Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)I. ÚS 540/2012
PDF · 344.9 KB
No categories available
I. ÚS 540/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka
o prijatej sťažnosti Mgr. R. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., PhD., konateľom A.,
s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo
28/2011 z 18. júla 2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. R. L. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 p o r u š e n é
b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Mgr. R. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom
tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu A., s. r. o., B., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti Mgr. R. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012
doručená sťažnosť Mgr. R. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I.
S., PhD., konateľom A., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo
28/2011 z 18. júla 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Personálnym rozkazom Ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR (ďalej len
„minister“) č. 3/2009 zo dňa 26. 01. 2009 (ďalej len „personálny rozkaz“) bol sťažovateľ
dňom 1. februára 2009 po prerokovaní s odborovým orgánom v zmysle ust. § 35 ods. 2
zákona o štátnej službe s poukazom na § 35 ods. 9 zákona o štátnej službe odvolaný zo
stálej služby vo funkcii zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava Oblastnej správy Trnava
z dôvodu, že si to vyžaduje dôležitý záujem služby. Zároveň bolo rozhodnuté, že ustanovenie
do funkcie podľa § 33 zákona o štátnej službe vykoná 2. februára 2009 riaditeľ Oblastnej
správy ŽP Trnava.
Napriek nesprávnemu poučeniu... sťažovateľ podal proti nemu dňa 24. 02. 2009
rozklad, nakoľko mu neboli zrejmé dôvody, príčiny a dôležitý záujem služby vedúce
k odvolaniu z funkcie. Sťažovateľ tiež namietal skutočnosť, že v jeho prípade nebolo
postupované v súlade s dvanástou časťou (Konanie vo veciach služobného pomeru) zákona
o štátnej službe.
Rozhodnutím ministra č. 55/2009 zo dňa 31. 03. 2009 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) ako odvolacieho orgánu, bol personálny rozkaz potvrdený a rozklad
sťažovateľa zamietnutý...
Sťažovateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie nadriadeného v spojení
s personálnym rozkazom zo dňa 26. 01. 2009 sú v celom svojho rozsahu nepreskúmateľné,
nakoľko ani jedno z uvedených rozhodnutí ako individuálny správny akt, ktorý svojim
obsahom do značnej miery zasahuje do práv fyzickej osoby, neobsahuje odôvodnenie.
Minister neuvedením dôvodu svojho rozhodnutia síce z časti postupoval v súlade
so zákonom o štátnej službe, ale nesprávnym právnym výkladom ustanovenia § 35 ods. 2
zákona o štátnej službe ukrátil žalobcu na jeho právach...
Proti napadnutému rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa 11. 06. 2009... na Krajský súd
v Bratislave žalobu, v ktorej bolo rozhodnutie napadnuté v celom rozsahu, zo zákonných
dôvodov uvedených v § 250j ods. 1 písm. d) O. s. p. (rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov). Sťažovateľ v žalobe upozornil najmä
na skutočnosť, že poradná komisia... nepreskúmala personálny rozklad v celom rozsahu a
že minister ako odvolací orgán nevychádzal zo skutočne zisteného stavu a nezaoberal sa
rozkladom sťažovateľa, t. j. neozrejmil dôvody odvolania sťažovateľa z funkcie a nevymedzil
pojem dôležitý záujem služby. Sťažovateľ navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 07. 04. 2011, sp. zn. 1S 108/2009, žalobu
zamietol ako nedôvodnú, nakoľko mal za preukázané, že žalovaný postupoval v súlade
so zákonom, dostatočne zistil skutočný stav veci, a preto nebol dôvod na zrušenie
napadnutého rozhodnutia. Konajúci súd v odôvodnení uviedol nasledovné: „Zákonodarca
ministrovi taxatívne nevymedzil dôležitý záujem služby, neupravuje to ani žiaden interný
predpis, preto okolnosti dôležitého záujmu služby sú ponechané na jeho úvahe. Takisto toto
zákonné ustanovenie nevyžaduje uvedenie dôvodov, pre ktoré takéto rozhodnutie bolo
vydané. Pokiaľ by zákonodarca vyžadoval uviesť takéto dôvody, uviedol by to v zákonnom
ustanovení.“.
Sťažovateľovi priamo zákon o štátnej službe v ustanovení § 248 priznáva nárok
na preskúmanie rozhodnutia nadriadeného súdom. Súčasne však rozhodnutie žalovaného
v súlade predmetným ustanovením zákona nedáva reálnu šancu účinnej právnej obrany,
nakoľko žalobca nemá vedomosť o tom, k akým skutočnostiam sa má vyjadriť a aké dôvody,
resp. aký dôležitý záujem služby viedol žalovaného k prijatiu napadnutého rozhodnutia.
Rovnako je mu odnímaná faktická možnosť využitia inštitútu preskúmania
právoplatného rozhodnutia súdom, nakoľko žalobca môže napadnúť rozhodnutie ako také,
ale bez uvedenia relevantných faktov na svoju obranu alebo vysvetlenie. Rovnako je sťažený
postup súdu, ktorý sa stáva len „nástrojom“ zistenia skutočných dôvodov rozhodnutia
žalovaného.
Podľa názoru sťažovateľa žalovaný pristupuje k nesprávnemu výkladu uvedeného
ustanovenia. Slovné spojenie „a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“ sa v uvedenom
ustanovení § 35 ods. 2 viaže k slovám „aj nadriadeného“ a z toho vyplýva aj význam celého
ustanovenia, že radového policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby možno bez
uvedenia dôvodu previesť aj v prípade, ak to nevyžaduje dôležitý záujem služby, avšak
práve uvedeným slovným spojením sa dáva najavo, že policajta, ktorý je podľa funkčného
zaradenia „nadriadeným“ možno bez uvedenia dôvodu previesť len v prípade,
ak to vyžaduje dôležitý záujem služby.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný aplikuje uvedené ustanovenie v rámci nesprávneho
právneho výkladu ustanovenia, keď slovné spojenie „bez uvedenia dôvodu“ aplikuje aj
k „dôležitému záujmu služby“, ktorý je predpokladom pre prevedenie nadriadeného
policajta.
Sťažovateľ má za to, že je jeho právo dostať informáciu o dôležitom záujme služby,
ktorý je podkladom na jeho preloženie, nakoľko neexistuje zákonná opora pre postup, ktorý
bez akéhokoľvek vyjadrenia preraďuje nadriadeného na inú funkciu. „Bez uvedenia
dôvodu“ sa teda v zmysle zákona o štátnej službe vzťahuje na skutočnosť, že aj keď
žalobcovi žalovaný nič nevytýka, môže ho preradiť a nemusí uviesť konkrétny dôvod (napr.
v čom žalobca pochybil pri výkone svojej služby), stačí, ak zdôvodní, v čom vidí dôležitý
záujem služby na takomto preradení. Následne je potom na súde, aby posúdil,
či zákonodarcom predpokladaný „dôležitý záujem služby“ v jeho právnom vyjadrení je
správne aplikovaný správnym orgánom, či konkrétny dôvod uvedený správnym orgánom je
zlučiteľný so zákonodarcom všeobecne formulovaným dôvodom.
Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobca za to, že rozhodnutie
žalovaného je nepreskúmateľné tak pre nezrozumiteľnosť ako aj pre absenciu akéhokoľvek
dôvodu, súčasne sa jedná o nesprávnu právnu aplikáciu zákona, keď žalovaný aplikoval
právny text „bez uvedenia dôvodu“ aj na „dôležitý záujem služby“.
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 04. 2011, sp. zn. 1S 108/2009
podal sťažovateľ odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu
skutkovému zisteniu, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Sťažovateľ najmä poukázal na skutočnosť, že minister nemal k dispozícií všetky
potrebné údaje a podklady pre rozhodnutie, preto navrhol rozsudok predmetného krajského
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18. 07. 2012, sp. zn.
6Sžo/28/2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 108/2009 zo dňa 07. 04. 2011
potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym záverom a dôvodmi rozhodnutia, ktoré sú
prezentované v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
V odôvodnení tiež poukázal na podobné rozhodnutie č. 1Sžo/113/2007 z 11. 03.
2008, v ktorom sa Najvyšší súd SR obdobnou vecou už zaoberal. V odôvodnení uvádza: „Aj
podľa názoru senátu odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu tým, že žalovaný
postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z., uplatnil tým
svoju kompetenciu. Posúdenie dôležitého záujmu služby je ponechané z dôvodu absencie
akejkoľvek úpravy na voľnú úvahu príslušného orgánu…
K dôvodom podanej sťažnosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 07. 2012, sp. zn. 4Sžo/21/2012, ktorým bol potvrdený
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn. 2S 364/2010. Krajský súd
v Bratislave v uvedenom rozsudku, ktorý riešil obdobný skutkový stav a zhodný právny stav
(§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.) uviedol, že napadnuté rozhodnutie je pre absenciu
vymedzenia dôležitého záujmu služby na žalobcovom prevedení nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Pri právnom posudzovaní veci vychádzal krajský súd a rovnako aj
najvyšší súd predovšetkým z Ústavy Slovenskej republiky a z ústavne zakotvených princípov
právneho štátu, z pohľadu ktorých vykladal citované ustanovenie § 35 ods. 2 zákona
č. 73/1998 Z. z.»
V závere sťažovateľ uvádza: «Dovoľujem si na tomto mieste uviesť požiadavku
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva na konzistenciu
judikatúry predovšetkým najvyššej súdnej inštancie v štáte, zdôraznenú napríklad
v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo dňa
6. decembra 2007. „Diametrálne odlišná rozhodovacie činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná“ (IV. ÚS 209/2012, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL, ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. R. L... na spravodlivý súdny proces a práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. júla 2012 č. k. 6Sžo/28/2011 porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júla 2012 č. k.
6Sžo/28/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 5540/2012-12 z 24. októbra 2012 sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka
správneho kolégia najvyššieho súdu podaním č. k. KP 4/2013-63 zo 7. februára 2013
doručeným ústavnému súdu 12. februára 2013 (ďalej len „vyjadrenie predsedníčky
správneho kolégia“) takto: «Námietky uvádzané žalobcom — sťažovateľom, považujem
za nedôvodné.
V predmetnej veci krajský súd na základe žaloby žalobcu preskúmal zákonnosť
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v rozsahu uplatnených námietok, pričom
postupoval v intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Súc viazaný ustanovením § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vychádzal
zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel
k záveru, že v preskúmavanej veci bol náležíte zistený skutkový stav a žalovaný správny
orgán dospel k správnym právnym záverom, žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na svojom právnom závere, ktorý vyslovil
v rozsudku, ktorý je predmetom ústavnej sťažnosti, že v danom prípade z dôvodov
uvedených v časti odôvodnenia tohto rozsudku odvolanie žalobcu nebolo dôvodné.
Napadnutý rozsudok krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za vecne
správny a v súlade so zákonom, a preto ho potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že v
prejednávanej veci vychádzal ako odvolací súd zo skutkových zistení vyplývajúcich z
predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť tvoril
administratívny spis, na základe ktorých mal preukázané, že žalobca bol personálnym
rozkazom Ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 3 zo dňa 26. 1.
2009 odvolaný podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. s poukazom na ust. § 35 ods. 9
zák. č. 73/1998 Z. z dňom 1. 2. 2009 z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava,
Oblastnej správy ŽP Trnava. Odvolanie bolo vopred prerokované s príslušným odborovým
orgánom podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. z dôvodu, že to vyžaduje dôležitý
záujem služby. Personálny rozkaz obsahoval nesprávne poučenie o nemožnosti podať
opravný prostriedok. Žalobca uvedený personálny rozkaz vzal na vedomie dňa 26. 1. 2009 a
dňa 25. 2. 2009 podal žalobca proti nemu rozklad. Následne rozhodnutím ministra dopravy,
pôst a telekomunikácii SR č. 55/2009 zo dňa 31. 3. 2009 bol personálny rozkaz potvrdený.
Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že minister je oprávnený aj bez
uvedenia dôvodu policajta, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu, jedinou podmienkou
je predchádzajúce prerokovanie prevedenia s odborovým orgánom a tá splnená bola,
nakoľko odborový orgán Železničnej polície, Závodný výbor ZO OZŽ pri Železničnej polícií
Bratislava listom súhlasil s prevedením účastníka konania podľa ust. § 35 ods. 2 zák.
č. 78/1998 Z. z.. Súčasťou administratívneho spisu bol aj personálny rozkaz riaditeľa
oblastnej správy železničnej polície Trnava č. 100 zo dňa 30. 1. 2009 o ustanovení žalobcu
do funkcie starší odborný inšpektor oddelenia ZP Bratislava – Petržalka, odboru ŽP
Bratislava, Oblastnej správy ZP Trnava, ktorý nie je vo vzťahu k preskúmavanej veci, keďže
žalobou podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. bolo napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu druhého stupňa, ktorým bol potvrdený personálny rozkaz, ktorým bol žalobca
odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava, Oblastnej správy ŽP Trnava.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne dáva do pozornosti, že podľa § 250i
O. s. p. je pre súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom
dokazovanie sa nevykonáva a súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. Súd teda môže vykonať dôkaz, ktorý by mohol obsahovať zistenie
významné pre rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu,
alebo by slúžil na overenie toho, aký bol skutkový stav v čase rozhodovania správneho
orgánu alebo v priebehu konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu zákonnosti v postupe
správneho orgánu. Súčasne poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je
nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí
a postupov správnych orgánov, t. j. či orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych
otázok, vymedzených opravným prostriedkom proti rozhodnutiu správneho orgánu,
rešpektovali príslušné hmotnoprávne alebo procesné predpisy, ktorou zásadou sa správny
súd spravuje pri prejednávaní a rozhodovaní veci a súčasne pri prieskume je viazaný
dôvodmi uvedenými v žalobe (opravnom prostriedku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, oprávnený preskúmať zákonnosť
rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov, postupujúc v intenciách
citovaných právnych noriem sa v rámci preskúmavania rozsudku krajského súdu
napadnutého odvolaním, oboznámil s celým spisovým materiálom súdu prvého stupňa
a v rámci preskúmavacieho procesu súčasne aj s celým administratívnym spisom
žalovaného správneho orgánu a vzhľadom k tomu, že zo skutkových okolností aj podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci vyplynul právny záver, že pokiaľ
žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z.
uplatnil tým svoju kompetenciu, a preto odvolaniu žalobcu nevyhovel.
Súčasne Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že pokiaľ žalobca
v ústavnej sťažnosti poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Sžo/21/2012 zo dňa 30. 7. 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 29. 2. 2012 sp. zn. 2S/364/2010 a súčasne na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo 52/20011 zo dňa 30. 7. 2012, v ktorých najvyšší súd
zaujal v obdobnej veci iný záver, tieto rozhodnutia boli vydané potom ako rozhodol najvyšší
súd rozhodnutím, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti Žalobcu v danej veci, keď
rozhodnutím napadnutého ústavnou sťažnosťou rozhodol dňa 18. 7. 2012, pričom tak ako to
vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia poukázal postupom v zmysle § 250ja ods. 7
O. s. p. na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý sa už danou problematikou zaoberal
v obdobnej veci a to v rozhodnutí sp. zn. 1Sžo/113/2007 zo dňa 11. 3. 2008.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že pokiaľ žalobca, v žalobe
ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku a teraz v ústavnej sťažnosti namieta
porušenie jeho procesných práv, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva v zmysle čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, žalobca počas celého administratívneho
konania konkrétne nenamietal upretie jeho práv a to, že mu nebolo umožnené navrhovať
dôkazy na podporu jeho tvrdení ako ani to, že mu nebolo umožnené nahliadať do spisu,
robiť si výpisky z dokladov. Z obsahu administratívneho spisu nie je vôbec zrejmé, že
žalobca sa uplatnenia svojich práv počas konania účinné domáhal, z ktorých dôvodov aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd vyhodnotil jeho odvolaciu námietku
týkajúcu sa upretia procesných práv za účelovú.
V danej súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva opätovne do pozornosti, že
pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). V správnom súdnictve súd
vychádza zo skutkových okolností zistených správnym orgánom a dôkazy vykonáva len
za účelom preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Súd v správnom súdnictve
na rozdiel od všeobecného civilného súdnictva nie je súdom skutkovým. Na základe
oprávnenia, ktoré zákonodarca zveruje správnemu súdu v druhej hlave piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu
štátnej správy a postup, ktorý mu predchádzal, za účelom čoho si zadováži administratívny
spis. Pokiaľ žalobca namieta, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd
postupoval v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, je potrebné
konštatovať, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky
súkromnoprávneho pomeru, ale verejnoprávneho vzhľadom na jeho charakter, keďže ide
o pomer štátno-služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného
funkcionára a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovnoprávneho
pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje
v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto
pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi.
Uvedený názor vychádza z judikatúry Ústavného súdu SR napr. č. k. ÚS 403/2011-23
v zmysle ktorej „K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, aplikovateľnosť citovaného
Článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje
spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach alebo záväzkoch" alebo
o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“
a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle
vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva
alebo záväzky možno nahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z
verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované
vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6
dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a
povinnosti súkromného charakteru.“
Postavením príslušníkov ozbrojených zložiek sa vo svojej judikatúre zaoberal aj
Európsky súd pre ľudské práva, v ktorej Súd konštatoval, že právo členských štátov zásadne
rozlišuje medzi Štátnymi zamestnancami a súkromnopravnými zamestnancami, pričom
spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti
štátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru
(rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady,
ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok
verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov. Súd sa
otázkou aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru na štátnych zamestnancov založené
na povahe funkcií a zodpovednosti, aké zamestnanec vykonáva zaoberal aj v prípade
Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. 12. 1999, sťažnosť č. 28541/95), v ktorom
konštatoval, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov
štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické Špecifickými činnosťami verejnej správy do
tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných
záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činnosti
predstavujú ozbrojené sily a polícia.
Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť
sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky jeho sťažnosti
nevyhovel.»
Sťažovateľ v podaní z 20. februára 2013 doručenom ústavnému súdu 25. februára
2013 uviedol: «... nakoľko ani príslušný správny orgán ani všeobecné súdy neposkytli
vysvetlenie v čom „dôležitý záujem služby“ súvisiaci s prevedením na inú funkciu
sťažovateľa spočíval, došlo k vydaniu sérií rozhodnutí, ktoré sú nepreskúmateľné, pričom
práve z tohto dôvodu minimalizujú právo sťažovateľa na obranu voči nim.
Máme za to, že tak zo strany správneho orgánu ako aj zo strany súdov v predmetnej
veci došlo k nesprávnej aplikácii a zjavne svojvoľnému výkladu zákonného ustanovenia, čím
bolo porušené právo sťažovateľa na ústavou zaručené právo na súdnu ochranu.»
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa, ktorou sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie
konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
službe“) minister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby a ak to vyžaduje
dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu
štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej
služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu po predchádzajúcom
prerokovaní s odborovým orgánom.
Personálnym rozkazom ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej
republiky č. 3 z 26. januára 2009 bol sťažovateľ podľa § 35 ods. 2 s poukazom na § 35
ods. 9 zákona o štátnej službe dňom 1. januára 2009 odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa
Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava (ďalej len
„personálny rozkaz“). Personálny rozkaz bol odôvodnený takto: „Odvolanie z funkcie si
vyžaduje dôležitý záujem služby.“
Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ 24. februára 2009 rozklad (ďalej len
„rozklad“), ktorý okrem iného odôvodnil tým, že mu nie je známe, aký dôležitý záujem
služby bol dôvodom na odvolanie z funkcie. O rozklade rozhodol minister dopravy, pôšt
a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister dopravy“) rozhodnutím
č. 55/2009 z 31. marca 2009 tak, že personálny rozkaz potvrdil (ďalej len „rozhodnutie
ministra dopravy“).
Sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra dopravy a navrhol ho zrušiť
a vrátiť vec ministrovi dopravy na ďalšie konanie (ďalej len „žaloba“), v ktorej opätovne
poukázal na to, že minister dopravy sa nezaoberal námietkami uvedenými v rozklade –
dôvodmi odvolania sťažovateľa z funkcie a vymedzením pojmu dôležitý záujem služby.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 108/2009-30 zo 7. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) žalobu zamietol a v odôvodnení okrem iného uviedol: „Návrh
na prevedenie žalobcu z predmetnej funkcie bol predložený ministrovi dopravy, pôšt
a telekomunikácií SR a zároveň bol prerokovaný so Základnou organizáciou Odborového
združenia železničiarov pri ŽP, ktorá s prevedením žalobcu podľa ust. § 35 ods. 2 zákona
č. 73/1998 Z. z. vyslovila súhlasné stanovisko. Ust. § 35 ods. 2 citovaného zákona definuje
špeciálne kompetencie ministra, ktorým môže (teda nemusí) práve z dôležitého záujmu
služby aj nadriadeného previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby
a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo
do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu. Zákonodarca ministrovi taxatívne
nevymedzil dôležitý záujem služby, neupravuje to ani žiaden interný predpis, preto okolnosti
dôležitého záujmu služby sú ponechané na jeho úvahe. Takisto toto zákonné ustanovenie
nevyžaduje uvedenie dôvodov, pre ktoré takéto rozhodnutie bolo vydané. Pokiaľ by
zákonodarca vyžadoval uviesť takéto dôvody, uviedol by to v zákonnom ustanovení.“
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení
rozsudku najvyšší súd okrem iného uviedol: «S poukazom na skutočnosť, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa obdobnou vecou v rozhodnutí č. 1Sžo/113/2007 z 11. 3. 2008 už
zaoberal, v súlade s ust. § 250ja ods. 7 O. s. p. poukazuje na jeho znenie, ktorého časť
zároveň uvádza.
„Rozhodovanie ministra vnútra, ktorým realizuje svoju právomoc menovať
a odvolávať nadriadeného v zmysle zákona č. 73/1998 Zb. má povahu správneho úkonu,
minister vnútra pritom vystupuje ako správny orgán sui generis. V danej veci vystupuje ako
správny orgán, hory autoritatívne aplikačne rozhoduje v oblasti právne determinovaných
subjektívnych práv subjektov so záväznými právnymi dôsledkami pre tieto subjekty. Správne
orgány, ale i súdy v rámci prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí musia dôsledne
aplikovať jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“. V zákone č. 73/1998 Zb. nie je vymedzený obsah a teda ani hranice pojmu
„dôležitý záujem služby“, neupravuje to ani žiaden vykonávací predpis, je teda vecou
voľnej úvahy ministra vnútra, ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy služby.
Predovšetkým však bolo potrebné vychádzať z právnej konštrukcie ustanovenia § 35 ods. 2
zákona a zo systematiky zaradenia slov „aj bez uvedenia dôvodov“ na konci vety, z čoho
bolo potrebné vyvodiť záver, že uvedené slovné spojenie sa vzťahuje na obe časti (ktoré sú
spojené spojkou „a“ predmetného odseku 2), teda nielen na príslušníkov PZ zaradených
na útvare inšpekčnej služby, ale aj na nadriadeného, a teda toto personálne opatrenie (hoci
s podmienkou „ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“, ktorá v predmetnom personálnom
rozkaze formou jej deklarovania splnená bola), bolo možné realizovať aj bez uvedenia
dôvodu...
Odvolací súd taktiež považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že krajský súd sa
nezaoberal skutočnosťou, či bolo ministrom pred vydaním personálneho rozkazu č. 3/2009
postupované v súlade s dvanástou časťou zákona č. 73/1998 Z. z., kedy minister podľa
názoru žalobcu pred vydaním rozhodnutia nezaobstaral potrebné podklady na rozhodnutie
a teda presne a úplne nezistil skutočný stav veci. Aj podľa názoru senátu odvolacieho súdu
zhodne s názorom krajského súdu tým, že žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa
ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z., uplatnil tým svoju kompetenciu. Posúdenie dôležitého
záujmu služby je ponechané z dôvodu absencie akejkoľvek úpravy na voľnú úvahu
príslušného orgánu. Minister rozhodol o odvolaní z funkcie žalobcu na základe svojej
úvahy, kedy podklady obsiahnuté v administratívnom spise o skutkových okolnostiach, mu
postačovali na to, aby rozhodol v súlade s ust. § 35 ods. 2 citovaného zákona. Pokiaľ teda
minister v danom prípade zvolil postup podľa citovaného ustanovenia a žalobcu odvolal
z funkcie bez uvedenia dôvodu, skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu vo vzťahu
k tomuto ustanoveniu ako aj k obsahovým náležitostiam rozhodnutia nie je právne
významné.»
Rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou na ústavnom súde.
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti možno za jeho kľúčové
námietky považovať skutočnosť, že minister dopravy a následne ani všeobecné súdy
nezdôvodnili, čo je potrebné považovať za „dôležitý záujem služby“ ako podmienku
odvolania sťažovateľa z funkcie, a najvyšší súd porušil princíp právnej istoty, keď vo veci
rozhodol odlišne ako v obdobných veciach iný senát najvyššieho súdu.
Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd vo svojej
stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo
iného právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by ním zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo
vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú
kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivé
súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad
zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich
rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Potreba
náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou
zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Z uvedených právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa.
K námietke sťažovateľa, že minister dopravy a následne ani všeobecné súdy
nezdôvodnili, čo je potrebné považovať za „dôležitý záujem služby“ ako podmienku
odvolania sťažovateľa z funkcie, je potrebné predovšetkým uviesť, že ustanovenie § 35
ods. 2 zákona o štátnej službe je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.
Najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sa priklonil k názoru, že dôležitý záujem služby na odvolaní sťažovateľa z funkcie je
z dôvodu absencie akejkoľvek úpravy ponechaný na vôľu ministra dopravy, pričom tento
dôležitý záujem služby nie je povinný minister dopravy pri odvolaní sťažovateľa z funkcie
uviesť. Ústavný súd je však toho názoru, že za ústavne konformný výklad ustanovenia § 35
ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné považovať výklad, ktorý prezentuje sťažovateľ
v sťažnosti, keď uvádza: «Ak zákon ustanovuje v hypotéze právnej normy určité
predpoklady, v danom prípade existenciu „dôležitého záujmu služby“, je potrebné tento
predpoklad náležité objasniť, pretože protichodné konanie zakladá nepreskúmateľnosť
rozhodnutia a možnosť svojvoľného rozhodovania príslušných orgánov.»
V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden
ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne
súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1
v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať
nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne
súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto
povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že
v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom,
„môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.
Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich
rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01).
Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že
„orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní
v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom
odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá
by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy
správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými
právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou,
ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky).“.
Rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa
odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva
ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, pričom takéto rozhodnutie
nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom na „dôležitý záujem štátu“ bez toho,
aby bol dôležitý záujem štátu konkretizovaný, ako to bolo v prípade sťažovateľa.
V opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie
zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle,
ktorá je v podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná
a neudržateľná. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že zákon o štátnej službe pojem
„dôležitý záujem služby“ nedefinuje. Naopak, práve pri absencii vymedzenia uvedeného
pojmu je nevyhnutné, aby bol dôležitý záujem služby pri odvolávaní nadriadených
pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia ministra dopravy
posúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného naplnený,
teda či minister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je
oprávnený. Nemožno preto súhlasiť s názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom
rozsudku, že skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu k obsahovým náležitostiam
rozhodnutia ministra dopravy nie je právne významné.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty,
keď vo veci rozhodol odlišne ako v obdobných veciach iný senát najvyššieho súdu, je
potrebné predovšetkým uviesť, že sa správne uvádza vo vyjadrení predsedníčky správneho
kolégia rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 21/2012 z 30. júla 2012, ktorým bol
potvrdený rozsudok krajského súdu z 29. februára 2012 sp. zn. 2 S 364/2010, a súčasne
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 52/20011 z 30. júla 2012, na ktoré poukázal
sťažovateľ a v ktorých najvyšší súd vyslovil v obdobnej veci iný právny záver a boli vydané
potom, ako rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím. Súčasne však ústavný súd
poukazuje na to, že sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 52/2011 z 13. júna 2012, aj keď v sťažnosti naňho nepoukázal. Tento rozsudok
najvyššieho súdu existoval už v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa,
pričom v ňom najvyšší súd nielenže zaujal stanovisko k zásadnej právnej otázke týkajúcej
sa nutnosti odôvodnenia dôležitého záujmu služby, ako podmienky na odvolanie
sťažovateľa z funkcie, ale tiež vysvetlil odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe
(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 113/2007 z 11. marca 2008, z ktorého najvyšší
súd v napadnutom rozsudku vychádzal).
V súvislosti s touto skutočnosťou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného
podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky
subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať
(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je
vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj
v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera
občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci
(IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie
v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný
výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode
a s poukazom na judikatúru s Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom
súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou
územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve
usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,
ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa
názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých
článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď
najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých
a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné
právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé
podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina,
ESĽP).“
Za daných okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu v namietanom rozsudku
minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v identických
právnych veciach vychádzajúce z odlišných právnych názorov a na tomto základe
zdôvodniť, prečo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa, resp. prečo sa prikláňa
k jednému z dvoch rozhodnutí, ktoré riešili obdobnú vec. Ak tak najvyšší súd v danom
prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z princípov
právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány
verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu
o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).
Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že
aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6
ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach
alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa
judikatúry ESĽP pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“
treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj
rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. ESĽP
konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva
môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich
výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru.
Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje
medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory
týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych
zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie
vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady,
ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok
verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).
V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť
č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké
zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné
miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci.
Ich držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem
vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri
iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem
chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory
zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami
verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená
ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad
takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.
Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát formuloval
kritériá vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého procesu,
ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu z hľadiska
chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť. Ďalšími rozhodnutiami
štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a výkladom pojmu závažnosti
uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“ neboli za dostatočne
prísne na to, aby boli považované za „trestné“ uznané, ani sankcie ako napr. trest odňatia
slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, prepustenie policajta
zo služby a pod.
Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky“
a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti
ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali
o zákonnosti rozhodnutia ministra dopravy o zamietnutí rozkladu sťažovateľa proti
personálnemu rozkazu, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa
Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava (m. m.
Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru nemohlo dôjsť, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
III.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušil
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie.
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný vec znovu prerokovať
a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 130,17 € za 2 úkony
právnej služby a režijný paušál 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 275,96 €. Vzhľadom
na to, že právny zástupca sťažovateľa je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 275,96 € zvýšil
o 20 % DPH, t. j. o 55,19 €. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 331,15 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013