Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 150/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-244

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. V., S., E. Ch., R., R. H., T., B. K., G., J. Š., zastúpeného

opatrovníkom Ing. L. Š., DrSc., B. a I. B., N., zastúpených advokátkou JUDr. I. Š., B.,

ktorou A. V. namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 postupom Okresného súdu Skalica v exekučnom

konaní vedenom na základe poverenia exekútora č. 5205*036392; E. Ch. namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Ružomberok v exekučnom konaní

vedenom na základe poverenia exekútora č. 5508*005070; R. H. namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

postupom Okresného súdu Martin v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia

exekútora č. 5506*056160; B. K. namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 postupom Okresného súdu

Galanta v súdnej exekúcii vedenej súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod č. EX 8358/08; J.

Š. namietal porušenie svojho základného práva na obydlie podľa a 3

Slovenskej republiky postupom Polície Slovenskej republiky – Obvodného oddelenia

Policajného zboru Bratislava III; I. B. namietala porušenie svojho základného práva na

obydlie podľa a 3 postupom Polície Slovenskej

republiky – Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom, za účasti

vedľajších účastníkov: Z., B., S., B., F., B., a Z. H., B., a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. V., E. Ch., R. H., B. K., J. Š. a I. B. v celom rozsahu o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. augusta

2009 doručená sťažnosť A. V. (ďalej len ,,sťažovateľ v 1. rade“), E. Ch. (ďalej len

,,sťažovateľka v 2. rade“), R. H. (ďalej len ,,sťažovateľ v 3. rade“), B. K. (ďalej len

,,sťažovateľka vo 4. rade“, všetci spolu ďalej len ako ,,sťažovatelia v 1. až 4. rade“), J. Š.

(ďalej len ,,sťažovateľ v 5. rade“) a I. B. (ďalej len ,,sťažovateľka v 6. rade“), ktorou

sťažovateľ v 1. rade namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a 4 (ďalej len ,a“) postupom Okresného

súdu Skalica v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia exekútora č.

5205*036392; sťažovateľka v 2. rade namietala porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 4 postupom Okresného súdu Ružomberok v

exekučnom konaní vedenom na základe poverenia exekútora č. 5508*005070; sťažovateľ v

3. rade namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a

4 postupom Okresného súdu Martin v exekučnom konaní vedenom na základe

poverenia exekútora č. 5506*056160; sťažovateľka vo 4. rade namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 postupom Okresného

súdu Galanta v súdnej exekúcii vedenej súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod č. EX

8358/08; sťažovateľ v 5. rade namietal porušenie svojho základného práva na obydlie

podľa a 3 postupom Polície Slovenskej republiky – Obvodného

oddelenia Policajného zboru Bratislava III (ďalej len ,,OO PZ Bratislava III“); sťažovateľka

v 6. rade namietala porušenie svojho základného práva na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 a 3

postupom Polície Slovenskej republiky – Obvodného oddelenia Policajného zboru

Nové Mesto nad Váhom (ďalej len ,,OO PZ Nové Mesto nad Váhom“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia v 1. až vo 4. rade boli

rozhodnutiami Stáleho rozhodcovského súdu a. s. vydanými v rozhodcovskom konaní

zaviazaní zaplatiť rôzne peňažné sumy spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania

v prospech spoločnosti poskytujúcej úvery z vlastných zdrojov (tzv. nebankovým

spôsobom). Sťažovatelia v 1. až vo 4. rade v sťažnosti zhodne namietajú neprimeranosť

odplaty za poskytnutie úveru (až do 182,5 % p. a.), neprimeranosť úroku z omeškania

(spravidla 0,25 % denne, t. j. 91,25 % p. a.) a väčší počet neprijateľných zmluvných

podmienok (napr. povinné aplikovanie , čo je v rozpore s

). Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

,,Exekučným titulom je rozhodnutie arbitra - rozhodcu, ktorý priznáva všetky nároky

dodávateľa, je vopred zaplatený dodávateľom a totálne ignoruje právne normy na ochranu

spotrebiteľa. Rozhodnutia vydáva voči spotrebiteľom, ako keby boli podnikatelia. V zákone

je pritom povinnosť prihliadať na dobré mravy a teda aj na princíp primeranosti. Ten nie

je vôbec rešpektovaný...

Na začiatku teda dodávateľ koná bez odbornej starostlivosti, predloží

štandardizované typizované zmluvy s neprimeranými podmienkami a exekučný titul

zabezpečí rozhodca, ktorý neberie ohľad na princíp proporcionality. Tak môže začať

exekúcia, ktorá je zavŕšením veľmi neprimeraného postupu všetkých zúčastnených voči

spotrebiteľovi.

Najsmutnejšie na tom je to, že tieto exekúcie prebiehajú aj z poverenia súdov, ktoré

by si mali princípy proporcionality ctiť a ktorým nič nebránilo zastaviť exekúciu podľa

o rozhodcovskom konaní.“

3. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti:

,,Sťažovateľ v 1. rade je dôchodca, ktorý potreboval vyrovnať podĺžnosti z dôvodu

nízkeho dôchodku a preto si zobral úver 30.000,- Sk (996 €). Úver splácal po 24 € mesačne.

Dostal sa však z dôvodu nízkeho dôchodku do omeškania. Arbiter priznal príslušenstvo

úveru spolu viac ako 100%. (Stály rozhodcovský súd a.s., spis. zn. SR 3804/07). Sťažovateľ

zdedil pozemky a z ich predaja bola uspokojená exekúcia pre spoločnosť P. vo výške

234.129,- Sk (7.772 €). Ide o exekúciu vedenú Okresným súdom Senica, č. poverenia

exekútora 5205*036392. Aj keď súd mohol zastaviť exekúciu aj bez návrhu z dôvodu, že sa

vymáha plnenie v rozpore s dobrými mravmi, neurobil tak. Súdny exekútor ako verejný

činiteľ rovnako nepodnikol žiaden krok k zastaveniu výrazne neprimeranej exekúcie.“

4. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti:

,,Sťažovateľka ako samoživiteľka s maloletou dcérou v súvislosti s úhradami bytu

sa dostala do finančných problémov. Úver v pôvodnej výške 14.000,- Sk (465 €) má vrátiť

vo výške 85.806,- Sk (2.848,- €). Arbiter priznal príslušenstvo úveru spolu viac ako 100%

(Stály rozhodcovský súd a.s., spis. zn. SR 04289/08). Ide o exekúciu vedenú Okresným

súdom Ružomberok, č. poverenia exekútora 5508*005070. Aj keď súd mohol zastaviť

exekúciu aj bez návrhu z dôvodu, že sa vymáha plnenie čiastočne v rozpore s dobrými

mravmi, neurobil tak. Súdny exekútor ako verejný činiteľ rovnako nepodnikol žiaden krok

k zastaveniu výrazne neprimeranej exekúcie.“

5. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 3. rade vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti:

,,Sťažovateľ žije sám s matkou na starobnom dôchodku a dostali sa do stavu

finančnej tiesne, preto si zobrali úver 26.000,- Sk (863 €). Z finančných dôvodov požiadal

o odklad splátok . Nebolo mu vyhovené. Napriek finančným problémom vrátil 36.512,- Sk

(1.212 €). Ďalej je od neho vymáhaných 61.500,- Sk (2.041 €). Jeho dlh je teda spolu

98.012,- Sk (3.253 €). Arbiter priznal príslušenstvo úveru spolu viac ako 100%. (Stály

rozhodcovský súd a.s., spis. zn. SR 06707/08). Ide o exekúciu vedenú Okresným súdom

Martin, č. poverenia exekútora 5506*056160. Aj keď súd mohol zastaviť exekúciu aj bez

návrhu z dôvodu, že sa vymáha plnenie v rozpore s dobrými mravmi, neurobil tak. Súdny

exekútor ako verejný činiteľ rovnako nepodnikol žiaden krok k zastaveniu výrazne

neprimeranej exekúcie.“

6. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke vo 4. rade vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti:

,,Sťažovateľka si zobrala úver 26.000,- Sk (863 €) z dôvodu finančných ťažkostí.

Z dôvodu meškania mzdy sa dostala do omeškania, preto začali zrážky zo mzdy

a nazrážaných bolo 44.990,-Sk (1.493 €). Napriek tomu jej bolo oznámené že jej dlh je ešte

32.074,- Sk (1.065 €). Teda spolu je jej dlh vo výške 77.064,- Sk (2.558 €). Arbiter priznal

príslušenstvo úveru spolu viac ako 100%. (Stály rozhodcovský súd a.s., spis. zn. SR

05354/08). Ide o exekúciu vedenú Okresným súdom Galanta. Aj keď súd mohol zastaviť

exekúciu aj bez návrhu z dôvodu, že sa vymáha plnenie v rozpore s dobrými mravmi,

neurobil tak. Súdny exekútor ako verejný činiteľ rovnako nepodnikol žiaden krok

k zastaveniu výrazne neprimeranej exekúcie.“

7. Sťažovatelia v 1. až vo 4. rade na preukázanie porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu v sťažnosti v podstatnom uviedli:

,,Sťažovatelia nečakali, že štát môže dovoliť niečo také, ako je súdne vymáhanie

úverov vo výške v násobkoch k výške úveru. Spoliehali sa na to, že zákon ich ochraňuje tým,

že ak rozhodca zlyhal a zákon do 1. júla 2009 nepočítal so zrušením rozhodcovského

rozhodnutia z dôvodu neprimeranosti, súd využije možnosť z úradnej moci aj bez návrhu

zastaviť exekúciu ( o rozhodcovskom konaní).

To však súdy neurobili a vymáhali nemravné plnenia proti tisícom spotrebiteľom....

Sťažovatelia v 1. až 4. tvrdia, že o porušenie práva na súdnu ochranu nejde len

v prípade, ak sa osobe odníme možnosť konať pred súdom porušením jej procesného práva

ale aj v prípade, ak súd aj bez návrhu neposkytol ochranu spotrebiteľovi v súdnom konaní

pred neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. To platí rovnako

aj v exekučnom konaní, ak zákon umožňoval zastavenie exekúcie bez návrhu, ak sa vymáha

plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a súd tak bezdôvodne neurobí. Európsky

súdny dvor rozhodol vo veci O., že súd aj bez návrhu má ochrániť spotrebiteľa pred

neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Právo je permanentne porušované, pretože súdne

exekúcie neboli zastavené, ale sú prostriedkom vymáhania neprijateľných zmluvných

podmienok....

Súdy v prípadoch sťažovateľov v 1. až 4. rade porušili komunitárne právo tým,

že vôbec nepoužili komunitárne právo a to o spotrebiteľských

úveroch, do ktorého bola transponovaná Smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986

o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,

ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady

90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho

parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998). Súdy takto

porušili ústavné práva týchto sťažovateľov, pretože neaplikovali aj bez návrhu

medzinárodnú zmluvu. Proti rozhodcovskému rozhodnutiu zákon obmedzoval podanie

žaloby a v exekučnom konaní mali súdy zastaviť konanie ex offo.“

8. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti:

,,Napriek jeho duševnej poruche mu firma D. s.r.o. poskytuje pôžičku 50.000,-Sk

(1.660 €). Na zabezpečenie pôžičky previedol vlastnícke právo k svojmu bytu v B. v hodnote

cca 2,000.000,- Sk (66.388 €) na firmu D. s.r.o. na základe zabezpečovacieho prevodu

práva, teda len na zabezpečenie pohľadávky. Po prepustení zo zamestnania sa dostal do

omeškania s dvoma splátkami. Firma D. s.r.o. predáva byt Mgr. J. S. ml. S. mladší daruje

tento byt otcovi V. S., ktorý sa venuje bankrotom. V. S. starší dňa 27. 10. 2006 so skupinou

chlapov vstúpil do obydlia sťažovateľa a začal vypratávať byt bez toho, aby bolo nejaké

vyrovnanie priepastného rozdielu medzi pôžičkou a hodnotou bytu. Sťažovateľ volá na

pomoc rodičov. Matka sťažovateľa sa drží radiátora a odmieta bez súdneho rozhodnutia

odísť z bytu hodnotnejšiemu oproti pôžičke 4000%. Policajti jej ruky od radiátora

odtrhávajú a za ramená vynášajú z bytu von ťahaním jej nôh po zemi. Sťažovateľ je

presvedčený o neobjektívnom, servilnom a nesprávnom postupe polície. Išlo o príslušníkov

PZ nstržm. N. a nstržm. P.. Polícia vôbec nerozlišuje hierarchiu hodnôt, že obydlie má

prednosť pred finančnými majetkovými záujmami veriteľa. .... Pán V.S. však vo veľmi

krátkom čase predáva už vyprataný byt manželom, ktorí tvrdia, že sú vlastníci a boli

dobromyseľní. Sťažovateľ sa domáha na súde vlastníckeho práva a firma D. s.r.o. je počas

súdneho konania vymazaná z obchodného registra bez nástupcu a bez likvidácie pre

nedostatok majetku. Sťažovateľ stratil zmluvného partnera vo veci pôžičky. Sťažovateľovi

ide pred majetkovým právom o obydlie. Sťažovateľ je už zhruba tri roky zbavený obydlia

za výdatného prispenia polície. Právo sťažovateľa na obydlie je permanentne porušované.

Hmaty a chvaty polície a asistencia nezákonnej deložácii nahradili súdny proces a súdnu

exekúciu. Podľa prokuratúry je všetko v poriadku.“

9. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti:

,,Sťažovateľka bola vo veľmi nepriaznivej finančnej tiesni a v zlom psychickom stave,

pretože jej ťažko ochorel syn, zomrel jej zamestnávateľ a prišla o zamestnanie. Potrebovala

dočasne preklenúť nepriaznivé obdobie a preto zobrala úver 300.000,- Sk a fakticky dostala

261.000,- Sk. Na zabezpečenie úveru previedla vlastnícke právo k bytu, ktorého hodnota

oproti úveru dosahoval 500%. Do roka vrátila 459.200,- Sk. Napriek tomu veriteľská firma

žiadala ďalších 991.000,- Sk. Aj napriek ťažkej finančnej situácii vrátila dlh, ale vzhľadom

na veľmi vysoké finančné požiadavky nebankovej spoločnosti hľadala prácu v zahraničí.

Dňa 24. 3. 2006 vkročili do jej bytu násilným spôsobom cudzí chlapi. V byte boli v tom čase

jej syn a jej priateľ. Skupina mužov začala deložovať všetky veci z bytu a dvaja prítomní

policajti – P. V. a Ľ. K. tomu nijako nezabránili a odobrovali postup polície. Žiadny súd,

žiadna exekúcia, ale hrubá sila za účasti polície pripravila sťažovateľku o jej obydlie.

Doteraz býva núdzovo len po podnájmoch. Doteraz jej neboli vydané veci z bytu. Byt

veriteľská firma po deložácii predala ďalej manželskému páru a títo manželia tvrdia, že sú

dobromyseľní. Právo sťažovateľky na obydlie je sústavne porušované. V súdnom konaní sa

síce domáha vlastníckeho práva, ale ide jej nielen o vlastníctvo k bytu, ale aj o ochranu

pred porušením práva na obydlie. To je sústavne porušované aj v súčasnej dobe.

Sťažovateľka nemá vo vzťahu k tomuto právu účinný prostriedok nápravy.“

10. Na preukázanie porušenia základného práva na obydlie sťažovatelia v 5. a 6. rade

v sťažnosti v podstatnom uviedli:

,,Sťažovatelia v 5. - 6. rade podávajú sťažnosť proti porušeniu ich

garantovaného práva na obydlie podľa Článku 21 SR. Po ich deložácii nasledovali

prevody bytov na iné osoby, ktoré sa tvária dobromyseľne. Sťažovatelia nemajú účinný

prostriedok nápravy, keďže byty sťažovateľov sú v krátkom čase prevádzané na iné osoby.

Sťažovatelia na ochranu svojho majetku podali žaloby o určenie vlastníckeho práva. Tieto

konania o vlastnícke právo trvajú v oboch prípadoch už zhruba 3 roky. To sú však spory

o majetok. Pokiaľ však ide o právo na obydlie, to je aj v súčasnosti porušované za

asistencie štátu - polície.

Aj v prípade sťažovateľov v 5. - 6. rade ide o spotrebiteľské úvery a rovnako na nich

dopadá komunitárne právo. Všetky orgány verejnej moci sú povinné aplikovať komunitárne

právo, vrátane polície.

Sťažovatelia v 5. - 6. rade žiadajú ústavnú autoritu, aby svojim rozhodnutím

judikovala pretrvávajúci stav porušenia práva na obydlie a že opakovanými prevodmi

vlastníctva ich obydlí stratili sťažovatelia účinný prostriedok nápravy dostať sa späť

do svojho obydlia. Jediným prostriedkom nápravy je v oblasti ochrany majetku rozsudok

o určení vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o garantovaného práva na obydlie, tak

prevodmi vlastníckeho práva stratili účinný prostriedok nápravy. Včasnosť podania

ústavnej sťažnosti je opodstatnená pretrvávajúcim stavom nemožnosti nasťahovať sa naspäť

do svojho obydlia a pokojne ho užívať.“

11. V petite sťažnosti sťažovatelia v 1. až vo 4. rade žiadajú, aby ústavný súd

nálezom rozhodol, že postupom príslušných okresných súdov ako exekučných súdov bolo

porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa a 4 . Ďalej žiadajú,

aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie (sťažovateľovi v 1. rade

v sume 1 000 € a sťažovateľom v 2. až vo 4. rade každému po 500 €) a náhradu trov

konania. Sťažovatelia v 5. a 6. rade v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že postupom OO PZ Bratislava III, resp. OO PZ Nové Mesto nad Váhom bolo

porušené ich základné právo na obydlie podľa a 3 . Ďalej žiadajú, aby im

ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie (každému po 5 000 €) a náhradu

trov konania.

II.

12. Keďže sťažnosť neobsahovala všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie

ústavného súdu, sťažovatelia boli prípisom z 3. februára 2010 prostredníctvom

splnomocnenej advokátky vyzvaní na doplnenie sťažnosti. Sťažovatelia v 1. až vo 4. rade

boli vyzvaní, aby ústavnému súdu oznámili a preukázali, či v exekučných konaniach,

na ktoré v sťažnosti poukazujú, podali návrh príslušnému exekučnému súdu na zastavenie

exekučného konania podľa o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a v akom stave

sú predmetné exekúcie v súčasnosti. Taktiež boli vyzvaní na preukázanie zachovania lehoty

na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“). Sťažovatelia v 5. a 6. rade boli vyzvaní, aby oznámili a preukázali v akom stave sú

v súčasnosti súdne konania o určenie vlastníckeho práva, na ktoré poukazujú v sťažnosti

a z akých skutočností odvodzujú zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

.

13. Splnomocnená právna zástupkyňa sťažovateľov doručila ústavnému súdu na jeho

výzvu tri samostatné doplňujúce podania.

14. Podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca 2010 právna zástupkyňa

sťažovateľov reagovala na výzvu ústavného súdu vo vzťahu k sťažovateľom

v 1. až vo 4. rade. V spoločnom úvode poukázala na to, že exekútor, ktorý vykonával

predmetné exekúcie nebol nezávislým a nestranným, pretože bol bývalým zamestnancom

oprávneného, čo sa však dozvedeli, až keď exekúcie prebehli (v tejto súvislosti uvádza,

že exekútor mal byť za to disciplinárne stíhaný). Ďalej poukazuje na rozhodnutia

Európskeho súdneho dvora (ESD) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),

osobitne na rozhodnutie Zehentner proti Rakúsku zo 16. júla 2009 k sťažnosti č. 20082/02,

pričom navrhuje, aby ústavný súd pri rozhodovaní o ich sťažnosti vychádzal zo záverov

tohto rozhodnutia. K otázkam nastoleným výzvou ústavného súdu zaujali sťažovatelia

v 1. až vo 4. rade prostredníctvom splnomocnenej advokátky toto stanovisko:

K zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti: ,,Sťažovatelia sa až v priebehu konania

pred Ústavným súdom dozvedeli o disciplinárnom stíhaní súdneho exekútora JUDr. R. K.,

keďže táto informácia je už známa medzi súdnymi exekútormi. V disciplinárnom konaní sa

mu vyčíta porušenie povinnosti oznámiť súdom skutočnosti, pre ktoré môžu byť pochybnosti

o jeho nezaujatosti. Sťažovatelia takto odôvodňujú dodržanie lehoty na podanie sťažnosti

pre porušenie práva na nestranný a nezávislý súd podľa § 53 ods. 3 ZUS.“ Taktiež navrhli,

aby ústavný súd postupoval obdobne ako ESĽP vo veci Z. proti R..

K podaniu návrhu príslušnému exekučnému súdu na zastavenie exekučného konania

podľa

Odpoveď právnej zástupkyne vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade síce nie je priama,

avšak možno z nej vyvodiť, že nepodal ani námietky proti exekúcii podľa § 50 Exekučného

poriadku ani návrh na zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona

č. odvolávajúc sa na s tým spojenú poplatkovú povinnosť. Pokiaľ ide

o aktuálny stav predmetnej exekúcie, uviedla, že exekučné konanie sa skončilo vymožením

uvedenej sumy a vrátením poverenia. Svoju odpoveď na výzvu ústavného súdu sťažovateľ

v 1. rade zakončil takto: ,,Spotrebiteľ môže dôvodne pochybovať o význame podania na súd,

ak to isté mal dosiahnuť sám súd aj bez návrhu a preto nebude riskovať zaplatenie

neprimeraného poplatku.“

Z odpovede právnej zástupkyne vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade nijak nevyplýva,

že by využila právo podľa námietky proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku alebo

návrh na zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona

č. Taktiež sa odvoláva na to, že nechcela riskovať zaplatenie súdneho

poplatku. Uvádza, že podala námietku zaujatosti, ale dlh už zanikol, čo je však v rozpore

s tým, čo uvádza na inom mieste svojho vyjadrenia, a to, že súdny exekútor naďalej

od sťažovateľky ako povinnej vymáha 76 768 Sk, teda 2 548 €.

Z odpovede právnej zástupkyne vo vzťahu k sťažovateľovi v 3. rade vyplýva,

že podal 23. júna 2009 námietky proti exekúcii, ktoré však súdny exekútor doposiaľ

nepredložil súdu na rozhodnutie: ,,Návrh na zastavenie exekúcie nepodával, keďže najprv

malo byť rozhodnuté o námietkach. Súdny exekútor nepredložil vec súdu, aj keď podľa

obsahu v podaní sťažovateľa bol protest proti exekúcii.“

Z odpovede právnej zástupkyne vo vzťahu k sťažovateľke vo 4. rade vyplýva, že

,,V tejto veci počas konania pred ústavným súdom Okresný súd Galanta uznesením

z 16.12.2009 č. k. -18 exekúciu zastavil a použil spotrebiteľské právo.

Uznesenie zatiaľ nie je právoplatné a exekútor K. vymáha ďalej pre svojho bývalého

zamestnávateľa. Paradoxne bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.“.

15. Podaním doručeným ústavnému súdu 25. februára 2010 právna zástupkyňa

sťažovateľov reagovala na výzvu ústavného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade.

Podľa jej vyjadrenia súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prebieha

už tri roky, avšak ešte sa nezačalo dokazovanie. Posledné pojednávanie bolo 28. októbra

2009. K otázke včasnosti podania sťažnosti navrhla postupovať obdobne ako ESĽP vo veci

Z. proti Rakúsku. Ďalej poukazuje na vývoj jeho právnej veci (zmluva o úvere,

zabezpečovací prevod vlastníckeho práva a jeho výkon, opakované prevody vlastníctva

bytu, deložácia za asistencie polície, trestné oznámenie, žaloba na súd). Taktiež poukazuje

na aktivitu sťažovateľa smerujúcu k riešeniu jeho právnej veci.

16. Podaním doručeným ústavnému súdu 18. februára 2010 právna zástupkyňa

sťažovateľov reagovala na výzvu ústavného súdu vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade. Podľa

jej vyjadrenia súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prebieha už štyri

roky, pričom Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom z 27. januára 2010 vyhovel

žalobe sťažovateľky v 6. rade o určenie vlastníckeho práva. Rozsudok jej ku dňu podania

vyjadrenia nebol doručený.

III.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa , ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,

zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku.

18. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákona stanovených dôvodov. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Po preskúmaní sťažnosti osobitne vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov (keďže

sťažnosť ako celok pozostáva z hľadiska z jej obsahu zo šiestich individuálnych sťažností

šiestich sťažovateľov) ústavný súd konštatuje, že sú tu viaceré dôvody, ktoré bránia jej

prijatiu (čo i len čiastočnému) na ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť v celom rozsahu

odmietnutá.

IV.

K odmietnutiu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom v 1. až vo 4. rade

20. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava

má dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,

navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre

každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II.

ÚS 1/95). Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Princíp

subsidiarity takto zakladá právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu v prípade

namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa len vtedy, ak v sústave

súdov Slovenskej republiky neexistuje iný súd, ktorý je oprávnený (a povinný zároveň)

poskytnúť ochranu porušenému základnému právu alebo slobode. Táto skutočnosť

je prejavom stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ),

z ktorej možno vyvodiť aj povinnosť potenciálnych sťažovateľov vyčerpať všetky účinné

právne prostriedky ochrany tvrdeného porušenia práva predtým, ako sa so sťažnosťou

obrátia na ústavný súd (). Pokiaľ ide o úlohu všeobecných súdov pri ochrane

základných práv a slobôd, ústavný súd k tomu opakovane uviedol (napr. , I. ÚS

241/07), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.

ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých

sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonom ( ). Povinnosť sťažovateľov

v procesnom postavení povinných v exekučnom konaní vyčerpať všetky právne prostriedky

ochrany pred príslušným exekučným súdom skôr než sa obrátia so sťažnosťou na ústavný

súd a s tým spojený nedostatok právomoci ústavného súdu v prípade ich nevyužitia

konštatoval najnovšie ústavný súd napr. v uznesení sp. zn. .

21. Z týchto všeobecných východísk určujúcich existenciu (resp. absenciu)

právomoci ústavného súdu v konkrétnej veci vychádzal ústavný súd pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľov v 1. až vo 4. rade. Podstata ich sťažnostnej argumentácie vytvára

časovú niť: (i) zmluva o úvere s nebankovou spoločnosťou, (ii) nezaplatenie niekoľkých

splátok, (iii) rozhodcovský súd a jeho rozhodnutie v neprospech sťažovateľov, kde

príslušenstvo výrazne prevyšuje dlžnú istinu, (iv) návrh na vykonanie exekúcie a následné

poverenie exekútora súdom na jej vykonanie, (v) tvrdené nekonanie exekučného súdu

spočívajúce v nezastavení exekúcie podľa § 45 ods. 2 z dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. c)

Porušenie základného práva na súdnu ochranu sťažovatelia vidia

primárne v tom, že príslušný exekučný súd, ktorý označili za porušovateľa svojho práva

napriek tomu, že mohol a mal exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť pre rozpor

vymáhaného plnenia s dobrými mravmi, tak neurobil.

22. Platná a účinná právna úprava umožňuje vykonanie exekúcie aj na podklade

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok ( ).

Zároveň však platí, že exekútor môže exekúciu vykonať len vtedy, keď je na to poverený

súdom (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku). Obranu povinného proti exekúcii upravujú

viaceré ustanovenia Exekučného poriadku. Predovšetkým je to právo povinného podať

námietky proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj právo podať návrh

na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku) alebo návrh na zastavenie exekúcie (§ 57

Exekučného poriadku). Úspešné uplatnenie námietok proti exekúcii je predpokladom

následného zastavenia exekúcie (§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku). V prípade,

že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, okrem právnych prostriedkov svojej

obrany podľa Exekučného poriadku má povinný aj ďalší zákonný právny prostriedok

ochrany svojich práv v podobe možnosti podať návrh na zastavenie exekučného konania

podľa Podľa tohto zákona príslušný

exekučný súd na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku (povinného), exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré odporuje dobrým

mravom. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie (v porovnaní s námietkami proti

exekúcii) vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu súdu o tomto

návrhu je prípustný opravný prostriedok ( č. ), o ktorom

sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe (m. m. ).

23. Z obsahu sťažnosti a doplňujúceho vyjadrenia sťažovateľov v 1. až vo 4. rade

vyplýva, že žiaden z nich pred uplatnením ochrany svojich práv sťažnosťou na ústavnom

súde nepodal návrh na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona

č. pre tvrdené vymáhanie plnenia odporujúceho dobrým mravom

a s výnimkou sťažovateľa v 3. rade ani námietky proti exekúcii. Tieto právne prostriedky

ochrany povinného v exekučnom konaní sú pritom podľa ústavného súdu nepochybne

účinnými prostriedkami nápravy, ktorými povinný môže predpokladaným procesným

postupom dosiahnuť v konečnom dôsledku zastavenie exekúcie (exekučného konania),

ak je vymáhané plnenie (predovšetkým v časti priznaného príslušenstva pohľadávky)

v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako je potrebné konštatovať, že podanie návrhu

na zastavenie exekúcie podľa citovaného zákonného ustanovenia je v plnej dispozícii

účastníka exekučného konania (povinného).

24. Tvrdené pochybenie príslušných exekučných súdov spočívajúce v tom, že tieto

napriek tomu, že mohli o zastavení exekučného konania rozhodnúť ex officio, tak neučinili,

v čom vidia sťažovatelia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 , bolo teda reparovateľné tými istými exekučnými súdmi, ktoré na podklade

návrhu sťažovateľov mohli tvrdený rozpor vymáhaného plnenia posúdiť z hľadiska jeho

súladu s dobrými mravmi a v prípade zistenia nesúladu exekučné konanie zastaviť. Tým

by v konečnom dôsledku došlo k poskytnutiu ochrany tvrdenému porušeniu ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a 4 . Z pohľadu ústavného princípu

subsidiarity ( ) to znamená, že ústavný súd nemal právomoc

na prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov v 1. až vo 4. rade, pretože

právomoc rozhodnúť o ochrane ich práv mali príslušné exekučné súdy, ktoré boli oprávnené

rozhodnúť na základe ich návrhu o ich ochrane pred exekúciou na plnenie odporujúce

dobrým mravom.

25. Odvolávanie sa sťažovateľov na neprimerané poplatky spojené s námietkami

proti exekúcii resp. s návrhom na zastavenie exekúcie, prípadne na ich dôvodné pochybnosti

„... o význame podania na súd, ak to isté mal súd dosiahnuť sám aj bez návrhu...“,

z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí. Nemožno totiž pochybovať o tom, že z pohľadu

rozdelenia súdnej moci medzi všeobecné súdy a ústavný súd sú to práve všeobecné súdy

(konkrétne exekučné súdy), ktoré jediné majú zákonom zverenú právomoc posúdiť,

či vymáhané plnenie na podklade rozhodcovského rozsudku neodporuje dobrým mravom,

resp. či z tohto dôvodu nemožno považovať exekúciu za neprípustnú. V prípade takéhoto

zistenia majú tieto právomoc (i) vyhovieť námietkam proti exekúcii a túto následne zastaviť

podľa § 50 ods. 4 a 5 Exekučného poriadku, resp. (ii) exekučné konanie zastaviť podľa

Takéto rozhodovanie nikdy nepatrí

do právomoci ústavného súdu. Nie je preto de lege lata možné prenášať rozhodovanie

o tom, či plnenie uložené rozhodcovským rozsudkom je, alebo nie je v rozpore

s dobrými mravmi z príslušného exekučného súdu na ústavný súd. Uvedená požiadavka

súvisí s rímsko-právnou zásadou vigilantibus iura (bdelým patrí právo). Právomoc

ústavného súdu by bola daná len za predpokladu, že by sťažovatelia preukázali, že podali

námietky a návrh na zastavenie exekučného konania a príslušný súd by rozhodol svojvoľne,

resp. arbitrárne, prípadne by jeho rozhodnutie bolo z iného dôvodu ústavne neudržateľné.

Nedostatok právomoci ústavného súdu bol teda dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti

týkajúcej sa sťažovateľov v 1. až vo 4. rade.

26. Nad rámec potreby ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom v 1. a v 2. rade

uvádza, že sťažnosť je podaná oneskorene, čo je taktiež dôvodom na jej odmietnutie. Podľa

sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. teda spája začatie

plynutia lehoty na podanie sťažnosti s možnosťou sťažovateľa dozvedieť sa o opatrení alebo

inom zásahu, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho práv, bez toho, aby vyžadoval skutočnú

vedomosť sťažovateľa o opatrení alebo inom zásahu.

27. Sťažovatelia v sťažnosti neuviedli, z čoho vyvodzujú zachovanie lehoty podľa

na podanie sťažnosti. V doplňujúcom vyjadrení

realizovanom na výzvu ústavného súdu odvodzujú zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

pre porušenie základného práva podľa a 4 od toho, že až v priebehu

konania pred ústavným súdom sa dozvedeli o disciplinárnom stíhaní exekútora z tam

uvedených dôvodov. Takéto tvrdenie bez ohľadu na to, že nebolo sťažovateľmi nijak

preukázané, nemôže byť spôsobilé preukázať zachovanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že nemožno odôvodňovať začatie plynutia lehoty na podanie

sťažnosti okolnosťou, ktorá podľa tvrdení samotných sťažovateľov nastala až po začatí

konania o sťažnosti pred ústavným súdom. Ako už ústavný súd opakovane uviedol,

sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany

ústavnosti (napr. ), pričom rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty

na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene

podanej (), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani

nemožno odpustiť jej zmeškanie (, ).

28. Oneskorenosť podania sťažnosti u sťažovateľov v 1. a v 2. rade vyplýva z týchto

časových súvislostí vyplývajúcich zo sťažnosti, z doplňujúceho vyjadrenia a pripojených

listín:

Sťažovateľ 1.:

– Upovedomenie o začatí exekúcie z 21. februára 2008 doručené 3. marca 2008.

– Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov zo 17. apríla 2008.

– Podľa tvrdenia sťažovateľa v doplňujúcom vyjadrení exekučné konanie skončilo

vymožením vymáhanej sumy a vrátením poverenia (z príloh vyplýva, že záväzok bol

splnený 17. marca 2009).

Z uvedených časových súvislostí je bez pochybností zrejmé, že sťažovateľ v 1. rade

sa mohol dozvedieť o tvrdenom porušení svojich práv postupom príslušného exekučného

súdu podstatne skôr ako v lehote dvoch mesiacov bezprostredne predchádzajúcich podaniu

sťažnosti.

Sťažovateľka v 2. rade:

– Upovedomenie o začatí exekúcie z 5. februára 2009,

– Žiadosť sťažovateľky o možnosť splatenia vymáhanej pohľadávky v splátkach doručená

exekútorovi 20. februára 2009.

– Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke

z 10. marca 2009.

– Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy z 20. apríla 2009.

Z uvedených časových súvislostí je bez pochybností zrejmé, že sťažovateľka

v 2. rade sa mohla dozvedieť o tvrdenom porušení svojich práv postupom príslušného

exekučného súdu podstatne skôr ako v lehote dvoch mesiacov bezprostredne

predchádzajúcich podaniu sťažnosti.

29. K námietkam sťažovateľov v 1. až vo 4. rade obsiahnutým v doplňujúcom

vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. marca 2010 ústavný súd nad rámec potreby

uvádza, že ako sa už vo svojej judikatúre opakovane vyjadril, pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa rešpektuje judikatúru štrasburských orgánov ochrany

práv a vychádza z nej (napr. , , ). Táto skutočnosť

však neznamená, že (i) procesné predpoklady konania pred ústavným súdom a ESĽP

sú rovnaké, ani to, že (ii) závery ESĽP možno aplikovať v konaní pred ústavným súdom

vtedy, ak skutkové a právne okolnosti prípadov nie sú rovnaké alebo porovnateľné.

Sťažovatelia sa domáhajú primeranej aplikácie záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Z. proti

Rakúsku, ktorej predpoklady však ústavným súdom zistené neboli. Na rozdiel od

predmetnej veci totiž sťažovatelia v 1. až vo 4. rade, ako už bolo uvedené, nevyužili účinné

právne prostriedky na ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu, a teda

(analogicky k bodu 45 rozhodnutia ESĽP vo veci Z. proti Rakúsku) nepoukázali na podstatu

sporu (porušenie práv) v konaní pred vnútroštátnym súdom (exekučným súdom), ktorý mal

možnosť napraviť predmetné porušenie (zastavením exekučného konania). Na rozdiel od

ESĽP v predmetnej veci, teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu

k sťažovateľom v 1. až vo 4. rade zistil, že sú dané dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na

ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť odmietnutá.

V.

K odmietnutiu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom v 5. a 6. rade

30. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľov v 5. a 6. rade spočíva v tvrdenom

porušení ich základného práva na obydlie podľa a 3 postupom OO PZ

Bratislava III, resp. OO PZ Nové Mesto nad Váhom, ktoré nezabránili násilnej deložácii

z ich bytov v prospech spoločnosti, ktorá im poskytla úvery, na zabezpečenie ktorých bol

zriadený zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k bytu v ich vlastníctve.

31. Vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade vyplývajú zo sťažnosti, z doplňujúceho

vyjadrenia a pripojených listín tieto relevantné skutočnosti (do podania sťažnosti ústavnému

súdu):

– Zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva (vlastníckeho

práv k bytu) podpísané 18. mája 2006.

– Trojnásobný prevod predmetného bytu v období od septembra 2006 až decembra

2006.

– Vypratanie bytu – ,,deložácia“ 27. októbra 2006.

– Oznámenie o trestnom čine podané rodičmi sťažovateľa v 5. rade na príslušných

zložkách Policajného zboru 27. októbra 2006.

– Žaloba o určenie vlastníckeho práva podaná na Okresnom súde Bratislava III

(datovaná 6. novembra 2006).

– Sťažnosť matky sťažovateľa v 5. rade na konanie a jednanie policajtov OO PZ

Bratislava III podaná podľa o sťažnostiach v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), prijatá 31. októbra 2006 na Krajskom

riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave (ďalej len ,,KR PZ“).

– Oznámenie KR PZ z 22. novembra 2006 o prešetrení sťažnosti podľa zákona

č.

– Žiadosť rodičov sťažovateľa v 5. rade o prešetrenie vybavenia sťažnosti

z 2. decembra 2006 adresovaná Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

,,ministerstvo vnútra“).

– Oznámenie ministerstva vnútra rodičom sťažovateľa v 5. rade datované 4. januára

2007.

– Uznesenie vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby ČVS: UIS-19/IOZ-V-2007

z 25. januára 2007, ktorým bolo odmietnuté oznámenie na príslušníkov Policajného zboru

pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a) .

– Trestné oznámenie podané osobne sťažovateľom v 5. rade na Okresnej prokuratúre

Bratislava III 26. januára 2007.

– Sťažnosť matky sťažovateľa v 5. rade proti uzneseniu vyšetrovateľa Úradu

inšpekčnej služby ČVS: UIS-19/IOZ-V-2007 z 25. januára 2007 datovaná 2. februára 2007.

– Ďalšie trestné oznámenia podané sťažovateľom v 5. rade na Okresnom riaditeľstve

PZ Bratislava III 9. februára 2007 a na KR PZ 12. februára 2007.

– Uznesenie ČVS: ORP-384/3-OSV-B3-07 z 12. marca 2007, ktorým bolo

odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa podané 9. februára 2007,

– Uznesenie Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn. OPn 053/07

zo 14. marca 2007, ktorým bola zamietnutá sťažnosť matky sťažovateľa v 5. rade proti

uzneseniu vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby ČVS: UIS-19/IOZ-V-2007 z 25. januára

2007.

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I ČVS: ORP-

193/OEK-B1-2007Vš zo 16. marca 2007, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie

sťažovateľa v 5. rade podané 26. januára 2007.

– Sťažnosť sťažovateľa v 5. rade proti uzneseniu Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Bratislava I ČVS: ORP-193/OEK-B1-2007Vš zo 16. marca 2007 podaná 26. marca

2007.

– Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. z 2. mája 2007,

ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa v 5. rade proti uzneseniu Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I ČVS: ORP-193/OEK-B1-2007Vš zo 16. marca

2007 (postup vyšetrovateľa a prokurátorky bol na základe podnetu otca sťažovateľa

v 5. rade preverovaný aj Krajskom prokuratúrou v Bratislave, ktorá jeho otcovi listom

z 21. júna 2007 oznámila, že podnet odkladá ako nedôvodný).

– Ďalšie trestné oznámenia, rozhodnutia o nich, sťažnosti podané proti nim

a rozhodnutia o sťažnostiach sa týkali (i) podozrenia z prečinu poškodzovania cudzej veci

podľa v súvislosti s poškodením hnuteľných vecí pri

vypratávaní bytu, (ii) zostavovania zmlúv o úvere a zabezpečení záväzku prevodom práva

a (iii) odhlásenia sťažovateľa v 5. rade z trvalého pobytu v predmetnom byte. Všetky tieto

úkony nemajú z hľadiska uplatnenej ochrany pred ústavným súdom právnu relevanciu.

32. Predmetom skúmania ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti v časti týkajúcej sa sťažovateľa v 5. rade, bolo predovšetkým zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti, ktorá je dvojmesačná a plynie odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. V petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd

predovšetkým viazaný (m. m. ), sťažovateľ v 5. rade namieta porušenie

svojho základného práva na obydlie podľa a 3 postupom OO PZ

Bratislava III, pričom z odôvodnenia sťažnosti a doplneného písomného vyjadrenia

vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade možno vyvodiť, že k namietanému postupu došlo

27. októbra 2006. Toho istého dňa sa sťažovateľ nielen mohol dozvedieť, ale s ohľadom

na obsah pripojených listín aj reálne dozvedel, že došlo k zásahu do jeho práva na obydlie.

Uvedená skutočnosť umožňuje ústavnému súdu bez potreby ďalšieho skúmania urobiť

záver, že sťažnosť doručená ústavnému súdu 7. augusta 2009 je vo vzťahu k sťažovateľovi

v 5. rade podaná oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie v rámci predbežného

prerokovania.

33. K jednotlivým trestným oznámeniam a sťažnostiam podaným sťažovateľom

v 5. rade a jeho rodičmi ústavný súd poznamenáva, že nie všetky majú súvislosť

s predmetom konania pred ústavným súdom. Z pohľadu vyčerpania prostriedkov nápravy

( ) boli relevantné len tie, ktoré smerovali proti

príslušníkom OO PZ Bratislava III, ktorých sťažovateľ v 5. rade označil za porušovateľov

svojho základného práva na obydlie. Naopak, oznámenia o podozreniach z trestných činov,

ktorých sa mali dopustiť súkromné osoby, boli ústavným súdom z hľadiska predmetu

konania o sťažnosti (namietaný postup OO PZ Bratislava III) vyhodnotené ako právne

irelevantné.

34. K prebiehajúcemu konaniu pred Okresným súdom Bratislava III o určenie

vlastníckeho práva ústavný súd stručne dodáva:

V predmetnom konaní sa sťažovateľ v 5.rade ako žalobca domáha súdneho určenia

vlastníckeho práva k predmetnému bytu z dôvodov uvedených v žalobe. Podľa

doplňujúceho vyjadrenia konanie prebieha už tri roky bez toho, aby sa začalo dokazovanie.

K tomuto je potrebné uviesť, že prípadné zbytočné prieťahy v tomto konaní pred

všeobecným súdom nie sú predmetom konania ústavného súdu, pretože ani z odôvodnenia,

ani z petitu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ v 5. rade namietal porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v tomto

konaní. Avšak bez ohľadu na to, že predmetom konania pred všeobecným súdom je určenie

vlastníckeho práva k bytu, všeobecný súd je oprávnený poskytnúť sťažovateľovi v 5. rade

v konečnom dôsledku aj ochranu jeho porušenému základnému právu na obydlie. Žalobe

vyhovujúci rozsudok všeobecného súdu by totiž nielen priznal sťažovateľovi v 5. rade

vlastnícke právo k bytu, ale zároveň by napravil tvrdené porušenie jeho základného práva

na obydlie.

35. K námietkam sťažovateľa v 5. rade obsiahnutým v doplňujúcom vyjadrení

doručenom ústavnému súdu 25. februára 2010 ústavný súd nad rámec dôvodov uvedených

v bode 29 odôvodnenia tohto uznesenia uvádza:

Sťažovateľ sa domáha primeranej aplikácie záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Z.

proti Rakúsku, ktorej predpoklady však ústavným súdom zistené neboli. Skutočnosť, že

sťažovateľ preukázal, že bezprostredne podal trestné oznámenie, o ktorom bolo na úrovni

vyšetrovateľa a prokurátora rozhodnuté začiatkom roku 2007, nemôže viesť k záveru, že (i)

sťažovateľ môže následne ,,čakať“ s uplatnením ochrany tvrdeného porušenia svojho práva

pred ústavným súdom ďalšie mesiace a roky, ani k záveru, že (ii) vzhľadom na tvrdenú

následnú ,,aktivitu sťažovateľa“, ktorá nemala vždy súvislosť s predmetom sťažnosti

podanej ústavnému súdu, je sťažnosť podaná včas. Rovnako tak je v kontexte už uvedeného

(bod 34 odôvodnenia tohto uznesenia) zrejmé, že ochrana porušeného základného práva na

obydlie je stále, aj keď nepriamo v dispozícii všeobecného súdu rozhodujúceho o určení

vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetnému bytu. Na rozdiel od ESĽP v predmetnej

veci, teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 5.

rade zistil, že sú dané dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto bola

sťažnosť odmietnutá.

36. Vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade vyplývajú zo sťažnosti, z doplňujúceho

vyjadrenia a pripojených listín tieto relevantné skutočnosti (do podania sťažnosti ústavnému

súdu):

– Zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva

k nehnuteľnostiam podpísané 17. júna 2003.

– Vypratanie bytu – ,,deložácia“ 24. marca 2006.

– Trestné oznámenie podané sťažovateľkou v 6. rade na Okresnom riaditeľstve

Policajného zboru Trenčín 10. apríla 2006.

– Žaloba o neplatnosť právnych úkonov podaná na Okresnom súde Trenčín 6. júna

2006.

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-467/2-

OVK-TN-2006 z 5. mája 2006, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľky

v 6. rade podané 10. apríla 2006 pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. a)

a prečin porušovania domovej slobody podľa a písm.

c) .

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-707/2-

OVK-TN-2006 z 28. júna 2006, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľky

v 6. rade podané 29. mája 2006 pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. a)

.

– Odpoveď Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. z 9. októbra 2006,

ktorým bol podnet sťažovateľky na preskúmanie postupu orgánov činných trestnom konaní

odložený ako bezdôvodný.

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-

790/OEK-TN-2007 z 23. mája 2007, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie

sťažovateľky v 6. rade podané 15. mája 2007 pre zločin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods.

4 písm. b) .

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-814/1-

OVK-TN-2007 zo 6. júna 2007, ktorým bolo začaté trestné stíhanie za prečin nátlaku podľa

a a pre prečin nebezpečné vyhrážanie podľa §

360 ods. 1 .

– Oznámenie Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. z 11. júla 2007,

ktorým bola vybavená žiadosť sťažovateľky v 6. rade o preskúmanie postupu policajta.

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-814/1-

OVK-TN-2007 z 12. novembra 2007, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené.

– Oznámenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn.

z 11. apríla 2008, ktorým bol podnet sťažovateľky v 6. rade na preskúmanie postupu

policajta v konaní ČVS: ORP-814/1-OVK-TN-2007 odložený.

– Oznámenie Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. z 11. marca 2009,

ktorým bol podnet sťažovateľky v 6. rade na preskúmanie postupu orgánov činných

v trestnom konaní odložený.

37. Predmetom skúmania ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti v časti týkajúcej sa sťažovateľky v 6. rade bolo predovšetkým zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti, ktorá je dvojmesačná a plynie odo dňa, keď sa sťažovateľka mohla

o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. V petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd

predovšetkým viazaný (m. m. ), sťažovateľka v 6. rade namieta porušenie

svojho základného práva na obydlie podľa a 3 postupom OO PZ Nové

Mesto nad Váhom, pričom z odôvodnenia sťažnosti a doplneného písomného vyjadrenia

vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade možno vyvodiť, že k namietanému postupu došlo

24. marca 2006. Toho istého dňa sa sťažovateľka nielen mohla dozvedieť, ale s ohľadom

na obsah pripojených listín aj reálne dozvedela (telefonicky od svojho priateľa, ktorý v byte

s ňou a ich synom býval), že došlo k zásahu do jej práva na obydlie. Uvedená skutočnosť

umožňuje ústavnému súdu bez potreby ďalšieho skúmania urobiť záver, že sťažnosť

doručená ústavnému súdu 7. augusta 2009 je vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade podaná

oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie v rámci predbežného prerokovania.

38. K jednotlivým trestným oznámeniam a sťažnostiam podaným sťažovateľkou

v 6. rade ústavný súd poznamenáva, že nie všetky majú súvislosť s predmetom konania pred

ústavným súdom. Z pohľadu vyčerpania prostriedkov nápravy (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) mohli byť relevantné len tie, ktoré by smerovali proti príslušníkom OO

PZ Nové Mesto nad Váhom, ktoré sťažovateľka v 6. rade označila za porušovateľa svojho

základného práva na obydlie. Naopak oznámenia o podozreniach z trestných činov, ktorých

sa mali dopustiť súkromné osoby, boli ústavným súdom z hľadiska predmetu konania

o sťažnosti (namietaný postup OO PZ Nové Mesto nad Váhom) vyhodnotené ako právne

irelevantné.

39. K prebiehajúcemu konaniu pred Okresným súdom Trenčín o určenie

vlastníckeho práva, o určenie neplatnosti právnych úkonov a iné ústavný súd stručne

dodáva:

V predmetnom konaní bol podľa doplňujúceho vyjadrenia 27. januára 2010

vyhlásený rozsudok, ktorým bolo okrem iného určené vlastnícke právo sťažovateľky

v 6. rade k predmetnému bytu a vyslovená neplatnosť zmluvy o úvere a zmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam. Aj vo vzťahu k sťažovateľke

v 6. rade platí, že bez ohľadu na to, že predmetom konania pred všeobecným súdom

je určenie vlastníckeho práva k bytu (a iné), tento je oprávnený poskytnúť jej v konečnom

dôsledku aj ochranu porušeného základného práva na obydlie. Žalobe vyhovujúci rozsudok

všeobecného súdu (po nadobudnutí jeho právoplatnosti) totiž nielen prizná sťažovateľke

v 6. rade vlastnícke právo k bytu, ale zároveň napraví tvrdené porušenie jej základného

práva na obydlie.

40. K námietkam sťažovateľky v 6. rade obsiahnutým v doplňujúcom vyjadrení

doručenom ústavnému súdu 18. februára 2010 ústavný súd nad rámec dôvodov uvedených

v bode 29 a 35 odôvodnenia tohto uznesenia uvádza:

Sťažovateľka sa domáha primeranej aplikácie záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Z.

proti Rakúsku, ktorej predpoklady však ústavným súdom zistené neboli. Skutočnosť, že

sťažovateľka preukázala, že bezprostredne podala trestné oznámenie, o ktorom bolo na

úrovni vyšetrovateľa a prokurátora rozhodnuté v roku 2006, nemôže viesť k záveru, že

sťažovateľka môže následne ,,čakať“ s uplatnením ochrany tvrdeného porušenia svojho

práva pred ústavným súdom ďalšie mesiace a roky. Rovnako tak je v kontexte už uvedeného

(bod 39 odôvodnenia tohto uznesenia) zrejmé, že ochrana porušeného základného práva na

obydlie je stále, aj keď nepriamo v dispozícii všeobecného súdu rozhodujúceho o určení

vlastníckeho práva sťažovateľky k predmetnému bytu. Na rozdiel od ESĽP v predmetnej

veci, teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke v 6.

rade zistil, že sú dané dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto bola

sťažnosť odmietnutá.

VI.

Z á v e r

41. Na záver ústavný súd dodáva, že každý sťažovateľ, ktorý namieta porušenie

svojich základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom, musí rešpektovať ústavné

a zákonné podmienky konania pred ústavným súdom. Ich nerešpektovanie, resp.

nedodržanie nemôže viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a meritórnemu rozhodnutiu

ústavného súdu o nej. Pripustenie možnosti poskytovať ochranu porušeným základným

právam a slobodám za situácie, že tu existuje iný (všeobecný) súd, ktorý túto ochranu

sťažovateľovi môže poskytnúť, a rovnako pripustenie možnosti poskytovať ochranu

porušeným základným právam a slobodám za situácie, že podľa tvrdení samotných

sťažovateľov k tomuto došlo v období počítanom na roky pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu, by do rozhodovacej činnosti ústavného súdu vnieslo ,,právnu anarchiu“,

čo je neprípustné. Ústavný súd sa preto in concreto nemohol zaoberať meritom sťažnosti

sťažovateľov, a to aj napriek tomu, že signalizovala možné porušenie ich práv.

42. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v 1. až v 6. rade,

ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (primerané finančné zadosťučinenie

a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010