Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 87/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, t. č.

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6

Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. augusta 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2018 doručená ústavná sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 (ďalej len „“), práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 6 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

trestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon

č. “). Sťažovateľovi bolo pre uvedený trestný čin vznesené obvinenie

uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odboru vyšetrovania z 23. júna 2008. Na sťažovateľa bol 13. septembra 2017

vydaný európsky zatýkací rozkaz, ktorý vykonali príslušné orgány Španielskeho kráľovstva,

na území ktorého sa sťažovateľ nachádzal, keďže tu vykonával trest odňatia slobody.

K jeho vydaniu na trestné stíhanie do Slovenskej republiky došlo 25. januára 2018.

Uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový

súd“) sp. zn. z 27. januára 2018 bol sťažovateľ podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) z dôvodov podľa vzatý do väzby

a konajúci súd súčasne rozhodol podľa

o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský

súd svojím uznesením sp. zn. z 20. februára 2018 zamietol sťažovateľom

podanú sťažnosť smerujúcu proti prvostupňovému rozhodnutiu o väzbe. Na podklade

návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave rozhodol okresný súd svojím

uznesením sp. zn. zo 16. augusta 2018 o predĺžení lehoty trvania väzby

do 25. marca 2019 a ponechal sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)

, pričom väzbu v jeho prípade nenahradil dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 22. augusta

2018 zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť smerujúcu proti prvostupňovému

rozhodnutiu.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti v prvom rade spochybnil dôvody,

pre ktoré bolo napadnutým rozhodnutím krajského súdu rozhodnuté o predĺžení lehoty

trvania jeho väzby, keď „... už v konaní o návrhu na predĺženie väzby uviedol, že tu

neexistujú výnimočné okolnosti, ktoré by mali odôvodňovať predĺženie väzby predkladané

ustanovením , a to, že pre obtiažnosť veci alebo pre iné

závažné dôvody, by nebolo možné vykonať úkony (uvádzané prokurátorom v návrhu na

predĺženie väzby) v základnej lehote väzby.“, k čomu akcentoval, že „... žiadnym spôsobom

nezmaril úkony, ktoré orgány činné v trestnom konaní nariadili a taktiež... poskytoval

orgánom činným v trestnom konaní maximálnu súčinnosť.“. V konkrétnostiach rozviedol to,

že „(i) Za takýto výnimočný dôvod nemožno považovať potrebu zabezpečenia znaleckého

posudku, pretože sa nejedná o výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala predĺženie

väzby...“, k čomu zároveň podotkol, že «... znalecké skúmanie bolo medzičasom ukončené

tak, že vzhľadom na absenciu vecných stôp zabezpečených pri mieste činu ho nie je možné

vykonať... (ii) orgány činné trestnom konaní postupovali nesústredene a rýchlosť trestného

konania len „imitovali“ vykonávaním úkonov, ktoré nemali žiadny súvis s trestným stíhaním

(napr. výsluch svedka , ktorý nemal žiadnu súvislosť s nastolenou

trestnou vecou). Oproti tomu, však svedkov, ktorí boli priamo účastní pri skutku (

a ), a ktorí boli stotožnení orgánmi činnými v trestnom konaní už

v čase začiatku väzby, orgány činné v trestnom konaní navrhli vypočuť cestou právnej

pomoci až po uplynutí šiestich mesiacov od začiatku plynutia lehoty väzby.».

4. V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namietol aj «... nedostatok

dôvodného podozrenia, ktoré je materiálnou podmienkou väzby s odôvodnením, že dôvodné

podozrenie podľa orgánov činných v trestnom konaní bolo založené len na existencii

výsluchov utajených svedkov: „ “, „ “ a „ “... Z týchto výpovedi

však vyplynulo, že existencia dôvodného podozrenia sa oslabila natoľko, že v súčasnom

štádiu konania nemôže zakladať väzobný dôvod.». V ďalšom sťažovateľ spochybňuje

dôveryhodnosť výpovedí, ako aj samotnú totožnosť „utajeného svedka “,

k čomu vo veci konajúce súdy „nevykonali žiadne preverovania“.

5. Ďalším sťažovateľom produkovaným argumentom proti predĺženiu lehoty trvania

väzby bol postup krajského súdu, ktorý „... osobne nevypočul sťažovateľa, hoci sťažovateľ

formuloval novú sťažnostnú námietku (potvrdenie o umožnení ubytovania sťažovateľa

v súvislosti s preukazovaním nedôvodnosti útekovej väzby) až v sťažnostnom konaní, ktorá

nebola uplatnená v konaní pred sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu

Bratislava II, a preto mal sťažnostný súd s ohľadom na judikatúry ESĽP osobne vypočuť

sťažovateľa k tejto námietke...“.

6. Napokon sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí krajského súdu namietol aj to, že sa

„... dostatočne nevysporiadalo s možnosťou náhrady väzby probačným a mediačným

dohľadom spojeným uložením primeraných obmedzení a povinností, a toto neuvádza ani

jednu konkrétnu úvahu odôvodňujúcu nutnosť väzobného stíhania.“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na osobnú

slobodu podľa , 2 ods. 5 a právo na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako

i podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv ako i práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 6 Charty základných práv Európske únie, Uznesením Krajského súdu v Bratislave,

spis. zn. zo dňa 22.08.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené

bolo.

2/ Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.

zo dňa 22.08.2018.

3/ Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby na

slobodu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania...“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od

1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

11. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

12. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

13. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

14. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

16. Podľa čl. 6 charty každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

17. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania:

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

20. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov... písm. c)

zákonné zatknutie... Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak

pozbavený slobody... má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas

konania. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

21. Článok 5 ods. 4 dohovoru teda zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu

právo iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody,

a právo na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti

pozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36). Taktiež aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na

konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých

jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. ,

, ). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type

konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní

väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru

(pozri napr. , ).

22. Z predostretej argumentácie a znenia dohovoru teda vyplýva, že sťažovateľom

označený čl. 5 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje na konanie a rozhodovanie o vzatí do väzby,

pričom procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú

ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.

23. Sťažovateľ sa v petite podanej ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia

svojich práv zaručených v čl. 5 ods. 3 dohovoru. S poukazom na už uvedené je zrejmé, že

práva obsiahnuté v tomto článku nekorešpondujú s porušením podmienok väzobného

stíhania sťažovateľa, keďže uplatnenie čl. 5 ods. 3 dohovoru prichádza do úvahy pri vzatí

do väzby, a nie pri rozhodovaní o preskúmaní dôvodov väzby (či už na základe podanej

žiadosti o prepustenie z väzby, jej predĺženia na podklade návrhu prokurátora, alebo napr.

po podaní obžaloby prokurátorom) počas jej trvania. Rovnaké závery platia aj pre

sťažovateľom označený čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

V dôsledku toho ústavný súd podľa

odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , práva podľa dohovoru a podľa charty

24. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 ,

ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd

podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 22. augusta 2018 vo vzťahu k ním označenému základnému právu

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a právu na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 charty.

25. Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených podmienok prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 ().

26. Ústavný súd vo svojej judikatúre k opakovane uviedol, že

vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. V zmysle judikatúry ústavného súdu teda bez rozhodnutia všeobecného súdu

nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ). Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko

súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej

úvahy (obdobne ).

27. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Teda ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) nekoná ako súd tretej alebo

štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

28. Z judikatúry ústavného súdu je tiež zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného

ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama

spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do

väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným

porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu

konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť

vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr.

, ), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov

obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko

z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000,

č. 28358/95, § 51]. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva

zaručeného v postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby

a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby

procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým

), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1

majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv

a slobôd.

29. Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na

preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej

zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)

znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za väzbu a proti nej a rozhodnúť

s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok ESĽP vo veci Schiesser

v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným právom, ale aj

povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba

vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné

pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and

Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius

v. Litva, § 100).

30. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva, č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others

v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na „dramatický vplyv“ pozbavenia slobody na základné práva jedinca

musí konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci

Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10.

2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

31. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B

a ďalšie).

32. Pri preskúmavaní uznesenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako

sťažnostného súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. V širších súvislostiach je možné poukázať aj na súvisiacu judikatúru

ESĽP, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na

prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.

1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie

podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007

k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti

č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd pristúpil najskôr k preskúmaniu súvisiaceho

rozhodnutia okresného súdu.

33. Okresný súd v uznesení sp. zn. zo 16. augusta 2018 v súhrne

konštatoval:

«Väzobný dôvod podľa je u obvineného aj

naďalej daný tým, že obvinený ako cudzí štátny príslušník nemá ani nemal na území

Slovenskej republiky žiadny pobyt ani zázemie. Žije trvalo v so svojou

manželkou, kde je zamestnaný ako turistický sprievodca. Je zrejmé, že obvinený nemá

na Slovensku zázemie ani väzby, ktoré by mu bránili naše územie opustiť a vrátiť sa

do . V obvinený vystupoval pod identitou

, , čo aj sám uviedol pri svojom výsluchu. Pod touto identitou bol aj

zatknutý v roku 2012 pre trestný čin krádeže vlámaním. Dôvodnosť útekovej väzby je

u obvineného umocnená aj hrozbou vysokého trestu v prípade uznania jeho viny.

Návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby u obvineného považuje sudkyňa pre

prípravné konanie za dôvodný, pričom mala za preukázané, že lehota na podanie návrhu

v zmysle vyššie uvedeného bola zachovaná.

Je zrejmé, že v danom prípade bude potrebné vypočuť aj osoby pochádzajúce

z bývalých krajín Sovietskeho zväzu, ktorých totožnosť je potrebné ustáliť, nakoľko môžu

vystupovať aj pod inými totožnosťami, najmä bude potrebné vypočuť

a , ktorí mali byť priamo prítomní pri skutku. Zároveň je potrebné vypočuť

aj utajených svedkov „ “ a „ “. Vo veci je potrebné stotožniť a vypočuť všetky

do úvahy prichádzajúce osoby, ich výpovede vyhodnotiť a vzájomne ich porovnať za účelom

objektívneho zistenia skutkového stavu. Zo spisu je zistiteľné, že od vzatia obvineného

do väzby bol tento opakovane vypočutý (12. 03. 2018 a 18. 04. 2018). Zároveň boli vypočutí

aj 14 svedkovia, a to v dobe od 10. 05. 2018 do 04. 07. 2018. Do spisu boli zabezpečené

odpovede z Národnej ústredne EUROPOL, odboru správy informačných služieb. Ďalej bola

dňa 12. 03. 2018 vykonaná prehliadka tela obvineného a zabezpečený znalecký posudok

z odboru kriminalistika, odvetvie daktyloskopia. Dňa 11. 06. 2018 bola vypracovaná

žiadosť o právnu pomoc ohľadne výsluchu troch osôb, a to ,

a . Vo veci boli vykonané aj ďalšie vyšetrovacie úkony. Z uvedeného

je zrejmé, že vyšetrovanie prebieha plynulé a bez prieťahov, v súlade s ustanovením § 2 ods.

