Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8a5/368562.8b8d1a.pdf
PDF · 154.22 KB
No categories available
5Sžf/65/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/65/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: I., IČO: X., trvale bytom P., proti žalovanému:
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Bratislava so sídlom Ševčenkova č.
32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom
konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. februára
2009 č. k. 3S 53/2007-73, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 13. februára 2009 č. k. 3S 53/2007-73 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Žalovaný ako odvolací daňový orgán rozhodnutím č.j. I/225/7566-58913/2007/990813-r
zo dňa 11. júla 2007 zamietol v súlade s ust. § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“) odvolanie žalobcu proti
platobnému výmeru Daňového úradu Svit zo dňa 05.04.2007 č. 719/230/7291/07/Sad zo dňa
05.04.2007 vo veci určenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
december 2002 v sume 419.442,– Sk.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že daň bola určená podľa pomôcok, lebo žalobca
napriek výzve z dokladov požadovaných správcom dane nepredložil včas doklady
preukazujúce predaj preceneného tovaru, a niektoré z nich doložil až po lehote. Dňa
05.12.2006 sa uskutočnilo ústne pojednávanie o výške skutočnej obchodnej prirážky,
z ktorého správca dane dňa 05.12.2006 vyhotovil zápisnicu, a žalobca sa vyjadril,
že pri predaji tovaru používa priemernú obchodnú prirážku vo výške 10 %.
Vzhľadom na skutočnosť, že pri kontrole nadobúdacích dokladov a dokladov
z elektronickej registračnej pokladnice žalobcu vychádza výška obchodnej prirážky
v priemere 20 % a sám žalobca deklaroval výšku obchodnej prirážky v inventúrnom súpise
tovaru k 31.12.2002 vo výške 21 %, pristúpil správca dane k výpočtu skutočnej obchodnej
marže. Výsledkom bola skutočná obchodná marža v kontrolovanom období v priemernej
výške 14,36 %.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že následne v rámci uvedeného
ústneho pojednávania navrhol správca dane daňovému subjektu dohodu v zmysle § 29 ods. 5
zák. č. 511/1992 Zb. S navrhovanou výškou dane 274.390,- Sk žalobca nesúhlasil a dohodu
neprijal.
Z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a daň sa neurčila ani dohodou,
pristúpil správca dane k určeniu dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zák. č. 51l/1992
Zb. vo výške 419.442,– Sk ako 23 % (DPH) z rozdielu skutočných tržieb vypočítaných
správcom dane a priznaných tržieb v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb
za rok 2002.
II.
Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového daňového orgánu podal žalobca na Krajský
súd v Prešove žalobu z 02.08.2007.
Krajský súd ako súd prvého stupňa žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal
napadnuté rozhodnutie ako aj jemu predchádzajúci postup správneho orgánu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, a dospel
k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.
Vo vzťahu k určeniu výšky daňovej povinnosti na základe použitia pomôcok sa krajský
súd stotožnil so skutkovými ako aj právnymi závermi správcu dane, nakoľko v daňovom
konaní bolo preukázané, že žalovaný nepreukázal predaj preceneného tovaru v sume
630.661,– Sk, tzn. že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a tiež k alternatívnej daňovej
dohode nedošlo.
Podľa krajského súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že opakovanou
daňovou kontrolou boli zistené nezrovnalosti týkajúce sa obchodnej prirážky. Žalobca počas
vykonanej daňovej kontroly uvádzal 10%-nú prirážku, pričom argumentoval, že dochádza
ku stratám, poskytuje zľavy, avšak pri predložení súpisu preceňovaného tovaru na sumu
630.661,– Sk žalobca nepredložil dôkazy o predaji tovaru za znížené ceny, čo je základným
argumentom daňových orgánov podporujúcich záver o neunesení dôkazného bremena.
Podľa krajského súdu postup správcu dane, ktorým určil žalobcovi daňovú povinnosť
podľa pomôcok na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2002,
je správny.
Krajský súd k argumentácii žalobcu, že si všetky svoje povinnosti v procese
dokazovania splnil, lebo k daňovej kontrole predložil všetky doklady, pričom žiadne iné
doklady správcovi dane nemohol predložiť, lebo ho k ich vedeniu žiadny predpis nezaväzuje,
uviedol, že neunesenie dôkazného bremena spočíva v tom, že žalobca nijak nepreukázal,
že naozaj predal tovar za znížené ceny.
III.
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 24.03.2009 (č. l. 82) proti rozsudku prvostupňového
súdu žalobca namietal, že krajský súd nedostatočne posúdil zákonné podmienky určenia
daňovej povinnosti na základe pomôcok, nakoľko ďalšie (správcom dane požadované
osobitných záznamov za rok 2002 a predchádzajúcich) žalobca nemohol predložiť, lebo
k ich vedeniu nebol žiadnym právnym predpisom zaviazaný a táto povinnosť bola žalobcovi
zmysle ust. § 37 ods. 2 zákona uložené až rozhodnutím správcu dane
č. 719/340/17797/04/BUK zo dňa 08.06.2004. Z uvedeného pre žalobcu vyplýva, že správca
dane svojim postupom vyžadoval od žalobcu povinností idúce nad rámec jeho zákonných
povinností.
Ďalej žalobca citoval text odôvodnenia zo str. 5 rozhodnutia Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky, pracovisko Prešov č. VII/256/1034-12442/2004Bala zo dňa
06.12.2004: „Použitie uvedeného vzorca pri výpočte marže správca dane nedoložiť žiadnym
relevantným dôvodom ani dôkazom o tom, že zo strany daňového subjektu došlo k porušeniu
zákona pri výpočte alebo pri uplatnení dane pri uskutočnených zdaniteľných plneniach alebo
pri určení základu dane.“
Takisto odmietol postup žalovaného, ktorý posúdil postup správcu dane ako opakovanú
daňovú kontrolu v zmysle ust. § 15b ods.1 písm. c) zák. č. 511/1992 Zb., a to napriek
ustanoveniu § 15b ods. 3 cit. zákona, ktoré explicitne určuje, že opakovanou daňovou
kontrolou nie je preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkoch. Podľa žalobcu a s odkazom na ust. § 20 a § 30
zák. č. 511/1992 Zb. konanie o opravných prostriedkoch v prejednávanej veci nemohlo byť
ukončené. Preto aj namieta prekročenie lehôt na uskutočnenie daňovej kontroly.
Tiež žalobca v odvolaní namietal, že do dňa podania tohto odvolania nebolo vo veci
kontroly dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie vydané právoplatné rozhodnutie
vo forme predpísanej ust. § 44 ods. 6 písm. b) zák. č. 511/1992 Zb.
Záverom svojho odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd týmto odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 11.07.2007
zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie.
Z vyjadrenia žalovaného (č. l. 90) zo dňa 24.04.2009 vyplýva, že nesúhlasí
s argumentáciou žalobcu vyjadrenou v odvolaní, ktorá je odlišná od argumentov obsiahnutých
v žalobe.
S argumentom, že žalobca predložil všetky mu dostupné doklady, žalovaný s odkazom
na ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. vyslovil nesúhlas, lebo žalobca svoju povinnosť niesť
dôkazné bremeno zúžil iba na povinnosť vo vzťahu k preukaznosti, správnosti alebo úplnosti
povinných evidencií alebo záznamov ním vedených.
K námietke spochybňujúcej vykonanie opakovanej daňovej kontroly, žalovaný
upozornil, že právoplatné rozhodnutie zo 06.12.2004 o odvolaní malo za následok stav, že daň
z pridanej hodnoty vyrubená nebola. Preto mohla byť vykonaná opakovaná daňová kontrola.
K námietke žalobcu, že ustanovenie § 15b ods. 3 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. malo
byť správcom dane porušené, tak toto ustanovenie uvádza, že ak odvolací orgán preveruje
výsledky daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch alebo
nadriadený orgán v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, tak toto
preverovanie sa nepovažuje za opakovanú daňovú kontrolu. Tiež žalovaný vyslovil svoj
úsudok, že z obsahu námietok žalobcu je zjavné, že toto ustanovenie vníma v úplne iných
súvislostiach, a preto namieta tak, ako namieta, no neúčinne.
K námietke žalobcu o nedodržaní zákonom predpísanej formy platobného výmeru
žalovaný odkázal Najvyšší súd Slovenskej republiky na časť rozhodnutia o odvolaní (strana 5
posledný odsek), kde sa odvolací orgán vysporiadal aj s touto námietkou.
Záverom svojho vyjadrenia žalovaný požiadal o potvrdenie napadnutého rozsudku
krajského súdu ako vecne správneho.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
postupom podľa § 212 a nasl. ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou (právnym zástupcom účastníka konania) v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1
O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 3 O.s.p. nenariadil
pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,
pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho
postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu
niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich
odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.
Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu je
rozhodnutie daňových orgánov vydaných na základe aplikácie § 48 ods. 4 zák. č. 511/1992
Zb.
Podľa § 48 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. platí, že ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu
o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok
na použite tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací
orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie
pre jeho neodôvodnenosť zamietne.
Základné podmienky, ktorých splnenie umožňuje správcovi postupovať pri určení dane
podľa pomôcok, sú určené v ust. § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Medzi ne patrí najmä
nesplnenie niektorej zo zákonných povinností daňovým subjektom v procesu dokazovania
ním uvádzaných skutočností, v dôsledku čoho (príčinná súvislosť) nemožno daňovú
povinnosť správne určiť a daň nie je možné ďalej určiť ani formou daňovej dohody podľa
odseku 5.
Podľa § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. platí, že ak nesplní daňový subjekt
pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností,
v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa
odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom
odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu
dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti
oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti
s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných
záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov
v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí,
záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového
subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
Samotnú námietka žalobcu, že krajský súd nedostatočne posúdil zákonné podmienky
určenia daňovej povinnosti na základe pomôcok, nakoľko ďalšie (správcom dane požadované
osobitných záznamov za rok 2002 a predchádzajúcich) žalobca nemohol predložiť, lebo
k ich vedeniu nebol žiadnym právnym predpisom zaviazaný a táto povinnosť bola žalobcovi
zmysle ust. § 37 ods. 2 zákona uložená až neskorším rozhodnutím správcu dane zo dňa
08.06.2004, Najvyšší súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Predovšetkým sa Najvyšší súd
stotožňuje s neskoršou argumentáciou žalovaného, že žalobca svoju povinnosť niesť dôkazné
bremeno uvedenou námietkou nesprávne zúžil iba na povinnosť vo vzťahu k preukaznosti,
správnosti alebo úplnosti povinných evidencií alebo záznamov ním vedených.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 3) totiž pre Najvyšší súd vyplýva,
že žalobca bol správcom dane vyzvaný, aby v lehote 8 dní odo dňa doručenia výzvy
č. 719/320/314-21492/06/Eib zo dňa 20.10.2006 predložil dôkazy preukazujúce predaj
preceneného tovaru, evidenciu jázd motorových vozidiel a tržieb ERP DKP
č. 7194912100231005. Ďalej bol vyzvaný na predloženie inventarizácie záväzkov
a pohľadávok, zmluvy s firmou D. s.r.o., P. a zmluvy o nájme, a taktiež zaradenie
jednotlivých druhov tovarov do skupín. Ďalej zo z obsahu zápisníc o ústnom pojednávaní
č. 719/320/23037/06/Eib zo dňa 09.11.2006 a č. 719/320/25756/06/Eib zo dňa 28.11.2006
vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt z požadovaných dokladov nepredložil doklady
preukazujúce predaj preceneného tovaru. Inventarizáciu záväzkov a pohľadávok k 31.12.2001
ak 31.12.2002 doručil daňový subjekt na daňový úrad až dňa 16.01.2007, teda po lehote
určenej vo výzve. Preto základným problémom pre žalobcu v daňovej kontrole (a následne
aj v daňovom konaní) bolo preukázanie konkrétnych podmienok, za ktorých sa mal
uskutočniť predaj preceneného tovaru.
Na tomto mieste Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou zdôrazňuje, že na určenie
dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. je nutné nazerať
ako na osobitný sankčný prostriedok postihujúci daňové subjekty, ku ktorému sa môže
správca dane uchýliť iba vtedy, ak daňový subjekt v rámci procesu dokazovania je natoľko
pasívny, že si nesplnil v spojení s dokazovaním niektorú zo svojich daňových povinností.
Podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. hore cit. znenia daňový subjekt preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť účtovnej evidencie v zmysle hore uvedenej zásady verného
zobrazenia.
Najvyšší súd v tejto otázke predovšetkým poukazuje na svoju predchádzajúcu
judikatúru (napríklad rozhodnutie sp. zn. 1Sž-o-KS 125/2004), kde jednoznačne vyzdvihol
úlohu dôkazného bremena žalobcu.
Za situácie, keď sa žalobca vyjadril, že pri predaji tovaru používa priemernú obchodnú
prirážku vo výške 10 %, avšak pri kontrole nadobúdacích dokladov a dokladov
z elektronickej registračnej pokladnice daňového subjektu vychádza výška obchodnej
prirážky v priemere 20 % a sám daňový subjekt deklaroval napríklad v inventúrnom súpise
tovaru k 31.12.2002 výšku obchodnej prirážky vo výške 21 %, tzn. že žalovaný mal
spochybnenú hodnovernosť a úplnosť účtovnej evidencie žalobcu v tom, že nespĺňa zásadu
verného a pravdivého zobrazenia, potom žalobca bol povinný v zmysle s hore cit. § 29 ods. 8
zák. č. 511/1992 Zb. navrhnúť dôkazy na preukázanie hodnovernosti svojich tvrdení
o správnosti výšky tržieb dosiahnutých žalobcom v kontrolovanom období.
Preto správne pristúpil správca dane k výpočtu skutočnej obchodnej marže a preto
ani námietka žalobcu nie je dôvodná.
K ďalšej námietke, pri ktorej sa žalobca odvolával na text odôvodnenia zo str. 5
rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Prešov č. VII/256/1034-
12442/2004Bala zo dňa 06.12.2004, Najvyšší súd uvádza, že žalobca nepreukázal relevanciu
tohto textu z toku 2004 k preskúmavanému rozhodnutiu z roku 2007. Navyše žalovaný
sa s touto námietkou dostatočne zaoberal v svojom odôvodnení (str. 4).
Takisto pri námietke žalobcu, že nemohlo ísť o opakovanú daňovú kontrolu v zmysle
ust. § 15b ods. 1 písm. c) zák. č. 511/1992 Zb., sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou
žalovaného (str. 5), ktorú si aj osvojil krajský súd. Preto sa ani Najvyšší súd nezaoberal
súvisiacou námietkou žalobcu, že malo dôjsť k prekročeniu lehôt na uskutočnenie daňovej
kontroly.
K poslednej námietke žalobcu, že do dňa podania tohto odvolania nebolo vo veci
kontroly dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie vydané právoplatné rozhodnutie
vo forme predpísanej ust. § 44 ods. 6 písm. b) zák. č. 511/1992 Zb. opätovne Najvyšší súd
poukazuje na závery žalovaného (str. 5), ktoré si osvojil aj krajský súd.
Na základe uvedených právnych záverov správne postupoval správca dane, ak po zistení
objektívnej nemožnosti odstrániť nezrovnalosti pri analýze správnosti dane z pridanej
hodnoty na výstupe v kontrolovanom období (nepredloženie požadovaných dokladov, ktoré
by preukazovali predaj tovaru za znížené ceny by vývoj daňovej kontroly viedol k vyvolaniu
stavu dôkaznej núdze) pristúpil k určeniu daňovej straty z príjmov na základe pomôcok
v zmysle § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje to,
že aj počas daňovej kontroly má daňový subjekt v zmysle § 15 ods. 5 písm. c) a e)
zák. č. 511/1992 Zb. zaručené právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným správcom dane
ako aj navrhovať dôkazné prostriedky a žiadať ich vykonanie. Ak si však toto právo neuplatní
a zavinene, čo i len z nedbanlivosti, marí úlohu správcu dane pri výkone jeho pôsobnosti,
potom inštitút určenia dane na základe pomôcok, ako už bolo viac krát v judikatúre
Najvyššieho súdu spomenuté, je nutné chápať nielen ako oprávnenie správcu dane ale aj
ako preventívnu sankciu voči daňovému subjektu na zabezpečenie aktívnej súčinnosti
pri správe daní.
Ustanovenie § 48 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. završuje sankčný charakter určenia dane
podľa pomôcok, lebo odvolaciemu orgánu neumožňuje skúmať meritum daňovej veci
ale naopak, predmetom skúmania je iba zákonnosť postupu správcu dane. Pokiaľ daňový
odvolací orgán zistí, že zákonné podmienky na použitie tohto postupu boli dodržané, je
povinný odvolanie zamietnuť. Tak aj správne žalovaný urobil.
Za takto zisteného skutkového a právneho stavu nevzniklo žalobcovi právo na zrušenie
rozhodnutia správcu dane, ktoré v svojej žalobe napadol.
Na základe citovaných skutkových zistení, prijatých právnych záverov a s prihliadnutím
na hore uvedenú judikatúru (napríklad rozhodnutie sp. zn. 1Sž-o-KS 125/2004) Najvyšší súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú
náhradu trov tohto konania.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť daň
z pridanej hodnoty je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 13. apríla 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová