Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 112/08
PDF · 296.95 KB
No categories available
IV. ÚS 112/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 112/08 -68
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti J. L., O., zastúpeného advokátom JUDr. I. Č., S., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 71/2007 takto
rozhodol:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 71/2007
p o r u š i l základné práva J. L. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby po 20. júni 2007.
2. Okresný súd Stará Ľubovňa j e p o v i n n ý uhradiť J. L. trovy konania v sume
209 € [slovom dvestodeväť eur (6 296 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. Č. S.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažnosti J. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2007 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená na výzvu ústavného súdu
podaním doručeným 12. decembra 2007, ktorou namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 71/2007 .
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 112/07 -40 z 26. marca 2008 prijal na ďalšie
konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 71/2007 tým, že nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby
po 20. júni 2007, a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva (v rozsahu, v akom bola
sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn.
0 Tp 30/06 Tp 30/06 z 22. septembra 2006 vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 20. septembra 2006
o 14.10 h. Proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie „pre pomoc k trestnému činu
úverového podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 250a ods. 1 ods. 4 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. ... účinného do 31. 12. 2005, trestný čin úverového podvodu podľa § 250a
ods. 1 ods. 4 Trestného zákona ... pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 , ods. 3
Trestného zákona ... a zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 , ods. 3 písm. a/ Trestného
zákona“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že 5. júna 2007 vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie a s jeho
výsledkami bol oboznámený. Zároveň mu bolo oznámené, že Okresnej prokuratúre Stará
Ľubovňa bude podaný návrh na podanie obžaloby pre „prečin podľa § 217 1, 2, c, a,
a pre prečin podľa § 221 1, 2. A Zároveň mi oznámil, že nevidí dôvody môjho väzobného
stíhania“.
Z tohto dôvodu sťažovateľ 7. júna 2007, t. j. ešte v čase trvania väzby v prípravnom
konaní (ktorá bola sudcom okresného súdu pre prípravné konanie 2. marca 2007 predĺžená
do 20. júna 2007), podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 12. júna 2007 bola
okresnému súdu doručená obžaloba na sťažovateľa pre 15 skutkov, ktoré mal spáchať
v období od 4. apríla 2005 do presne nezisteného dňa mesiaca júla 2006 a ktoré sú
po právnej stránke posudzované ako trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 a 4
Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné. Uvedenými skutkami mala byť
spôsobená škoda presahujúca 4 milióny Sk.
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 71/2007 zo 16. júla 2007 zamietol žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že uňho stále trvajú dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku , a taktiež neprijal písomný sľub a ponúkanú
peňažnú záruku. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že dôvod, ktorý uviedla zákonná sudkyňa na zamietnutie jeho žiadosti,
t. j. že bude pokračovať v trestnej činnosti, je absolútne neodôvodnený a neopodstatnený.
O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Tos 14/07 zo 6. augusta 2007 tak, že ju zamietol ako
nedôvodnú. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyjadril názor, že „okresný súd mal do 20. júna
2007 rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby a obžaloba mala byť podaná spolu s návrhom
prokurátora o predĺženie lehoty väzby 15 pracovných dní pred uplynutím predĺženej lehoty
väzby... Porušovateľ mal v 10 dňovej lehote rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby.“. Keďže okresný súd tak neurobil, jeho postupom došlo podľa sťažovateľa
k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy .
Sťažovateľ poukazujúc na uvedené „úplne stratil dôveru, že v prípade akéhokoľvek
porušenia práva je tu garancia nápravy zo štátom zverenej moci, akou by súd mal byť, že
tento bude rozhodovať v súlade s ústavou a zákonmi, a že o ich právnom nároku bude
rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená jeho právna istota, čo sa však
v opisovanom prípade vôbec nestalo“, a preto navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 71/2007 a prikáže porušovateľovi jeho označených práv prepustiť ho bezodkladne
na slobodu. Ďalej sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 300 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.
Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. 1 SprO/72/2008 zo 7. februára 2008 (súčasťou
ktorého bolo aj vyjadrenie zákonnej sudkyne v predmetnej veci), ktoré si ústavný súd
vyžiadal ešte pred predbežným prerokovaním návrhu a ktoré okresný súd vo svojom
stanovisku z 15. apríla 2008 považoval aj po prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie
za vyčerpávajúce a odkázal na neho, vyplýva:
„Obžalovaný J. L. opakovane vyčíta súdu, že súd po nápade veci nerozhodol v lehote
do 10 dní o jeho väzbe. V tejto súvislosti poukazujem na ust. § 76 ods. 5 Tr. por. platného
Tr. por. zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov od 1.1.2006 (na ktoré sa
obžalovaný sústavne odvoláva). Podľa ods. 7 citovaného zákonného ustanovenia totiž
vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine
alebo treste. Toto zákonné ustanovenie teda neukladá súdu povinnosť urobiť rozhodnutie
o ďalšom trvaní väzby v lehote do 15 dní po podaní obžaloby. Takáto povinnosť súdu
nevyplýva ani z ďalších ustanovení procesných predpisov. Ak by v tomto smere súd bol
pochybil, krajský súd, ktorý rozhodoval opakovane v predmetnej veci o väzbe - určite by to
bol I-stupňovému súdu vytkol.
Napokon obžalovaný opakovane sa odvoláva na ústavné právo v článku 17 Ústavy
SR, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať svoj
zmluvný záväzok, V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že z doteraz zabezpečených dôkazov
v prípravnom konaní vyplývajú také skutočnosti, ktoré preukazujú dôvodnosť podozrenia
obžalovaného zo spáchania všetkých žalovaných trestných činov, a to vo všetkých ich
atribútoch - teda aj v súvislosti s jeho zavinením.
K páchanej trestnej činnosti je nekritický a nie je prístupný žiadnej právnej
argumentácie. Práve z dôvodu opakovaných žiadosti o prepustenie z väzby, súd prakticky
doposiaľ nemohol pristúpiť k dokazovaniu,
Obžalobu v predmetnej trestnej veci súd predbežne neprejednával (takáto povinnosť
súdu obligatórne nie je daná) a vytýčeniu termínu hlavného pojednávania bráni práve
horeuvedený postoj obžalovaného vo vzťahu k spáchaniu žalovanej trestnej činnosti
a aj jeho väzbe. Vo veci sa pravidelne koná.“
Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 28. februára 2008, ako aj 5. mája 2008,
v ktorých sťažovateľ vyslovil:
«- mám za to, že z obsahu vyjadrenia je aj Ústavnému súdu zrejmé, že zákonný sudca
nekoná vo veci bez prieťahov a bez zaujatosti.
- celé vyjadrenie od str. 3 - k veci, je predpojaté, sťažovateľ je označovaný ako
páchateľ trestnej činnosti - str. 3 ods. 1 k veci „... dopúšťal, ... zabezpečoval práve
páchaním..., ... spôsobil... „Mám za to že ide v konaní zákonného sudcu sa jedná o rozpor
s § 2 . ods. 4 Trestného poriadku - prezumpcia neviny.
- k str. 3 ods. 2 – „... Obžalovaný sa sústavne sťažuje...“. Mám za to, že je
výhradným právom obžalovaného dokazovať svoju nevinu a namietať postup orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu práve sťažnosťami, iné prostriedky mu trestný
poriadok nedáva.
- k strane 3 ods. 3 „... neukladá súdu povinnosť..., poukazujem na jednu z hlavných
ústavných zásad právneho poriadku SR, ktorá uvádza: „Občan môže konať všetko, čo nie je
zakázané.“ „Štátny orgán môže konať, len čo je dovolené.“ Mám za to, že súd aj prokurátor
je povinný vždy skúmať a využiť všetky možnosti, ktoré sú v prospech obvineného, teda
použiť analógiu prípustnú v trestnom práve procesnom - teda vždy rozhodovať v intenciách
§ 76 ods. 2, o teda rozhodnúť o trvaní väzby, a dbať na dodržiavanie 15 dňovej lehoty
potrebnej na prípadné predĺženie lehoty väzby. Prax orgánov činných v trestnom konaní -
prokuratúry je podľa môjho názoru v rozpore so základnými zásadami trestného konania -
„in dubio pro reo“ - pri akceptovaní názoru, že pojem obžalovaný je užší ako pojem
obvinený, pretože naznačená prax prokuratúry - ak sa nestihne podať návrh na predĺženie
lehoty väzby, tak sa podá pred uplynutím lehoty väzby, a tým sa začne konanie pred súdom,
je v rozpore s Ústavou SR a týmto sú porušované základné práva a slobody všetkých
občanov SR.
- k str. 4, ods. 2 vyjadrenia: „... K páchanej trestnej činnosti je nekritický...“,
uvádzam len toľko, že porušovateľ vo svojom vnútornom presvedčení už dávno rozhodol
o vine a nevine sťažovateľa.»
Taktiež sťažovateľ uviedol, že proti nemu „bolo vznesené obvinenie pre zločin,
pre 26 skutkov - ako advokát nemám k dispozícii trestný spis, vychádzam len tvrdení
sťažovateľa -, z ktorých však v priebehu vyšetrovania bola väčšina vypustená, a pri
oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania bol sťažovateľ upozornený, že konanie, pre ktoré
mu bolo vznesené obvinenie sa bude posudzovať podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c/ a podľa
§ 221 od. 1, 2 Trestného zákona účinného od 01.01.2006
- na základe uvedeného oprávnene sťažovateľ čakal, že predĺžená väzba
v prípravnom konaní musí skončiť uplynutím tejto doby, teda 20.06.2007.
- po vznesení obvinenia sa na sťažovateľa vzťahoval § 76 ods. 6, písm. b/ Trestného
poriadku
- po oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania sa však na sťažovateľa vzťahoval už
iba § 76 ods. 6 , písm. a/ Trestného poriadku .
- prokurátor následne podal obžalobu v čase pred uplynutím zákonne predĺženej
väzby dňa 11.06.2007, bez návrhu na predĺženie lehoty väzby - poukázané v sťažnosti.
Prokurátor však podal obžalobu bez toho, aby upozornil sťažovateľa, že skutky označené
v obžalobe sa budú posudzovať prísnejšie, nakoľko skutky vypustené v priebehu
vyšetrovania opäť pojal do obžalobného návrhu. Neupozornením sťažovateľa na túto
skutočnosť došlo k závažnému porušeniu práv obhajoby, keďže pre sťažovateľa mala táto
skutočnosť iné právne následky v zmysle § 76 , ods. 6 písm. b/ Trestného poriadku , hoci sa
sťažovateľ spoliehal na výsledky vyšetrovania, kedy sa dôvody trvania jeho väzby mali
posudzovať podľa § 76 ods. 6 , písm. a/ trestného poriadku .“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tos 14/08 z 13. mája 2008
(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 13. mája 2008“) v plnom rozsahu zrušil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 1 T 41/2007 zo 14. apríla 2008, ktorým okresný súd okrem iného
zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, a sťažovateľa ihneď prepustil z väzby
na slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby... od podania
obžaloby...
Podľa § 241 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú pre prečin a zločin s hornou
hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca.
Podľa § 242 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne samosudca pri
preskúmaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.
Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou
hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom
zasadnutí.
Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri
predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.
Predmetom skúmania ústavného súdu vymedzeným jeho uznesením sp. zn.
IV. ÚS 112/08 z 26. marca 2008 je, či z hľadiska základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2
ústavy možno pripustiť, aby konajúci súd vo veci nerozhodol o ďalšom trvaní väzby
v období po podaní obžaloby, resp. od uplynutia predĺženej lehoty trvania väzby
do preskúmania obžaloby, resp. do jej predbežného prerokovania.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje
pri väzbe také práva, ako je napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu
a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených
prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00 ).
Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia
sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím
sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania (III. ÚS 7/00 ).
Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov,
ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 7/00 ).
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy , ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli (II. ÚS 55/98 , III. ÚS 7/00 , I. ÚS 165/02 , I. ÚS 177/03 ,
I. ÚS 187/07 ).
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. februára 2008 vyslovil názor, že
Trestný poriadok neukladá explicitne súdu po podaní obžaloby prokurátorom povinnosť
rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby s nadväznosťou na dĺžku jej trvania v prípravnom konaní,
a to v striktne špecifickej lehote. Ustanovenie § 76 ods. 5 Trestného poriadku bolo
novelizované zákonom č. 650/2005 Z. z. o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo
dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon ,
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2006, a preto
súdy podľa názoru okresného súdu nerozhodujú o ďalšom trvaní väzby v pätnásťdňovej
lehote po podaní obžaloby, a táto povinnosť podľa jeho názoru nevyplýva ani z ďalších
ustanovení procesných predpisov.
Ústavný súd už judikoval (II. ÚS 55/98 , III. ÚS 222/06 ), že záruky osobnej slobody
jednotlivca sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto
záruky treba vnímať v širších súvislostiach. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva okrem iného
aj právo byť vo väzbe na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, nadväzujúc na prvý odsek
čl. 17 ústavy , podľa ktorého osobná sloboda sa zaručuje. Ústavný súd tým vyjadril význam
tak osobnej slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk
osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov sú to práve súdy, ktoré majú
zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené
trestné konanie vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti ústava
ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie, pozbavujúca
osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné
záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov (III. ÚS 222/06 ). Rovnako ústavný
súd už judikoval, že základné práva a slobody podľa ústavy treba vykladať a uplatňovať
v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách
(PL. ÚS 1/93 , PL. ÚS 15/98 ) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba
zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky
súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (II. ÚS 55/98 , III. ÚS 7/00 ).
Právny názor vyslovený okresným súdom, že absencia explicitnej zákonnej úpravy
umožňuje súdu po rozhodnú dobu nekonať a nezakladá jeho zodpovednosť za nezákonné
trvanie väzby, nie je konformný s obsahom ústavou garantovaných základných práv
a slobôd, pretože nemôže byť dôvodom na držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie
osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní
väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola
väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02 , I. ÚS 204/05 , III. ÚS 271/06 ,
I. ÚS 115/07 , I. ÚS 187/07 ). V zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy , resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru
samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie zákonnosti
väzby a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby
(Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002).
Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby
od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia (ktoré síce nadobudlo
platnosť, avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006 bolo
novelizované) bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť
o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného
poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku
dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní
väzby po podaní obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej
judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.
Podľa názoru ústavného súdu aj pri súčasnom znení ustanovenia § 76 ods. 5
Trestného poriadku je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby
o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby
v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu
za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať
o rozhodnutie súdu (napr. I. ÚS 187/07 ).
V danom prípade u sťažovateľa začala plynúť väzba 20. septembra 2006 o 14.10 h.
Uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie z 2. marca 2007 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 1001/2007 z 15. marca 2007 bola lehota trvania
väzby u sťažovateľa predĺžená do 20. júna 2007. Rozhodnutie súdu pre prípravné konanie
môže na kratšiu dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo ináč by nebolo
reálne zabezpečiť kontinuitu väzby po podaní obžaloby (III. ÚS 322/05 ). V okolnostiach
daného prípadu teda existoval titul väzby sťažovateľa do 20. júna 2007, a preto, ak mal byť
sťažovateľ po tomto dni naďalej držaný vo väzbe, malo byť najneskôr 20. júna 2007
rozhodnuté, že väzba sťažovateľa naďalej trvá. Keďže sa tak nestalo, bolo obmedzenie
osobnej slobody sťažovateľa po 20. júni 2007 protiprávne.
Absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k 20. júnu 2007, na ktorý pripadol
koniec predĺženej väzobnej lehoty ustanovenej na prípravné konanie, vo svojich dôsledkoch
znamená, že na ďalšie trvanie väzby po 20. júni 2007 nebol právny titul, ktorý by zabezpečil
jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po tomto dátume bez toho, aby súd
konajúci o obžalobe svojím rozhodnutím podľa § 242 , resp. 244 ods. 5 Trestného poriadku
založil jej súdny titul na ďalšie trvanie väzby, treba to považovať za nezákonný zásah
do osobnej slobody jednotlivca, ktorý zakladá aj jej protiústavnosť, pretože je nevyhnutné
dôsledne rešpektovať ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu.
Na podporu uvedeného záveru ústavný súd poznamenáva, že aj krajský súd
(vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/07 ) v uznesení sp. zn. 7 Tos 14/08
z 13. mája 2008 (ktorým bol sťažovateľ o. i. prepustený z väzby na slobodu) konštatoval, že
„skúmajúc dôvodnosť trvania väzby u obvineného J. L. v zmysle § 79 ods. 2 , 3 Tr. por. ,
pri zistení, že do 20.6.2007, dokedy bola naposledy predĺžená lehota trvania väzby
u obvineného J. L., v prípravnom konaní, nebolo rozhodnuté okresným súdom o ďalšom
trvaní väzby, väzba obžalovaného... po 20. 6. 2007, vychádzajúc z nálezu ústavného súdu,
nemala zákonný podklad“. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd zrušil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 1 T 41/2007 zo 14. apríla 2008 v celom rozsahu a sťažovateľa
prepustil podľa § 79 ods. 2 a 3 Trestného poriadku s poukazom na uplynutie lehoty väzby
k 20. júnu 2007 ihneď na slobodu.
Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu prepustiť ho
neodkladne z väzby na slobodu. Keďže sťažovateľ bol medzičasom uznesením krajského
súdu z 13. mája 2008 prepustený z väzby na slobodu, stala sa táto požiadavka sťažovateľa
právne irelevantnou a nebolo jej možné vyhovieť (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd rovnako nevyhovel sťažovateľovej požiadavke o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 300 000 Sk (9 958,18 €). Podľa názoru ústavného súdu v danom
prípade neprichádza priznanie finančného zadosťučinenia do úvahy, a to z toho dôvodu, že
v konkrétnych okolnostiach tejto veci považoval už samotné vyslovenie porušenia jeho
označených základných práv za primeranú satisfakciu pre sťažovateľa (bod 3 výroku tohto
nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. Č.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá
bola 591,58 € (17 822 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 98,59 € (2 970 Sk), t. j. spolu 197,18 €
(5 940 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 5,91 € (178 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 209 € (6 296 Sk).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2009