6 .

Po zvážení uvedených skutočností sudkyňa pre prípravné konanie predĺžila lehotu

väzby u obvineného do 25. 03. 2019.

Zároveň sa žiada zdôrazniť, že väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným

opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby

prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Rozhodnutie o väzbe

nie je rozhodnutím o vine, či nevine obvineného.»

34. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 22. augusta 2018 v podstatnom

zhrnul:

«Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava doručil Okresnému súdu Bratislava II

dňa 18.07.2018 návrh na predĺženie lehoty väzby obvineného o 7 mesiacov, t.j.

do 25.03.2019. Návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného bol

odôvodnený tak, že vyšetrovanie nebude možné v lehote do 25.08.2018 ukončiť, pretože je

potrebné vykonať výsluchy viacerých osôb, najmä a , ktorí

mali byť priamo prítomní pri skutku v motorovom vozidle. K jednotlivým svedkom je

potrebné vykonávať šetrenia a ustaľovať ich totožnosti, nakoľko sa jedná o osoby ruskej

alebo ukrajinskej národnosti, ktoré môžu vystupovať aj pod inými totožnosťami. Taktiež je

potrebné vypočuť utajených svedkov „ “. Do vyšetrovacieho spisu nebol

doposiaľ doručený znalecký posudok z kriminalistickej biológie, z kriminalisticko-

expertízneho ústavu. V nadväznosti na vykonanie plánovaných úkonov nie je možné vylúčiť

ani realizáciu ďalších potrebných úkonov.

V nastolenej trestnej veci bude nevyhnutné vypočuť všetky do úvahy prichádzajúce

osoby, obsahy ich výpovedí následne vyhodnotiť, vzájomne ich porovnať a to v záujme

objektívneho zistenia skutkového stavu. V danom prípade sa jedná o veľmi špecifickú

situáciu, kedy ku skutku došlo dňa 10.03.2001 a k objaveniu dôkazov vedúcich k vzneseniu

obvinenia došlo až v roku 2006, pričom obvinenie bolo vznesené dňa 23.06.2008. Avšak ani

uvedený odstup času medzi samotným skutkom, získaním dôkazov a zadržaním dôvodne

podozrivej osoby neznižuje závažnosť tohto činu a nebezpečnosť páchateľa pre spoločnosť.

Nezanedbateľným vo vzťahu k priebehu vyšetrovania a taktiež rozhodujúcim činiteľom je

fakt, že všetky osoby vezúce sa v motorovom vozidle, kde sa skutok stal pochádzajú z Ruskej

federácie, resp. krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Tieto osoby pôsobili v danom období na

našom území v rámci rôznych zoskupení. Jednalo sa o bývalých športovcov, ktorí

vykonávali ochrany osôb a majetku, alebo sa venovali vymáhaniu pohľadávok. Sťažujúcou

okolnosťou pri vyšetrovaní je, že takéto osoby vytvárali uzavreté komunity, čiže aj obvinený

a poškodení sa na našom území stretávali vo voľnom čase, prevažne iba s osobami z

bývalého Sovietskeho zväzu. Členovia týchto zoskupení nemali záujem spolupracovať s

orgánmi činnými v trestnom konaní.

Pokiaľ ide o väzobné dôvody u obvineného, tieto sa podľa názoru prokurátora

nezmenili a trvajú u neho aj naďalej.

Krajský súd v Bratislave po preštudovaní vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ- 335/NKA-

PZ-BA-2013, ktorý bol Krajskému súdu v Bratislave predložený ako súčasť návrhu na

predĺženie lehoty trvania väzby dospel k záveru, že sudkyňa pre prípravné konanie pri

rozhodovaní o návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava, na predĺženie lehoty

väzby u obvineného postupovala správne...

Krajský súd konštatuje, že bola dodržaná požiadavka vyplývajúca z ustanovenia § 76

ods. 2 , podľa ktorej je prokurátor povinný podať návrh na predĺženie lehoty väzby

v prípravnom konaní najneskôr 20 pracovných dní pred jej uplynutím. Zistil, že návrh na

predĺženie lehoty väzby bol podaný na Okresný súd Bratislava II dňa 18.07.2018, teda včas.

Formálne podmienky na rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie o návrhu na predĺženie

lehoty trvania väzby v prípravnom konaní boli preto splnené.

Krajský súd pri rešpektovaní prezumpcie neviny obvineného dospel na podklade

dôkazov, doposiaľ zabezpečených v prípravnom konaní k záveru, že obvinenie zo spáchania

stíhaného trestného činu, pre ktorý bolo vznesené

obvinenie sa nezoslabilo natoľko, aby bolo možné skonštatovať jeho zjavnú (nepochybnú)

neopodstatnenosť. Orgány činné v trestnom konaní dôvodné podozrenie vyvodzujú najmä

z výpovedí svedkov („ “), ktorí popísali rozhodné skutkové

okolnosti uvedené v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia. Podmienka uvedená

v návätí ustanovenia je preto splnená aj naďalej.

Aj podľa zistenia krajského súdu väzobný dôvod podľa ,

tak ako bol ustálený rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby trvá bez zmeny aj naďalej.

U obvineného aj naďalej pretrváva obava, že v prípade prepustenia z väzby

na slobodu by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu.

Predmetná obava vyplýva v prvom rade z osoby obvineného, ktorý je cudzím štátnym

príslušníkom a na území Slovenskej republiky nikde nemal a nemá trvalý ani prechodný

pobyt, nemá tu rodinné, pracovné a ani iné zázemie, ktoré by mu bránilo opustiť územie

Slovenskej republiky a vrátiť sa do , kde má podľa vlastného

udania trvalo žiť s manželkou a má tam mať aj zamestnanie. V

vystupoval obvinený a preukazoval sa dokladmi na meno , ktorú skutočnosť

priznal aj vo svojej výpovedi. Hrozí preto aj naďalej dôvodná obava, že v prípade

prepustenia obvineného z väzby na slobodu by sa mohol vyhýbať prebiehajúcemu trestnému

stíhaniu tak, že sa nebude dlhšiu dobu zdržiavať na žiadnej konkrétnej adrese a bude tak

pre orgány činné v trestnom konaní nedostupný pre vykonávanie procesných úkonov.

Krajský súd pripomína, že existencia dôvodu väzby, sama osebe nepostačuje na to,

aby mohlo byť rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom konaní. Podľa

je totiž možné predĺžiť lehotu trvania väzby v prípravnom konaní len

vtedy, ak pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné

stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Z predloženého spisového materiálu krajský súd zistil skutočnosti, ktoré je možné

podradiť pod iné závažné dôvody v zmysle na to, aby mohla byť lehota

väzby u obvineného predĺžená. Treba súhlasiť s návrhom krajského prokurátora ako aj

dôvodmi, ktoré uvádza vo svojom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, na ktoré

krajský súd poukazuje a ktoré si súčasne aj osvojuje. Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide

o dôvody sťažnosti obvineného a poukaz na uznesenie Krajského súdu v Bratislave

zo 04.06.2018 sp. zn. krajský súd uvádza, že uvedené sa týka návrhu na

predĺženie lehoty trvania väzby v dôsledku nepredloženia znaleckého posudku.

V predmetnej trestnej veci prokurátor v návrhu uvádza aj výsluch viacerých osôb

a v nadväznosti na to aj realizáciu ďalších potrebných úkonov.

Senát krajského súdu, vzhľadom aj na obhajovací prednes obvineného a dôvody

uvedené v sťažnosti uvádza, že v tomto štádiu konania súdy nerozhodujú o vine obvineného

a preto nie je ani nevyhnutné, aby táto bola z doposiaľ zadovážených dôkazov jednoznačne

a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Stačí existencia odôvodneného podozrenia

zo spáchania predmetných skutkov. Požiadavka istoty je nevyhnutná až v štádiu

meritórneho rozhodovania vo veci. Preto krajský súd po preskúmaní veci a doteraz

vykonaných dôkazov konštatuje, že tieto v predmetnej trestnej veci nijako nerozptýlili

dôvodnosť vážneho podozrenia, že sa skutok a trestný čin, pre ktoré bolo oj obvinenému

vznesené obvinenie mal stať a že ho mal spáchať obvinený.

Treba dodať, že rozhodnutie o väzbe je rozhodnutím prísne individuálnym, pretože

u každého obvineného je súd povinný individuálne skúmať všetky okolnosti, ktoré môžu,

resp. zakladajú dôvod jeho väzby. Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné riešenie

s najzávažnejším zásahom do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov

a má trvať iba nevyhnutný čas, je naďalej nutné konštatovať u obvineného

jej opodstatnenosť. Doterajšia dĺžka väzby je s prihliadnutím na

závažnosť konania a očakávaný postih v prípade uznania viny, primeraná. Väzba má teda

v prejednávanej veci zaisťovaciu funkciu a požiadavka verejného záujmu na zabránení mu

v prípadnom páchaní trestnej činnosti jednoznačne prevažuje nad rešpektovaním jeho

osobnej slobody, pričom väzba v prejednávanej veci v zmysle zásady primeranosti

a zdržanlivosti doteraz nepresiahla, s ohľadom na okolnosti prípadu, ani nevyhnutnú dobu

jej trvania. V tomto smere sťažnostný súd nezistil prieťahy zo strany vyšetrovateľa, nakoľko

z obsahu spisu a uskutočnených doterajších úkonov vo veci, nemožno konštatovať, že by

vyšetrovateľ nekonal prednostne a urýchlene.»

35. Reagujúc na námietky sťažovateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa

s jeho námietkami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd

vo všeobecnej rovine konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 22. augusta 2018 (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia

okresného súdu sp. zn. zo 16. augusta 2018) vo vzťahu k dôvodu útekovej

väzby, ako aj k dôvodom jej predĺženia nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo

zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským

súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv jeho ďalším zotrvaním

vo výkone útekovej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci náležite aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych skutkových

a právnych okolností predmetnej veci, ktoré krajský súd aj náležite v obsahu svojho

rozhodnutia sťažovateľovi vysvetlil.

36. Úlohou vo veci konajúcich súdov vrátane namietaného postupu krajského súdu

bolo skúmať dôvodnosť podaného návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom

konaní s ohľadom na tri relevantné skutočnosti, ktoré aj krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom obsiahol. Išlo o posúdenie dôvodnosti

podaného návrhu, resp. v sťažnostnom konaní o preskúmanie dôvodnosti jeho posúdenia

prvostupňovým súdom z hľadiska opodstatnenosti potreby vykonania procesných úkonov

v predmetnej veci, ďalej posúdenie toho, či sa v dôsledku už vykonaných procesných

úkonov neoslabilo dôvodné podozrenie z trestnej činnosti kladenej sťažovateľovi za vinu,

a napokon posúdenie okolností svedčiacich za ďalšie trvanie útekovej väzby, resp.

preskúmanie dôvodnosti trvania útekovej väzby.

37. V prvom rade sa krajský súd zaoberal otázkou dôvodnosti predĺženia lehoty

trvania väzby, ktorú odôvodnil potrebou vykonania takých konkrétnych vyšetrovacích

úkonov v predmetnej veci, ktorým predovšetkým dominuje potreba vypočutia osôb

nachádzajúcich sa v zahraničí, k čomu bola spracovaná aj konkrétna žiadosť o právnu

pomoc. Taktiež z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2018 vyplýva konkrétny prehľad dosiaľ vo veci vykonaných procesných

úkonov, z ktorého sa aj ústavný súd presvedčil, že vo veci konajúce orgány činné v trestnom

konaní postupujú plynule a bez prieťahov. Taktiež nie je možné súhlasiť so sťažovateľom

predostretou výčitkou týkajúcou sa znaleckého skúmania z odboru prírodovedného

skúmania a kriminalistických analýz, keďže tento znalecký posudok mali orgány činné

v trestnom konaní k dispozícii až 13. septembra 2018, a teda v čase konania a rozhodovania

krajského súdu nebol ešte k dispozícii nielen súdu, ale ani samotným orgánom činným

v trestnom konaní. Teda argument odôvodňovania predĺženia lehoty trvania väzby

sťažovateľa aj prebiehajúcim znaleckým skúmaním bol plne na mieste.

Vykonanie dokazovania a postup súdu navyše sťažuje skutočnosť, že skutok sa mal

stať „... 10.03.2001 a k objaveniu dôkazov vedúcich k vzneseniu obvinenia došlo až v roku

2006, pričom obvinenie bolo vznesené dňa 23.06.2008...“.

38. Vo veci konajúci krajský súd neopomenul zároveň skúmať aj pretrvávajúcu

dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti kladenej sťažovateľovi za vinu, teda

skúmať, či sa podozrenie zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľom rozptýlilo, alebo

naopak, či pod vplyvom vykonaných dôkazov nezosilnelo, pričom dospel k záveru

pretrvávania dôvodného podozrenia sťažovateľa z trestnej činnosti kladenej mu za vinu.

38.1 Ústavný súd pre objasnenie poukazuje na odbornú literatúru, v ktorej bolo

napríklad konštatované, že „(s)kutočnosti, ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho

istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na

vznesenie obvinenia [pozri Murray proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory,

28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5.

2011, č. 5829/04, § 189]... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť

rovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo pre podanie

obžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike,

rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D.,

KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.

1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).

38.2 V uvedenej súvislosti už aj ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný

poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje vo svojom ) nevyžaduje, aby

existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj

zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania

(, ). Dôvodné podozrenie vo svojej podstate vychádza

z prezumpcie existencie takých faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu

pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,

pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu

(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).

39. S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti aj s ohľadom na podpornú citáciu

z označenej literatúry (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.), podľa ktorej

„... zbavenie slobody sťažovateľa nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak vnútroštátny súd

uviedol určité dôvody na pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody boli mimoriadne

lakonické a bez akéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by zbavenie sťažovateľa

slobody dovoľovalo [pozri Khudoyorov proti Rusku, rozsudok, 8. 11. 2005, č. 6847/02,

§ 131 a § 157, porov. tiež Miminoshvili proti Rusku, rozsudok, 28. 6. 2011, č. 20197/03,

§ 69]“, možno konštatovať a dospieť k záverom, že krajský súd sťažovateľovi dôvody

predĺženia lehoty trvania jeho väzby v prípravnom konaní z hľadiska materiálnej

interpretácie zákonných podmienok aj náležite vysvetlil. Týmto postupom tak krajský súd

poskytol na dôvody väzby a jej predĺženie primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial

response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

40. Vychádzajúc z judikatúry ESĽP, ako aj ústavného súdu, príslušné orgány

rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadať jednotlivo

s každým argumentom uplatneným obvineným alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať

adekvátnym spôsobom na všetky, ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho

trvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07,

§ 78, Michalko proti Slovensku, rozsudok, 21. 12. 2010, č. 35377/05, § 153). V zmysle

uvedeného teda krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom

trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený

v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú

spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia

slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko,

č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov

v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), a túto povinnosť

krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 22. augusta 2018 náležite zastal.

41. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené

v komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),

v ktorých sa konštatuje, že „Opakované používanie stereotypných formulácií

v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa

tieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty

obvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti

Rusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody

na ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,

pretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom

niekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch

svojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,

č. 20157/05, § 68).“

41.1 O taký prípad v danej veci ale nejde.

42. K dôvodom útekovej väzby sťažovateľa ústavný súd v ďalšom opätovne

poukazuje na už označené komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „ESĽP –

podľa svojich vlastných slov [pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku,

rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184] – vo svojej judikatúre identifikoval štyri

základné dôvody, ktoré môžu odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku

[Stögmüller proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obvinený

môže v prípade prepustenia mariť výkon spravodlivosti [Wemhoff, bod 14] alebo spáchať

ďalšie trestné činy [MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod

9], alebo spôsobiť narušenie verejného poriadku [Letellier proti Francúzsku, rozsudok,

26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK,

M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012,

s. 515.).

43. Z hľadiska posúdenia dôvodov útekovej väzby všeobecné súdy poukázali aj na

skutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci trestne stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako

trestný čin vraždy podľa Sťažovateľovi bolo

pre uvedený trestný čin vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného

zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru vyšetrovania z 23. júna 2008.

Na sťažovateľa bol 13. septembra 2017 vydaný európsky zatýkací rozkaz, ktorý vykonali

príslušné orgány , na území ktorého sa sťažovateľ nachádzal, keďže

tu vykonával trest odňatia slobody. Sťažovateľ počas svojho pobytu v

používal vymyslenú totožnosť, teda vystupoval nie pod svojou totožnosťou, ale

pod vymyslenou totožnosťou, a dôvodom jeho zatknutia bolo páchanie trestnej činnosti už

v samotnom . Taktiež vo veci konajúce súdy poukázali na to, že

sťažovateľ bol pre orgány činné v trestnom konaní nedostupný, je štátnym príslušníkom

cudzieho štátu a na území Slovenskej republiky nemá evidovaný žiadny pobyt vrátane

rodinných či iných väzieb. Z hľadiska hodnotenia materiálnych podmienok útekovej väzby

boli v napadnutom rozhodnutí krajského súdu (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi

z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 16. augusta 2018) sťažovateľovi

predostreté dve konkrétne a individuálne vymedzené skutočnosti svedčiace za naplnenie

materiálnych predpokladov útekovej väzby. Prvou bola výška hroziaceho trestu pri

trestnoprávnej kvalifikácii skutku kladeného sťažovateľovi za vinu ako trestného činu

vraždy podľa , kde základná výmera trestnej sadzby je

v rozmedzí od 10 rokov v dolnej hranici trestnej sadzby a 15 rokov odňatia slobody v hornej

hranici trestnej sadzby. Druhou konkrétnou skutočnosťou bol spôsob konania samotného

sťažovateľa, ktorý bol pre orgány činné v trestnom konaní nedostupný tým, že sa úmyselne

zdržiaval na území cudzieho štátu, ako aj maskovaním jeho pravej totožnosti používaním

falošnej/vymyslenej identity na území cudzieho štátu.

44. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že za vysoký

trest je možné považovať trest odňatia slobody vo výške ôsmich rokov odňatia slobody

a vyšší. Na posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom

základná zákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin Trestný

zákon vo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu

Českej republiky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol

považovaný trest odňatia slobody vo výmere šiestich rokov (uznesenie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 18. februára 2003).

45. Ústavný súd Českej republiky sa aj v ďalšej svojej judikatúre zaoberal hrozbou

vysokého trestu, ktorá sama osebe zakladá dôvodnosť obavy pred vyhýbaním sa trestnému

stíhaniu, a tým naplnením dôvodnosti väzby podľa § 67 písm. a) Trestního řádu Českej

republiky (, , , ), ale aj

posúdením dôvodnosti ďalšieho trvania väzby s ohľadom na plynutie času aj so zreteľom na

tzv. „doktrínu zosilnených dôvodov“ (I. ÚS 2208/, , ,

). Ústavný súd Českej republiky ďalej vo svojej judikatúre uviedol, ktoré

ďalšie faktory sú popri dĺžke hroziaceho trestu relevantné pre odôvodnenie útekovej väzby.

Sú to napríklad: „... charakter a morálka obvineného, jeho mravy, domov, zamestnanie,

majetok, rodinné vzťahy a všetky druhy väzieb ku krajine v ktorej je proti nemu vedené

trestné stíhanie a kontakty v zahraničí (, ) príprava obvineného

na odcestovanie, snaha zaistiť si falošné doklady na cestu do cudzieho štátu , dlhšie

opustenie miesta bydliska a zamestnania, zadržanie obvineného na úteku cez hranice ( I. ÚS

2883/13 ).“

46. Vychádzajúc podporne aj z uvedenej judikatúry, skutkových a právnych

okolností veci, ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade je dolná hranica

trestnej sadzby za skutok kladený mu za vinu na úrovni desiatich rokov odňatia slobody

a aj pri prípadnej aplikácii postupu podľa zostáva výška

hroziaceho trestu odňatia slobody, ktorý môže byť sťažovateľovi uložený, na takej úrovni,

ktorá vytvára opodstatnený/odôvodnený predpoklad jeho možného úteku pred hroziacou

výškou trestu. Teda aj bez prihliadnutia na ďalšie konkrétne skutočnosti (vychádzajúce

zo zistených skutkových okolností) už samotná výška potencionálne hroziaceho trestu

zakladá v sťažovateľovom prípade dôvodnú obavu z jeho možného úteku a táto hrozba

nadobúda na svojej dôvodnosti práve v počiatočných fázach trestného konania, teda

v prípravnom konaní vrátane samotnej doterajšej sedemmesačnej dĺžky trvania väzby.

46.1 Okrem samotnej relevantnej hrozby uloženia vysokého trestu sú

v sťažovateľovom prípade prítomné aj konkrétne skutočnosti, ktoré umocňujú konkrétnu

obavu z jeho úteku, a to konanie, ktorého sa dopustil v minulosti. Sťažovateľ bol

pre potreby orgánov činných v trestnom konaní nedostupný, na území Slovenskej republiky

nemá evidovaný žiadny pobyt ani žiadne rodinné a iné väzby, ktoré by ho so Slovenskou

republikou spájali. Uvedené okolnosti nezmierni ani proklamovaná skutočnosť zriadenia

pobytu sťažovateľa na území Slovenskej republiky. Počas svojho pobytu v

sťažovateľ pravdepodobne z dôvodu už spáchanej trestnej činnosti používal

falošnú totožnosť, zrejme v snahe skryť svoju pravú totožnosť.

47. V súhrne je teda možné v konaní sťažovateľa identifikovať konkrétne

skutočnosti, ktorými sa snažil vyhnúť zodpovednosti za trestnú činnosť, z ktorej je

obvinený, a ktoré v kombinácii s hroziacim trestom v plnej miere dôvodne zakladajú obavu

z jeho možného úteku. Odôvodnením útekovej väzby sťažovateľa týmito skutočnosťami tak

vo veci konajúci krajský súd (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia okresného

súdu sp. zn. zo 16. augusta 2018) dostatočne preskúmal okolnosti svedčiace

za potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser

v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31) a v dôsledku tohto postupu tak bola väzba

sťažovateľa účinne podrobená súdnej kontrole zákonnosti jej ďalšieho trvania (rozsudok

ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis v. Litva, č. ).

48. Nad rámec už uvedeného je potrebné zdôrazniť aj to, že „... pri rozhodovaní

o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať

(prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných

obvinených už k takýmto konaniam alebo pokusom nedošlo.“ Akceptácia tohto názoru „...

by zbavovala väzbu jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.“ [nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. z 5. júna 2013]. Inými slovami, „... každé

rozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině pouhé pravděpodobnosti - a nikoli jistoty -

ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. I.

ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 17, a nález sp. zn. , bod

37]. Proto mohou reálně nastat situace... ve kterých bude v době vazebních rozhodnutí

existovat reálná hrozba uložení vysokého trestu odnětí svobody, která se následně

nepromítne v uloženém trestu. Vždy je však nutné, aby u každého vazebního rozhodnutí,

které je odůvodněno hrozbou vysokého trestu, bylo řádně vyargumentováno, že vysoký trest

v konkrétním případě a za daného důkazního stavu, který existuje v době rozhodování,

skutečně reálně hrozí.“ [uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 28. júla 2014, body 31 a 32.].

49. K námietke sťažovateľa o predložení nového argumentu, a to „potvrdenia

o umožnení ubytovania sťažovateľa v súvislosti s preukazovaním nedôvodnosti útekovej

väzby “, ktorý mal v zmysle ustálenej judikatúry zakladať nutnosť jeho osobného vypočutia

v konaní pred sťažnostným súdom (pozri bod 5 odôvodnenia), ústavný súd v prvom rade

poukazuje na to, že ESĽP vo svojej judikatúre k čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupne

formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä právo

na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov.

napríklad rozsudok z 21. 12. 2010, Michalko proti Slovensku, sťažnosť č. 35377/05,

ods. 156 a tam citovaná prejudikatúra, rozsudok ESĽP vo veci Nikolov proti Bulharsku

z 25. 3. 1999, rozsudok ESĽP vo veci Kampanis proti Grécku z 13. 7. 1995), ale aj

všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody

svojvoľným (arbitrárnym) postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku,

ods. 156 a 158). Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva

jednotlivca na osobnú slobodu musí byť právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo na

vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (,

).

49.1 Ani z judikatúry ESĽP ale nevyplýva potreba osobného vypočutia sťažovateľa

v konaní o väzbe na oboch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola

procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom

a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby

(v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. relatívne

krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je

nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha

skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,

alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je

zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní (, ). Teda

nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba

posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu.

49.2 Vychádzajúc z okolností veci s poukazom aj na relevantnú judikatúru, ústavný

súd v prvej rovine konštatuje, že samotný sťažovateľ v rámci svojej argumentácie

neuviedol, z akého „objektívneho“ dôvodu predostrel tento svoj argument až v sťažnostnom

konaní, a teda, prečo tento argument aj za aktívnej účasti dvoch zvolených obhajcov

nepredložil už prvostupňovému súdu, keďže je fundamentálnym právom, ale aj

povinnosťou obvineného v konaní o väzbe postupovať tak, aby sa v záujme ochrany svojich

práv a osobnej slobody snažil ovplyvniť rozhodnutie o väzbe svojou argumentáciou ešte

pred jeho vynesením (). V druhej rovine ústavný súd poukazuje taktiež na to,

že z argumentácie sťažovateľa nevyplývajú dôvody, v dôsledku ktorých by len čisto

„kabinetné rozhodovanie“ o tomto jeho predostretom argumente bolo diskvalifikačným

postupom pre jeho zohľadnenie z materiálneho hľadiska.

49.3 V rámci princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti je potrebné skonštatovať,

že v prvom rade čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe

pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor

nebol na zasadnutí súdu prítomný (, , ). Podstatné je

aj to, že zo zákonnej dikcie nevyplýva obligatórna

zákonom uložená povinnosť predsedu senátu sťažnostného/odvolacieho súdu uskutočniť

neverejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Porušeniu

práv sťažovateľa nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol

za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje

argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj proti svojmu

zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd

v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa s nimi ústavne súladným spôsobom aj

vysporiadal.

50. K poslednej sťažovateľovej námietke týkajúcej sa postupu krajského súdu, ktorý

nedostatočne odôvodnil možnosť nahradenia väzby sťažovateľa prostriedkami tento postup

umožňujúcimi, ústavný súd v prvom rade poukazuje na dôvody vyplývajúce zo samotnej

argumentácie krajského súdu, ktorý v dotknutom uznesení sp. zn.

z 22. augusta 2018 k tejto námietke sťažovateľa v podstatnom uviedol:

«Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu o nenahradení väzby obvineného dohľadom

probačného a mediačného úradníka, sťažnostný súd opakovane uvádza, že ustanovenie § 80

ods. 1 síce umožňuje súdu ponechať obvineného na slobode alebo ho prepustiť na

slobodu, ak súčasne prijme záruku záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby

[písmeno a)], ak súčasne prijme sľub obvineného [písmeno b)] alebo „s ohľadom na osobu

obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným“ [písmeno c)]. Ďalšie ustanovenie § 81

ods. 1 umožňuje to isté, ak súčasne prijme peňažnú záruku obvineného alebo inej

osoby. Všetky tieto prostriedky treba považovať za „záruky“ v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej

vety dohovoru. Z uvedených ustanovení vyplýva, že naše právo pozná štyri prostriedky

nahradenia väzby, pričom tri z nich sú závislé na iniciatíve obvineného alebo tretích osôb

stojacich mimo súdu, jeden prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy obvineného, a to

dohľad probačného a mediačného úradníka.

Sudkyňa pre prípravné konanie sa preto správne obligatórne zaoberala aj

možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, keď dospela k

záveru, že táto náhrada väzby nie je dostatočná, vzhľadom na charakter stíhanej trestnej

činnosti, z ktorej je obvinený podozrivý. Krajský súd pritom opätovne dodáva, že tento

prostriedok nahradzujúci väzbu je len možnosťou, ktoré súd obligatórne zvažuje, aj bez

návrhu, ale táto forma náhrady väzby je v súčasnom štádiu trestného konania

nepostačujúca, práve vzhľadom na osobu obvineného a povahu a súčasné štádium konania

prejednávaného prípadu.

Krajský súd súčasne napravil pochybenie sudkyne pre prípravné konanie s tým, že

súčasne rozhodol o nenahradení väzby prijatím peňažnej záruky obvineného, ktorú tento pri

svojom výsluchu ponúkol.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel krajský súd k záveru, že sťažnosťou napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa z pohľadu predĺženia lehoty trvania väzby je správne a preto

postupom podľa sťažnosť obvineného

zamietol ako nedôvodné podanú s tým, že súčasne rozhodol aj o neprijatí

peňažnej záruky obvineného.»

50.1 Primárne aj okresný súd vo svojom uznesení sp. zn.

zo 16. augusta 2018 v súhrne zdôvodnil nenahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka: „Súd zároveň rozhodol, že účel väzby nemožno dosiahnuť

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, keďže považuje také

opatrenie za nedostatočné vzhľadom na charakter trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý.

Súd teda osobitne rozhodol o tom, že väzba obvinených sa nenahrádza dohľadom

probačného a mediačného úradníka, a to vzhľadom aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa

05. 06. 2013 č. k. -41, podľa ktorého súd rozhodujúci o väzbe je nielen

oprávnený, ale aj povinný skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť

ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dohľadu probačného

a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.“

51. K postupu krajského súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľa jednou zo záruk,

ústavný súd poukazuje na to, že k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia označených

práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy opomenuli rozhodnúť

o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (, , ).

51.1 Tým, že krajský súd rozhodol aj o nenahradení väzby ponúknutou peňažnou

zárukou, odstránil z materiálneho hľadiska pochybenie, ktoré spôsobil okresný súd

vo svojom uznesení sp. zn. zo 16. augusta 2018, pretože v rámci trestného

konania nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania,

napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde

(Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982,

Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5. 1986). Vychádzajúc z uvedeného, bolo teda povinnosťou

všeobecných súdov v ústavnoprávnej rovine len rozhodnúť o sťažovateľom ponúknutých

prostriedkoch nahradenia väzby s tým, že o nahradení/nenahradení väzby dohľadom

probačného úradníka povinnosťou ex lege.

52. Vzhľadom na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje aj na účel samotného

výkonu probačného dohľadu, ktorým je v zmysle platnej legislatívy pôsobiť na páchateľa

tak, aby sa už nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti, aby si vybudoval potrebné sociálne

zázemie a dosiahol spoločenské uplatnenie. Napĺňanie tohto účelu sa dosahuje aktívnou

spoluprácou probačného úradníka s osobou obvineného/odsúdeného, ktorý nielen

monitoruje správanie obvineného/odsúdeného v zmysle dodržiavania podmienok probácie,

ale aj mu poskytuje odbornú pomoc, v rámci ktorej spolupracuje aj s rodinným a sociálnym

prostredím obvineného, v ktorom tento žije a pracuje, resp. pôsobí s cieľom usmerniť ho

k dosiahnutiu spoločensky žiadaného správania (rozumej dodržiavanie právnych noriem,

uplatnenie sa na trhu práce a pod.). Súčasťou výkonu probačného dohľadu je aj pravidelné

vyhodnocovanie správania obvineného probačným úradníkom. Skutočnosťou v podstatnej,

resp. dominantnej miere diskvalifikujúcou možnosť nahradenia väzby sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka bola skutočnosť, že je cudzím štátnym

príslušníkom, ktorý nemá na území Slovenskej republiky evidovaný žiadny pobyt

a registrované rodinné a iné väzby s týmto územím, a tieto okolnosti by podstatným

spôsobom znemožnili aktívny výkon probačného dohľadu nad osobou sťažovateľa, a to aj

s prihliadnutím na ďalšie zistené skutočnosti zakladajúce dôvody útekovej väzby vrátane

závažnosti trestnej činnosti kladenej mu za vinu.

53. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v časti pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru

a podľa charty odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

54. Vzhľadom na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa

nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2019