Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 112/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R. N., K., t. č. vo väzbe, a J. L., K., t. č. vo väzbe,

zastúpených advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. N. a J. L. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júla 2008

doručené podanie R. N. a J. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorým namietajú porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“).

Vychádzajúc z obsahu podania ústavný súd dospel k názoru, že úmyslom

sťažovateľov bolo podať sťažnosť podľa .

Sťažovatelia uviedli, že 15. mája (zrejme 2008, pozn.) najvyšší súd na základe nálezu

ústavného súdu sp. zn. a rozhodnutím sp. zn.

prepustil z väzby M. B. a R. O. „Bolo úlohou najvyššieho súdu, aby po vrátení veci na

ďalšie konanie opätovne rozhodol o opravnom prostriedku aj v prospech sťažovateľa

(sťažovatelia sú dvaja, pozn.), a to v intenciách právneho názoru ústavného súdu.

Uznesenie zo dňa 12. júla 2007 je u všetkých obžalovaných rovnaké, a bolo

ním rozhodnuté rovnakým spôsobom u všetkých obžalovaných, ktorí ním boli ponechaní vo

väzbe. Nemožno preto u dvoch obžalovaných konštatovať, že väzba bola nezákonná

a u ostatných zákonnou je. Základným predpokladom postupu podľa je, že

o všetkých obžalovaných bolo rozhodnuté v tom istom konaní rovnakým uznesením. Ani

jeden z obžalovaných nebol vylúčení na samostatné konanie a podľa pravidla benficio

cohaesionis preto podľa názoru sťažovateľa malo platiť pre všetkých, ktorých sa opravné

uznesenie týkalo. Nebolo preto potrebné individuálne skúmať u každého obžalovaného

okolnosti za akých vzniklo.

Sťažovateľ je toho názoru, že už vtedy bolo v právomoci Najvyššieho súdu zrušiť

dané uznesenie ako celok s ohľadom na ústavný nález a vydať opravné uznesenie vo veci

všetkých obžalovaných, teda aj tých o ktorých sťažnostiach ústavný súd doposiaľ

nerozhodol...

Ak ústavný súd rozhodol, že väzba u dvoch z piatich obžalovaných, ktorých sa dané

uznesenie týka je nezákonná a všeobecný súd je právnym názorom ústavného súdu, je podľa

sťažovateľa nepochopiteľné, že Najvyšší súd odôvodňuje dňa 28. 5. 2008 jeho sťažnosť proti

väzbe faktom že o jeho sťažnosti na ústavnom súde doposiaľ rozhodnuté nebolo a preto je

väzba zákonná. Podľa sťažovateľa je neprijateľné a v právnom štáte nemožné, že Najvyšší

súd SR sa necíti byť viazaný názorom ústavného súdu, hoci zo zákona je to jeho povinnosť,

dokonca polemizuje s názorom ústavného súdu, ba názor ústavného súdu spochybňuje

a doslova sa vyjadruje ako mal ústavný súd rozhodnúť. V tomto prípade nemožno podľa

názoru sťažovateľa hovoriť o nestrannosti sudcov Najvyššieho súdu a o spravodlivom

súdnom procese.

Podľa vyššie uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že je porušené jeho právo na

spravodlivé konanie.“

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo R. N. a J. L. podľa ,

a podľa čl. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prihliadajúc na okolnosti tohto prípadu

prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľov neodkladne prepustil

z väzby na slobodu a aby .

3. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľom

primerané finančné odškodnenie vo výške 1 000 000,- Sk.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania, ktoré im vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D. ... v lehote

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil

práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek

tomu, že sťažovatelia sú zastúpení advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené predovšetkým v § 20 a § 50 ods. 1

písm. c) .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Podľa sa k návrhu na začatie

konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento

zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje

na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona

o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona

o ústavnom súde.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili. Podľa musí

sťažnosť ďalej obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody. Podľa písm. c) citovaného

zákonného ustanovenia musí sťažnosť taktiež obsahovať označenie, proti komu smeruje,

pričom sa musí uviesť porušovateľ práva identifikáciou najmä orgánu verejnej moci,

pred ktorým je sťažovateľ účastníkom konania.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,

je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde). Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľmi predložená sťažnosť najmä

neobsahuje kvalifikovaný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), vymedzený presne,

určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie

ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je

neúplná a v kontexte obsahu sťažnosti nezrozumiteľná. Sťažovatelia sa domáhajú

vyslovenia porušenia označených práv, ale v petite neuviedli, akým postupom či

rozhodnutím tieto práva boli porušené, a ktorým orgánom, ďalej žiadali vydať príkaz pre

Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby sťažovateľov prepustil z väzby na slobodu, avšak

opätovne v petite neuviedli, na základe akého postupu alebo rozhodnutia toto žiadajú.

V neposlednom rade žiadajú priznať finančné zadosťučinenie, avšak nie je zrejmé

v dôsledku akého postupu, či rozhodnutia, a ktorého orgánu. V danom prípade ústavný súd

vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nevyzýval na doplnenie petitu

ani na jeho zosúladenie s odôvodnením sťažnosti.

Sťažnosť (predovšetkým v jej petite) neobsahuje identifikovateľný okruh účastníkov,

proti ktorým smeruje.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že návrh na rozhodnutie vo veci samej

(petit) v predloženej sťažnosti nezodpovedá právomociam ústavného súdu vo vzťahu ku

konaniam o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Takýto návrh znemožňuje zároveň ústavnému súdu preskúmať aj predpoklady

prípustnosti sťažnosti podľa a napokon aj otázku jej

prípadnej zjavnej neopodstatnenosti. Súčasne taký návrh neumožňuje ústavnému súdu

vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3

). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a konkrétne

vo vzťahu ku každému napádanému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu a návrh

na rozhodnutie vo veci samej vymedzený v sťažnosti sťažovateľov to v celom rozsahu

nerešpektuje.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

().

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov

konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných

a , že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných

podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri

jej predbežnom prerokovaní ( ).

Nad rámec uvedeného a v rozsahu v sťažnosti uvádzaných dôvodov poukazuje

ústavný súd na ďalšie konania pred ústavným súdom týkajúce sa sťažovateľov, ktoré

predchádzali tejto sťažnosti (predovšetkým sp. zn. a sp. zn. ),

ktoré by za iných okolností boli prekážkou rozhodnutej veci („res iudicata“), resp. by

vytvárali prekážku „litispendencie“ (o tej istej veci prebieha iné konanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009