Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 585/2014
PDF · 255.58 KB
No categories available
III. ÚS 585/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert
Grell, s. r. o., Jilemnického 2, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Grell,
vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos 59/2014-2746
z 22. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014
doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 59/2014-2746
z 22. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ má byť od 18. septembra 2012 vo väzbe
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Okresný súd Trenčín uznesením
sp. zn. 1 T/34/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľovu
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ju
zamietol.
Vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že v rozhodnutiach
okresného súdu a krajského súdu o žiadostiach sťažovateľa na prepustenie z väzby sú
uvádzané dôvody väzby zhodné a „ich podstatou má byť hroziaci vysoký trest a z toho
plynúce obavy z vyhýbania sa trestnej činnosti“. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že
od vzatia sťažovateľa do väzby neboli proti nemu vznesené žiadne nové dôvody väzby
a že konajúce súdy o jeho žiadosti rozhodovali „bez akéhokoľvek preukazovania alebo
aspoň výsluchu sťažovateľa u KS Trenčín pri rozhodovaní o sťažnosti a uspokojili sa len
stálym opakovaním všeobecných skutočností, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu byť
dôvodom pre trvanie väzby po uplynutí 21 mesiacov“. Porušenie práva na prezumpciu
neviny „podľa čl. 50 ústavy SR“ sťažovateľ vidí aj v rozhodnutí krajského súdu
o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, kde sa mal krajský súd
záväzne vyjadriť k otázke viny sťažovateľa, hoci o tejto otázke nebolo právoplatne
rozhodnuté.
Sťažovateľ v podstatnom namieta, že hrozba vysokého trestu, ktorú mal krajský súd
vidieť ako rozhodujúci dôvod obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa tzv. útekovou
väzbou, nie je spôsobilým väzobným dôvodom, keďže na to, aby táto hrozba „bola
dôvodom pre tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné
skutočnosti. Tieto ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne
a vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno
bezpečne vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený
mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.“. Na
absenciu týchto konkrétnych okolností mal sťažovateľ poukázať vo viacerých podaniach,
v ktorých žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu a vo viacerých mal navrhnúť aj prijatie záruky.
Poukazujúc na znenie § 176 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľ tiež tvrdí, že
uznesenie krajského súdu nespĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia, keďže
nereagovalo na podstatné a právne relevantné sťažnostné námietky spôsobom, ktorý
predpokladá uvedené zákonné ustanovenie. V sťažnosti poukazuje na konkrétnu judikatúru
ústavného súdu (III. ÚS 135/04, I. ÚS 148/08, I. ÚS 187/09), ako aj na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (2 Tost 29/2010, 2 Tost 7/2012, 3 Tošs 12/2009).
Sťažovateľ v súčasnej dobe nevidí „žiadne dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, a to hlavne z dôvodu, že klient má trvalé bydlisko, nikdy sa trestnému
stíhaniu nevyhýbal. Závery v tom smere, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, skrývať sa
alebo inak mariť súdne konanie nie sú podložené žiadnou skutočnosťou, ktorá by sa reálne
stala alebo reálne hrozila.“. V závere sťažnosti pripomína, že sťažovateľ vykonal pred
súdom sľub, že povedie riadny život, a pre zabezpečenie pokračovania trestného konania
navrhol aj nariadenie dohľadu probačným a mediačným úradníkom.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal v jeho veci rozhodnutie, ktorým vysloví,
že krajský súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ďalej porušil jeho základné právo „podľa
čl. 50/ods. Ústavy SR“ a označené uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
2.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať ani pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby nemožno vziať z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu
Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody
a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu
kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom,
ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť
alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom
na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť
ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Ústavný súd
už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie
vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými
súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým
je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe
obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na
základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi
väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen
pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby
je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,
a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí
sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že
implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie
vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty práva na osobnú
slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbavení osobnej
slobody.
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).
Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu
hrozí vysoký trest.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 2 Tos 59/2014-2746 z 22. mája 2014
sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietol. Po uvedení
obsahu napádaného uznesenia okresného súdu, ako aj obsahu podanej sťažnosti vo svojom
uznesení zrekapituloval predchádzajúci priebehu konania, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ
bol spolu s ďalšími obvinenými uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 94/2012 z 21. septembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 23 Tpo 49/2012 z 15. októbra 2012 vzatý do väzby pôvodne z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, pričom na nich bola 18. marca 2013 podaná
obžaloba pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona, v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pre pokračovací zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného
zákona, pre pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 294 ods. 2 a 4 písm. b) Trestného zákona a pre pokračovací zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a 3 písm. b)
Trestného zákona, o ktorej už raz rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 34/2013
z 24. júna 2013, ktorý však bol na podklade odvolaní podaných prokurátorom v neprospech
obžalovaných uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 75/2013 zo 4. septembra 2013
v celom rozsahu zrušený. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský
súd uvádza, že si „plne osvojil skutkové a právne závery okresného súdu, že doteraz
zabezpečené a vykonané dôkazy v prípravnom konaní i na hlavných pojednávaniach
pred okresným súdom - napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu Trenčín
z 24. júna 2013, sp. zn. 1T/34/2013 uznesením krajského súdu - v súlade aj s dôvodmi
uvedenými v zrušujúcom uznesení súdu druhého stupňa v rovine závažného podozrenia
a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky, pre ktoré sú
obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú zákonné znaky
stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák., v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák., pokračovacieho
zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4
písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné
podozrenie, že ich spáchali obžalovaní O. V., P. L. a D. H. Dôvodnosť podozrenia doteraz
vykonanými dôkazmi nebola vylúčená, naďalej je daná a preto záver okresného súdu
vyjadrený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom uznesení je správny. Krajský súd
tento záver prijal plne rešpektujúc základnú zásadu trestného konania prezumpcie neviny,
vyjadrenú aj v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Krajský súd po skonštatovaní dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti,
pre ktorú je obžalovaný P. L. stíhaný spolu s ďalšími spoluobžalovanými sa dôsledne
v rámci podanej sťažnosti zaoberal, či v danom štádiu trestného konania u obžalovaného
naďalej pretrváva dôvod útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. so skutkovým
a právnym záverom, ktorý si osvojil na podklade rozhodnutia súdu prvého stupňa, že tento
dôvod je plne daný a nenastali žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik
útekovej väzby. V tejto súvislosti aj krajský súd poukazuje predovšetkým na charakter
a spôsob spáchania trestnej činnosti (násilnou formou s použitím zbrane), plánovanie
útekovej trasy z miesta činu v rámci ktorého mali vyhliadnutý rodinný dom, v ktorom sa
mali skrývať, resp. zdržiavať do ukončenia bezpečnostných opatrení, ako aj to, že
preverovali všetky možnosti vykonania činu, zabezpečili si teda únikové cesty, čo
nasvedčovalo, že vykonali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, prípadne aj
vysokému trestu v prípade uznania viny. Teda s ohľadom na charakter spáchanej trestnej
činnosti, osobu obžalovaného P. L. v preukázateľnej dôvodnosti podozrenia jeho účasti
na tejto trestnej činnosti majetkového charakteru závažnou násilnou formou aj v danom
štádiu trestného konania dôvody útekovej väzby u neho naďalej pretrvávajú. Tieto aj podľa
názoru krajského súdu, z hľadiska účelu väzby ako zabezpečovacieho opatrenia a jej
primeranosti nemožno dosiahnuť len prijatím jeho písomného sľubu, že povedie riadny
spôsob života (§ 80,ods. 1 písm. b) Tr. por.) ako aj jeho návrhu na jej nahradenie dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním (§ 80 ods. 1 písm. c) Tr. por.) tak
ako to správne vyslovil okresný súd vo svojom rozhodnutí.
Na základe právneho záveru, že napadnuté uznesenie je zákonné a vecne správne,
pričom krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, z týchto dôvodov sťažnosť
obžalovaného P. L. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“.
Ústavný súd v medziach daných mu ústavou v konaní o sťažnosti preskúmal
napadnuté uznesenie krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesených námietok, avšak
nezistil dostatok dôvodov na vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného základného
práva na osobnú slobodu.
Vo vzťahu k sťažovateľom uvádzanej námietke, že samotná hrozba vysokého trestu
nie je (od účinnosti nového Trestného poriadku) spôsobilým väzobným dôvodom v zmysle
§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ústavný súd uvádza, že v sťažovateľovom prípade
krajský súd neodôvodňuje svoje rozhodnutie len hrozbou vysokého trestu, ale z jeho obsahu
vyplýva, že sa zaoberal existenciou ďalších konkrétnych okolností, ktoré mali spolu
s hrozbou vysokého trestu väzbu sťažovateľa odôvodňovať. Tieto konkrétne skutočnosti
vo svojom rozhodnutí krajský súd primerane opísal, vyplývajú z konania samotného
obvineného a nemožno tvrdiť, že sú len všeobecnej povahy. Na rozdiel od prípadu, na ktorý
sťažovateľ v sťažnosti poukazuje a ktorý aj bol riešený ústavným súdom v konaní o inej
sťažnosti (I. ÚS 187/09), krajský súd v danom prípade nepoukázal len na osobné pomery
obvineného, ktoré samy osebe trvanie väzby neodôvodňovali, ale na konkrétne okolnosti,
akými je napríklad plánovanie úteku z miesta činu.
Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že pred krajským súdom nebol v konaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby vypočutý. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu
do základného práva jednotlivca do osobnej slobody síce je aj právo dotknutej osoby
vyjadriť sa, a teda aj právo na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho
zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis III. ÚS 84/06, II. ÚS 108/08), avšak v sťažovateľovej
veci o takomto prípade hovoriť nemožno. Pre ústavnú konformnosť rozhodnutia súdu
druhého stupňa totiž postačuje, že v rámci dvojinštančného konania bol sťažovateľ osobne
vypočutý na jednom stupni, teda aj len na okresnom súde (II. ÚS 277/09, III. ÚS 466/2010).
Postup krajského súdu, ktorý v konaní o sťažnosti sťažovateľa rozhodol bez jeho vypočutia
na neverejnom zasadnutí, preto ešte nezakladá porušenie základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, a k ich porušeniu by došlo iba v prípade, že by pred rozhodovaním
o žiadosti o prepustenie z väzby nebol sťažovateľ vôbec vypočutý.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
obstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťou
označeného základného práva na osobnú slobodu. Uznesenie krajského súdu totiž
v skutočnosti dostatočne odpovedá na relevantné právne otázky nastolené sťažovateľom
(a to najmä, že v jeho prípade existujú aj konkrétne okolnosti odôvodňujúce obmedzenie
jeho osobnej slobody tzv. útekovou väzbou) a ním prezentovaný názor, že tomu tak nie je,
len signalizuje nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý však nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je
možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Na základe uvedeného tak v tejto časti vyhodnotil ústavný súd sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
Sťažovateľ v petite uviedol, že sa tiež domáha vyslovenia porušenia „čl. 50/ods.
ústavy SR“ uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 59/2014-2746. Po posúdení tejto časti
petitu v spojení s odôvodnením sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa
v skutočnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
upravujúceho zásadu prezumpcie neviny.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Z už citovanej relevantnej časti uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd
v napadnutom uznesení nevyslovuje predbežný záver o vine sťažovateľa, ale len v rámci
svojich úvah o dôvodnosti väzby poukazuje na vykonané dokazovanie, na základe ktorého
uzatvára, že v sťažovateľovom prípade, v ktorom už v predchádzajúcom konaní došlo
k zrušeniu už vydaného prvostupňového rozsudku uznávajúceho sťažovateľa za vinného
zo spáchania trestnej činnosti na základe odvolania podaného prokurátorom v jeho
neprospech, možno hovoriť o existencii kvalifikovaného podozrenia, že sa sťažovateľ
dopustil skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Uvedené konštatovanie nemožno
považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie zásady prezumpcie neviny. K takému
porušeniu by mohlo dôjsť len v prípade, pokiaľ by konajúci súd v odôvodnení svojho
uznesenia výslovne vyhlásil sťažovateľa za vinného z trestnej činnosti, za ktorú je ešte len
súdený.
Ústavný súd teda z obsahu napadnutého uznesenia nezistil, že by krajský súd
v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a prelomil tak
zásadu prezumpcie neviny, čím by sa dopustil porušenia základného práva zaručeného
Vzhľadom na opísané dôvody ústavný súd sťažnosť namietajúcu porušenie
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2014