Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 283/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti P. spol. s r. o., K., zastúpenej správcom konkurznej

podstaty JUDr. J. P., K., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. Č., B., pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 20. októbra 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti P., spol. s r. o., zastúpenej správcom konkurznej

podstaty JUDr. J. P., na súdnu ochranu podľa a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. októbra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. októbra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti P., spol.

s r. o., zastúpenej správcom konkurznej podstaty JUDr. J. P., trovy konania v sume 303,30 €

(slovom tristotri eur a tridsať centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. Č., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením č. k. -27 z 25. augusta 2010 Ústavný súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P. spol. s

r. o., K., zastúpenej správcom konkurznej podstaty JUDr. J. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“),

právne zastúpenej advokátom JUDr. M. Č., B., pre namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. októbra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, a tým aj nedostatočnom výklade jednotlivých

ustanovení o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej „zákon o DPH“). Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd kompletne nezdôvodnil,

prečo sa na tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva a ktorý bol dovezený na Slovensko z U.

a bol prepustený do režimu colné uskladňovanie, následne sa stal predmetom kúpy

a súčasťou režimu aktívny zušľachťovací styk a potom bol opäť prepustený do režimu colné

uskladňovanie, majú popri colných predpisoch aplikovať aj daňové zákony, konkrétne

zákon o DPH. Okrem toho sťažovateľ namietal, že v jeho prípade nekonali kompetentné

orgány, keď namiesto daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „správca

dane“) mali v jeho veci konať príslušné colné orgány, a súčasne namietal duplicitný výrok

na plnenie, ktorý bol obsiahnutý nielen v rozhodnutiach správcu dane, ale aj

v rozhodnutiach orgánu rozhodujúceho o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam

správcu dane, čo podľa jeho názoru spôsobilo zmätočnosť a nepreskúmateľnosť týchto

rozhodnutí.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril najvyšší súd

prostredníctvom svojej podpredsedníčky, a to listom č. k. -14 z 8. marca 2010.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení okrem iného konštatovala:

„... sťažovateľ prostredníctvom svojej ústavnej sťažnosti polemizuje s právnou

interpretáciou vykonanou Najvyšším súdom Slovenskej republiky, jeho názory odmieta ako

nedostatočne právne odôvodnené a naopak preferuje svoje argumenty predložené

v odvolaní, ktoré však konajúci senát vyhodnotil ako nedôvodné. Závery sťažovateľa, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa sú

v rozpore s obsahom textu odôvodnenia napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej

republiky pri riešení tohto sporu zobral najmä do úvahy prednosť komunitárneho práva

(Colný kódex Spoločenstva a relevantné komunitárne daňové predpisy) v rámci aplikácie

národných predpisov ako aj samotnú podstatu mechanizmu dane z pridanej hodnoty, ktorá

spadá jednoznačne do systému nepriamych daní. Všetky závery z toho vyplývajúce senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako už bolo konštatované, uviedol vo svojom

odôvodnení. ...

Takisto konajúci senát nemôže a ani ich nesmie v zmysle právnej tradície

kontinentálneho práva dodatočne objasňovať nad rámec doteraz uvedených záverov aj

novými dôvodmi (viď prekážka striktnej viazanosti u rozsudku zakotvená v § 156 ods. 4

, ktorá súčasne vychádza z ústavného princípu právnej istoty) nad rámec vymedzený

v odôvodnení napadnutého a právoplatného rozsudku.

S prihliadnutím na tieto závery Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby

ústavná sťažnosť v zmysle bola Ústavným súdom Slovenskej

republiky ako neopodstatnená odmietnutá.“

Podaním č. k. -14 zo 16. septembra 2010 najvyšší súd oznámil ústavnému

súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Obsahovo totožné vyjadrenie poskytol v tejto súvislosti aj právny zástupca

sťažovateľa, keď podaním doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2010 oznámil, že

súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, vyjadrení

účastníkov konania, obsahu spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. a zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. .

Ústavný súd zistil, že žalobou doručenou krajskému súdu 19. novembra 2007 sa

sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí a postupu Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“), ktoré svojimi

rozhodnutiami potvrdilo rozhodnutia správcu dane. Napadnutými rozhodnutiami pritom

správca dane za konkrétne zdaňovacie obdobia v jednom prípade znížil sťažovateľovi

nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a vo zvyšných prípadoch

vyrubil rozdiel DPH.

V predmetnej veci daňové riaditeľstvo odôvodňovalo vyrubenie dane z dôvodu, že

vykonanou daňovou kontrolou správca dane zistil, že do verejného colného skladu na území

Slovenskej republiky bol z U. dovezený tovar (oceľové zvitky) v režime colného

uskladňovania, ktoré sťažovateľ v tomto colnom sklade odkúpil od dovozcu s tým, že režim

colného uskladňovania sa po kúpe zmenil na režim aktívny zušľachťovací styk.

V uvedenom režime sťažovateľ spracoval oceľové zvitky na oceľové profily, ktoré následne

predal spoločnosti M., s. r. o., a S., a. s., v dôsledku čoho sa colný režim predaného a

prepracovaného tovaru zmenil opäť na režim colné uskladňovanie. Všetky transakcie v

sledovanom období roku 2006 prebehli medzi tuzemskými právnickými osobami vo

verejnom colnom sklade umiestnenom na území Slovenskej republiky.

Daňové riaditeľstvo vyslovilo názor, že vzhľadom na to, že sťažovateľ pri predaji

tovaru spoločnostiam M., s. r. o., a S., a. s., pri predajných cenách neuplatnil DPH, porušil §

69 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 2 písm.

a), § 13 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že žalovaný ignoroval § 2 ods. 1, § 12, § 18 ods. 2 a § 21

zákona o DPH a okrem toho aj čl. 4 ods. 7, čl. 37, čl. 48, čl. 79, čl. 84, čl. 98 a čl. 114

Nariadenia rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex

spoločenstva (ďalej len „nariadenie č. 2913/92“). Sťažovateľ teda argumentoval tým, že

tovar ním nadobudnutý a následne predaný nebol tovarom spoločenstva, a teda z pohľadu

colných a daňových predpisov sa nepovažoval za tovar v tuzemsku. Podľa názoru

sťažovateľa išlo o tovar, ktorý bol na územie Slovenska dovezený podľa § 2 ods. 1 písm. d),

§ 12 a § 18 ods. 2 zákona o DPH. V tejto súvislosti dodal, že pri tovare dovezenom na

územie Slovenska z územia mimo Európskej únie, ktorý súčasne nebol prepustený do

niektorého z colných režimov taxatívne vymedzených v § 21 zákona o DPH, nevzniká

daňová povinnosť.

Okrem toho sťažovateľ v žalobe namietal, že „na daňové konanie vo veci tovaru,

ktorý nebol prepustený do colného režimu voľného obehu, je príslušný colný orgán a jeho

nadriadeným orgánom je Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Konanie iného daňového

orgánu vo veci dane z pridanej hodnoty na tovar, ktorý nebol dovezený do Európskeho

spoločenstva, je nezákonné a hrubo porušuje práva daňovníka. Napadnuté rozhodnutia teda

vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc zo zákona.“.

V poradí treťou námietkou, ktorú sťažovateľ v žalobe nastolil, bola skutočnosť, že

napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva obsahovali okrem potvrdzujúceho výroku

duplicitný výrok, ktorým bola uložená povinnosť na plnenie – zaplatenie rozdielu dane do

15 dní od doručenia rozhodnutia, pričom výrok správcu dane taktiež zaväzoval sťažovateľa

na zaplatenie rozdielu dane do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Podľa názoru

sťažovateľa boli preto tieto výroky žalovaného „zjavne zmätočné“.

O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -269 z 23. júla

2008 tak, že napadnuté rozhodnutia žalovaného a správcu dane zrušil a vec vrátil daňovému

riaditeľstvu na ďalšie konanie.

Krajský súd sa stotožnil s tvrdeniami sťažovateľa, pričom v odôvodnení svojho

rozsudku okrem iného vyslovil tento názor:

„Možno preto konštatovať, že pokiaľ ide o colné režimy aplikovateľné pri dovoze

zahraničného tovaru na územie SR v podmienečnom systéme a s ekonomickým účinkom

(colné uskladňovanie, aktívny zušľachťovací styk v podmienečnom systéme) miesto a čas

vzniku zdaniteľného plnenia je potrebné určiť v súlade s § 2, § 12, 18 a 21 ako miesto a čas,

kde sú tieto colné režimy ukončené, a to prepustením uvedeného tovaru do colného režimu

voľného obehu na území SR. Pri týchto režimoch sa totiž v súlade s § 12 druhá veta ZDPH

na predmetné zdaniteľné plnenia plne vzťahujú colné predpisy ES a preto možno prijať

záver, že pokiaľ je tovar premiestňovaný vo vonkajšom tranzite, umiestnený v režime

colného uskladnenia alebo spracovaný a prepracovaný v aktívnom zušľachťovacom styku

na území SR, a tento colný režim alebo ich kombinácia trvá, potom z negatívneho

vymedzenia § 21 ods. 1 ZDPH vyplýva, že daňová povinnosť pri dovoze takéhoto tovaru

nevznikla. ... Nadobudnutý a neskôr predaný tovar žalobcom teda nebol tovarom

spoločenstva a z pohľadu colných a daňových predpisov sa nepovažoval za tovar

v tuzemsku. ... tovar bol na územie spoločenstva dovezený v zmysle § 2 ods. 1 písm. d), § 12

a § 18 ods. 2 ZDPH.

Zmena vlastníka tovaru prepusteného do colných režimov s podmienečným systémom

a s ekonomickým účinkom nezakladá vznik nového colného dlhu a teda ani vznik daňovej

povinnosti v procese dovozu tovaru. Zmena vlastníctva takéhoto dovážaného tovaru nie je

zdaniteľným plnením podľa § 18 a § 21 ZDPH, ale je len právnou skutočnosťou

podliehajúcou oznamovacej povinnosti deklaranta a schvaľovaciemu konaniu pred colným

orgánom podľa colných predpisov ES, ktorá nemá za následok vznik nového colného

dlhu. ... V SR sú colné orgány správcom DPH pri dovoze tovaru a nakoľko nakladanie s

tovarom v colných režimoch s podmienečným oslobodením nie je expilicitne upravené v

ZDPH, uplatní sa na tieto skutočnosti úprava podľa colného zákonníka ES a to na základe §

12 ZDPH. Pokiaľ teda nedôjde k prepusteniu takéhoto tovaru do voľného obehu v

Slovenskej republike, nevzniká v danom prípade medzi predávajúcim žalobcom a jeho

kupujúcimi vo vzťahu k tovaru umiestnenému v uvedených colných režimoch na území SR

daňová povinnosť.“

Okrem toho sa krajský súd vyjadril aj k námietke sťažovateľa o tom, že v jeho veci

nekonal príslušný orgán štátu. V tejto súvislosti krajský súd uviedol: „V danom prípade

tovar nebol prepustený do režimu voľného obehu, nestal sa tovarom spoločenstva a preto

štátnym orgánom oprávneným konať vo veci DPH je príslušný colný orgán.“

Krajský súd sa zároveň stotožnil aj s podstatou tretej námietky sťažovateľa, keď

uviedol, že uvedenie výroku na plnenie v rozhodnutiach daňového riaditeľstva (okrem

rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane o znížení nadmerného

odpočtu na DPH) je zmätočné, čo má za následok nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí.

Proti rozsudku krajského súdu podalo daňové riaditeľstvo odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2009 tak, že zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa spôsobom, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predstavil zistený skutkový stav,

podstatu napadnutého rozsudku krajského súdu, argumenty daňového riaditeľstva

obsiahnuté v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, vyjadrenie sťažovateľa a citujúc

jednotlivé ustanovenia zákona o DPH [§ 2 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 2 písm. a), § 8 ods. 1

písm. a), § 12, § 13 ods. 1 písm. a), § 18 ods. 2, § 19 ods. 1, § 21 ods. 1 písm. a) a § 69

ods. 1], nariadenia č. 2913/92 (čl. 3 ods. 3, čl. 37 ods. 2, čl. 79, čl. 84, čl. 98, čl. 114,

čl. 166), nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, zavádzajúceho ustanovenia

pre vykonávanie nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 ustanovujúceho Colný kódex

spoločenstva (ďalej len „nariadenie č. 2454/93“) [čl. 1 ods. 7], Šiestej daňovej smernice

Rady zo 17. mája 1977 (77/388/EHS) o zosúladení právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z priadnej hodnoty: jednotný základ jej

stanovenia (ďalej len „smernica č. 77/388/EHS“) [odsek 12 a 19 jej úvodnej časti] vyslovil

aj tento názor:

«Základnou úvahou, ktorú musí Najvyšší súd preveriť z hľadiska správnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu, je to, či na situáciu tovaru uloženého v colnom

sklade sa výlučne vzťahujú iba colné predpisy alebo aj daňové predpisy, a ak áno, potom

z akého dôvodu, odkedy a v akom rozsahu. ...

... pre Najvyšší súd vyplýva, že žalobca nie je priamym dovozcom tovaru dovezeného

z nečlenskej krajiny, ale na prvom mieste je jeho spracovateľom na teritóriu verejného

colného skladu a následne je predajcom výsledku svojho spracovania tovaru tuzemským

právnickým osobám.

Je jednoznačné, že tak colné ako aj daňové predpisy platné v Slovenskej republike

v roku 2006 sú značne ovplyvnené komunitárnym právom, avšak každá oblasť finančného

práva v inom rozsahu. Ak colné predpisy jednotlivých členských štátov sa nachádzajú na

vysokom stupni unifikácie (najmä prostredníctvom Nariadenia č. 2913/92), potom daňové

predpisy o dani z pridanej hodnoty sú v tomto období iba na konkrétnej národnej úrovni

harmonizované prostredníctvom tzv. Šiestej daňovej smernice (Smernica Rady č.

77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu -

spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia). ...

Z uvedených ustanovení komunitárneho práva pre Najvyšší súd nado všetky

pochybnosti (výkladový princíp „acte clair“) vyplýva, že územia colných skladov nie sú

vyňaté z colného územia Spoločenstva, a na tovar tu umiestnený sa vzťahuje fikcia, že sa na

colnom území nenachádza, tzn. iba v zmysle colných predpisov nemá charakter tovaru

Spoločenstva, a to až do okamihu zmeny colného režimu. Uvedená fikcia zabezpečuje

členskému štátu efektívne uplatňovať dovozné clo a obchodno-politické opatrenia v procese

dovozu tovaru, ktorý nemá charakter tovaru Spoločenstva, a to až do okamihu ukončenia

procesu dovozu formou, že bol prepustený do voľného obehu alebo prepustený do iného

colného režimu alebo použitia alebo spotrebovaný za podmienok iných ako ustanovených

v colných predpisoch.

Najvyšší súd súčasne upozorňuje, že Nariadenie č. 2913/92 nemá ambíciu presnejšie

vymedziť pojem obchodno-politické opatrenia, a preto ich rozsah a obsah musel Najvyšší

súd vymedziť prostredníctvom Nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93, ktorým sa vykonáva

nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92. ... Z uvedeného vyplýva, že orgány Európskeho

spoločenstva nemali pod pojmom „obchodno-politické opatrenia“ na mysli to, čo krajský

súd na str. 10 ods. 1 svojho odôvodnenia uviedol ako „napríklad DPH,...“ ...

Na základe doposiaľ citovaných komunitárnych ustanovení je potom možné prijať

záver, že hlavným poslaním colného skladu, pričom je irelevantné, či ide o verejný alebo

súkromný sklad, je zabezpečiť osobitný (dohľadový) režim nad dispozíciou dovozcu

(ukladateľa) s tovarom, ktorý nie je tovarom Spoločenstva po čas vybavovania jeho colných

formalít, pričom dovozcovi nezakazuje disponovať s dovezeným tovarom napríklad tým

spôsobom, že by ho scudzil alebo určitým postupom zhodnotil. Jedinou a základnou

požiadavkou kladenou colnými predpismi na dovozcu, ktorý tovar uložil do verejného

colného skladu je aby sa podriadil podmienkam stanoveným colnými predpismi (bližšie

čl. 101 a nasl. Nariadenia č. 2913/92).

Ak komunitárne colné predpisy neupravujú daňové vzťahy vlastníkov alebo osôb

oprávnených nakladať s tovarom umiestneným do colného skladu, a to aj tým, že by vylúčili

účinok daňových predpisov počas uskladnenia tovaru, ktoré nemá charakter tovaru

Spoločenstva, potom je nutné na úpravu daňovoprávnych vzťahov, ktoré sú bežne spojené

s nakladaním tovaru, samostatne aplikovať daňové právne predpisy. Preto Najvyšší súd

nesúhlasí s názorom krajského súdu, že uplatňovanie colných predpisov Európskej únie na

dovoz tovaru nachádzajúceho sa v colne schválenom určení alebo v colných režimoch

v podmienečnom systéme a s ekonomickým účinkom, ktoré je zakotvené v

Z. z. (viď § 12 ), je tou zákonnou podmienkou, ktorá znamená, že colné konanie a daňové

konanie nie sú pri dovoze tovaru samostatné procesy na určenie obsahu, miesta a času

vzniku daňového plnenia a nie sú oddelené od procesov na určovanie miesta a času vzniku

colného dlhu. ...

Preto správne žalovaný postupoval, ak aplikáciu

Z. z. v pojmu „dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku“ teritoriálne podriadil pod

územie Slovenskej republiky bez výnimky. ...

Potom je celkom logický záver, že žalovaný správne podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č.

v hore platnom znení zaťažil žalobcu daňovou povinnosťou pri jeho predaji

tovaru tuzemskej osobe, hoci tento predaj sa uskutočnil v priestoroch colného skladu,

a argumentáciu (v konečnom dôsledku podporovanú aj krajským súdom) o nutnosti použiť

na predmetný prípad ust. § 2 ods. 1 písm. d), § 12 (v danom prípade išlo), § 18, § 21 ods. 3

písm. a) správne odmietol, lebo, ako žalovaný správne argumentoval,

v danom prípade (predaj tovaru) už o dovoz z pohľadu daňových predpisov u žalobcu nešlo.

...

Citované ustanovenia a ods. 1 písm. a) je

nutné interpretovať v tom duchu, že daňovo-právne účinky predpokladané v hypotézach

týchto právnych noriem je možné vzťahovať iba na situáciu dovozu tovaru jeho dovozcom

počas procesu jeho vstupu (proces prevažne upravený colnými predpismi) z územia tretích

štátov na územie Európskych spoločenstiev, inak povedané daňovo-právne účinky pri

dovoze tovaru sa stávajú súčasťou colného režimu voľný obeh iba pod tou podmienkou, že

dovozca predmetného tovaru tento colný vzťah nemodifíkuje zmenou vlastníctva

k dovezenému tovaru. Následne takáto modifikácia colného vzťahu je však možná vtedy, ak

tovar podlieha účinnej kontrole orgánov verejnej správy, tzn. napríklad, ak sa už nachádza

na území Slovenskej republiky. Ako už bolo Najvyšším súdom vyššie objasnené, pre účely

aplikácie predpisov o dani z pridanej hodnoty colné sklady sú súčasťou územia Slovenskej

republiky.

Žalobca však v svojej argumentácii, a s ním aj krajský súd, keď neprihliadol k tej

skutočnosti, že dovozca je súčasne aj vývozcom tovaru z U., a práve takýto prístup by z

hľadiska právnej požiadavky na riadny výber nepriamych daní, a to aj z komunitárneho

hľadiska, sa javí ako neudržateľný. Odhliadnuc od toho, že každý štát podporuje a motivuje

ekonomickými prostriedkami vývoz výrobkov a služieb zo svojho územia (medzi takéto

proexportné nástroje patrí aj daň z pridanej hodnoty), je nutné mať na pamäti, že všetky

činnosti súvisiace so zvýšením hodnoty vykonané osobami v kontexte s vyvezeným tovarom

majú možnosť registrovať iba orgány toho štátu, ktoré majú dovážaný tovar pod svojou

kontrolou, v danom prípade ide o Slovenskú republiku. ...

... nie je možné pri výklade finančného práva na národnej úrovni pripustiť, že by

tovar dovezený z inej krajiny nepodliehal nepriamym daniam ani v štáte určenia (dovozu)

a ani v krajine pôvodu (vývozu).»

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa vecnej nepríslušnosti správcu

dane najvyšší súd uviedol, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, pretože podľa jeho

názoru „colné orgány nie sú oprávnené konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri

nakladaní tovaru na území Slovenskej republiky“.

Najvyšší súd reagoval aj na v poradí tretiu námietku sťažovateľa, keď uviedol:

«Je pravdou, že prvostupňový daňový orgán platobné podmienky formuloval

v jednom zo svojich rozhodnutí napríklad slovami (č. l. 20): „Rozdiel dane je splatný

v zmysle v znení neskorších predpisov do 15 dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru na účet Daňového

úradu pre vybrané daňové subjekty vedený v Štátnej pokladnici, KS: 2144, VS: DIČ“

Takisto žalovaný v odvolacom konaní pri rovnakom rozhodnutí sformuloval platobnú

povinnosť smerom k žalobcovi (č. l. 159), a to nasledujúcim spojením: „Rozdiel dane v

sume 23.832.072,- Sk je daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia tohto

rozhodnutia na účet Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty vedený v Štátnej

pokladnici, konštantný symbol: 2144 variabilný symbol: DIČ.“

Pri porovnaní obidvoch, hore uvedených textov výrokov o platobných podmienkach,

musí každý porovnávateľ dôjsť k záverom, že svojim obsahom ide o rovnaké texty (v sume,

lehote, č. účtu, konštantnom a variabilnom symbolu) s odlišnosťou v začatí plynutia lehoty

na zaplatenie (viď formulácia „odo dňa nadobudnutia právoplatnosti“ a formulácia „odo

dňa doručenia tohto rozhodnutia“). Uvedené formulácie nie je možné vyhodnotiť v tom

duchu, že povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel na dani uvedená v rozhodnutiach žalovaného,

je v týchto prípadoch uložená duplicitne, ako krajský súd zaujal stanovisko, nakoľko podľa

v spoj. s výroková časť rozhodnutia

správcu dane obsahuje tiež lehotu peňažného plnenia, sumu a číslo účtu príslušnej banky,

na ktorý má byť suma zaplatená (tzn. platobné podmienky).

S prihliadnutím na to, že odvolacie daňové konanie tvorí neoddeliteľnú časť

daňového konania s možnosťou odvolacieho orgánu výsledky daňového konania doplňovať,

odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi

dane s určením primeranej lehoty (§ 1a písm. d) v spoj. s § 48 ods. 2 veta posledná zák. č.

- zásada jednoty daňového konania), je potom pre posudzovanie postupu

odvolacieho orgánu celkom irelevantné, pokiaľ žalovaný, ako odvolací daňový orgán,

okrem rozhodovaní o napadnutom výroku prvostupňového rozhodnutia v časti uloženie

daňovej povinnosti aj spresní výrok v časti vymedzenia platobných podmienok, pričom

takéto spresnenie nie je vzhľadom na zásadu jednotu daňového konania na ujmu

vykonateľnosti rozhodnutia prvostupňového správcu dane najmä z pohľadu jej možnej

duplicity.»

III.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za

protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby.

Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona o DPH predmetom dane je dovoz tovaru do

tuzemska.

Podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona o DPH na účely tohto zákona je tuzemskom územie

Slovenskej republiky.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať

s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona

hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci...

Podľa § 12 zákona o DPH dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov na

územie Európskeho spoločenstva. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú

ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie

tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase,

keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína

uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o DPH ak sa odoslanie alebo preprava tovaru začína na

území tretieho štátu, považuje sa za miesto dodania tovaru dovozcom (§ 69 ods. 8) a za

miesto prípadných ďalších dodaní tohto tovaru členský štát dovozu.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o DPH ak má dovážaný tovar pri jeho vstupe na územie

Európskeho spoločenstva postavenie dočasne uskladneného tovaru alebo ak je umiestnený

do slobodného colného pásma alebo do slobodného colného skladu, alebo ak je prepustený

do colného režimu uskladňovanie v colnom sklade, do colného režimu aktívny

zušľachťovací styk, do colného režimu dočasné použitie s úplným oslobodením od

dovozného cla alebo do colného režimu vonkajší tranzit, alebo ak je vpustený do

teritoriálnych vôd, miestom dovozu je členský štát, v ktorom sa skončia tieto colné

opatrenia.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako

vlastník. ...

Podľa § 21 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť pri dovoze tovaru vzniká

a) prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh,

b) prepustením tovaru do colného režimu aktívny zušľachťovací styk v systéme

vrátenia,

c) ukončením colného režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od cla,

d) pri späť dovážanom tovare prepustením do colného režimu voľný obeh z colného

režimu pasívny zušľachťovací styk,

e) nezákonným dovozom tovaru,

f) odňatím tovaru colnému dohľadu,

g) v ostatných prípadoch, keď vznikne colný dlh pri dovoze tovaru.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu

v tuzemsku, je povinný platiť daň.

Podľa § 84 zákona o DPH na správu dane sa použijú ustanovenia osobitného

predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri dovoze tovaru je správcom dane colný

orgán a na správu dane sa použijú colné predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa čl. 3 ods. 3 nariadenia č. 2913/92 colné územie spoločenstva zahŕňa

teritoriálne vody, pobrežné vody a vzdušný priestor členských štátov, ako aj územia

uvedené v odseku 2 s výnimkou teritoriálnych vôd, pobrežných vôd a vzdušného priestoru

tých území, ktoré nie sú súčasťou colného územia spoločenstva podľa odseku 1.

Podľa čl. 37 ods. 2 nariadenia č. 2913/92 tovar podlieha colnému dohľadu po dobu,

ktorá je potrebná na určenie jeho colného štatútu, ak sa nejedná o tovar spoločenstva bez

toho, aby tým bol dotknutý článok 82 odsek 1, a to do okamihu zmeny jeho colného štatútu,

jeho umiestnenia do slobodného pásma alebo slobodného skladu, jeho spätného vývozu

alebo jeho zničenia v súlade s článkom 182.

Podľa čl. 79 nariadenia č. 2913/92 prepustením do voľného obehu získava tovar,

ktorý nie je tovarom spoločenstva, colný štatút tovaru spoločenstva. Prepustenie zahŕňa

uplatnenia obchodno-politických opatrení, splnenie ďalších formalít stanovených pre dovoz

určitého tovaru a vybratie všetkých platieb dlžných na základe právnych predpisov.

Podľa čl. 84 ods. 1 nariadenia č. 2913/92 sa v článkoch 85 až 90 „režimom

s podmienečným systémom“ v prípade tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva, rozumie

okrem iného colné uskladňovanie a aktívny zušľachťovací styk v podmienečnom systéme.

Podľa čl. 84 ods. 2 nariadenia č. 2913/92 „dovážaným tovarom“ sa rozumie tovar

prepustený do colného režimu s podmienečným systémom a tovar, ktorý v rámci aktívneho

zošľachťovacieho styku v systéme vrátenia splnil formality stanovené na prepustenie do

volného obehu a formality uvedené v článku 125.

Podľa čl. 98 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2913/92 colný režim colné uskladňovanie

umožňuje uskladňovať v colnom sklade tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, bez toho,

aby tento tovar podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam.

Podľa čl. 98 ods. 2 nariadenia č. 2913/92 colným skladom sa rozumie akékoľvek

miesto schválené colnými orgánmi a nachádzajúce sa pod colným dohľadom, kde je tovar

za stanovených podmienok skladovaný.

Podľa čl. 114 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2913/92 bez toho, aby tým bol dotknutý

článok 115, colný režim aktívny zušľachťovací styk umožňuje, aby pre účely jednej alebo

niekoľkých spracovateľských operácií na colnom území spoločenstva bol použitý tovar,

ktorý nie je tovarom spoločenstva a ktorý má byť spätne vyvezený z colného územia

spoločenstva vo forme zošľachtených výrobkov bez toho, aby podliehal dovoznému clu

alebo obchodnopolitickým opatreniam.

Podľa čl. 166 písm. a) nariadenia č. 2913/92 slobodné pásma a slobodné sklady sú

časti colného územia spoločenstva alebo objekty umiestnené na tomto území a oddelené od

zvyšnej časti tohto územia, v ktorých sa s cieľom uplatňovania dovozného cla a obchodno-

politických opatrení považuje tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, za tovar

nenachádzajúci sa na colnom území spoločenstva, pokiaľ nebol prepustený do voľného

obehu alebo prepustený do iného colného režimu alebo použitia alebo spotrebovaný za

podmienok iných ako ustanovených v colných predpisoch.

Podľa čl. 1 ods. 7 nariadenia č. 2454/93 obchodno-politické opatrenia sú nesadzobné

opatrenia ustanovené ako súčasť spoločnej obchodnej politiky vo forme ustanovení

spoločenstva, ktorými sa riadi dovoz a vývoz tovaru, ako sú opatrenia pre dozor alebo

ochranu, kvantitatívne obmedzenia alebo limity a zákazy vývozu alebo dovozu.

Podľa odseku 12 úvodnej časti smernice č. 77/388/EHS určenie miesta, na ktorom sa

uskutočnili plnenia podliehajúce dani, sa stalo predmetom konfliktov súdnych právomocí

medzi členskými štátmi, predovšetkým v otázke dodávok tovaru do zásoby a poskytovania

služieb...

Podľa odseku 19 úvodnej časti smernice č. 77/388/EHS keďže povinnosti daňových

poplatníkov sa musia v čo najväčšej možnej miere zosúladiť tak, aby sa zabezpečila

potrebná záruka pre inkasovanie daní, a to jednotným spôsobom vo všetkých členských

štátoch...

IV.

Predtým, než ústavný súd posúdil súladnosť rozsudku najvyššieho súdu s obsahom

a dohovoru, považoval za významné uviesť, že Európsky

súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie

z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) vyslovil neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1

dohovoru na daňové záležitosti. V tomto rozhodnutí však s poukazom na zmenu názorov

spoločnosti na právnu ochranu súčasne vyslovil, že by malo dôjsť k zváženiu, či by zo záruk

obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemali profitovať aj účastníci konania v sporoch,

predmetom ktorých je zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry () zhodne s názorom ESĽP

vyslovil, že dohovor ako každodenne realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť

„živým nástrojom“, a tak je úlohou orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia

i s ohľadom na možné meniace sa spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto

potrebné zohľadniť spoločenské pomery, ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období

jeho vzniku.

Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne

prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske práva

a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch

medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí

daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. februára 1994, séria

A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. mája 2000

o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. júla

2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť

z hľadiska založenia svojej právomoci podľa pri preskúmavaní

postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely

medzi sťažovateľmi, ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje

aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu

zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany

podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

, v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom

súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (, ).

Úlohou najvyššieho súdu bolo vysporiadať sa so všetkými argumentmi, ktoré uviedol

sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom. Tie skutočnosti namietal neskôr sťažovateľ aj

v konaní pred ústavným súdom, k rozhodnutiu ktorých ústavný súd pristúpil takto:

Pri posudzovaní v poradí prvej námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení

a výklade ustanovení zákona o DPH ústavný súd vychádzal z konštantnej judikatúry, podľa

ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Takýto prístup ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov je

dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí

patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie zákonov

a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,

ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby

prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené právo účastníka konania pred

všeobecným súdom ().

Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne

podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným

orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave

jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým

aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (obdobne ).

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd v konaní vo veci samej mal

na zreteli svoju pozíciu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, ktorá je odlišná

od postavenia toho-ktorého všeobecného súdu plniaceho si svoju úlohu aj v rámci

opravného systému, kde podstatou je preskúmať a v prípade nezrovnalostí reparovať zistený

skutkový stav a na to nadväzujúci právny záver. Ústavný súd teda na seba neprevzal

zodpovednosť všeobecného súdu, ale napadnutý rozsudok preskúmal z hľadiska dodržania

zásad spravodlivého procesu a jeho zlučiteľnosti s článkami a dohovoru, ktorých

porušenie sa namieta. Pritom rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii

s argumentmi sťažovateľa majúc na pamäti, že rozhodnutie orgánu verejnej moci nemusí

byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia

musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky

spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie

ovplyvňujúcich súvislostiach.

Jadrom problému je v danom prípade rozdielne chápanie a výklad ustanovení zákona

o DPH, keď na jednej strane stojí názor daňových orgánov totožný s názorom najvyššieho

súdu a na strane druhej stojí názor sťažovateľa a prvostupňového krajského súdu. Zatiaľ čo

najvyšší súd a daňové orgány vychádzali z toho, že predmetom DPH bolo v zmysle § 2

ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku (predaj tovaru),

čo znamená, že pri posúdení právneho vzťahu vychádzali tieto orgány verejnej moci

z faktúry a miesta, kde sa tovar nachádzal, sťažovateľ a krajský súd poukázali na

nevyhnutnosť aplikácie § 12, § 18 ods. 2 a § 21 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, z čoho

vyplýva, že v danom prípade nemohla vzniknúť daňová povinnosť, keďže tovar bol do

tuzemska dovezený do režimu colné uskladňovanie, neskôr sa nachádzal v režime aktívny

zušľachťovací styk a následne sa opäť dostal do režimu colné uskladňovanie, čiže nedostal

sa do režimu voľného obehu, pri ktorom vzniká daňová povinnosť.

Ústavný súd sa v danom prípade výhradne venoval presvedčivosti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k danej problematike a argumentom

sťažovateľa obsiahnutým v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov

a v tejto súvislosti skúmal najmä zlučiteľnosť napadnutého rozsudku s

a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.

Keďže išlo o argumenty rozdielne, ktoré boli vzaté do úvahy krajským súdom, bol

práve najvyšší súd vecne príslušný sa s týmito argumentmi vysporiadať pri zachovaní

základných zásad súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu vyznieva tendenčne v snahe

prezentovať správnosť svojho presvedčenia, avšak bez toho, aby výsledok konfrontácie

svojich záverov a záverov krajského súdu predstavil ústavne konformným spôsobom.

Výrazný nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že

najvyšší súd sa v značnej miere obmedzil na vysvetlenie poslania colného skladu a sledujúc

si svoju líniu tvrdil, že v danom prípade išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku,

hoci aj v colnom sklade, a preto sťažovateľ bol povinný v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH

platiť daň. Najvyšší súd sa však nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH, podľa

ktorého majú colné predpisy pri dovoze prednosť pre zákonom o DPH. Ústavný súd

považuje túto skutočnosť za rozhodujúcu pre posúdenie veci.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za nevyhnutné poukázať na to, že

najvyšší súd v takmer nepoznateľnej miere prihliadol aj na možnosť posúdenia vzniknutej

situácie z hľadiska § 12, § 18 ods. 2 a § 21 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V naznačených

súvislostiach najvyšší súd len citoval tieto ustanovenia zákona o DPH a vyslovil, že

„daňovo – právne účinky predpokladané v hypotézach týchto právnych noriem je možné

vzťahovať iba na situáciu dovozu tovaru jeho dovozcom počas procesu jeho vstupu (proces

prevažne upravený colnými predpismi) z územia tretích štátov na územie Európskych

spoločenstiev...“ bez toho, aby ich priradil ku skutkovým zisteniam a vyhodnotil. Takéto

zdôvodnenie však nemožno považovať za dostatočné.

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené

a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných

v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania

spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu ().

Ústavný súd nepochybuje o tom, že najvyšší súd si musel uvedomiť zodpovednosť za

určenie, či daňová povinnosť vznikla sťažovateľovi v súvislosti s dodaním tovaru za

protihodnotu v tuzemsku alebo či bez ohľadu na to, že tovar sa nachádzal v colnom sklade

na území Slovenska, ale nebol prepustený do režimu taxatívne vymedzeného v zákone

o DPH, sťažovateľovi daňová povinnosť pri dovoze tovaru nevznikla. Z odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu je však zrejmé len to, že daňová povinnosť sťažovateľovi určite

vznikla v súvislosti s predajom tovaru v colnom sklade. Argumenty sťažovateľa, ktorými

brojil proti rozhodnutiam správcu dane a daňovému riaditeľstvu v žalobe o preskúmanie

zákonnosti týchto rozhodnutí, ostali v podstate nepovšimnuté a otázka nastolená

sťažovateľom bola zodpovedaná len povrchne a okrajovo.

Ústavný súd, ako bolo už viackrát zdôraznené, nemá právomoc túto oblasť

finančného práva riešiť, ale je povinný zabezpečiť, aby výklad právnych noriem a spornej

otázky bol zabezpečený v súlade so zákonom a .

Ústavný súd konštatuje, že odôvodneniu rozsudku najvyššieho súdu chýba

presvedčivosť. Najvyšší súd prijaté právne závery ozrejmil veľmi priamočiaro bez

požadovanej konfrontácie s právnym záverom krajského súdu, bez toho, aby vyvrátil alebo

potvrdil argumenty sťažovateľa. Aj keď navonok pôsobí obsah odôvodnenia najvyššieho

súdu bohato nielen na citované právne predpisy vnútroštátneho práva a komunitárneho

práva, ale aj na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov, na druhej

strane však netvorí harmonický obraz o objektívnom zodpovedaní zásadného právneho

problému. Dôvodom tohto tvrdenia ústavného súdu je nedostatočné vysvetlenie okolností,

ktoré by mohli ozrejmiť, z akého dôvodu je právny názor krajského súdu, a tým aj

sťažovateľa neakceptovateľný. Ústavný súd teda konštatuje, že z rozsudku najvyššieho

súdu sťažovateľ nemohol dospieť k zisteniu, že jeho právne názory sú irelevantné, lebo

v dostatočnej miere neboli postavené tvárou v tvár argumentom opačnej strany. Súčasne

uvádza, že aj aplikácia príslušných ustanovení právneho poriadku všeobecným súdom pri jej

výklade, ak má byť ústavne konformnou, a nie svojvoľnou, musí tieto okolnosti vziať do

úvahy ().

Tendenčnosť a vo výraznej miere sledovanie len jednej línie právnych názorov

spôsobujú, že rozsudok najvyššieho súdu vyznieva nepresvedčivo a v konečnom dôsledku

skĺzava do roviny svojej nepreskúmateľnosti.

Podcenenie povinnosti najvyššieho súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré by

spĺňalo parametre zákonnosti a ústavnosti, vyvolalo účinky nezlučiteľné s obsahom

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

S vyslovenými právnymi názormi súvisí aj reakcia ústavného súdu na v poradí druhú

námietku sťažovateľa o tom, že v súvislosti s uložením daňovej povinnosti nekonali v jeho

veci kompetentné orgány štátu, keď namiesto príslušných colných orgánov konal v jeho

veci správca dane.

Je pravdou, že zodpovedanie otázky, ktorý kompetentný orgán mal v sťažovateľovej

veci právomoc konať, sa odvíja od právneho názoru, či v danej veci mal byť vzťah medzi

sťažovateľom a štátom kvalifikovaný ako vznik daňovej povinnosti z titulu dodania tovaru

za protihodnotu v tuzemsku, alebo malo ísť o dovoz tovaru z územia tretieho štátu do

tuzemska.

Ústavný súd však polarizáciu týchto názorov nemohol riešiť, a preto bude

povinnosťou najvyššieho súdu hľadať dostatok argumentov pre prijatý záver, od ktorého sa

potom bude odvíjať aj vyriešenie právomoci orgánu, ktorý mal vo veci DPH konať.

Ústavný súd zároveň pripomína, že najvyšší súd v tejto časti odôvodnenia svojho

rozhodnutia len slovami popísal prijatý záver, avšak bez toho, aby predstavil, z ktorých

právnych predpisov pri vyslovenom názore vychádzal.

V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti § 84 zákona o DPH, podľa ktorého

sa na správu dane použijú ustanovenia osobitného predpisu [

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)], ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri dovoze tovaru je správcom dane colný orgán a na správu dane sa použijú colné predpisy,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Aj zistenie, že najvyšší súd príslušnosť správcu dane nezdôvodnil žiadnou

relevantnou právnou normou, ale jej použitie ponechal na predstavivosť účastníkov konania,

viedlo ústavný súd k záveru, že aj v tomto bode je rozsudok najvyššieho súdu

nepreskúmateľný. Aj z tohto dôvodu ústavný súd v bode 1 výroku tohto rozhodnutia

konštatoval, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2009 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa v spojení s ustanovením a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pokiaľ ide o tretiu námietku sťažovateľa o porušení jeho práv tým, že rozhodnutia

správcu dane aj rozhodnutia daňového riaditeľstva obsahovali totožný, a teda duplicitný

výrok na plnenie – zaplatenie rozdielu DPH, s touto sa ústavný súd nestotožnil.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s predmetnou námietkou sťažovateľa

relevantným spôsobom vysporiadal, a to tým, že porovnal výroky rozhodnutí správcu dane

a daňového riaditeľstva, pričom konštatoval, že ide o obsahovo totožné výroky s rovnakou

lehotou na plnenie, na ten istý účet správcu dane s uvedením totožného variabilného

symbolu a konštantného symbolu. Jediný rozdiel v uvedených výrokoch spočíval

(samozrejme, okrem sumy rozdielu dane) v označení právnej skutočnosti určujúcej začiatok

plynutia lehoty splatnosti. Na tomto mieste najvyšší súd argumentoval zásadou jednoty

daňového konania, pričom zároveň konštatoval, že uvedením výroku na plnenie popri

výroku o potvrdení prvostupňového rozhodnutia v rozhodnutiach daňového riaditeľstva mal

žalovaný na mysli len spresnenie uloženej povinnosti, čo podľa názoru najvyššieho súdu

nemôže byť na ujmu vykonateľnosti rozhodnutia.

Podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní odvolací orgán rozhodnutie preskúma

s výnimkou podľa odseku 4. Rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší,

inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie

konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec

na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

Z uvedeného vyplýva, že odvolací orgán – v danom prípade daňové riaditeľstvo

mohlo rozhodnúť tak, že napadnuté rozhodnutia správcu dane mohlo potvrdiť, zmeniť alebo

zrušiť. Ako vyplýva zo skutkových zistení, daňové riaditeľstvo napadnuté rozhodnutia

potvrdilo a k potvrdzujúcemu výroku v konkrétnom rozhodnutí pridalo ďalší, ktorý bol

vernou kópiu výroku prvostupňových rozhodnutí až na to, že označenie právnej skutočnosti

určujúcej začiatok plynutia lehoty splatnosti bolo rozdielne. Zatiaľ čo správca dane uviedol,

že rozdiel DPH je potrebné zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, daňové

riaditeľstvo vyslovilo, že túto povinnosť musí sťažovateľ splniť do 15 dní od doručenia

tohto rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu takéto počínanie daňového riaditeľstva nezodpovedá

dikcii zákona o správe daní, pretože možnosť spresnenia výroku prvostupňového

rozhodnutia tento zákon nerieši. Odvolací orgán môže napadnuté rozhodnutie zmeniť,

zrušiť alebo potvrdiť. Aj napriek tomu, že daňové riaditeľstvo zvolilo takýto postup,

ústavný súd sa nedomnieva, že by tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že právna skutočnosť, od ktorej sa odvíja splatnosť dane, sa

líši len svojím pomenovaním, ale jej podstata a význam je totožný. Totiž právne účinky

v okolnostiach daného prípadu spojené jednak s termínom „od právoplatnosti

prvostupňového rozhodnutia“, ako aj s termínom „od doručenia druhostupňového

rozhodnutia“ sú totožné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 30 ods. 9

zákona o správe daní, podľa ktorého doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno uplatniť

riadny opravný prostriedok, je právoplatné.

Z tohto vyplýva, že právoplatnosť rozhodnutí správcu dane, ktorými bola

sťažovateľovi uložená povinnosť na plnenie, nastala doručením rozhodnutí daňového

riaditeľstva, proti ktorým už nebol prípustný riadny opravný prostriedok a ktorými sa

zároveň rozhodlo o potvrdení prvostupňových rozhodnutí.

Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že rozhodnutia daňového riaditeľstva

obsahovali paralelne potvrdzujúce výroky, ako aj výroky na plnenie obsahovo totožné

s výrokmi prvostupňových rozhodnutí správcu dane, je síce akýmsi vybočením z dikcie

zákona, ale v konečnom dôsledku nemá taký charakter porušenia zákona, ktorý by viedol

ústavný súd k vysloveniu porušenia označených práv. Druhostupňovými rozhodnutiami

uložená povinnosť sa tým pre sťažovateľa nemodifikovala a ani nenadobudla iný rozmer.

Okrem toho tieto obsahovo totožné, aj keď duplicitné výroky nemôžu ovplyvniť majetkovú

sféru sťažovateľa alebo spôsobiť jej zhoršenie. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto námietke

sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej

výšku vyčíslil jeho právny zástupca v podaní doručenom ústavnému súdu 9. septembra

2010 sumou 18 273,59 € (dva úkony právnej služby po 7 670,77 € + 2-krát režijný paušál

po 7,21 €, to všetko zvýšené o 19 % DPH).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2

, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vyčíslil trovy konania sťažovateľa v sume 303,30 € za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2010, pričom v tejto súvislosti vychádzal zo základu

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom

polroku 2009, ktorá bola 721,40 €. Na základe toho priznal sťažovateľovi podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-krát po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € za režijný paušál, to

všetko zvýšené o 19 % DPH.

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením

ústavný súd uložil najvyššiemu súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet jeho

právneho zástupcu v sume 303,30 € (bod 3 výroku nálezu). Uplatneným trovám vo zvyšnej

časti nevyhovel, pretože v danom prípade ústavný súd vychádzal z § 11 ods. 3 vyhlášky

č. , a teda že ide o konanie, predmetom ktorého je ochrana ľudských práv

a základných slobôd, teda predmet neoceniteľný v peniazoch.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010