Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/185/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky W. J., bytom L., K. XX, zastúpenej I.. W.S., advokátom, so sídlom vo D., D. XXX/XX a C.. C. J., advokátom, so sídlom v P., K., G. X/J. proti odporcovi D., J., G. X, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky X., so sídlom v G., L. X, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 06.februára 2013, č.k. -229, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. Vychádzal zo zistenia, že v predmetnom konaní si navrhovateľka uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Navrhovateľka tento nesprávny postup vidí v tom, že príslušníci polície Obvodného oddelenia Policajného zboru v L. nezabránili nezákonnému vyprataniu vecí z jej bytu, asistovali pri jeho vypratávaní a aktívne sa tohto vypratávania zúčastnili, resp. výrazne prispeli k strate jej obydlia. Škoda vznikla podľa nej zaplatením nájomného za byt, resp. bývanie, ktoré si bola nútená zabezpečiť po vyprataní bytu. Listom zo dňa 06.07.2010 požiadala navrhovateľka Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Ministerstvo na žiadosť odpovedalo listom zo dňa 05.01.2011. Oznámil jej, že žiadosti nevyhovuje, a to z toho dôvodu, že neboli splnené podmienky pre vznik zodpovednosti orgánu verejnej moci za škodu, ako aj z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Z výpovede navrhovateľky a predovšetkým spisu tamojšieho súdu, sp. zn. , ale aj vyšetrovacích spisov vyplýva, že navrhovateľka uzavrela dňa 17.06.2003 zmluvu o úvere s nebankovým subjektom D., na základe ktorej jej veriteľ poskytol úver vo výške 300.000,- Sk s tým, že spolu s „navŕšením“ predstavuje pohľadávka 390.000,- Sk. Splatnosť úveru bola dohodnutá do 17.12.2003. V prípade omeškania sa zaviazala navrhovateľka zaplatiť úroky z omeškania vo výške 0,27 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Súčasne uzavreli účastníci tohto záväzkového vzťahu aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda bytu vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky. Zo zmluvy tiež vyplýva, že v prípade nevrátenia istiny s príslušenstvom v dohodnutej lehote, alebo neuhradenia dvoch po sebe nasledujúcich splátok podľa splátkového kalendára, zaväzuje sa dlžníčka aj spolu s osobami, ktoré s ňou bývajú, byt vypratať a kľúče odovzdať veriteľovi bez nároku na náhradný byt alebo ubytovanie. Súhlasila s použitím svojpomocného odňatia bytu a súčasne splnomocnila veriteľa na vypratanie bytu, ak riadne a včas svoje záväzky nesplní (článok VIII zmluvy o úvere). Z obsahu oboznámených vyšetrovacích spisov, zo zápisníc o výsluchu navrhovateľky orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj z obsahu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý podala navrhovateľka voči spoločnostiam D. na Okresnom súde Trnava dňa 13.04.2006 (č.l. 43 vyšetrovacieho spisu OR PZ v P. č. ČVS: M., č.l. 16 a nasl. spisu č. ČVS:M.) vyplýva, že navrhovateľka ako dlžníčka dohodnutý splátkový kalendár nedodržiavala, opakovane (5- krát) bola doba splatnosti úveru predlžovaná dodatkami k úverovej zmluve uzavretými oboma účastníkmi zmluvy o úvere, naposledy dňa 22.06.2005. Z obsahu vyšetrovacích spisov vyplýva, že navrhovateľke veriteľ písomne oznámil, že pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpil spoločnosti W. Tiež z nich vyplýva, že navrhovateľke a aj jej druhovi bolo v období pred vyprataním bytu známe, že ak dlh nevyrovná, z bytu ju vysťahujú. Z výpovede navrhovateľky, ako aj z výpovedí svedkov a vyšetrovacích spisov vyplýva, že dňa 24.03.2006 W., splnomocnená D. vypratala byt č. XX, ktorý bol predmetom zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. V tom čase bol v katastri nehnuteľností vedený vo vlastníctve nebankovej spoločnosti D., navrhovateľka v predmetnom byte bývala. V čase jeho vypratávania bola v zahraničí, v byte boli prítomné osoby, ktoré spolu s ňou byt obývali, a to jej druh E. C. a syn C. J.. Z výpovede svedka C. vyplýva, že po otvorení vchodových dverí mu prítomný majiteľ firmy W. O. oznámil, že ich idú vypratať z bytu, pretože navrhovateľka nesplácala pôžičku. Nechcel ich do bytu vpustiť, chceli sa dostať do bytu násilne. Oznámil im, že navrhovateľka je v zahraničí. Odmietli mu na jeho žiadosť preukázať, na základe čoho ich chcú vysťahovať. Vyhrážali sa bitkou, synovi navrhovateľky sa podľa jeho vyjadrenia mali vyhrážať aj zbraňou. Syn navrhovateľky privolal políciu, policajtom po príchode na ich otázku, čo sa deje, oznámil, že ich chcú vysťahovať z bytu, že navrhovateľka nie je doma a potrebujú jeden deň na to, aby sa vrátila a záležitosť riešila s D.. Neoznámil, že sa im vyhrážali, len im povedal, že ich idú vysťahovať, a že im nepreukázali svoju totožnosť. Jeden z policajtov si prečítal listinu, ktorú mu predložil O.. Potom im policajt povedal, že byt musia vypratať, a tak pustili prítomných do bytu, nebránili im vo vstupe do bytu. Keď začali veci z bytu sťahovať, policajti odišli, zdržali sa na mieste asi pol hodinu. Za prítomnosti polície sa im nevyhrážali. Pri sťahovaní pomáhal prítomnej pani z notárstva spisovať veci, ktoré vysťahovávali a kontroloval, čo zapisuje. Z bytu im so synom navrhovateľky dovolili odniesť len najnutnejšie veci, doklady a niečo na oblečenie. Odmietli im oznámiť, kde veci odvážajú. Po vyhrážkach odovzdali aj kľúče od bytu. Navrhovateľku o vypratávaní bytu informoval hneď, ešte predtým, než veci začali vypratávať. K vyprataniu došlo bez upozornenia navrhovateľky veriteľom, navrhovateľka však tušila už predtým, že je zle, lebo jej veriteľ odmietol dať vyúčtovanie úveru a pýtal od nej vysokú sumu 630.000,- Sk. Zo zahraničia sa vrátila na druhý deň. Najskôr bývali u dcéry, neskôr si prenajali byt na D. P., potom v L.. Až neskôr sa dozvedeli, že v čase vypratávania bol byt vlastnícky vedený na D.. V podstate rovnako okolnosti vypratávania bytu popísal aj svedok J.. Uviedol, že druh navrhovateľky privrel pred prítomnými mužmi dvere bytu, ktoré sa však nedali celkom zavrieť, preto ich zvnútra držal. Muži sa mu vyhrážali bitkou a cez privreté dvere mu ukázali zbraň. Telefonicky zavolal policajtov, oznámil im, že majú za dverami bytu ľudí, ktorí ich chcú z bytu vysťahovať. Neoznámil, že sa mu vyhrážajú. Po príchode policajnej hliadky otvoril dvere a všetci, teda asi 15 ľudí vošlo do bytu, na chodbu bytu vošli aj policajti. V tomto smere svedok vypovedal odlišne ako svedok C., ktorý tvrdil, že prítomné osoby vstúpili do bytu až po tom, čo policajt povedal, že ich musia vpustiť. Keď druh navrhovateľky pýtal nejaký doklad, na základe ktorého ich chcú vypratať, predložil O. jednému z policajtov listinu, ten si ju pozrel a povedal, že sa musia z bytu vysťahovať. Potom začali veci vynášať. Policajti po chvíle odišli, i keď podľa neho mali zostať až do konca, kým byt vysťahovávali. Odporca tvrdil, že hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru v L. bola vyslaná na adresu bydliska navrhovateľky na základe telefonického oznámenia vlastníka bytu na linku 158 dňa 24.03.2006 z dôvodu preverenia oznámenia a zabezpečenia ochrany verejného poriadku v prípade narušenia občianskeho spolunažívania. Na mieste zotrvala z dôvodu zabezpečenia verejného poriadku, do bytu nevstupovala, preverenie vykonala len v priestoroch obytného domu. Na mieste nebol vykonaný žiaden služobný zákrok, ktorému by predchádzala žiadosť konkrétnej osoby. Nejednalo sa o asistenciu pri vypratávaní bytu novým vlastníkom, ale o bežné preverenie oznámenia fyzickej osoby. Služobný záznam spísaný hliadkou bol po dvoch rokoch skartovaný. Vypočutí boli príslušníci polície, ktorí boli ako hliadka vyslaní na miesto samé. Z výpovede svedka T. vyplýva, že hliadku vyslala stála služba za účelom zabezpečenia ochrany verejného poriadku. Vždy pred takýmto zákrokom boli poučení o tom, že nesmú vstúpiť do bytu, ktorý sa vypratáva, musia byť nestranní a ich povinnosťou je dohliadať len na poriadok, teda aby nedošlo k jeho narušeniu, k nejakým konfliktom. V tomto prípade sa zdržiavali len pri hlavnom vchode alebo v spoločných priestoroch. Za ich prítomnosti nedošlo k žiadnemu konfliktu, ani hádke, v podstate nemali čo riešiť. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či v čase príchodu hliadky sa už byt vypratával, dvere bytu boli otvorené. Nevidel, že by niekto z prítomných protestoval proti vypratávaniu, vylúčil akékoľvek vyhrážky, uviedol, že nikto z prítomných osôb nepodal oznámenie ohľadne priestupku, resp. trestného činu a neurobil tak ani následne na obvodnom oddelení.

Nikto z osôb prítomných ho neupozornil na to, že sa cíti ohrozený. Uviedol, že ak by osoby, ktoré byt vypratávali, nejakým spôsobom ohrozovali nájomcu alebo vlastníka bytu, resp. obmedzovali jeho osobnú slobodu, alebo by do bytu vstupovali násilne alebo sa násilnícky správali, riešili by to obmedzením osobnej slobody. K takémuto zákroku však v jeho prípade nikdy nedošlo. Tiež uviedol, že po zákroku sa žiadna osoba na policajný postup nesťažovala, stalo sa tak až niekoľko rokov po ňom. V tom čase už nebolo možné prešetriť postup zvukovým záznamom zo služby, ktorý bol po 5 rokoch skartovaný. Svedok E. (druhý príslušník policajnej hliadky) si na tento konkrétny prípad vôbec nepamätal. Uviedol, že na podobné zákroky bol vyslaný asi 5 - 6 krát a jeho povinnosťou bolo dohliadať na verejný poriadok pri vypratávaní exekútorom, ktorý predložil súdne rozhodnutie. Nikdy neasistoval pri vypratávaní bytu, nesťahoval veci a ani pri jednom jeho zákroku nebolo potrebné prijímať opatrenia, nedošlo k žiadnym napadnutiam, narušeniam poriadku, ani k žiadnym trestným oznámeniam. Oprávnenosť vypratávania bytu po právnej stránke neriešil. Uviedol, že otázku oprávnenosti mala riešiť stála služba, keď požiadal exekútor alebo niekto iný o prítomnosť policajtov pri vypratávaní, k žiadosti bolo priložené buď súdne rozhodnutie alebo zmluva, z ktorej povinnosť vypratať byt pre nesplnenie nejakej povinnosti vyplývala. Ďalej súd zistil, že navrhovateľka sa o vyprataní bytu a o tom, že na miesto samé jej syn privolal príslušníkov polície, dozvedela v deň vypratania bytu, teda 24.03.2006. Následne podala v súvislosti s vyprataním bytu niekoľko trestných oznámení na neznámeho páchateľa, na spoločnosti D., ako aj W., resp. na ich zamestnancov, či konateľov pre nebezpečné vyhrážanie a vydieranie, podvod, krádež, porušovanie domovej slobody, a to dňa 10.04.2006, 29.05.2006, dňa 15.05.2007. Ako vyplýva z pripojených vyšetrovacích spisov, všetky trestné oznámenia boli odmietnuté, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania, resp. ak aj bolo trestné stíhanie začaté, bolo zastavené, keďže oznámený skutok nebol trestným činom. Ani v jednom z týchto trestných oznámení, resp. vo výpovediach navrhovateľka, ani jej druh a syn nenamietali postup policajtov privolaných v deň vypratávania bytu. Dňa 06.06.2006 podala navrhovateľka návrh na začatie súdneho konania, ktorým sa domáhala, aby súd určil, že zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práv k nehnuteľnosti, uzavretá medzi ňou a spoločnosťou D., je neplatná. Neskôr súd na jej návrh pripustil rozšírenie návrhu o určenie vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ktorý bol veriteľom predaný manželom G.. Konanie sa viedlo pod sp. zn. . Rozsudkom zo dňa 27.01.2010, č.k. -324 súd určil, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou tohto bytu. Ďalej určil, že zmluva o úvere, uzavretá medzi navrhovateľkou a D., je absolútne neplatná podľa , keď dôvodom boli aj neprijateľné podmienky, keďže sa jednalo o zmluvu spotrebiteľskú. Zároveň súd určil aj absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k bytu. Tento rozsudok ako vecne správny v napadnutej časti potvrdil Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 21.12.2010, č.k. -508. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02.02.2011. Súd vlastnou činnosťou zistil, že navrhovateľka podala dňa 07.08.2009 na Ústavnom súde sťažnosť, v ktorej namietala, že jej základné právo na obydlie podľa článku 21 ods. 1 a 3 bolo porušené postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru L., keďže príslušníci polície nezabránili násilnému vypratávaniu bytu v prospech spoločnosti, ktorá jej poskytla úver. Domáhala sa finančného zadosťučinenia vo výške 5.000 eur. Sťažnosť Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22.04.2010, č. -244 odmietol ako oneskorene podanú. Konštatoval, že k namietanému postupu došlo 24.03.2006 a v tento deň sa navrhovateľka reálne dozvedela (telefonicky od svojho priateľa) o zásahu do jej práva na obydlie. Z tohto dôvodu sa Ústavný súd Slovenskej republiky nezaoberal meritom sťažnosti navrhovateľky. Po zamietnutí sťažnosti Ústavným súdom SR požiadala navrhovateľka Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru L.. Ministerstvo jej žiadosti nevyhovelo. Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu, je závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V danom prípade bolo povinnosťou navrhovateľky preukázať, že príslušníci Obvodného oddelenia Policajného zboru L. postupovali nesprávne, keď nezabránili vyprataniu predmetného bytu, resp. vysťahovaniu jej príbuzných z bytu. Navrhovateľka dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla. V dôkaznej núdzi sa ocitla predovšetkým vlastnou vinou, keď nárok na náhradu škody podala 5 rokov po tom, čo k nesprávnemu postupu policajtov malo dôjsť. Nezachovali sa žiadne záznamy z tohto zákroku polície a je samozrejmé, že ani vypočutí svedkovia - členovia policajnej hliadky si na podrobnosti nemôžu po takejto dobe pamätať. Zo skutkového stavu vyplýva, že policajná hliadka bola na miesto samé vyslaná na základe telefonického oznámenia. Nebolo jednoznačne preukázané, kto telefonické oznámenie na polícii urobil. V tomto smere boli v tvrdeniach účastníkov rozpory. Ak aj oznámenie urobili príbuzní navrhovateľky,

nebolo preukázané, že sa domáhali ochrany majetku, resp. zabránenia ich vysťahovaniu. Ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu, ani po príchode policajtov žiadna z osôb obývajúcich byt o takúto pomoc nepožiadala. Nebolo povinnosťou prítomných policajtov v danom okamihu a za krátky čas právne posudzovať vzniknutú situáciu. Nakoniec otázka platnosti úverovej zmluvy, resp. zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k bytu bola až neskôr predmetom súdneho sporu, ktorý v dôsledku rozsiahleho dokazovania trval takmer 5 rokov, a teda až právoplatnosťou tohto rozsudku sa stala navrhovateľka opätovne vlastníčkou predmetného bytu. Navrhovateľka v predmetnom návrhu zdôrazňuje, že svojím postupom policajti porušili povinnosť chrániť jej obydlie a svojou pasivitou prispeli k strate jej obydlia. Týmto bolo porušené jej základné právo vyplývajúce z článku 21 . Súd v tomto smere zdôrazňuje, že všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať porušenie základných práv a slobôd výkonom verejnej moci, takéto oprávnenie má len Ústavný súd Slovenskej republiky ( , o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov). Navrhovateľka využila možnosť ústavnej sťažnosti, ktorá však pre oneskorené podanie bola neúspešná a Ústavný súd sa nemohol meritórne vecou zaoberať, i keď konštatoval vo svojom uznesení, že sťažnosť navrhovateľky možné porušenie jej práv Obvodným oddelením Policajného zboru L., voči ktorému smerovala, signalizovala. Nebola preukázaná ani existencia druhej podmienky vzniku zodpovednosti, teda príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym postupom polície a uplatnenou škodou zodpovedajúcou nájomnému, ktoré navrhovateľka platila za iný byt po vyprataní predmetného bytu, resp. nemajetkovou ujmou. Navrhovateľka stratila vlastnícke právo k bytu v dôsledku uplatnenia zabezpečovacieho prevodu práva zo strany jej veriteľa pre nesplnenie záväzku. Skutočnosť, že byt nemohla užívať a následne si musela zabezpečiť svoje bývanie iným spôsobom a platiť za prenajatý iný byt nájomné, nie je v príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom policajtov. Jednoznačne k vyprataniu navrhovateľky došlo v dôsledku nedovoleného svojpomocného konania veriteľa navrhovateľky, resp. spoločnosti W., ktorú spoločnosť D. na vypratanie bytu splnomocnila. Nie je pri tom v tomto smere dôležité, že predmetný byt bol v tom čase vedený v katastri nehnuteľností vo vlastníctve veriteľa navrhovateľky na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k bytu, ktorú neskôr súd na návrh navrhovateľky určil za absolútne neplatnú. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od samého začiatku voči každému. Kto má naliehavý právny záujem, môže sa určenia neplatnosti dovolávať bez časového obmedzenia, či už súdnou alebo aj mimosúdnou cestou. Takéto právo sa nepremlčuje, ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastávajú. Súd za absolútne neplatnú určil aj zmluvu o úvere, teda aj jej článok VIII, v ktorom navrhovateľka v prípade riadneho a včasného nesplnenia svojich záväzkov súhlasila so svojpomocným vyprataním svojho bytu a splnomocnila k tomu veriteľa D.. Možnosť „svojpomoci“ je v úverovej zmluve dohodnutá v rozpore s jej úpravou v . Toto ustanovenie umožňuje výnimočne za splnenia všetkých uvedených predpokladov ako prostriedok ochrany subjektívnych práv svojpomoc, teda možnosť ohrozeného vlastnými silami bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah inej osoby do svojho práva sám odvrátiť. Účelom svojpomoci podľa tohto ustanovenia však môže byť len zachovanie doterajšieho faktického pokojného stavu (tzv. svojpomoc obranná - defenzívna), a to aj v prípade, keď tento (pokojný) stav by bol neoprávnený, či protiprávny a nie vytvorenie stavu nového, jeho zmenou, teda svojpomocou. Podľa názoru súdu je dôvodná aj námietka premlčania, ktorú vzniesol odporca v súlade s ust. a ust. - 3 citovaného zákona. Podľa prvej vety citovaného ust. zákona sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený subjekt sa dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné objektívne vyčísliť v peniazoch a právo na jej náhradu uplatniť na súde. Navrhovateľka sa o škode, ku ktorej malo dôjsť nesprávnym postupom polície, dozvedela v deň, keď k tomuto namietanému postupu malo dôjsť, teda dňa 24.03.2006, a to telefonicky od svojho druha. Ak navrhovateľka bola názoru, že postup polície bol nesprávny, a že v jeho dôsledku došlo k odňatiu jej vlastníckeho práva k bytu, a teda ku škode, mala právo sa domáhať náhrady škody uvedením veci do predošlého stavu, teda zaobstarať si obdobný byt. Ak by aj postup polície v deň vypratania bytu bol nesprávny, škoda, ktorá v tomto dôsledku mohla vzniknúť, nemôže spočívať v platení nájomného za iný byt (výšku navrhovateľka naviac v plnom rozsahu ani nepreukázala). Navrhovateľka si náhradné bývanie musela zabezpečiť z toho dôvodu, že na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva ( v znení v čase uzavretia zmluvy), došlo k prevodu jej vlastníckeho práva k bytu na veriteľa, a tým aj k strate oprávnenia predmet vlastníctva užívať. Uplatnený nárok na náhradu škody je od 24.03.2009 premlčaný a týmto dňom sa premlčal aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na lehoty týkajúce sa nemajetkovej ujmy, čomu nasvedčuje tá skutočnosť, že samotný zákon v ust. § 17 v časti nazvanej „Spôsob a rozsah náhrady škody“ považuje za škodu nielen skutočnú škodu a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú ujmu. Ak teda navrhovateľka návrh na začatia konania podala na súde dňa 03.03.2011, jej nárok je premlčaný, a keďže odporca vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku, ani z tohto dôvodu nie je možné návrhu vyhovieť. Navrhovateľka tvrdila, že akceptovanie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi ( ) pre výrazné nerovné postavenie účastníkov. Súd odporcom uplatnenú námietku premlčania nepovažuje za vznesenú v rozpore s dobrými mravmi. Premlčaciu lehotu stanovuje priamo zákon, ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Nemožno teda hovoriť o tom, že využitie možnosti štátu vzniesť námietku premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Inštitút premlčania je zákonným inštitútom a vo všeobecnosti prispieva k istote v právnych vzťahoch. Súd nezistil žiadne okolnosti existujúce v čase uplatnenia námietky premlčania, ktoré by odôvodňovali tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. Z uvedených dôvodov súd návrh v celom rozsahu zamietol. Právne vec posúdil podľa , , a , a a , a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Podľa súd o trovách konania rozhodne samostatným uznesením, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Dôvodila ustanovením , , podľa ktorého súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, účastníkovi konania sa arbitrárnym postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom ( ) a ide o porušenie práva na náhradu škody za porušenie práva EÚ. Vytýkala súdu, že dostatočne nevyhodnotil podstatné skutkové okolnosti prípadu, neodstránil rozporné tvrdenia obidvoch strán, čo má za následok okrem iného aj nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Nesprávne ustálil skutkové zistenia rozhodné pre posúdenie premlčania, keď za začiatok plynutia premlčacej doby zobral bez ďalšieho deň 24.03.2006, kedy došlo k vyprataniu bytu a nebral do úvahy, že škoda jej vznikla a dorastala kontinuálne od 24.03.2006 do budúcna. Neobjasnením skutkového stavu tak súd nemohol ani jednoznačne pristúpiť k právnemu posúdeniu a ním vykonané posúdenie nemá oporu v skutkovom stave a je predčasné. Mala za to, že napadnuté rozhodnutie je preto v celosti nepreskúmateľné a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Poukázala na uznesenie NS SR , rozhodnutia Ústavného súdu SR , , a . Ďalej namietala, že závery súdu súd rozporné, keď na jednej strane konštatuje absolútnu neplatnosť právnych úkonov, na základe ktorých došlo k vyprataniu bytu a na druhej strane postup zúčastnených na vyprataní ospravedlňuje existenciou týchto právnych úkonov. Ten istý logický rozpor sa týka aj konštatácie o nedostatku príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a následkom. Absolútne neplatné právne úkony mali mať pre orgány štátu ten dôsledok, že prítomní policajti mali zabrániť vyprataniu bytu, lebo sa to dialo nezákonne na základe absolútne neplatných právnych úkonov, čo mal štátny orgán posúdiť z úradnej moci. Podstata problému spočíva v tom, že štátny orgán bol prítomný na mieste a v čase, keď občan bol zbavený ústavného práva a bývanie na základe absolútne neplatných zmlúv a nezabránil tomu. Takýto postup a postoj je potrebné vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup, ktorým bola spôsobená škoda, aj nemajetková ujma. Vzhľadom na plynutie doby, počas ktorej jej vznikala škoda a nemajetková ujma, nemôžu byť jej nároky premlčané, pričom je potrebné v jej prospech zohľadniť aj dobu určenú na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná navrhovateľke trovy prvostupňového a odvolacieho konania, eventuálne žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej. Mal za to, že súd sa v konaní vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku, ktoré navrhovateľka spochybňuje, považoval za vecne správne a postačujúce na objasnenie skutkového a právneho stavu v danom prípade. Navrhovateľke sa nepodarilo preukázať opodstatnenosť svojho nároku a samotný súd v odôvodnení konštatuje, že k vyprataniu navrhovateľky došlo v dôsledku nedovoleného svojpomocného konania veriteľa navrhovateľky, teda nie v príčinnej súvislosti s namietaným údajným nesprávnym úradným postupom príslušníkov policajného zboru. Na vznik práva na náhradu škody musia byť splnené podmienky vyplývajúce z príčinnej súvislosti

medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou, čo konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. z 01.03.2010. Zdôraznil, že škoda ani porušenie právnej povinnosti (nesprávny úradný postup) ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpochyby preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Stotožnil sa rovnako s názorom súdu, podľa ktorého škoda, ktorá navrhovateľke mohla vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu, nemôže spočívať v platení nájomného za iný byt, pričom jeho výšku v plnom rozsahu ani nepreukázala. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Vedľajší účastník sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, v spojení s ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru L., ani príčinná súvislosť medzi eventuálnym nesprávnym úradným postupom a vniknutou škodou, ktorú navrhovateľka uplatnila. Mal za to, že navrhovateľka neunieslo dôkazné bremeno v tomto smere a v dôkaznej núdzi sa ocitla predovšetkým vlastnou vinou, keď nárok na náhradu škody podala 5 rokov potom, čo k nesprávnemu postupu policajtov malo dôjsť, a keď sa už nezachovali žiadne záznamy o zákroku polície. Za dôvodnú považoval aj námietku premlčania, ktorú vzniesol odporca v súlade s ust. a ust. - 3 Navrhovateľka sa o škode, ku ktorej malo dôjsť nesprávnym postupom polície, dozvedela v deň, keď k tomuto namietanému postupu malo dôjsť, teda dňa 24.03.2006, a to telefonicky od svojho druha. Ak navrhovateľka bola názoru, že postup polície bol nesprávny, a že v jeho dôsledku došlo k odňatiu jej vlastníckeho práva k bytu, a teda ku škode, mala právo sa domáhať náhrady škody uvedením veci do predošlého stavu, teda zaobstarať si obdobný byt. Uplatnený nárok na náhradu škody je od 24.03.2009 premlčaný a týmto dňom sa premlčal aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Ak teda navrhovateľka návrh na začatia konania podala na súde dňa 03.03.2011, jej nárok je premlčaný, a keďže odporca vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku, ani z tohto dôvodu nie je možné návrhu vyhovieť. Súd odporcom uplatnenú námietku premlčania nepovažuje za vznesenú v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd považuje napadnutý rozsudok za dostatočne odôvodnený a presvedčivý v zmysle , keď vlastné myšlienkové postupy a hodnotenie dôkazov vykonal súd prvého stupňa v súlade s Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením i právnym posúdením veci (okrem posúdenia vznesenej námietky premlčania) v zmysle K odvolacím námietkam navrhovateľky uvádza nasledovné:

Podľa článku 46 má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Takto vyjadrenému ústavnoprávnemu základu nároku na náhradu škody zodpovedá aj zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa

Nečinnosť orgánov polície by síce bolo možné považovať za postup priečiaci sa zákonu, na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba touto nečinnosťou.

Navrhovateľka sa v danej veci domáhala náhrady škody vo výške 12.871,21 eur, predstavujúcej zaplatenie nájomného za byt, ktorý si prenajala po vyprataní jej bytu a nemajetkovej ujmy v rovnakej výške. Plnenie, ktorého sa navrhovateľka domáhala titulom náhrady škody, aj podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s názorom súdu prvého stupňa, nepredstavuje jej majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu polície, nakoľko majetok navrhovateľky sa nezmenšil nesprávnym postupom orgánu polície. Navrhovateľka nepreukázala splnenie troch predpokladov vzniku (resp. výšky) uplatňovanej škody v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu orgánov polície, a aj keď jej tvrdenie malo čiastočne racionálny základ v tom, že orgány polície pri vypratávaní bytu navrhovateľky spoločnosťou W. boli nečinné. Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu, je však závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zo zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa v danej veci vyplýva, že policajná hliadka bola na miesto samé vyslaná na základe telefonického oznámenia. Nebolo jednoznačne preukázané, kto telefonické oznámenie na polícii urobil, a ak to boli príbuzní navrhovateľky, nebolo preukázané, že sa domáhali ochrany majetku, resp. zabránenia ich vysťahovaniu a ani po príchode policajtov žiadna z osôb, obývajúcich byt, o takúto pomoc nepožiadala. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že za daného zisteného skutkového stavu nebolo povinnosťou policajtov v danom okamihu a za krátky čas právne posudzovať vzniknutú situáciu. Nakoniec otázka platnosti úverovej zmluvy, resp. zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k bytu bola až neskôr predmetom súdneho sporu, ktorý v dôsledku vykonávaného dokazovania trval takmer 5 rokov. Napokon odvolací súd uvádza, že tvrdenie navrhovateľky, že policajti mali povinnosť chrániť jej obydlie, nebolo pri posudzovaní danej veci rozhodujúce, nakoľko rozhodujúce bolo zváženie, či za daného skutkového stavu bolo zrejmé, že dochádzalo k takému konaniu spoločnosti W. (splnomocnená D.), ktoré by vyžadovalo zásah polície. Keďže práve táto skutočnosť, a to že konanie spoločnosti W. si vyžadovalo zásah polície, nebola preukázaná, nebol splnený ani predpoklad existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom polície a znížením majetku navrhovateľky.

Navrhovateľka ako odvolací dôvod uviedla podľa , že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nedostatok toho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúceho z ustanovenia Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam až Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad vyplývajúcich v ustanovenia , pri ktorom nezistil logické, ani faktické rozpory ich vyhodnotenia. Navrhovateľkou uvádzaná námietka o rozpore, ktorý vyvodila zo záverov súdu, keď na jednej strane súd konštatuje absolútnu neplatnosť právnych úkonov, na základe ktorých došlo k vyprataniu bytu a na druhej strane postup zúčastnených na vyprataní bytu ospravedlňuje existenciou týchto právnych úkonov, odvolací súd nepovažoval z dôvodnú. Z konštrukcie rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa konštatoval neplatnosť právnych úkonov (zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva nehnuteľnosti) v súvislosti s konaním vedeným na súde pod sp. zn. , v ktorom sa o neplatnosti týchto úkonov rozhodlo až právoplatným rozsudkom dňa 02.02.2011, pričom k navrhovateľkou tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu polície malo dôjsť dňa 26.03.2006, kedy ako vlastník vypratávaného bytu bola vedená nebanková spoločnosť D.. Uvedené znamená, že v čase vypratania bytu nebolo rozhodnuté o neplatnosti právnych úkonov (i keď ide o absolútne neplatné právne úkony od začiatku), na základe ktorých bola nebanková spoločnosť zapísaná ako vlastník bytu, o ich neplatnosti bol oprávnený rozhodnúť len súd a nie policajt. Napokon z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hliadka policajtov bola vyslaná na miesto samé za účelom zabezpečenia verejného poriadku.

Odvolací súd nezistil ani opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa , podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávne právne posúdenie veci treba považovať mylnú aplikáciu a výklad právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval správny právny predpis, a to o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý aplikoval na daný prípad. Nesprávne však v zmysle citovaného zákona posúdil námietku premlčania. Odvolací súd pripúšťa, že zamietnutie návrhu navrhovateľky v celom rozsahu len z dôvodu vznesenej námietky premlčania odporcom by v danej veci celkom neobstálo. Vznesená námietka premlčania nie je súdom prvého stupňa celkom správne právne posúdená, a to v časti uplatneného nároku na náhradu škody, ktorá navrhovateľke mala vznikať od 03.03.2008 (t. j. obdobie tri roky spätne od podania návrhu). Uvedená škoda mala vzniknúť navrhovateľke z titulu zaplateného nájomného za byt, ktorý si prenajala po vyprataní jej bytu, teda jej vznikala postupne každý mesiac po zaplatení nájomného. V takomto prípade sa právo na náhradu škody v zmysle citovaného zákona premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Pojem „dozvie sa o škode“ sa v zmysle tohto ustanovenia viaže k okamžiku, kedy sa poškodený dozvedel o tom, že na jeho úkor došlo ku škode. Je teda zrejmé, že beh premlčacej lehoty nemôže začať skôr, než škoda vôbec vznikla. Pokiaľ navrhovateľka uplatnila náhradu škody aj za obdobie tri roky spätne od podania návrhu, t. j. za obdobie od 03.03.2008, potom jej nárok nebol premlčaný. Náhrada škody, ktorá jej však mala vzniknúť za obdobie od 26.03.2006 do 02.03.2008 a nárok na nemajetkovú ujmu, je aj podľa názoru odvolacieho súdu premlčaný, nakoľko pre jeho uplatnenie uplynula trojročná premlčacia lehota.

Avšak tento právny názor odvolacieho súdu ohľadne premlčania časti náhrady škody uplatnenej navrhovateľkou nemôže mať vplyv na rozhodnutie, nakoľko nárok navrhovateľky nebol opodstatnený z hľadiska posúdenia veci samej tak, ako to je už hore uvedené.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .