Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 112/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti J. L., O., zastúpeného advokátom JUDr. I. Č., S., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Okresný súd Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné práva J. L. na osobnú slobodu podľa a 2

Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby po 20. júni 2007.

2. Okresný súd Stará Ľubovňa j e p o v i n n ý uhradiť J. L. trovy konania v sume

209 € [slovom dvestodeväť eur (6 296 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. Č. S.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti J. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2007 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená na výzvu ústavného súdu

podaním doručeným 12. decembra 2007, ktorou namietal porušenie svojich základných práv

podľa a 2, a prvej vety Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. -40 z 26. marca 2008 prijal na ďalšie

konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 2 postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. tým, že nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby

po 20. júni 2007, a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva (v rozsahu, v akom bola

sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn.

30/06 z 22. septembra 2006 vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 20. septembra 2006

o 14.10 h. Proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie „pre pomoc k trestnému činu

úverového podvodu podľa k

č. ... účinného do 31. 12. 2005, trestný čin úverového podvodu podľa

ods. 1 ods. 4 ... pre trestný čin podvodu podľa ,

... a zločin podvodu podľa , Trestného

zákona“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 5. júna 2007 vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie a s jeho

výsledkami bol oboznámený. Zároveň mu bolo oznámené, že Okresnej prokuratúre Stará

Ľubovňa bude podaný návrh na podanie obžaloby pre „prečin podľa § 217 1, 2, c, a,

a pre prečin podľa § 221 1, 2. A Zároveň mi oznámil, že nevidí dôvody môjho väzobného

stíhania“.

Z tohto dôvodu sťažovateľ 7. júna 2007, t. j. ešte v čase trvania väzby v prípravnom

konaní (ktorá bola sudcom okresného súdu pre prípravné konanie 2. marca 2007 predĺžená

do 20. júna 2007), podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 12. júna 2007 bola

okresnému súdu doručená obžaloba na sťažovateľa pre 15 skutkov, ktoré mal spáchať

v období od 4. apríla 2005 do presne nezisteného dňa mesiaca júla 2006 a ktoré sú

po právnej stránke posudzované ako trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 a 4

účinného do 31. decembra 2005 a iné. Uvedenými skutkami mala byť

spôsobená škoda presahujúca 4 milióny Sk.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. júla 2007 zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že uňho stále trvajú dôvody väzby

podľa , a taktiež neprijal písomný sľub a ponúkanú

peňažnú záruku. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú

odôvodnil tým, že dôvod, ktorý uviedla zákonná sudkyňa na zamietnutie jeho žiadosti,

t. j. že bude pokračovať v trestnej činnosti, je absolútne neodôvodnený a neopodstatnený.

O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2007 tak, že ju zamietol ako

nedôvodnú. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyjadril názor, že „okresný súd mal do 20. júna

2007 rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby a obžaloba mala byť podaná spolu s návrhom

prokurátora o predĺženie lehoty väzby 15 pracovných dní pred uplynutím predĺženej lehoty

väzby... Porušovateľ mal v 10 dňovej lehote rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby.“. Keďže okresný súd tak neurobil, jeho postupom došlo podľa sťažovateľa

k porušeniu jeho základného práva zaručeného v a 2 .

Sťažovateľ poukazujúc na uvedené „úplne stratil dôveru, že v prípade akéhokoľvek

porušenia práva je tu garancia nápravy zo štátom zverenej moci, akou by súd mal byť, že

tento bude rozhodovať v súlade s a zákonmi, a že o ich právnom nároku bude

rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená jeho právna istota, čo sa však

v opisovanom prípade vôbec nestalo“, a preto navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa

a 2 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a prikáže porušovateľovi jeho označených práv prepustiť ho bezodkladne

na slobodu. Ďalej sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 300 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2008 (súčasťou

ktorého bolo aj vyjadrenie zákonnej sudkyne v predmetnej veci), ktoré si ústavný súd

vyžiadal ešte pred predbežným prerokovaním návrhu a ktoré okresný súd vo svojom

stanovisku z 15. apríla 2008 považoval aj po prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie

za vyčerpávajúce a odkázal na neho, vyplýva:

„Obžalovaný J. L. opakovane vyčíta súdu, že súd po nápade veci nerozhodol v lehote

do 10 dní o jeho väzbe. V tejto súvislosti poukazujem na ust. platného

v znení neskorších predpisov od 1.1.2006 (na ktoré sa

obžalovaný sústavne odvoláva). Podľa ods. 7 citovaného zákonného ustanovenia totiž

vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine

alebo treste. Toto zákonné ustanovenie teda neukladá súdu povinnosť urobiť rozhodnutie

o ďalšom trvaní väzby v lehote do 15 dní po podaní obžaloby. Takáto povinnosť súdu

nevyplýva ani z ďalších ustanovení procesných predpisov. Ak by v tomto smere súd bol

pochybil, krajský súd, ktorý rozhodoval opakovane v predmetnej veci o väzbe - určite by to

bol I-stupňovému súdu vytkol.

Napokon obžalovaný opakovane sa odvoláva na ústavné právo v článku 17

SR, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať svoj

zmluvný záväzok, V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že z doteraz zabezpečených dôkazov

v prípravnom konaní vyplývajú také skutočnosti, ktoré preukazujú dôvodnosť podozrenia

obžalovaného zo spáchania všetkých žalovaných trestných činov, a to vo všetkých ich

atribútoch - teda aj v súvislosti s jeho zavinením.

K páchanej trestnej činnosti je nekritický a nie je prístupný žiadnej právnej

argumentácie. Práve z dôvodu opakovaných žiadosti o prepustenie z väzby, súd prakticky

doposiaľ nemohol pristúpiť k dokazovaniu,

Obžalobu v predmetnej trestnej veci súd predbežne neprejednával (takáto povinnosť

súdu obligatórne nie je daná) a vytýčeniu termínu hlavného pojednávania bráni práve

horeuvedený postoj obžalovaného vo vzťahu k spáchaniu žalovanej trestnej činnosti

a aj jeho väzbe. Vo veci sa pravidelne koná.“

Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu

vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 28. februára 2008, ako aj 5. mája 2008,

v ktorých sťažovateľ vyslovil:

«- mám za to, že z obsahu vyjadrenia je aj Ústavnému súdu zrejmé, že zákonný sudca

nekoná vo veci bez prieťahov a bez zaujatosti.

- celé vyjadrenie od str. 3 - k veci, je predpojaté, sťažovateľ je označovaný ako

páchateľ trestnej činnosti - str. 3 ods. 1 k veci „... dopúšťal, ... zabezpečoval práve

páchaním..., ... spôsobil... „Mám za to že ide v konaní zákonného sudcu sa jedná o rozpor

s . ods. 4 - prezumpcia neviny.

- k str. 3 ods. 2 – „... Obžalovaný sa sústavne sťažuje...“. Mám za to, že je

výhradným právom obžalovaného dokazovať svoju nevinu a namietať postup orgánov

činných v trestnom konaní alebo súdu práve sťažnosťami, iné prostriedky mu trestný

poriadok nedáva.

- k strane 3 ods. 3 „... neukladá súdu povinnosť..., poukazujem na jednu z hlavných

ústavných zásad právneho poriadku SR, ktorá uvádza: „Občan môže konať všetko, čo nie je

zakázané.“ „Štátny orgán môže konať, len čo je dovolené.“ Mám za to, že súd aj prokurátor

je povinný vždy skúmať a využiť všetky možnosti, ktoré sú v prospech obvineného, teda

použiť analógiu prípustnú v trestnom práve procesnom - teda vždy rozhodovať v intenciách

§ 76 ods. 2, o teda rozhodnúť o trvaní väzby, a dbať na dodržiavanie 15 dňovej lehoty

potrebnej na prípadné predĺženie lehoty väzby. Prax orgánov činných v trestnom konaní -

prokuratúry je podľa môjho názoru v rozpore so základnými zásadami trestného konania -

„in dubio pro reo“ - pri akceptovaní názoru, že pojem obžalovaný je užší ako pojem

obvinený, pretože naznačená prax prokuratúry - ak sa nestihne podať návrh na predĺženie

lehoty väzby, tak sa podá pred uplynutím lehoty väzby, a tým sa začne konanie pred súdom,

je v rozpore s SR a týmto sú porušované základné práva a slobody všetkých

občanov SR.

- k str. 4, ods. 2 vyjadrenia: „... K páchanej trestnej činnosti je nekritický...“,

uvádzam len toľko, že porušovateľ vo svojom vnútornom presvedčení už dávno rozhodol

o vine a nevine sťažovateľa.»

Taktiež sťažovateľ uviedol, že proti nemu „bolo vznesené obvinenie pre zločin,

pre 26 skutkov - ako advokát nemám k dispozícii trestný spis, vychádzam len tvrdení

sťažovateľa -, z ktorých však v priebehu vyšetrovania bola väčšina vypustená, a pri

oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania bol sťažovateľ upozornený, že konanie, pre ktoré

mu bolo vznesené obvinenie sa bude posudzovať podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c/ a podľa

od. 1, 2 účinného od 01.01.2006

- na základe uvedeného oprávnene sťažovateľ čakal, že predĺžená väzba

v prípravnom konaní musí skončiť uplynutím tejto doby, teda 20.06.2007.

- po vznesení obvinenia sa na sťažovateľa vzťahoval § 76 ods. 6, písm. b/ Trestného

poriadku

- po oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania sa však na sťažovateľa vzťahoval už

iba , .

- prokurátor následne podal obžalobu v čase pred uplynutím zákonne predĺženej

väzby dňa 11.06.2007, bez návrhu na predĺženie lehoty väzby - poukázané v sťažnosti.

Prokurátor však podal obžalobu bez toho, aby upozornil sťažovateľa, že skutky označené

v obžalobe sa budú posudzovať prísnejšie, nakoľko skutky vypustené v priebehu

vyšetrovania opäť pojal do obžalobného návrhu. Neupozornením sťažovateľa na túto

skutočnosť došlo k závažnému porušeniu práv obhajoby, keďže pre sťažovateľa mala táto

skutočnosť iné právne následky v zmysle , ods. 6 písm. b/ , hoci sa

sťažovateľ spoliehal na výsledky vyšetrovania, kedy sa dôvody trvania jeho väzby mali

posudzovať podľa , .“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2008

(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 13. mája 2008“) v plnom rozsahu zrušil uznesenie

okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2008, ktorým okresný súd okrem iného

zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, a sťažovateľa ihneď prepustil z väzby

na slobodu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa súdu plynie lehota väzby... od podania

obžaloby...

Podľa obžalobu podanú pre prečin a zločin s hornou

hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne samosudca pri

preskúmaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Podľa obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou

hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom

zasadnutí.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri

predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom skúmania ústavného súdu vymedzeným jeho uznesením sp. zn.

z 26. marca 2008 je, či z hľadiska základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2

možno pripustiť, aby konajúci súd vo veci nerozhodol o ďalšom trvaní väzby

v období po podaní obžaloby, resp. od uplynutia predĺženej lehoty trvania väzby

do preskúmania obžaloby, resp. do jej predbežného prerokovania.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahuje

pri väzbe také práva, ako je napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených

prípadoch podmienené zárukou ( ).

Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia

sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím

sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania ( ).

Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov,

ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí ( ).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli ( , , , ,

).

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. februára 2008 vyslovil názor, že

neukladá explicitne súdu po podaní obžaloby prokurátorom povinnosť

rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby s nadväznosťou na dĺžku jej trvania v prípravnom konaní,

a to v striktne špecifickej lehote. Ustanovenie bolo

novelizované o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo

dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení ,

a

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2006, a preto

súdy podľa názoru okresného súdu nerozhodujú o ďalšom trvaní väzby v pätnásťdňovej

lehote po podaní obžaloby, a táto povinnosť podľa jeho názoru nevyplýva ani z ďalších

ustanovení procesných predpisov.

Ústavný súd už judikoval ( , ), že záruky osobnej slobody

jednotlivca sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto

záruky treba vnímať v širších súvislostiach. Z vyplýva okrem iného

aj právo byť vo väzbe na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, nadväzujúc na prvý odsek

, podľa ktorého osobná sloboda sa zaručuje. Ústavný súd tým vyjadril význam

tak osobnej slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk

osobnej slobody. Podľa zo všetkých orgánov sú to práve súdy, ktoré majú

zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené

trestné konanie vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti

ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie, pozbavujúca

osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné

záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov ( ). Rovnako ústavný

súd už judikoval, že základné práva a slobody podľa treba vykladať a uplatňovať

v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách

( , ) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba

zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky

súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre ( , ).

Právny názor vyslovený okresným súdom, že absencia explicitnej zákonnej úpravy

umožňuje súdu po rozhodnú dobu nekonať a nezakladá jeho zodpovednosť za nezákonné

trvanie väzby, nie je konformný s obsahom garantovaných základných práv

a slobôd, pretože nemôže byť dôvodom na držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie

osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní

väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola

väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená ( , , ,

, ). V zmysle , resp. dohovoru

samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie zákonnosti

väzby a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby

(Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002).

Z ustanovenia vyplýva, že súdu plynie lehota väzby

od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia (ktoré síce nadobudlo

platnosť, avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006 bolo

novelizované) bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného

poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia

dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní

väzby po podaní obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej

judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podľa názoru ústavného súdu aj pri súčasnom znení ustanovenia § 76 ods. 5

je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby

o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby

v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu

za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať

o rozhodnutie súdu (napr. ).

V danom prípade u sťažovateľa začala plynúť väzba 20. septembra 2006 o 14.10 h.

Uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie z 2. marca 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. marca 2007 bola lehota trvania

väzby u sťažovateľa predĺžená do 20. júna 2007. Rozhodnutie súdu pre prípravné konanie

môže na kratšiu dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo ináč by nebolo

reálne zabezpečiť kontinuitu väzby po podaní obžaloby ( ). V okolnostiach

daného prípadu teda existoval titul väzby sťažovateľa do 20. júna 2007, a preto, ak mal byť

sťažovateľ po tomto dni naďalej držaný vo väzbe, malo byť najneskôr 20. júna 2007

rozhodnuté, že väzba sťažovateľa naďalej trvá. Keďže sa tak nestalo, bolo obmedzenie

osobnej slobody sťažovateľa po 20. júni 2007 protiprávne.

Absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k 20. júnu 2007, na ktorý pripadol

koniec predĺženej väzobnej lehoty ustanovenej na prípravné konanie, vo svojich dôsledkoch

znamená, že na ďalšie trvanie väzby po 20. júni 2007 nebol právny titul, ktorý by zabezpečil

jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po tomto dátume bez toho, aby súd

konajúci o obžalobe svojím rozhodnutím podľa , resp. 244 ods. 5

založil jej súdny titul na ďalšie trvanie väzby, treba to považovať za nezákonný zásah

do osobnej slobody jednotlivca, ktorý zakladá aj jej protiústavnosť, pretože je nevyhnutné

dôsledne rešpektovať ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

Na podporu uvedeného záveru ústavný súd poznamenáva, že aj krajský súd

(vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. ) v uznesení sp. zn.

z 13. mája 2008 (ktorým bol sťažovateľ o. i. prepustený z väzby na slobodu) konštatoval, že

„skúmajúc dôvodnosť trvania väzby u obvineného J. L. v zmysle , ,

pri zistení, že do 20.6.2007, dokedy bola naposledy predĺžená lehota trvania väzby

u obvineného J. L., v prípravnom konaní, nebolo rozhodnuté okresným súdom o ďalšom

trvaní väzby, väzba obžalovaného... po 20. 6. 2007, vychádzajúc z nálezu ústavného súdu,

nemala zákonný podklad“. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd zrušil uznesenie

okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2008 v celom rozsahu a sťažovateľa

prepustil podľa a s poukazom na uplynutie lehoty väzby

k 20. júnu 2007 ihneď na slobodu.

Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu prepustiť ho

neodkladne z väzby na slobodu. Keďže sťažovateľ bol medzičasom uznesením krajského

súdu z 13. mája 2008 prepustený z väzby na slobodu, stala sa táto požiadavka sťažovateľa

právne irelevantnou a nebolo jej možné vyhovieť (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd rovnako nevyhovel sťažovateľovej požiadavke o priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 300 000 Sk (9 958,18 €). Podľa názoru ústavného súdu v danom

prípade neprichádza priznanie finančného zadosťučinenia do úvahy, a to z toho dôvodu, že

v konkrétnych okolnostiach tejto veci považoval už samotné vyslovenie porušenia jeho

označených základných práv za primeranú satisfakciu pre sťažovateľa (bod 3 výroku tohto

nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. Č.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá

bola 591,58 € (17 822 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 98,59 € (2 970 Sk), t. j. spolu 197,18 €

(5 940 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 5,91 € (178 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 209 € (6 296 Sk).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009