Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/52/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej

a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Ing. J. H., zastúpený:

JUDr. Stanislav Schubert, CSc., advokát, Vansovej 2, Bratislava, proti žalovanému:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SLV-PS-PK-132/2010 z 3. decembra 2010,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -38

z 12. októbra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -38 z 12. októbra 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -38 z 12. októbra 2011, zrušil

podľa (ďalej len „OSP“) rozhodnutie

žalovaného č.: SLV-PS-PK-132/2010 zo dňa 3.12.2010 a personálny rozkaz ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 385 zo dňa 14.9.2010 o preložení žalobcu v zmysle § 35 ods. 2

2

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície (ďalej len „zákon o štátnej službe“), ku dňu 15.9.2010 a vec vrátil správnym orgánom

na ďalšie konanie.

Z obsahu administratívnych spisov žalovaného krajský súd zistil, že na základe návrhu

riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, schváleného

prezidentom Policajného zboru, vydal minister vnútra dňa 14.9.2010 personálny rozkaz

č. 385, ktorým podľa § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe preložil dňom 15.9.2010 žalobcu

v stálej štátnej službe vo funkcii riaditeľa spravodajskej jednotky finančnej polície Úradu boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, služobného úradu Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave, služobného úradu

Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave a súčasne dňom 14.10.2010 odvolal žalobcu podľa

§ 39 ods. 9 uvedeného zákona z doterajšej funkcie s tým, že ustanovenie do novej funkcie

č. 8662 vykoná dňom 15.9.2010 riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave.

Vo výrokovej časti personálneho rozkazu sa uvádza, že rozhodnutie bolo vopred prerokované

s odborovým zväzom polície v súlade s § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe. V odôvodnení

personálneho rozkazu sa uvádza, že preloženie žalobcu na inú funkciu sa vykonáva

v dôležitom záujme štátnej služby, pričom dôvod podľa § 35 ods. 2 sa v tomto prípade

neuvádza.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý rozhodnutím č. p.: SLV-PS-PK-

132/2010 zo dňa 3.12.2010 minister vnútra zamietol a napadnutý personálny rozkaz potvrdil

s tým, že minister môže, ak to vyžaduje dôležitý záujem štátnej služby, aj nadriadeného

previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby a ak to nie je možné,

preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného

úradu aj bez uvedenia dôvodu, pričom výraz "bez uvedenia dôvodu" platí súčasne

pre policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby aj pre "nadriadeného". Ide o prejav

diskrečnej právomoci štátu, kedy sa ponecháva príslušnému nadriadenému, v danom prípade

iba ministrovi vnútra, možnosť voľnej úvahy, či využije alebo nevyužije predmetné

oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť konkrétne dôvody využitia tohto

oprávnenia, nakoľko je iba na jeho vnútornom posúdení a následnom rozhodnutí, v čom

spočíva dôležitý záujem služby.

Pri právnom posudzovaní veci vychádzal krajský súd predovšetkým z SR

(čl. I ods. I) a z ústavne zakotvených princípov právneho štátu, z pohľadu ktorých vykladal

citované ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe. Za dôležitú považoval skutočnosť,

3

že príslušník Policajného zboru je v služobnom pomere so štátom, nie s osobami, ktoré štát

v danej chvíli zastupujú. Policajný zbor ako ozbrojený bezpečnostný zbor plniaci úlohy najmä

vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti je vo svojej podstate

profesionálnym (odborným) telesom plniacim zákonom stanovené úlohy (§ 2 zákona

č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov). Osoby, ktoré tieto úlohy

v praxi vykonávajú (policajti) a najmä tí, ktorí ich činnosť riadia, by mali mať aspoň základnú

istotu ohľadom zotrvania na svojich pozíciách a v tomto zmysle by mali používať ochranu

pred neočakávanými personálnymi zásahmi či prípadnou svojvôľou nadriadených

s personálnou právomocou, a to aj napriek princípom subordinácie uplatňovaným

v ozbrojených zložkách.

Krajský súd poukázal na to, že preloženie policajta v postavení nadriadeného na nižšiu

pozíciu v policajnej hierarchii je nepochybne vážnym zásahom do jeho štátnej služby, najmä

ak ide o skúseného riadiaceho pracovníka v dôležitej funkcii a s dlhoročnou praxou

v Policajnom zbore. Vykonanie takéhoto zásahu postupom podľa § 35 ods. 2 zákona o štátnej

službe proti vôli dotknutého policajta v postavení nadriadeného umožňuje zákon

za predpokladu, že je to v dôležitom záujme služby, pričom jeho príslušný nadriadený o tom

môže rozhodnúť aj bez uvedenia konkrétnych dôvodov, ktoré ho k tomu viedli. Služobný

orgán teda v zmysle uvedeného ustanovenia môže, ale nemusí v rozhodnutí o preložení uviesť

dôvody viažuce sa k dotknutému policajtovi a pokiaľ sa rozhodne akokoľvek, je treba jeho

postup akceptovať. Pokiaľ však zákon vyžaduje, aby bol v prípade preloženia nadriadeného

naplnený dôležitý záujem služby na takomto rozhodnutí, mal krajský súd za to, že tento

záujem je potrebné definovať, pomenovať v dôvodoch rozhodnutia, aby nielen dotknutý

policajt (v danom prípade žalobca), ale celý Policajný zbor a napokon aj verejnosť, ktorej

tento zbor slúži, vedeli, aký služobný záujem viedol nadriadeného (v danom prípade ministra)

k preloženiu, ktoré u žalobcu prakticky znamenalo jeho náhlu a neočakávanú služobnú

degradáciu.

