Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 484/2017
PDF · 258.6 KB
No categories available
III. ÚS 484/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., advokátska kancelária, Jazerná 19, Nové
Zámky, vo veci namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie
pri nespôsobilosti na prácu zaručeného čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 30
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na sociálne zabezpečenie zaručeného čl. 9
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 12
Európskej sociálnej charty (revidovanej), čl. 21 ods. 1 a 2 Charty základných práv
Európskej únie, základného práva starších osôb na dôstojný a nezávislý život a na účasť
na spoločenskom a kultúrnom živote zaručeného čl. 25 Charty základných práv Európskej
únie, základného práva na dávky sociálneho zabezpečenia zaručeného čl. 34 ods. 1 a 2
Charty základných práv Európskej únie rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 480 318 1530 0
z 24. januára 2014 a jej postupom v tomto konaní, rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 23 Sd 111/2014-36 z 23. júna 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 So 119/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeného čl. 39 ods. 1
ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, práva na sociálne
zabezpečenie zaručeného čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) a čl. 12 Európskej sociálnej charty (revidovanej),
čl. 21 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), základného
práva starších osôb na dôstojný a nezávislý život a na účasť na spoločenskom a kultúrnom
živote zaručeného čl. 25 charty, základného práva na dávky sociálneho zabezpečenia
zaručeného čl. 34 ods. 1 a 2 charty rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 480 318 1530 0
z 24. januára 2014 a jej postupom v tomto konaní, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 23 Sd 111/2014-36 z 23. júna 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. septembra 2015 v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 So 119/2014.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v roku 2005 obrátil
na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o priznanie predčasného starobného dôchodku.
Sociálna poisťovňa najprv (rozhodnutím zo 4. apríla 2005) sťažovateľovu žiadosť zamietla.
V rámci prieskumu tohto rozhodnutia v správnom súdnictve sa sťažovateľovi podarilo
dosiahnuť jeho zrušenie. Sociálna poisťovňa potom opätovne rozhodla 23. januára 2008 tak,
že sťažovateľovi priznala predčasný starobný dôchodok v sume 3 575 Sk. Sťažovateľ
v správnom súdnictve znovu dosiahol zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Tretíkrát
(3. augusta 2010) Sociálna poisťovňa rozhodla tak, že sťažovateľovi priznala predčasný
starobný dôchodok v sume 3 575 Sk. Aj v tomto prípade bol sťažovateľ v súdnom
prieskume úspešný a napadnuté rozhodnutie bolo zrušené. Sociálna poisťovňa potom
17. apríla 2013 rozhodla znovu o priznaní predčasného starobného dôchodku v sume
3 575 Sk. Krajský súd na návrh sťažovateľa predmetné rozhodnutie opätovne zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie. Napokon Sociálna poisťovňa rozhodnutím z 24. januára 2014 zasa
priznala sťažovateľovi predčasný starobný dôchodok v sume 3 575 Sk, pričom krajský súd
na návrh sťažovateľa rozsudkom č. k. 23 Sd 111/2014-36 z 23. júna 2014 napadnuté
rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil a na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd
rozsudkom z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 So 119/2014 potvrdil
prvostupňový rozsudok krajského súdu.
3. Sťažovateľ v sťažnosti analyzuje hmotnoprávnu podstatu sporu,
ktorý pri rozhodovaní o jeho uplatnenom nároku na predčasný starobný dôchodok vznikol.
Sťažovateľ uvádza, že podľa názoru Sociálnej poisťovne by sa mu „do doby jeho
dôchodkového zabezpečenia na území Slovenskej republiky nemali zarátavať roky
odpracované na pretože sťažovateľ je
migrujúcim pracovníkom. Tento výklad striedavo potvrdzoval a vyvracal Krajský súd
v Nitre, Najvyšší súd SR sa vždy prikláňal k inému výkladu. Istú dobu bolo predmetom
sporu, kde mal vlastne sídlo zamestnávateľ sťažovateľa k 31. 12. 1991. Neskôr najvyšší súd
tvrdil, že rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej republiky bolo historickou udalosťou,
ktorá nemôže byť na ujmu sťažovateľa, keďže sa o ňu nijako nepričinil. Až v poslednom
rozhodnutí sa najvyšší súd priklonil k právnemu názoru Sociálnej poisťovne.
Následkom tohto viac ako desať rokov sa ťahajúceho sporu je, že sťažovateľ musí
vyžiť z dôchodku vo výške menej ako 200 eur mesačne. A to aj napriek tomu, že po celý čas
svojho produktívneho veku pracoval a prispieval do vtedajšieho systéme sociálneho
zabezpečenia.
Riešením pre sťažovateľa nebolo ani žiadať o priznanie predčasného starobného
dôchodku v Českej republike... V čase, keď sťažovateľ skončil pracovný pomer a požiadal
o priznanie predčasného starobného dôchodku totiž takýto inštitút v Českej republike
neexistoval.“.
4. Po stránke ústavnoprávnej sťažovateľ dôvodí, že „je hrubým porušením princípov
materiálneho právneho štátu, ak sťažovateľ prežíva neistotu už viac ako desať rokov.
Príčinou jeho neistoty je maladministrácia Sociálnej poisťovne. Tá nebola doteraz ochotná
akceptovať právoplatné rozhodnutia súdov a ich právne názory. Názory Krajského súdu
v Nitre boli síce premenlivé, ale až donedávna ich vždy veľmi konzekventne korigoval
najvyšší súd svojim právnym názorom. Najvyšší súd však zrazu sám zmenil právny názor...
bez toho, aby zmenu svojho vlastného právneho názoru na totožnú vec... akokoľvek
zdôvodnil.“.
5. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sťažovateľ dôvodí, že „správne konanie Sociálnej poisťovne trvajúce
viac ako desať rokov plné obštrukcií a ignorovania rozhodnutí súdov je z hľadiska tohto
základného práva neakceptovateľné. Hoci sa už formálne právoplatne skončilo. No skončilo
sa potvrdením protiprávneho konania a rozhodnutia.“.
6. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
zas sťažovateľ argumentuje, že „postupom a rozhodnutím, Sociálnej poisťovne
a rozhodnutiami Krajského súdu v Nitre... a Najvyššieho súdu SR... bolo toto právo
sťažovateľa neakceptovateľne porušené. V tejto súvislosti opäť poukazujeme na požiadavku
právnej istoty a dôvery v právny systém.“.
7. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom
takto rozhodol:
„I. Právo sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 9
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, článku 12
Európskej sociálnej charty (revidovanej), článku 25 a 34 ods. 1 a 2 Charty základných práv
a slobôd rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 480 318 1530 0 z 24. 1. 2014
a jej predchádzajúcim postupom, a rozsudkami Krajského súdu v Nitre z 23. 6. 2014,
sp. zn. 23Sd/111/2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 9. 2015,
sp. zn. 10So/119/2014 porušené bolo.
II. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom
Sociálnej poisťovne porušené bolo.
III. Právo na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 21 ods. 1 a 2 Charty
základných práv a slobôd rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 480 318 1530 0 z 24. 1. 2014
a jej predchádzajúcim postupom, a rozsudkami Krajského súdu v Nitre z 23. 6. 2014,
sp. zn. 23Sd/111/2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 9. 2015,
sp. zn. 10So/119/2014 porušené bolo.
IV. Rozsudky Krajského súdu v Nitre z 23. 6. 2014, sp. zn. 23Sd/111/2014
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 9. 2015, sp. zn. 10So/119/2014 sa zrušujú.
V. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 480 318 1530 0 z 24. 1. 2014 sa zrušuje a vec
sa vracia Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie.
VI. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 eur do mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
VII. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur do mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
VIII. Sociálna poisťovňa je povinná zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10 000 eur do mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IX. Sociálna poisťovňa je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám jej právneho zástupcu.“
8. Okrem toho sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu prijatie dočasného opatrenia
v tomto znení:
„I. Vykonateľnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 480 318 1530 0 z 24. 1. 2014
a rozsudkov Krajského súdu v Nitre z 23. 6. 2014, sp. zn. 23Sd/111/2014 a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. 9. 2015, sp. zn. 10So/119/2014 sa odkladá až do
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
II. Sociálna poisťovňa je povinná vykonávať rozhodnutie č. 480 318 4530 0
z 1. 8. 2013 až do rozhodnutia vo veci samej.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný
sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určil ústavnému súdu rozsah,
v akom sa napadnutými postupmi a rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, krajského súdu
a najvyššieho súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa totiž vzťahuje
najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti
(m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
13. Sťažovateľ formuláciou svojho petitu zrozumiteľne vyjadril presvedčenie, že:
a) jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov malo byť
porušené označeným postupom Sociálnej poisťovne,
b) jeho základné právo zaručené čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, právo
zaručené čl. 9 paktu, právo zaručené čl. 12 Európskej sociálnej charty (revidovanej)
a základné práva zaručené čl. 25 a čl. 34 ods. 1 a 2 charty mali byť porušené označeným
postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ako aj rozsudkami krajského súdu
i najvyššieho súdu,
c) čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, ako aj čl. 21 ods. 1 a 2 charty mali byť
porušené označeným postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ako aj rozsudkami
krajského súdu i najvyššieho súdu.
A. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov postupom Sociálnej poisťovne predchádzajúcim vydaniu
rozhodnutia č. 480 318 1530 0 z 24. januára 2014
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
15. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov...
16. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Sociálnej
poisťovne, ktorý predchádzal vydaniu sporného rozhodnutia z 24. januára 2014, ústavný súd
uvádza, že štvrtá hlava piatej časti v rozhodnom čase účinného zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny
poriadok“) umožňovala sťažovateľovi obrátiť sa na miestne príslušný krajský súd
s návrhom na začatie konania o ochranu proti nečinnosti Sociálnej poisťovne.
17. Sťažovateľ netvrdí a ani nepreukazuje, že by túto možnosť ochrany svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bol využil.
18. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
19. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
20. Sťažovateľ žiadne dôkazy preukazujúce dôvody hodné osobitného zreteľa
podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepredložil a existenciu takýchto dôvodov
v sťažnosti ani netvrdí.
21. Ústavný súd preto podľa § 53 ods. 1 a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 a ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny) postupom
Sociálnej poisťovne v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia č. 480 318 1530 0
z 24. januára 2014, odmietol ako neprípustnú.
B. K namietanému porušeniu označených základných práv (okrem základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) a práv zaručených
kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami označeným postupom a rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, ako aj rozsudkami krajského súdu i najvyššieho súdu
22. K sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 480 318 1530 0
z 24. januára 2014 a k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal (okrem namietaného
porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny), ako aj k napadnutému rozsudku
krajského súdu č. k. 23 Sd 111/2014-36 z 23. júna 2014 ústavný súd poukazuje na svoju
stabilnú judikatúru, podľa ktorej z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva povinnosť dôsledného
uplatňovania princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže
poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam
a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto
právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“
súdu poskytnúť požadovanú ochranu.
23. Kritizovaný postup i rozhodnutie Sociálnej poisťovne boli ako postup
a rozhodnutie správneho orgánu na základe návrhu sťažovateľa preskúmané krajským
súdom v konaní podľa tretej hlavy piatej časti zákona Občianskeho súdneho poriadku.
Ochranu právam sťažovateľa teda poskytoval krajský súd ako súd prvého stupňa,
preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv rozhodnutím Sociálnej
poisťovne č. 480 318 1530 0 z 24. januára 2014 i postupom predchádzajúcim vydaniu tohto
rozhodnutia ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
a rozhodnutie o nej.
24. Rovnaký záver platí, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta
porušenie svojich základných práv a práv zaručených kvalifikovanými medzinárodnými
zmluvami (čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 3 ods. 1 listiny, čl. 21 ods. 1 a 2 charty) rozsudkom
krajského súdu č. k. 23 Sd 111/2014-36 z 23. júna 2014. Išlo totiž o rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktoré sťažovateľ bol podľa § 250s Občianskeho súdneho poriadku
oprávnený napadnúť odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť aj
využil, a tak v odvolacom konaní ochranu jeho základným právam i právam zaručeným
medzinárodnými zmluvami poskytoval najvyšší súd ako súd druhostupňový. Ani na
prerokovanie tejto časti sťažnosti preto ústavný súd nemá dostatok právomoci,
preto je potrebné ju odmietnuť.
25. Napokon, pokiaľ ide o kritizovaný rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd
upozorňuje, že označené základné práva a práva zaručené medzinárodnými zmluvami,
ktoré sťažovateľ pojal do svojho sťažnostného petitu, sú právami hmotnej povahy.
Dokazuje to ich normatívne ukotvenie.
26. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
27. Podľa čl. 30 ods. 1 listiny občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
28. Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého
na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.
29. Podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty (revidovanej) na zabezpečenie účinného
výkonu práva na sociálne zabezpečenie sa zmluvné strany zaväzujú:
1. vytvoriť alebo udržiavať systém sociálneho zabezpečenia,
2. udržiavať systém sociálneho zabezpečenia na uspokojivej úrovni, najmenej
na takej úrovni, akú vyžaduje ratifikácia Európskeho zákonníka sociálneho zabezpečenia,
3. usilovať sa o postupné pozdvihnutie úrovne systému sociálneho
zabezpečenia,
4. uzatváraním príslušných bilaterálnych alebo multilaterálnych zmlúv
alebo inými prostriedkami podľa podmienok ustanovených týmito zmluvami prijať
opatrenia, aby sa zabezpečilo:
a) rovnaké zaobchádzanie každej zmluvnej strany s ich vlastnými štátnymi
príslušníkmi ako so štátnymi príslušníkmi ostatných zmluvných strán, ak ide o práva
na sociálne zabezpečenie vrátane zachovania dávok vyplývajúcich zo zákonodarstva
o sociálnom zabezpečení, bez ohľadu na akýkoľvek pohyb chránených osôb
medzi územiami zmluvných strán,
b) priznanie, zachovanie a opätovné nadobudnutie práv zo sociálneho zabezpečenia
takými prostriedkami, ako je sčítavanie dôb poistenia alebo zamestnania, získaných
podľa zákonodarstva každej zo zmluvných strán.
30. Podľa čl. 25 charty Únia uznáva a rešpektuje právo starších osôb na dôstojný
a nezávislý život a na účasť na spoločenskom a kultúrnom živote.
31. Podľa čl. 34 ods. 1 charty Únia uznáva a rešpektuje právo na dávky sociálneho
zabezpečenia a sociálne služby, ktorými sa zabezpečuje ochrana v prípade materstva,
choroby, pracovných úrazov, závislosti alebo vysokého veku, ako aj v prípade straty
zamestnania, podľa pravidiel ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi
predpismi a praxou.
32. Podľa čl. 34 ods. 2 charty každý, kto má bydlisko alebo sa oprávnene pohybuje
v rámci Európskej únie, má právo na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálne výhody
v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.
33. Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
34. Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti síce čl. 46 ods. 1 ústavy ako ustanovenie
zakotvujúce základné právo na súdnu ochranu cituje (strana 4 sťažnosti), nadväzujúca
argumentácia však nijako nezdôvodňuje, či podľa jeho názoru bolo toto základné právo
rozhodnutím najvyššieho súdu porušené. Za najpodstatnejšie ale ústavný súd považuje,
že základné právo na súdnu ochranu a ani žiadne iné základné právo či právo zaručené
kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ktoré by malo procesnú povahu, sťažovateľ
do petitu svojej sťažnosti v časti týkajúcej sa rozsudku najvyššieho súdu nepojal, preto
sa ústavný súd nemohol ani zaoberať možnými signálmi, ktoré by eventuálne svedčali
v prospech prijatia sťažnosti v takejto časti na ďalšie konanie, a teda neprichádza do úvahy
ani vyslovenie porušenia práv procesnej povahy v konaní o sťažovateľovej sťažnosti.
35. Z vysvetlených dôvodov potom odmietnutie sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie citovaných základných práv a práv zaručených medzinárodnými
zmluvami označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, predstavuje nevyhnutný
dôsledok vyplývajúci zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
36. Ústavný súd tak nevyhnutne dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 39
ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, práva zaručeného čl. 9 paktu, práva zaručeného čl. 12
Európskej sociálnej charty (revidovanej) i základných práv zaručených čl. 25 a čl. 34 ods. 1
a 2 charty rozsudkom najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.
C. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny,
ako aj čl. 21 ods. 1 a 2 charty označeným postupom a rozhodnutím Sociálnej
poisťovne, ako aj rozsudkami krajského súdu i najvyššieho súdu
37. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 30 ods. 1 listiny,
ako aj čl. 21 ods. 1 a 2 charty označeným postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne
a prvostupňovým rozsudkom krajského súdu, aj v tomto prípade (podobne ako v časti B)
ústavný súd odkazuje na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý
vylučuje uplatnenie prieskumnej právomoci ústavného súdu voči verejnomocenskej aktivite,
ktorá je preskúmateľná iným súdom. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, postup, ktorý jeho
vydaniu predchádzal, i rozsudok krajského súdu boli súdne preskúmané, preto niet
právomoci ústavného súdu na prieskum požadovaný sťažovateľom v tejto časti jeho
sťažnosti.
38. Na ústavno-súdny prieskum sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
však ústavný súd potrebnú právomoc má, keďže ide o rozhodnutie všeobecného súdu
v poslednej inštancii, voči ktorému ďalšie opravné prostriedky spadajúce do právomoci
všeobecného súdu neprichádzajú do úvahy.
39. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
40. Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým
bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného
zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej
menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.
41. Podľa čl. 21 ods. 1 charty zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu
pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností,
jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti
k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej
orientácie.
42. Podľa čl. 21 ods. 2 charty v rozsahu pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli
dotknuté ich osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej
príslušnosti.
43. O čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrne
vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým
orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky
nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97,
44. Berúc do úvahy identitu dikcie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 3 ods. 1 listiny,
ako aj s ohľadom na normatívnu a účelovú podobnosť čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 21 ods. 1 a 2
charty, možno v predchádzajúcom odseku formulovaný stabilný postoj ústavného súdu
použiť aj na navrhované vyslovenie porušenia čl. 3 ods. 1 listiny a čl. 21 ods. 1 a 2 charty.
45. Aplikácia čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 3 ods. 1 listiny i čl. 21 ods. 1 a 2 charty
sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne
určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie
ich porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne
neopodstatnená. Predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž
rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy,
a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany
základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný
súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania (I. ÚS 476/2014).
46. Ak teda sťažovateľ svojím sťažnostným petitom zamýšľala dosiahnuť
konštatovanie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 3 ods. 1 listiny i čl. 21 ods. 1 a 2 charty
druhostupňovým rozsudkom najvyššieho súdu, potom ústavný súd musí sťažnosť v tejto
časti vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.
47. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo
už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu
(návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci, na priznanie finančného
zadosťučinenia a na priznanie náhrady trov konania) i návrhom na vydanie dočasného
opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017