Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 585/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert

Grell, s. r. o., Jilemnického 2, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Grell,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a základného práva na prezumpciu neviny podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -2746

z 22. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014

doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -2746

z 22. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ má byť od 18. septembra 2012 vo väzbe

z dôvodu podľa . Okresný súd Trenčín uznesením

sp. zn. zo 14. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľovu

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ju

zamietol.

Vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že v rozhodnutiach

okresného súdu a krajského súdu o žiadostiach sťažovateľa na prepustenie z väzby sú

uvádzané dôvody väzby zhodné a „ich podstatou má byť hroziaci vysoký trest a z toho

plynúce obavy z vyhýbania sa trestnej činnosti“. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že

od vzatia sťažovateľa do väzby neboli proti nemu vznesené žiadne nové dôvody väzby

a že konajúce súdy o jeho žiadosti rozhodovali „bez akéhokoľvek preukazovania alebo

aspoň výsluchu sťažovateľa u KS Trenčín pri rozhodovaní o sťažnosti a uspokojili sa len

stálym opakovaním všeobecných skutočností, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu byť

dôvodom pre trvanie väzby po uplynutí 21 mesiacov“. Porušenie práva na prezumpciu

neviny „podľa SR“ sťažovateľ vidí aj v rozhodnutí krajského súdu

o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, kde sa mal krajský súd

záväzne vyjadriť k otázke viny sťažovateľa, hoci o tejto otázke nebolo právoplatne

rozhodnuté.

Sťažovateľ v podstatnom namieta, že hrozba vysokého trestu, ktorú mal krajský súd

vidieť ako rozhodujúci dôvod obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa tzv. útekovou

väzbou, nie je spôsobilým väzobným dôvodom, keďže na to, aby táto hrozba „bola

dôvodom pre tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné

skutočnosti. Tieto ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne

a vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno

bezpečne vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený

mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.“. Na

absenciu týchto konkrétnych okolností mal sťažovateľ poukázať vo viacerých podaniach,

v ktorých žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu a vo viacerých mal navrhnúť aj prijatie záruky.

Poukazujúc na znenie sťažovateľ tiež tvrdí, že

uznesenie krajského súdu nespĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia, keďže

nereagovalo na podstatné a právne relevantné sťažnostné námietky spôsobom, ktorý

predpokladá uvedené zákonné ustanovenie. V sťažnosti poukazuje na konkrétnu judikatúru

ústavného súdu (, , ), ako aj na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (, , ).

Sťažovateľ v súčasnej dobe nevidí „žiadne dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

, a to hlavne z dôvodu, že klient má trvalé bydlisko, nikdy sa trestnému

stíhaniu nevyhýbal. Závery v tom smere, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, skrývať sa

alebo inak mariť súdne konanie nie sú podložené žiadnou skutočnosťou, ktorá by sa reálne

stala alebo reálne hrozila.“. V závere sťažnosti pripomína, že sťažovateľ vykonal pred

súdom sľub, že povedie riadny život, a pre zabezpečenie pokračovania trestného konania

navrhol aj nariadenie dohľadu probačným a mediačným úradníkom.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal v jeho veci rozhodnutie, ktorým vysloví,

že krajský súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa na osobnú

slobodu podľa a 5 , ďalej porušil jeho základné právo „podľa

/ods. SR“ a označené uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie

o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

2.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5

Podľa nikoho nemožno stíhať ani pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby nemožno vziať z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu

Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody

a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu

kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis ). Je výsostným právom,

ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť

alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť

ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Ústavný súd

už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie

vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým

je väzba obvineného (, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na

základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

(, ). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby

je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. v uznesení o prijatí

sťažnosti, , ) ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že

implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie

vyjadrené v obsahujúce základné procesné atribúty práva na osobnú

slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbavení osobnej

slobody.

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody ().

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -2746 z 22. mája 2014

sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietol. Po uvedení

obsahu napádaného uznesenia okresného súdu, ako aj obsahu podanej sťažnosti vo svojom

uznesení zrekapituloval predchádzajúci priebehu konania, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ

bol spolu s ďalšími obvinenými uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu

sp. zn. z 21. septembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. októbra 2012 vzatý do väzby pôvodne z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. a) a b) , pričom na nich bola 18. marca 2013 podaná

obžaloba pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4

písm. a) s poukazom na a , v štádiu

pokusu podľa , pre pokračovací zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného

zákona, pre pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

podľa a a pre pokračovací zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a 3 písm. b)

, o ktorej už raz rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 24. júna 2013, ktorý však bol na podklade odvolaní podaných prokurátorom v neprospech

obžalovaných uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. septembra 2013

v celom rozsahu zrušený. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský

súd uvádza, že si „plne osvojil skutkové a právne závery okresného súdu, že doteraz

zabezpečené a vykonané dôkazy v prípravnom konaní i na hlavných pojednávaniach

pred okresným súdom - napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu Trenčín

z 24. júna 2013, sp. zn. uznesením krajského súdu - v súlade aj s dôvodmi

uvedenými v zrušujúcom uznesení súdu druhého stupňa v rovine závažného podozrenia

a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky, pre ktoré sú

obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú zákonné znaky

stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2

písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák., v štádiu pokusu

podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák., pokračovacieho

zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4

písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné

podozrenie, že ich spáchali obžalovaní O. V., P. L. a D. H. Dôvodnosť podozrenia doteraz

vykonanými dôkazmi nebola vylúčená, naďalej je daná a preto záver okresného súdu

vyjadrený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom uznesení je správny. Krajský súd

tento záver prijal plne rešpektujúc základnú zásadu trestného konania prezumpcie neviny,

vyjadrenú aj v .

Krajský súd po skonštatovaní dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti,

pre ktorú je obžalovaný P. L. stíhaný spolu s ďalšími spoluobžalovanými sa dôsledne

v rámci podanej sťažnosti zaoberal, či v danom štádiu trestného konania u obžalovaného

naďalej pretrváva dôvod útekovej väzby v zmysle so skutkovým

a právnym záverom, ktorý si osvojil na podklade rozhodnutia súdu prvého stupňa, že tento

dôvod je plne daný a nenastali žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik

útekovej väzby. V tejto súvislosti aj krajský súd poukazuje predovšetkým na charakter

a spôsob spáchania trestnej činnosti (násilnou formou s použitím zbrane), plánovanie

útekovej trasy z miesta činu v rámci ktorého mali vyhliadnutý rodinný dom, v ktorom sa

mali skrývať, resp. zdržiavať do ukončenia bezpečnostných opatrení, ako aj to, že

preverovali všetky možnosti vykonania činu, zabezpečili si teda únikové cesty, čo

nasvedčovalo, že vykonali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, prípadne aj

vysokému trestu v prípade uznania viny. Teda s ohľadom na charakter spáchanej trestnej

činnosti, osobu obžalovaného P. L. v preukázateľnej dôvodnosti podozrenia jeho účasti

na tejto trestnej činnosti majetkového charakteru závažnou násilnou formou aj v danom

štádiu trestného konania dôvody útekovej väzby u neho naďalej pretrvávajú. Tieto aj podľa

názoru krajského súdu, z hľadiska účelu väzby ako zabezpečovacieho opatrenia a jej

primeranosti nemožno dosiahnuť len prijatím jeho písomného sľubu, že povedie riadny

spôsob života (,ods. 1 písm. b) ) ako aj jeho návrhu na jej nahradenie dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním ( ) tak

ako to správne vyslovil okresný súd vo svojom rozhodnutí.

Na základe právneho záveru, že napadnuté uznesenie je zákonné a vecne správne,

pričom krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, z týchto dôvodov sťažnosť

obžalovaného P. L. podľa zamietol.“.

Ústavný súd v medziach daných mu v konaní o sťažnosti preskúmal

napadnuté uznesenie krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesených námietok, avšak

nezistil dostatok dôvodov na vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného základného

práva na osobnú slobodu.

Vo vzťahu k sťažovateľom uvádzanej námietke, že samotná hrozba vysokého trestu

nie je (od účinnosti nového ) spôsobilým väzobným dôvodom v zmysle

, ústavný súd uvádza, že v sťažovateľovom prípade

krajský súd neodôvodňuje svoje rozhodnutie len hrozbou vysokého trestu, ale z jeho obsahu

vyplýva, že sa zaoberal existenciou ďalších konkrétnych okolností, ktoré mali spolu

s hrozbou vysokého trestu väzbu sťažovateľa odôvodňovať. Tieto konkrétne skutočnosti

vo svojom rozhodnutí krajský súd primerane opísal, vyplývajú z konania samotného

obvineného a nemožno tvrdiť, že sú len všeobecnej povahy. Na rozdiel od prípadu, na ktorý

sťažovateľ v sťažnosti poukazuje a ktorý aj bol riešený ústavným súdom v konaní o inej

sťažnosti (), krajský súd v danom prípade nepoukázal len na osobné pomery

obvineného, ktoré samy osebe trvanie väzby neodôvodňovali, ale na konkrétne okolnosti,

akými je napríklad plánovanie úteku z miesta činu.

Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že pred krajským súdom nebol v konaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby vypočutý. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu

do základného práva jednotlivca do osobnej slobody síce je aj právo dotknutej osoby

vyjadriť sa, a teda aj právo na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho

zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis , ), avšak v sťažovateľovej

veci o takomto prípade hovoriť nemožno. Pre ústavnú konformnosť rozhodnutia súdu

druhého stupňa totiž postačuje, že v rámci dvojinštančného konania bol sťažovateľ osobne

vypočutý na jednom stupni, teda aj len na okresnom súde (, ).

Postup krajského súdu, ktorý v konaní o sťažnosti sťažovateľa rozhodol bez jeho vypočutia

na neverejnom zasadnutí, preto ešte nezakladá porušenie základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , a k ich porušeniu by došlo iba v prípade, že by pred rozhodovaním

o žiadosti o prepustenie z väzby nebol sťažovateľ vôbec vypočutý.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

obstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťou

označeného základného práva na osobnú slobodu. Uznesenie krajského súdu totiž

v skutočnosti dostatočne odpovedá na relevantné právne otázky nastolené sťažovateľom

(a to najmä, že v jeho prípade existujú aj konkrétne okolnosti odôvodňujúce obmedzenie

jeho osobnej slobody tzv. útekovou väzbou) a ním prezentovaný názor, že tomu tak nie je,

len signalizuje nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý však nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je

možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Na základe uvedeného tak v tejto časti vyhodnotil ústavný súd sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľ v petite uviedol, že sa tiež domáha vyslovenia porušenia „čl. 50/ods.

SR“ uznesením krajského súdu č. k. -2746. Po posúdení tejto časti

petitu v spojení s odôvodnením sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa

v skutočnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

upravujúceho zásadu prezumpcie neviny.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z už citovanej relevantnej časti uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd

v napadnutom uznesení nevyslovuje predbežný záver o vine sťažovateľa, ale len v rámci

svojich úvah o dôvodnosti väzby poukazuje na vykonané dokazovanie, na základe ktorého

uzatvára, že v sťažovateľovom prípade, v ktorom už v predchádzajúcom konaní došlo

k zrušeniu už vydaného prvostupňového rozsudku uznávajúceho sťažovateľa za vinného

zo spáchania trestnej činnosti na základe odvolania podaného prokurátorom v jeho

neprospech, možno hovoriť o existencii kvalifikovaného podozrenia, že sa sťažovateľ

dopustil skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Uvedené konštatovanie nemožno

považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie zásady prezumpcie neviny. K takému

porušeniu by mohlo dôjsť len v prípade, pokiaľ by konajúci súd v odôvodnení svojho

uznesenia výslovne vyhlásil sťažovateľa za vinného z trestnej činnosti, za ktorú je ešte len

súdený.

Ústavný súd teda z obsahu napadnutého uznesenia nezistil, že by krajský súd

v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a prelomil tak

zásadu prezumpcie neviny, čím by sa dopustil porušenia základného práva zaručeného

.

Vzhľadom na opísané dôvody ústavný súd sťažnosť namietajúcu porušenie

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a základného práva

na prezumpciu neviny podľa odmietol podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014