Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 128/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom

Odehnalom, Vajanského 7, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , 2 a 5 a práv podľa , 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho príkazom z 19. septembra 2019

na prepustenie z väzby a takto

rozhodol:

1. Základné právo na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho príkazom z 19. septembra 2019 na prepustenie

z väzby p o r u š e n é b o l i .

2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto

eur), ktoré j e mu Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť

trovy právneho zastúpenia v sume 315,90 € (slovom tristopätnásť eur

a deväťdesiat centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu Mgr. Petra

Odehnala, Vajanského 7, Trnava, vedený v Československej obchodnej banke, a. s.,

v tvare do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

315,90 € (slovom tristopätnásť eur a deväťdesiat centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky v tvare IBAN: SK89 8180 0000 0070 0006 0515 vedený v Štátnej

pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho príkazom z 19. septembra 2019 na prepustenie z väzby

(ďalej aj „napadnutý príkaz“).

2. Z obsahu kvalifikovanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením

sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn. z 22. septembra 2016

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 11. októbra 2016 bol sťažovateľ vzatý

do väzby z dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s tým, že väzba sa započítala

od 20. septembra 2016 o 05.05 h. V čase vzatia do väzby bol sťažovateľ stíhaný uznesením

vyšetrovateľa z 20. septembra 2016 za prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,

úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 a 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) s poukazom na , . Uznesením vyšetrovateľa

z 8. novembra 2016 bolo sťažovateľovi rozšírené obvinenie aj na zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa , avšak

dôvody väzby v prípravnom konaní sa nezmenili. V tejto trestnej veci za prečin falšovania

a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej

značky vykonal sťažovateľ väzbu v trvaní 6 mesiacov a 1 dňa.

Dňa 21. marca 2017 bol sťažovateľ prepustený z väzby s cieľom dodania do výkonu

trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného

súdu Bratislava III sp. zn. z 24. apríla 2015. Tento výkon trestu odňatia slobody

sťažovateľ vykonával od 21. marca 2017 do 19. marca 2019, keď bol z výkonu trestu

odňatia slobody po jeho vykonaní prepustený.

3. Uznesením okresného súdu č. k. -1867 zo 7. marca 2019 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trnave zo 14. marca 2019 bol sťažovateľ v trestnej veci

prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,

úradného znaku a úradnej značky opätovne vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. c) a ods. 3 písm. d) , a to „okamihom prepustenia... z výkonu

trestu odňatia slobody...“. Opätovná väzba trvala od 19. marca 2019 až do jeho prepustenia

z väzby, ku ktorému došlo 20. septembra 2019 na základe napadnutého príkazu. Opätovná

väzba trvala 6 mesiacov a 1 deň.

Sťažovateľ v uvedenej trestnej veci vykonal väzbu v lehotách od 20. septembra 2016

do 21. marca 2017 a od 19. marca 2019 do 20. septembra 2019, čo je celkovo jeden rok

a dva dni. Týmto postupom bolo podľa sťažovateľa porušené ustanovenie § 76 ods. 6

písm. a) v spojení s , tým, že ho

okresný súd neprepustil z väzby po uplynutí celkovej lehoty väzby 12 mesiacov, ale až

o dva dni neskôr. Jeho celková lehota väzby uplynula 18. septembra 2019, keď mal byť

z väzby prepustený.

Podľa sťažovateľa bol od 19. septembra 2019 do 20. septembra 2019 vo väzbe

bez právneho dôvodu a v rozpore s označenými právami, čím došlo k porušeniu jeho

ústavného práva na osobnú slobodu.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa , ods. 2, ods. 5

a podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. spočívajúcom v neprepustení

z väzby po uplynutí celkovej lehoty väzby, porušené bolo.

Právo sťažovateľa podľa , ods. 2, ods. 5

a podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. a jeho príkazom

na prepustenie z väzby, sp. zn. , na základe ktorého bol sťažovateľ z väzby

prepustený dňa 20.9.2019, porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 2.500,- € (slovom

dvetisícpäťsto Euro), ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Trnava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 315,90 €... za 2 úkony právnej služby... na účet jeho právneho zástupcu...“

5. Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti vyzval

15. januára 2020 Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov

(ďalej len „ústav“), aby sa vyjadril, kedy a za akých okolností bol sťažovateľ prepustený

z väzby. V liste č. ÚVTOSaÚVV-14-1/13-2020 z 20. januára 2020 ústav uviedol,

že sťažovateľ bol na slobodu prepustený na základe napadnutého príkazu okresného súdu,

ktorý je pre ústav „právne záväzný... v čase, ktorý stanovil Okresný súd Trnava,

t. j. dňa 20.09.2019 o 5:05 hod .“.

6. K ústavnej sťažnosti sa ešte pred predbežným prerokovaním veci vyjadril aj

predseda okresného súdu, ktorý v prípise sp. zn. z 13. februára 2020

uviedol:

„Obvinený bol do väzby vzatý uznesením tunajšieho súdu sp. zn. zo dňa

22.09.2016 so započítaním väzby od 20.09.2016 o 05.05 hod., pričom z väzby bol

prepustený dňa 21.03.2017 z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody v trestnej veci

Okresného súdu Bratislava III vedenej pod sp. zn. .

Podľa lustrácie ZVJS bol obvinený vo výkone trestu odňatia slobody v trestnej veci

Okresného súdu Bratislava III vedenej pod sp. zn. od 21.03.2017

do 19.03.2019, pričom v trestnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. bol

do väzby opätovne vzatý dňa 19.03.2019 uznesením tunajšieho súdu sp. zn.

zo dňa 07.03.2019 a následne z väzby prepustený dňa 20.09.2019 príkazom tunajšieho súdu

sp. zn. zo dňa 19.09.2019.

Z uvedeného je potom možné vyvodiť, že obvinený mal byť z väzby prepustený

dňa 18.09.2019.

Záverom ale poznamenávam, že predmetná vec nie je doposiaľ právoplatne skončená

a pokiaľ by obvinený mal byť uznaný vinným, bude možné mu do uloženého trestu odňatia

slobody väzbu započítať v plnom rozsahu.“

7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -38 z 26. mája 2020 ju podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

8. Ústavný súd podľa predložil prijatú ústavnú

sťažnosť účastníkom konania na vyjadrenie a podľa ich

vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

9. Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu opätovne vyjadril

k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. z 11. júna 2020, v ktorom uviedol,

že zotrváva na svojom stanovisku z 13. februára 2020, a opakovane dodal, že „...

predmetná vec nie je doposiaľ právoplatne a pokiaľ by obvinený mal byť uznaný vinným,

bude možné mu do uloženého trestu odňatia slobody väzbu započítať v plnom rozsahu.“.

V uvedenom prípise predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci.

10. Právny zástupca sťažovateľa možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu

nevyužil. V súvislosti s účasťou na ústnom pojednávaní sťažovateľ v podaní z 12. mája

2020 vyjadril súhlas na upustenie od ústneho pojednávania.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

12. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

15. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

na základe postupu stanoveného zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia

vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti

stanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody na účely predvedenia pred príslušný

súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne

považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho

spáchaní;

d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely predvedenia

pred príslušný súdny orgán;

e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby,

alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní.

16. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

17. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

18. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas.

19. Podľa celková lehota väzby

v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť dvanásť

mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin.

20. Podľa ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej

ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť

obvinený ihneď prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom rozhodne prokurátor.

21. Podľa policajt, prokurátor, sudca pre prípravné

konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní

o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby

a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa ods. 3.

Ak v prípravnom konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh

sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby. Sudca pre prípravné

konanie o takom návrhu rozhodne bez meškania. Ak súd vyhlásil oslobodzujúci rozsudok,

predseda senátu bezodkladne vydá príkaz na prepustenie obvineného z väzby s uvedením

dôvodu prepustenia a uvedie túto okolnosť v zápisnici; takto postupuje predseda senátu aj

vtedy, ak v súdnom konaní uplynula lehota väzby podľa § 76 ods. 6.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné

posúdenie veci ústavným súdom

22. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu podľa

ods. 1, 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu a jeho napadnutým príkazom z dôvodu,

že bol z výkonu väzby prepustený o 2 dni neskôr, teda po uplynutí zákonnej lehoty väzby.

23. Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej

medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je

založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných

súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ).

24. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , , ).

25. Poukazujúc na svoju ustálenú judikatúru, ústavný súd konštatuje, že väzba je

v systéme zaisťovacích trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším zásahom do osobnej

slobody a do práv jednotlivca obvineného z trestného činu. Keďže ide o najzávažnejší

zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (,

). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to,

aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu.

26. v zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z

dohovoru. V prípade oboch ustanovení ide o ochranu osobnej slobody a o určenie jasných

limitov pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej slobody.

27. Z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý

možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. V dôsledku toho nerešpektovanie príslušnej

zákonnej úpravy je zároveň nerešpektovaním , a tým i porušením ňou zaručeného

práva na osobnú slobodu. Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však v prípade

väzby len odkazom na zákonnú úpravu nevyčerpávajú.

28. Článok 17 ods. 5 nemožno vykladať bez súvislosti s ďalšími odsekmi

tohto článku. Jeho ustanovenia v ods. 2 až 5 vecne spolu úzko súvisia a vyjadrujú rovnakú

ústavnú požiadavku, a to zveriť rozhodovanie o väzbe do výlučnej právomoci súdov. Tieto

ustanovenia nadväzujú na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého „osobná sloboda sa

zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje jednak samotnej

osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a ich orgánov pri napĺňaní ústavných

záruk tejto slobody. Ako ústavný súd v náleze sp. zn. z 18. októbra 2001

uviedol, podľa zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy,

ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej

trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode.

29. Na prevzatie tejto zodpovednosti všeobecnými súdmi ustanovuje formu

autoritatívneho „rozhodnutia“, ktorú v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 17 ods. 2),

treba chápať v materiálnom, ako i vo formálnom zmysle slova.

30. V materiálnom zmysle slova vyžaduje, aby rozhodnutie konajúceho súdu

o väzbe zodpovedalo významu zaručenej osobnej slobody a zároveň „dôvodom a času

ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia je evidentné, že „rozhodnutie“,

„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to,

že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je

výnimkou z neho, musí úvaha konajúceho súdu o existencii zákonom ustanovených

dôvodov a času väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi

princípom a výnimkou. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas

použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti

nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak

existujú jasné náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny

prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu. Vo formálnom zmysle slova

vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe

ustanovuje zákon. tak jasne dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej

slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky

proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní (, ,

, ).

31. Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu

riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie

povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest. Pretože ide o dočasné obmedzenie

osobnej slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania obvineného v nej

len pre určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.

32. Prípustnosť trvania väzobného stíhania v trestnom konaní upravuje § 76 a nasl.

. Podľa väzba v rámci základnej alebo

predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len

nevyhnutný čas. Celková dĺžka väzby v trestnom konaní je ustanovená v § 76 ods. 6

, podľa ktorého celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu

s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné

stíhanie pre prečin, ako tomu je aj v posudzovanom prípade. Lehoty trvania väzby sú

procesnou zárukou proti neopodstatnenému zásahu do osobnej slobody jednotlivca,

spravidla sa však netýkajú konkrétnych skutkových okolností zakladajúcich dôvody väzby

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 95/1999).

33. Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby

neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov

väzby, ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Právo na osobnú

slobodu zaručené a 5 môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné

v trestnom konaní a súd nepostupujú v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením (m. m. ).

34. V zmysle ústavných záruk osobnej slobody ( ) musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného na účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom ustanovená ako maximálna,

už podľa nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť ().

35. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností namietajúcich porušenie čl. 17

ods. 2 vychádza zo svojej judikatúry, v zmysle ktorej vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby.

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by

svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva

podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich za a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

36. Ústavný súd už judikoval (, , ),

že záruky osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom

na zákonnú úpravu, ale tieto záruky treba vnímať v širších súvislostiach. Z čl. 17 ods. 2

vyplýva okrem iného aj právo byť vo väzbe na základe rozhodnutia sudcu alebo

súdu, nadväzujúc na prvý odsek , podľa ktorého osobná sloboda sa zaručuje.

Ústavný súd tým vyjadril význam osobnej slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov

a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Rovnako základné práva a slobody

podľa treba vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách (, ) a do rámca

ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5

dohovoru, ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo svojej judikatúre (, ).

37. Väzbu ako zásah do osobnej slobody je nutné posudzovať vždy z hľadiska času,

pretože je to výnimočný inštitút zaistenia obvineného na účely trestného konania, avšak

môže trvať iba po nevyhnutne nutnú dobu, resp. dobu určenú zákonom (§ 76 ods. 6

). Uplynutím celkovej dĺžky väzby ustanovenej zákonom musí byť

obvinená osoba prepustená na slobodu. Nerešpektovaním zákonnej úpravy podľa Trestného

poriadku a neprepustením takejto osoby na slobodu dochádza k porušeniu práva na osobnú

slobodu, ktorá je garantovaná a dohovoru.

38. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti a argumentáciou

sťažovateľa, ako aj s ohľadom na citovanú judikatúru konštatuje porušenie sťažovateľom

označených práv. Zo zistených skutočností považuje ústavný súd za preukázané, že lehota

väzby sťažovateľa v trestnej veci prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,

úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky vedenej okresným

súdom v konaní pod sp. zn. uplynula 18. septembra 2019, pričom na základe

napadnutého príkazu okresného súdu bol sťažovateľ na slobodu prepustený až

20. septembra 2019.

39. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho napadnutým príkazom

bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v a 4 (bod 1 výroku

tohto nálezu).

40. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo

zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje

na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy

a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody bolo zároveň v súlade s účelom

čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (napr. Bozano v. Francúzsko,

č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06,

rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143).

41. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1

dohovoru bez toho, aby špecifikoval, porušenie ktorého konkrétneho práva podľa čl. 5

ods. 1 namieta. Z obsahu odôvodnenia ústavnej sťažnosti však vyplýva, že namieta

porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva zaručeného

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru konštatuje, že ústavnou sťažnosťou napadnutý postup

okresného súdu a jeho napadnutý príkaz sa netýkal ďalšieho trvania väzby sťažovateľa,

ale jeho prepustenia z väzby z dôvodu skončenia príslušnej zákonnej lehoty väzby.

Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4

dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje

na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení

práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru je preto neopodstatnená (obdobne napr.

, , , ).

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho

príkazom z 19. septembra 2019 nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

V.

Primerané finančné zadosťučinenie

43. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

44. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €

z dôvodov uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti, poukazujúc na to, že pozbavenie osobnej

slobody väzbou v rozsahu nad zákonom stanovenú celkovú lehotu väzby je protiústavne

a nezákonné a predstavuje vážny zásah do jeho ústavných práv. Zásah okresného súdu

pozostávajúci z prepustenia z väzby na slobodu po uplynutí zákonnej lehoty väzby nie je

možné odstrániť v plnom rozsahu spätne len samotným konštatovaním o porušení

základných práv.

45. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

46. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € (bod 2 výroku nálezu).

VI.

Náhrada trov konania

47. Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

48. Právny zástupca sťažovateľa v petite ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie

náhrady trov konania pred ústavným súdom za 2 úkony právnej služby, ktoré vyčíslil

v celkovej sume 315,90 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu

právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) a vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

49. Vzhľadom na to, že sťažovateľom vyčíslená suma trov právneho zastúpenia

nepresiahla sumu, ktorá by mu patrila v zmysle § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky za 2 úkony právnej služby vyplývajúce z obsahu spisu vykonané v roku 2020,

ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej

sume 315,90 €.

50. Keďže ústavný súd po splnení podmienok sťažovateľovi ustanovil právneho

zástupcu uznesením č. k. -23 z 2. apríla 2020, uložil povinnosť zaplatiť

právnemu zástupcovi trovy konania Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky

z rozpočtových prostriedkov. Zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť tieto trovy

štátu na účet ústavného súdu (body 3 a 4 výroku nálezu).

51. Vzhľadom na znenie , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného

súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu