Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 302/2012
PDF · 429.5 KB
No categories available
IV. ÚS 302/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. P..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou Mgr.
M. D., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011, ako aj
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo 7. decembra 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012
doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným 2. mája
2012, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4
a 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo
„uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2011“), ako aj uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo 7. decembra 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“ alebo „uznesenie krajského súdu
zo 7. decembra 2011“).
Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že
sťažovateľ [väzobne stíhaný od 25. mája 2011 pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2
písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a iné] podal 27. októbra 2011 prostredníctvom
svojej obhajkyne Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Keďže žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu generálna prokuratúra nechcela vyhovieť, predložila ju
16. novembra 2011 okresnému súdu spolu s návrhom sp. zn. XIV Gv 16/11 zo 14. januára
2011 na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalších spoluobvinených (ďalej len
„návrh generálnej prokuratúry na predĺženie väzby“). Okresný súd uznesením
z 21. novembra 2011 lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil do 25. mája 2012 a zároveň
jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Krajský súd uznesením
zo 7. decembra 2011 sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného súdu
z 21. novembra 2011 zamietol, pretože dospel k záveru, že nebola dôvodná.
Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením okresného súdu z 21. novembra 2011, ako
aj uznesením krajského súdu zo 7. decembra 2011 bolo porušené jeho „právo...
na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky,
- pre porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí
- pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom
1. vysporiadania sa s dvoma druhmi konania, možnosť ich zlúčenia
2. nedostatočnosť, zmätočnosť a arbitrárnosť odôvodnení rozhodnutí
3. porušenie základných zásad konania:
a) zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada zákonnosti
b) zásada oficiality
c) zásada hospodárnosti a efektívnosti konania
d) zásada konať o väzobných veciach prednostne, bezodkladne a bez prieťahov“.
V súvislosti s porušením princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí sťažovateľ poukázal na spoluobvineného J. Ď., ktorý bol okresným súdom
prepustený na slobodu, pretože návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie väzby v jeho
prípade nebolo vyhovené. Okresný súd v tejto väzobnej veci rozhodol, že sa „vo veci
vyskytujú prieťahy, nie je možné stotožniť sa s tvrdením prokuratúry, že potrebuje viac času
na preštudovanie si spisu a vzhľadom na počet vyšetrovacích úkonov, ktoré boli vo veci
vykonané (3, pričom posledný bol vykonaný v mesiaci september 2011) nie je dôvod
na predĺženie lehoty trvania väzby“. V prípade sťažovateľa došlo k vykonaniu dvoch
úkonov počas celého trvania väzby, a to jeho výsluchu uskutočneného 7. júla 2011
a previerky na mieste činu uskutočnenej 20. augusta 2011. Od toho času neboli podľa
sťažovateľa vykonané žiadne iné úkony.
V súvislosti s uvedeným poukázal sťažovateľ na judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď,
a preto napadnuté uznesenie krajského súdu považuje za diskriminačné.
Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru považuje sťažovateľ aj to, že o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie
väzby, ako aj o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 27. októbra 2011
rozhodoval okresný súd spoločne. Sťažovateľ považuje „spojenie dvoch vecí, akými sú
návrh prokurátora na predĺženie trvania väzby so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie
z väzby..., za ex legem neprípustné“.
K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorých súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
sťažovateľ opäť poukazuje na judikatúru ústavného súdu (napr. III. ÚS 119/03), ako
aj judikatúru ESĽP (napr. Ruiz Torija proti Španielsko z 9. decembra 1994, Higgins proti
Francúzsku z 19. februára 1998) a konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu je „zmätočné, nezrozumiteľné a vykazuje všetky známky arbitrárnosti.
Krajský súd v Banskej Bystrici sa zrejme určite nedostatočne oboznámil s vecou
a nepostupoval v súlade s § 192 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý upravuje rozsah
preskúmavacej činnosti krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom
na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe (§ 83
Trestného poriadku), treba aplikovať aj vo vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných
rozhodnutí prvostupňového (okresného) súdu, pričom podľa tohto zákonného ustanovenia
pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom
napadnutého uznesenia“.
Sťažovateľ za porušenie zásady oficiality ako jednej zo základných zásad trestného
konania, a tým aj za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje skutočnosť, že „Okresný súd Banská Bystrica svojím
rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa 21. 11. 2011 v podstate rozhodol, že väzba sa
predlžuje do 25. 5. 2012. Vo veci konal samosudca ako sudca pre prípravné konanie,
pričom viedol a rozhodoval na neverejnom pojednávaní, čo je v príkrom rozpore s § 303
Trestného poriadku. O ďalšom trvaní väzby obvineného rozhoduje vecne a miestne
príslušný súd. Takýmto súdom v prejednávanom prípade je v zmysle § 16 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku Okresný súd Banská Bystrica. Tento súd svojim rozhodnutím vydaným
sudcom pre prípravné konanie po neverejnom zasadnutí dňa 21. 11. 2011 rozhodol
o ďalšom trvaní väzby pred uplynutím lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba v prípravnom
konaní, teda do 25. 5. 2012. Krajský súd v rozhodnutí uviedol, že boli splnené zákonné
podmienky predĺženia lehoty väzby do 25. 02. 2012 v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2, 3
Tr. por. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval ako odvolací orgán, sťažnostný súd
o opravnom prostriedku. Zaoberal sa teda Krajský súd v Banskej Bystrici dostatočne
sťažnosťou sťažovateľa a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. 11. 2011
sp. zn. 0 Tp 133/2011, keď uviedol lehotu na predĺženie do 25. 2. 2012? Z tejto úvahy
vyplýva ešte aj porušenie zásady oficiality zákonom garantovanej v § 2 ods. 10 Trestného
poriadku.“.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením zásady oficiality tvrdí, že okresný
súd opravil návrh generálnej prokuratúry na predĺženie väzby a bez poskytnutia
primeraného času na prípravu o nej hneď rozhodol. Vo veci došlo nielen k oprave číselného
údaja – zmena počtu mesiacov väzby, keď návrh generálnej prokuratúry znel na predĺženie
lehoty trvania väzby „o šesť mesiacov, teda do 25. 5. 2012“, pričom správne malo byť päť
mesiacov, ale aj k doplneniu mena sťažovateľa v odseku 3 a odseku 4 textu odôvodnenia
návrhu generálnej prokuratúry, pričom podľa sťažovateľa došlo aj k doplneniu návrhu, čím
de facto došlo k zmene jeho obsahu.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ uvádza, že «v súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR v rozhodovacej činnosti všetkých orgánov aplikácie práva (vrátane orgánov
činných v trestnom konaní a súdov) dochádza k písomnému vyhotovovaniu ich rozhodnutí,
ktoré je zverené konkrétnym fyzickým osobám v určitom právnom pomere k príslušnému
orgánu. V tejto zložitej tvorivej duševnej činnosti založenej na myšlienkových procesoch
a právnej subsumpcii konkrétneho skutkového deja môže dochádzať aj k rôznym omylom či
pochybeniam. Na tento účel príslušné procesné poriadky upravujú pod rôznymi
označeniami možnosť opraviť chyby v písomnom vyhotovení rozhodnutí, pričom však
predmetnou opravou nemožno rozhodovať o veci „nanovo“ či meniť podstatu pôvodného
rozhodnutia. Takéto pochybenia sú vo všeobecnosti neželané, ale zároveň sú príslušným
procesným postupom odstrániteľné.
Postup vyšetrovateľa, ktorý v súlade so zákonom ustanoveným postupom opravil
uznesenie o vznesení obvinenia, je zákonný a ústavne konformný, ak ním nedošlo k takému
zásahu, ktorý by menil podstatu skutku, ktorého sa sťažovateľ dopustil a pre ktorý mu bolo
obvinenie vznesené. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 148/08
z 10. februára 2010) Mutatis mutandis postup je správny, zákonný a ústavne konformný,
ak ním nedošlo k takému zásahu, ktorý by podstatne menil vec.».
Ďalej sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými uzneseniami okresného súdu
a krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho „práva... na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1,
ods. 4, ods. 5 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR pre porušenie základného
práva sťažovateľa na slobodu
1. absencia formálnych predpokladov
2. absencia materiálnych predpokladov pre väzbu v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru
3. porušenie rovnosti zbraní a práva na kontradiktórnosť procesu“.
Sťažovateľ k absencii formálnych predpokladov návrhu na vzatie do väzby uviedol,
že tento návrh „vypracovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky dňa 26. 5. 2011.
Zo spisu a z dostupných dokumentov nie je zrejmé, kedy tento bol doručený Okresnému
súdu Banská Bystrica. Podanie nemá náležitosti požadované zákonom a judikatúrou.
Podanie doručené na súd musí obsahovať podaciu pečiatku s vyznačením dátumu a
presného časového okamihu, aby bolo možné preskúmať, či tento úkon bol vykonaný v
zákonnej lehote. Vyznačenie presného času musí preto byť v takýchto prípadoch vykonané
spôsobom, ktorý nepripúšťa nijaké pochybnosti. Je to tak tým viac, že zadržaná osoba
spravidla nemá žiadnu možnosť kontrolovať, či vyznačený časový údaj zodpovedá
skutočnosti, pretože pri podaní takéhoto návrhu nie je prítomná...
Sťažovateľ má za to, že vyznačenie presného času nie je vykonaný spôsobom
a predpisom, ktorý je daný podľa § 28 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o rokovacom
a spravovacom poriadku okresných a krajských súdov.
Na návrhu na vzatí do väzby sťažovateľa nie je žiaden údaj na prvej strane, chýba
odtlačok akejkoľvek pečiatky, akýkoľvek iný prípustný text. Na poslednej strane návrhu, pod
textom, je rukou napísaný text: prevzaté osobne, dátum, čas a podpis sudcu a odtlačok
veľkej okrúhlej pečiatky súdu, ktorý sa nachádza naľavo od veľkej okrúhlej pečiatky.
V súlade s prílohou č. 3 k vyhláške 543/2005 Z. z. sa veľká okrúhla pečiatka súdu používa:
Súd opatrí prvopisy a rovnopisy vyhotovení súdnych rozhodnutí, listiny o poverení
výchovou a zastupovaním maloletého, o ustanovení opatrovníka, úradné potvrdenie,
doložku o právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutí, nariadenie výkonu trestu a
ochranných opatrení, príkaz na zatknutie a odvolanie tohto príkazu, príkaz na prijatie do
väzby a príkaz na prepustenie z väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody, povolenie na
návštevu obvineného vo väzbe, žiadosť o vypátranie pobytu osôb a odvolanie tejto žiadosti,
výzva na nastúpenie výkonu trestu odňatia slobody, výzva na nastúpenie ochranného
liečenia, opatrenie o ustanovení obhajcu, ako aj všetky písomnosti určené pre súdy alebo
iné orgány v cudzine. V iných prípadoch sa môže veľká okrúhla pečiatka súdu používať, len
ak tak ustanovuje táto vyhláška alebo osobitný právny predpis. Ak sa listina opatrí
odtlačkom veľkej okrúhlej pečiatky, odtlačok sa spravidla umiestni dva až tri riadky pod
textovým stĺpcom v strede papiera; listina sa podpisuje vpravo od odtlačku okrúhlej
pečiatky.“.
K absencii materiálnych predpokladov väzby sťažovateľ poukázal na judikatúru
ESĽP, z ktorej vyplýva, že «podozrenie musí byť dôvodné, pokiaľ ide o to, či bol spáchaný
určitý konkrétny trestný čin, ako aj to, či ho spáchala konkrétna osoba.
Z rozhodnutí ESĽP vyplýva aj to, že na pozbavenie osobnej slobody podľa článku 5
ods. 1 písm. c) stačí na začiatku dôvodné podozrenie zo spáchaného trestného činu, ale
krátko na to musia existovať aj ďalšie „vážne a dostatočné dôvody väzby“ (zabránenie
v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní) alebo iný dôvod stanovený
vnútroštátnym právom.».
Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho trestnej veci „nikdy nebola splnená ani len
conditio sine qua non pre väzbu a to existencia dôvodného podozrenia. V súlade
s rozhodnutím ESĽP vo veci Fox, Campbell and Hartley vs. Spojené kráľovstvo dôvodné
podozrenie je existencia takých informácií a skutočností, ktoré by objektívneho
pozorovateľa presvedčili o tom, že dotknutá osoba mohla naozaj trestný čin spáchať.
Dôvodnosť podozrenia, o ktoré sa musí zatknutie opierať je základným prvkom ochrany
poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c ) proti svojvoľnému zatknutiu a inému pozbaveniu slobody.
V celom prípade proti sťažovateľovi svedčí len obv. Ď., ktorý vo svojej rozporuplnej,
nejasnej a neurčitej výpovedi spomína aj meno sťažovateľa. Iné dôkazy vykonané vo veci
v podstate svedčia len o spáchaní trestného činu resp. činov práve obv. Ď., ktorý vo veci
svedčí.“.
Napokon namietané porušenie princípu rovností zbraní a práva na kontradiktórnosť
procesu sťažovateľ odôvodnil takto: „Najdôležitejším prvkom zásady rovnosti zbraní je
právo prístupu do vyšetrovacieho spisu: konkrétne, možnosť účinne vyvrátiť tvrdenia
a dôvody, na ktorých prokurátor zakladá určité body spisu, predpokladá možnosť obhajoby
vstúpiť do spisu.
Výsluch obvineného bol sťažovateľovi – právnemu zástupcovi oznámený 17. 11. 2011
v čase okolo 15,00 hod telefonicky. Termín výsluchu obvineného bol naplánovaný
na 21. 11. 2011, 17. 11. 2011 bol deň pracovného pokoja, štvrtok, úkon bol naplánovaný
na pondelok ráno. Ani Okresný súd ani Krajský súd v Banskej Bystrici sa nezaoberali
a nevysporiadali sa s námietkou sťažovateľa o porušení práva na rovnosť zbraní a možnosť
nahliadnuť do spisu...“
Sťažovateľ podaním z 29. apríla 2012 poukázal na opakované porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu,
ktorým mu malo byť odňaté právo vyjadriť sa k veci, a preto bol nútený vzniesť námietku
zaujatosti voči senátu krajského súdu, ktorého predsedom je JUDr. A. P., a to opakovane
(15. februára 2012 a 17. apríla 2012), pričom ani o jednej z týchto námietok nebolo podľa
sťažovateľa rozhodnuté. Zároveň sa informoval o stave konania na ústavnom súde, pričom
následným podaním zo 4. júna 2012 zopakoval svoju žiadosť, v ktorej súčasne poukázal
na uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 19/2012 z 24. mája 2012, ktorým bol návrh jeho
obhajkyne označený ako „Návrh na začatie konania podľa článku 267 ods. 4 ZFEÚ
o naliehavej predbežnej otázke“ vyhodnotený senátom krajského súdu ako sťažnosť podaná
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 24. apríla 2012, s čím sa sťažovateľ
nemôže stotožniť.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, ods. 4, ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, ods. 3, ods. 5
Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa
07. 12. 2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa
07. 12. 2011 zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby sťažovateľa
prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi vo výške 10.000,- eur...
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
Sťažovateľ navrhol alternatívne vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa 07. 12. 2011
a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa 21. 11. 2011
porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, ods. 4., ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, ods. 3, ods. 5
Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa
07. 12. 2011 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa
21. 11. 2011 porušené bolo.
3. ... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa
07. 12. 2011 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa
21. 11. 2011 sa zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby sťažovateľa
prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.
4.Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi vo výške 10.000,- eur...
5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
A napokon sťažovateľ ako ďalšiu alternatívu navrhol vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa 07. 12. 2011
porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, ods. 4, ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, ods. 3,
ods. 5Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa
07. 12. 2011 porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa
07. 12. 2011 zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby sťažovateľa
prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi vo výške 10.000,- eur...
5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
Sťažovateľ v petite sťažnosti okrem iného namieta aj porušenie práva podľa čl. 5
ods. 1 dohovoru ako celku bez konkretizácie písmena [a) až f)] tohto článku. Ústavný súd
bez vyzvania sťažovateľa na upresnenie petitu sťažnosti vychádzajúc z argumentácie v nej
obsiahnutej dospel k názoru, že zrejme namieta porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru. Taktiež ústavný súd ustálil zrejmú nesprávnosť petitu sťažnosti, keď sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva aj podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, pričom správne
mal označiť čl. 17 ods. 2 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej
zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp.
jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Podľa § 20 ods. 3 zákona je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia vo veci samej sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa
vychádzal z uvedenej zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania, ako
aj zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, a preto prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv,
ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie vo veci samej [práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 a čl. 6
ods. 1 dohovoru], a to v petite sťažnosti označeným uznesením okresného súdu
z 21. novembra 2011 a uznesením krajského súdu zo 7. decembra 2011.
Tvrdenia o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v súvislosti s podanými námietkami zaujatosti proti členom
senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 3 Tpo 4/2012 z 31. januára 2012, ako aj jeho výhrady voči uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 19/2012 z 24. mája 2012 považoval ústavný súd iba za súčasť argumentácie
sťažovateľa, ktorá sa nepremietla do petitu sťažnosti.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon... Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie nezákonné.
Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania
v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 21. novembra 2011
a uznesením krajského súdu zo 7. decembra 2011, ústavný súd poukazuje na to, že
rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru
(napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72,
§ 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu
úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než
aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú
hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto
špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru
o práve na spravodlivé súdne konanie alebo čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo
na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa odôvodňujúcim porušenie jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5
dohovoru uznesením okresného súdu z 21. novembra 2011 ústavný súd poukazuje
na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť
(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
3. Ústavný súd sa v nadväznosti na uvedené ďalej venoval už len preskúmaniu
uznesenia krajského súdu zo 7. decembra 2011 z hľadiska dodržania záruk zakotvených
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 dohovoru. Napadnuté
uznesenie krajského súdu ústavný súd preskúmal z hľadiska námietok prezentovaných
sťažovateľom v jeho sťažnosti, ktorými odôvodňuje namietané porušenie označených práv.
Keďže argumenty, ktoré sťažovateľ viazal na námietky porušenia jeho práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
a krajského súdu, ako aj porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, sa
z dôvodu odmietnutia sťažnosti v tejto časti stali bezpredmetnými, ústavný súd sa už ďalej
nimi nezaoberal.
3.1 V spojitosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu sťažovateľ stručne konštatuje, že u neho absentuje dôvod preventívnej väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tvrdí, že jeho väzba je nezákonná vzhľadom
na absenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu a tiež že okresný súd opiera
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu výlučne o výpoveď svedka a neskôr
obvineného Ď.
Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
vyplýva, že osoba vo väzbe je oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných
podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania
hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti
väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,
alebo prepustiť osobu z väzby na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri
III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať
charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti
orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané
povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok
vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko
z 19. októbra 2000).
Neexistenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažovateľ namietal prostredníctvom svojej obhajkyne v sťažnosti z 23. novembra 2011
podanej proti uzneseniu okresného súdu z 21. novembra 2011. V písomnom odôvodnení
sťažnosti poukázal na to, že tvrdenia generálnej prokuratúry uvedené v návrhu na predĺženie
väzby sa na neho nevzťahujú, a preto nie je dôvod, aby bol ďalej držaný vo väzbe. Vyslovil
tiež názor, že skutočnosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí uvádza okresný súd, sú ničím
nepodloženými domnienkami, a jediným dôkazom je výpoveď svedka a neskôr obvineného
Ď., ktorého dôveryhodnosť spochybnil. Proti okresnému súdu ďalej namietal, že spojil
konanie o rozhodovaní o jeho žiadosti a prepustenie z väzby na slobodu s rozhodovaním
o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie väzby a nevenoval jej dostatočnú pozornosť.
V závere sťažnosti žiadal, aby ho krajský súd prepustil z väzby na slobodu.
Krajský súd uznesením zo 7. decembra 2011 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu z 21. decembra 2011 zamietol, pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná.
Krajský súd k tomuto záveru dospel po opísaní týchto rozhodujúcich skutočností:
„Podľa § 192 ods. 1/ Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený
orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Po postupe v zmysle uvedeného ustanovenia krajský súd dospel k záveru, že sťažnosti
obvinených neboli dôvodne podané, pretože v danom prípade boli splnené zákonné
podmienky predĺženia lehoty ich väzby do 25.02.2012 v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2, 3/
Tr. por. pri súčasnom trvaní väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Obvinení M. P. a J. B. boli vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné- konanie
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa 28. 05. 2011 z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Väzba začala u obv. M. P. plynúť dňa 25. 05. 2011
o 06.20 hod. a u obv. J. B. dňa 25. 05. 2011 o 06.00 hod., pričom u oboch obvinených sa
vykonáva v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.
V súvislosti s trvaním zákonného dôvodu preventívnej väzby u obvinených krajský
súd poukazuje na výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania, z ktorých vyplýva, že
v danom prípade sa jedná o závažnú trestnú činnosť, pričom existuje dôvodné podozrenie,
že tejto sa dopustili aj obvinení M. P. a J. B. Navyše obvinení sa mali predmetnej trestnej
činnosti dopúšťať po dlhšiu dobu, a to s cieľom zabezpečiť si finančný prospech, nejednalo
sa teda o jednorazovú aktivitu. Z výpovede spoluobvineného Ď. tiež vyplýva, že obvinení
pripravovali ďalšiu krádeže bankomatu v J., k uskutočneniu ktorej nedošlo z dôvodu
spozorovania príslušníka polície na mieste činu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti –
najmä samotnú povahu predmetnej trestnej činnosti preto krajský súd dospel k záveru, že
dôvody preventívnej väzby sa u oboch obvinených nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu
trestného konania, pričom neboli spochybnené ani žiadnymi skutočnosťami, ktoré obvinení
uviedli vo svojich sťažnostiach.
Pokiaľ ide o samotné predĺženie lehoty väzby, krajský súd po preštudovaní spisového
materiálu dospel k záveru, že prípravné konanie doposiaľ nebolo možné ukončiť
z objektívnych dôvodov, a nie v dôsledku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní,
ktoré vo veci postupujú zákonným spôsobom bez prieťahov. V danom prípade ide o závažnú
trestnú činnosť, ktorej objasňovanie je značne náročné, a to najmä vzhľadom na počet
skutkov a obvinených. V súčasnosti je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony, vrátane
znaleckého dokazovania ohľadom zabezpečených vzoriek DNA a vo veci tiež boli vydané
príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorých prepisy boli
vyhotovené dňa 04. 11. 2011, pričom sa jedná o pomerne rozsiahly materiál, ku ktorému je
potrebné vypočuť obvinených, stotožniť hlasy, urobiť analýzu hovorov, a je tiež potrebný
primeraný čas na preštudovanie spisového materiálu a na podanie obžaloby prokurátorom.
V tomto smere okresný súd napadnuté uznesenie podrobne odôvodnil, pričom krajský súd sa
s uvedenými dôvodmi stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje. V danom prípade teda
boli u obvinených M. P. a J. B. splnené všetky zákonné podmienky predĺženia väzby pri
existencii zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom predĺženie
lehoty trvania väzby do 25. 05. 2012 je aj z pohľadu krajského súdu dostatočné
a primerané, a v tejto lehote je reálne ukončenie prípravného konania.
Pokiaľ ide o žiadosť obv. M. P. o prepustenie z väzby na slobodu, senát krajského
súdu sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením, ktorým bola táto zamietnutá,
keďže zo spisového materiálu nevyplývajú žiadne také nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali prepustenie obvineného z väzby na slobodu.
K námietkam obvinených uvedených v písomných dôvodoch sťažností, týkajúcich sa
najmä samotného návrhu na predĺženie väzby a rozhodovania o ňom, krajský súd uvádza,
že tieto nie sú dôvodné. Predmetný návrh totiž obsahuje všetky predpísané náležitosti
a okresnému súdu bol doručený na rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom
zo spisového materiálu nevyplývajú ani ďalšie skutočnosti namietané obvinenými.
V danom prípade teda boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o predĺžení
väzby, pričom aj doterajšia dĺžka trvania väzby u oboch obvinených zodpovedná
zákonnému ustanoveniu § 76 Tr. por...“
Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dospeje
k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom,
ak inak nedošlo k porušeniu ústavoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie
osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,
Vychádzajúc z označeného rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi
existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti a záver krajského
súdu o existencii dôvodu väzby bol dostatočne individualizovaný, pričom odôvodnenie
ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
na základe uvedených zistení nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne nepodložené,
ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu. Hoci všeobecné súdy
mali údajnú trestnú činnosť sťažovateľa preukázanú iba výpoveďou obvineného Ď., čo
sťažovateľ spochybňuje, ústavný súd nemá v súčasnosti žiadny dôvod na prehodnocovanie
jeho záverov, keďže trestné konanie ďalej pokračuje a ústavný súd po preskúmaní
uvedeného uznesenia krajského súdu (ale aj okresného súdu) je toho názoru, že existenciu
zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecné súdy
riadne odôvodnili a ich zistenia, argumenty a závery neodporujú zásadám právnej
a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.
Ústavný súd zároveň považuje za ústavne akceptovateľné aj odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúce sa zamietnutia sťažnosti sťažovateľa
podanej proti uzneseniu okresného súdu z 21. novembra 2011 v časti jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, keď sa krajský súd stotožnil s napadnutým uznesením
okresného súdu. Okresný súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol, že
od posledného rozhodovania o väzbe sťažovateľa nedošlo k nijakej zmene, ktorá by
odôvodňovala jeho prepustenie na slobodu, a preto nemal dôvod meniť svoje stanovisko,
pretože dôvody väzby u sťažovateľa trvajú tak, ako boli zistené pri jeho vzatí do väzby.
Okresný súd k dôvodom preventívnej väzby v tom čase okrem iného uviedol, že „obvinení
sa dopúšťali obzvlášť závažnej trestnej činnosti nie jednorázovo, ale opakovane a po dlhší
čas, touto trestnou činnosťou si zabezpečovali zdroj príjmov a u obvineného J. Š. treba
poukázať aj na jeho predchádzajúce odsúdenia za majetkovú trestnú činnosť. Výpoveďou
spoluobvineného Ď. bola preukázaná príprava ďalšej krádeže bankomatu v J., ku ktorej
prekazeniu, resp. neuskutočneniu došlo z dôvodu spozorovania na mieste príslušníka
polície, s čím korešpondujú aj listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vo zv. 1 na č. l.
251/1-251/2. Všetky tieto okolnosti vo svojom súhrne vyvolávajú obavu, že v prípade
ponechania obvinených na slobode hrozí reálna hrozba, že títo by v trestnej činnosti mohli
pokračovať.“.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní vychádzal aj z charakteru
trestnej činnosti, za ktorú je sťažovateľ spolu s ďalšími spolupáchateľmi trestne stíhaný,
zatiaľ v štádiu prípravného konania, pričom ich konanie je kvalifikované v rámci
vzneseného obvinenia ako pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný
a z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) a § 14 ods. 1
Trestného zákona. Sťažovateľ sa mal dopustiť predmetnej trestnej činnosti viacerými
skutkami, trestnú činnosť podľa krajského súdu zrejme páchal na zabezpečenie bezprácneho
zisku a prostriedkov na svoje živobytie, pritom už len z tejto skutočnosti vyplýva dôvodná
obava, že pre prípad prepustenia z väzby na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej
činnosti, a to aj takým spôsobom, ako sú spomínané skutky, pre ktoré bolo voči nemu
vznesené obvinenie. Ide zjavne o rozsiahlu trestnú činnosť a zároveň obzvlášť závažnú,
dokazovanie je pritom náročné z hľadiska časového i obsahového, v súčasnosti
s prihliadnutím i na dôvody predĺženia lehoty trvania väzby. Z pohľadu okresného
a krajského súdu preto nemožno väzbu vymedziť len na základnú lehotu trvania väzby
sťažovateľa a jeho spoluobvinených.
Sťažovateľ taktiež namieta, že bola porušená zásada rovností zbraní
a kontradiktórnosti konania, pretože z dôvodu krátkosti času medzi oznámením o výsluchu
sťažovateľa (štvrtok 17. novembra 2011 o 15.00 h) a uskutočnením výsluchu (pondelok
21. novembra 2011 o 9.00 h) právna zástupkyňa sťažovateľa, ako aj samotný sťažovateľ
nemohli preštudovať spis a krajský súd (a ani okresný súd) sa v napadnutom uznesení
nevysporiadal s touto námietkou.
Je pravdou, že ani krajský, ani okresný súd nereagovali na túto námietku sťažovateľa,
avšak zo zápisnice z výsluchu sťažovateľa uskutočneného 21. novembra 2011 vyplýva, že
k tejto námietke sa vyjadril prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý uviedol, že sťažovateľ
si právo na nazretie do spisu môže uplatniť v ktoromkoľvek štádiu trestného konania,
aj pred nariadeným výsluchom, avšak generálna prokuratúra neeviduje takúto žiadosť
sťažovateľa, pričom skonštatoval, že nevyužitie tohto práva nemožno vyhodnotiť ako
pochybenie okresného súdu. Na základe uvedeného považuje ústavný súd túto námietku
sťažovateľa za nedôvodnú.
Ústavný súd k námietkam sťažovateľa smerujúcim k porušeniu jeho práva podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu konštatuje, že nemá
právomoc na ich preskúmanie, pretože v súvislosti s právom byť vzatý do väzby a zostať
vo väzbe iba na základe zákonného stíhania podľa Trestného zákona mal možnosť tieto
okolnosti namietať najmä v konaní pred okresným súdom, v ktorom sa rozhodovalo o jeho
vzatí do väzby 28. mája 2011, pričom jednotlivé hmotnoprávne a procesné záruky tohto
konania sú obsiahnuté najmä v čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
S poukazom na to ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3.2 Sťažovateľ napokon namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 5
dohovoru, podľa ktorého kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore
s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. K porušeniu označeného práva
malo dôjsť podľa sťažovateľa uznesením krajského súdu zo 7. decembra 2011. Sťažovateľ
však nijako neodôvodnil, v čom má spočívať namietané porušenie označeného práva.
Ústavný súd k predmetnej námietke uvádza, že podľa § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti
za škodu“) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (všeobecnom).
Reálne by preto prichádzalo do úvahy možné porušenie práva podľa tohto článku
dohovoru až po právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu, ktorým by sťažovateľovi
nebolo priznané právo na odškodnenie.
Keďže k takejto situácii nedošlo, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho dôvodu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2012