Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-37C/47/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Martina Zahorčáka v spore žalobkyne: INTRADE DEVELOPMENT, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 1711/73, IČO: 35 978 872, zast. PRO iURE - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 32, IČO: 36 869 830, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Tr. A. XX/X, B., IČO: 00691135, o náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku -465 zo dňa 5.10.2023 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I.) a žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 13.023.000,- € spolu s prísl. (úrokmi z omeškania), titulom náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na tom skutkovom základe, že je vlastníčkou pozemkov: parc. č. 7085/128 o výmere 3.567 m2, zapísanej na LV č. XXXXX v kat. území Košice - Severné mesto a parcely č. 7085/126 o výmere 3.329 m2 zapísanej na LV č. XXXXX v kat. území B. - A. C., ktoré kúpila za účelom výstavby ubytovacích zariadení (internátov) pre študentov v čase, kedy platný Územný plán hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice (ďalej tiež len „územný plán“) umožňoval na týchto pozemkoch stavať okrem iného aj internáty, pričom žalobkyňa zvažovala dve alternatívy výstavby, a to: 1/ výstavbu výlučne internátov spolu s parkovacími miestami a občianskou vybavenosťou, ktorý projekt bol realizovateľný v zmysle vtedajšieho územného plánu mesta a 2/ výstavbu internátov a štartovacích bytov s parkovacími miestami a občianskou vybavenosťou, ktorú alternatívu však platný územný plán neumožňoval. Žalobkyňa vyvinula voči žalovanému aktivitu na zmenu územného plánu v zmysle ňou uvažovanej 2. alternatívy výstavby internátov aj bytov na zakúpených pozemkoch, s ktorou výstavbou však nesúhlasili niektorí jednotlivci - občania mesta Košice, ktorí zorganizovali petíciu proti plánovanej výstavbe a následne komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným ustála s tým, že k želanej zmene územného plánu, ktorá by umožňovala výstavbu bytov na pozemkoch, nakoniec nedošlo, z uvedeného dôvodu sa žalobkyňa zamerala na alternatívu výstavby výlučne internátov s parkovacími miestami a občianskou vybavenosťou. Dňa 10.2.2014 schválilo mesto Košice uznesením Územný plán hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice, zmeny a doplnky 2013, č. 86-94, ktorým sa zmenilo pôvodné funkčné využitie pozemkov „občianska vybavenosť“ na nové funkčné využitie:

„športovo-rekreačné vyššie vybavenie“. Následkom tohto rozhodnutia žalovaného je súčasný stav, kedy nie je možné realizovať ani jednu z alternatív výstavby, teda už ani výstavbu internátov, za účelom ktorej žalobkyňa pozemky kúpila. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný zmenil územný plán obce dňa 10.2.2014 bez jej súhlasu ako vlastníka pozemkov a v rozpore so zákonom, pričom porušil procesné predpisy, nakoľko v lokalite Podhradová neboli naplnené predpoklady na aktualizáciu územného plánu v zmysle o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Podľa žalobkyne jediným do úvahy prichádzajúcim dôvodom na zmenu územného plánu v tejto lokalite je zmena územno-technických, hospodárskych a sociálnych predpokladov v danom území, ktorá absentovala. Žalobkyňa namietala porušenie právnych predpisov v procese prerokovania a schvaľovania zmeny územného plánu zo strany žalovaného, ktorý podľa nej: i) postupoval v rozpore ust. pri prerokovaní návrhu, keď stanovil termín (prvého) prerokovania návrhu na deň 18.12.2013, hoci najskorší možný termín bol 13.1.2014, vychádzajúc z dátumu zverejnenia termínu prerokovania návrhu zmeny územného plánu oznámením na úradnej tabuli Magistrátu mesta Košice dňa 5.12.2013 a na webovej stránke mesta dňa 13.12.2013, pričom medzi dňom zverejnenia oznamu a dňom prerokovania návrhu (18.12.2013) uplynulo iba 13 dní, resp. 4 dni, z toho iba 2 dni pracovné, čo sú neprimerane krátke lehoty; žalovaný takýmto postupom zmaril žalobkyni a aj širokej verejnosti možnosť účasť na prerokovaní návrhu, ii) dňa 23.1.2014 žalovaný požiadal Okresný úrad, odbor výstavby a bytovej politiky, o preskúmanie procesu obstarávania územného plánu, zmeny a doplnky 2013, č. 86-94, ktorý postup je v rozpore so zákonom, nakoľko predloženiu návrhu zmeny územného plánu Okresnému úradu, odboru výstavby a bytovej politiky, musí predchádzať opätovné prerokovanie pripomienok, iii) v procese vyhodnotenia stanovísk a pripomienok jednotlivých subjektov žalovaný mnohé z pripomienok vecného charakteru vyhodnotil iba vyjadrením „vzaté na vedomie“, z ktorého nie je zrejmé, či sa daná pripomienka akceptuje alebo neakceptuje; pritom v zmysle metodického usmernenia Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 2008/8061/65439 zo dňa 7.11.2008 sa takéto vyjadrenie môže použiť iba v prípade pripomienky majúcej charakter doplňujúcej informácie. Podľa tvrdení žalobkyne následkom namietaných pochybení zo strany žalovaného v procese zmeny územného plánu je neplatnosť schválenia zmien územného plánu v zmysle a žalovaný uvedeným postupom zasiahol do jej vlastníckeho práva garantovaného SR, ako aj do práva na pokojné užívanie majetku garantovaného Protokolu, porušil zákaz diskriminácie z dôvodu majetku podľa Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a zasiahol do jej legitímneho očakávania, keďže pozemky nadobudla v čase, kedy účel funkčného využitia dotknutého územia „občianskej vybavenosti“ umožňoval realizovať jej podnikateľský zámer - výstavbu ubytovacích zariadení pre študentov, ktorý v dôsledku zmeny územného plánu bol zmarený, čím žalobkyni vznikla skutočná škoda spočívajúca v znížení hodnoty pozemkov v dôsledku zmeny ich funkčného využitia, ako aj ušlý zisk v dôsledku nezrealizovania investičného zámeru. Výšku skutočnej škody a ušlého zisku spôsobenej nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím žalovaného žalobkyňa vyčíslila v sume 13.023.000,- €, určenej na základe odborného odhadu odborníkov z príslušných oblastí, vychádzajúc z plánu výstavby internátov dovoľovanej v danom čase platnou územno-plánovacou dokumentáciou, ktoré žalobkyňa mienila vybudovať na ploche cca 18.619 m2, zahŕňajúcej 416 internátnych izieb s kapacitou 1.358 postelí, približne 1.552 m2 prenajímateľnej plochy určenej pre maloobchod, resp. pre občiansku vybavenosť a cca 194 parkovacích miest, keď v zmysle vypracovaného biznis plánu odhadované investície predstavovali cca 15,5 milióna € a odhadovaný zisk, ktorý mal byť dosiahnutý, bol vyčíslený v sume cca 13 mil. €. Žalobkyňa listom zo dňa 3.2.2017, doručeným primátorovi mesta Košice dňa 6.2.2017, požiadala o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy mesta Košice, na túto žiadosť však žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval.

3. Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení a 4 a , , a , , , a , , a , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2013 do 30.6.2023 (ďalej len „“), a , , , , o obecnom zriadení v znení účinnom od 1.1.2013 do 14.6.2014 (ďalej len „“), a , a , , až 5, , , , , a o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 1.12.2013 do 31.12.2014 (ďalej tiež len „stavebný zákon“), ust. o prokuratúre v znení účinnom od 1.7.2016 do 24.5.2018, (ďalej len „

Z.z.“), , a (ďalej len „“) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju napadnutým rozsudkom zamietol. 3.1. V súlade s ust. v rozhodnutí vyšiel z nesporných tvrdení žalobkyne, že je vlastníčkou pozemku parc. č. 7085/128 o výmere 3.567 m2 v kat. území Košice - Severné mesto, evidovanej na LV č. XXXXX, ktorý nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 30.4.2008 so spoločnosťou EDYPLUS s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 36 258 881, ako aj pozemku parc. č. 7085/126 o výmere 3.329 m2 v kat. území Košice - Severné mesto, evidovanej na LV č. XXXXX, ktorý nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26.3.2007 s Univerzitou veterinárskeho lekárstva v Košiciach, so sídlom Komenského 73, Košice, IČO: 397 474 (ďalej tiež len „UVL v Košiciach“). Podľa článku II. bod 2.3. kúpnej zmluvy zo dňa 26.3.2007 uzavretej medzi žalobkyňou a UVL v Košiciach: „Kupujúci nadobúda nehnuteľnosť za účelom realizácie výstavby na nehnuteľnosti a jej zastavania v súlade s územným plánom mesta Košice a s prípadnou ďalšou záväznou územnoplánovacou dokumentáciou vzťahujúcou sa na nehnuteľnosť, najmä však za účelom výstavby ubytovacích zariadení (internátov) pre študentov“. Podľa tvrdení žalobkyne jej podnikateľský zámer bol tiež dôvodom uzavretia Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o kúpe nehnuteľností, ktorú ako kupujúca uzavrela dňa 26.3.2007 s UVL v Košiciach ako predávajúcim a jej predmetom boli ďalšie pozemky vo vlastníctve UVL v Košiciach: parcely č. 7085/130, 7085/129, 7085/131 - diel 3, 7085/131 - diel 4, 7085/131 - diel 5, zapísané na LV č. XXXX v kat. území Košice - Severné mesto, ku ktorým mala nadobudnúť vlastnícke právo „za účelom realizácie výstavby na nehnuteľnostiach, alebo príslušnej z nich, a ich zastavania v súlade s územným plánom mesta Košice a s prípadnou ďalšou záväznou územnoplánovacou dokumentáciou vzťahujúcou sa na nehnuteľnosti, najmä však za účelom výstavby ubytovacích zariadení (internátov) pre študentov“ (čl. II. bod 2.2 Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o kúpe nehnuteľností zo dňa 26.3.2007, v spise na č. l. 33). 3.2. Taktiež v konaní nebolo sporné, že podnikateľský zámer žalobkyne sa stretol s nesúhlasom občanov Mesta Košice vyjadreným aj formou petície, ktorú predložili dňa 30.6.2008 príslušnému Obvodnému úradu životného prostredia spolu s podpísanými petičnými hárkami. 3.3. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že v decembri 2013 začal proces zmeny územného plánu, a to zverejnením Oznámenia o začatí obstarávania Územného plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice, Zmeny a doplnky 2013, č. 86 - 94, ktoré (zverejnenie) bolo vykonané vyvesením Oznámenia na úradnej tabuli mesta Košice dňa 5.12.2013 (zvesené dňa 7.1.2014), ako aj na webovej stránke mesta dňa 6.12.2013. Mesto Košice súčasne v rámci prerokovania návrhu zmeny územného plánu požiadalo dotknuté orgány, príslušné orgány obce a dotknuté právnické osoby o vyjadrenie k územnoplánovacej dokumentácii, nasledovalo verejné prerokovanie zmien a doplnkov územného plánu dňa 18.12.2013 a opätovné prerokovanie pripomienok v dňoch 29.1.2014 a 30.1.2014. Následne Okresný úrad Košice, odbor výstavby a bytovej politiky, preskúmal celú dokumentáciu vrátane procesu obstarávania a dňa 6.2.2014 vydal súhlasné stanovisko s návrhom dotknutých zmien a doplnkov. Dňa 10.2.2014 bolo uznesením mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 890 prijatým na jeho XXIII. rokovaní schválené všeobecné záväzné nariadenie mesta Košice č. 39 (ďalej tiež len „VZN mesta Košice č. 39“), ktorým bola vyhlásená záväzná časť Územného plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice, v znení doplnku „Územný plán HSA Košice, Zmeny a doplnky 2013 č. 86 - 94“, ktorý nadobudol účinnosť dňa 5.3.2014. Žalobkyňa podala voči právoplatnému VZN č. 39 podnet na podanie protestu prokurátora v zmysle príslušných ustanovení o prokuratúre. Listom zo dňa 20.7.2016 označeným vo veci: „Žiadosť o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu - ďalší podnet na podanie protestu prokurátora“ (v spise na č.l. 371), požiadala Krajskú prokuratúru v Košiciach o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu na podanie protestu prokurátora zo dňa 10.6.2016 D. E., č. Kd 68/16/8800-10 proti uvedenému uzneseniu. Krajská prokuratúra v Košiciach listom zo dňa 10.6.2016 označeným vo veci „Podnet - vyrozumenie“ (č.l. 369) oznámila žalobkyni, že vo veci jej podnetu neboli zistené žiadne skutočnosti odôvodňujúce postup prokurátora podľa a zákona prokuratúre, z ktorého dôvodu podnet odložila. Krajská prokuratúra v Košiciach dospela k záveru, že mesto Košice ako orgán územného plánovania transparentným spôsobom dalo na vedomie termín prerokovania návrhu, všetky vecné pripomienky boli vyhodnotené, orgán územného plánovania formuláciu „vzaté na vedomie“ použil nie pri vecných pripomienkach, ale len pri vyjadreniach a konštatáciách subjektov vyjadrujúcich sa k návrhu. K námietke žalobkyne o nedôvodnosti zmeny územného plánu a nerešpektovania jej plánov ako vlastníka dotknutého pozemku Krajská prokuratúra v Košiciach uviedla, že „V danom prípade je zrejmé, že zámer vlastníka pozemkov na zmenu na využitie územia na bytovú výstavbu nebol akceptovaný a skutočnosť, že deklaroval, že tam takúto výstavbu uskutočniť mieni ešte nemôže zakladať jeho legálne očakávania, že aj v zákonom stanovenom

procese zmeny akceptované budú. V danom prípade ani nedošlo v podstate k nijakej zmene využitia predmetného územia, len k premietnutiu skutkového stavu pozemku do územného plánu“. Žalobkyňa podala podnet na preskúmanie postupu Krajskej prokuratúry v Košiciach pri vybavení jej podnetu zo dňa 8.2.2016, na ktorý Generálna prokuratúra SR reagovala listom zo dňa 18.1.2017 (č.l. 367), v ktorom o.i. konštatovala, že „územný plán bol prijatý v súlade so zákonom, keďže všetky formálno- procesné náležitosti jeho procesu zverejňovania a schvaľovania boli v zmysle o obecnom zriadení splnené a dodržané a takisto v súlade so stavebným zákonom možno vyhodnotiť aj jeho proces prípravy na schválenie, keďže zo spisu bolo zistené, že územný plán bol prerokovaný aj s obyvateľmi obce a vlastníkmi dotknutých pozemkov, ktorí predostreli svoje pripomienky k navrhovanému územnému plánu. Orgán územného plánovania zohľadnil pripomienky vlastníkov pozemkov a obyvateľov a odporučil prijatie navrhovaného uznesenia“. Generálna prokuratúra SR za pochybenie v procesnom postupe mesta Košice ako orgánu územného plánovania považovala nerešpektovanie ust. stavebného zákona, keďže záväzné časti schváleného územného plánu neboli zverejnené po dobu 30 dní vyvesením na úradnej tabuli, ale iba 15 dní, pričom poukázala na to, že na túto nezákonnosť už reagovala Krajská prokuratúra Košice podaním upozornenia prokurátora. 3.4. Súd konštatoval, že predpokladmi vzniku zodpovednosti obce za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu územnej samosprávy alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy sú: 1) nezákonné rozhodnutie orgánu územnej samosprávy vydané pri výkone samosprávy alebo jeho nesprávny úradný postup pri výkone samosprávy, 2) existencia škody a 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu územnej samosprávy vydaným pri výkone samosprávy alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy a škodou, že nedefinuje pojem nezákonného rozhodnutia a vo všeobecnosti ide o rozhodnutie, ktoré nie je v súlade s platným právom, resp. so záväzkami vyplývajúcimi z platných medzinárodných zmlúv, že nesúlad s platným právom nespočíva len v rozpore s hmotnoprávnymi predpismi, ale znamená taktiež aj nedodržanie formálno-právnych ustanovení procesných predpisov a že otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie sa posudzuje vždy podľa okolností konkrétneho prípadu. V prípade zodpovednosti obcí za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu územnej samosprávy alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť, ktorej sa obec nemôže zbaviť, preto pri posudzovaní uplatňovaného práva na náhradu škody je otázka zavinenia bez právneho významu. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy je založená na rovnakých princípoch ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pojem „výkon samosprávy“ nie je v definovaný; výkonom samosprávy sa obvykle rozumie forma činnosti právne aprobovaných samosprávnych subjektov správy verejných záležitostí, ktorej poslaním je realizácia vlastnej samosprávnej právomoci. Pokiaľ ide o výkon územnej samosprávy zo strany obcí, podľa obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická alebo fyzická osoba. 3.5. V danom prípade z predloženej dokumentácie súd nezistil, aby v procese prijímania zmeny územného plánu došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle stavebného zákona, alebo aby žalovaný porušil zákonom stanovené povinnosti tak, ako to tvrdila žalobkyňa. Žalovaný v rámci výkonu samosprávnej funkcie uloženej mu a stavebným zákonom v danom prípade prijal zmenu územného plánu, ktorá sa týkala celkovo 8 lokalít v rôznych mestských častiach, a nie iba lokality, v ktorej sa nachádzajú pozemky žalobkyne. Návrh zmeny územného plánu v dotknutej lokalite vyplynul z podnetov občanov mesta, ktorí prostredníctvom petície vyjadrili svoj nesúhlas s výstavbou internátov na ploche športových ihrísk, ďalej z negatívneho stanoviska mestskej časti Košice - Sever voči plánovanej výstavbe a z potreby športovo-rekreačných plôch, čo naznačuje, že žalovaný nekonal svojvoľne pri realizácii svojich práv. V zmysle stavebného zákona obec zodpovedá za rozvoj svojho regiónu tým, že obstaráva, spracováva a používa územný plán. Územný plán reaguje a rešpektuje mnohé zákonitosti, ktorými mesto mieni uplatňovať, resp. presadzovať svoju predstavu, akým spôsobom sa má rozvíjať po stavebnej stránke a využívať územia katastra obce. Územný plán obce má uspokojovať základné životné potreby občanov mesta a prispievať k funkčnému využitiu území v katastrálnom území mesta a je akýmsi dokumentom, ktorý vzniká ako výsledok spoločenskej dohody o využívaní konkrétneho územia; vychádza z koncepcie územného rozvoja mesta a tým, že obsahuje textovú časť, ktorá nie je záväzná, záväznú textovú časť, grafickú smernú časť a grafickú záväznú časť, vlastne vytvára regulatívy, v ktorých určuje limity, príkazy a zásady pre využívanie toho ktorého územia. To, že obec má oprávnenie ako samosprávna jednotka rozhodovať

o územnom pláne obce, vyplýva z jej postavenia podľa o majetku obcí, pričom stavebný zákon doslova určuje povinnosť obcí raz za 4 roky preskúmať aktuálnosť územného plánu. 3.6. Súd poukázal na to, že v zmysle územný plán obce a jeho záväzná časť je vyhlasovaná normatívnym právnym aktom formou VZN, ktorý po nadobudnutí účinnosti je považovaný za právny predpis a pokiaľ zmena územného plánu žalovaného mesta prijatá v roku 2014 bola vyhlásená všeobecne záväzným nariadením obce, mohol sa dotknutý vlastník nehnuteľnosti podľa platnej právnej úpravy domáhať ochrany prostredníctvom orgánov prokuratúry v zmysle a podať podnet na podanie protestu prokurátora voči právoplatnému VZN. V danom prípade žalobkyňa toto právo využila a požiadala prokurátora o podanie protestu proti prijatému VZN mesta Košice, ktorým došlo k zmene územného plánu v jej neprospech, resp. ktorým sa zmenil účel využitia jej pozemkov, pričom jej podnet bol Krajskou prokuratúrou v Košiciach ako aj Generálnou prokuratúrou SR vyhodnotený ako nedôvodný a postup žalovaného mesta bol posúdený ako zákonný so záverom, že všetky formálno-procesné náležitosti procesu prípravy, zverejňovania a schvaľovania zmeny územného plánu v zmysle stavebného zákona boli splnené a dodržané, územný plán bol prerokovaný aj s obyvateľmi obce a vlastníkmi dotknutých pozemkov. Nebolo teda vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by zrušilo napádané VZN mesta Košice tak, ako to ukladá a súdnou cestou, a preto podľa názoru súdu sa nemožno úspešne domáhať nároku na náhradu škody podľa 3.7. Súd prvej inštancie konštatoval, že územný plán prijatý vo forme VZN mesta Košice č. 39 je potrebné považovať za platný, účinný a zákonným postupom prijatý právny predpis, pričom preskúmavanie právnych aktov nepatrí do právomoci všeobecného súdu v civilnom konaní, pokiaľ sa rozhoduje o právach a povinnostiach občanov v súvislosti s právnymi predpismi a právnymi aktmi. Zastával názor, že nemá právomoc preskúmavať VZN obce z hľadiska toho, či prípadne v procese jeho prijímania došlo k porušeniu ustanovení stavebného zákona. 3.8. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je splnený už prvý základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle , ktorým je vydanie nezákonného rozhodnutia alebo preukázanie nesprávneho úradného postupu, ktoré by boli zrušené správnym súdom. Z týchto dôvodov žalobu posúdil ako nedôvodnú a napadnutým rozsudkom ju zamietol. 3.9. Nestotožnil sa s argumentmi žalobkyne, že žalovaný svojím postupom zasiahol do jej vlastníckeho práva garantovaného SR, ku ktorým poukázal na právny názor vyjadrený v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. -6, v zmysle ktorého územný plán obce, zahŕňajúci aj využitie pozemku vo vlastníctve navrhovateľa, nemožno považovať za nútené obmedzenie alebo dokonca za vyvlastnenie vlastníckeho práva, keď ústavný súd uviedol: „…uznesenie orgánu územnej samosprávy (obecného zastupiteľstva), ktorým bol schválený územný plán obce, nemožno považovať za rozhodnutie takého druhu a takých účinkov, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd navrhovateľa. Právo navrhovateľa podľa opísaným konaním nemožno porušiť. Schválený územný plán nie je rozhodnutím spôsobujúcim zmenu vlastníctva alebo akýmkoľvek spôsobom dotýkajúcim sa vlastníctva navrhovateľa. Až prípadným budúcim územným rozhodnutím (niektorým z nich) stavebného úradu a jemu predchádzajúcim rozhodnutím o vyvlastnení pozemku navrhovateľa by bolo možné porušiť aj ustanovenie “. Najvyšší správny súd ČR v uznesení sp. zn. konštatoval, že „zásah územnoplánovacej činnosti do vlastníckeho práva tých, ktorých nehnuteľnosti tomuto nástroju právnej regulácie podliehajú, je významný, ale nepriamy“. Územný plán teda nie je formou vyvlastnenia, ani núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. SR. Územný plán obce, presnejšie jeho záväzná časť, je schvaľovaný všeobecne záväzným nariadením, t.j. vo forme právneho predpisu. Povinnosť rešpektovať územný plán vyplýva zo stavebného zákona, prostredníctvom ktorého územný plán určuje práva a povinnosti vlastníka a tým určuje zákonný obsah (rozsah) vlastníckeho práva, t.j. jeho zákonné medze. Na druhej strane vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa SR predstavujú obmedzenie alebo odňatie zákonom vymedzeného obsahu vlastníckeho práva, ktoré sa realizujú vo forme individuálneho právneho aktu (napr. rozhodnutím okresného úradu o vyvlastnení). Schválením územného plánu sa určuje zákonný obsah (rozsah) vlastníckeho práva, kým v prípade vyvlastnenia sa mení nositeľ vlastníckeho práva (obsah sa nemení) a v prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva sa obmedzuje zákonný obsah vlastníckeho práva (ktorý už bol určený zákonom a sprostredkovane aj územným plánom). 3.10. Ako nedôvodnú súd prvej inštancie posúdil i námietku žalobkyne, že postupom žalovaného došlo k zásahu do jej legitímnych očakávaní. Podľa názoru súdu žalovaný nemohol porušiť legitímne očakávania, keďže žalobkyňa na predmetných pozemkoch mohla realizovať výstavbu internátov

kedykoľvek od nadobudnutia vlastníckeho práva, t.j. od roku 2007, resp. 2008 z hľadiska vtedy platného územného plánu a mala na to dostatok času, keďže ku schváleniu zmeny územného plánu došlo až v roku 2014. Žalobkyňa však bola nečinná, pričom v konaní ani netvrdila a nepreukázala, že by v nasledujúcom období po nadobudnutí pozemkov (5 rokov), požiadala o stavebné povolenie na výstavbu internátov, zabezpečila potrebnú dokumentáciu, resp. vyvinula akúkoľvek činnosť smerujúcu k získaniu stavebného povolenia na výstavbu internátov, ktorú v tom čase platný územný plán umožňoval. V prejednávanej veci sa nejedná ani o prípad, že by v priebehu stavebného konania došlo k náhlej a neočakávanej zmene pravidiel, resp. že by žalobkyňa v dôsledku zmeny územného plánu bola konfrontovaná s právnou neistotou a nepredvídateľnou situáciou. Súd pripomenul, že podnikateľský zámer žalobkyne sa od začiatku stretol s nesúhlasom občanov mesta vyjadreným formou petície a akcentoval v tejto súvislosti právo verejnosti ovplyvňovať proces územného rozvoja obce, v snahe dosiahnuť taký jeho rozvoj, ktorý zabezpečí trvalo udržateľný spôsob uspokojenia základných životných potrieb jej obyvateľov. Z tohto hľadiska, ak žalovaný pri aktualizácii územného plánu zohľadnil námietky občanov, o ktorých žalobkyňa mala vedomosť, nemožno konštatovať, že by zmena územného plánu v časti týkajúcej sa pozemkov žalobkyne, bola neočakávaná, nepredvídateľná a náhla, t.j. aby porušila jej legitímne očakávania. 3.11. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobkyňa bola v konaní neúspešná v plnom rozsahu a preto nemá nárok na náhradu trov konania a úspešnému žalovanému v konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli.

4. Rozsudok napadla žalobkyňa včas podaným odvolaním, v ktorom uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. , , a , namietajúc, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 4.1. V prvom rade súdu vytýkala, že odmietol vykonať ňou navrhnutý dôkaz nariadením znaleckého dokazovania z príslušného odboru za účelom zistenia presnej výšky škody, resp. primeranej náhrady, keďže túto sumu ona určila iba na základe odborného odhadu v spolupráci s odborníkmi z príslušných oblastí oceňovania stavieb a investícií. Súd neakceptoval ani jej návrh na rozhodnutie sporu medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. , ktorý postup je v sporoch o náhradu škody bežný vzhľadom na účelnosť a hospodárnosť, čím podľa žalobkyne je naplnený odvolací dôvod podľa . 4.2. K odvolaciemu dôvodu podľa namietala nevysporiadanie sa s jej argumentáciou, že v zmysle v spojení (ďalej tiež len „ObZ“) je právnickou osobou so zahraničnou majetkovou účasťou, a teda jej majetok môže byť v Slovenskej republike vyvlastnený a vlastnícke právo môže byť obmedzené len na základe zákona a vo verejnom záujme, ktorý nemožno uspokojiť inak. Táto povinnosť nebola dodržaná a v rozpore s ust. došlo k obmedzeniu jej vlastníckeho práva, ako investora so zahraničnou účasťou. 4.3. V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa žalobkyňa namietala nesprávnosť viacerých skutkových zistení súdu, že: (i) nedošlo k procesným porušeniam žalovaného v postupe obstarania a prerokovania zmien a doplnkov Územného plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice, Zmeny a doplnky 2013, č. 86 – 94, (ii) boli splnené predpoklady na aktualizáciu územného plánu v lokalite Podhradová v zmysle stavebného , (iii) nedošlo k zásahu do jej legitímnych očakávaní a že (iv) v období nasledujúcom po petícii občanov trvajúcom 5 rokov bola nečinná. 4.4. V kontexte odvolacieho dôvodu podľa namietala, že: (i) súd nesprávne posúdil, že v rámci rozhodovania o škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu územnej samosprávy nemá právomoc ako predbežnú otázku posúdiť, či v procese obstarávania územnoplánovacej dokumentácie predchádzajúcom schváleniu územného plánu došlo k porušeniu ustanovení stavebného zákona, nakoľko podľa súdu ide o normotvornú činnosť orgánu územnej samosprávy a proces prijímania VZN obce. Nesúhlasila so záverom, že nedošlo v danom prípade k splneniu prvého základného predpokladu, a to vydaniu nezákonného rozhodnutia ani k nesprávnemu úradnému postupu, ktoré by boli zrušené správnym súdom. V tejto súvislosti poukázala na znenie ust. , ktoré citovala, podľa ktorého „zrušenie“ je predpokladom iba pri zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, t.j. rozhodnutie musí byť zrušené. „Zrušenie“ však nie je predpokladom pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu územnej samosprávy. Takýto predpoklad nevyplýva z ust. zákona

č. , ktoré nesprávny úradný postup orgánu územnej samosprávy upravuje a nevyplýva ani z , ktoré upravuje nesprávny úradný postup pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Za nesprávne považovala taktiež (ii) posúdenie súdu, že zmenou územného plánu v lokalite Podhradová (zameranou priamo na zmarenie jej investície) nemôže dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva garantovaného SR, resp. do práva na podnikanie. V danom prípade podľa žalobkyne nešlo o stav, že územný plán vlastníka obmedzoval a ten s tým nesúhlasí, avšak išlo o priame a zámerné využitie (až zneužitie) inštitútu zmeny územného plánu, ktorej cieľom bolo zmariť realizáciu jej investičného zámeru za účelom uspokojenia časti obyvateľov, ktorí mali obavy z narušenia ich štandardu bývania (pripomienky a obavy uvedené v petícií boli nepochybne riešiteľné v rámci územného konania alebo stavebného konania), čím došlo k zásahu do možnosti využitia jej pozemkov, s ktorou ako investor počítala. V prípade ňou namietaných porušení pri postupe obstarania a prerokovania stavebný zákon výslovne uvádza, že taký návrh územného plánu nemožno schváliť a pokiaľ by prišlo k schváleniu napriek takémuto rozporu, je schválenie územného plánu neplatné. Tvrdila, že žalovaný porušil zákon pri postupe obstarania a prerokovania zmeny územného plánu, a teda v zmysle stavebného zákona je schválenie územného plánu v celom rozsahu neplatné. Nesúhlasila preto so záverom súdu, že územný plán vo forme VZN mesta Košice je potrebné považovať za platný, účinný a zákonným postupom prijatý právny predpis. 4.5. Vytýkala súdu prvej inštancie, že nezistil ňou namietané procesné porušenia zo strany žalovaného, ktorý v procese obstarávania, oznámenia a prerokovania návrhu zmien a doplnkov územného plánu, ako aj v procese vyhodnotenia stanovísk a prerokovania pripomienok jednotlivých dotknutých subjektov a právnických osôb konal v rozpore so stavebným zákonom. Citovala relevantné ustanovenia stavebného zákona v znení účinnom od 1.12.2013 do 31.12.2014 ( a až , , , ), ktoré podľa jej názoru žalovaný nerešpektoval a poukázala tiež na metodické usmernenie Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. MVRR SR 2008/8061/65439 zo dňa 7.11.2008, ako aj na súvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. zo dňa 25.1.2012). Tvrdila, že žalovaný ju ako vlastníka dotknutého pozemku nepožiadal o vyjadrenie k územnoplánovacej dokumentácii, hoci mu taká povinnosť výslovne vyplýva z ust. a stavebného zákona. Následkom uvedených procesných pochybení zo strany žalovaného je neplatnosť schválenia zmien územného plánu ( stavebného zákona). Zastávala názor, že to, či došlo k uvedeným porušeniam pri postupe orgánu územnej samosprávy, môže v rámci posúdenia predbežnej otázky posúdiť aj všeobecný súd, ktorý rozhoduje o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu územnej samosprávy. 4.6. Zdôraznila potrebu rozlišovať medzi obstarávaním a schvaľovaním územnoplánovacej dokumentácie a tiež medzi obstarávacím orgánmi a schvaľovacími orgánmi. Tieto odlišné procesy sú v stavebnom zákone dôrazne rozlíšené a oddelené tiež systematicky samotnými oddielmi. Uviedla, že napáda porušenie žalovaného pri obstaraní zmien územného plánu, pričom poukázala na ust. stavebného zákona, podľa ktorého návrh územného plánu, ktorého obsah nie je v súlade so záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie vyššieho stupňa alebo s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo ktorého postup obstarania a prerokovania nie je v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemožno schváliť a pokiaľ by prišlo k schváleniu napriek takémuto rozporu, schválenie je v celom rozsahu neplatné. Neplatnosť schválenia je automatický zákonný následok nesprávneho úradného postupu pri obstaraní územnoplánovacej dokumentácie. Zdôraznila, že nežiadala, aby súd posúdil schvaľovací proces ani samotné schválenie a ani samotné VZN obce, ale žiadala iba, aby súd ako predbežnú otázku posúdil proces obstarania zmeny územnoplánovacej dokumentácie plánu a dodržanie ustanovení 4. oddielu ( až a stavebného zákona). Posúdenie dodržania povinností obce v procese obstarania podľa žalobkyne patrí do kompetencie všeobecného súdu, ktorý rozhoduje o nesprávnom úradnom postupe a nezákonnom rozhodnutí územnej samosprávy pri výkone samosprávy. V danom prípade podľa žalobkyne súd dospel k nesprávnemu záveru, pokiaľ z dokumentácie predloženej žalovaným nezistil, aby v procese prijímania územného plánu došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu. 4.7. Namietala nesprávne právne posúdenie súdu pri rozhodovaní o nárokoch podľa , ktorý už v rámci svojho predbežného právneho posúdenia sa stotožnil s názorom žalovaného, že v danom prípade nemôže aplikovať z dôvodu nedostatku svojej právomoci, pretože všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať zákonnosť normatívneho právneho aktu (akým je aj VZN), ani proces jeho prijímania. Podľa žalovaného uvedená zásada je explicitne vyjadrená v [podľa ktorého za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa )

a d) SR a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) SR], avšak táto zásada platí aj pre prípad VZN. A contrario, ak by neplatila, všeobecný súd by vykonával kompetenciu patriacu správnemu súdnictvu, čiže by posudzoval zákonnosť procesu prijatia právnej normy, a teda aj zákonnosť samotnej právnej normy - všeobecne záväzného nariadenia. Vyslovenie nesúladu VZN so zákonom však nepatrí do právomoci všeobecného súdnictva. 4.8. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom súdu o nedostatku svojej právomoci predbežne posúdiť, či v procese obstarávania územnoplánovacej dokumentácie predchádzajúcom schváleniu územného plánu, došlo k porušeniu ustanovení stavebného zákona, nakoľko (podľa súdu) ide o normotvornú činnosť orgánu územnej samosprávy a proces prijímania VZN obce. Tento názor považovala za neprimeraný a neprípustne rozširujúci výklad zákona, ktorým sa žalovaný usiluje vztiahnuť výnimky upravené v aj na konanie, ktorým žalovaný zasiahol do jej vlastníckeho práva. V tejto súvislosti poukázala na „Predmet úpravy“ (), ako aj na ust. o obecnom zriadení, z ktorých jej vyplynulo, že obstarávanie a schvaľovanie územnoplánovacej dokumentácie sídelných útvarov a zón spadá pod pojem „výkon samosprávy“ a zodpovednosť obce za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy je predmetom Podľa na územnoplánovaciu činnosť sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (t.j. Správny poriadok). Avšak aj s takouto situáciou počíta, keď výslovne uvádza: Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané orgánom územnej samosprávy pri výkone samosprávy v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, má právo na náhradu škody ten, komu škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní ( ). Pri nesprávnom úradnom postupe orgánu územnej samosprávy, za ktorý sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, je subjekt práva opäť vymedzený širšie - „ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda“ - nemusí to byť len účastník konania. Zdôraznila, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je zakotvený medzi základnými procesnými právami v SR, pričom na nižšej (podústavnej) úrovni je toto právo upravené Pokiaľ ide o zodpovednosť za legislatívnu činnosť, , ktorým vložil do ustanovenia, podľa ktorých pri nezákonnom rozhodnutí je zo zodpovednosti vyňatá iba Národná rada SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a SR a pri nesprávnom úradnom postupe sú výnimky širšie - je vyňatý postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a SR, ako aj postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) SR. Už z uvedeného rozdielu v rozsahu výnimiek pri nezákonnom rozhodnutí a nesprávnom úradnom postupe je zrejmé, že doplnenie zákonných výnimiek o rozhodovanie územnej samosprávy o všeobecne záväzných nariadeniach obce ( ) cestou rozširujúceho výkladu je neprípustné. Za podstatné žalobkyňa považovala, že postup a výsledok postupu orgánov obce pri rozhodovaní o VZN obce neuviedol medzi výnimkami pri nezákonnom rozhodnutí územnej samosprávy a ani pri nesprávnom úradnom postupe územnej samosprávy. Nie je preto prípustné, aby súd svojou tvorbou v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozširoval a zasahoval tak do garantovaného vlastníckeho práva podľa SR. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú obcou pri výkone samosprávy spočívajúcom v obstarávaní a schvaľovaní územnoplánovacej dokumentácie (vrátane premlčanie nároku na náhradu škody) sa nepochybne riadi Podľa názoru žalobkyne obmedzujúci postoj súdu k svojej právomoci posúdiť ako predbežnú otázku postup obce pri obstarávaní územnoplánovacej dokumentácie a dodržanie ustanovení stavebného zákona nemá oporu v zákone. Napriek uvedenému súd dospel k nesprávnemu záveru, že z predloženej dokumentácie nezistil, aby v procese prijímania územného plánu došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to tvrdila žalobkyňa. 4.9. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že predpoklady pre zmenu územného plánu boli splnené, resp. že nezistil žiadne porušenie. Z pohľadu sporu považovala za úplne irelevantné, že žalovaný prijal zmenu územného plánu, ktorá sa netýkala iba lokality, v ktorej sa nachádzajú jej pozemky, ale sa týkala celkovo 8 lokalít v rôznych mestských častiach mesta Košice. Za podstatné považovala zistenie, že návrh zmien územného plánu v dotknutej lokalite vyplynul z podnetov občanov mesta, ktorí v petícii vyjadrili nesúhlas s výstavbou na ploche športových ihrísk internátov.

K negatívnemu stanovisku mestskej časti Košice - Sever voči plánovanej výstavbe z dôvodu potreby športovo-rekreačných plôch žalobkyňa uviedla, že táto potreba je iba deklarovaná, avšak žalovaný nemá reálny záujem, nakoľko dodnes ju nikto ani len neoslovil ohľadom využívania pozemkov na športové účely a športovisko je po celý čas nefunkčné a neudržiavané. Žalobkyňa uviedla, že športovisko ani neplánuje prevádzkovať a udržiavať. Žalovaný si nesplnil svoju zákonnú povinnosť prerokovať návrh s ňou ako dotknutou osobou (vlastníkom pozemku, ktorého sa zmena týka), pričom s ňou ako investorom rokoval o prípadnej zmene územného plánu, vedel o jej investičnom zámere a riešil petíciu niektorých nespokojných obyvateľov. Iba na základe petície občanov z roku 2008, ktorá sa týkala tiež štartovacích bytov a nielen internátov, a nesúhlasného stanoviska mestskej časti Košice – Sever, nie je možné na konci roku 2013 dospieť k záveru o splnených predpokladoch na aktualizáciu územného plánu v lokalite Podhradová v zmysle a , ktoré bezpochyby naplnené neboli. 4.10. Poukázala ďalej na to, že pri kúpe pozemkov sa zmluvne zaviazala na výstavbu internátov, ktorá predstavuje verejný záujem a je tiež v záujme Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach, od ktorej pozemky kúpila, ktorá výstavbu nebola schopná zrealizovať sama. Uviedla, že tento verejný záujem na rozšírení ubytovacích kapacít pre študentov nepochybne trvá, pričom rovnako je vo verejnom záujme vybudovať pre absolventov dostupné bývanie (štartovacie byty), aby sa po skončení štúdia, resp. pri pokračovaní vedeckej práce na univerzite, mohli v meste usadiť - práve uvedené bolo dôvodom snahy žalobkyne o zmenu územného plánu. V danom prípade je však žalovaným deklarovaný dôvod zmeny územného plánu a regulatívu na pozemkoch v jej vlastníctve - potreba športovo-rekreačných plôch a sprievodnej zelene, iba predstieraným dôvodom. Skutočným dôvodom zmeny územného plánu bolo úmyselné zmarenie investície (výstavby) žalobkyne, proti ktorej sa zorganizovala petícia. 4.11. Zastávala názor, že na základe predloženého skutkového stavu súd mohol vec po právnej stránke posúdiť aj inak a priznať jej nárok na náhradu škody, resp. na primeranú náhradu na základe iných ustanovení, ak dospel k záveru, že nárok nemožno priznať podľa , a nie len žalobu zamietnuť. V žalobe tiež uviedla, že žalovaný zmenou územného plánu: - zasiahol do jej vlastníckeho práva garantovaného SR, - zasiahol do práva na pokojné užívanie majetku garantovaného Protokolu, - porušil zákaz diskriminácie z dôvodu majetku podľa Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, - zasiahol do jej legitímneho očakávania, v dôsledku čoho jej vznikla skutočná škoda spočívajúca v znížení hodnoty pozemkov zmenou ich funkčného využitia a ušlý zisk v dôsledku nerealizovania podnikateľského zámeru výstavby internátov pre študentov. 4.12. Podľa žalobkyne nesprávny je i záver súdu, že nedošlo k zásahu do jej legitímneho očakávania, že na svojich pozemkoch bude môcť zrealizovať svoj zámer výstavby internátov, keďže predmetné pozemky nadobudla v čase, keď na dotknutom území platilo určenie občianskej vybavenosti umožňujúce realizovať jej podnikateľský zámer - výstavbu internátov. Argumentáciu súdu, že bola nečinná a do roku 2014 mala dostatok času na realizáciu podnikateľského zámeru, považovala za absolútne nesprávnu a nekompetentnú, nakoľko v roku 2008 začala svetová hospodárska kríza, ktorá sa kvôli nesplácaniu hypoték z USA postupne rozšírila na celý svet. Rôzne krajiny a regióny sa objavili v akútnej fáze krízy v rôznych obdobiach od roku 2008 do roku 2013, ktorej dôsledky pretrvávajú dodnes. Svetový obchod tiež rekordne poklesol o viac ako 10 %, kým sa obnovil objem v roku 2011, stále však výrazne zaostáva za predkrízovými mierami rastu. Recesia amerického hospodárstva a eurozóny sa skončila v 2. štvrťroku 2009, ale v roku 2011 sa druhá recesia začala v eurozóne, ktorá trvala do roku 2013 a stala sa najdlhšou v histórii. Napriek tomu žalobkyňa nebola nečinná ako to tvrdí súd, avšak jej neformálne rokovania a snahy o riešenie situácie napr. výmenou pozemku neboli úspešné. Práve preto podala podnety na prokuratúru a následne podala túto žalobu v snahe docieliť nápravu situácie, o ktorú však žalovaný neprejavil záujem. Podľa žalobkyne vôbec nič nemožno vyvodzovať z toho, že nepodala návrh na stavebné povolenie, nakoľko podnikateľský zámer mala pripravený a predložila ho súdu. Ak by nebol jej zámer reálny, tak nevznikne petícia a zrejme ani nedôjde k zmene územného plánu. Situáciu komplikoval aj ústretový postoj žalovaného k petícii, ktorý vyústil do zmeny územného plánu. Na zásah do legitímnych očakávaní nie je nevyhnutné, aby došlo k náhlej, neočakávanej zmene pravidiel, ale stačí, že dôjde k neočakávanej zmene pravidiel. Zmenu územného plánu spočívajúcu v znemožnení výstavby internátov nebolo možné očakávať, pretože na to neexistovali žiadne dôvody. Obava obyvateľov okolitých domov zo zvýšenia hluku nie je určite takým dôvodom. Žalovaný zmenu územného plánu žalobkyni neavizoval, neoslovil ju, petíciu po 5 rokoch nikto nezopakoval, a teda žalovaný nemohol ani vedieť či dané negatívne nastavenie obyvateľov stále trvá. Žalobkyňa nepopiera právo verejnosti snažiť sa ovplyvňovať proces územného rozvoja obce, avšak to neznamená, že petícia obyvateľov môže zmariť podnikateľský zámer výstavby internátov, ktorý je navyše vo verejnom a v záujme rozvoja mesta Košice, ktoré trpí nedostatkom internátov. Doktrína legitímnych očakávaní spočíva v tom, že súkromná

osoba ako účastník právneho vzťahu, má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania, ktoré sa vzťahujú na postup orgánu verejnej moci, prípadne rozhodnutie tohto orgánu. Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne. Doktrína legitímneho očakávania je pomerne málo známou a to napriek tomu, že je upravená právom EÚ a čiastočne aj slovenskou judikatúrou. Judikatúra definuje legitímne očakávania ako kategóriu právnej istoty, ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). V zmysle judikatúry totiž môže štát (aj prostredníctvom svojich orgánov) vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali, porušiť legitímne očakávania účastníkov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. -27). Náhla a nepredvídateľná zmena pravidiel vo sfére verejného práva je totižto zásahom, ktorý je schopný výrazne ovplyvniť práva súkromnej osoby. Princíp právnej istoty je v právnom poriadku implicitne zakotvený v SR a vyjadruje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem. Tvrdenie, že „doktrína legitímnych očakávaní spočívajúca v odôvodnených očakávaniach, ktoré súkromná osoba voči postupu orgánu verejnej moci má, nebola v tomto prípade narušená, keďže adresáti právnej normy si boli vedomí možnosti jeho zmeny“ považovala za absurdné. Zmena územnoplánovacej dokumentácie je samozrejme možná, ale na takúto zmenu sa vyžaduje splnenie zákonných predpokladov stanovených v stavebnom zákone (hmotnoprávnych i procesných) a tie splnené neboli. Takýmto predpokladom nepochybne nie je petícia občanov, ktorí nesúhlasia s výstavbou internátov a štartovacích nájomných bytov, ktorá bola dôvodom zmeny územného plánu. Žalovaný nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre zmenu územného plánu a keďže si je toho vedomý, usiluje sa o obmedzenie kompetencie súdu posúdiť jeho porušenia a z nich vyplývajúcu zodpovednosť. Dôvodom, že nedošlo k zásahu do legitímnych očakávaní, nie je ani to, že sa žalobkyňa naplánovanú výstavbu internátu usilovala rozšíriť aj o štartovacie nájomné byty pre študentov a absolventov univerzity, resp. vyučujúcich. Žalobkyňa mohla možno očakávať, že jej nebude povolená výstavba štartovacích bytov, ale nemohla očakávať, že jej bude zakázaná aj výstavba internátov a povolená bude iba výstavba športoviska. Analogicky určite by nebolo v poriadku, ak by občanovi po kúpe stavebného pozemku bolo zmenou územnoplánovacej dokumentácie zakázané postaviť rodinný dom a povolená mu bola výstavba detského ihriska, pretože je v obci nedostatok detských ihrísk. V danom prípade žalobkyňa vzhľadom na existujúci územný plán mala legitímne očakávania, že svoj majetok (pozemok obstaraný od univerzity za účelom výstavby internátov) bude môcť využiť na účel, na ktorý pozemok kúpila, ktoré (legitímne očakávanie) bolo v zmysle uvedeného nálezu „súčasťou“ jej majetku. Žalovaný preto svojím výkonom verejnej moci (samosprávy) zasiahol do majetku žalobkyne, ktorej tým vznikla škoda, za ktorú požaduje náhradu a takýto zásah nepochybne spadá pod rozsah 4.13. K legitímnym očakávaniam žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 25.4.2018 a nález sp. zn. zo dňa 20.5.2009. 4.14. K námietke premlčania nároku uplatnenej žalovaným, mala žalobkyňa za to, že nárok nepochybne nie je premlčaný, nakoľko danému zásahu prišlo pri výkone verejnej moci (samosprávy) a zodpovednosť (vrátane premlčania nároku) sa preto riadi Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o premlčaní nároku a ani v rozsudku netvrdil, že by došlo k premlčaniu nárokov. 4.15. Poukázala taktiež na to, že jedným z jej spoločníkov od založenia spoločnosti je zahraničná osoba Organ G.A.C LTD, F. A. XX, G. H. F. XXX XX, Izraelský štát, IČO: 513 562 090, druhým spoločníkom je síce slovenská spoločnosť INTRADE s.r.o. (IČO: 35 862 874), avšak obaja spoločníci sú fyzické zahraničné osoby pôvodom izraelskej národnosti, pričom E. I. je občanom štátu Izrael a Fürth je občanom Spolkovej republiky Nemecko, ktorí na Slovensku majú prechodné pobyty v Bratislave, pričom tieto skutočnosti sú verejne známe a vyplývajú z obchodného registra. V zmysle ust. v spojení s je žalobkyňa právnickou osobou so zahraničnou majetkovou účasťou, a teda platí, že jej majetok možno v Slovenskej republike vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť len na základe zákona a vo verejnom záujme, ktorý nemožno uspokojiť inak. Táto povinnosť podľa žalobkyne nebola dodržaná a k obmedzeniu vlastníckeho práva ako investora so zahraničnou účasťou, došlo v rozpore s ust. . Verejný záujem na športovisku a zeleni na pozemkoch je jednak iba predstieraný (aj v petícii z roku 2008 sa riešila skôr obava zo zvýšenia hluku, neporiadku a údajné zníženie komfortu bývania), avšak nepochybne ho možno uspokojiť aj inak a pozemky žalobkyne nie sú jediné, na ktorých môže byť v danej lokalite umiestnené športovisko a zeleň. Potreba športovo

- rekreačných plôch a sprievodnej zelene nie je takým verejným záujmom, pre ktorý možno vyvlastniť

pozemky alebo obmedzovať vlastnícke právo, a aj keby bola, tak túto potrebu v meste Košice (tiež v lokalite Podhradová) možno uspokojiť aj inak ako vyvlastnením pozemkov žalobkyne alebo obmedzením jej vlastníckeho práva (napr. na pozemkoch mesta Košice susediacich s jej pozemkami alebo na ďalších pozemkoch v dotknutom území, ktorú sú vo vlastníctve mesta alebo Slovenskej republiky). Určite neobstojí tvrdenie, že na uspokojenie uvedených potrieb je nevyhnutne potrebné na pozemkoch žalobkyne vystavať športovisko, resp. na nich vysadiť zeleň. O deklarované potreby podľa názoru žalobkyne v skutočnosti nejde. Predmetná regulácia bola len zámerným zmarením jej investície, o čom svedčí priebeh veci - žalobkyňa verejne deklarovala výstavbu a komunikovala žalovanému návrh na zmenu územného plánu v prospech možnosti výstavby štartovacích bytov, následne bola zorganizovaná petícia proti výstavbe a zmenený územný plán tak, aby nebolo možné uskutočniť ani výstavbu internátov. Zmarenie investície bol hlavný zámer zmeny územného plánu pod č. 92. v časti Podhradová, hoci žalovaný to nazýva zosúladením záujmov v území. Ak by bola potreba športovo - rekreačných plôch a potreba sprievodnej zelene naliehavá a skutočná, tak by žalovaný nepochybne sám z vlastnej iniciatívy danú situáciu riešil a vstúpil by so žalobkyňou do rokovaní o zámene pozemkov za iné pozemky vo vlastníctve mesta, kde by mohla zrealizovať svoj zámer, čo sa však pred zmenou ale ani po zmene územného plánu doposiaľ nestalo. 4.16. Podľa žalobkyne podmienka pre obmedzenie vlastníckeho práva, uvedená v („na základe zákona“), umožňuje všeobecnému súdu preskúmať proces obstarania územného plánu a tiež, či dané dôvody zmeny sú vo verejnom záujme. Žalovaný porušil túto svoju povinnosť, keď obmedzil vlastnícke právo žalobkyne ako právnickej osoby so zahraničnou majetkovou účasťou bez splnenia podmienok uvedených v , nakoľko na uspokojenie deklarovaného verejného záujmu (potreba športovo - rekreačných plôch) nie je nevyhnutné použiť pozemky žalobkyne. V súvislosti s ochranou investora so zahraničnou majetkovou účasťou poukázala tiež na oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR uverejnené v Zbierke , že dňa 8.9.1999 bola v Bratislave podpísaná Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Štátu Izrael o podpore a vzájomnej ochrane investícií, ktorou je Slovenská republika viazaná ( ). V predmetnej dohode sa uvádza, že: 1/ Každá zmluvná strana bude na území svojho štátu podporovať a vytvárať priaznivé podmienky pre investície investorov štátu druhej zmluvnej strany a s ohľadom na svoje zvrchované právo bude vykonávať moc danú jej zákonmi a bude takéto investície umožňovať. 2/ Investíciám investorov štátu jednej zmluvnej strany sa poskytne riadne a spravodlivé zaobchádzanie a budú požívať úplnú ochranu a bezpečnosť na území štátu druhej zmluvnej strany. Žiadna zmluvná strana nebude na území svojho štátu v nijakom prípade zhoršovať nepriaznivými alebo diskriminačnými opatreniami riadenie, udržovanie, užívanie alebo nakladanie s investíciami investorov štátu druhej zmluvnej strany. Vyvlastnenie 1/ Investície investorov štátu jednej zmluvnej strany nebudú znárodnené, vyvlastnené alebo podrobené opatreniam majúcim podobný účinok ako znárodnenie alebo vyvlastnenie na území štátu druhej zmluvnej strany s výnimkou verejného záujmu, vzťahujúceho sa na vnútorné záujmy štátu tejto zmluvnej strany, a to na nediskriminačnom základe a za okamžitú, primeranú a reálnu náhradu. Táto náhrada bude zodpovedať trhovej hodnote vyvlastnenej investície bezprostredne pred vyvlastnením, alebo než sa zamýšľané vyvlastnenie stalo verejne známym podľa toho, čo je známe skôr, a bude zahŕňať úroky podľa zákona do dátumu platby, vykoná sa bez omeškania, bude okamžite realizovateľná a voľne prevoditeľná. Dotknutí investori majú podľa zákona štátu zmluvnej strany, ktorá vykonáva vyvlastnenie, právo na neodkladné preskúmanie svojho prípadu a ohodnotenie svojej investície súdnym alebo iným nezávislým orgánom štátu zmluvnej strany v súlade s princípmi uvedenými v tomto odseku. 2/ Ak jedna zmluvná strana vyvlastní aktíva spoločnosti uvedenej v článku 1 odseku 3, ktorá bola zaregistrovaná alebo zriadená v súlade s platným právnym poriadkom na území jej štátu a v ktorej investori štátu druhej zmluvnej strany vlastnia podiely alebo iné vlastnícke práva, táto zmluvná strana zaručí, že ustanovenia odseku 1 tohto článku sa budú vzťahovať v rozsahu nevyhnutnom na zaručenie okamžitej, primeranej a účinnej náhrady za investície investorov štátu druhej zmluvnej strany, ktorí sú vlastníkmi týchto podielov alebo iných vlastníckych práv. Podobne oznámením č. bolo oznámené, že dňa 2.10.1990 bola podpísaná Dohoda medzi ČSFR a SRN o podpore a vzájomnej ochrane investícií. Podľa žalobkyne konaním žalovaného boli porušené aj ustanovenia týchto medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, a ktoré umožňujú vyvlastnenie a obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme iba v nevyhnutnom rozsahu a za primeranú náhradu. 4.17. Namietala ďalej nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre jeho nedostatočné odôvodnenie, v ktorom sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj s jej špecifickými námietkami ako strany sporu, čím porušil jej právo na spravodlivý proces. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane

sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok odôvodnenia predstavuje odvolací dôvod podľa , t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle , treba považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.1.2019). 4.18. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný konal zlomyseľne a vedome ju neinformoval o zmene územného plánu týkajúcej sa lokality Podhradová ani o prerokovaní návrhu územného plánu, hoci v tejto časti územného plánu bola jediným skutočne dotknutým subjektom, ktorého záujmy a legitímne očakávania boli negatívne zasiahnuté. O odkúpenie pozemkov alebo dosiahnutie dohody, najmä vo forme zámeny pozemkov ako to je v tomto prípade bežné, sa žalovaný nepokúsil vôbec. Žalovaný v podstate zneužil územný plán na zmarenie jej podnikateľského zámeru a investície, a to bez poskytnutia akejkoľvek náhrady. Všeobecné tvrdenia žalovaného, že nejednal s takým úmyslom, sú len účelové tvrdenia v snahe vyhnúť sa zodpovednosti a náhrade za úmyselný zásah do majetku žalobkyne, ktorého súčasťou sú aj legitímne očakávania. Z konania žalovaného je zrejmé, že zachovanie športoviska nie je jeho skutočným zámerom, ale týmto zámerom bolo vyhovieť petícii občanov a zmariť výstavbu žalobkyne, čo bolo v záujme zástupcov žalovaného s ohľadom na blížiace sa komunálne voľby v roku 2014, keď ochrana záujmov občanov na úkor developerov zvyšuje šance na znovuzvolenie a volebný úspech. Vo verejnom záujme však boli a aj stále sú práve internáty, ktorých je na celom Slovensku (vrátane Košíc) veľký nedostatok, pričom existujúce internáty sú v zúfalom stave a školy na obnovu a výstavbu nových internátov nemajú prostriedky. 4.19. Záverom uviedla, že v žiadnom prípade nepopiera význam územného plánu a oprávnenie Mesta Košice obstarať zmenu územného plánu obce ako originálnej pôsobnosti obce v zmysle o obecnom zriadení. Toto oprávnenie však nie je bezbrehé, nakoľko existujú zákonom stanovené podmienky a obmedzenia a vo všeobecnej rovine tiež obmedzenia plynúce zo samotného ústavného poriadku (požiadavka rovnakého zaobchádzania, predvídateľnosti právnej regulácie, minimalizácie zásahu do individuálnych práv fyzických a právnických osôb, atď.). Výsledné funkčné a priestorové usporiadanie územia musí vždy predstavovať rozumný kompromis a vyváženosť medzi jednotlivými verejnými záujmami navzájom, ale i medzi verejnými záujmami na strane jednej a súkromnými záujmami na strane druhej. Riešenie zvolené územným plánom môže obmedziť výkon vlastníckeho práva vlastníkov dotknutých nehnuteľností výlučne legitímne, a nikdy nie arbitrárnym spôsobom (rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. zo dňa 5.2.2009). Obdobne sa k otázke zásahu do vlastníckeho práva územným plánovaním vyjadril aj Najvyšší správny súd ČR v uznesení sp. zn. , z ktorého citovala právny názor. Žalobkyňa mala za to, že zmena územného plánu „ÚPN HSA Košice Z a D 2013 č. 86 - 94“ v časti týkajúcej sa lokality Podhradová bola výrazným zásahom do jej vlastníckeho práva a zámerným zmarením jej podnikateľského zámeru, pričom deklarované potreby (športoviská a zeleň) môžu byť dosiahnuté určite aj inak, a teda zásah nebol nevyhnutný ani proporcionálny. Tiež je otázne, či išlo o zásah vo verejnom záujme alebo iba v záujme niektorých jednotlivcov, pričom opakovane zdôraznila, že jej nebola poskytnutá žiadna primeraná náhrada. Vzhľadom na uvedené za nesprávny považovala záver súdu, že zmenou územného plánu nedošlo k neprimeranému zásahu do jej vlastníckeho práva a že jej nepatrí primeraná náhrada. 4.20. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že odvolací súd uvedie svoje právne posúdenie s pokynom súdu prvej inštancie vykonať znalecké dokazovanie. Žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas ( ) a oprávnenou osobou (§ až 361 ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , a a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania podľa , a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné, procesné podmienky konania v danej veci sú splnené a preskúmavaný rozsudok je zákonný a vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust. , potvrdil.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.6.2026 o 10:05 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. .

8. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu odvolacích námietok, ktoré žalobkyňa uviedla v podanom odvolaní, konštatuje, že odvolanie žalobkyne je neopodstatnené v celom rozsahu a žiadny z uplatnených odvolacích dôvodov v prejednávanej veci nie je preukázaný. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné, nezodpovedali vykonaným dôkazom, prípadne boli založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby pri svojom rozhodovaní nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis alebo aplikoval nesprávny právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre riadne a úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci a pri jej právnom posúdení použil relevantné právne normy, ktoré správnym spôsobom interpretoval a aj aplikoval na zistený skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa ust. a nasl. a v súlade so zásadami ustálenými právnou praxou, náležite posúdil a presvedčivo a logicky vyhodnotil zistené skutočnosti a v skutkových okolnostiach posudzovanej veci vyvodil zákonu zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových strán, ako aj správny záver o nedôvodnom uplatnení nároku zo strany žalobkyne.

10. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nie sú naplnené o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to pre absenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu žalovaného v procese schvaľovania napádaného VZN mesta Košice č. 39 týkajúceho sa zmeny územného plánu, a teda aj podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci nie je preukázaný (daný) základ žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody.

11. Skutočnosti namietané žalobkyňou v podanom odvolaní nie sú opodstatnené a nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, pretože nespochybňujú správnosť ani úplnosť skutkového základu rozhodnutia, právnych záverov súdu prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov ani spôsobu právneho posúdenia prejednávanej veci. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na správnych skutkových zisteniach a právnych záveroch, ktoré v odôvodnení rozsudku veľmi podrobne, logicky a zrozumiteľne vysvetlil a formuloval, uviedol relevantné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval, v rozhodnutí sa vyčerpávajúco venoval všetkým kľúčovým aspektom sporu a vysporiadal sa s rozhodujúcimi tvrdeniami a relevantnými argumentmi sporových strán, pričom zrozumiteľne vysvetlil tiež dôvody, pre ktoré prijal či odmietol vziať do úvahy argumenty strán (i žalobkyne) a preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. . Odvolací súd sa preto stotožňuje so správnym a odôvodneným záverom o nepreukázaní , ako aj s vecne správnymi dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v súlade s ust. v podrobnostiach odkazuje.

12. Odvolacie námietky žalobkyne vytýkajúce nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku preto odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení rozhodnutia, ktorá nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúcu strane sporu možnosť konať pred súdom, a teda dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu podľa . Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd SR opakovane

konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (, ).

13. Z obsahu odvolania žalobkyne vyplýva, že namietané skutočnosti sa v podstatnej časti týkajú nesprávností v postupe žalovaného, ku ktorým malo dôjsť v procese prijímania a schvaľovania zmeny územného plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice vo vzťahu k mestskej časti Podhradová, prijatej uznesením mestského zastupiteľstva vo forme VZN mesta Košice č. 39, pričom žalobkyňa argumentuje totožnými dôvodmi, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento súd vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku správnym spôsobom. Odvolacie námietky žalobkyne preto nie sú spôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku a rozhodnutie v jej prospech ako odvolateľky.

14. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd aj v kontexte odvolacích námietok žalobkyne uvádza, že všeobecne záväzné nariadenia mesta (obce, mestskej časti a samosprávneho kraja) možno definovať ako normatívny správny akt, ktorý je vydávaný vo veciach územnej samosprávy alebo prenesenej (delegovanej) štátnej správy a ktorý je záväzný pre všetky osoby na území obce, mesta, mestskej časti a samosprávneho kraja, ktorý ho vydal, bez ohľadu na to, či sa tieto osoby na tomto území zdržujú trvale, prechodne alebo prvýkrát, a či je im obsah VZN známy. Normatívnosť znamená, že VZN nemá individuálne určeného adresáta, ale sa vzťahuje na neurčitý okruh osôb, resp. prípadov jedného druhu; nejedná sa teda o individuálny právny akt (rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy), ktorý by bol výsledkom rozhodovacej činnosti v konkrétnej veci, vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom. VZN je výsledkom normotvornej činnosti zastupiteľstva obce, mesta alebo samosprávneho kraja, pričom ide o výhradnú právomoc, ktorú nemožno delegovať na žiadny iný orgán. Preskúmanie ústavnosti a zákonnosti všeobecne záväzných nariadení obce, t.j. ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily (s , zákonmi, nariadeniami vlády a ostatnými právnymi predpismi ústredných orgánov štátnej správy) sa uskutočňuje v rámci dozorovej činnosti prokurátora, preskúmania súladu v správnom konaní podľa (ďalej len „“) na základe správnej žaloby prokurátora ( až ), ako aj v konaní pred Ústavným súdom SR (, SR).

15. Pokiaľ sa žalobkyňa prijatím napádaného VZN mesta Košice č. 39 cíti poškodená na svojich subjektívnych právach, právnym prostriedkom na ochranu jej práv je upozornenie alebo protest prokurátora (podnet), ktorý napokon v danom prípade na ochranu svojich práv aj využila, avšak bezúspešne, nakoľko prokurátor po preskúmaní veci dospel k záveru, že postup mesta bol zákonný, všetky formálno-procesné náležitosti procesu prípravy, zverejňovania a schvaľovania zmeny územného plánu v zmysle stavebného zákona boli splnené a dodržané a protest proti napádanému VZN nepodal. Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že v zmysle o prokuratúre v znení neskorších predpisov prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a na vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práva a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Prokurátor nemôže rušiť, meniť rozhodnutia orgánov verejnej správy, ukladať sankcie a podobne. Samotná podstata prokurátorského dozoru spočíva v zisťovaní zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a v prípade zistenia nesúladu so stavom predpokladaným aj v aplikácii špecifických prostriedkov dozoru, ktoré slúžia na odstránenie nezákonnosti, resp. na obnovu porušených práv. Protest prokurátora je jedným z právnych prostriedkov, ktorým prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy ( o prokuratúre); ide o verejnoprávny, mocenský prostriedok zverený prokurátorovi na realizáciu jeho právomoci, na podanie ktorého účastník administratívneho konania nemá právny nárok (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Ďalším právnym prostriedkom je správna žaloba prokurátora, procesným predpokladom ktorej je predchádzajúce podanie protestu prokurátora proti rovnakému VZN, ktorému orgán verejnej

správy nevyhovel. Pod nevyhovením protestu prokurátora sa pritom v zmysle druhá veta rozumie nezrušenie alebo nevykonanie zmeny uznesenia zastupiteľstva alebo jeho napadnutej časti v lehote podľa , t.j. do 60 dní od doručenia protestu prokurátora.

16. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v tomto konaní nebol oprávnený preskúmavať zákonnosť VZN obce prijatého uznesením mestského zastupiteľstva z hľadiska toho, či v procese jeho prípravy, schvaľovania a prijímania ne/došlo k porušeniu relevantných ustanovení stavebného zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu vyššej právnej sily. Táto predbežná otázka bola totiž na základe podnetu žalobkyne predmetom meritórneho posudzovania príslušnými orgánmi prokuratúry (okresnej, krajskej a Generálnej prokuratúry SR), ktoré prijali záver, že žalovaný v procese obstarávania, prerokovania a schválenia návrhu zmeny územného plánu v dotknutých lokalitách prijatým VZN mesta Košice uznesením mestského zastupiteľstva č. 39, neporušil zákon ani normatívne ustanovené procesné postupy a z týchto rozhodnutí (prijatých kompetentným orgánom) súd v tomto spore správne vychádzal pri prejudiciálnom posúdení spornej otázky zákonnosti napádaného VZN mesta Košice ( ), akcentujúc zároveň normatívnosť a všeobecnú záväznosť tohto druhu právneho predpisu, ktorý ako výsledok normotvornej činnosti orgánu územnej samosprávy nemožno považovať za úradný postup vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a dôvod zakladajúci zodpovednosť orgánu verejnej moci v zmysle

17. Aj podľa záverov právnej praxe normotvornú činnosť nemožno považovať za úradný postup v zmysle zakladajúci dôvod vzniku objektívnej zodpovednosti štátu alebo obce za vznik škody alebo nemajetkovej ujmy. Prijímanie právnych predpisov nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, keďže vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Na základe uvedeného, keď nejde o úradný postup podľa o zodpovednosti za škodu, nemôže byť takýmto postupom (normotvorným) spôsobená škoda podľa tohto zákona (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.6.2010).

18. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. -11 zo dňa 9.5.2017 uviedol, že: „Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vyžaduje, aby vzniknutá ujma bola dôsledkom nesprávneho úradného postupu. Tak je to v prípade, ak mal úradný postup alebo výsledok tohto postupu za cieľ chrániť nielen všeobecný záujem spoločnosti, ale práve pred vznikom tejto ujmy aj poškodeného“.

19. V danej veci súd prvej inštancie po posúdení predbežnej otázky zákonnosti napádaného VZN mesta Košice a zhodnotení všetkých relevantných skutkových okolností posudzovaného prípadu správne uzavrel, že v prejednávanej veci nie je splnený základný predpoklad pre vznik objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu podľa , ktorej náhradu žalobkyňa uplatňuje proti žalovanému v tomto konaní, a to vydanie nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo následne zrušené, alebo preukázanie nesprávneho úradného postupu orgánu územnej samosprávy.

20. Odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad súhlasí i s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého schválený územný plán prijatý v podobe VZN obce nemožno považovať za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne alebo dokonca za vyvlastnenie majetku bez náhrady, vykonané v rozpore s SR a že postupom žalovaného v procese prípravy, schvaľovania a prijatia zmeny územného plánu mesta v dotknutej lokalite nebolo neoprávnene zasiahnuté do vlastníckeho práva žalobkyne garantovaného a 4 SR, ani do jej legitímneho očakávania. Súd prvej inštancie k tejto žalobnej argumentácii správne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -6 zo dňa 21.8.2003, ktoré sú príznačné na posudzovaný prípad, ktorým ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť navrhovateľa v skutkovo a právne obdobnej veci. V riešenom spore navrhovateľ namietal, že obecným zastupiteľstvom schválený územný plán obce, zahŕňajúci aj využitie pozemku v jeho vlastníctve, predstavuje obmedzenie jeho vlastníckeho práva, či dokonca priamo vyvlastnenie bez náhrady, čím orgány obce mali zasiahnuť do jeho práva na pokojné užívanie predmetu vlastníctva vlastníkom. V cit. rozhodnutí Ústavný súd SR formuloval záver, podľa ktorého: „uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný plán obce, zahŕňajúci aj využitie pozemku vo vlastníctve navrhovateľa, nemožno považovať za rozhodnutie takého druhu a takých účinkov, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd navrhovateľa. Právo navrhovateľa podľa opísaným konaním nemožno

porušiť. Schválený územný plán nie je rozhodnutím spôsobujúcim zmenu vlastníctva alebo akýmkoľvek spôsobom dotýkajúcim sa vlastníctva navrhovateľa. Až prípadným budúcim územným rozhodnutím (niektorým z nich) stavebného úradu a jemu predchádzajúcim rozhodnutím o vyvlastnení pozemku navrhovateľa by bolo možné porušiť aj ust. . Navrhovateľ však v sťažnosti neuvádza, že k týmto ďalším postupom vo veci v priebehu viac než 6 rokov od schválenia územného plánu došlo alebo že bezprostredne hrozia...“. „Vypracovanie územnoplánovacej dokumentácie (územného plánu) orgánmi územného plánovania prebieha štádiami stanovenými stavebným zákonom, pričom tento zákon umožňuje jeho aktualizáciu (), ba dokonca priamo ustanovuje obciam a samosprávnym krajom povinnosť pravidelne, najmenej však raz za 4 roky preskúmať schválený územný plán, či nie sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán. Týmto spôsobom zákon dáva priestor navrhovateľovi predkladať obci ako orgánu územného plánovania vlastné projekty využitia svojho vlastníctva (aj napriek tomu, že v minulosti neboli akceptované)“. V súvislosti s námietkou navrhovateľa o porušení rovnosti vlastníkov, najmä pokiaľ ide o predajnú cenu, resp. cenu nájmu jeho pozemku v porovnaní s inými vlastníkmi, ktorí nie sú v tomto smere obmedzení, ústavný súd poznamenal, že „zákonné určenie charakteru a účelu pozemku môže ovplyvňovať jeho cenu, nie je však obmedzením vlastníckeho práva“.

21. Pokiaľ žalobkyňa vo vzťahu k námietke porušenia princípu legitímnych očakávaní a právnej istoty v podanom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. -27 zo dňa 6.2.2008, odvolací súd poukazuje na to, že v tomto náleze ústavný súd riešil otázku spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení, v súvislosti s novelou o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, vykonanou , ku ktorej uviedol, že: „k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov“ a vyslovil sa k požiadavke zachovania legálne nadobudnutých práv, ktorá vo všeobecnom vyjadrení znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu, resp. ich obmedziť ex tunc, t.j. do minulosti, pred účinnosťou nového zákona“. Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v cit. náleze „štát môže (aj prostredníctvom svojich orgánov) vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali, porušiť legitímne očakávania účastníkov. Súkromná osoba, ako účastník právneho vzťahu, totiž nie je v rovnocennom postavení ako orgán verejnej moci. Náhla a nepredvídateľná zmena pravidiel vo sfére verejného práva je totižto zásahom, ktorý je schopný výrazne ovplyvniť práva súkromnej osoby“. V danom prípade ale prostredníctvom VZN prijatej zmeny územného plánu v dotknutých lokalitách mesta Košice, nedošlo k náhlemu a nepredvídateľnému mocenskému zásahu zo strany žalovaného do právnej situácie žalobkyne, ani k retroaktívnemu zásahu do legálne nadobudnutých práv, ktorý by bol spôsobilý porušiť jej legitímne očakávania. Podľa názoru odvolacieho súdu o relevantnom zásahu orgánu verejnej moci do legitímneho očakávania žalobkyne by bolo možné uvažovať napr. v situácii, kedy by žalobkyňa svoje rozhodnutie o kúpe pozemkov urobila na základe existujúceho stavebného povolenia vydaného vo vzťahu k nadobúdaným pozemkom, ktoré by neskôr bolo zrušené, prípadne ak by bola požiadala o stavebné povolenie na výstavbu, pričom v priebehu územného alebo stavebného konania by došlo k zmene územného plánu obce, v dôsledku ktorej by príslušný stavebný úrad jej žiadosť o vydanie stavebného povolenia pre nesúlad so zmeneným územným plánom (neumožňujúcim výstavbu ubytovacích zariadení pre študentov v dotknutom území), zamietol. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v tejto súvislosti správne akcentoval, že žalobkyňa však v danom spore ani len netvrdila, že by požiadala o územné rozhodnutie a stavebné povolenie alebo že by mala zabezpečenú potrebnú projektovú dokumentáciu na uvažovanú výstavbu a realizáciu projektu, i keď od času nadobudnutia pozemkov do vlastníctva, na ktorých mienila zrealizovať svoj investičný zámer, až do prijatia zmeny územného plánu uplynula doba takmer 6 rokov. Nejedná sa teda o prípad náhlej a neočakávanej zmeny pravidiel, v dôsledku ktorej by bola žalobkyňa konfrontovaná s nepredvídateľnou situáciou alebo právnou neistotou a stratou dôvery v určitý právny akt orgánu verejnej moci, ktorým bola definovaná možnosť konkrétneho užívania jej majetku, o platnosti (a nezmeniteľnosti) ktorého nemala (ani nemohla mať) žiadne pochybnosti. Nejde ani o prípad odňatia legálnym spôsobom nadobudnutých práv v dôsledku mocenského zásahu orgánu územnej samosprávy ani o taký zásah do práva vlastníka na pokojné užívanie majetku a legitímneho očakávania, ktorý by bolo možné považovať za významný a relevantný z hľadiska ochrany ústavne zaručených základných práv a slobôd.

22. Tento záver podporuje aj právny názor formulovaný v žalobkyňou zmienenom náleze plénom Ústavného súdu SR sp. zn. -27, ktorý v danej veci možno aplikovať primerane, podľa ktorého: „nadobudnutými právami v klasickom ponímaní sú také práva, ktoré vzišli zo skutkových podstát, ktoré za panstva starého zákona úplne nastali (boli dokonané). Nadobudnuté právo je tu logickým dôsledkom vzťahu abstraktnej normy a dokonanej skutkovej podstaty. Opakom už nadobudnutých práv sú len púhe možnosti a nádeje, ktoré konkrétnym osobám (v danom prípade žalobkyni, pozn. odvolacieho súdu) poskytoval starý právny predpis na základe abstraktnej skutkovej podstaty pre prípad, že by skutková podstata bola bývala dokonaná v čase platnosti starého právneho predpisu. Za nadobudnuté možno v predmetnej veci považovať len subjektívne práva vzniknuté po dokonaní skutkovej podstaty, pretože opak by znamenal absurdnú nezmeniteľnosť právnej úpravy (v danom prípade VZN týkajúceho sa územného plánu mesta Košice v mestskej časti Podhradová)“. V zmysle uvedeného ústavný súd považoval za nadobudnuté právo len právo nájomníkov na prevod bytu, nie právo požiadať o prevod bytu. Konštatoval tiež, že „zmena právnej úpravy sa istou mierou dotkla právnej pozície nájomníkov a mohla zasiahnuť do ich očakávaní. Za významnú v danej veci ale považoval tiež „pasivitu“ dotknutej skupiny nájomníkov, spočívajúcu v tom, že v rozhodnej dobe nepožiadali o odpredaj bytov, a nenaznačili tak svojim správaním záujem o byty, čím sa ich legitímne očakávanie, že sa stanú vlastníkmi, oslabilo. V súhrne to znamená, že legitímne očakávanie nájomníkov nebolo porušené takým spôsobom a intenzitou, aby bolo možné konštatovať porušenie . Zásah zákonodarcu do právnej istoty bol proporcionálny s ohľadom na verejný záujem a právnu pozíciu dotknutých nájomníkov“.

23. Napokon za opodstatnenú nemožno považovať ani námietku žalobkyne, ktorou vytýka súdu prvej inštancie, že nerozhodol v spore medzitýmnym rozsudkom a následne nevykonal navrhnuté dokazovanie na preukázanie výšky škody. Táto námietka je aj nelogická, nakoľko ak základ uplatneného nároku nebol v konaní preukázaný, súd nemal žiadny dôvod (ani z hľadiska procesnej ekonómie) rozhodnúť najskôr o základe nároku medzitýmnym rozsudkom, a následne o jeho výške, ale žalobu (ako celok) správne zamietol. Z tohto dôvodu vykonanie žalobkyňou navrhovaného dokazovania zameraného na zisťovanie (preukázanie) výšky náhrady škody už bolo nehospodárne a nadbytočné pre rozhodnutie, a teda žalobkyňou vytýkaný postup súdu prvej inštancie nemal za následok neúplnosť zisteného skutkového stavu z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa .

24. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobkyne za neopodstatnené, v celom rozsahu sa stotožnil so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako aj s právnym posúdením prejednávanej veci a konštatujúc zároveň v súlade s aj správnosť dôvodov preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, napadnutý rozsudok podľa ust. , ako vecne správny potvrdil.

25. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s a . Žalobkyňa vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom konaní nemá právo na náhradu trov konania a žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, avšak žiadne trovy v súvislosti s podaným odvolaním žalobkyne mu preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolateľ má právo požiadať o právnu pomoc v dovolacom konaní Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).