Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/65/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: I., IČO: X., trvale bytom P., proti žalovanému:

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Bratislava so sídlom Ševčenkova č.

32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom

konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. februára

2009 č. k. -73, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo dňa 13. februára 2009 č. k. -73 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Žalovaný ako odvolací daňový orgán rozhodnutím č.j. I/225/7566-58913/2007/990813-r

zo dňa 11. júla 2007 zamietol v súlade s ust. o správe daní

a poplatkov (ďalej na účely rozsudku len „“) odvolanie žalobcu proti

platobnému výmeru Daňového úradu Svit zo dňa 05.04.2007 č. /Sad zo dňa

05.04.2007 vo veci určenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

december 2002 v sume 419.442,– Sk.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že daň bola určená podľa pomôcok, lebo žalobca

napriek výzve z dokladov požadovaných správcom dane nepredložil včas doklady

preukazujúce predaj preceneného tovaru, a niektoré z nich doložil až po lehote. Dňa

05.12.2006 sa uskutočnilo ústne pojednávanie o výške skutočnej obchodnej prirážky,

z ktorého správca dane dňa 05.12.2006 vyhotovil zápisnicu, a žalobca sa vyjadril,

že pri predaji tovaru používa priemernú obchodnú prirážku vo výške 10 %.

Vzhľadom na skutočnosť, že pri kontrole nadobúdacích dokladov a dokladov

z elektronickej registračnej pokladnice žalobcu vychádza výška obchodnej prirážky

v priemere 20 % a sám žalobca deklaroval výšku obchodnej prirážky v inventúrnom súpise

tovaru k 31.12.2002 vo výške 21 %, pristúpil správca dane k výpočtu skutočnej obchodnej

marže. Výsledkom bola skutočná obchodná marža v kontrolovanom období v priemernej

výške 14,36 %.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že následne v rámci uvedeného

ústneho pojednávania navrhol správca dane daňovému subjektu dohodu v zmysle § 29 ods. 5

S navrhovanou výškou dane 274.390,- Sk žalobca nesúhlasil a dohodu

neprijal.

Z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a daň sa neurčila ani dohodou,

pristúpil správca dane k určeniu dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zák. č. 51l/1992

Zb. vo výške 419.442,– Sk ako 23 % (DPH) z rozdielu skutočných tržieb vypočítaných

správcom dane a priznaných tržieb v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb

za rok 2002.

II.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového daňového orgánu podal žalobca na Krajský

súd v Prešove žalobu z 02.08.2007.

Krajský súd ako súd prvého stupňa žalobu podľa preskúmal

napadnuté rozhodnutie ako aj jemu predchádzajúci postup správneho orgánu v rozsahu

a z dôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, a dospel

k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Vo vzťahu k určeniu výšky daňovej povinnosti na základe použitia pomôcok sa krajský

súd stotožnil so skutkovými ako aj právnymi závermi správcu dane, nakoľko v daňovom

konaní bolo preukázané, že žalovaný nepreukázal predaj preceneného tovaru v sume

630.661,– Sk, tzn. že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a tiež k alternatívnej daňovej

dohode nedošlo.

Podľa krajského súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že opakovanou

daňovou kontrolou boli zistené nezrovnalosti týkajúce sa obchodnej prirážky. Žalobca počas

vykonanej daňovej kontroly uvádzal 10%-nú prirážku, pričom argumentoval, že dochádza

ku stratám, poskytuje zľavy, avšak pri predložení súpisu preceňovaného tovaru na sumu

630.661,– Sk žalobca nepredložil dôkazy o predaji tovaru za znížené ceny, čo je základným

argumentom daňových orgánov podporujúcich záver o neunesení dôkazného bremena.

Podľa krajského súdu postup správcu dane, ktorým určil žalobcovi daňovú povinnosť

podľa pomôcok na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2002,

je správny.

Krajský súd k argumentácii žalobcu, že si všetky svoje povinnosti v procese

dokazovania splnil, lebo k daňovej kontrole predložil všetky doklady, pričom žiadne iné

doklady správcovi dane nemohol predložiť, lebo ho k ich vedeniu žiadny predpis nezaväzuje,

uviedol, že neunesenie dôkazného bremena spočíva v tom, že žalobca nijak nepreukázal,

že naozaj predal tovar za znížené ceny.

III.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 24.03.2009 (č. l. 82) proti rozsudku prvostupňového

súdu žalobca namietal, že krajský súd nedostatočne posúdil zákonné podmienky určenia

daňovej povinnosti na základe pomôcok, nakoľko ďalšie (správcom dane požadované

osobitných záznamov za rok 2002 a predchádzajúcich) žalobca nemohol predložiť, lebo

k ich vedeniu nebol žiadnym právnym predpisom zaviazaný a táto povinnosť bola žalobcovi

zmysle ust. § 37 ods. 2 zákona uložené až rozhodnutím správcu dane

č. /BUK zo dňa 08.06.2004. Z uvedeného pre žalobcu vyplýva, že správca

dane svojim postupom vyžadoval od žalobcu povinností idúce nad rámec jeho zákonných

povinností.

Ďalej žalobca citoval text odôvodnenia zo str. 5 rozhodnutia Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, pracovisko Prešov č. VII/256/1034-12442/2004Bala zo dňa

06.12.2004: „Použitie uvedeného vzorca pri výpočte marže správca dane nedoložiť žiadnym

relevantným dôvodom ani dôkazom o tom, že zo strany daňového subjektu došlo k porušeniu

zákona pri výpočte alebo pri uplatnení dane pri uskutočnených zdaniteľných plneniach alebo

pri určení základu dane.“

Takisto odmietol postup žalovaného, ktorý posúdil postup správcu dane ako opakovanú

daňovú kontrolu v zmysle ust. , a to napriek

ustanoveniu § 15b ods. 3 cit. zákona, ktoré explicitne určuje, že opakovanou daňovou

kontrolou nie je preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkoch. Podľa žalobcu a s odkazom na ust. § 20 a § 30

konanie o opravných prostriedkoch v prejednávanej veci nemohlo byť

ukončené. Preto aj namieta prekročenie lehôt na uskutočnenie daňovej kontroly.

Tiež žalobca v odvolaní namietal, že do dňa podania tohto odvolania nebolo vo veci

kontroly dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie vydané právoplatné rozhodnutie

vo forme predpísanej ust.

Záverom svojho odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd týmto odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 11.07.2007

zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia žalovaného (č. l. 90) zo dňa 24.04.2009 vyplýva, že nesúhlasí

s argumentáciou žalobcu vyjadrenou v odvolaní, ktorá je odlišná od argumentov obsiahnutých

v žalobe.

S argumentom, že žalobca predložil všetky mu dostupné doklady, žalovaný s odkazom

na ust. vyslovil nesúhlas, lebo žalobca svoju povinnosť niesť

dôkazné bremeno zúžil iba na povinnosť vo vzťahu k preukaznosti, správnosti alebo úplnosti

povinných evidencií alebo záznamov ním vedených.

K námietke spochybňujúcej vykonanie opakovanej daňovej kontroly, žalovaný

upozornil, že právoplatné rozhodnutie zo 06.12.2004 o odvolaní malo za následok stav, že daň

z pridanej hodnoty vyrubená nebola. Preto mohla byť vykonaná opakovaná daňová kontrola.

K námietke žalobcu, že ustanovenie malo

byť správcom dane porušené, tak toto ustanovenie uvádza, že ak odvolací orgán preveruje

výsledky daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch alebo

nadriadený orgán v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, tak toto

preverovanie sa nepovažuje za opakovanú daňovú kontrolu. Tiež žalovaný vyslovil svoj

úsudok, že z obsahu námietok žalobcu je zjavné, že toto ustanovenie vníma v úplne iných

súvislostiach, a preto namieta tak, ako namieta, no neúčinne.

K námietke žalobcu o nedodržaní zákonom predpísanej formy platobného výmeru

žalovaný odkázal Najvyšší súd Slovenskej republiky na časť rozhodnutia o odvolaní (strana 5

posledný odsek), kde sa odvolací orgán vysporiadal aj s touto námietkou.

Záverom svojho vyjadrenia žalovaný požiadal o potvrdenie napadnutého rozsudku

krajského súdu ako vecne správneho.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe

postupom podľa a nasl. ustanoveniami Občiansky súdny

poriadok (ďalej v texte rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou (právnym zástupcom účastníka konania) v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1

) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia odvolanie

prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v nenariadil

pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,

pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho

postupom podľa potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne

neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi

krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu

niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich

odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.

Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu je

rozhodnutie daňových orgánov vydaných na základe aplikácie

Zb.

Podľa platí, že ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu

o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok

na použite tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací

orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie

pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Základné podmienky, ktorých splnenie umožňuje správcovi postupovať pri určení dane

podľa pomôcok, sú určené v ust. Medzi ne patrí najmä

nesplnenie niektorej zo zákonných povinností daňovým subjektom v procesu dokazovania

ním uvádzaných skutočností, v dôsledku čoho (príčinná súvislosť) nemožno daňovú

povinnosť správne určiť a daň nie je možné ďalej určiť ani formou daňovej dohody podľa

odseku 5.

Podľa platí, že ak nesplní daňový subjekt

pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností,

v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa

odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom

odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu

dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti

oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti

s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných

záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov

v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí,

záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového

subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Samotnú námietka žalobcu, že krajský súd nedostatočne posúdil zákonné podmienky

určenia daňovej povinnosti na základe pomôcok, nakoľko ďalšie (správcom dane požadované

osobitných záznamov za rok 2002 a predchádzajúcich) žalobca nemohol predložiť, lebo

k ich vedeniu nebol žiadnym právnym predpisom zaviazaný a táto povinnosť bola žalobcovi

zmysle ust. § 37 ods. 2 zákona uložená až neskorším rozhodnutím správcu dane zo dňa

08.06.2004, Najvyšší súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Predovšetkým sa Najvyšší súd

stotožňuje s neskoršou argumentáciou žalovaného, že žalobca svoju povinnosť niesť dôkazné

bremeno uvedenou námietkou nesprávne zúžil iba na povinnosť vo vzťahu k preukaznosti,

správnosti alebo úplnosti povinných evidencií alebo záznamov ním vedených.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 3) totiž pre Najvyšší súd vyplýva,

že žalobca bol správcom dane vyzvaný, aby v lehote 8 dní odo dňa doručenia výzvy

č. 719/320/314-21492/06/Eib zo dňa 20.10.2006 predložil dôkazy preukazujúce predaj

preceneného tovaru, evidenciu jázd motorových vozidiel a tržieb ERP DKP

č. 7194912100231005. Ďalej bol vyzvaný na predloženie inventarizácie záväzkov

a pohľadávok, zmluvy s firmou D. s.r.o., P. a zmluvy o nájme, a taktiež zaradenie

jednotlivých druhov tovarov do skupín. Ďalej zo z obsahu zápisníc o ústnom pojednávaní

č. /Eib zo dňa 09.11.2006 a č. /Eib zo dňa 28.11.2006

vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt z požadovaných dokladov nepredložil doklady

preukazujúce predaj preceneného tovaru. Inventarizáciu záväzkov a pohľadávok k 31.12.2001

ak 31.12.2002 doručil daňový subjekt na daňový úrad až dňa 16.01.2007, teda po lehote

určenej vo výzve. Preto základným problémom pre žalobcu v daňovej kontrole (a následne

aj v daňovom konaní) bolo preukázanie konkrétnych podmienok, za ktorých sa mal

uskutočniť predaj preceneného tovaru.

Na tomto mieste Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou zdôrazňuje, že na určenie

dane podľa pomôcok v zmysle je nutné nazerať

ako na osobitný sankčný prostriedok postihujúci daňové subjekty, ku ktorému sa môže

správca dane uchýliť iba vtedy, ak daňový subjekt v rámci procesu dokazovania je natoľko

pasívny, že si nesplnil v spojení s dokazovaním niektorú zo svojich daňových povinností.

Podľa hore cit. znenia daňový subjekt preukazuje

všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť účtovnej evidencie v zmysle hore uvedenej zásady verného

zobrazenia.

Najvyšší súd v tejto otázke predovšetkým poukazuje na svoju predchádzajúcu

judikatúru (napríklad rozhodnutie sp. zn. 1Sž-o-KS 125/2004), kde jednoznačne vyzdvihol

úlohu dôkazného bremena žalobcu.

Za situácie, keď sa žalobca vyjadril, že pri predaji tovaru používa priemernú obchodnú

prirážku vo výške 10 %, avšak pri kontrole nadobúdacích dokladov a dokladov

z elektronickej registračnej pokladnice daňového subjektu vychádza výška obchodnej

prirážky v priemere 20 % a sám daňový subjekt deklaroval napríklad v inventúrnom súpise

tovaru k 31.12.2002 výšku obchodnej prirážky vo výške 21 %, tzn. že žalovaný mal

spochybnenú hodnovernosť a úplnosť účtovnej evidencie žalobcu v tom, že nespĺňa zásadu

verného a pravdivého zobrazenia, potom žalobca bol povinný v zmysle s hore cit. § 29 ods. 8

navrhnúť dôkazy na preukázanie hodnovernosti svojich tvrdení

o správnosti výšky tržieb dosiahnutých žalobcom v kontrolovanom období.

Preto správne pristúpil správca dane k výpočtu skutočnej obchodnej marže a preto

ani námietka žalobcu nie je dôvodná.

K ďalšej námietke, pri ktorej sa žalobca odvolával na text odôvodnenia zo str. 5

rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Prešov č. VII/256/1034-

12442/2004Bala zo dňa 06.12.2004, Najvyšší súd uvádza, že žalobca nepreukázal relevanciu

tohto textu z toku 2004 k preskúmavanému rozhodnutiu z roku 2007. Navyše žalovaný

sa s touto námietkou dostatočne zaoberal v svojom odôvodnení (str. 4).

Takisto pri námietke žalobcu, že nemohlo ísť o opakovanú daňovú kontrolu v zmysle

ust. , sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou

žalovaného (str. 5), ktorú si aj osvojil krajský súd. Preto sa ani Najvyšší súd nezaoberal

súvisiacou námietkou žalobcu, že malo dôjsť k prekročeniu lehôt na uskutočnenie daňovej

kontroly.

K poslednej námietke žalobcu, že do dňa podania tohto odvolania nebolo vo veci

kontroly dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie vydané právoplatné rozhodnutie

vo forme predpísanej ust. opätovne Najvyšší súd

poukazuje na závery žalovaného (str. 5), ktoré si osvojil aj krajský súd.

Na základe uvedených právnych záverov správne postupoval správca dane, ak po zistení

objektívnej nemožnosti odstrániť nezrovnalosti pri analýze správnosti dane z pridanej

hodnoty na výstupe v kontrolovanom období (nepredloženie požadovaných dokladov, ktoré

by preukazovali predaj tovaru za znížené ceny by vývoj daňovej kontroly viedol k vyvolaniu

stavu dôkaznej núdze) pristúpil k určeniu daňovej straty z príjmov na základe pomôcok

v zmysle Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje to,

že aj počas daňovej kontroly má daňový subjekt v zmysle § 15 ods. 5 písm. c) a e)

zaručené právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným správcom dane

ako aj navrhovať dôkazné prostriedky a žiadať ich vykonanie. Ak si však toto právo neuplatní

a zavinene, čo i len z nedbanlivosti, marí úlohu správcu dane pri výkone jeho pôsobnosti,

potom inštitút určenia dane na základe pomôcok, ako už bolo viac krát v judikatúre

Najvyššieho súdu spomenuté, je nutné chápať nielen ako oprávnenie správcu dane ale aj

ako preventívnu sankciu voči daňovému subjektu na zabezpečenie aktívnej súčinnosti

pri správe daní.

Ustanovenie završuje sankčný charakter určenia dane

podľa pomôcok, lebo odvolaciemu orgánu neumožňuje skúmať meritum daňovej veci

ale naopak, predmetom skúmania je iba zákonnosť postupu správcu dane. Pokiaľ daňový

odvolací orgán zistí, že zákonné podmienky na použitie tohto postupu boli dodržané, je

povinný odvolanie zamietnuť. Tak aj správne žalovaný urobil.

Za takto zisteného skutkového a právneho stavu nevzniklo žalobcovi právo na zrušenie

rozhodnutia správcu dane, ktoré v svojej žalobe napadol.

Na základe citovaných skutkových zistení, prijatých právnych záverov a s prihliadnutím

na hore uvedenú judikatúru (napríklad rozhodnutie sp. zn. 1Sž-o-KS 125/2004) Najvyšší súd

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú

náhradu trov tohto konania.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho

zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava povinnosti zaplatiť daň

z pridanej hodnoty je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade

s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 13. apríla 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová