Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)52e/367026.9ebee6.pdf
PDF · 230.1 KB
No categories available
5Sžf/91/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/91/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a Eleny Berthotyovej
PhD., v právnej veci ţalobcu: P. spol. s r.o., IČO : X., so sídlom J., zast. JUDr. J., správcom
úpadcu P. spol. s.r.o., s poštovou adresou: Š., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. júla 2008 č. k. 2S 303/2007-269, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 23. júla 2008 č. k. 2S 303/2007-269 m e n í tak, ţe ţalobu z a m i e t a .
Ţalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Viacerými rozhodnutiami, tzn. č. I/221/12581-76851/2007/990447-r, I/221/ 12581-
76855/2007/990447-r, I/221/12581-76852/2007/990447-r, I/221/12581-76848/2007/990447-
r, I/221/12581-76857/2007/990447-r, I/221/12581-76846/ 2007/990447-r, I/221/12580-
76829/2007/990447-r, I/221/12581-76845/2007/ 990447-r a tieţ I/221/12581-
76850/2007/990447, všetky vydané dňa 25.10.2007, ţalovaný ako odvolací daňový orgán
potvrdil odvolaním napadnuté dodatočné platobné výmery Daňového úradu pre vybrané
daňové subjekty o vyrubení rozdielu dane z priadnej hodnoty právnických osôb za zdaňovacie
obdobia január (10.357.150,-Sk), február (4.000.417,-Sk), apríl (4.733.521,-Sk), máj
(4.263.099,-Sk), júl (23.832.072,- Sk), august (6.460.000,- Sk), september (31.876.742,-Sk),
október (18.540.850,-Sk), s výnimka zdaniteľného obdobia december 2006, v ktorom správca
dane zníţil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty o sumu 5.047.465,- Sk a priznal
nadmerný odpočet v sume 20.769.659,- Sk. Potom celková suma rozdielu na dani z pridanej
hodnoty v dotknutých zdaňovacích obdobiach činí 109.111.316,– Sk.
U hore uvedených 9-tich daňových rozhodnutiach ţalovaný odôvodňoval vyrubenie
dane na tom spoločnom základe, ţe po vykonaní daňovej kontroly bolo zistené správcom
dane, ţe do verejného colného skladu na území Slovenskej republiky bol z Ukrajiny dovezený
tovar (oceľové zvitky) v reţime colného uskladňovania, ktoré ţalobca od dovozcu v tomto
colnom sklade odkúpil s tým, ţe reţim colného uskladňovania sa po kúpe zmenil na reţim
aktívny zušľachťovací styk. V uvedenom reţime ţalobca spracoval oceľové zvitky na oceľové
profily, ktoré následne predal spoločnosti M., s.r.o. a S. a.s., a na tomto základe sa colný
reţim predaného a prepracovaného tovaru zmenil opäť na reţim colné uskladňovanie. Všetky
transakcie v sledovanom období roku 2006 prebehli medzi tuzemskými právnickými osobami
vo verejnom colnom sklade umiestnenom na území Slovenskej republiky.
Nakoľko ţalobca pri predaji tovaru spoločnostiam M., s.r.o. a S. a.s. u predajných cien
neuplatnil daň z pridanej hodnoty, porušil tak podľa mienky ţalovaného § 69 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej na
účely tohto rozsudku len „zák. č. 222/2004 Z.z.“) v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 2 ods. 1
písm. a), § 2 ods. 2 písm. a), § 13 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 1 písm. a) cit. zákona.
Podľa § 69 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení platnom v čase uskutočnenia plnení
platí, že platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v hore cit. znení daňová povinnosť vzniká dňom
dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň
odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo
alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v hore cit. znení predmetom dane je
dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou.
Podľa § 2 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v hore cit. znení na účely tohto zákona je
tuzemskom územie Slovenskej republiky.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v hore cit. znení je dodaním tovaru
dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon
neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci,
ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské
účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet
ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou
Slovenska.
Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v hore cit. znení je miestom dodania
tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, miesto, kde sa
tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar
dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.
Na základe uvedených ustanovení ţalovaný dospel k záveru, ţe ţalobca predajom
tovaru vo verejnom colnom sklade nachádzajúcom sa na území Slovenskej republiky
uskutočnil dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku, ktoré je podľa § 2 ods. 1 písm. a)
zák. č. 222/2004 Z.z. predmetom dane z pridanej hodnoty a preto ţalobca bol povinný
k vyfakturovanej cene predávaného tovaru uplatniť daň z pridanej hodnoty. Nakoľko tak
nekonal, ţalovaný odobril postup správcu dane, kedy ţalobcovi v jednotlivých zdaňovacích
obdobiach dodatočne vyrubil nedoplatky na tejto dani.
Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca ţalobu z 19.11.2007 (č. l. 1).
Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní postupu daňových orgánov
a zákonnosti napadnutého rozhodnutia ţalobu uznal za dôvodnú podľa § 250j ods. 2 písm. a)
a ods. 3 O.s.p., a preto napadnuté rozhodnutia ţalovaného ako nezákonné zrušil a vec vrátil
ţalovanému na ďalšie konanie. Z rovnakých dôvodov krajský súd zrušil aj dotknuté
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu – správcu dane.
S odvolaním sa na zásadu zákonnosti daňového konania ako aj na čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky krajský súd odôvodnil najmä svoj zrušujúci
rozsudok tým, ţe daňové orgány nesprávne posúdili skutočnosť, ţe miestom dodania tovaru
bol verejný colný sklad a ţe tovar v ňom umiestnený by sa mal riadiť špeciálnymi daňovými
ustanoveniami, tzn. § 12, § 18 a § 21 zák. č. 222/2004 Z.z. a iných zákonov.
Avšak krajský súd vychádzal z iného právneho základu. Z obsahu čl. 79, čl. 84 a čl. 98
Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12.10.1992 ustanovujúceho colný zákonník
Spoločenstva (ďalej na účely tohto rozsudku len „Nariadenie č. 2913/92“), z ktorých podľa
jeho mienky krajský súd vyplýva záver, ţe tovar dovezený z tretích štátov je podmienečne
oslobodený od cla a zároveň takýto tovar nepodlieha ani obchodno–politickým opatreniam
EÚ (podľa krajského súdu ide napríklad DPH alebo o dovozné licencie).
Podľa čl. 79 Nariadenia č. 2913/92 prepustením do voľného obehu získava tovar, ktorý
nie je tovarom spoločenstva, colný štatút tovaru spoločenstva. Prepustenie zahŕňa uplatnenia
obchodno-politických opatrení, splnenie ďalších formalít stanovených pre dovoz určitého
tovaru a vybratie všetkých platieb dlžných na základe právnych predpisov.
Podľa čl. 84 Nariadenia č. 2913/92 sa v článkoch 85 až 90 "režimom s podmienečným
systémom" v prípade tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva, rozumie okrem iného colné
uskladňovanie a aktívny zošľachťovací styk v podmienečnom systéme.
Podľa čl. 98 Nariadenia č. 2913/92 režim colné uskladňovanie umožňuje uskladňovať
v colnom sklade aj tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, bez toho, aby tento tovar
podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam, pričom colným skladom
sa rozumie akékoľvek miesto schválené colnými orgánmi a nachádzajúcom sa pod colným
dohľadom, kde je tovar za stanovených podmienok skladovaný.
Ďalej krajský súd so zdôraznením stanoviska Slovenskej obchodnej a priemyselnej
komory zo dňa 12.06.2007 konštatoval, ţe pokiaľ ide o colné reţimy aplikovateľné
pri dovoze zahraničného tovaru na územie Slovenskej republiky v podmienečnom systéme
a s ekonomickým účinkom, potom miesto a čas vzniku zdaniteľného plnenia je potrebné určiť
ako miesto a čas, kde sú tieto colné reţimy ukončené, a to prepustením uvedeného tovaru
do colného reţimu voľného obehu na území Slovenskej republiky.
Krajský súd tieţ vyjadril svoj názor, ţe tovar nadobudnutý a neskôr predaný ţalobcom
nebol tovarom spoločenstva a z pohľadu colných a daňových predpisov sa nepovaţoval
za tovar v tuzemsku. Nákup tovaru a predaj tovaru ţalobcom, ktorý nie je tovarom
Spoločenstva, teda nemoţno povaţovať za dodanie tovaru podľa § 2 ods. 1 písm. a) alebo c)
zák. č. 222/2004 Z.z., pretoţe tento tovar bol na územie Spoločenstva dovezený v zmysle § 2
ods. 1 písm. d), § 12 a § 18 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. Zmena vlastníka tovaru prepusteného
do colných reţimov s podmienečným systémom a s ekonomickým účinkom nezakladá vznik
nového colného dlhu a teda ani vznik daňovej povinnosti v procese dovozu tovaru.
Na základe uvedených skutočností a právnych hodnotení krajský súd dospel k záveru,
ţe uplatňovanie colných predpisov Európskej únie na dovoz tovaru nachádzajúceho sa v colne
schválenom určení alebo v colných reţimoch v podmienečnom systéme a s ekonomickým
účinkom, ktoré je zakotvené v zák. č. 222/2004 Z.z. (viď § 12 ), je tou zákonnou podmienkou,
ktorá znamená, ţe colné konanie a daňové konanie nie sú pri dovoze tovaru samostatné
procesy na určenie obsahu, miesta a času vzniku daňového plnenia a nie sú oddelené
od procesov na určovanie miesta a času vzniku colného dlhu.
Pri druhej námietke ţalobcu týkajúcej sa vecnej nepríslušnosti správcu dane krajský súd
s poukazom na hore uvedenú myšlienku o neoddelení colného a daňového konania pri dovoze
tovaru na samostatné procesy krajský súd vyslovil oprávnenosť tejto námietky s tým,
ţe v tomto prípade štátnym orgánom oprávneným konať vo veci dane z pridanej hodnoty je
príslušný colný orgán.
K tretej námietke ţalobcu vzťahujúcej sa na zmätočnosť napadnutých rozhodnutí v časti
duplicitného výroku a lehoty na plnenie je potrebné uviesť, ţe tento je v celom rozsahu
dôvodný.
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 30.09.2008 (č. l. 283 podané prostredníctvom faxu,
neskôr písomne doplnené v zákonnej 3- dňovej lehote) proti rozsudku prvostupňového súdu
ţalovaný zdôraznil nesprávnosť právneho posúdenia veci ako odvolací dôvod podľa § 205
ods. 2 písm. f) O.s.p.
Najmä nesúhlasil s právnym záverom krajského súdu, ţe na predaj tovaru ţalobcom
v tuzemsku je nutné aplikovať ustanovenia zák. č. 222/2004 Z.z., ktoré pojednávajú o dovoze
tovaru a vzniku daňovej povinnosti pri dovoze tovaru, a tieţ brojil proti aplikácii príslušných
Nariadení Rady EHS. Uvedené ustanovenia predpisov by bolo podľa mienky ţalovaného
moţné aplikovať na skutkový stav, ktorého účastníkom by bol dodávateľ ţalobcu, t. j. subjekt,
ktorý doviezol tovar z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky a tento uskladnil na území
Slovenskej republiky vo verejnom colnom sklade, pričom tento tovar nebol prepustený
do reţimu voľný obeh.
Ustanovenia citované krajským súdom v odôvodnení nie je podľa ţalovaného moţno
aplikovať v prípade predaja tovaru ţalobcom, pretoţe ţalobca po spracovaní dovezeného
tovaru ho predal vo verejnom colnom sklade na území Slovenskej republiky, a z uvedeného
vyplýva, ţe ţalobca neuskutočnil dovoz tovaru podľa § 12 zák. č. 222/2004 Z.z.
Ţalovaný preto, odvolávajúc sa na daňovú definíciu pojmu „tuzemska“ pre účely
zák. č. 222/2004 Z.z. (§ 2 ods. 2 písm. a/), tvrdí, ţe aj verejné colné sklady nachádzajúce
sa na území Slovenskej republiky sú tuzemskom pre účely zák. č. 222/2004 Z.z. Potom
v zmysle § 13 zák. č. 222/2004 Z.z. postupovali daňové orgány správne, keď určili miesto
dodania tovaru ţalobcom ako colný sklad nachádzajúci sa v tuzemsku (tzn. na území
Slovenskej republiky). Hoci colné predpisy pri tovare prepravenom zo zahraničia
do tuzemska rozlišujú medzi tovarom Európskeho spoločenstva a tovarom, ktorý nie je
tovarom Európskeho spoločenstva, toto zák. č. 222/2004 Z.z. nerozlišuje, lebo kaţdý tovar
nachádzajúci sa v tuzemsku podlieha okrem iných aj hmotnoprávnemu predpisu dani
z pridanej hodnoty.
K otázke zmätočnosti výroku svojich rozhodnutí ţalovaný uviedol, ţe povinnosť
zaplatiť vyrubený rozdiel dane uvedená v rozhodnutiach ţalovaného nie je uloţená duplicitne,
ale s odvolaním sa na rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky č. k. 7Sţ 73, 74/98 musí
mať rozhodnutie odvolacieho orgánu (ţalovaného) rovnaké náleţitosti ako prvostupňové
rozhodnutie vrátane určenia sumy peňaţného plnenia, čísla účtu príslušnej banky, kde je
povinný daňový subjekt sumu zaplatiť, a taktieţ určenia doby splatnosti.
K otázke vecnej nepríslušnosti správcu ţalovaný s odkazom na zákon č. 150/2001 Z.z.
o daňových orgánoch a ktorým sa mení dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej
kontroly v znení neskorších predpisov, konštatoval, ţe nakoľko predmetom daňových kontrol
vykonaných prvostupňovým správnym orgánom u ţalobcu bola daň z pridanej hodnoty podľa
zák. č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a) predmetom dane
z pridanej hodnoty je aj dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, potom ţalovaný sa domnieva, ţe nezasahoval do kompetencií a právomocí colných
orgánov.
K svojmu odvolaniu ţalovaný pripojil rozsiahly písomný materiál vo forme príloh č. 1
aţ 5 (č. l. 290 aţ 329), ktoré obsahovali
- Zápis z 3. zasadnutia Komisie na zabezpečenie jednotného metodického výkladu
za oblasť dane z pridanej hodnoty konaného dňa 18. mája 2004 (príl. č. 1),
- Metodický pokyn DRSR k uplatňovaniu ustanovení §§ 19 – 21 zák. č. 222/2004 Z.z.
(príl. č. 2),
- Metodický pokyn č. 31/2/2008 k uplatňovaniu dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru
v tuzemsku prepusteného do rôznych colných reţimov (príl. č. 3),
- rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 320/2007-103 (príl. č. 4).
Záverom navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Vo svojom vyjadrení z 03.11.2008 (č. l. 332) k odvolaniu ţalovaného ţalobca uviedol,
ţe samotný ţalovaný si je vedomý neudrţateľnosti svojej argumentácie v tomto bode, keď
ako jediný odvolací dôvod uvádza zjavne irelevantný judikát, ktorý rieši úplne inú právnu
otázku.
Ţalobca ďalej nesúhlasil s argumentáciou ţalovaného, ţe zák. č. 222/2004 Z.z.
nepodmieňuje predmet dane pri predaji, t. j. dodaní tovaru miestom dovozu tohto tovaru,
pričom zároveň poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) cit. zákona. Najmä zdôraznil to,
ţe ţalovaný pri aplikácii zák. č. 222/2004 Z.z. na dovoz tovaru nebral do úvahy výnimku
uvedenú odseku 2 citovaného ustanovenia. Potom je podľa ţalobcu nutné na túto situáciu
aplikovať § 18 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. Nakoľko všetky transakcie prebehli v príslušných
colných reţimoch vo verejnom colnom sklade, ţalobca sa domnieva, ţe uvedené colné
opatrenia neskončili na území Slovenskej republiky, a tým pádom v súvislosti s ustanovením
§ 13 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. ani za miesto dodania tovaru dovozcom a za miesto
prípadných ďalších dodaní, nemoţno povaţovať tuzemsko, tzn. územie Slovenskej republiky.
Na to, aby bola relevantná argumentácia ţalovaného o tom, ţe išlo o zdaniteľné plnenie
v tuzemsku, je logické, ţe tovar by najprv v tuzemsku musel byť, tzn. musel by byť
do tuzemska dovezený. S touto argumentáciou súvisí aj ţalobcov nesúhlas s výkladom vecnej
príslušnosti ţalovaného.
Tieţ ţalobca zdôraznil tú skutočnosť, ţe daňové kontroly v ktorých sa porušenie
predpisov o DPH nekonštatovalo, boli u ţalobcu vykonané okrem iných aj v októbri
a novembri 2005 a v marci 2006, tzn. po zasadnutí Komisie a vydaní Metodického pokynu
(Príloha č. 1 a 2 odvolania), ktorými ţalovaný odôvodňoval svoj zmenený postup. Bez ohľadu
na vyššie uvedené však má ţalobca za to, ţe akékoľvek odvolávanie sa ţalovaného na jeho
vnútorné predpisy údajne zverejňované na vnútornej informačnej sieti DR SR a pokyny je
právne irelevantné, nakoľko tieto nie sú všeobecne záväzné a navyše poukázal na tú
skutočnosť, ţe nesmú byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Záverom ţalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu
ako vecne správne potvrdil a súčasne aby zaviazal ţalovaného nahradiť ţalobcovi trovy
odvolacieho konania.
Počas odvolacieho konania bol konajúci súd informovaný o tom, ţe Okresný súd Košice
I uznesením sp. zn. 26K 5/2009 zo dňa 27.04.2009 vyhlásil konkurz na majetok dlţníka P.,
spol. s r.o., so sídlom J., IČO: X., a ďalej boli na Najvyšší súd Slovenskej republiky zaslané
viaceré listiny tak zo strany právneho zástupcu ţalobcu ako aj správcu konkurznej podstaty
úpadcu – ţalobcu (Ing. M., PhD. alebo JUDr. J.) s navzájom protirečivými procesnými
poţiadavkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní ich obsahu na základe
návrhu správcu konkurznej podstaty na pokračovanie v tomto súdnom konaní vyslovenom
v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších
predpisov v odvolacom konaní aj pokračoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe
podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“).
Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1
O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 O.s.p. odvolanie
prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 O.s.p.) a po jeho verejnom vykonaní
dospel na základe iných dôvodov k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, pretoţe krajský súd
nesprávne právne posúdil vec pri správne ustálenom skutkovom stave, a preto odvolací súd
postupom podľa § 220 v spoj. s § 250ja ods. 3 veta posledná O.s.p. ţalobu zamietol.
Základnou úvahou, ktorú musí Najvyšší súd preveriť z hľadiska správnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu, je to, či na situáciu tovaru uloţeného v colnom sklade sa výlučne
vzťahujú iba colné predpisy alebo aj daňové predpisy, a ak áno, potom z akého dôvodu,
odkedy a v akom rozsahu. Pri tejto otázke Najvyšší súd poukazuje na existenciu odlišného
názoru vysloveného iným senátom krajského súdu vo veci sp. zn. 1S 320/2007-103 tých
istých účastníkov, ktorú nie je moţné pri riešení tejto veci prehliadnuť. Od vyriešenia
uvedenej otázky následne závisí aj riešenie otázky, či vo veci konal vecne a miestne príslušný
orgán verejnej správy.
Z administratívneho spisu bol riadne zistený skutkový stav, ktorý nie je predmetom
sporu medzi účastníkmi. Podľa tohto skutkového stavu bol v dotknutých zdaňovacích
obdobiach do verejného colného skladu na území Slovenskej republiky z Ukrajiny dovezený
slovenským daňovým subjektom (zo spisu pre súd bliţšie nevyplývajú jeho identifikačné
znaky) tovar (oceľové zvitky valcované za tepla) a tento tovar bol uskladnený do verejného
colného skladu ţalobcu v reţime colného uskladňovania. Následne tento tovar ţalobca
od uvedeného tuzemského dovozcu v tomto colnom sklade odkúpil s tým, ţe reţim colného
uskladňovania sa po kúpe zmenil na reţim aktívny zušľachťovací styk. V uvedenom reţime
ţalobca najskôr spracoval oceľové zvitky na oceľové profily, ktoré následne predal
spoločnosti M., s.r.o. a S. a.s., a na tomto základe sa colný reţim predaného a prepracovaného
tovaru zmenil opäť na reţim colné uskladňovanie. Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe všetky
transakcie v sledovanom období roku 2006 prebehli medzi tuzemskými právnickými osobami
vo verejnom colnom sklade umiestnenom na území Slovenskej republiky.
Z uvedeného pre Najvyšší súd vyplýva, ţe ţalobca nie je priamym dovozcom tovaru
dovezeného z nečlenskej krajiny, ale na prvom mieste je jeho spracovateľom na teritóriu
verejného colného skladu a následne je predajcom výsledku svojho spracovania tovaru
tuzemským právnickým osobám.
Je jednoznačné, ţe tak colné ako aj daňové predpisy platné v Slovenskej republike
v roku 2006 sú značne ovplyvnené komunitárnym právom, avšak kaţdá oblasť finančného
práva v inom rozsahu. Ak colné predpisy jednotlivých členských štátov sa nachádzajú
na vysokom stupni unifikácie (najmä prostredníctvom Nariadenia č. 2913/92), potom daňové
predpisy o dani z pridanej hodnoty sú v tomto období iba na konkrétnej národnej úrovni
harmonizované prostredníctvom tzv. Šiestej daňovej smernice (Smernica Rady č. 77/388/EHS
o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný
systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia).
Podľa čl. 3 ods. 3 Nariadenia č. 2913/92 colné územie Spoločenstva zahŕňa teritoriálne
vody, pobrežné vody a vzdušný priestor členských štátov, ako aj územia uvedené v odseku 2
s výnimkou teritoriálnych vôd, pobrežných vôd a vzdušného priestoru tých území, ktoré nie sú
súčasťou colného územia spoločenstva podľa odseku 1.
Podľa čl. 166 Nariadenia č. 2913/92 slobodné pásma a slobodné sklady sú časti
colného územia spoločenstva alebo objekty umiestnené na tomto území a oddelené od zvyšnej
časti tohto územia, v ktorých sa s cieľom uplatňovania dovozného cla a „obchodno-
politických opatrení“ považuje tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, za tovar
nenachádzajúci sa na colnom území spoločenstva, pokiaľ nebol prepustený do voľného obehu
alebo prepustený do iného colného režimu alebo použitia alebo spotrebovaný za podmienok
iných ako ustanovených v colných predpisoch.
Z uvedených ustanovení komunitárneho práva pre Najvyšší súd nado všetky
pochybnosti (výkladový princíp „acte clair“) vyplýva, ţe územia colných skladov nie sú
vyňaté z colného územia Spoločenstva, a na tovar tu umiestnený sa vzťahuje fikcia,
ţe sa na colnom území nenachádza, tzn. iba v zmysle colných predpisov nemá charakter
tovaru Spoločenstva, a to aţ do okamihu zmeny colného reţimu. Uvedená fikcia zabezpečuje
členskému štátu efektívne uplatňovať dovozné clo a obchodno-politické opatrenia v procese
dovozu tovaru, ktorý nemá charakter tovaru Spoločenstva, a to aţ do okamihu ukončenia
procesu dovozu formou, ţe bol prepustený do voľného obehu alebo prepustený do iného
colného režimu alebo použitia alebo spotrebovaný za podmienok iných ako ustanovených
v colných predpisoch.
Najvyšší súd súčasne upozorňuje, ţe Nariadenie č. 2913/92 nemá ambíciu presnejšie
vymedziť pojem obchodno-politické opatrenia, a preto ich rozsah a obsah musel Najvyšší súd
vymedziť prostredníctvom Nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93, ktorým sa vykonáva
nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92. V zmysle čl. 1 ods. 7 cit. Nariadenia „obchodno-
politickými opatreniami sú nesadzobné opatrenia ustanovené ako súčasť spoločnej obchodnej
politiky vo forme ustanovení spoločenstva, ktorými sa riadi dovoz a vývoz tovaru, ako sú
opatrenia pre dozor alebo ochranu, kvantitatívne obmedzenia alebo limity a zákazy vývozu
alebo dovozu“. Z uvedeného vyplýva, ţe orgány Európskeho spoločenstva nemali
pod pojmom „obchodno-politické opatrenia“ na mysli to, čo krajský súd na str. 10 ods. 1
svojho odôvodnenia uviedol ako „ napríklad DPH, ...“.
Podľa čl. 114 Nariadenia č. 2913/92 bez toho, aby tým bol dotknutý článok 115, režim
aktívny zušľachťovací styk umožňuje, aby pre účely jednej alebo niekoľkých spracovateľských
operácií na colnom území spoločenstva bol použitý tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva
a ktorý má byť spätne vyvezený z colného územia spoločenstva vo forme zošľachtených
výrobkov bez toho, aby podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam.
Z uvedeného ako aj zo skutočnosti, ţe Nariadenie č. 2913/92 neobsahuje takú definíciu
colného skladu, ktorá by odporovala záveru ţalovaného, ţe takéto územie je vyňaté z územie
Spoločenstva, pre Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplýva na podporu záveru, ţe územie
colného skladu nachádzajúceho sa na území členského štátu je aj jeho právnou súčasťou,
potom s týmto záverom korešponduje aj ust. čl. 37 ods. 2 cit. Nariadenia, podľa ktorého
„tovar podlieha colnému dohľadu po dobu, ktorá je potrebná na určenie jeho colného štatútu,
ak sa nejedná o tovar spoločenstva bez toho, aby tým bol dotknutý článok 82 odsek 1,
a to do okamihu zmeny jeho colného štatútu, jeho umiestnenia do slobodného pásma alebo
slobodného skladu, jeho spätného vývozu alebo jeho zničenia v súlade s článkom 182“.
Na základe doposiaľ citovaných komunitárnych ustanovení je potom moţné prijať
záver, ţe hlavným poslaním colného skladu, pričom je irelevantné, či ide o verejný alebo
súkromný sklad, je zabezpečiť osobitný (dohľadový) reţim nad dispozíciou dovozcu
(ukladateľa) s tovarom, ktorý nie je tovarom Spoločenstva po čas vybavovania jeho colných
formalít, pričom dovozcovi nezakazuje disponovať s dovezeným tovarom napríklad tým
spôsobom, ţe by ho scudzil alebo určitým postupom zhodnotil. Jedinou a základnou
poţiadavkou kladenou colnými predpismi na dovozcu, ktorý tovar uloţil do verejného
colného sklady, je aby sa podriadil podmienkam stanoveným colnými predpismi (bliţšie
čl. 101 a nasl. Nariadenia č. 2913/92).
Ak komunitárne colné predpisy neupravujú daňové vzťahy vlastníkov alebo osôb
oprávnených nakladať s tovarom umiestneným do colného skladu, a to aj tým, ţe by vylúčili
účinok daňových predpisov počas uskladnenia tovaru, ktoré nemá charakter tovaru
Spoločenstva, potom je nutné na úpravu daňovoprávnych vzťahov, ktoré sú beţne spojené
s nakladaním tovaru, samostatne aplikovať daňové právne predpisy. Preto Najvyšší súd
nesúhlasí s názorom krajského súdu, ţe uplatňovanie colných predpisov Európskej únie
na dovoz tovaru nachádzajúceho sa v colne schválenom určení alebo v colných reţimoch
v podmienečnom systéme a s ekonomickým účinkom, ktoré je zakotvené v zák. č. 222/2004
Z.z. (viď § 12 ), je tou zákonnou podmienkou, ktorá znamená, ţe colné konanie a daňové
konanie nie sú pri dovoze tovaru samostatné procesy na určenie obsahu, miesta a času vzniku
daňového plnenia a nie sú oddelené od procesov na určovanie miesta a času vzniku colného
dlhu.
Podľa § 2 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v znení platnom v čase vykonania
predaja platí, že na účely tohto zákona je tuzemskom územie Slovenskej republiky. Všetko
zvyšné územie tento zákon prostredníctvom negatívnej legálnej definície uvedenej v písm. b)
cit. ustanovenia označuje za zahraničie a výslovne neustanovuje výnimky z tohto
teritoriálneho vymedzenia územia. Preto správne ţalovaný postupoval, ak aplikáciu § 2 ods. 1
ods. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v pojmu „dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku“
teritoriálne podriadil pod územie Slovenskej republiky bez výnimky. Takejto výnimke
sa v zmysle daňových predpisov netešia ani colné sklady, či uţ súkromné alebo verejné.
Potom ţalobca, ktorý po zušľachtení dovezeného tovaru v aktívnom colnom styku s ním ďalej
nakladá odlišne, ako by sa pri tomto colnom reţime predpokladalo (napríklad spätný dovoz
do krajiny vývozu), musí akceptovať, ţe sa na neho od tohto okamihu vzťahujú daňovo-
právne predpisy.
Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, ţe pre riadnu aplikáciu práva (v zmysle
zásady predvídateľnosti práva) je potrebné aplikovať právnu normu ústavno-komformným
spôsobom samostatne a súčasne v jej súvislostiach s inými právnymi predpismi, pričom
výnimky z aplikovanej právnej normy musia byť výslovné a jasné. Iný prístup by prinášal
pochybnosti o obsahu a významu právnej normy, čo je moţné vo výnimočných
a odôvodnených prípadoch prekonať extenzívnym alebo redukovaným výkladom. Za tejto
situácie (viď definícia pojmu tuzemsko v daňovo-právnych predpisoch) však takéto
výnimočné postupy neprichádzajú do úvahy. Navyše obdobnú formuláciu tuzemska je moţné
nájsť aj v čl. 3 ods. 1 cit. Šiestej smernice.
Potom je celkom logický záver, ţe ţalovaný správne podľa § 2 ods. 1 písm. a)
zák. č. 222/2004 Z.z. v hore platnom znení zaťaţil ţalobcu daňovou povinnosťou pri jeho
predaji tovaru tuzemskej osobe, hoci tento predaj sa uskutočnil v priestoroch colného skladu,
a argumentáciu (v konečnom dôsledku podporovanú aj krajským súdom) o nutnosti pouţiť
na predmetný prípad ust. § 2 ods. l písm. d), § 12 (v danom prípade išlo), § 18, § 21 ods. 3
písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. správne odmietol, lebo, ako ţalovaný správne argumentoval, v
danom prípade (predaj tovaru) uţ o dovoz z pohľadu daňových predpisov u ţalobcu nešlo.
Podľa § 12 zák. č. 222/2004 Z.z. dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov
na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú
ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. platí, že ak má dovážaný tovar pri jeho vstupe
na územie Európskych spoločenstiev postavenie dočasne uskladneného tovaru alebo ak je
umiestnený do slobodného colného pásma alebo do slobodného colného skladu, alebo ak je
prepustený do colného režimu uskladňovanie v colnom sklade, do colného režimu aktívny
zušľachťovací styk, do colného režimu dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného
cla alebo do colného režimu vonkajší tranzit, alebo ak je vpustený do teritoriálnych vôd,
miestom dovozu je členský štát, v ktorom sa skončia tieto colné opatrenia.
Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. pri dovoze tovaru vzniká daňová
povinnosť prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh.
Citované ustanovenia § 12 § 18 ods. 2 a 21 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z.
je nutné interpretovať v tom duchu, ţe daňovo-právne účinky predpokladané v hypotézach
týchto právnych noriem je moţné vzťahovať iba na situáciu dovozu tovaru jeho dovozcom
počas procesu jeho vstupu (proces prevaţne upravený colnými predpismi) z územia tretích
štátov na územie Európskych spoločenstiev, inak povedané daňovo-právne účinky pri dovoze
tovaru sa stávajú súčasťou colného reţimu voľný obeh iba pod tou podmienkou, ţe dovozca
predmetného tovaru tento colný vzťah nemodifikuje zmenou vlastníctva k dovezenému
tovaru. Následne takáto modifikácia colného vzťahu je však moţná vtedy, ak tovar podlieha
účinnej kontrole orgánov verejnej správy, tzn. napríklad, ak sa uţ nachádza na území
Slovenskej republiky. Ako uţ bolo Najvyšším súdom vyššie objasnené, pre účely aplikácie
predpisov o dani z pridanej hodnoty colné sklady sú súčasťou územia Slovenskej republiky.
Ţalobca však v svojej argumentácii, a s ním aj krajský súd, keď neprihliadol k tej
skutočnosti, ţe dovozca je súčasne aj vývozcom tovaru z Ukrajiny, a práve takýto prístup
by z hľadiska právnej poţiadavky na riadny výber nepriamych daní, a to aj z komunitárneho
hľadiska, sa javí ako neudrţateľný. Odhliadnuc od toho, ţe kaţdý štát podporuje a motivuje
ekonomickými prostriedkami vývoz výrobkov a sluţieb zo svojho územia (medzi takéto
proexportné nástroje patrí aj daň z pridanej hodnoty), je nutné mať na pamäti, ţe všetky
činnosti súvisiace so zvýšením hodnoty vykonané osobami v kontexte s vyvezeným tovarom
majú moţnosť registrovať iba orgány toho štátu, ktoré majú dováţaný tovar pod svojou
kontrolou, v danom prípade ide o Slovenskú republiku.
Ak podľa 12. odseku recitálu Šiestej smernice sa za dôvod prijatia tejto smernice
deklarovalo aj to, ţe „určenie miesta, na ktorom sa uskutočnili plnenia podliehajúce dani,
sa stalo predmetom konfliktov právomocí medzi členskými štátmi, predovšetkým v otázke
dodávok tovaru do zásoby a poskytovania služieb,...,“ a ďalej podľa 19. odseku
cit. komunitárneho predpisu ďalším dôvodom bolo „že povinnosti daňových poplatníkov
sa musia v čo najväčšej možnej miere zosúladiť tak, aby sa zabezpečila potrebná záruka
pre inkasovanie daní, a to jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch;“ potom nie je
moţné pri výklade finančného práva na národnej úrovni pripustiť, ţe by tovar dovezený z inej
krajiny nepodliehal nepriamym daniam ani v štáte určenia (dovozu) a ani v krajine pôvodu
(vývozu). Prístup preferovaný ţalobcom by naopak smeroval k zhoršeniu výberu daní, čo je
z hľadiska výkladu daňovo-právnych predpisov, ktoré sú zaloţené na princípu efektívneho
a zákonného výberu daní, neprípustné.
Preto Najvyšší súd nemohol súhlasiť s právnym výkladom § 2 a násl. zák. č. 222/2004
Z.z. a argumenty odvolávajúceho sa ţalovaného uznal za správne. Pre danú situáciu je pritom
irelevantné, či sa nový vlastník tovaru v budúcnosti rozhodne pre vývoz tovaru z územia
Slovenskej republiky alebo pre jeho zotrvanie na tomto území.
Pri druhej námietke ţalovaného týkajúcej sa vecnej nepríslušnosti správcu dane krajský
súd s poukazom na svoju myšlienku o neoddelení colného a daňového konania pri dovoze
tovaru na samostatné procesy vyslovil, ţe v tomto prípade štátnym orgánom oprávneným
konať vo veci dane z pridanej hodnoty je príslušný colný orgán. Najvyšší súd si túto
argumentáciu vzhľadom na hore uvedené nemôţe osvojiť, lebo colné orgány nie sú oprávnené
konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom na území Slovenskej
republiky.
K tretej námietke ţalovaného vzťahujúcej sa na zmätočnosť napadnutých rozhodnutí
v časti duplicitného výroku a lehoty na plnenie je potrebné uviesť, ţe krajský súd pri jej
vyhodnotení vychádzal z predpokladu o zaviazaní ţalobcu ako daňovníka novým výrokom
na splnenie obsahovo totoţnej povinnosti ešte raz.
Je pravdou, ţe prvostupňový daňový orgán platobné podmienky formuloval v jednom
zo svojich rozhodnutí napríklad slovami (č.l. 20): „Rozdiel dane je splatný v zmysle § 30
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov do 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru na účet Daňového úradu pre vybrané
daňové subjekty vedený v Štátnej pokladnici, číslo účtu: 7000059581/8180, KS: 2144, VS:
DIČ.“ Takisto ţalovaný v odvolacom konaní pri rovnakom rozhodnutí sformuloval platobnú
povinnosť smerom k ţalobcovi (č.l. 159), a to nasledujúcim spojením : „Rozdiel dane v sume
23.832.072,-Sk je daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia na účet Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty vedený v Štátnej
pokladnici, číslo účtu: 7000059581/8180, konštantný symbol: 2144 variabilný symbol: DIČ. “
Pri porovnaní obidvoch, hore uvedených textov výrokov o platobných podmienkach,
musí kaţdý porovnávateľ dôjsť k záverom, ţe svojim obsahom ide o rovnaké texty (v sume,
lehote, č. účtu, konštantnom a variabilnom symbolu) s odlišnosťou v začatí plynutia lehoty
na zaplatenie (viď formulácia „odo dňa nadobudnutia právoplatnosti“ a formulácia „odo dňa
doručenia tohto rozhodnutia“). Uvedené formulácie nie je moţné vyhodnotiť v tom duchu,
ţe povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel na dani uvedená v rozhodnutiach ţalovaného,
je v týchto prípadoch uloţená duplicitne, ako krajský súd zaujal stanovisko, nakoľko podľa
§ 48 ods. 5 v spoj. s § 30 ods. 2 písm. d) zák. č. 511/1992 Zb. výroková časť rozhodnutia
správcu dane obsahuje tieţ lehotu peňaţného plnenia, sumu a číslo účtu príslušnej banky,
na ktorý má byť suma zaplatená (tzn. platobné podmienky).
S prihliadnutím na to, ţe odvolacie daňové konanie tvorí neoddeliteľnú časť daňového
konania s moţnosťou odvolacieho orgánu výsledky daňového konania doplňovať,
odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uloţiť správcovi dane
s určením primeranej lehoty (§ 1a písm. d/ v spoj. s § 48 ods. 2 veta posledná zák. č. 511/1992
Zb. – zásada jednoty daňového konania), je potom pre posudzovanie postupu odvolacieho
orgánu celkom irelevantné, pokiaľ ţalovaný, ako odvolací daňový orgán, okrem rozhodovaní
o napadnutom výroku prvostupňového rozhodnutia v časti uloţenie daňovej povinnosti
aj spresní výrok v časti vymedzenia platobných podmienok, pričom takéto spresnenie nie je
vzhľadom na zásadu jednotu daňového konania na ujmu vykonateľnosti rozhodnutia
prvostupňového správcu dane najmä z pohľadu jej moţnej duplicity.
Preto, ak ţalovaný poukazoval na to, ţe nemohlo dôjsť k duplicite vo výrokovej časti
týkajúcej sa spresnenia platobných podmienok, potom uvedené konanie ţalovaného musel
Najvyšší súd vyhodnotiť ako konanie v súlade s daňovými predpismi.
Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia, právne závery ako aj s prihliadnutím
a vyhodnotením relevantných námietok účastníkov, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (povinnosť zaplatiť daň z pridanej
hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i
ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie
nariadiť.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému ţalobcovi právo na úplnú
náhradu trov tohto konania nevzniklo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 20. októbra 2009
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová