Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 168/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -14764 z 8. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -14764 z 8. januára

2019 (ďalej len „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa v znení neskorších predpisov

a ďalšie trestné činy, kde prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry“) podal

na sťažovateľa a ostatných spoluobvinených 29. októbra 2018 Špecializovanému trestnému

súdu obžalobu.

3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v priebehu určeného termínu

hlavného pojednávania vykonávaného v označenej trestnej veci, na ktorom nebol sťažovateľ

osobne prítomný, bola medzi prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a jedným

zo spoluobžalovaných uzavretá dohoda o vine a treste, ktorá bola následne schválená

namietaným rozsudkom. Sťažovateľ v nadväznosti na to predkladá tvrdenie, že predseda

senátu Špecializovaného trestného súdu pri verejnom vyhlásení namietaného rozsudku

pri špecifikácii jednotlivých trestných činov uvedeného spoluobžalovaného uviedol

pri prezentácii prvého bodu skutkovej vety namietaného rozsudku celé meno sťažovateľa

ako člena dotknutej zločineckej skupiny označovanej prezývkou . Sťažovateľ

dodáva, že predseda senátu okrem uvedeného pri vyhlásení namietaného rozsudku

prezentoval viaceré odkazy priamo na osobu sťažovateľa a jeho úlohu v uvedenej

zločineckej skupine, pričom ho niekoľkokrát označil za organizátora a iniciátora trestnej

činnosti. Sťažovateľ zdôrazňuje, že namietaný rozsudok bol vyhlásený verejne

za prítomnosti širokej verejnosti a zástupcov médií, čím podľa jeho názoru Špecializovaný

trestný súd „podnietil verejnosť uveriť vo vinu sťažovateľa“. Sťažovateľ ako na dôkazy,

okrem odôvodnenia namietaného rozsudku, poukazuje aj na obsah k ústavnej sťažnosti

priloženého zvukového záznamu z hlavného pojednávania vyhotoveného v zmysle § 61a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Sťažovateľ dodáva, že sa o obsahu uvedeného zvukového záznamu, a teda

o citácii jeho celého mena a priezviska pri vyhlásení namietaného rozsudku dozvedel až

od svojho obhajcu pri porade uskutočnenej 17. septembra 2019.

4. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedeným postupom Špecializovaného trestného

súdu bol vo vzťahu k jeho osobe porušený princíp prezumpcie neviny, keďže podľa jeho

mienky okrem toho, že konajúci súd hneď na začiatku vyhlásenia namietaného rozsudku

uviedol jeho celé meno a priezvisko, v ďalšom obsahu namietaného rozsudku nebol popis

skutkov primerane upravený tak, aby nedošlo k prejudikovaniu viny tretích osôb, o ktorých

vine nebolo dotknutým rozsudkom rozhodované. Sťažovateľ sa domnieva, že ani postup

Špecializovaného trestného súdu, ktorý pri prezentácii skutkových viet namietaného

rozsudku zvolil pre označenie jeho osoby iniciály požiadavku rešpektovania

prezumpcie neviny voči jeho osobe nezabezpečil. Zastáva totiž názor, že pokiaľ konajúci

súd v úvode hlavného pojednávania pri zisťovaní prítomnosti strán vrátane prítomnosti

sťažovateľa použil jeho celé meno a priezvisko, bolo prítomnej verejnosti pri vyhlásení

rozsudku celkom zrejmé, že osobou označenou iniciálami je práve sťažovateľ. Podľa

sťažovateľa mal Špecializovaný trestný súd v záujme rešpektovania uvedeného princípu

vo vzťahu k tretím osobám vylúčiť vec spoluobžalovaného, ktorého sa dohoda o vine

a treste týkala, na samostatné konanie.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

a jeho práva podľa dohovoru postupom Špecializovaného

trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a namietaným rozsudkom

a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na

začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný

navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti

navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti

ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou

osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie princípu prezumpcie neviny

voči jeho osobe postupom Špecializovaného trestného súdu a namietaným rozsudkom, keď

mal konajúci súd pri vyhlásení namietaného rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine

a treste týkajúca sa spoluobžalovaného sťažovateľa, podľa mienky sťažovateľa prezentovať

skutkové vety dotknutého rozsudku zbytočnými, a teda neprimeranými poukazmi

na zapojenie sťažovateľa do činnosti dotknutej zločineckej skupiny.

12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Zásada prezumpcie neviny predstavuje jednu z vedúcich zásad, na ktorých je

založené vedené trestné konanie ( ). Vychádza zo všeobecného

princípu „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa občan zásadne považuje za dobrého

a spravodlivého až do okamihu, keď sa preukáže opak. Význam tejto zásady v trestnom

procese potvrdzuje aj jej ukotvenie v ústave a v medzinárodných ľudskoprávnych

dokumentoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého judikatúru

ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, zvykne chápať obsah

uvedenej zásady v dvoch rovinách. V prvom prípade ide o uplatňovanie zásady in dubio pro

reo, predstavujúcej podľa ESĽP špecifický výraz zásady prezumpcie neviny, ktoré

uplatňovanie si vyžaduje, aby sudcovia rozhodujúci vec obvineného nevychádzali z vopred

prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu,

pričom uplatňovanie prezumpcie neviny v uvedenej rovine presahuje do práva na nestranný

súd. Druhú rovinu napĺňania zásady prezumpcie neviny judikatúra ESĽP prezentuje

v požiadavke, aby sa orgány verejnej moci, či už orgány činné v trestnom konaní a súdy

alebo aj iní verejní činitelia, zdržali nevhodných vyjadrení smerovaných k osobe

obvineného, ktoré odrážajú názor o vine obvineného ešte predtým, než bola jeho vina

preukázaná zákonným spôsobom – právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Práve uvedenej

druhej roviny napĺňania zásady prezumpcie neviny sa týkajú námietky sťažovateľa, ktoré

v ústavnej sťažnosti prezentuje.

14. Zo záveru uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia

vyplýva, že účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený

z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná

v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. 8. 1987,

č. 10300/83). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym

rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb, ktoré sa rovnajú vysloveniu

jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP

vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95).

15. V zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu prezumpcie neviny dochádza v prípade,

ak rozhodnutie súdu (ale aj vyjadrenie iného verejného činiteľa) odráža vo vzťahu

k obvinenej osobe názor, že je táto osoba vinná, a to ešte predtým, ako bola vina

obvineného preukázaná zákonným spôsobom (rozsudok pléna ESĽP vo veci Barberà,

Messegué a Jabardo v. Španielsko zo 6. 12. 1988, č. 10590/83). Dokonca aj keď vina nie je

výslovne formálne konštatovaná, k porušeniu prezumpcie neviny postačuje argumentácia

nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného za vinného (rozsudok ESĽP

vo veci Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000, č. 42095/98 a obdobne vo veci Allenet de

Ribemont v. Francúzsko z 10. 2. 1995, č. 15175/89). Je však potrebné rozlišovať medzi

výrokmi, že niekto je iba podozrivý zo spáchania trestného činu, a jasnými prehláseniami

(urobenými ešte predtým, ako bola táto osoba právoplatne odsúdená), že sa dotyčná osoba

dopustila trestného činu. Zatiaľ čo prvá kategória výrokov bola v rôznych situáciách

posudzovaných ESĽP považovaná za prijateľné alebo nezávadné výroky, druhá kategória

podľa ESĽP porušuje prezumpciu neviny (rozsudky ESĽP vo veci Leutscher v. Holandsko

z 26. 3. 1996, č. 17314/90; Borovský v. Slovensko z 2. 6. 2009, č. 24528/0; Petyo Petkov

v. Bulharsko zo 7. 1. 2010, č. 32130/03). Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby

porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností,

za akých boli tieto výroky urobené (rozsudok ESĽP vo veci Adolf v. Rakúsko z 26. 3. 1982,

č. 8269/78).

16. Opierajúc sa o prezentované postuláty judikatúry ESĽP, ktoré boli prevzaté aj

do rozhodovacej činnosti ústavného súdu (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn.

z 24. januára 2002, uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 2. apríla

2008), posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa v záujme

náležitého posúdenia otázky dodržania princípu prezumpcie neviny, ktorý je v jeho právnej

veci v hre, oboznámil s obsahom namietaného rozsudku Špecializovaného trestného súdu,

s obsahom zvukového záznamu z verejného vyhlásenia tohto rozsudku a tiež so súvisiacou

zápisnicou o hlavnom pojednávaní z 8. januára 2019.

17. Namietaným rozsudkom bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi

prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a spoluobžalovaným sťažovateľa, pričom

uvedeným rozsudkom bol tento spoluobžalovaný uznaný vinným zo zločinu založenia

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa a zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d) Trestného

zákona. Na hlavnom pojednávaní, na ktorom došlo k prijatiu a vyhláseniu namietaného

rozsudku, bolo ešte pred jeho vyhlásením uznesením rozhodnuté podľa ustanovenia § 21

ods. 1 o vylúčení trestného stíhania vedeného proti sťažovateľovi

zo spoločného konania na samostatné konanie. V namietanom rozsudku sa v oboch jeho

skutkových vetách nachádzajú viaceré odkazy na úlohy, aké mali zohrať v rámci dotknutej

zločineckej skupiny jej dvaja vodcovia, kde jedným z nich má byť aj sťažovateľ, pričom

v písomnom vyhotovení namietaného rozsudku je sťažovateľ na všetkých miestach

označený slovným vymedzením: obžalovaný Z obsahu zvukového záznamu

z verejného vyhlásenia namietaného rozsudku ústavný súd zistil, že predseda senátu

jedenkrát na začiatku prezentácie prvej skutkovej vety namietaného rozsudku použil citáciu

celého mena a priezviska sťažovateľa, čo následne v závere vyhlásenia korigoval poukazom

na túto okolnosť a prezentáciou opravy, nahradením celého mena a priezviska sťažovateľa

iniciálami v označenej pasáži.

18. Ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, konkrétne na rozsudok ESĽP vo veci

Karaman v. Nemecko z 27. februára 2014, sťažnosť č. 17103/10, v ktorom ESĽP

v skutkovej situácii obdobnej okolnostiam právnej veci sťažovateľa konštatoval, že

v zložitých trestných konaniach týkajúcich sa niekoľkých osôb, ktoré nemohli byť súdené

spoločne, môžu byť odkazy prerokovávajúceho súdu na účasť tretích osôb, ktoré môžu byť

neskôr súdené samostatne, nevyhnutné na posúdenie viny tých, o ktorých sa konalo. Ak

však majú byť uvedené skutočnosti týkajúce sa zapojenia tretích strán, prerokovávajúci súd

nemá poskytnúť viac informácií, ako je potrebné na posúdenie trestnej zodpovednosti tých,

o ktorých sa koná. Je nepochybné, že aj v prípade sťažovateľa ide o zložité trestné konanie

týkajúce sa vyšetrovania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa a trestnej činnosti, ktorá mala súvisieť s jej fungovaním.

Neoddeliteľnými kvalifikačnými znakmi zločineckej skupiny sú predovšetkým

štruktúrovanosť skupiny v podobe hierarchického členenia a pevných organizačných

vzťahov medzi centrom a výkonnými článkami skupiny a tiež koordinovanosť páchania

trestnej činnosti, tzv. deľba práce. Je tak celkom zrejmé, že aj v prípade spoluobžalovaného

sťažovateľa, ktorého sa namietaný rozsudok týkal, bolo pre konajúci súd nevyhnutné

posúdiť a popísať v dotknutom rozhodnutí, v akej miere a akým spôsobom bol uvedený

spoluobžalovaný zapojený do zločineckej organizácie, pre účasť v ktorej bol odsúdený,

s čím je nevyhnutne spojený aj popis štruktúry zločineckej organizácie a označenie jej

jednotlivých článkov, od vodcov až po najnižšie výkonné zložky skupiny. Tomuto popisu sa

konajúci súd nemohol vyhnúť. Pokiaľ ide o „jazyk“, ktorý Špecializovaný trestný súd

pri uvedenom opise skutkových viet vo vzťahu k prezentácii osoby sťažovateľa zvolil, keď

v prípade sťažovateľa použil uvedenie jeho procesnej pozície – obžalovaný a iniciály jeho

mena a priezviska, ústavný súd konštatuje, že nejde o vyjadrenia, ktoré by mohli byť

chápané ako prejudikujúce vinu sťažovateľa. Pokiaľ ide o jeden prípad uvedenia celého

mena a priezviska sťažovateľa pri vyhlásení namietaného rozsudku, ústavný súd poukazuje

na to, že bol uvedený krok predsedom senátu jednak náležite korigovaný a súčasne aj

v tomto prípade bol sťažovateľ prezentovaný „len“ ako obžalovaný. Na tomto mieste chce

ústavný súd na účely porovnania poukázať na spomenutý rozsudok ESĽP, kde i napriek

uvedeniu celého mena a priezviska sťažovateľa (pána Karamana) v inkriminovanom

rozhodnutí nemeckého súdu vydaného voči „spolupodozrivým“ sťažovateľa nebolo ESĽP

porušenie prezumpcie neviny konštatované.

19. Na základe všetkých skutočností uvedených v predchádzajúcom bode

odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok

Špecializovaného trestného súdu neobsahuje žiadne vyjadrenie, ktoré by mohlo byť chápané

ako posúdenie viny sťažovateľa. Ústavný súd je presvedčený, že sa Špecializovaný trestný

súd v namietanom rozsudku vyhol v takom rozsahu, v akom to bolo v kontexte rozsudku

týkajúceho sa spoluobžalovaného sťažovateľa možné, vyvolaniu dojmu prejudikovania viny

sťažovateľa. Ústavný súd tak uzatvára, že údaje týkajúce sa sťažovateľa, ktoré sú

obsiahnuté v namietanom rozsudku súdu, nijako nespôsobujú porušenie princípu

prezumpcie neviny.

20. Vychádzajúc zo záveru uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú

a ako takú ju podľa odmietol.

21. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu