Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 540/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka

o prijatej sťažnosti Mgr. R. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., PhD., konateľom A.,

s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo

28/2011 z 18. júla 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. R. L. podľa rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júla 2012 p o r u š e n é

b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júla 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Mgr. R. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu A., s. r. o., B., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Mgr. R. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012

doručená sťažnosť Mgr. R. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I.

S., PhD., konateľom A., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo

28/2011 z 18. júla 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Personálnym rozkazom Ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR (ďalej len

„minister“) č. 3/2009 zo dňa 26. 01. 2009 (ďalej len „personálny rozkaz“) bol sťažovateľ

dňom 1. februára 2009 po prerokovaní s odborovým orgánom v zmysle ust. § 35 ods. 2

zákona o štátnej službe s poukazom na § 35 ods. 9 zákona o štátnej službe odvolaný zo

stálej služby vo funkcii zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava Oblastnej správy Trnava

z dôvodu, že si to vyžaduje dôležitý záujem služby. Zároveň bolo rozhodnuté, že ustanovenie

do funkcie podľa § 33 zákona o štátnej službe vykoná 2. februára 2009 riaditeľ Oblastnej

správy ŽP Trnava.

Napriek nesprávnemu poučeniu... sťažovateľ podal proti nemu dňa 24. 02. 2009

rozklad, nakoľko mu neboli zrejmé dôvody, príčiny a dôležitý záujem služby vedúce

k odvolaniu z funkcie. Sťažovateľ tiež namietal skutočnosť, že v jeho prípade nebolo

postupované v súlade s dvanástou časťou (Konanie vo veciach služobného pomeru) zákona

o štátnej službe.

Rozhodnutím ministra č. 55/2009 zo dňa 31. 03. 2009 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“) ako odvolacieho orgánu, bol personálny rozkaz potvrdený a rozklad

sťažovateľa zamietnutý...

Sťažovateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie nadriadeného v spojení

s personálnym rozkazom zo dňa 26. 01. 2009 sú v celom svojho rozsahu nepreskúmateľné,

nakoľko ani jedno z uvedených rozhodnutí ako individuálny správny akt, ktorý svojim

obsahom do značnej miery zasahuje do práv fyzickej osoby, neobsahuje odôvodnenie.

Minister neuvedením dôvodu svojho rozhodnutia síce z časti postupoval v súlade

so zákonom o štátnej službe, ale nesprávnym právnym výkladom ustanovenia § 35 ods. 2

zákona o štátnej službe ukrátil žalobcu na jeho právach...

Proti napadnutému rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa 11. 06. 2009... na Krajský súd

v Bratislave žalobu, v ktorej bolo rozhodnutie napadnuté v celom rozsahu, zo zákonných

dôvodov uvedených v (rozhodnutie je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov). Sťažovateľ v žalobe upozornil najmä

na skutočnosť, že poradná komisia... nepreskúmala personálny rozklad v celom rozsahu a

že minister ako odvolací orgán nevychádzal zo skutočne zisteného stavu a nezaoberal sa

rozkladom sťažovateľa, t. j. neozrejmil dôvody odvolania sťažovateľa z funkcie a nevymedzil

pojem dôležitý záujem služby. Sťažovateľ navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 07. 04. 2011, sp. zn. , žalobu

zamietol ako nedôvodnú, nakoľko mal za preukázané, že žalovaný postupoval v súlade

so zákonom, dostatočne zistil skutočný stav veci, a preto nebol dôvod na zrušenie

napadnutého rozhodnutia. Konajúci súd v odôvodnení uviedol nasledovné: „Zákonodarca

ministrovi taxatívne nevymedzil dôležitý záujem služby, neupravuje to ani žiaden interný

predpis, preto okolnosti dôležitého záujmu služby sú ponechané na jeho úvahe. Takisto toto

zákonné ustanovenie nevyžaduje uvedenie dôvodov, pre ktoré takéto rozhodnutie bolo

vydané. Pokiaľ by zákonodarca vyžadoval uviesť takéto dôvody, uviedol by to v zákonnom

ustanovení.“.

Sťažovateľovi priamo zákon o štátnej službe v ustanovení § 248 priznáva nárok

na preskúmanie rozhodnutia nadriadeného súdom. Súčasne však rozhodnutie žalovaného

v súlade predmetným ustanovením zákona nedáva reálnu šancu účinnej právnej obrany,

nakoľko žalobca nemá vedomosť o tom, k akým skutočnostiam sa má vyjadriť a aké dôvody,

resp. aký dôležitý záujem služby viedol žalovaného k prijatiu napadnutého rozhodnutia.

Rovnako je mu odnímaná faktická možnosť využitia inštitútu preskúmania

právoplatného rozhodnutia súdom, nakoľko žalobca môže napadnúť rozhodnutie ako také,

ale bez uvedenia relevantných faktov na svoju obranu alebo vysvetlenie. Rovnako je sťažený

postup súdu, ktorý sa stáva len „nástrojom“ zistenia skutočných dôvodov rozhodnutia

žalovaného.

Podľa názoru sťažovateľa žalovaný pristupuje k nesprávnemu výkladu uvedeného

ustanovenia. Slovné spojenie „a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“ sa v uvedenom

ustanovení § 35 ods. 2 viaže k slovám „aj nadriadeného“ a z toho vyplýva aj význam celého

ustanovenia, že radového policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby možno bez

uvedenia dôvodu previesť aj v prípade, ak to nevyžaduje dôležitý záujem služby, avšak

práve uvedeným slovným spojením sa dáva najavo, že policajta, ktorý je podľa funkčného

zaradenia „nadriadeným“ možno bez uvedenia dôvodu previesť len v prípade,

ak to vyžaduje dôležitý záujem služby.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaný aplikuje uvedené ustanovenie v rámci nesprávneho

právneho výkladu ustanovenia, keď slovné spojenie „bez uvedenia dôvodu“ aplikuje aj

k „dôležitému záujmu služby“, ktorý je predpokladom pre prevedenie nadriadeného

policajta.

Sťažovateľ má za to, že je jeho právo dostať informáciu o dôležitom záujme služby,

ktorý je podkladom na jeho preloženie, nakoľko neexistuje zákonná opora pre postup, ktorý

bez akéhokoľvek vyjadrenia preraďuje nadriadeného na inú funkciu. „Bez uvedenia

dôvodu“ sa teda v zmysle zákona o štátnej službe vzťahuje na skutočnosť, že aj keď

žalobcovi žalovaný nič nevytýka, môže ho preradiť a nemusí uviesť konkrétny dôvod (napr.

v čom žalobca pochybil pri výkone svojej služby), stačí, ak zdôvodní, v čom vidí dôležitý

záujem služby na takomto preradení. Následne je potom na súde, aby posúdil,

či zákonodarcom predpokladaný „dôležitý záujem služby“ v jeho právnom vyjadrení je

správne aplikovaný správnym orgánom, či konkrétny dôvod uvedený správnym orgánom je

zlučiteľný so zákonodarcom všeobecne formulovaným dôvodom.

Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobca za to, že rozhodnutie

žalovaného je nepreskúmateľné tak pre nezrozumiteľnosť ako aj pre absenciu akéhokoľvek

dôvodu, súčasne sa jedná o nesprávnu právnu aplikáciu zákona, keď žalovaný aplikoval

právny text „bez uvedenia dôvodu“ aj na „dôležitý záujem služby“.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 04. 2011, sp. zn.

podal sťažovateľ odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu

skutkovému zisteniu, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Sťažovateľ najmä poukázal na skutočnosť, že minister nemal k dispozícií všetky

potrebné údaje a podklady pre rozhodnutie, preto navrhol rozsudok predmetného krajského

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18. 07. 2012, sp. zn.

, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 07. 04. 2011

potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym záverom a dôvodmi rozhodnutia, ktoré sú

prezentované v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

V odôvodnení tiež poukázal na podobné rozhodnutie č. z 11. 03.

2008, v ktorom sa Najvyšší súd SR obdobnou vecou už zaoberal. V odôvodnení uvádza: „Aj

podľa názoru senátu odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu tým, že žalovaný

postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa ust. , uplatnil tým

svoju kompetenciu. Posúdenie dôležitého záujmu služby je ponechané z dôvodu absencie

akejkoľvek úpravy na voľnú úvahu príslušného orgánu…

K dôvodom podanej sťažnosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať na rozsudok

Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 07. 2012, sp. zn. , ktorým bol potvrdený

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn. . Krajský súd

v Bratislave v uvedenom rozsudku, ktorý riešil obdobný skutkový stav a zhodný právny stav

( ) uviedol, že napadnuté rozhodnutie je pre absenciu

vymedzenia dôležitého záujmu služby na žalobcovom prevedení nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov. Pri právnom posudzovaní veci vychádzal krajský súd a rovnako aj

najvyšší súd predovšetkým z a z ústavne zakotvených princípov

právneho štátu, z pohľadu ktorých vykladal citované ustanovenie § 35 ods. 2 zákona

č. »

V závere sťažovateľ uvádza: «Dovoľujem si na tomto mieste uviesť požiadavku

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva na konzistenciu

judikatúry predovšetkým najvyššej súdnej inštancie v štáte, zdôraznenú napríklad

v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo dňa

6. decembra 2007. „Diametrálne odlišná rozhodovacie činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná“ (, m. m.

, , ).»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. R. L... na spravodlivý súdny proces a práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. júla 2012 č. k. porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júla 2012 č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania.“

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 24. októbra 2012 sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka

správneho kolégia najvyššieho súdu podaním č. k. -63 zo 7. februára 2013

doručeným ústavnému súdu 12. februára 2013 (ďalej len „vyjadrenie predsedníčky

správneho kolégia“) takto: «Námietky uvádzané žalobcom — sťažovateľom, považujem

za nedôvodné.

V predmetnej veci krajský súd na základe žaloby žalobcu preskúmal zákonnosť

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v rozsahu uplatnených námietok, pričom

postupoval v intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Súc viazaný ustanovením vychádzal

zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel

k záveru, že v preskúmavanej veci bol náležíte zistený skutkový stav a žalovaný správny

orgán dospel k správnym právnym záverom, žalobu podľa zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na svojom právnom závere, ktorý vyslovil

v rozsudku, ktorý je predmetom ústavnej sťažnosti, že v danom prípade z dôvodov

uvedených v časti odôvodnenia tohto rozsudku odvolanie žalobcu nebolo dôvodné.

Napadnutý rozsudok krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za vecne

správny a v súlade so zákonom, a preto ho potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že v

prejednávanej veci vychádzal ako odvolací súd zo skutkových zistení vyplývajúcich z

predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť tvoril

administratívny spis, na základe ktorých mal preukázané, že žalobca bol personálnym

rozkazom Ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 3 zo dňa 26. 1.

2009 odvolaný podľa ust. s poukazom na ust.

Z. z dňom 1. 2. 2009 z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava,

Oblastnej správy ŽP Trnava. Odvolanie bolo vopred prerokované s príslušným odborovým

orgánom podľa ust. z dôvodu, že to vyžaduje dôležitý

záujem služby. Personálny rozkaz obsahoval nesprávne poučenie o nemožnosti podať

opravný prostriedok. Žalobca uvedený personálny rozkaz vzal na vedomie dňa 26. 1. 2009 a

dňa 25. 2. 2009 podal žalobca proti nemu rozklad. Následne rozhodnutím ministra dopravy,

pôst a telekomunikácii SR č. 55/2009 zo dňa 31. 3. 2009 bol personálny rozkaz potvrdený.

Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že minister je oprávnený aj bez

uvedenia dôvodu policajta, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu, jedinou podmienkou

je predchádzajúce prerokovanie prevedenia s odborovým orgánom a tá splnená bola,

nakoľko odborový orgán Železničnej polície, Závodný výbor ZO Ž pri Železničnej polícií

Bratislava listom súhlasil s prevedením účastníka konania podľa ust. § 35 ods. 2 zák.

č. . Súčasťou administratívneho spisu bol aj personálny rozkaz riaditeľa

oblastnej správy železničnej polície Trnava č. 100 zo dňa 30. 1. 2009 o ustanovení žalobcu

do funkcie starší odborný inšpektor oddelenia Bratislava – Petržalka, odboru ŽP

Bratislava, Oblastnej správy Trnava, ktorý nie je vo vzťahu k preskúmavanej veci, keďže

žalobou podľa druhej hlavy piatej časti bolo napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu druhého stupňa, ktorým bol potvrdený personálny rozkaz, ktorým bol žalobca

odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava, Oblastnej správy ŽP Trnava.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne dáva do pozornosti, že podľa § 250i

je pre súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom

dokazovanie sa nevykonáva a súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia. Súd teda môže vykonať dôkaz, ktorý by mohol obsahovať zistenie

významné pre rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu,

alebo by slúžil na overenie toho, aký bol skutkový stav v čase rozhodovania správneho

orgánu alebo v priebehu konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu zákonnosti v postupe

správneho orgánu. Súčasne poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí

a postupov správnych orgánov, t. j. či orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych

otázok, vymedzených opravným prostriedkom proti rozhodnutiu správneho orgánu,

rešpektovali príslušné hmotnoprávne alebo procesné predpisy, ktorou zásadou sa správny

súd spravuje pri prejednávaní a rozhodovaní veci a súčasne pri prieskume je viazaný

dôvodmi uvedenými v žalobe (opravnom prostriedku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, oprávnený preskúmať zákonnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov, postupujúc v intenciách

citovaných právnych noriem sa v rámci preskúmavania rozsudku krajského súdu

napadnutého odvolaním, oboznámil s celým spisovým materiálom súdu prvého stupňa

a v rámci preskúmavacieho procesu súčasne aj s celým administratívnym spisom

žalovaného správneho orgánu a vzhľadom k tomu, že zo skutkových okolností aj podľa

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci vyplynul právny záver, že pokiaľ

žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa ust.

uplatnil tým svoju kompetenciu, a preto odvolaniu žalobcu nevyhovel.

Súčasne Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že pokiaľ žalobca

v ústavnej sťažnosti poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo dňa 30. 7. 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 29. 2. 2012 sp. zn. a súčasne na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 7. 2012, v ktorých najvyšší súd

zaujal v obdobnej veci iný záver, tieto rozhodnutia boli vydané potom ako rozhodol najvyšší

súd rozhodnutím, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti Žalobcu v danej veci, keď

rozhodnutím napadnutého ústavnou sťažnosťou rozhodol dňa 18. 7. 2012, pričom tak ako to

vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia poukázal postupom v zmysle § 250ja ods. 7

na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý sa už danou problematikou zaoberal

v obdobnej veci a to v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 11. 3. 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že pokiaľ žalobca, v žalobe

ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku a teraz v ústavnej sťažnosti namieta

porušenie jeho procesných práv, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva v zmysle čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, žalobca počas celého administratívneho

konania konkrétne nenamietal upretie jeho práv a to, že mu nebolo umožnené navrhovať

dôkazy na podporu jeho tvrdení ako ani to, že mu nebolo umožnené nahliadať do spisu,

robiť si výpisky z dokladov. Z obsahu administratívneho spisu nie je vôbec zrejmé, že

žalobca sa uplatnenia svojich práv počas konania účinné domáhal, z ktorých dôvodov aj

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd vyhodnotil jeho odvolaciu námietku

týkajúcu sa upretia procesných práv za účelovú.

V danej súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva opätovne do pozornosti, že

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na

preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). V správnom súdnictve súd

vychádza zo skutkových okolností zistených správnym orgánom a dôkazy vykonáva len

za účelom preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Súd v správnom súdnictve

na rozdiel od všeobecného civilného súdnictva nie je súdom skutkovým. Na základe

oprávnenia, ktoré zákonodarca zveruje správnemu súdu v druhej hlave piatej časti

, správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu

štátnej správy a postup, ktorý mu predchádzal, za účelom čoho si zadováži administratívny

spis. Pokiaľ žalobca namieta, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd

postupoval v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, je potrebné

konštatovať, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky

súkromnoprávneho pomeru, ale verejnoprávneho vzhľadom na jeho charakter, keďže ide

o pomer štátno-služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného

funkcionára a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovnoprávneho

pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje

v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto

pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi.

Uvedený názor vychádza z judikatúry Ústavného súdu SR napr. č. k. -23

v zmysle ktorej „K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, aplikovateľnosť citovaného

Článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje

spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach alebo záväzkoch" alebo

o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“

a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle

vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva

alebo záväzky možno nahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z

verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované

vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6

dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a

povinnosti súkromného charakteru.“

Postavením príslušníkov ozbrojených zložiek sa vo svojej judikatúre zaoberal aj

Európsky súd pre ľudské práva, v ktorej Súd konštatoval, že právo členských štátov zásadne

rozlišuje medzi Štátnymi zamestnancami a súkromnopravnými zamestnancami, pričom

spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti

štátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru

(rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady,

ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok

verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov. Súd sa

otázkou aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru na štátnych zamestnancov založené

na povahe funkcií a zodpovednosti, aké zamestnanec vykonáva zaoberal aj v prípade

Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. 12. 1999, sťažnosť č. 28541/95), v ktorom

konštatoval, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov

štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické Špecifickými činnosťami verejnej správy do

tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných

záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činnosti

predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky jeho sťažnosti

nevyhovel.»

Sťažovateľ v podaní z 20. februára 2013 doručenom ústavnému súdu 25. februára

2013 uviedol: «... nakoľko ani príslušný správny orgán ani všeobecné súdy neposkytli

vysvetlenie v čom „dôležitý záujem služby“ súvisiaci s prevedením na inú funkciu

sťažovateľa spočíval, došlo k vydaniu sérií rozhodnutí, ktoré sú nepreskúmateľné, pričom

práve z tohto dôvodu minimalizujú právo sťažovateľa na obranu voči nim.

Máme za to, že tak zo strany správneho orgánu ako aj zo strany súdov v predmetnej

veci došlo k nesprávnej aplikácii a zjavne svojvoľnému výkladu zákonného ustanovenia, čím

bolo porušené právo sťažovateľa na zaručené právo na súdnu ochranu.»

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa, ktorou sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie

konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej

službe“) minister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby a ak to vyžaduje

dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu

štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej

služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu po predchádzajúcom

prerokovaní s odborovým orgánom.

Personálnym rozkazom ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej

republiky č. 3 z 26. januára 2009 bol sťažovateľ podľa § 35 ods. 2 s poukazom na § 35

ods. 9 zákona o štátnej službe dňom 1. januára 2009 odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa

Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava (ďalej len

„personálny rozkaz“). Personálny rozkaz bol odôvodnený takto: „Odvolanie z funkcie si

vyžaduje dôležitý záujem služby.“

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ 24. februára 2009 rozklad (ďalej len

„rozklad“), ktorý okrem iného odôvodnil tým, že mu nie je známe, aký dôležitý záujem

služby bol dôvodom na odvolanie z funkcie. O rozklade rozhodol minister dopravy, pôšt

a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister dopravy“) rozhodnutím

č. 55/2009 z 31. marca 2009 tak, že personálny rozkaz potvrdil (ďalej len „rozhodnutie

ministra dopravy“).

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra dopravy a navrhol ho zrušiť

a vrátiť vec ministrovi dopravy na ďalšie konanie (ďalej len „žaloba“), v ktorej opätovne

poukázal na to, že minister dopravy sa nezaoberal námietkami uvedenými v rozklade –

dôvodmi odvolania sťažovateľa z funkcie a vymedzením pojmu dôležitý záujem služby.

Krajský súd rozsudkom č. k. -30 zo 7. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) žalobu zamietol a v odôvodnení okrem iného uviedol: „Návrh

na prevedenie žalobcu z predmetnej funkcie bol predložený ministrovi dopravy, pôšt

a telekomunikácií SR a zároveň bol prerokovaný so Základnou organizáciou Odborového

združenia železničiarov pri ŽP, ktorá s prevedením žalobcu podľa ust. § 35 ods. 2 zákona

č. vyslovila súhlasné stanovisko. Ust. citovaného zákona definuje

špeciálne kompetencie ministra, ktorým môže (teda nemusí) práve z dôležitého záujmu

služby aj nadriadeného previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby

a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo

do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu. Zákonodarca ministrovi taxatívne

nevymedzil dôležitý záujem služby, neupravuje to ani žiaden interný predpis, preto okolnosti

dôležitého záujmu služby sú ponechané na jeho úvahe. Takisto toto zákonné ustanovenie

nevyžaduje uvedenie dôvodov, pre ktoré takéto rozhodnutie bolo vydané. Pokiaľ by

zákonodarca vyžadoval uviesť takéto dôvody, uviedol by to v zákonnom ustanovení.“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 18. júla 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení

rozsudku najvyšší súd okrem iného uviedol: «S poukazom na skutočnosť, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa obdobnou vecou v rozhodnutí č. z 11. 3. 2008 už

zaoberal, v súlade s ust. poukazuje na jeho znenie, ktorého časť

zároveň uvádza.

„Rozhodovanie ministra vnútra, ktorým realizuje svoju právomoc menovať

a odvolávať nadriadeného v zmysle má povahu správneho úkonu,

minister vnútra pritom vystupuje ako správny orgán sui generis. V danej veci vystupuje ako

správny orgán, hory autoritatívne aplikačne rozhoduje v oblasti právne determinovaných

subjektívnych práv subjektov so záväznými právnymi dôsledkami pre tieto subjekty. Správne

orgány, ale i súdy v rámci prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí musia dôsledne

aplikovať jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2

SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“. V nie je vymedzený obsah a teda ani hranice pojmu

„dôležitý záujem služby“, neupravuje to ani žiaden vykonávací predpis, je teda vecou

voľnej úvahy ministra vnútra, ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy služby.

Predovšetkým však bolo potrebné vychádzať z právnej konštrukcie ustanovenia § 35 ods. 2

zákona a zo systematiky zaradenia slov „aj bez uvedenia dôvodov“ na konci vety, z čoho

bolo potrebné vyvodiť záver, že uvedené slovné spojenie sa vzťahuje na obe časti (ktoré sú

spojené spojkou „a“ predmetného odseku 2), teda nielen na príslušníkov PZ zaradených

na útvare inšpekčnej služby, ale aj na nadriadeného, a teda toto personálne opatrenie (hoci

s podmienkou „ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“, ktorá v predmetnom personálnom

rozkaze formou jej deklarovania splnená bola), bolo možné realizovať aj bez uvedenia

dôvodu...

Odvolací súd taktiež považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že krajský súd sa

nezaoberal skutočnosťou, či bolo ministrom pred vydaním personálneho rozkazu č. 3/2009

postupované v súlade s dvanástou časťou , kedy minister podľa

názoru žalobcu pred vydaním rozhodnutia nezaobstaral potrebné podklady na rozhodnutie

a teda presne a úplne nezistil skutočný stav veci. Aj podľa názoru senátu odvolacieho súdu

zhodne s názorom krajského súdu tým, že žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa

ust. , uplatnil tým svoju kompetenciu. Posúdenie dôležitého

záujmu služby je ponechané z dôvodu absencie akejkoľvek úpravy na voľnú úvahu

príslušného orgánu. Minister rozhodol o odvolaní z funkcie žalobcu na základe svojej

úvahy, kedy podklady obsiahnuté v administratívnom spise o skutkových okolnostiach, mu

postačovali na to, aby rozhodol v súlade s ust. § 35 ods. 2 citovaného zákona. Pokiaľ teda

minister v danom prípade zvolil postup podľa citovaného ustanovenia a žalobcu odvolal

z funkcie bez uvedenia dôvodu, skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu vo vzťahu

k tomuto ustanoveniu ako aj k obsahovým náležitostiam rozhodnutia nie je právne

významné.»

Rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou na ústavnom súde.

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti možno za jeho kľúčové

námietky považovať skutočnosť, že minister dopravy a následne ani všeobecné súdy

nezdôvodnili, čo je potrebné považovať za „dôležitý záujem služby“ ako podmienku

odvolania sťažovateľa z funkcie, a najvyšší súd porušil princíp právnej istoty, keď vo veci

rozhodol odlišne ako v obdobných veciach iný senát najvyššieho súdu.

Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd vo svojej

stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo

iného právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by ním zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Základné právo

vyjadrené v zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú

kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivé

súdne konanie (m. m. ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ). Ústavne súladný výklad

zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich

rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu

ochranu podľa ().

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Potreba

náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou

zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou ().

Z uvedených právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa.

K námietke sťažovateľa, že minister dopravy a následne ani všeobecné súdy

nezdôvodnili, čo je potrebné považovať za „dôležitý záujem služby“ ako podmienku

odvolania sťažovateľa z funkcie, je potrebné predovšetkým uviesť, že ustanovenie § 35

ods. 2 zákona o štátnej službe je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

Najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sa priklonil k názoru, že dôležitý záujem služby na odvolaní sťažovateľa z funkcie je

z dôvodu absencie akejkoľvek úpravy ponechaný na vôľu ministra dopravy, pričom tento

dôležitý záujem služby nie je povinný minister dopravy pri odvolaní sťažovateľa z funkcie

uviesť. Ústavný súd je však toho názoru, že za ústavne konformný výklad ustanovenia § 35

ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné považovať výklad, ktorý prezentuje sťažovateľ

v sťažnosti, keď uvádza: «Ak zákon ustanovuje v hypotéze právnej normy určité

predpoklady, v danom prípade existenciu „dôležitého záujmu služby“, je potrebné tento

predpoklad náležité objasniť, pretože protichodné konanie zakladá nepreskúmateľnosť

rozhodnutia a možnosť svojvoľného rozhodovania príslušných orgánov.»

V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden

ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne

súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1

v spojení s . Keďže podľa môžu súdy namietať

nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s , sú tým viac zaviazané k ústavne

súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto

povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že

v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom,

„môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov

týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich

rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu

ochranu podľa ().

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. z 11. októbra 2007 uviedol, že

„orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní

v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom

odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá

by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy

správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými

právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou,

ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (

Slovenskej republiky).“.

Rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa

odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva

ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, pričom takéto rozhodnutie

nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom na „dôležitý záujem štátu“ bez toho,

aby bol dôležitý záujem štátu konkretizovaný, ako to bolo v prípade sťažovateľa.

V opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie

zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle,

ktorá je v podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná

a neudržateľná. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že zákon o štátnej službe pojem

„dôležitý záujem služby“ nedefinuje. Naopak, práve pri absencii vymedzenia uvedeného

pojmu je nevyhnutné, aby bol dôležitý záujem služby pri odvolávaní nadriadených

pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia ministra dopravy

posúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného naplnený,

teda či minister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je

oprávnený. Nemožno preto súhlasiť s názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom

rozsudku, že skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu k obsahovým náležitostiam

rozhodnutia ministra dopravy nie je právne významné.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty,

keď vo veci rozhodol odlišne ako v obdobných veciach iný senát najvyššieho súdu, je

potrebné predovšetkým uviesť, že sa správne uvádza vo vyjadrení predsedníčky správneho

kolégia rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2012, ktorým bol

potvrdený rozsudok krajského súdu z 29. februára 2012 sp. zn. , a súčasne

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2012, na ktoré poukázal

sťažovateľ a v ktorých najvyšší súd vyslovil v obdobnej veci iný právny záver a boli vydané

potom, ako rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím. Súčasne však ústavný súd

poukazuje na to, že sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. júna 2012, aj keď v sťažnosti naňho nepoukázal. Tento rozsudok

najvyššieho súdu existoval už v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa,

pričom v ňom najvyšší súd nielenže zaujal stanovisko k zásadnej právnej otázke týkajúcej

sa nutnosti odôvodnenia dôležitého záujmu služby, ako podmienky na odvolanie

sťažovateľa z funkcie, ale tiež vysvetlil odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe

(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2008, z ktorého najvyšší

súd v napadnutom rozsudku vychádzal).

V súvislosti s touto skutočnosťou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

podľa je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať

(napr. , , ). Obsahom princípu právneho štátu je

vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj

v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera

občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci

(). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m.

, , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie

v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný

výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov).

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre () v zhode

a s poukazom na judikatúru s Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom

súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou

územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa

názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých

článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď

najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých

a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné

právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé

podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina,

ESĽP).“

Za daných okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu v namietanom rozsudku

minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v identických

právnych veciach vychádzajúce z odlišných právnych názorov a na tomto základe

zdôvodniť, prečo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa, resp. prečo sa prikláňa

k jednému z dvoch rozhodnutí, ktoré riešili obdobnú vec. Ak tak najvyšší súd v danom

prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z princípov

právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných (m. m. ).

Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 18. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa .

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že

aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6

ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach

alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa

judikatúry ESĽP pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“

treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku

členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj

rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. ESĽP

konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva

môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich

výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru.

Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje

medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory

týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych

zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie

vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady,

ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok

verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť

č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké

zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné

miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci.

Ich držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem

vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri

iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem

chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory

zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami

verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená

ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad

takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát formuloval

kritériá vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého procesu,

ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu z hľadiska

chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť. Ďalšími rozhodnutiami

štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a výkladom pojmu závažnosti

uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“ neboli za dostatočne

prísne na to, aby boli považované za „trestné“ uznané, ani sankcie ako napr. trest odňatia

slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, prepustenie policajta

zo služby a pod.

Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky“

a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti

ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali

o zákonnosti rozhodnutia ministra dopravy o zamietnutí rozkladu sťažovateľa proti

personálnemu rozkazu, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa

Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava (m. m.

).

Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru nemohlo dôjsť, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

III.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný vec znovu prerokovať

a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 130,17 € za 2 úkony

právnej služby a režijný paušál 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 275,96 €. Vzhľadom

na to, že právny zástupca sťažovateľa je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 275,96 € zvýšil

o 20 % DPH, t. j. o 55,19 €. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 331,15 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013