Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/91/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a Eleny Berthotyovej

PhD., v právnej veci ţalobcu: P. spol. s r.o., IČO : X., so sídlom J., zast. JUDr. J., správcom

úpadcu P. spol. s.r.o., s poštovou adresou: Š., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie ţalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. júla 2008 č. k. -269, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 23. júla 2008 č. k. -269 m e n í tak, ţe ţalobu z a m i e t a .

Ţalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Viacerými rozhodnutiami, tzn. č. I/221/12581-76851/2007/990447-r, I/221/ 12581-

76855/2007/990447-r, I/221/12581-76852/2007/990447-r, I/221/12581-76848/2007/990447-

r, I/221/12581-76857/2007/990447-r, I/221/12581-76846/ 2007/990447-r, I/221/12580-

76829/2007/990447-r, I/221/12581-76845/2007/ 990447-r a tieţ I/221/12581-

, všetky vydané dňa 25.10.2007, ţalovaný ako odvolací daňový orgán

potvrdil odvolaním napadnuté dodatočné platobné výmery Daňového úradu pre vybrané

daňové subjekty o vyrubení rozdielu dane z priadnej hodnoty právnických osôb za zdaňovacie

obdobia január (10.357.150,-Sk), február (4.000.417,-Sk), apríl (4.733.521,-Sk), máj

(4.263.099,-Sk), júl (23.832.072,- Sk), august (6.460.000,- Sk), september (31.876.742,-Sk),

október (18.540.850,-Sk), s výnimka zdaniteľného obdobia december 2006, v ktorom správca

dane zníţil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty o sumu 5.047.465,- Sk a priznal

nadmerný odpočet v sume 20.769.659,- Sk. Potom celková suma rozdielu na dani z pridanej

hodnoty v dotknutých zdaňovacích obdobiach činí 109.111.316,– Sk.

U hore uvedených 9-tich daňových rozhodnutiach ţalovaný odôvodňoval vyrubenie

dane na tom spoločnom základe, ţe po vykonaní daňovej kontroly bolo zistené správcom

dane, ţe do verejného colného skladu na území Slovenskej republiky bol z Ukrajiny dovezený

tovar (oceľové zvitky) v reţime colného uskladňovania, ktoré ţalobca od dovozcu v tomto

colnom sklade odkúpil s tým, ţe reţim colného uskladňovania sa po kúpe zmenil na reţim

aktívny zušľachťovací styk. V uvedenom reţime ţalobca spracoval oceľové zvitky na oceľové

profily, ktoré následne predal spoločnosti M., s.r.o. a S. a.s., a na tomto základe sa colný

reţim predaného a prepracovaného tovaru zmenil opäť na reţim colné uskladňovanie. Všetky

transakcie v sledovanom období roku 2006 prebehli medzi tuzemskými právnickými osobami

vo verejnom colnom sklade umiestnenom na území Slovenskej republiky.

Nakoľko ţalobca pri predaji tovaru spoločnostiam M., s.r.o. a S. a.s. u predajných cien

neuplatnil daň z pridanej hodnoty, porušil tak podľa mienky ţalovaného § 69 ods. 1

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej na

účely tohto rozsudku len „“) v nadväznosti na ,

písm. a), § 2 ods. 2 písm. a), § 13 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 1 písm. a) cit. zákona.

Podľa v znení platnom v čase uskutočnenia plnení

platí, že platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň.

Podľa v hore cit. znení daňová povinnosť vzniká dňom

dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať

s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň

odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo

alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa v hore cit. znení predmetom dane je

dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou.

Podľa v hore cit. znení na účely tohto zákona je

tuzemskom územie Slovenskej republiky.

Podľa v hore cit. znení je dodaním tovaru

dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon

neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci,

ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské

účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet

ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou

Slovenska.

Podľa v hore cit. znení je miestom dodania

tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, miesto, kde sa

tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar

dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.

Na základe uvedených ustanovení ţalovaný dospel k záveru, ţe ţalobca predajom

tovaru vo verejnom colnom sklade nachádzajúcom sa na území Slovenskej republiky

uskutočnil dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku, ktoré je podľa § 2 ods. 1 písm. a)

predmetom dane z pridanej hodnoty a preto ţalobca bol povinný

k vyfakturovanej cene predávaného tovaru uplatniť daň z pridanej hodnoty. Nakoľko tak

nekonal, ţalovaný odobril postup správcu dane, kedy ţalobcovi v jednotlivých zdaňovacích

obdobiach dodatočne vyrubil nedoplatky na tejto dani.

Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca ţalobu z 19.11.2007 (č. l. 1).

Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní postupu daňových orgánov

a zákonnosti napadnutého rozhodnutia ţalobu uznal za dôvodnú podľa § 250j ods. 2 písm. a)

a ods. 3 , a preto napadnuté rozhodnutia ţalovaného ako nezákonné zrušil a vec vrátil

ţalovanému na ďalšie konanie. Z rovnakých dôvodov krajský súd zrušil aj dotknuté

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu – správcu dane.

S odvolaním sa na zásadu zákonnosti daňového konania ako aj na čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 a krajský súd odôvodnil najmä svoj zrušujúci

rozsudok tým, ţe daňové orgány nesprávne posúdili skutočnosť, ţe miestom dodania tovaru

bol verejný colný sklad a ţe tovar v ňom umiestnený by sa mal riadiť špeciálnymi daňovými

ustanoveniami, tzn. , a a iných zákonov.

Avšak krajský súd vychádzal z iného právneho základu. Z obsahu čl. 79, čl. 84 a čl. 98

Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12.10.1992 ustanovujúceho colný zákonník

Spoločenstva (ďalej na účely tohto rozsudku len „Nariadenie č. 2913/92“), z ktorých podľa

jeho mienky krajský súd vyplýva záver, ţe tovar dovezený z tretích štátov je podmienečne

oslobodený od cla a zároveň takýto tovar nepodlieha ani obchodno–politickým opatreniam

EÚ (podľa krajského súdu ide napríklad DPH alebo o dovozné licencie).

Podľa čl. 79 Nariadenia č. 2913/92 prepustením do voľného obehu získava tovar, ktorý

nie je tovarom spoločenstva, colný štatút tovaru spoločenstva. Prepustenie zahŕňa uplatnenia

obchodno-politických opatrení, splnenie ďalších formalít stanovených pre dovoz určitého

tovaru a vybratie všetkých platieb dlžných na základe právnych predpisov.

Podľa čl. 84 Nariadenia č. 2913/92 sa v článkoch 85 až 90 "režimom s podmienečným

systémom" v prípade tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva, rozumie okrem iného colné

uskladňovanie a aktívny zošľachťovací styk v podmienečnom systéme.

Podľa čl. 98 Nariadenia č. 2913/92 režim colné uskladňovanie umožňuje uskladňovať

v colnom sklade aj tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, bez toho, aby tento tovar

podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam, pričom colným skladom

sa rozumie akékoľvek miesto schválené colnými orgánmi a nachádzajúcom sa pod colným

dohľadom, kde je tovar za stanovených podmienok skladovaný.

Ďalej krajský súd so zdôraznením stanoviska Slovenskej obchodnej a priemyselnej

komory zo dňa 12.06.2007 konštatoval, ţe pokiaľ ide o colné reţimy aplikovateľné

pri dovoze zahraničného tovaru na územie Slovenskej republiky v podmienečnom systéme

a s ekonomickým účinkom, potom miesto a čas vzniku zdaniteľného plnenia je potrebné určiť

ako miesto a čas, kde sú tieto colné reţimy ukončené, a to prepustením uvedeného tovaru

do colného reţimu voľného obehu na území Slovenskej republiky.

Krajský súd tieţ vyjadril svoj názor, ţe tovar nadobudnutý a neskôr predaný ţalobcom

nebol tovarom spoločenstva a z pohľadu colných a daňových predpisov sa nepovaţoval

za tovar v tuzemsku. Nákup tovaru a predaj tovaru ţalobcom, ktorý nie je tovarom

Spoločenstva, teda nemoţno povaţovať za dodanie tovaru podľa § 2 ods. 1 písm. a) alebo c)

, pretoţe tento tovar bol na územie Spoločenstva dovezený v zmysle

ods. 1 písm. d), a Zmena vlastníka tovaru prepusteného

do colných reţimov s podmienečným systémom a s ekonomickým účinkom nezakladá vznik

nového colného dlhu a teda ani vznik daňovej povinnosti v procese dovozu tovaru.

Na základe uvedených skutočností a právnych hodnotení krajský súd dospel k záveru,

ţe uplatňovanie colných predpisov Európskej únie na dovoz tovaru nachádzajúceho sa v colne

schválenom určení alebo v colných reţimoch v podmienečnom systéme a s ekonomickým

účinkom, ktoré je zakotvené v (viď ), je tou zákonnou podmienkou,

ktorá znamená, ţe colné konanie a daňové konanie nie sú pri dovoze tovaru samostatné

procesy na určenie obsahu, miesta a času vzniku daňového plnenia a nie sú oddelené

od procesov na určovanie miesta a času vzniku colného dlhu.

Pri druhej námietke ţalobcu týkajúcej sa vecnej nepríslušnosti správcu dane krajský súd

s poukazom na hore uvedenú myšlienku o neoddelení colného a daňového konania pri dovoze

tovaru na samostatné procesy krajský súd vyslovil oprávnenosť tejto námietky s tým,

ţe v tomto prípade štátnym orgánom oprávneným konať vo veci dane z pridanej hodnoty je

príslušný colný orgán.

K tretej námietke ţalobcu vzťahujúcej sa na zmätočnosť napadnutých rozhodnutí v časti

duplicitného výroku a lehoty na plnenie je potrebné uviesť, ţe tento je v celom rozsahu

dôvodný.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 30.09.2008 (č. l. 283 podané prostredníctvom faxu,

neskôr písomne doplnené v zákonnej 3- dňovej lehote) proti rozsudku prvostupňového súdu

ţalovaný zdôraznil nesprávnosť právneho posúdenia veci ako odvolací dôvod podľa § 205

ods. 2 písm. f)

Najmä nesúhlasil s právnym záverom krajského súdu, ţe na predaj tovaru ţalobcom

v tuzemsku je nutné aplikovať ustanovenia , ktoré pojednávajú o dovoze

tovaru a vzniku daňovej povinnosti pri dovoze tovaru, a tieţ brojil proti aplikácii príslušných

Nariadení Rady EHS. Uvedené ustanovenia predpisov by bolo podľa mienky ţalovaného

moţné aplikovať na skutkový stav, ktorého účastníkom by bol dodávateľ ţalobcu, t. j. subjekt,

ktorý doviezol tovar z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky a tento uskladnil na území

Slovenskej republiky vo verejnom colnom sklade, pričom tento tovar nebol prepustený

do reţimu voľný obeh.

Ustanovenia citované krajským súdom v odôvodnení nie je podľa ţalovaného moţno

aplikovať v prípade predaja tovaru ţalobcom, pretoţe ţalobca po spracovaní dovezeného

tovaru ho predal vo verejnom colnom sklade na území Slovenskej republiky, a z uvedeného

vyplýva, ţe ţalobca neuskutočnil dovoz tovaru podľa

Ţalovaný preto, odvolávajúc sa na daňovú definíciu pojmu „tuzemska“ pre účely

(), tvrdí, ţe aj verejné colné sklady nachádzajúce

sa na území Slovenskej republiky sú tuzemskom pre účely Potom

v zmysle postupovali daňové orgány správne, keď určili miesto

dodania tovaru ţalobcom ako colný sklad nachádzajúci sa v tuzemsku (tzn. na území

Slovenskej republiky). Hoci colné predpisy pri tovare prepravenom zo zahraničia

do tuzemska rozlišujú medzi tovarom Európskeho spoločenstva a tovarom, ktorý nie je

tovarom Európskeho spoločenstva, toto nerozlišuje, lebo kaţdý tovar

nachádzajúci sa v tuzemsku podlieha okrem iných aj hmotnoprávnemu predpisu dani

z pridanej hodnoty.

K otázke zmätočnosti výroku svojich rozhodnutí ţalovaný uviedol, ţe povinnosť

zaplatiť vyrubený rozdiel dane uvedená v rozhodnutiach ţalovaného nie je uloţená duplicitne,

ale s odvolaním sa na rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky č. k. , 74/98 musí

mať rozhodnutie odvolacieho orgánu (ţalovaného) rovnaké náleţitosti ako prvostupňové

rozhodnutie vrátane určenia sumy peňaţného plnenia, čísla účtu príslušnej banky, kde je

povinný daňový subjekt sumu zaplatiť, a taktieţ určenia doby splatnosti.

K otázke vecnej nepríslušnosti správcu ţalovaný s odkazom na

o daňových orgánoch a ktorým sa mení dopĺňa o správach finančnej

kontroly v znení neskorších predpisov, konštatoval, ţe nakoľko predmetom daňových kontrol

vykonaných prvostupňovým správnym orgánom u ţalobcu bola daň z pridanej hodnoty podľa

, podľa ktorého v zmysle ust. predmetom dane

z pridanej hodnoty je aj dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou

osobou, potom ţalovaný sa domnieva, ţe nezasahoval do kompetencií a právomocí colných

orgánov.

K svojmu odvolaniu ţalovaný pripojil rozsiahly písomný materiál vo forme príloh č. 1

aţ 5 (č. l. 290 aţ 329), ktoré obsahovali

- Zápis z 3. zasadnutia Komisie na zabezpečenie jednotného metodického výkladu

za oblasť dane z pridanej hodnoty konaného dňa 18. mája 2004 (príl. č. 1),

- Metodický pokyn DRSR k uplatňovaniu ustanovení § – 21

(príl. č. 2),

- Metodický pokyn č. k uplatňovaniu dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru

v tuzemsku prepusteného do rôznych colných reţimov (príl. č. 3),

- rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -103 (príl. č. 4).

Záverom navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vrátil vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Vo svojom vyjadrení z 03.11.2008 (č. l. 332) k odvolaniu ţalovaného ţalobca uviedol,

ţe samotný ţalovaný si je vedomý neudrţateľnosti svojej argumentácie v tomto bode, keď

ako jediný odvolací dôvod uvádza zjavne irelevantný judikát, ktorý rieši úplne inú právnu

otázku.

Ţalobca ďalej nesúhlasil s argumentáciou ţalovaného, ţe

nepodmieňuje predmet dane pri predaji, t. j. dodaní tovaru miestom dovozu tohto tovaru,

pričom zároveň poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) cit. zákona. Najmä zdôraznil to,

ţe ţalovaný pri aplikácii na dovoz tovaru nebral do úvahy výnimku

uvedenú odseku 2 citovaného ustanovenia. Potom je podľa ţalobcu nutné na túto situáciu

aplikovať Nakoľko všetky transakcie prebehli v príslušných

colných reţimoch vo verejnom colnom sklade, ţalobca sa domnieva, ţe uvedené colné

opatrenia neskončili na území Slovenskej republiky, a tým pádom v súvislosti s ustanovením

ani za miesto dodania tovaru dovozcom a za miesto

prípadných ďalších dodaní, nemoţno povaţovať tuzemsko, tzn. územie Slovenskej republiky.

Na to, aby bola relevantná argumentácia ţalovaného o tom, ţe išlo o zdaniteľné plnenie

v tuzemsku, je logické, ţe tovar by najprv v tuzemsku musel byť, tzn. musel by byť

do tuzemska dovezený. S touto argumentáciou súvisí aj ţalobcov nesúhlas s výkladom vecnej

príslušnosti ţalovaného.

Tieţ ţalobca zdôraznil tú skutočnosť, ţe daňové kontroly v ktorých sa porušenie

predpisov o DPH nekonštatovalo, boli u ţalobcu vykonané okrem iných aj v októbri

a novembri 2005 a v marci 2006, tzn. po zasadnutí Komisie a vydaní Metodického pokynu

(Príloha č. 1 a 2 odvolania), ktorými ţalovaný odôvodňoval svoj zmenený postup. Bez ohľadu

na vyššie uvedené však má ţalobca za to, ţe akékoľvek odvolávanie sa ţalovaného na jeho

vnútorné predpisy údajne zverejňované na vnútornej informačnej sieti DR SR a pokyny je

právne irelevantné, nakoľko tieto nie sú všeobecne záväzné a navyše poukázal na tú

skutočnosť, ţe nesmú byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Záverom ţalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu

ako vecne správne potvrdil a súčasne aby zaviazal ţalovaného nahradiť ţalobcovi trovy

odvolacieho konania.

Počas odvolacieho konania bol konajúci súd informovaný o tom, ţe Okresný súd Košice

I uznesením sp. zn. zo dňa 27.04.2009 vyhlásil konkurz na majetok dlţníka P.,

spol. s r.o., so sídlom J., IČO: X., a ďalej boli na Najvyšší súd Slovenskej republiky zaslané

viaceré listiny tak zo strany právneho zástupcu ţalobcu ako aj správcu konkurznej podstaty

úpadcu – ţalobcu (Ing. M., PhD. alebo JUDr. J.) s navzájom protirečivými procesnými

poţiadavkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní ich obsahu na základe

návrhu správcu konkurznej podstaty na pokračovanie v tomto súdnom konaní vyslovenom

v zmysle o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších

predpisov v odvolacom konaní aj pokračoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe

podľa (ďalej v texte rozsudku len „“).

Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1

) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia odvolanie

prípustné, nariadil vo veci pojednávanie ( ) a po jeho verejnom vykonaní

dospel na základe iných dôvodov k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, pretoţe krajský súd

nesprávne právne posúdil vec pri správne ustálenom skutkovom stave, a preto odvolací súd

postupom podľa v spoj. s veta posledná ţalobu zamietol.

Základnou úvahou, ktorú musí Najvyšší súd preveriť z hľadiska správnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, je to, či na situáciu tovaru uloţeného v colnom sklade sa výlučne

vzťahujú iba colné predpisy alebo aj daňové predpisy, a ak áno, potom z akého dôvodu,

odkedy a v akom rozsahu. Pri tejto otázke Najvyšší súd poukazuje na existenciu odlišného

názoru vysloveného iným senátom krajského súdu vo veci sp. zn. -103 tých

istých účastníkov, ktorú nie je moţné pri riešení tejto veci prehliadnuť. Od vyriešenia

uvedenej otázky následne závisí aj riešenie otázky, či vo veci konal vecne a miestne príslušný

orgán verejnej správy.

Z administratívneho spisu bol riadne zistený skutkový stav, ktorý nie je predmetom

sporu medzi účastníkmi. Podľa tohto skutkového stavu bol v dotknutých zdaňovacích

obdobiach do verejného colného skladu na území Slovenskej republiky z Ukrajiny dovezený

slovenským daňovým subjektom (zo spisu pre súd bliţšie nevyplývajú jeho identifikačné

znaky) tovar (oceľové zvitky valcované za tepla) a tento tovar bol uskladnený do verejného

colného skladu ţalobcu v reţime colného uskladňovania. Následne tento tovar ţalobca

od uvedeného tuzemského dovozcu v tomto colnom sklade odkúpil s tým, ţe reţim colného

uskladňovania sa po kúpe zmenil na reţim aktívny zušľachťovací styk. V uvedenom reţime

ţalobca najskôr spracoval oceľové zvitky na oceľové profily, ktoré následne predal

spoločnosti M., s.r.o. a S. a.s., a na tomto základe sa colný reţim predaného a prepracovaného

tovaru zmenil opäť na reţim colné uskladňovanie. Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe všetky

transakcie v sledovanom období roku 2006 prebehli medzi tuzemskými právnickými osobami

vo verejnom colnom sklade umiestnenom na území Slovenskej republiky.

Z uvedeného pre Najvyšší súd vyplýva, ţe ţalobca nie je priamym dovozcom tovaru

dovezeného z nečlenskej krajiny, ale na prvom mieste je jeho spracovateľom na teritóriu

verejného colného skladu a následne je predajcom výsledku svojho spracovania tovaru

tuzemským právnickým osobám.

Je jednoznačné, ţe tak colné ako aj daňové predpisy platné v Slovenskej republike

v roku 2006 sú značne ovplyvnené komunitárnym právom, avšak kaţdá oblasť finančného

práva v inom rozsahu. Ak colné predpisy jednotlivých členských štátov sa nachádzajú

na vysokom stupni unifikácie (najmä prostredníctvom Nariadenia č. 2913/92), potom daňové

predpisy o dani z pridanej hodnoty sú v tomto období iba na konkrétnej národnej úrovni

harmonizované prostredníctvom tzv. Šiestej daňovej smernice (Smernica Rady č. 77/388/EHS

o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný

systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia).

Podľa čl. 3 ods. 3 Nariadenia č. 2913/92 colné územie Spoločenstva zahŕňa teritoriálne

vody, pobrežné vody a vzdušný priestor členských štátov, ako aj územia uvedené v odseku 2

s výnimkou teritoriálnych vôd, pobrežných vôd a vzdušného priestoru tých území, ktoré nie sú

súčasťou colného územia spoločenstva podľa odseku 1.

Podľa čl. 166 Nariadenia č. 2913/92 slobodné pásma a slobodné sklady sú časti

colného územia spoločenstva alebo objekty umiestnené na tomto území a oddelené od zvyšnej

časti tohto územia, v ktorých sa s cieľom uplatňovania dovozného cla a „obchodno-

politických opatrení“ považuje tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, za tovar

nenachádzajúci sa na colnom území spoločenstva, pokiaľ nebol prepustený do voľného obehu

alebo prepustený do iného colného režimu alebo použitia alebo spotrebovaný za podmienok

iných ako ustanovených v colných predpisoch.

Z uvedených ustanovení komunitárneho práva pre Najvyšší súd nado všetky

pochybnosti (výkladový princíp „acte clair“) vyplýva, ţe územia colných skladov nie sú

vyňaté z colného územia Spoločenstva, a na tovar tu umiestnený sa vzťahuje fikcia,

ţe sa na colnom území nenachádza, tzn. iba v zmysle colných predpisov nemá charakter

tovaru Spoločenstva, a to aţ do okamihu zmeny colného reţimu. Uvedená fikcia zabezpečuje

členskému štátu efektívne uplatňovať dovozné clo a obchodno-politické opatrenia v procese

dovozu tovaru, ktorý nemá charakter tovaru Spoločenstva, a to aţ do okamihu ukončenia

procesu dovozu formou, ţe bol prepustený do voľného obehu alebo prepustený do iného

colného režimu alebo použitia alebo spotrebovaný za podmienok iných ako ustanovených

v colných predpisoch.

Najvyšší súd súčasne upozorňuje, ţe Nariadenie č. 2913/92 nemá ambíciu presnejšie

vymedziť pojem obchodno-politické opatrenia, a preto ich rozsah a obsah musel Najvyšší súd

vymedziť prostredníctvom Nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93, ktorým sa vykonáva

nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92. V zmysle čl. 1 ods. 7 cit. Nariadenia „obchodno-

politickými opatreniami sú nesadzobné opatrenia ustanovené ako súčasť spoločnej obchodnej

politiky vo forme ustanovení spoločenstva, ktorými sa riadi dovoz a vývoz tovaru, ako sú

opatrenia pre dozor alebo ochranu, kvantitatívne obmedzenia alebo limity a zákazy vývozu

alebo dovozu“. Z uvedeného vyplýva, ţe orgány Európskeho spoločenstva nemali

pod pojmom „obchodno-politické opatrenia“ na mysli to, čo krajský súd na str. 10 ods. 1

svojho odôvodnenia uviedol ako „ napríklad DPH, ...“.

Podľa čl. 114 Nariadenia č. 2913/92 bez toho, aby tým bol dotknutý článok 115, režim

aktívny zušľachťovací styk umožňuje, aby pre účely jednej alebo niekoľkých spracovateľských

operácií na colnom území spoločenstva bol použitý tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva

a ktorý má byť spätne vyvezený z colného územia spoločenstva vo forme zošľachtených

výrobkov bez toho, aby podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam.

Z uvedeného ako aj zo skutočnosti, ţe Nariadenie č. 2913/92 neobsahuje takú definíciu

colného skladu, ktorá by odporovala záveru ţalovaného, ţe takéto územie je vyňaté z územie

Spoločenstva, pre Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplýva na podporu záveru, ţe územie

colného skladu nachádzajúceho sa na území členského štátu je aj jeho právnou súčasťou,

potom s týmto záverom korešponduje aj ust. čl. 37 ods. 2 cit. Nariadenia, podľa ktorého

„tovar podlieha colnému dohľadu po dobu, ktorá je potrebná na určenie jeho colného štatútu,

ak sa nejedná o tovar spoločenstva bez toho, aby tým bol dotknutý článok 82 odsek 1,

a to do okamihu zmeny jeho colného štatútu, jeho umiestnenia do slobodného pásma alebo

slobodného skladu, jeho spätného vývozu alebo jeho zničenia v súlade s článkom 182“.

Na základe doposiaľ citovaných komunitárnych ustanovení je potom moţné prijať

záver, ţe hlavným poslaním colného skladu, pričom je irelevantné, či ide o verejný alebo

súkromný sklad, je zabezpečiť osobitný (dohľadový) reţim nad dispozíciou dovozcu

(ukladateľa) s tovarom, ktorý nie je tovarom Spoločenstva po čas vybavovania jeho colných

formalít, pričom dovozcovi nezakazuje disponovať s dovezeným tovarom napríklad tým

spôsobom, ţe by ho scudzil alebo určitým postupom zhodnotil. Jedinou a základnou

poţiadavkou kladenou colnými predpismi na dovozcu, ktorý tovar uloţil do verejného

colného sklady, je aby sa podriadil podmienkam stanoveným colnými predpismi (bliţšie

čl. 101 a nasl. Nariadenia č. 2913/92).

Ak komunitárne colné predpisy neupravujú daňové vzťahy vlastníkov alebo osôb

oprávnených nakladať s tovarom umiestneným do colného skladu, a to aj tým, ţe by vylúčili

účinok daňových predpisov počas uskladnenia tovaru, ktoré nemá charakter tovaru

Spoločenstva, potom je nutné na úpravu daňovoprávnych vzťahov, ktoré sú beţne spojené

s nakladaním tovaru, samostatne aplikovať daňové právne predpisy. Preto Najvyšší súd

nesúhlasí s názorom krajského súdu, ţe uplatňovanie colných predpisov Európskej únie

na dovoz tovaru nachádzajúceho sa v colne schválenom určení alebo v colných reţimoch

v podmienečnom systéme a s ekonomickým účinkom, ktoré je zakotvené v

Z.z. (viď § 12 ), je tou zákonnou podmienkou, ktorá znamená, ţe colné konanie a daňové

konanie nie sú pri dovoze tovaru samostatné procesy na určenie obsahu, miesta a času vzniku

daňového plnenia a nie sú oddelené od procesov na určovanie miesta a času vzniku colného

dlhu.

Podľa v znení platnom v čase vykonania

predaja platí, že na účely tohto zákona je tuzemskom územie Slovenskej republiky. Všetko

zvyšné územie tento zákon prostredníctvom negatívnej legálnej definície uvedenej v písm. b)

cit. ustanovenia označuje za zahraničie a výslovne neustanovuje výnimky z tohto

teritoriálneho vymedzenia územia. Preto správne ţalovaný postupoval, ak aplikáciu § 2 ods. 1

ods. a) v pojmu „dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku“

teritoriálne podriadil pod územie Slovenskej republiky bez výnimky. Takejto výnimke

sa v zmysle daňových predpisov netešia ani colné sklady, či uţ súkromné alebo verejné.

Potom ţalobca, ktorý po zušľachtení dovezeného tovaru v aktívnom colnom styku s ním ďalej

nakladá odlišne, ako by sa pri tomto colnom reţime predpokladalo (napríklad spätný dovoz

do krajiny vývozu), musí akceptovať, ţe sa na neho od tohto okamihu vzťahujú daňovo-

právne predpisy.

Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, ţe pre riadnu aplikáciu práva (v zmysle

zásady predvídateľnosti práva) je potrebné aplikovať právnu normu ústavno-komformným

spôsobom samostatne a súčasne v jej súvislostiach s inými právnymi predpismi, pričom

výnimky z aplikovanej právnej normy musia byť výslovné a jasné. Iný prístup by prinášal

pochybnosti o obsahu a významu právnej normy, čo je moţné vo výnimočných

a odôvodnených prípadoch prekonať extenzívnym alebo redukovaným výkladom. Za tejto

situácie (viď definícia pojmu tuzemsko v daňovo-právnych predpisoch) však takéto

výnimočné postupy neprichádzajú do úvahy. Navyše obdobnú formuláciu tuzemska je moţné

nájsť aj v čl. 3 ods. 1 cit. Šiestej smernice.

Potom je celkom logický záver, ţe ţalovaný správne podľa § 2 ods. 1 písm. a)

v hore platnom znení zaťaţil ţalobcu daňovou povinnosťou pri jeho

predaji tovaru tuzemskej osobe, hoci tento predaj sa uskutočnil v priestoroch colného skladu,

a argumentáciu (v konečnom dôsledku podporovanú aj krajským súdom) o nutnosti pouţiť

na predmetný prípad ust. § 2 ods. l písm. d), § 12 (v danom prípade išlo), § 18, § 21 ods. 3

písm. a) správne odmietol, lebo, ako ţalovaný správne argumentoval, v

danom prípade (predaj tovaru) uţ o dovoz z pohľadu daňových predpisov u ţalobcu nešlo.

Podľa dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov

na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú

ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa platí, že ak má dovážaný tovar pri jeho vstupe

na územie Európskych spoločenstiev postavenie dočasne uskladneného tovaru alebo ak je

umiestnený do slobodného colného pásma alebo do slobodného colného skladu, alebo ak je

prepustený do colného režimu uskladňovanie v colnom sklade, do colného režimu aktívny

zušľachťovací styk, do colného režimu dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného

cla alebo do colného režimu vonkajší tranzit, alebo ak je vpustený do teritoriálnych vôd,

miestom dovozu je členský štát, v ktorom sa skončia tieto colné opatrenia.

Podľa pri dovoze tovaru vzniká daňová

povinnosť prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh.

Citované ustanovenia a ods. 1 písm. a)

je nutné interpretovať v tom duchu, ţe daňovo-právne účinky predpokladané v hypotézach

týchto právnych noriem je moţné vzťahovať iba na situáciu dovozu tovaru jeho dovozcom

počas procesu jeho vstupu (proces prevaţne upravený colnými predpismi) z územia tretích

štátov na územie Európskych spoločenstiev, inak povedané daňovo-právne účinky pri dovoze

tovaru sa stávajú súčasťou colného reţimu voľný obeh iba pod tou podmienkou, ţe dovozca

predmetného tovaru tento colný vzťah nemodifikuje zmenou vlastníctva k dovezenému

tovaru. Následne takáto modifikácia colného vzťahu je však moţná vtedy, ak tovar podlieha

účinnej kontrole orgánov verejnej správy, tzn. napríklad, ak sa uţ nachádza na území

Slovenskej republiky. Ako uţ bolo Najvyšším súdom vyššie objasnené, pre účely aplikácie

predpisov o dani z pridanej hodnoty colné sklady sú súčasťou územia Slovenskej republiky.

Ţalobca však v svojej argumentácii, a s ním aj krajský súd, keď neprihliadol k tej

skutočnosti, ţe dovozca je súčasne aj vývozcom tovaru z Ukrajiny, a práve takýto prístup

by z hľadiska právnej poţiadavky na riadny výber nepriamych daní, a to aj z komunitárneho

hľadiska, sa javí ako neudrţateľný. Odhliadnuc od toho, ţe kaţdý štát podporuje a motivuje

ekonomickými prostriedkami vývoz výrobkov a sluţieb zo svojho územia (medzi takéto

proexportné nástroje patrí aj daň z pridanej hodnoty), je nutné mať na pamäti, ţe všetky

činnosti súvisiace so zvýšením hodnoty vykonané osobami v kontexte s vyvezeným tovarom

majú moţnosť registrovať iba orgány toho štátu, ktoré majú dováţaný tovar pod svojou

kontrolou, v danom prípade ide o Slovenskú republiku.

Ak podľa 12. odseku recitálu Šiestej smernice sa za dôvod prijatia tejto smernice

deklarovalo aj to, ţe „určenie miesta, na ktorom sa uskutočnili plnenia podliehajúce dani,

sa stalo predmetom konfliktov právomocí medzi členskými štátmi, predovšetkým v otázke

dodávok tovaru do zásoby a poskytovania služieb,...,“ a ďalej podľa 19. odseku

cit. komunitárneho predpisu ďalším dôvodom bolo „že povinnosti daňových poplatníkov

sa musia v čo najväčšej možnej miere zosúladiť tak, aby sa zabezpečila potrebná záruka

pre inkasovanie daní, a to jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch;“ potom nie je

moţné pri výklade finančného práva na národnej úrovni pripustiť, ţe by tovar dovezený z inej

krajiny nepodliehal nepriamym daniam ani v štáte určenia (dovozu) a ani v krajine pôvodu

(vývozu). Prístup preferovaný ţalobcom by naopak smeroval k zhoršeniu výberu daní, čo je

z hľadiska výkladu daňovo-právnych predpisov, ktoré sú zaloţené na princípu efektívneho

a zákonného výberu daní, neprípustné.

Preto Najvyšší súd nemohol súhlasiť s právnym výkladom a násl.

Z.z. a argumenty odvolávajúceho sa ţalovaného uznal za správne. Pre danú situáciu je pritom

irelevantné, či sa nový vlastník tovaru v budúcnosti rozhodne pre vývoz tovaru z územia

Slovenskej republiky alebo pre jeho zotrvanie na tomto území.

Pri druhej námietke ţalovaného týkajúcej sa vecnej nepríslušnosti správcu dane krajský

súd s poukazom na svoju myšlienku o neoddelení colného a daňového konania pri dovoze

tovaru na samostatné procesy vyslovil, ţe v tomto prípade štátnym orgánom oprávneným

konať vo veci dane z pridanej hodnoty je príslušný colný orgán. Najvyšší súd si túto

argumentáciu vzhľadom na hore uvedené nemôţe osvojiť, lebo colné orgány nie sú oprávnené

konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom na území Slovenskej

republiky.

K tretej námietke ţalovaného vzťahujúcej sa na zmätočnosť napadnutých rozhodnutí

v časti duplicitného výroku a lehoty na plnenie je potrebné uviesť, ţe krajský súd pri jej

vyhodnotení vychádzal z predpokladu o zaviazaní ţalobcu ako daňovníka novým výrokom

na splnenie obsahovo totoţnej povinnosti ešte raz.

Je pravdou, ţe prvostupňový daňový orgán platobné podmienky formuloval v jednom

zo svojich rozhodnutí napríklad slovami (č.l. 20): „Rozdiel dane je splatný v zmysle § 30

ods. 6 v znení neskorších predpisov do 15 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru na účet Daňového úradu pre vybrané

daňové subjekty vedený v Štátnej pokladnici, číslo účtu: 7000059581/8180, KS: 2144, VS:

DIČ.“ Takisto ţalovaný v odvolacom konaní pri rovnakom rozhodnutí sformuloval platobnú

povinnosť smerom k ţalobcovi (č.l. 159), a to nasledujúcim spojením : „Rozdiel dane v sume

23.832.072,-Sk je daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia tohto

rozhodnutia na účet Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty vedený v Štátnej

pokladnici, číslo účtu: 7000059581/8180, konštantný symbol: 2144 variabilný symbol: DIČ. “

Pri porovnaní obidvoch, hore uvedených textov výrokov o platobných podmienkach,

musí kaţdý porovnávateľ dôjsť k záverom, ţe svojim obsahom ide o rovnaké texty (v sume,

lehote, č. účtu, konštantnom a variabilnom symbolu) s odlišnosťou v začatí plynutia lehoty

na zaplatenie (viď formulácia „odo dňa nadobudnutia právoplatnosti“ a formulácia „odo dňa

doručenia tohto rozhodnutia“). Uvedené formulácie nie je moţné vyhodnotiť v tom duchu,

ţe povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel na dani uvedená v rozhodnutiach ţalovaného,

je v týchto prípadoch uloţená duplicitne, ako krajský súd zaujal stanovisko, nakoľko podľa

v spoj. s výroková časť rozhodnutia

správcu dane obsahuje tieţ lehotu peňaţného plnenia, sumu a číslo účtu príslušnej banky,

na ktorý má byť suma zaplatená (tzn. platobné podmienky).

S prihliadnutím na to, ţe odvolacie daňové konanie tvorí neoddeliteľnú časť daňového

konania s moţnosťou odvolacieho orgánu výsledky daňového konania doplňovať,

odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uloţiť správcovi dane

s určením primeranej lehoty ( v spoj. s veta posledná

Zb. – zásada jednoty daňového konania), je potom pre posudzovanie postupu odvolacieho

orgánu celkom irelevantné, pokiaľ ţalovaný, ako odvolací daňový orgán, okrem rozhodovaní

o napadnutom výroku prvostupňového rozhodnutia v časti uloţenie daňovej povinnosti

aj spresní výrok v časti vymedzenia platobných podmienok, pričom takéto spresnenie nie je

vzhľadom na zásadu jednotu daňového konania na ujmu vykonateľnosti rozhodnutia

prvostupňového správcu dane najmä z pohľadu jej moţnej duplicity.

Preto, ak ţalovaný poukazoval na to, ţe nemohlo dôjsť k duplicite vo výrokovej časti

týkajúcej sa spresnenia platobných podmienok, potom uvedené konanie ţalovaného musel

Najvyšší súd vyhodnotiť ako konanie v súlade s daňovými predpismi.

Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia, právne závery ako aj s prihliadnutím

a vyhodnotením relevantných námietok účastníkov, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho

zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (povinnosť zaplatiť daň z pridanej

hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i

ods. 1 vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie

nariadiť.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého neúspešnému ţalobcovi právo na úplnú

náhradu trov tohto konania nevzniklo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 20. októbra 2009

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová