Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 277/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., vo veci

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.

a Okresným súdom Nitra pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009

doručená sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) pod sp. zn. a Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. júna

2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. apríla

2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Proti uzneseniu podal sťažnosť. Uznesením krajského

súdu sp. zn. z 20. apríla 2009 bolo uznesenie okresného súdu zrušené,

pričom krajský súd svojím uznesením vzal sťažovateľa do väzby. Proti uzneseniu krajského

súdu podal sťažovateľ v zmysle sťažnosť, ktorú však

krajský súd odmietol prijať a vybavil ju iba prípisom.

Podľa proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí

obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý pri

tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu. Krajský súd svojím uznesením

zrušil (nie zmenil) uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby. Zároveň tým

istým uznesením sám vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Z dikcie už citovaného ustanovenia vyplýva, že proti uzneseniu

odvolacieho súdu o vzatí do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej má rozhodnúť iný senát

odvolacieho súdu. Keďže v predmetnom uznesení krajského súdu absentuje poučenie

o možnosti podať sťažnosť, sťažovateľ v zmysle § 193 ods. 2 v spojení s § 64 Trestného

poriadku požiadal o navrátenie lehoty na podanie sťažnosti. Krajský súd odmietol

rešpektovať a vec vybavil iba listom, ktorý nespĺňa náležitosti rozhodnutia

v zmysle , a teda nemôže byť ani považovaný za odmietnutie sťažnosti.

Do dnešného dňa je preto krajský súd v tomto smere nečinný, pričom z jeho listu vyplýva, že

vo veci nemieni žiadnym relevantným spôsobom rozhodnúť. Postupom krajského súdu bol

sťažovateľovi zamedzený prístup k ochrane jeho práva súdom tým, že krajský súd v rozpore

so zákonom odmietol prejednať jeho sťažnosť.

O vzatí sťažovateľa do väzby rozhodol okresný súd uznesením z 9. apríla 2009. Toto

uznesenie na pojednávaní stručne odôvodnil. Podľa možno podať

sťažnosť do troch dní od oznámenia uznesenia. Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu

hneď do zápisnice. Písomné vyhotovenie uznesenia s kompletným odôvodnením však bolo

obhajcovi sťažovateľa doručené až 20. apríla 2009. Na jeho základe potom sťažovateľ

podal písomné doplnenie dôvodov sťažnosti. Krajský súd však o sťažnosti rozhodol na

neverejnom zasadnutí už 20. apríla 2009, teda v rovnaký deň, ako bolo písomné

vyhotovenie uznesenia okresného súdu doručené obhajcovi sťažovateľa. Podľa čl. 48 ods. 2

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov

a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľ

nemal v čase rozhodovania o jeho sťažnosti krajským súdom k dispozícii celé odôvodnenie

uznesenia okresného súdu, a preto sa nemohol včas vyjadriť ku všetkým okolnostiam, ktoré

viedli k vydaniu uznesenia. Treba zdôrazniť, že pri oznámení uznesenia o vzatí do väzby 9.

apríla 2009 okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba stručne. Týmto postupom bolo

porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Okrem toho sťažovateľ nebol

pred rozhodnutím krajského súdu riadne vypočutý.

Hoci z ustanovenia vyplýva, že v prípade sťažovateľa bola

splnená podmienka nutnej obhajoby, jeho obhajcovi dosiaľ nebolo doručené uznesenie,

ktorým by bol ustanovený na obhajovanie sťažovateľa. Nedodržanie tohto postupu má za

následok zmarenie výkonu ústavného práva na obhajobu. Bez doručeného rozhodnutia sa

JUDr. M. C. ako ustanovený obhajca nemôže zúčastňovať žiadnych vyšetrovacích úkonov,

resp. bez preukázania ustanovenia za obhajcu uznesením mu nemusí byť povolená účasť aj

na neopakovateľných vyšetrovacích úkonoch, čo spôsobí podstatnú vadu konania

a v neposlednom rade aj nezákonnosť väzby.

Sťažovateľ žiada v prvej alternatíve vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie krajským súdom v súvislosti s jeho žiadosťou o navrátenie

lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 20. apríla 2009 s tým, aby krajskému súdu bolo prikázané o podaní sťažovateľa z 15. mája

2009 konať a rozhodnúť. Požaduje aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur

a náhradu trov konania.

V ďalšej alternatíve žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

a okresným súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo prikázané

prepustiť sťažovateľa z väzby. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 2 000 eur a náhradu trov konania.

Zo zápisnice sp. zn. napísanej okresným súdom 9. apríla 2009 vyplýva,

že bol osobne prítomný tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca JUDr. M. C., pričom sťažovateľ

bol predvedený z cely predbežného zadržania. Po poučení súdom sťažovateľ okrem iného

uviedol, že mu bol ustanovený obhajca JUDr. M. C. a súhlasí s tým, aby ho ako ustanovený

obhajca obhajoval. Po výsluchu sťažovateľa obhajca JUDr. C. uviedol, že požaduje

prepustenie sťažovateľa zo zadržania, keďže tento má ako invalidný dôchodca trvalý zdroj

obživy, skutok oľutoval a uviedol, že v ňom nebude pokračovať. Potom bolo vyhlásené

uznesenie, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a)

a c) od 7. apríla 2009 o 7.35 h. Po vyhlásení uznesenia a jeho stručnom

odôvodnení podal sťažovateľ proti nemu sťažnosť. V závere po ďalšom poučení vyhlásil, že

si obhajcu nevolí a súhlasí s tým, aby ho obhajoval ustanovený obhajca JUDr. M. C.

Z písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 9. apríla

2009 vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a)

a c) .

Zo sťažnosti sťažovateľa z 22. apríla 2009 podanej prostredníctvom jeho obhajcu

okresnému súdu vyplýva, že táto smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 9. apríla 2009. Sťažovateľ požaduje, aby krajský súd uznesenie okresného

súdu zrušil. Okrem iného namieta, že jeho obhajcovi dosiaľ nebolo doručené uznesenie,

ktorým by bol ustanovený na obhajovanie sťažovateľa v zmysle § 37 a nasl. Trestného

poriadku.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2009 vyplýva, že ním

vo vzťahu voči sťažovateľovi bolo postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného

poriadku zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. apríla 2009, pričom

zároveň podľa z dôvodov uvedených v

bol sťažovateľ vzatý do väzby. Podľa názoru krajského súdu neobstál záver okresného súdu

o existencii dôvodu väzby podľa , pretože za

preukázaný treba považovať iba dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

Z podania obhajcu sťažovateľa z 15. mája 2009 doručeného krajskému súdu 18.

mája 2009 označeného ako sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu z 20. apríla 2009

vyplýva, že sťažovateľ s poukazom na ustanovenie

považuje sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2009 za

prípustnú, lebo v danom prípade bol sťažovateľ vzatý do väzby odvolacím súdom.

Zdôrazňuje tiež, že jeho obhajcovi doteraz nebolo doručené uznesenie, ktorým by bol

ustanovený na obhajovanie sťažovateľa v zmysle a nasl. .

Z prípisu krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2009 vyplýva, že

krajskému súdu bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 20. apríla 2009 o vzatí sťažovateľa do väzby. Krajský súd v tejto

súvislosti oznamuje, že uznesenie z 20. apríla 2009 vydal na základe sťažnosti podanej

sťažovateľom, pričom došlo k zrušeniu uznesenia okresného súdu a zároveň k tomu, že

o väzbe sťažovateľa rozhodol krajský súd sám. V danom prípade krajský súd rozhodoval

ako súd odvolací o riadne podanej sťažnosti, a preto proti jeho rozhodnutiu ako

odvolacieho súdu sťažnosť nie je prípustná ( ). Na daný

prípad sa nevzťahuje ustanovenie . Krajský súd preto

nemôže v danej veci na základe podanej sťažnosti konať.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 9. apríla 2009 prevzal sťažovateľ 9. apríla 2009 a jeho obhajca JUDr. M. C. 20. apríla

2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa podľa mal krajský súd v sťažnostnom

konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Podľa názoru ústavného súdu treba

túto časť sťažnosti považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa stať môže predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie krajským súdom

tým, že odmietol rozhodnúť o jeho sťažnosti z 15. mája 2009 podanej proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2009 o vzatí sťažovateľa do väzby (a).

Ďalej tiež alternatívne namieta porušenie a krajským

súdom tým, že jeho obhajcom podané písomné dôvody sťažnosti neboli krajským súdom

vzaté do úvahy, pretože krajský súd rozhodoval o sťažnosti pred skoncipovaním

a doručením dôvodov sťažnosti zo strany obhajcu, ktorý dostal písomné vyhotovenie

uznesenia okresného súdu iba 20. apríla 2009, teda v deň rozhodovania krajského súdu.

Namieta tiež, že krajský súd o sťažnosti rozhodol bez toho, aby sťažovateľa riadne vypočul.

Napokon vytýka, že uznesenie o ustanovení JUDr. M. C. za obhajcu sťažovateľa dosiaľ

nebolo obhajcovi sťažovateľa doručené (b).

Možno konštatovať, že všetky uplatnené námietky sťažovateľa sa týkajú jeho práva

na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe. Sťažovateľ v tom vidí porušenie

a .

„Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe. Procesné záruky uvedené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru“ (De Wilde a i. c Belgicko).

Sťažovateľom namietané porušenie ustanovení sa vzťahujú spravidla na

konanie vo veci samej, ktorým je v rámci trestného konania rozhodovanie o vine a treste,

nie teda rozhodovanie o väzbe. Právo na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe

je súčasťou , resp. dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti už na prvý pohľad neobstojí tvrdenie sťažovateľa,

podľa ktorého ním uvedenými spôsobmi malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

.

Nad rámec predchádzajúcich záverov možno ďalej uviesť, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená aj pri konkrétnom hodnotení jednotlivých uplatnených námietok.

K námietke sťažovateľa v bode a)

Nemožno akceptovať právny názor sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd

postupoval v rozpore s ustanovením , keď odmietol konať

a rozhodnúť o opravnom prostriedku sťažovateľa z 15. mája 2009 smerujúcom proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2009. Sťažovateľ zakladá svoje

stanovisko na skutočnosti, že krajský súd nepostupoval pri vydaní uznesenia tak, že by

zmenil uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, ale uznesenie okresného

súdu zrušil a nahradil ho svojím vlastným uznesením o vzatí sťažovateľa do väzby. Podľa

názoru sťažovateľa o vzatí do väzby rozhodol odvolací súd, a preto proti jeho uzneseniu je

v zmysle prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát

krajského súdu.

Podľa proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí

obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý

pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu.

Sťažovateľov výklad je mylný. V danom prípade totiž nerozhodoval o vzatí

sťažovateľa do väzby „odvolací súd“, ako to má na mysli ustanovenie § 185 ods. 4

, ale nadriadený orgán, resp. nadriadený súd v zmysle a nasl.

. O odvolacom súde možno hovoriť iba v prípade, keď sa rozhoduje

o odvolaní ako o riadnom opravnom prostriedku. Naproti tomu v prípade rozhodovania

o sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku používa zákon označenie nadriadený orgán,

resp. nadriadený súd. V tomto smere krajský súd vo svojom prípise sp. zn.

z 21. mája 2009 (ktorým reagoval na podanie obhajcu sťažovateľa z 15. mája 2009

smerujúce proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2009) tiež

mylne uvádza, že krajský súd rozhodoval o sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa do väzby ako

súd odvolací, keďže v skutočnosti rozhodoval ako súd nadriadený.

Použitie ustanovenia prichádza do úvahy vtedy, keď

v odvolacom konaní (pri preskúmavaní rozsudku súdu prvého stupňa) dôjde k vzatiu

obžalovaného do väzby rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý v tomto prípade pri

rozhodovaní o väzbe vystupuje v roli orgánu prvého stupňa. Takýmto spôsobom je

zabezpečená možnosť preskúmania rozhodnutia o vzatí do väzby nadriadeným orgánom

(nadriadeným súdom), lebo bez tohto špeciálneho ustanovenia by rozhodovanie o vzatí do

väzby v odvolacom konaní bolo jednostupňové bez možnosti riadneho opravného

prostriedku, keďže v zásade platí, že proti rozhodnutiam odvolacieho súdu nie je riadny

opravný prostriedok prípustný.

V uvedenej súvislosti neobstojí ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd

nepostupoval tak, že by uznesenie okresného súdu zmenil, pretože ho zrušil a nahradil

vlastným rozhodnutím. Z ustanovenia vyplýva, že tento procesný

predpis nedáva možnosť v druhostupňovom konaní „zmeniť“ prvostupňové uznesenie

(na rozdiel od úpravy obsiahnutej v ustanovení ).

Ak je totiž nadriadený súd tej mienky, že prvostupňový súd rozhodol nesprávne, má

možnosť jeho uznesenie zrušiť a nahradiť ho vlastným uznesením. To je vlastne obdobou

civilnoprocesného inštitútu zmeny prvostupňového rozhodnutia.

K námietke sťažovateľa v bode b)

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti

vzatiu do väzby nemal k dispozícii obhajcom sťažovateľa podané písomné dôvody sťažnosti

z 22. apríla 2009, keďže neverejné zasadnutie krajského súdu sa konalo už skôr, a to

20. apríla 2009, teda v deň, keď bolo písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu

doručené obhajcovi sťažovateľa.

Po skutkovej stránke považuje ústavný súd za preukázané, že uznesenie okresného

súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 20. apríla 2009 (na rozdiel od sťažovateľa, ktorý

toto uznesenie prevzal už v deň jeho vyhlásenia, teda 9. apríla 2009). Rovnako nie sú

pochybnosti o tom, že dôvody sťažnosti mohli byť krajskému súdu doručené najskôr v deň

ich skoncipovania, teda 22. apríla 2009. Nepochybné je napokon aj to, že krajský súd na

neverejnom zasadnutí konal a rozhodol 20. apríla 2009, a preto dôvody sťažnosti

k dispozícii nemal.

V zásade možno uviesť, že hoci sťažnosť proti uzneseniu treba podať v lehote troch

dní od oznámenia uznesenia ( ), zákon zároveň neukladá

prvostupňovému orgánu povinnosť okamžite doručiť písomné vyhotovenie uznesenia, hoci

pre podanie kvalifikovaného opravného prostriedku je nepochybne potrebné poznať dôvody

prvostupňového rozhodnutia v ich úplnosti. Táto potreba sa javí ako obzvlášť naliehavá

v súvislosti s rozhodovaním o obmedzení osobnej slobody.

V okolnostiach konkrétneho prípadu považuje ústavný súd za podstatné

a rozhodujúce, že okresný súd si bol plne vedomý potreby urýchlene doručiť písomné

vyhotovenie uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby tak, aby sa jednak zabezpečila rýchlosť

rozhodovania o väzbe, ale aj právo sťažovateľa poznať dôvody uznesenia okresného súdu.

Sťažovateľovi bolo písomné vyhotovenie uznesenia doručené ešte v deň vyhlásenia

uznesenia, teda 9. apríla 2009. Podrobné dôvody uznesenia okresného súdu (popri stručnom

odôvodnení uvedenom ústne pri vyhlásení uznesenia) boli k dispozícii už 9. apríla 2009,

teda v dostatočnom časovom predstihu pred termínom rozhodovania krajského súdu.

V danom prípade ústavný súd nepovažoval za možné prihliadnuť na skutočnosť, že

uznesenie okresného súdu obhajca sťažovateľa prevzal až 20. apríla 2009, a nie osobne po

vydaní uznesenia tak, ako sťažovateľ.

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd rozhodol o sťažnosti bez toho, aby ho

riadne vypočul.

Zodpovedá skutočnosti, že kým okresný súd pred rozhodnutím o vzatí do väzby

sťažovateľa vypočul v prítomnosti prokurátora a obhajcu, zatiaľ krajský súd konal

a rozhodol na neverejnom zasadnutí, teda v neprítomnosti strán.

Uvedený postup nezakladá porušenie základného práva (ani keby išlo o čl. 17 ods. 1,

2 a 5 ). Plne totiž postačuje, že v rámci dvojinštančného konania bol sťažovateľ

osobne vypočutý na jednom stupni, v danom prípade na okresnom súde.

Napokon sťažovateľ vytýka, že uznesenie okresného súdu o ustanovení JUDr. M. C.

za jeho obhajcu dosiaľ nebolo obhajcovi doručené. Ani túto námietku nemožno považovať

za oprávnenú.

Obhajca sťažovateľa bol v rámci obhajoby sťažovateľa pri rozhodovaní o väzbe

činný bez akéhokoľvek obmedzenia. Zúčastnil sa výsluchu sťažovateľa 9. apríla 2009, kde

mal aj prednes, pričom sťažovateľ výslovne vyhlásil, že si obhajcu nevolí a súhlasí s tým,

aby ho obhajoval ustanovený obhajca. Obhajca na okresnom súde nedoručenie uznesenia

o ustanovení obhajcu nenamietal. Urobil tak až v dôvodoch sťažnosti z 22. apríla 2009

a v ďalšej sťažnosti z 15. mája 2009 smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu.

Možno urobiť záver, že právo sťažovateľa na obhajcu v rámci rozhodovania o väzbe

bolo v plnej miere využité, a preto treba námietku považovať za neakceptovateľnú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009