Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 531/2026
PDF · 269.05 KB
No categories available
IV. ÚS 531/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Čverčkom, Čajakova 5, Košice, proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/78/2022 z 13. septembra 2022 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/69/2023 z 19. marca 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. júla 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/69/2023 z 19. marca 2025 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6Co/78/2022 z 13. septembra 2022. Napadnuté rozhodnutia navrhuje zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa proti žalovanému – mestu Košice domáhala zaplatenia pohľadávky 7 343,28 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností patriacich do jej podielového spoluvlastníctva vo veľkosti podielu 1/9 bez právneho titulu za obdobie od 2. júla 2016 do 1. júla 2018, ako aj náhrady jej trov konania. Sťažovateľka je vedená v katastri nehnuteľností ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností od roku 2001 a nadobudla ich dedením.
3. Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 15C/61/2018-455 z 22. decembra 2021 konanie o zaplatenie 1 502,14 s príslušenstvom zastavil (I. výrok), žalovaného zaviazal zaplatiť
sťažovateľke 5 841,14 eur s príslušenstvom (II. výrok) a zároveň sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 % (III. výrok).
4. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že sťažovateľka je podielovou spoluvlastníčkou v žalobe špecifikovaných nehnuteľností, ktoré žalovaný užíva od roku 1957, keď na týchto nehnuteľnostiach začal realizovať výsadbu verejnej zelene (dotknuté parcely sú súčasťou areálu tzv. , sú využívané ako cestná miestna a účelová komunikácia, okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie, lúky, lesy a pasienky a ostatné plochy, ktoré neposkytujú trvalý úžitok, avšak tvoria priľahlé plochy k zvyšným parcelám). Z vykonaného dokazovania, predovšetkým listinných dôkazov okresný súd považoval za preukázané, že sporné nehnuteľnosti prešli na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) do vlastníctva žalovaného ku dňu účinnosti tohto zákona, t. j. k 1. máju 1991 (protokolárne odovzdané boli 3. mája 2004). Okresný súd posúdil uplatnený nárok podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“), pretože sa na sporných nehnuteľnostiach nachádza verejná zeleň (okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie) a sporné pozemky prešli na základe delimitačného protokolu o prechode vlastníctva majetkových práv a záväzkov z 3. mája 2004 zo Správy mestskej zelene Košice s účinnosťou k 1. máju 1991 na žalovaného. Okresný súd uzavrel, že medzi stranami sporu nebolo sporné, či sťažovateľke patrí náhrada. Spornou bola skutočnosť, či ide o jednorazovú alebo opakovanú náhradu. Okresný súd v tejto súvislosti uzavrel, že je potrebné prihliadnuť na dôsledok, aký táto úprava vyvolala u vlastníka nehnuteľnosti ako osoby z takéhoto vecného bremena povinnej. Nespochybniteľne ho obmedzuje, prípadne úplne vylučuje z užívania nehnuteľnosti a nie je možné tento stav zmierniť. Táto skutočnosť pritom nastala tak, ako to vyplýva z povahy zákonných vecných bremien, bez jeho súhlasu a riešenie je ponechané výlučne na vôli subjektu z tohto vecného bremena oprávneného – žalovaného. Výšku priznanej finančnej náhrady za obdobie od 2. júla 2016 do 1. júla 2018 okresný súd ustálil ako výšku obvyklého nájomného, vychádzajúc zo znaleckých posudkov predložených v spore. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby okresný súd čiastočne zastavil konanie v časti 1 502,14 eur s príslušenstvom.
5. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, ktoré krajský súd posúdil ako čiastočne dôvodné a napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu v jeho II. a III. výroku, tak že žalobu zamietol a zároveň odmietol odvolanie proti výroku I rozsudku okresného súdu, ktorým bolo konanie o zaplatenie 1 502,14 eur s príslušenstvom zastavené. Žalovanému proti sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho v plnom rozsahu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, avšak pri rozhodovaní v danej veci rešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (pozri judikát R 71/2018), ktorá je v prípade zákonných bremien založená na priznávaní jednorazovej náhrady a obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí taktiež k tzv. legálnym (zákonným) bremenám. S prihliadnutím na vývoj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu konštatoval, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. patrí sťažovateľke jednorazová náhrada. Následne konštatoval, že prvoinštančný súd síce správne aplikoval zákon č. 66/2009 Z. z. na zistený skutkový stav, avšak ho nesprávne vyložil. Sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobou podanou 2. júla 2018, čo je po uplynutí lehoty troch rokov od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. (1. septembra 2009), preto krajský súd prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania a žalobu v rozsahu 5 841,14 eur s príslušenstvom z dôvodu premlčania zamietol.
6. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP. Napadnutým rozsudkom najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 14. mája 2025.
II. Argumentácia sťažovateľky
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti proti napadnutým rozhodnutiam namieta:
a) Za nesprávny považuje záver krajského súdu, podľa ktorého je nutné považovať obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. za definitívne, keďže jeho „riešenie je ponechané výlučne na vôli subjektu z takéhoto vecného bremena oprávneného...“. Uvedený záver nevyplýva zo znenia zákona č. 66/2009 Z. z. platného v čase nadobudnutia jeho účinnosti. Autonómny výklad príslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. pri kategórii „verejná zeleň“ nezávisle od zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“) aplikovaný okresným súdom považuje za správny a poukazuje na odlišnosti predmetu právnej úpravy týchto dvoch zákonov. Zákon č. 66/2009 Z. z. predpokladá iba primerané voľnejšie použitie jednotlivých pravidiel a opatrení uvedených v jeho texte pri „verejnej zeleni“, čo vyplýva z rozdielnej definície stavieb podľa § 1 ods. 1 a 2 tohto zákona. Zákonodarca priamo v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vymedzuje pojmové spojenie „pozemok pod stavbou“ tak, že ide o pozemok, na ktorom stojí stavba, ktorá prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, a poznámka 1 k nemu sa odvoláva na cestný zákon a zákon o majetku obcí. Pre účely zákona č. 66/2009 Z. z. zákonodarca za stavbu nepovažuje veci špecifikované v § 1 ods. 2 tohto zákona, ináč by toto ustanovenie nemalo zmysel. Krajský súd sa vôbec vzťahom bezdôvodného obohatenia a osobitnej náhrady nepriamo plynúcej zo zákona č. 66/2009 Z. z. nezaoberal, v dôsledku čoho v otázke rozhodnutia o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného sťažovateľkou nerozhodol.
b) Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí nie je možné identifikovať dôvody, ktoré viedli súdy k ustáleniu záveru, že je stavba, ako to uvádza najvyšší súd v bode 28 napadnutého rozsudku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nedáva odpoveď na zásadnú námietku, ako mohla žalovaná nadobudnúť vecné bremeno k verejnej zeleni, keď podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká vecné bremeno len k stavbe a na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, sa vzťahuje § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.
c) Napadnuté rozhodnutia neobsahujú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany, ich závery sú v zjavnom rozpore s požiadavkami formálnej logiky kladenými na hodnotenie dôkazov, a preto ich možno považovať za arbitrárne a neodôvodnené. Judikatúra všeobecných súdov sama osebe, nech je akokoľvek frekventovaná, nie je dôkazom o správnosti zaužívanej praxe ani o jej ústavnej súladnosti.
d) Žalovaný v konaní nepredložil žiadne územné, stavebné alebo kolaudačné rozhodnutie, odvolávajúc sa pritom na ich skartáciu. Samotná skutočnosť, že žalovaný nevie niektoré relevantné doklady dohľadať z dôvodu skartácie, v spojení so skutočnosťou, že ide o „stavbu“ riadne a dlhodobo užívanú, podľa sťažovateľky neznamená, že stavba je povolená. Závery najvyššieho súdu, v ktorých celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody sú v rozpore s reštitučnou judikatúrou a svedčia o neústretovom formalistickom prístupe najvyššieho súdu, ktorý protirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu. V tejto súvislosti taktiež poukazovala na skoršiu judikatúrnu prax, ktorá sa priklonila k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia.
e) Sťažovateľka s poukazom na ustanovenia stavebného zákona tvrdí, že postup stavebného úradu v rozhodnutí o využití územia sporných nehnuteľností z roku 1985 bol vydaný v rozpore so zákonom bez dodržania zákonom ustanovených postupov (bez vykonania pokusu o dosiahnutie dohody s pôvodnými vlastníkmi na ústnom rokovaní pred pristúpením k územnému konaniu, bez preukázania účinného doručenia rozhodnutia č. Výst. 2224-a 1985-Bk).
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k jej jednotlivým námietkam týkajúcim sa nesprávneho posúdenia otázky vzniku zákonného vecného bremena a priznania nároku na náhradu za jeho zriadenie na nehnuteľnostiach v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľky.
III.1. K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu v preskúmavanom konaní:
9. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd. Sťažovateľka netvrdí, že by niektorú z námietok uplatnených v ústavnej sťažnosti nemohla uplatniť už v podanom dovolaní.
10. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu vyplýva, že o ochrane práv sťažovateľky rozhodoval odvolací súd. Princíp subsidiarity je na zákonnej úrovni upravený v § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Vykonanie vecného prieskumu rozsudku krajského súdu dovolacím súdom vedie k záveru o neprípustnosti ústavnej sťažnosti v tejto časti, a tým aj k jej odmietnutiu podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.2. K porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu:
11. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nie je zásadne oprávnený abstraktne preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie podústavného práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu, ako aj jeho procesné pochybenia môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu výlučne vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie konkrétneho základného práva alebo slobody vyplývajúcich z ústavy, resp. práva garantovaného prostredníctvom medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ktorou je Slovenská republika viazaná (II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015, IV. ÚS 648/2022).
12. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutých rozhodnutí v kontexte sťažovateľkou predloženej argumentácie, preskúmavajúc, či sťažovateľka dostala dostatočnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na dovolacie námietky zo strany najvyššieho súdu, resp. súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci, ktorých rozhodnutia tvoria organickú jednotu. Po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka na viacerých miestach necieli svoje argumenty a vecné námietky proti záverom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré je prípustným predmetom konania o ústavnej sťažnosti, ale kombinuje sťažnostné námietky aj proti záverom rozsudku krajského súdu, hoci tieto už uplatnila v dovolaní a najvyšší súd sa nimi zaoberal.
13. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, v ktorom sťažovateľka namietala nesprávne skutkové a právne závery odvolacieho súdu, ktoré označila za arbitrárne, sa najvyšší súd vyjadril v bode 16 napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne primeraným spôsobom vyjadril k nosným právnym záverom o jednorazovosti poskytnutej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným na základe zákona č. 66/2009 Z. z., vychádzajúc zo záverov predchádzajúcich rozsudkov najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 8Cdo 17/2019 a 2 Cdo194/2018. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že súdy neuviedli „dôvody pre právnu kvalifikáciu objektu ako stavby“ (bod 3.1 napadnutého rozsudku), ústavný súd poukazuje na odkaz najvyššieho súdu na body 49 až 52 rozsudku krajského súdu, v ktorých tento súd uviedol svoje právne úvahy aj vo vzťahu k ustáleniu záveru, že má charakter verejnej zelene. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd vo svojom rozsudku nikde nevyslovil sťažovateľkou prezentovaný záver o právnej kvalifikácii ako stavby.
14. Dovolaciu argumentáciu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 písm. a), b) a c) CSP zhrnul najvyšší súd v bode 26 napadnutého rozsudku, kde poukázal na to, že sťažovateľka predložila viaceré otázky rozporujúce jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a taktiež otvorila otázku povahy „verejnej zelene“ ako samostatného predmetu z hľadiska aplikovateľnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a spochybnila vlastnícke právo žalovaného s poukazom na jednotlivé listiny.
15. V bodoch 27 až 29 najvyšší súd poukázal na to, že nosná právna otázka nastolená v preskúmavanej veci týkajúca sa jednorazovosti náhrady za vznik vecného bremena bola podľa zákona č. 66/2009 Z. z. praxou najvyšších súdnych autorít už vyriešená so záverom, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, a preto to nemôže byť inak ani pri zariadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. V tejto súvislosti sa v bode 28 zaoberal právnymi závermi rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 8Cdo/17/2019 a poukázal na ďalšie rozhodnutia obsahujúce identické závery.
16. Ústavný súd k záverom najvyššieho súdu o povahe náhrady za vecné bremeno odkazuje na uznesenie pléna sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 z 15. apríla 2026 (uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 15/2026). V rámci jeho záverov je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v tejto veci ústavne akceptovateľný, keďže z pohľadu právnej istoty sa možnosť prekonania skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o povahe náhrady za vecné bremeno zriadené podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. otvorila iba v prípade právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov vyhlásených po právoplatnosti uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025. Závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku prijaté pred právoplatnosťou spomínaného nálezu a akceptujúce ustálenú judikatúrnu prax dovolacieho súdu v otázke povahy náhrady ako jednorazovej a podobne pri posúdení otázky premlčania uplatneného nároku možno preto považovať za plne ústavne akceptovateľné.
17. V bode 30 sa najvyšší súd zaoberal argumentáciou týkajúcou sa charakteru územia
ako verejnej zelene a otázkou vlastníctva žalovaného k nej. Najvyšší súd v súvislosti
s definíciou pojmu „verejnej zelene“ odkázal na závery rozsudku krajského súdu v bodoch 53 až 59, v ktorých sa odvolací súd vyrovnal s otázkou aplikácie zákona č. 66/2009 Z. z., poukážuc na dlhodobé využívanie pozemkov žalovaným od r. 1957, skutočnosť, že na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene označovanej ako a správa tohto majetku prešla v súlade so zákonom o majetku obcí z 3. mája 2004 na obec. Odkázal aj na obsah protestu prokurátora, ktorý danú lokalitu definoval ako zeleň vo vlastníctve mesta prístupnú verejnosti, naplnenie pojmu verejná zeleň definovaného § 47 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov v prípade danej lokality, odkaz na písomné oficiálne dokumenty poukazujúce na charakter zelene v danej lokalite a jej prístupnosť verejnosti. Najvyšší súd následne uviedol, že pri absencii legálnej definície pojmu verejnej zelene vychádzal z údajov katastra, z ktorých považoval za preukázaný spôsob využitia jednotlivých pozemkov, resp. nehnuteľností sťažovateľky, avšak vzal do úvahy aj ďalšie skutočnosti a jeho závery možno považovať za zodpovedajúce pravidlám formálnej logiky. Keďže verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta podľa osobitného zákona, konštatoval splnenie podmienok na aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na preskúmavanú vec. S poukazom na uvedené možno potvrdiť záver najvyššieho súdu, ktorým uzatvoril, že záver krajského súdu, že je verejnou zeleňou, vychádzal zo špecifických a konkrétnych skutkových okolností sporu, preto otázku vznesenú sťažovateľkou o nesprávnom výklade pojmu verejná zeleň v danej veci považoval za skutkovú, a nie právnu.
18. V súvislosti s argumentáciou, ktorou sťažovateľka sledovala vylúčenie verejnej zelene spod režimu zákonného vecného bremena, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. sa všetky ustanovenia zákona uplatňujú primerane aj na verejnú
zeleň, čo z hľadiska jazykového výkladu a pravidiel tvorby právnych predpisov znamená, že ak zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 2 tohto zákona vzniká pod stavbami (§ 1 ods. 1 tohto zákona), tak primerane platí, že vzniká aj pod verejnou zeleňou (§ 1 ods. 2 tohto zákona).
19. K argumentácii spochybňujúcej vlastníctvo žalovaného k lokalite najvyšší súd nespochybnil, že sťažovateľka je vlastníčkou dotknutých nehnuteľností, avšak spôsob ich využitia spadá pod zákon č. 66/2009 Z. z., čo vylučuje nárok, ktorý si uplatnila v podanej žalobe. Z pohľadu ústavného súdu je taká argumentácia sťažovateľky nelogická až absurdná, keďže ňou spochybňuje pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ktorého sama v žalobe označila za stranu konania.
20. Ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu o zamietnutí dovolania je v napadnutom rozsudku zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V jeho odôvodnení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky zamietnuť, a ústavne konformným spôsobom sa vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, neuvádzajúc relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
21. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo vzhľadom na vzájomnú obsahovú prepojenosť (rozhodovanie súdu o otázkach súvisiacich s označenými referenčnými ustanoveniami) dôjsť ani k porušeniu jemu zodpovedajúceho základného práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. september 2026
Libor Duľa
predseda senátu