Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 281/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- 13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. G., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a v spojení

s , , a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti I. G., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a (ďalej len

„ústava“) v spojení s , , a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. apríla

2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) ako odvolací orgán rozhodnutím č. I/225/7566-

58913/2007/990813-3 z 11. júla 2007 zamietlo podľa § 48 ods. 4 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru Daňového úradu Svit

č. /Sad z 5. apríla 2007, ktorým mu bol podľa pomôcok určený rozdiel

na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2002 v sume 419 442 Sk.

K určeniu rozdielu dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok malo dôjsť z dôvodu, že

sťažovateľ „napriek výzve z dokladov požadovaných správcom dane nepredložil včas

doklady preukazujúce predaj preceneného tovaru, a niektoré z nich doložil až po lehote.

Dňa 05.12.2006 sa uskutočnilo ústne pojednávanie o výške skutočnej obchodnej prirážky,

z ktorého správca dane... vyhotovil zápisnicu, a žalobca sa vyjadril, že pri predaji tovaru

používa priemernú obchodnú prirážku vo výške 10 %.

Vzhľadom na skutočnosť, že pri kontrole nadobúdacích dokladov a dokladov

z elektronickej registračnej pokladnice žalobcu vychádza výška obchodnej prirážky

v priemere 20 % a sám žalobca deklaroval výšku obchodnej prirážky v inventúrnom súpise

tovaru k 31.12.2002 vo výške 21 %, pristúpil správca dane k výpočtu skutočnej obchodnej

marže. Výsledkom bola skutočná obchodná marža v kontrolovanom období v priemernej

výške 14.36 %.“.

Sťažovateľ nepristúpil ani k navrhnutej dohode o určení výšky daňovej povinnosti

podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov, a tak „z dôvodu, že... neuniesol

dôkazné bremeno, a daň sa neurčila dohodou, pristúpil správca dane k určeniu dane podľa

pomôcok“, pričom vychádzal „z rozdielu skutočných tržieb vypočítaných správcom dane

a priznaných tržieb v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2002“.

Rozhodnutie daňového riaditeľstva napadol sťažovateľ 2. augusta 2007 žalobou

podľa druhej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

na základe zistenia, že rozhodnutie i postup žalovaného správneho orgánu sú v medziach

žaloby v súlade so zákonom, rozsudkom č. k. -73 z 13. februára 2009 žalobu

sťažovateľa zamietol.

Krajský súd sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi daňových orgánov a bol

toho názoru, že v daňovom konaní sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani nepristúpil

k dohode o určení výšky daňovej povinnosti. Z obsahu administratívneho spisu podľa

krajského súdu jednoznačne vyplývalo, že „opakovanou daňovou kontrolou boli zistené

nezrovnalosti týkajúce sa obchodnej prirážky. Žalobca počas vykonanej daňovej kontroly

uvádzal 10%-nú prirážku, pričom argumentoval, že dochádza ku stratám, poskytuje zľavy,

avšak pri predložení súpisu preceňovaného tovaru na sumu 630.661,- Sk žalobca

nepredložil dôkazy o predaji tovaru za znížené ceny, čo je základným argumentom

daňových orgánov podporujúcich záver o neunesení dôkazného bremena.“.

K námietke sťažovateľa, že žiadne dodatočné doklady správcovi dane predložiť

nemohol, keďže ho k ich vedeniu nezaväzoval žiaden právny predpis, krajský súd uviedol,

že „neunesenie dôkazného bremena spočíva v tom, že žalobca nijak nepreukázal, že naozaj

predal tovar za znížené ceny“.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom opätovne dôvodil

nemožnosťou predložiť záznamy požadované správcom dane v daňovom konaní, „lebo

k ich vedeniu nebol žiadnym právnym predpisom zaviazaný a táto povinnosť bola žalobcovi

zmysle ust. § 37 ods. 2 zákona uložená až rozhodnutím správcu dane... zo dňa 08.06.2004.

Z uvedeného vyplýva, že správca dane svojim postupom vyžadoval od žalobcu povinnosti

idúce nad rámec jeho zákonných povinností.“.

Nesprávne podľa sťažovateľovho názoru bolo aj posúdenie postupu správcu dane

daňovým riaditeľstvom ako opakovanej daňovej kontroly vykonávanej po zrušení skoršieho

platobného výmeru rozhodnutím daňového riaditeľstva zo 6. decembra 2004, pretože takéto

posúdenie nerešpektuje § 15b ods. 3 písm. a) zákona o správe daní a poplatkov, „ktoré

explicitne určuje, že opakovanou daňovou kontrolou nie je preverenie výsledkov daňovej

kontroly v rámci konania o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch. Podľa

žalobcu a s odkazom na ust. a konanie o opravných

prostriedkoch v prejednávanej veci nemohlo byť ukončené. Preto aj namieta prekročenie

lehôt na uskutočnenie daňovej kontroly.“.

Najvyšší súd rozsudkom z 13. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia najvyšší súd využil . Pretože

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zhodnotil ako zakladajúci sa na logických

argumentoch a relevantných právnych záveroch spojených so správnou citáciou dotknutých

právnych noriem, obmedzil sa iba na „rekapituláciu niektorých vybraných bodov

odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov

zistených v odvolacom konaní“.

V prvom rade najvyšší súd analyzoval procesno-právnu podstatu určenia dane podľa

pomôcok, a to zdôraznením podmienok, za splnenia ktorých môže správca dane pristúpiť

k určeniu dane takýmto spôsobom. V tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou daňového

riaditeľstva, že sťažovateľ „svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno... nesprávne zúžil iba

na povinnosť vo vzťahu k preukaznosti, správnosti alebo úplnosti povinných evidencií alebo

záznamov ním vedených“. Najvyšší súd totiž zistil, že správca dane sťažovateľa 20. októbra

2006 vyzval, aby do ôsmich dní od doručenia výzvy „predložil dôkazy preukazujúce predaj

preceneného tovaru, evidenciu jázd motorových vozidiel a tržieb. Ďalej bol vyzvaný

na predloženie inventarizácie záväzkov a pohľadávok, zmluvy s firmou D. s.r.o., P. a zmluvy

o nájme, a taktiež zaradenie jednotlivých druhov tovarov do skupín. Ďalej z obsahu zápisníc

o ústnom pojednávaní... zo dňa 09.11.2006 a... zo dňa 28.11.2006 vyplýva, že kontrolovaný

daňový subjekt z požadovaných dokladov nepredložil doklady preukazujúce predaj

preceneného tovaru. Inventarizáciu záväzkov a pohľadávok k 31.12.2001 a k 31.12.2002

doručil daňový subjekt na daňový úrad až dňa 16.01.2007, teda po lehote určenej vo výzve.

Preto základným problémom pre žalobcu v daňovej kontrole... bolo preukázanie

konkrétnych podmienok, za ktorých sa mal uskutočniť predaj preceneného tovaru.“.

Najvyšší súd potom zhodnotil, že „za situácie, keď sa žalobca vyjadril, že pri predaji

tovaru používa priemernú obchodnú prirážku vo výške 10 %, avšak pri kontrole

nadobúdacích dokladov a dokladov z elektronickej registračnej pokladnice daňového

subjektu vychádza výška obchodnej prirážky v priemere 20 % a sám daňový subjekt

deklaroval napríklad v inventúrnom súpise tovaru k 31.12.2002 výšku obchodnej prirážky

vo výške 21 %, tzn. že žalovaný mal spochybnenú hodnovernosť a úplnosť účtovnej

evidencie žalobcu v tom, že nespĺňa zásadu verného a pravdivého zobrazenia, potom

žalobca bol povinný v zmysle... navrhnúť dôkazy

na preukázanie hodnovernosti svojich tvrdení o správnosti výšky tržieb dosiahnutých

žalobcom v kontrolovanom období.“.

K námietke nesprávneho posúdenia postupu správcu dane ako opakovanej daňovej

kontroly sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou daňového riaditeľstva, podľa ktorej

„právoplatné rozhodnutie zo 06.12.2004 o odvolaní malo za následok stav, že daň

z pridanej hodnoty nebola vyrubená. Preto mohla byť vykonaná opakovaná daňová

kontrola.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne namietal, že všetky

povinnosti zakotvené o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov si v kontrolovanom období riadne plnil. Preto „ak sa najvyšší súd

stotožnil s rozsudkom krajského súdu a potiažne s postupom daňových orgánov, ktoré

v predchádzajúcom daňovom konaní určili daňovú povinnosť sťažovateľa na základe

pomôcok... napriek tomu, že sťažovateľ na podporu svojich tvrdení predložil daňovým

orgánom všetky doklady, preukazujúce evidenciu predajných cien tovaru v rozsahu zákona,

t. j. vystavené faktúry a príjmové doklady z elektronickej registračnej pokladnice o jeho

predaji a nebolo v moci sťažovateľa predložiť daňovým orgánom ďalšie požadované

doklady, lebo k ich vedeniu nebol sťažovateľ žiadnym právnym predpisom zaviazaný,

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 36

ods. 1 Listiny... tým, že sťažovateľovi ukladal povinnosti presahujúce rámec zákona.“.

Rovnako sťažovateľ zdôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu aj tým, že „najvyšší súd odoprel sťažovateľovi právo na preskúmanie celého

rozsahu jeho odvolania voči rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ namietal, že postup

daňových orgánov po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní... zo dňa 06.12.2004, ktorým

bola vec vrátená prvostupňovým daňovým orgánom na ďalšie konanie, nie je opakovanou

daňovou kontrolou podľa ust. , ale je preverením výsledkov

daňovej kontroly v rámci konania o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch

( ) v spojitosti s námietkou prekročenia lehôt

na uskutočnenie na vykonanie daňovej kontroly ( ), ktorou

námietkou sa najvyšší súd nezaoberal.“. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu

za „arbitrárne (svojvoľné), pretože najvyšší súd sa ním natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení že poprel ich účel a význam...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo I. G., T., na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s , , a

Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13. apríla 2010 bolo

porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

13. apríla 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Zásadná námietka sťažovateľa proti sťažnosťou napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu sa vo svojej podstate zakladala na názore, že najvyšší súd ako súd odvolací v rámci

konania o sťažovateľovom odvolaní neodstránil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd

ako súd prvostupňový pri meritórnom prerokovaní žaloby. Pochybenia mali spočívať

v nesprávnom posúdení splnenia podmienok na určenie dane podľa pomôcok

a v nesprávnom posúdení postupu správcu dane po zrušení jeho skoršieho platobného

výmeru daňovým riaditeľstvom 6. decembra 2004.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.

, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy tvorenej napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by ho

mohli pri meritórnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu.

K jadru problému tvoriacemu základ prvej námietky sťažovateľa už ústavný súd

vo veci vedenej pod sp. zn. uviedol, že dokazovanie v daňovom konaní nie je

založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu

dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá

akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Tento záver

potvrdzuje aj ustálená judikatúra (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 30. mája 2000

sp. zn. ).

Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť

a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že

daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu

s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný

viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa

Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje

povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj

v rámci daňovej kontroly preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť

dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane

splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom

prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších

dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní

k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom,

čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady

vyhľadávacej a zásady prejednacej.

Citovanému právnemu názoru ústavného súdu plne zodpovedá aj konštatovanie

najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ktorého „za situácie, keď sa

žalobca vyjadril, že pri predaji tovaru používa priemernú obchodnú prirážku vo výške 10

%, avšak pri kontrole nadobúdacích dokladov a dokladov z elektronickej registračnej

pokladnice daňového subjektu vychádza výška obchodnej prirážky v priemere 20 % a sám

daňový subjekt deklaroval napríklad v inventúrnom súpise tovaru k 31.12.2002 výšku

obchodnej prirážky vo výške 21 %, tzn. že žalovaný mal spochybnenú hodnovernosť

a úplnosť účtovnej evidencie žalobcu v tom, že nespĺňa zásadu verného a pravdivého

zobrazenia, potom žalobca bol povinný v zmysle...

navrhnúť dôkazy na preukázanie hodnovernosti svojich tvrdení o správnosti výšky tržieb

dosiahnutých žalobcom v kontrolovanom období.“.

Znamená to, že správcovi dane sa v procese daňovej kontroly podarilo úspešne

spochybniť obsah dokladov preukazujúcich tvrdenia sťažovateľa ako kontrolovaného

daňového subjektu, pričom išlo o doklady, na ktoré v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ

poukazoval ako na jediné, ktoré je povinný viesť. V dôsledku toho bolo potom povinnosťou

sťažovateľa predložiť protidôkazy, ktorými by dôvodné pochybnosti správcu dane

o pravdivosti sťažovateľových tvrdení o výške obchodnej prirážky, o stratách,

a o poskytovaných zľavách vyvrátil. Keďže túto povinnosť nesplnil ani následne nepristúpil

k uzavretiu dohody podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov, využil správca dane

v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov inštitút určenia dane

podľa pomôcok.

Tvrdenie sťažovateľa, že žiadne ďalšie doklady predložiť nemohol, lebo podľa

žiadneho právneho predpisu ich nebol povinný viesť, v tejto súvislosti neobstojí. Zákon

o správe daní a poplatkov v § 29 ods. 4 uvádza široké spektrum dôkazných prostriedkov,

ktoré môže daňový subjekt využiť na podporu svojich tvrdení, pričom navyše ide o výpočet

demonštratívny. V takom prípade nemôže niesť daňový orgán zodpovednosť za dôkaznú

núdzu daňového subjektu spočívajúcu v jeho neschopnosti vyvrátiť dôkazmi podložené

a dôvodné pochybnosti správcu dane o pravdivosti tvrdení takého daňového subjektu. Preto

právny záver najvyššieho súdu, ktorým sa stotožnil s argumentáciou daňového riaditeľstva

o sťažovateľovom zúžení svojej povinnosti niesť dôkazné bremeno iba na povinnosť

vo vzťahu k preukaznosti, správnosti alebo úplnosti povinných evidencií alebo záznamov

ním vedených, je korektný, logický a nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti.

Rovnako ústavný súd posúdil druhú námietku, ktorou sťažovateľ napádal

z ústavného hľadiska rozsudok najvyššieho súdu v jeho veci. Podľa sťažovateľa postup

správcu dane po zrušení jeho prvého platobného výmeru rozhodnutím daňového riaditeľstva

zo 6. decembra 2004 nemohol byť kvalifikovaný ako opakovaná daňová kontrola, pretože

podľa § 15b ods. 3 písm. a) zákona o správe daní a poplatkov opakovanou daňovou

kontrolou nie je preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych

opravných prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Zdôvodnenie tejto námietky sťažovateľa naznačuje, že napriek jeho zastúpeniu

kvalifikovaným právnym zástupcom nesprávne chápe povahu konania o opravných

prostriedkoch, a to predovšetkým z hľadiska jeho časového rozsahu. Je síce pravdou, že

daňové konanie ako jeden celok končí až právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia správcu

dane alebo odvolacieho orgánu, avšak rozhodnutie odvolacieho orgánu o zrušení

prvostupňového rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie nemožno považovať

za rozhodnutie, ktorým sa právoplatne rozhodlo o predmete konania. Po nadobudnutí jeho

právoplatnosti predsa musí pokračovať konanie na prvom stupni, ktorého zavŕšením bude

meritórne rozhodnutie. Toto prvostupňové konanie však už nie je konaním o riadnom alebo

mimoriadnom opravnom prostriedku tak, ako to má na mysli § 15b ods. 3 zákona o správe

daní a poplatkov. Preto je správne právne posúdenie, že v takom prvostupňovom konaní

postup správcu dane, ktorý spĺňa znaky uvedené v ustanovení § 15b ods. 1 zákona o správe

daní a poplatkov, je opakovanou daňovou kontrolou.

Daňové riaditeľstvo tak vo svojom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa správne

dôvodilo, keď uviedlo, že „právoplatné rozhodnutie zo 06.12.2004 o odvolaní malo

za následok stav, že daň z pridanej hodnoty nebola vyrubená. Preto mohla byť vykonaná

opakovaná daňová kontrola.“. Následne potom stotožnenie sa najvyššieho súdu s týmto

názorom nemožno kvalifikovať v žiadnom prípade ako arbitrárnosť alebo zjavnú

neodôvodnenosť. Je logické, že pri správnosti názoru najvyššieho súdu bolo už potom bez

právneho významu, aby sa zaoberal odvolacou námietkou o nerešpektovaní zákonom

stanovenej maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly.

Ústavný súd obe sťažnostné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, keďže nezistil

žiadnu relevantnú priamu súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu garantovaným

a čl. 36 ods. 1 listiny. To vedie k odmietnutiu predloženej sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej, a to aj vo vzťahu k ďalším označeným článkom (,

ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1), ktorých porušenie sťažovateľ namietal, pretože

v okolnostiach posudzovaného prípadu tieto vzhľadom na ich súvislosť s namietaným

porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu pri vylúčení takého porušenia

nemôžu byť za žiadnych okolností samostatne predmetom meritórneho prerokovania

ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010