Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 168/2020
PDF · 185.98 KB
No categories available
II. ÚS 168/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpeného
advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
BB-4 T 36/2018 a jeho rozsudkom č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 a jeho rozsudkom č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára
2019 (ďalej len „namietaný rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
väzobné trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
a ďalšie trestné činy, kde prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry“) podal
na sťažovateľa a ostatných spoluobvinených 29. októbra 2018 Špecializovanému trestnému
súdu obžalobu.
3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v priebehu určeného termínu
hlavného pojednávania vykonávaného v označenej trestnej veci, na ktorom nebol sťažovateľ
osobne prítomný, bola medzi prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a jedným
zo spoluobžalovaných uzavretá dohoda o vine a treste, ktorá bola následne schválená
namietaným rozsudkom. Sťažovateľ v nadväznosti na to predkladá tvrdenie, že predseda
senátu Špecializovaného trestného súdu pri verejnom vyhlásení namietaného rozsudku
pri špecifikácii jednotlivých trestných činov uvedeného spoluobžalovaného uviedol
pri prezentácii prvého bodu skutkovej vety namietaného rozsudku celé meno sťažovateľa
ako člena dotknutej zločineckej skupiny označovanej prezývkou . Sťažovateľ
dodáva, že predseda senátu okrem uvedeného pri vyhlásení namietaného rozsudku
prezentoval viaceré odkazy priamo na osobu sťažovateľa a jeho úlohu v uvedenej
zločineckej skupine, pričom ho niekoľkokrát označil za organizátora a iniciátora trestnej
činnosti. Sťažovateľ zdôrazňuje, že namietaný rozsudok bol vyhlásený verejne
za prítomnosti širokej verejnosti a zástupcov médií, čím podľa jeho názoru Špecializovaný
trestný súd „podnietil verejnosť uveriť vo vinu sťažovateľa“. Sťažovateľ ako na dôkazy,
okrem odôvodnenia namietaného rozsudku, poukazuje aj na obsah k ústavnej sťažnosti
priloženého zvukového záznamu z hlavného pojednávania vyhotoveného v zmysle § 61a
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Sťažovateľ dodáva, že sa o obsahu uvedeného zvukového záznamu, a teda
o citácii jeho celého mena a priezviska pri vyhlásení namietaného rozsudku dozvedel až
od svojho obhajcu pri porade uskutočnenej 17. septembra 2019.
4. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedeným postupom Špecializovaného trestného
súdu bol vo vzťahu k jeho osobe porušený princíp prezumpcie neviny, keďže podľa jeho
mienky okrem toho, že konajúci súd hneď na začiatku vyhlásenia namietaného rozsudku
uviedol jeho celé meno a priezvisko, v ďalšom obsahu namietaného rozsudku nebol popis
skutkov primerane upravený tak, aby nedošlo k prejudikovaniu viny tretích osôb, o ktorých
vine nebolo dotknutým rozsudkom rozhodované. Sťažovateľ sa domnieva, že ani postup
Špecializovaného trestného súdu, ktorý pri prezentácii skutkových viet namietaného
rozsudku zvolil pre označenie jeho osoby iniciály požiadavku rešpektovania
prezumpcie neviny voči jeho osobe nezabezpečil. Zastáva totiž názor, že pokiaľ konajúci
súd v úvode hlavného pojednávania pri zisťovaní prítomnosti strán vrátane prítomnosti
sťažovateľa použil jeho celé meno a priezvisko, bolo prítomnej verejnosti pri vyhlásení
rozsudku celkom zrejmé, že osobou označenou iniciálami je práve sťažovateľ. Podľa
sťažovateľa mal Špecializovaný trestný súd v záujme rešpektovania uvedeného princípu
vo vzťahu k tretím osobám vylúčiť vec spoluobžalovaného, ktorého sa dohoda o vine
a treste týkala, na samostatné konanie.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa
čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom Špecializovaného
trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 a namietaným rozsudkom
a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na
začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie princípu prezumpcie neviny
voči jeho osobe postupom Špecializovaného trestného súdu a namietaným rozsudkom, keď
mal konajúci súd pri vyhlásení namietaného rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine
a treste týkajúca sa spoluobžalovaného sťažovateľa, podľa mienky sťažovateľa prezentovať
skutkové vety dotknutého rozsudku zbytočnými, a teda neprimeranými poukazmi
na zapojenie sťažovateľa do činnosti dotknutej zločineckej skupiny.
12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
13. Zásada prezumpcie neviny predstavuje jednu z vedúcich zásad, na ktorých je
založené vedené trestné konanie (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku). Vychádza zo všeobecného
princípu „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa občan zásadne považuje za dobrého
a spravodlivého až do okamihu, keď sa preukáže opak. Význam tejto zásady v trestnom
procese potvrdzuje aj jej ukotvenie v ústave a v medzinárodných ľudskoprávnych
dokumentoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého judikatúru
ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, zvykne chápať obsah
uvedenej zásady v dvoch rovinách. V prvom prípade ide o uplatňovanie zásady in dubio pro
reo, predstavujúcej podľa ESĽP špecifický výraz zásady prezumpcie neviny, ktoré
uplatňovanie si vyžaduje, aby sudcovia rozhodujúci vec obvineného nevychádzali z vopred
prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu,
pričom uplatňovanie prezumpcie neviny v uvedenej rovine presahuje do práva na nestranný
súd. Druhú rovinu napĺňania zásady prezumpcie neviny judikatúra ESĽP prezentuje
v požiadavke, aby sa orgány verejnej moci, či už orgány činné v trestnom konaní a súdy
alebo aj iní verejní činitelia, zdržali nevhodných vyjadrení smerovaných k osobe
obvineného, ktoré odrážajú názor o vine obvineného ešte predtým, než bola jeho vina
preukázaná zákonným spôsobom – právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Práve uvedenej
druhej roviny napĺňania zásady prezumpcie neviny sa týkajú námietky sťažovateľa, ktoré
v ústavnej sťažnosti prezentuje.
14. Zo záveru uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený
z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná
v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. 8. 1987,
č. 10300/83). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym
rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb, ktoré sa rovnajú vysloveniu
jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP
vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95).
15. V zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu prezumpcie neviny dochádza v prípade,
ak rozhodnutie súdu (ale aj vyjadrenie iného verejného činiteľa) odráža vo vzťahu
k obvinenej osobe názor, že je táto osoba vinná, a to ešte predtým, ako bola vina
obvineného preukázaná zákonným spôsobom (rozsudok pléna ESĽP vo veci Barberà,
Messegué a Jabardo v. Španielsko zo 6. 12. 1988, č. 10590/83). Dokonca aj keď vina nie je
výslovne formálne konštatovaná, k porušeniu prezumpcie neviny postačuje argumentácia
nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného za vinného (rozsudok ESĽP
vo veci Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000, č. 42095/98 a obdobne vo veci Allenet de
Ribemont v. Francúzsko z 10. 2. 1995, č. 15175/89). Je však potrebné rozlišovať medzi
výrokmi, že niekto je iba podozrivý zo spáchania trestného činu, a jasnými prehláseniami
(urobenými ešte predtým, ako bola táto osoba právoplatne odsúdená), že sa dotyčná osoba
dopustila trestného činu. Zatiaľ čo prvá kategória výrokov bola v rôznych situáciách
posudzovaných ESĽP považovaná za prijateľné alebo nezávadné výroky, druhá kategória
podľa ESĽP porušuje prezumpciu neviny (rozsudky ESĽP vo veci Leutscher v. Holandsko
z 26. 3. 1996, č. 17314/90; Borovský v. Slovensko z 2. 6. 2009, č. 24528/0; Petyo Petkov
v. Bulharsko zo 7. 1. 2010, č. 32130/03). Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby
porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností,
za akých boli tieto výroky urobené (rozsudok ESĽP vo veci Adolf v. Rakúsko z 26. 3. 1982,
č. 8269/78).
16. Opierajúc sa o prezentované postuláty judikatúry ESĽP, ktoré boli prevzaté aj
do rozhodovacej činnosti ústavného súdu (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 83/01 z 24. januára 2002, uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 156/08 z 2. apríla
2008), posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa v záujme
náležitého posúdenia otázky dodržania princípu prezumpcie neviny, ktorý je v jeho právnej
veci v hre, oboznámil s obsahom namietaného rozsudku Špecializovaného trestného súdu,
s obsahom zvukového záznamu z verejného vyhlásenia tohto rozsudku a tiež so súvisiacou
zápisnicou o hlavnom pojednávaní z 8. januára 2019.
17. Namietaným rozsudkom bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi
prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a spoluobžalovaným sťažovateľa, pričom
uvedeným rozsudkom bol tento spoluobžalovaný uznaný vinným zo zločinu založenia
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d) Trestného
zákona. Na hlavnom pojednávaní, na ktorom došlo k prijatiu a vyhláseniu namietaného
rozsudku, bolo ešte pred jeho vyhlásením uznesením rozhodnuté podľa ustanovenia § 21
ods. 1 Trestného poriadku o vylúčení trestného stíhania vedeného proti sťažovateľovi
zo spoločného konania na samostatné konanie. V namietanom rozsudku sa v oboch jeho
skutkových vetách nachádzajú viaceré odkazy na úlohy, aké mali zohrať v rámci dotknutej
zločineckej skupiny jej dvaja vodcovia, kde jedným z nich má byť aj sťažovateľ, pričom
v písomnom vyhotovení namietaného rozsudku je sťažovateľ na všetkých miestach
označený slovným vymedzením: obžalovaný Z obsahu zvukového záznamu
z verejného vyhlásenia namietaného rozsudku ústavný súd zistil, že predseda senátu
jedenkrát na začiatku prezentácie prvej skutkovej vety namietaného rozsudku použil citáciu
celého mena a priezviska sťažovateľa, čo následne v závere vyhlásenia korigoval poukazom
na túto okolnosť a prezentáciou opravy, nahradením celého mena a priezviska sťažovateľa
iniciálami v označenej pasáži.
18. Ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, konkrétne na rozsudok ESĽP vo veci
Karaman v. Nemecko z 27. februára 2014, sťažnosť č. 17103/10, v ktorom ESĽP
v skutkovej situácii obdobnej okolnostiam právnej veci sťažovateľa konštatoval, že
v zložitých trestných konaniach týkajúcich sa niekoľkých osôb, ktoré nemohli byť súdené
spoločne, môžu byť odkazy prerokovávajúceho súdu na účasť tretích osôb, ktoré môžu byť
neskôr súdené samostatne, nevyhnutné na posúdenie viny tých, o ktorých sa konalo. Ak
však majú byť uvedené skutočnosti týkajúce sa zapojenia tretích strán, prerokovávajúci súd
nemá poskytnúť viac informácií, ako je potrebné na posúdenie trestnej zodpovednosti tých,
o ktorých sa koná. Je nepochybné, že aj v prípade sťažovateľa ide o zložité trestné konanie
týkajúce sa vyšetrovania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Trestného zákona a trestnej činnosti, ktorá mala súvisieť s jej fungovaním.
Neoddeliteľnými kvalifikačnými znakmi zločineckej skupiny sú predovšetkým
štruktúrovanosť skupiny v podobe hierarchického členenia a pevných organizačných
vzťahov medzi centrom a výkonnými článkami skupiny a tiež koordinovanosť páchania
trestnej činnosti, tzv. deľba práce. Je tak celkom zrejmé, že aj v prípade spoluobžalovaného
sťažovateľa, ktorého sa namietaný rozsudok týkal, bolo pre konajúci súd nevyhnutné
posúdiť a popísať v dotknutom rozhodnutí, v akej miere a akým spôsobom bol uvedený
spoluobžalovaný zapojený do zločineckej organizácie, pre účasť v ktorej bol odsúdený,
s čím je nevyhnutne spojený aj popis štruktúry zločineckej organizácie a označenie jej
jednotlivých článkov, od vodcov až po najnižšie výkonné zložky skupiny. Tomuto popisu sa
konajúci súd nemohol vyhnúť. Pokiaľ ide o „jazyk“, ktorý Špecializovaný trestný súd
pri uvedenom opise skutkových viet vo vzťahu k prezentácii osoby sťažovateľa zvolil, keď
v prípade sťažovateľa použil uvedenie jeho procesnej pozície – obžalovaný a iniciály jeho
mena a priezviska, ústavný súd konštatuje, že nejde o vyjadrenia, ktoré by mohli byť
chápané ako prejudikujúce vinu sťažovateľa. Pokiaľ ide o jeden prípad uvedenia celého
mena a priezviska sťažovateľa pri vyhlásení namietaného rozsudku, ústavný súd poukazuje
na to, že bol uvedený krok predsedom senátu jednak náležite korigovaný a súčasne aj
v tomto prípade bol sťažovateľ prezentovaný „len“ ako obžalovaný. Na tomto mieste chce
ústavný súd na účely porovnania poukázať na spomenutý rozsudok ESĽP, kde i napriek
uvedeniu celého mena a priezviska sťažovateľa (pána Karamana) v inkriminovanom
rozhodnutí nemeckého súdu vydaného voči „spolupodozrivým“ sťažovateľa nebolo ESĽP
porušenie prezumpcie neviny konštatované.
19. Na základe všetkých skutočností uvedených v predchádzajúcom bode
odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok
Špecializovaného trestného súdu neobsahuje žiadne vyjadrenie, ktoré by mohlo byť chápané
ako posúdenie viny sťažovateľa. Ústavný súd je presvedčený, že sa Špecializovaný trestný
súd v namietanom rozsudku vyhol v takom rozsahu, v akom to bolo v kontexte rozsudku
týkajúceho sa spoluobžalovaného sťažovateľa možné, vyvolaniu dojmu prejudikovania viny
sťažovateľa. Ústavný súd tak uzatvára, že údaje týkajúce sa sťažovateľa, ktoré sú
obsiahnuté v namietanom rozsudku súdu, nijako nespôsobujú porušenie princípu
prezumpcie neviny.
20. Vychádzajúc zo záveru uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú
a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
21. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu