2015).

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. KP 3/2015 doručeným ústavnému súdu 10. augusta 2015, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem výstižného vyjadrenia svojho právneho

názoru v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol aj konkrétne právne závery Krajského

súdu v Trenčíne ako prvostupňového súdu, ktorý sa vo svojom rozsudku v dostatočnom

rozsahu vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky uvedené v žalobe pod 1 a 7

a s týmito závermi sa v celom rozsahu stotožnil aj najvyšší súd podľa § 219 ods. 2

.

Ako vyplýva z bodu VI. ústavnej sťažnosti sťažovateľka vidí ústavné vady rozsudku

najvyššieho súdu v tom, že v žalobe namietala, že sa (a) neuskutočnilo prvostupňové daňové

vyrubovacie konanie, (aa) nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly,

(aaa) bola namietaná nezákonnosť vykonávaných dôkazov, nesprávnosť ich hodnotenia

jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a nesprávnosť dokazovania a nesprávnosť smerovania

dokazovania a najvyšší súd sa týmito námietkami vôbec nezaoberal a sťažovateľka

nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedené tvrdenie sťažovateľky sa však nezakladá na pravde. Ako vyplýva

z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu už prvostupňový súd sa týmito námietkami

náležité zaoberal, avšak nepovažoval ich za dôvodné. Najvyšší súd sa ako súd odvolací

v zmysle ustanovenia stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením

rozhodnutia krajského súdu.

Konkrétne, k tvrdeniu sťažovateľky pod písmenom (a) bodu VI ústavnej sťažnosti si

dovoľuje najvyšší súd dať do pozornosti, že na strane 5 - 6 rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je uvedené: „Vo vzťahu k námietke č. 3/, že neprebehlo prvostupňové

konanie krajský súd uviedol, že pri posudzovaní tejto námietky, je potrebné vychádzať z §

15 zákona o správe daní a poplatkov, pričom daňová kontrola nespadá pod procesy

rozhodovacie, ale iba zisťovacie (§ 15 ods. 1), výstup z daňovej kontroly (protokol), ktorým

sa táto ukončuje je jedným z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13)

a súčasne predstavuje zákonom označený dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4). Krajský súd sa

nestotožnil s tvrdením žalobcu, že vyrubovacie konanie vôbec neprebehlo, keď daňová

kontrola ukončená protokolom č. 930040 z 28. 2. 2012 a dodatku č. 1

z 3. 5. 2012, ktorý bol so žalobcom prejednaný dňa 3. 5. 2012, následne začalo vyrubovacie

konanie, poukazom na to, že účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane vykonať

dôkazy už vykonané, ktoré boli obstarané v rámci daňovej kontroly a ak daňový subjekt

nepredložil také dôkazy alebo neuviedol také tvrdenia, s ktorými sa správca dane

nevyporiadal počas daňovej kontroly, nie je dôvod opakovať už vykonané dôkazy

a vyrubovacie konanie sa obmedzí na vydanie rozhodnutia, v odôvodnení ktorého sú

uvedené zistenia a závery daňovej kontroly. Krajský súd tiež poukázal na to, že žalobca

v prejednávanej veci po ukončení daňovej kontroly neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by neboli

známe z daňovej kontroly, a preto nebolo v rozpore so zákonom, keď správca dane

nezopakoval vykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov. Krajský súd preto túto námietku

žalobcu považoval za nedôvodnú.

K nedodržaniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ktorú sťažovateľka

namieta pod písmenom (aa) bodu VI. ústavnej sťažnosti treba dať do pozornosti, že na

strane 5-6 rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného tiež uviedol, že

„Vo vzťahu k námietke 4/, ktorou žalobca namietal závažné procesné pochybenie zo strany

žalovaného, ktoré spočívalo v nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vydanie

rozhodnutia podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní, krajský súd uviedol, že

z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 podľa § 15 zákona o správe daní

(nie opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b), túto kontrolu ukončil protokolom z 28. 2.

2012 a jeho dodatkom z 3. 5. 2012, rozhodnutie - dodatočný platobný výmer vydal dňa 4. 5.

2012, t.j. v 15 dňovej lehote v súlade s § 44 ods. 6 v nadväznosti na §15 ods. 13 zákona

č. . Krajský súd mal za to, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

v -57 na danú vec nemožno aplikovať, pretože správca dane nevykonal

opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b, ale podľa § 15 ods. 2 tohto zákona, a preto aj túto

námietku považoval za nedôvodnú. Vo vzťahu k námietke 1/ ktorou žalobca namietal

nezákonnosť opakovanej daňovej kontroly krajský súd konštatoval, že zákon o správe daní

nevylučuje, aby po vykonaní daňovej kontroly zameranej na zistenie oprávnenosti nároku

na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 zákona o DPH nebola vykonaná u

daňového subjektu daňová kontrola na odpočet DPH z tovaru a služieb v zmysle § 49

zákona o DPH. Poukázal na to, že vykonanie daňovej kontroly na posúdenie nároku na

odpočet DPH nie je zákonom o správe daní vylúčené ani v prípade ak ide o rovnaké

zdaňovacie obdobie a posudzované sú okrem iných aj dodávky tovarov a služieb, ktoré už

boli predmetom nadmerného odpočtu, pretože pre ich uplatnenie sú zákonom stanovené iné

hmotnoprávne podmienky. Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu, že potom ako bola

vykonaná daňová kontrola od 27. 7. 2008 do 14. 9. 2009 na zistenie oprávnenosti nároku na

vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 zákona o DPH, už nebolo možné vykonať

daňovú kontrolu od 4. 5. 2011 do 3. 5. 2012 podľa § 49 zákona o DPH za rovnaké

zdaňovacie obdobie t.j. máj 2008.“

K tvrdeniu sťažovateľky pod písmenom (aaa) bodu VI. ústavnej sťažnosti treba

uviesť, že na strane 19 - 21 rozsudku najvyššieho súdu sa najvyšší súd dostatočne zaoberal

namietanou nezákonnosťou dôkazov, keď uviedol, že: „v preskúmavacom konaní mal

odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa preukázané, že z predloženého

administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležíte vecou

zaoberali a dokazovanie vykonávali v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom.

Žalovaný i správca dane pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov

predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a

získaniu dôkazov o tom, či predmetné obchody boli uskutočnené spôsobom deklarovaným

žalobcom. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že správca

dane založil svoj právny záver na základe dôkazov vykonaných zákonným spôsobom. Nie je

možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že dôkazy vykonané správcom dane nemôžu byť použité

z dôvodu ich nezákonnosti, pretože jednak ide o všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže mať

za následok preukázanie nezákonnosti postupu správcu dane pri zadovážení

a vykonávaní dokazovania, ako aj, že z administratívneho spisu - z obsahu

protokolu č. 9300401/1/266442X012 a aj z dodatočného platobného výmeru

č. 9300401/5/240506/2012 zo dňa 04.05.2012, je zrejmé, že správca dane využil pri výkone

kontroly v súlade s jednak dôkazy získané správcom

dane z iných konaní (daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie január - apríl a jún -

november 2008), z odpovedí na dožiadania vydané v r. 2010 od iných správcov dane

(DÚ Bratislava, Detva, Myjava, Nové Zámky) a odpovede získané v rámci medzinárodnej

výmeny informácií z r. 2010, v roku 2011 správca dane sám vykonal opakované

pojednávanie s bývalým konateľom - , dodávateľom

investičného zlata pre a požiadal DÚ Bratislava o vypočutie

bývalej konateľky - , ako dodávateľa

investičného zlata pre žalobcu. Odvolací súd je tiež toho názoru, že dôkazy, ktoré miestne

príslušní správcovia dane získali v rámci iných konaní uskutočnených v roku 2008 a 2009,

a ktoré zaslali správcovi dane ako podklad k výkonu kontroly v roku 2011, nemožno

považovať za nezákonné dôkazy správcu dane.

Odvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle § 29 ods. 8

zákona o správe daní skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane preukazuje daňový

subjekt, správca dane navrhované dôkazy len vykonáva, pričom je na jeho úvahe, či vykoná

aj ďalšie dôkazy daňovníkom navrhnuté resp. nenavrhnuté. Správca dane správne zameral

svoju pozornosť na obchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť

kupovala zlato v obchodnom reťazci daňových subjektov. Z výsledkov medzinárodnej

výmeny informácií pritom vyplynulo, že zlato, ktoré predávala žalobcovi

bolo dodávané v reťazci daňových subjektov

- - - Zlatá huta, s.r.o.

(žalobca). Správca dane správne zameral svoju pozornosť aj na obchodné transakcie,

na základe ktorých spoločnosť kupovala zlato

v obchodnom reťazci daňových subjektov, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania

vyplynulo, že prvým dodávateľom zlata na územie Slovenskej republiky bol rakúsky

dodávateľ , táto rakúska spoločnosť fakturovala v roku

2008 spoločnosti dodanie investičného zlata, následne spoločnosť

predala zlato spoločnosti a táto spoločnosť

predala zlato nakúpené od len žalobcovi.

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov

vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim

akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchody, ním deklarované v daňových priznaniach

za sledované zdaňovacie obdobie (máj 2008) na základe faktúr predložených k daňovej

kontrole, sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným ods.8 . V tomto

kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte -

žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane

a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj

vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

daňovým subjektom. Z uvedených dôvodov žalobcu zaťažovala dôkazná povinnosť aj na tú

skutočnosť, že predmetom obchodov bol tovar, ktorý mal charakter ním deklarovaný, najmä

z dôvodu, že podliehal samostatnej právnej úprave v zmysle hmotného práva (§ 67 ods.3

Z.z).

Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu

vo veci sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej

republiky, č. k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:

„dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (

v spojení s §49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné

bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si

za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom

stanovených podmienok.“

Pokiaľ teda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že najvyšší súd sa

s námietkami uvedenými v ústavnej sťažnosti v bode VI pod písmenami (a) - (aaa) vôbec

nezaoberal a že na ne sťažovateľka nedostala žiadnu odpoveď, tak tieto jej tvrdenia sú

vo svetle vyššie uvedených skutočností účelové.

Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

a v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľky

podľa a 2 . Podľa konštantnej judikatúry Ústavného

súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 25. novembra 2010, č.k. -15) „skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného

súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle

ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam.“

Navyše, na daňovú vec sťažovateľky sa článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nevzťahuje, lebo článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje

spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach a záväzkoch“ alebo o

oprávnenosti, „akéhokoľvek trestného obvinenia“. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva podľa ktorej „daňové záležitostí patria

do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým subjektom

a správcom dane prevláda. Napokon súd dospel k záveru, že daňové spory sa vymykajú

z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobností čl. 6 dohovoru, a to

napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini proti Taliansku,

rozsudok z 12. júla 2001, bod 29)“.»

K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho

zástupcu zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 16. septembra 2015,

v ktorom uviedla:

«1/ K námietke neuskutočnenia prvostupňového konania.

Na tejto našej námietke v plnom rozsahu trváme.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojom vyjadrení

opakovane k tejto námietke uvádza citáciu dôvodov jeho rozsudku. Z tejto citácie je zrejmé,

že neodpovedá na podstatu našej otázky, či a kedy a uskutočnilo prvostupňové daňové

vyrubovacie konanie.

K uvedenému treba zdôrazniť, že je nespochybniteľné, že daňová kontrola nie je

daňovým konaním a nemôže nahrádzať prvostupňové daňové konanie. Taktiež je

nespochybniteľné, že daňové konanie je dvojstupňové. Ak prvostupňové konanie nebolo

uskutočnené, chýba materiálna podmienka odvolacieho konania, pretože odvolací orgán

okrem rozhodnutia má preskúmať i zákonnosť prvostupňového konania. Aké konanie

odvolací orgán preskúmaval, keď sa vôbec neuskutočnilo?

Chceme zdôrazniť, že táto námietka nie je prejavom našej svojvôle len niečo

namietať, ale smeruje k ústavnej ochrane našich práv účastníka daňového a súdneho

konania spočívajúca vtom, že postupom daňových orgánov , „s požehnaním“ všeobecných

súdov, nám bola odňatá možnosť konať pred daňovými orgánmi a tým sa brániť proti

nezmyslom ktoré vykonštruovali. Na dôkaz pravdivosti tohto tvrdenia poukazujeme na to, že

počas výkonu daňovej kontroly nám nebolo umožnené brániť sa a vyjadrovať sa k úkonom

správcu dane, ktoré nazýva dokazovanie, takže sme vôbec nevedeli z akého dôvodu správca

dane túto činnosť vykonáva, aký bol obsah jeho podaní a dožiadaní, pretože nám to

odmietal oznámiť a nikdy nám neoznámil aké má pochybnosti o našich tvrdeniach, pričom

to bolo podľa §, 34 a 41 ods. 1 , ako i SR (viď

ústavnú sťažnosť str. 7, ods. 2, 3) povinnosťou správcu dane. V priebehu daňovej kontroly,

ktorá trvala viac ako rok, nám bolo odopreté riadne uplatňovať práva účastníka konania.

Následne prvostupňové konanie sa vôbec neuskutočnilo a odvolacie konanie sa uskutočnilo

bez akejkoľvek našej účasti. Z uvedeného vyvstáva, že treba odpovedať na otázku, kedy sme

ako účastníci daňového konania v skutočnosti účastníkmi boli? Odpoveď je jednoznačná,

nikdy.

Daňová kontrola, však nie je konaním a ani nenahrádza prvostupňové konanie. Preto

je dôležité odlíšiť ju od daňového konania. V tomto prípade sa daňová kontrola skončila

prerokovaním protokolu dňa 03. 05. 2012. Účelom prerokovania protokolu je však len

vnútorná revízia protokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Práve v prvostupňovom

konaní má mať účastník priestor na uplatnenie svojich procesných práv, ktoré sú pre

prvostupňové konanie charakteristické. Najmä aby daňový subjekt dostal príležitosť

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby jeho návrhy uspeli, ale i zoznámiť sa so

všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie správneho orgánu a vyjadriť sa k nim. Keďže už na druhý deň po prerokovaní

protokolu k daňovej kontrole bolo vydané rozhodnutie, ani stanovisko najvyššieho súdu

stále neobjasňuje, kedy prebehlo prvostupňové konanie. A hoci Sťažovateľka nikdy

netvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom konaní je potrebné zopakovať dôkazy vykonané

v daňovej kontrole, stále tvrdí, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou správcu dane

dať priestor Sťažovateľke na odstránenie protichodných názorov, v súvislosti so závermi

daňovej kontroly uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadreniami Sťažovateľky

k protokolu. Tento priestor nám v tomto procese jednoznačne daný nebol. To, že

protichodné názory Sťažovateľky po daňovej kontrole boli, jasne vyplýva aj z našich tvrdení

a námietok, ktoré sa týkajú nezákonnosti dokazovania, ktorému sa venujeme nižšie. Tým

boli porušené naše práva a najvyšší súd sa k takémuto porušeniu vo svojom rozsudku

nevyjadril.

2/ K námietke nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.

Ďalším porušením práv je aj to, že najvyšší súd nijako nereagoval na našu námietku

nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly (bod X. ústavnej sťažnosti). Najvyšší súd

vo svojom stanovisku poukazuje na strany 5 a 6 jeho rozsudku, ktoré sa však týkajú iných

skutočností. Netýkajú sa našich námietok, ktorými namietame, že daňová kontrola bola

predlžovaná z dôvodov, ktoré nie sú zákonné. K tomu sa najvyšší súd nevyjadril, a ani

k tomu, prečo sa s touto námietkou nevysporiadal v rozsudku, čím porušil naše práva.

I tieto odôvodnenia, ktoré použil najvyšší súd, preukazujú zjavné nepochopenie

podstaty tejto našej námietky, keď my namietame niečo iné a súd na to nereaguje, ale

uvádza iné skutočnosti než namietané.

Podstata tejto našej námietky spočíva v tom, že súd mal vyriešiť ako prejudiciálnu

otázku i predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pričom poukazujeme na zákonné

dôvody takéhoto predĺženia lehoty, ktoré zjavne splnené neboli. Lehota teda zákonne

predĺžená byť nemohla.

Taktiež je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov stanovisko krajského súdu

o nemožnosti aplikovať Nález ÚS SR , keď údajne správca dane nevykonal

opakovanú daňovú kontrolu. Z toho jednoznačne možno vyvodiť, že tak krajský ako

i najvyšší súd nepochopili základný princíp tohto procesu, pretože v tejto súvislosti sme

nenamietali opakovanie daňovej kontroly, ale namietali sme nezákonnosť lehoty na

vykonanie daňovej kontroly. Navyše nie je možné zistiť, prečo súdy nepovažovali ďalšiu

daňovú kontrolu za opakovanú, keď jednoznačne ide o opakovanú daňovú kontrolu, lebo

ide o kontrolu tej istej dane za to isté zdaňovacie obdobie.

Všeobecné súdy tvrdia, že vykonanie opakovanej daňovej kontroly zákon nevylučuje,

čo nie je pravda, pretože opakovaná daňová kontrola môže byť vykonaná len za podmienok

uvedených v , a navyše musí byť súčasne splnená podmienka, že

nastali nové skutočnosti, ktoré v čase pôvodnej daňovej kontroly neboli známe. Je vylúčené

aby takéto nové skutočnosti nastali, pretože obsah protokolov i rozhodnutí z oboch kontrol

sú takmer totožné. Jednoznačne ide o nezákonnú opakovanú daňovú kontrolu.

V opačnom prípade, tak ako v tejto veci, ide o zjavne svojvoľné konanie správcu

dane, ktoré je v rozpore s ust. SR, podľa ktorého verejný orgán, (v tomto

prípade daňový orgán), môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje, a nie naopak.

3/ K námietke nezistenia skutkového stavu a nezákonnosti dôkazov a ich hodnotenia.

V citáciách ktoré najvyšší súd uvádza vo svojom stanovisku sa neodpovedá

na závažné námietky Sťažovateľky, týkajúce sa nezistenia skutkového stavu, nezákonnosti

dôkazov a ich hodnotenia. V citáciách rozsudku, ktoré najvyšší súd použil vo svojom

stanovisku nijako nereaguje na našu námietku, že MVDI nie sú dôkazmi ako takými a vôbec

už nepreukazujú splnenie podmienok, ktoré požaduje legislatíva na oslobodenie od dane.

Najvyšší súd sa taktiež nevysporiadal s ďalšou podstatnou skutočnosťou pre posúdenie celej

veci, a to, že správca dane nám v plnom rozsahu uznal príjem z obchodov s tovarom, na

ktorý sme si uplatnili nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v tomto prípade. Uznaný

príjem sme získali predajom tohto tovaru našim odberateľom v rovnakom množstve

a v krátkom časovom slede. Z uznania príjmu správcom dane vyplýva, že tovar sme museli

nadobudnúť a použili sme ho v našej obchodnej činnosti. S týmito dôležitými skutočnosťami

sa ani najvyšší súd nevysporiadal vo svojom rozhodnutí, čím porušil práva Sťažovateľky.

V tejto časti sú názory najvyššieho súdu v rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým

rozumom a záväznou a platnou judikatúrou ESD, tak ako na ňu poukazujeme. Pokiaľ

vykonával správca dane dožiadania MVDI, nešlo o dôkazy, ale len o informácie ktorými

preveroval skutkový stav , čím vykonával vyhľadávaciu činnosť, ku ktorej nepotreboval

súčinnosť daňového subjektu, a až po preverení skutkového stavu vyhľadávaním mohol

začať vykonávať dokazovanie, avšak už za úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, v súlade

so základnou zásadou daňového konania podľa a . Ak

postupoval bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom, porušoval tým zákon, a takto

získané dôkazy nemôžu byť zákonné. Preto tieto dožiadania MVDI nemožno považovať za

zákonné dôkazy.

Najvyšší súd v závere polemizuje o tom, či čl. 6 ods. 1 Dohovoru možno použiť

v daňových veciach a poukazuje na judikát ESĽP Ferrazzini proti Taliansku z 12. júla 2001.

Okrem toho, že sa jedná o rozsudok ESĽP, k použiteľnosti tohto rozsudku v daňových

veciach sa už viackrát vyjadril aj Ústavný súd SR, napr. v bode 27 Nálezu Ústavného súdu

SR sp. zn. z 11. novembra 2010, kde hovorí, že: „Ústavný súd si je vedomý,

že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti

č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové

záležitosti, a to aj napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní

(m. m. ). Ústavný súd sa však stotožňuje s názorom Európskeho súdu pre

ľudské práva, že aj dohovor ako každodenne realizovaný a aplikovaný právny predpis má

byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho

ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa spoločenské podmienky. Za danej situácie

charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne prebiehajúcej

kryštalizácie názorov Európskeho súdu pre ľudské práva na interpretáciu pojmu

„občianske práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o

sporoch medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť

rozhodnutí daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku - rozsudok z 24. februára

1994, séria A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie zo 16. mája 2000

o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku - rozhodnutie z 12. júla

2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z

hľadiska založenia svojej právomoci podľa pri preskúmavaní postupov

a rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi,

ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje aj ustálená

judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa , v ktorých je

predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve týkajúce sa

daňových záležitostí (, , ). V posudzovanom

prípade pristúpil navyše ústavný súd k vysloveniu porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu na základe zistenia nedostatočného odôvodnenia napadnutého

rozsudku, čo relevanciu z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie nepochybne má aj v

prípade ústavno-súdneho prieskumu rozhodnutia všeobecného súdu vydaného v správnom

súdnictve“.

Toto vyjadrenie Ústavného súdu SR je plne aplikovateľné i pre tento prípad. Je

zarážajúce, že najvyšší súd nepozná túto ustálenú judikatúru.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že jej

práva porušené boli a rozsudok najvyššieho súdu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka v zmysle zároveň

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú

sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov

a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým na základe ňou podaného odvolania potvrdil rozsudok

krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer správcu dane

o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008, vydaného

na základe daňovej kontroly uskutočnenej v období od 4. mája 2011 do 3. mája 2012.

Vo vzťahu k sťažovateľke v predchádzajúcom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn.

zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie

správcu dane o znížení odpočtu DPH vydané na základe záverov daňovej kontroly na

zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie

máj 2008 uskutočnenej v období od 27. júla 2008 do 14. septembra 2009. Dôvodom

zrušenia uvedeného rozhodnutia bolo nedodržanie jednoročnej prekluzívnej lehoty na

vykonanie a ukončenie daňovej kontroly, ktorú krajský súd považoval v súlade s ustálenou

judikatúrou za prekluzívnu lehotu, ktorá zaťažila daňové konanie vadou nezákonnosti. Na

základe tohto rozhodnutia krajského súdu vydal žalovaný rozhodnutie o zrušení rozhodnutia

správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane. Správca dane v zmysle

metodického usmernenia žalovaného oznámil sťažovateľke začatie daňovej kontroly dane

z pridanej hodnoty za máj 2008 podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa

konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne

podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným

orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave

jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým

aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (m. m. , )

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd v konaní vo veci samej mal

na zreteli svoju pozíciu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, ktorá je odlišná

od postavenia toho-ktorého všeobecného súdu plniaceho si svoju úlohu aj v rámci

opravného systému, kde podstatou je preskúmať a v prípade nezrovnalostí reparovať zistený

skutkový stav a na to nadväzujúci právny záver. Ústavný súd teda na seba neprevzal

zodpovednosť všeobecného súdu, ale napadnutý rozsudok preskúmal z hľadiska dodržania

zásad spravodlivého procesu a jeho zlučiteľnosti s článkami a dohovoru, ktorých

porušenie sa namieta. Pritom rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii

s argumentmi sťažovateľky majúc na pamäti, že rozhodnutie orgánu verejnej moci nemusí

byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia

musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky

spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie

ovplyvňujúcich súvislostiach (sp. zn. )

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté

rozhodnutie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom zdôvodnil.

Ako vyplýva zo sťažnosti, námietky sťažovateľky možno zhrnúť takto:

a) daňová kontrola, ktorá tvorila zákonný podklad pre vydanie rozhodnutí daňových

orgánov, ktoré boli predmetom preskúmania v rámci správneho súdnictva, bola vykonaná

v rozpore so zákonom, keďže v skutočnosti išlo o opakovanú daňovú kontrolu, a nie riadnu

daňovú kontrolu, ako bola daňovými orgánmi a všeobecnými súdmi iba formálne označená,

keďže zo zákona o správe daní vyplývajúce podmienky pre vykonanie opakovanej daňovej

kontroly splnené neboli,

b) po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole sa neuskutočnilo prvostupňové

vyrubovacie konanie, pričom touto námietkou sa najvyšší súd náležite nezaoberal,

c) nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie dôkazov,

d) nezákonne vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené tak jednotlivo, ako i vo

vzájomnej súvislosti. Skutočný skutkový stav veci je v rozpore so skutkovým stavom

tvrdeným daňovými orgánmi, čím došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov.

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa sťažovateľky neodôvodnené,

arbitrárne a nerešpektujúce základné zásady daňového konania.

Ako zásadnú námietku sťažovateľky ústavný súd vyhodnotil jej tvrdenie

o nezákonnosti vykonania daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia

žalovaného a v konečnom dôsledku aj vydaniu rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí k uvedenej námietke sťažovateľky uviedol:

„Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou namietal, že

napadnuté rozhodnutie vychádza z tzv. opakovanej daňovej kontroly, ktorá bola nezákonná,

a preto vo veci na ňu nemožno prihliadať. Poukazom na skutkové zistenia predchádzajúce

rozhodnutiu správcu dane a žalovaného, zdôraznil, že zrušujúcim rozhodnutím DR SR sa

vec procesne dostala do štádia začatia vyrubovacieho konania, a preto vzhľadom na

záväznosť výroku rozhodnutia DR SR bolo povinnosťou správcu dane pokračovať v konaní

a vo veci v súlade so záväzným právnym názorom rozhodnúť, avšak napriek tomu do

dnešného dňa toto konanie nebolo ukončené, považujúc za vylúčené, aby súbežne pri

neskončení pôvodného konania prebehla daňová kontrola a následné daňové konanie o tej

istej dani za to isté zdaňovacie obdobie, a súčasne namietajúc, že žalovaný ako aj krajský

súd sa vôbec nezaoberali touto jeho námietkou.

Z právnej úpravy citovanej vyššie vyplýva, že zákonodarca v zákone o správe daní

zveruje do právomoci daňových orgánov zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti.

Zákonodarca v zákone o správe daní súčasne zveruje do právomoci Daňovému riaditeľstvu

SR metodicky riadiť a usmerňovať správcu dane ako aj v rámci odvolacieho konania

naprávať a odstraňovať pochybenia v konaniach a rozhodnutiach správcu dane.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcej z administratívneho spisu je zrejmé,

že žalobca ako daňový subjekt podal daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie máj

2008 dňa 4. 6. 2008, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 15 717 879,- Sk;

správca dane podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v spojení s § 15 ods. 14 zákona o správe

daní začal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

DPH; správca dane pri výkone kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH nedodržal jednoročnú lehotu na ukončenie kontroly, z ktorého

dôvodu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. -61 zrušil rozhodnutie

žalovaného číslo I/226/84-45877/2010/994159-r a vec vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie. V predmetnej preskúmavanej veci bola kontrola vykonaná na základe

rozhodnutia odvolacieho orgánu č. 1/226/84-4087/2011/994159-r zo dňa 13. 1. 2001,

ktorým rozhodnutím daňové riaditeľstvo zrušilo rozhodnutie správcu dane

č. /Feč a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď v dôvodoch

rozhodnutia zaviazal správcu dane, aby sa v ďalšom konaní riadil právnym názorom

vysloveným v právoplatnom rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -61

(v ktorom krajský súd konštatuje nedodržanie zákonnej jednoročnej lehoty pri výkone

daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za

zdaňovacie obdobie máj 2008, a preto protokol z takto vykonanej kontroly má povahu

nezákonne získaného dôkazného prostriedku a preto aj rozhodnutie, ktoré vychádza zo

skutočností zistených počas nezákonne vykonanej kontroly zachytených v tomto protokole

je nezákonné ) a súčasne uložiac povinnosť, že správca dane má umožniť žalobcovi

vyjadriť sa ku všetkému, čo počas daňovej kontroly vyšlo vo veci najavo. Zo skutkových

okolností teda vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR v rozhodnutí zo dňa 13. 1. 2011

neuložilo správcovi dane v ďalšom konaní vykonať opakovanú daňovú kontrolu. Správca

dane sa pri výkone daňovej kontroly v danom prípade začatej dňa 4. 5. 2011 riadil

právnym názorom krajského súdu i odvolacieho orgánu a v ďalšom konaní postupoval

podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní. Vzhľadom k uvedenému zo skutkových zistení teda

vyplýva, že správca dane nevykonal opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b zákona o

správe daní, ako to namietal žalobca.

Odvolací súd preto súhlasí s argumentáciou krajského súdu, že v danej veci nebola

vykonaná opakovaná daňová kontrola podľa § 15b zákona o správe daní a daňová kontrola

na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu dane podľa § 79 zákona o DPH

nevylučuje, aby správca dane vykonal za rovnaké zdaňovacie obdobie riadnu daňovú

kontrolu na zistenie, či daňový subjekt si odpočet DPH uplatnil v súlade s § 49 zákona

o DPH, majúc za to, že žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav za

kontrolované zdaňovacie obdobie máj 2008, zabezpečili potrebné dôkazy, ktoré neboli

získané v rozpore so zákonom, dôkazy správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny

záver, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/

v spojení z § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože žalobca nadobudol od svojich dodávateľov

v kontrolovanom zdaňovacom období len investičné zlato, ktoré je oslobodené od dane

z pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona o DPH.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že by sa žalovaný ako aj krajský súd

uvedenou námietkou nezaoberali. Žalovaný sa s uvedenou námietkou žalobcu zaoberal na

strane 2 a 3 preskúmavaného rozhodnutia, dajúc na ňu odpoveď v dostatočnom rozsahu.

Krajský súd sa taktiež v dostatočnom rozsahu vysporiadal s uvedenou námietkou

žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 6 a 7, ako aj na strane 12 a 13.“

Pred posúdením namietaného porušenia označených práv sťažovateľky ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na základné zásady daňového konania, ktoré už vo svojej

rozhodovacej činnosti judikoval, keď v náleze sp. zn. zo 16. decembra 2008

zhrnul:

„Daňové konanie je ovládané celou radou princípov, resp. zásad, ktoré sú spoločné

pre celú oblasť správy daní a ktoré sa premietajú najmä do roviny práv a povinností

subjektov zúčastnených na daňovej kontrole a nadväzujúcich konaní a procesov. Tieto

princípy, resp. zásady možno rozdeliť do viacerých základných skupín, z ktorých sú

z pohľadu posudzovanej veci najdôležitejšie princípy ústavné a princípy vyplývajúce zo

zákona o správe daní.

Z ústavných princípov je najdôležitejší princíp právneho štátu ( ).

Jednou zo základných aspektov právneho štátu je právna istota, ktorá by sa mala odrážať

v určitej stabilite práva, resp. normotvorby, ale tiež jeho aplikácie. Taktiež právo na súdnu a

inú ochranu ( a nasl. ) patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre

daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt

nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo

obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality ( )

vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom

povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady

vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať

zákon extenzívnym spôsobom a nie je v žiadnom prípade oprávnený uskutočňovať

výpoveď svedkov bez oznámenia tohto úkonu daňovému subjektu a pod.

Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí napr. zásada

zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle

zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z

najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3), podľa ktorej

správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom

konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti

účastníkov ( ).“

Zásada zákonnosti disponuje dominantným postavením voči ostatným zásadám. Tie

sa môžu totiž uplatňovať len vďaka zásade zákonnosti a aj výnimky z ich uplatňovania sú

dané obsahom zásady zákonnosti. Postupne možno dospieť k záveru, že zásada zákonnosti

je nástrojom v rukách zákonodarcu, ktorým zabezpečuje vyvažovanie v kolízii stojacich

princípov typických pre daňové konanie... Ide o princíp dôsledného zohľadňovania

fiškálnych záujmov štátu a princíp dôsledného rešpektovania práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na konaní (VERNARSKÝ, M.

Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. ISBN

978-80-7097-762-0).

Význam uvedených všeobecných právnych princípov spočíva najmä v skutočnosti,

že sú metódou regulácie právnych vzťahov a súčasne určujú, ako má byť právna norma

koncipovaná, interpretovaná a aplikovaná v praxi.

Ústavný súd súčasne pokladal za nevyhnutné vzhľadom na argumentáciu

sťažovateľky poukázať na výklad pojmu „daňová kontrola“, tak ako vyplýva z nálezu

sp. zn. zo 16. decembra 2008, v ktorom ústavný súd uviedol:

„Daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým

procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda

samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane. Daňová kontrola sa

spravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. Ukončená je dňom

prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom. Protokol

o daňovej kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa daňovému subjektu

neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom na prípadné vydanie platobného

výmeru. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným, a nie

rozhodovacím.“

V súvislosti s uvedeným ústavný súd dodáva, že daňová kontrola ako súbor

čiastkových úkonov správcu dane je vykonávaná v rámci konkrétneho daňového konania,

ktorým sa rozumie konanie o jednej dani (druh dane) za jedno zdaňovacie obdobie vedené

proti konkrétnemu daňovému subjektu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že v zákone o správe daní nie je taxatívne uvedený

výpočet situácií, kedy správca dane nie je oprávnený začať daňovú kontrolu.

Zo všeobecných zásad a princípov daňového konania, tak ako boli už uvedené, však

vyplýva, že v určitých prípadoch nie je možné daňovú kontrolu vykonať. Jednou

zo zákonných prekážok vykonania daňovej kontroly, ktorá už bola judikatúrou

všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu potvrdená, je uplynutie prekluzívnej lehoty pre

uskutočnenie daňovej kontroly (sp. zn. ). Uplynutím prekluzívnej lehoty

končí daňové konanie vo vzťahu ku konkrétnej dani a zdaňovaciemu obdobiu, čo

predstavuje absolútnu prekážku pre uskutočnenie ďalšej daňovej kontroly a je súčasne

prejavením jednej zo základných zásad právneho štátu, a to zásady právnej istoty

v daňovom konaní.

Ďalšia prekážka uskutočnenia daňovej kontroly je podľa názoru ústavného súdu

modifikáciou zásady res iudicatae, pretože aj v daňovom konaní je potrebné zohľadňovať

základný procesnoprávny princíp ne bis in idem; teda nezameniteľnosť už prijatých

rozhodnutí, na základe ktorých vznikli, boli zmenené alebo zanikli hmotnoprávne

subjektívne práva a povinnosti právnických alebo fyzických osôb. Uvedený princíp sa

podľa názoru ústavného súdu preniesol do daňového konania ako zákaz opakovanej

daňovej kontroly, ktorý však nie je chápaný ako absolútny, keďže za splnenia zákonom

presne stanovených podmienok vyplývajúcich z § 15b zákona o správe daní je možné

opakovanú daňovú kontrolu uskutočniť. Pojmom opakovaná daňová kontrola možno teda

označiť postup správcu dane, ktorý vykonáva v poradí druhú daňovú kontrolu tej istej dane

za to isté zdaňovacie obdobie u totožného daňového subjektu.

Podľa § 15b ods. 1 zákona o správe daní opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie

daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola

vykonaná,

a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním alebo

dodatočným hlásením,

b) ak daňový subjekt žiadal o vrátenie dane podľa osobitného zákona,

c) na podnet ministerstva, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva.

Podľa § 15b ods. 3 zákona o správe daní opakovanou daňovou kontrolou nie je

a) preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných

prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch,

b) daňová kontrola na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní.

Pre posúdenie toho, či v danom prípade ide o opakovanú daňovú kontrolu, je podľa

názoru ústavného súdu rozhodujúce aj vymedzenie rozsahu oboch daňových kontrol.

Správca dane teda môže u toho istého subjektu vykonať daňovú kontrolu rovnakej dane za

rovnaké zdaňovacie obdobie, pokiaľ druhá daňová kontrola bude mať vymedzený odlišný

rozsah. V žiadnom prípade nie je možné vykonanie opakovanej daňovej kontroly len pre

účely konvalidovania pochybení správu dane pri predchádzajúcej daňovej kontrole.

Ústavný súd Českej republiky v tejto súvislosti vo svojej rozhodovacej činnosti

uviedol:

„Z důkazů předložených v řízení o ústavní stížnosti je patrno, že správce daně

ústním jednáním zahájil u navrhovatele další daňovou kontrolu. Z vymezení jejího

předmětu lze dovodit, že v pořadí druhá daňová kontrola se týká stejných otázek, které již

předmětem daňové kontroly byly. Jestliže i časové období je identické s obdobím

vymezeném v daňové kontrole předchozí, platí pro finanční orgán ust. § 28 odst. 1 zák. č.

337/1992 Sb., o správě daní a poplatků, ve znění pozdějších předpisů a z hlediska běhu

druhé daňové kontroly tak jde o res judicata ve smyslu ust. § 27 odst. 1 písm. e) (§ 25 ods.

1 písm. e) zákona o správě daní, pozn.) citovaného zákona.“ (nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 4. novembra 1999).

„Provedená daňová kontrola nezakládá překážku věci rozhodnuté ve smyslu § 28

odst. 1 zákona č. 337/1992 Sb., o správě daní a poplatků, ve znění pozdějších předpisů;

správce daně je oprávněn provést opakovanou daňovou kontrolu, tj. kontrolu téže daně za

stejné období, kterou již předtím zkontroloval, to však za předpokladu, že se objeví

skutečnosti, jež správce v době předchozí daňové kontroly nebyly známy, a kontrola bude

provedena v rozsahu bezprostředně souvisejícím s těmito nově zjištěnými skutečnostmi. Aby

se vyloučila (nebo alespoň omezila) možnost svévolného jednání správce daně jak ve

vztahu k zahájení daňové kontroly vůbec, tak ve vztahu k jejímu rozsahu, musí být

daňovému subjektu sdělen její důvod a cíl, a to zcela konkrétně tak, aby i daňový subjekt

měl určitou možnost kontroly postupu správce daně.“ (nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 13. mája 2003).

Z uvedeného možno uzavrieť, že pokiaľ správca dane uskutoční daňovú kontrolu

napriek existencii zo zákona vyplývajúcej prekážky (uplynutie prekluzívnej lehoty,

opakovaná daňová kontrola bez splnenia zákonných podmienok), pre ktorú nie je možné

daňovú kontrolu vykonať, ide o porušenie zásady právnej istoty v daňovom konaní, a teda

o nezákonný zásah do práv daňového subjektu.

Ako z citovaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, najvyšší súd prevzal právny

záver krajského súdu (a jemu predchádzajúci názor žalovaného), že kontrolu oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a daňovú kontrolu na odpočet DPH je

potrebné považovať za dve rozličné daňové kontroly, pretože zákon o správe daní expressis

verbis nevylučuje, aby u daňového subjektu nemohli byť vykonané obe uvedené daňové

kontroly za rovnaké zdaňovacie obdobie. Krajský súd na podporu právneho záveru

o odlišnosti oboch daňových kontrol poukázal na formálne rozdiely medzi nimi spočívajúce

v spôsobe začatia daňovej kontroly, ako aj vo vydaní rozhodnutia, ktorým daňová kontrola

končí. K odlišnostiam spočívajúcim v rozsahu uskutočnených daňových kontrol nezaujali

všeobecné súdy žiadne relevantné závery. Ako vyplýva z predložených spisových

materiálov, v oboch prípadoch daňovej kontroly vykonanej u sťažovateľky bola jej

predmetom daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008, a preto je podľa

názoru ústavného súdu irelevantné, či ide o daňovú kontrolu zameranú na nadmerný

odpočet DPH alebo daňovú kontrolu vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľky, ktorá jej

vznikla na DPH, pretože ich vznik je v oboch prípadoch len výsledkom porovnania dane

z pridanej hodnoty zaplatenej daňovníkom pri nákupe tovarov a služieb, tzv. daň na vstupe,

s daňou z pridanej hodnoty pri predaji tovarov a služieb, tzv. daň na výstupe (ak je daň na

výstupe väčšia ako daň na vstupe, vzniká vlastná daňová povinnosť; v opačnom prípade

vzniká nadmerný odpočet). Odlišnosť spočíva teda v tom, že kým v prvom prípade vznikne

daňovníkovi povinnosť zaplatiť daň štátu, v druhom prípade má daňovník nárok na vrátenie

zaplatenej dane od štátu.

Vo vzťahu k súvisiacemu sťažovateľkou namietanému nesprávnemu procesnému

postupu daňových orgánov po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane (vydaného

po skončení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet DPH)

predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného vydaným na základe rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 20. októbra 2010 ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry

konštatuje, že daňové konanie končí právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia správcu

dane alebo odvolacieho orgánu, avšak rozhodnutie odvolacieho orgánu o zrušení

prvostupňového rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie nemožno považovať za

rozhodnutie, ktorým sa právoplatne rozhodlo o predmete konania. Po nadobudnutí jeho

právoplatnosti predsa musí pokračovať konanie na prvom stupni, ktorého zavŕšením bude

meritórne rozhodnutie (sp. zn. ). Ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva,

predchádzajúce daňové konanie nebolo dosiaľ ukončené žiadnym meritórnym

rozhodnutím, keďže žalovaný zrušil prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Napriek uvedenému správca dane začal u sťažovateľky vykonávať

ďalšiu daňovú kontrolu zameranú na odpočet DPH za totožné zdaňovacie obdobie

argumentujúc, že ide o riadnu daňovú kontrolu. Uvedeným procesným postupom správcu

dane (ktorý konal v zmysle metodického usmernenia žalovaného) tak podľa názoru

ústavného súdu došlo k nedostatočnému posúdeniu právnych dôsledkov oboch daňových

kontrol na sťažovateľku, ktorá legitímne očakávala vydanie meritórneho rozhodnutia

v predchádzajúcom daňovom konaní, a nie začatie ďalšej daňovej kontroly rovnakej dane

za totožné zdaňovacie obdobie. S uvedenou námietkou sťažovateľky sa najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal náležitým spôsobom, a preto je odôvodnenie jeho

rozhodnutia v tejto časti nepreskúmateľné.

Uvedený postup daňových orgánov potvrdený rozhodnutím najvyššieho súdu v danej

veci je podľa ústavného súdu neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2

, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. S uvedenou zásadou úzko súvisí zásada

enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií, ktorá znamená, že správca dane pri svojej

činnosti nemôže konať svojvoľne, ale svoju právomoc môže uplatňovať len na účely,

ku ktorým mu bola táto právomoc zverená, a v rozsahu, v akom mu bola zverená.

V ďalšom sťažovateľka namietala, že po skončení daňovej kontroly neprebehlo

prvostupňové vyrubovacie konanie, pretože za daňové vyrubovacie konanie nemožno

považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia. Podľa

sťažovateľky daňová kontrola nemôže nahrádzať prvostupňové daňové konanie, ktorého

neuskutočnenie spôsobí nedostatok materiálnej podmienky daňového konania

a v konečnom dôsledku odňatie možnosti sťažovateľky konať pred daňovými orgánmi.

Zo spisu predloženého správcom dane ústavný súd zistil, že na základe oznámenia

o výkone daňovej kontroly z 29. marca 2011 začala u sťažovateľky 4. mája 2011 daňová

kontrola dane z pridanej hodnoty za máj 2008. Dňa 28. februára 2012 bol spísaný protokol

o daňovej kontrole v znení dodatku č. 1 z 3. mája 2012, ktorý mal byť so sťažovateľkou

prerokovaný 3. mája 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v stanovený deň

na prerokovanie protokolu nedostavila, bol v súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní

považovaný za deň prerokovania protokolu deň určený vo výzve správcu dane.

Sťažovateľka svoje pripomienky k protokolu písomne podala 21. marca 2012. Správca dane

vydal 4. mája 2012 dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľke vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na túto procesnú námietku

sťažovateľky najvyšší súd poskytol odpoveď len v rámci konštatovania obsahu

odôvodnenia rozsudku krajského súdu, na ktorý stotožňujúc sa s jeho obsahom v zmysle

poukázal. Krajský súd v danej súvislosti

uvedenú námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú konštatujúc, že správca dane

v rámci vyrubovacieho konania rozhodol o daňovej povinnosti sťažovateľky na nasledujúci

deň po prerokovaní protokolu o skončení daňovej kontroly, pretože táto nepredložila

v rámci daňovej kontroly také dôkazy, s ktorými sa už prvostupňový daňový orgán

nevysporiadal počas daňovej kontroly, a preto nebol dôvod tieto dôkazy opakovane

vykonávať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno mať pochybnosti o tom, že po ukončení

daňovej kontroly sa v danej veci neuskutočnilo vyrubovacie konanie, v ktorom by

sťažovateľka mohla v plnom rozsahu uplatniť svoje procesné práva, najmä predložiť

dôkazy, zoznámiť sa s pripomienkami a prípadne odstrániť protichodnosť tvrdení správcu

dane, ku ktorým dospel pri daňovej kontrole. Daňové konanie sa v danej veci začalo bez

prvej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak svojím

postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti, zásadu

súčinnosti, zásadu rovnosti) (m. m. ). Uvedený postup daňových orgánov,

v rámci ktorého bola daňová kontrola vykonaná ako prvostupňové daňové konanie, možno

podľa názoru ústavného súdu považovať za vážne procesné pochybenie, ktorého

dôsledkom mohlo byť nezákonné rozhodnutie vo veci samej.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu nevyplýva

relevantné zaujatie stanoviska najvyššieho súdu k sťažovateľkou nastolenej otázke, kedy

prebehlo vyrubovacie konanie. Argumenty sťažovateľky zostali v podstate nezodpovedané,

a preto ústavný súd hodnotí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti ako

nepreskúmateľné a nepresvedčivé poukazujúc na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej

také rozhodnutie nerešpektuje požiadavku odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pretože jasne

a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(sp. zn. ). Procesná otázka, či v danej veci prebehlo vyrubovacie konanie,

bola bez akýchkoľvek pochybností otázkou podstatnou pre posúdenie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného (daňového riaditeľstva).

Ústavný súd tiež pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľky o nezákonnosti

dôkazov získaných správcom dane a ich nesprávneho hodnotenia jednotlivo, ako aj

vo vzájomných súvislostiach. Sťažovateľka už v konaní pred všeobecnými súdmi

opakovane namietala, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových

informácií (ďalej len „MVDI“) nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože

tieto majú charakter informácií, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť

následne potvrdený vykonaným dokazovaním. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti

poukázala na záväznú judikatúru Súdneho dvora vo veci C – 184/05, Twoh International

BV, rozsudok z 27. 9. 2007, body 35 a 36, a vo veci C – 55/98, Vestergaard rozsudok

z 28. 10. 1999, body 26 a 28.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k tejto námietke sťažovateľky

uviedol, že v zhode s krajským súdom považuje vykonané dokazovanie smerujúce

k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, že obchody deklarované sťažovateľkou boli

uskutočnené ňou tvrdeným spôsobom, za zákonné. Súčasne konštatoval, že

z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane využil pri výkone daňovej kontroly

dôkazy získané z iných konaní (u rovnakého daňového subjektu), z odpovedí na dožiadania

od iných správcov dane a z odpovedí získaných v rámci MVDI z roku 2010, vykonal

pojednávania s bývalým konateľom obchodnej spoločnosti , dodávateľom

investičného zlata pre , ako aj vypočutím bývalej konateľky

tejto spoločnosti prostredníctvom dožiadaného Daňového úradu Bratislava. Najvyšší súd sa

súčasne stotožnil s postupom správcu dane, ktorý svoju pozornosť správne zameral na

obchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť kupovala zlato

v obchodnom reťazci daňových subjektov (strana 19 – 21 namietaného rozhodnutia).

Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky konštatuje, že zásada

zákonnosti v daňovom konaní súvisí aj s požiadavkou spoľahlivého zistenia skutočného

stavu veci tvoriacej predmet konania. Správca musí vykonávať dokazovanie spôsobom,

ktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech

daňového subjektu, ale aj v jeho prospech. V prípade zistenia skutkových okolností, ktoré

sú spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci, nemožno na uvedené prihliadnuť,

ak správca dane o nich nezískal informácie v procese dokazovania postupom zákonne

konformným.

Ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľky o nezákonnosti dôkazov

získaných v rámci MVDI bola najvyšším súdom zodpovedaná len všeobecne, keďže

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je konštatovaná zákonnosť vykonaných dôkazov

bez zaujatia relevantného stanoviska k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené zistenia považuje ústavný súd sťažovateľkou napádané

rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 2 , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vyslovil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu) napriek obrane najvyššieho súdu, ktorá sa

zakladala na argumentácii judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

,,ESĽP“).

Ústavný súd zdôrazňuje, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4

a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a k nemu vzťahujúca sa judikatúra predstavujú

pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ).

Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie z 12. 7.

2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1

dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú

na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul, že dohovor „je živý

nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov a Súdu prináleží

zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu ochranu, ktorá má byť

zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci, nemala byť pôsobnosť

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi občanmi a orgánmi

verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.“.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne

realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou

orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa

spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,

ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku.

Vývoj judikatúry ESĽP však postupne speje k novoformulovaným kritériám

na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť

administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami

a právnickými osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych

záujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu

uplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu (pozri

Pecníková, M.: Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi verejnej

moci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616 – 635).

Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne

prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske práva

a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch medzi

fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí

daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. 2. 1994, séria A, č. 284,

Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. 5. 2000 o prijateľnosti sťažnosti

č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti

č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej

právomoci podľa pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí

všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi, ktorí

v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje aj ustálená judikatúra

ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj

v takých konaniach o sťažnostiach podľa , v ktorých je predmetom

preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve týkajúce sa daňových

záležitostí (, , ).

Aj keď ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne

poňatie právneho štátu (pozri napr. , , , ),

nemôže rezignovať na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže

prehliadať závažné procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní

príslušných orgánov verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty

základných práv.

Ústavný súd riadiac sa v danom prípade princípom zdržanlivosti (m. m.

, ) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa všetkými

sťažovateľkou namietanými skutočnosťami, keďže tie, na základe ktorých rozhodol, boli

v danej veci zásadné, pretože spochybnili samotný zákonný podklad pre vydanie

rozhodnutia žalovaného v daňovom konaní, ktoré bolo predmetom preskúmania zákonnosti

v súdnom konaní, a teda dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľky.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súd

vyhovel aj návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 355,73 € za 2 úkony

právnej služby vykonané v roku 2015 spolu s režijným paušálom a pripočítaním 20 % dane

z pridanej hodnoty.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je

139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,39 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky).

S poukazom na výsledok konania i na sťažovateľkou požadovaný rozsah náhrady

trov právneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby) priznal ústavný súd sťažovateľke

nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015

(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť) v sume 296,44 € (vrátane

paušálu), ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje celkovú sumu 355,73 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015