Podľa názoru krajského súdu nestačí len konštatovanie, že je daný dôležitý záujem

služby, ale tento právne neurčitý pojem je potrebné niečím konkrétnym naplniť. Pri napĺňaní

tohto pojmu disponuje minister voľnou úvahou, ktorú môže súd preskúmavať len do tej

miery, či nevybočuje z medzí a hľadísk zákona. Pojem dôležitý záujem služby na preložení

policajta vníma krajský súd širšie ako konkrétne dôvody preloženia vymedzené v § 35 ods. 1

zákona o štátnej službe, ktoré sa viažu k osobe policajta, jeho spôsobilostiam a k funkcii,

ktorú zastáva. Dôležitý záujem služby na preložení policajta v postavení nadriadeného môže

spočívať aj v iných okolnostiach, týkajúcich sa povedzme aktuálnych potrieb Policajného

4

zboru. Nepomenovanie dôležitého záujmu služby na preložení žalobcu a každého policajta

v podobnom postavení nutne vzbudzuje pochybnosti a otázky o motívoch vedúcich

k takémuto rozhodnutiu, čo neprispieva k dôvere občanov v Policajný zbor.

Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že pokiaľ § 35 ods. 2 zákona

o štátnej službe umožňoval ministrovi vnútra preložiť žalobcu aj bez uvedenia dôvodu, avšak

vyžadoval existenciu dôležitého záujmu služby na tomto preložení, potom ústavne konformný

výklad predmetného ustanovenia zákona musí byť taký, z ktorého plynie pre ministra

povinnosť definovať dôležitý záujem služby, ktorý ho viedol k preskúmavanému rozhodnutiu.

Krajský súd dal za pravdu žalobcovi, že ak je dôležitý záujem služby len deklarovaný,

bez naplnenia tohto pojmu konkrétnym obsahom, ktorý by bol výsledkom správneho uváženia

ministra, stáva sa súdny prieskum rozhodnutia o preložení len formálnym a prakticky

zbytočným.

Krajský súd sa vysporiadal aj s otázkou odklonu od predchádzajúcej rozhodovacej

praxe (napr. právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v rozsudku vo veci vedenej

pod sp. zn. , ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 11.3.2008) keď poukázal na to, že pri posudzovaní konkrétnej

veci je viazaný len SR a zákonmi, ktorých výklad môže priniesť aj zmenu

rozhodovacej praxe, pokiaľ sa takáto zmena náležite vysvetlí a zdôvodní.

Krajský súd tiež poukázal na to, že žalovaný v danom prípade nedodržal čl. 1 ods. 4

kolektívnej zmluvy, ktorú uzavrel žalovaný s Odborovým zväzom polície v SR na rok 2010.

Tento dokument jasne stanovuje, že odborovým partnerom ministra vnútra je Rada predsedov

základných organizácií odborového zväzu zastúpená jej predsedom, prípadne jej

podpredsedami. Prerokovanie preloženia žalobcu v základnej organizácii Odborového zväzu

polície v SR č. 8/64 , ktorá v zmysle uvedeného dokumentu nemôže poskytnúť ministrovi

relevantný podklad pre jeho rozhodnutie, preto podľa názoru krajského súdu nespĺňalo

požiadavky zákona. Túto skutočnosť považoval krajský súd za vadu konania, ktorá síce sama

o sebe nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, avšak považoval za potrebné

na ňu upozorniť z dôvodu dodržiavania stanoveného a očakávaného postupu.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací

súd rozhodnutie krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko podľa jeho

názoru, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Predovšetkým zdôraznil, že v prípadoch preloženia nadriadeného podľa § 35 ods. 2 zákona

5

o štátnej službe je na absolútnej vôli ministra, či nadriadeného preloží, alebo nie, pričom túto

skutočnosť nemusí vôbec odôvodňovať. Ide podľa neho o špeciálne kompetencie ministra

vnútra na posúdení ktorého je, či je alebo nie je v dôležitom záujme služby, zotrvanie

nadriadeného vo funkcii. Poukázal pritom na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyslovený v rozsudku z 11. marca 2008.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa preskúmal

napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa

v spojení s veta prvá , bez nariadenia pojednávania, podľa

a v spojení s veta prvá s tým, že deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 13. júna 2012 podľa a v spojení

s veta prvá .

Podľa o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície minister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby

a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu v tom istom

mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta

výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu.

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č.: SLV-PS-PK-132/2010

zo dňa 3.12.2010 a personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 385 zo dňa

14.9.2010, ktorým bol žalobca ako nadriadený preložený podľa § 35 ods. 2 zákona o štátnej

službe bez uvedenia dôvodov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť, že

z dikcie § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe vyplýva, že personálne rozkazy vydané na jeho

základe nie je potrebné odôvodňovať. Avšak, takisto z tohto ustanovenia vyplýva, že pokiaľ

6

ide o nadriadeného, jeho preloženie zákon podmieňuje tým, že si to vyžaduje dôležitý záujem

služby. Je pravdou, že zákon samotný, ani dôvodová správa k , ktorý

uvedené ustanovenie do § 35 ods. 2 zaviedol, neobsahuje vysvetlenie, čo zákonodarca

považuje za dôležitý záujem služby. Avšak na rozdiel od žalovaného, odvolací súd je toho

názoru, že v danom prípade práve pre absenciu vysvetlenia tohto pojmu v zákone je potrebné,

aby správny orgán v takýchto prípadoch dôležitý záujem služby pomenoval.

Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa Odporúčania

č. Rec(2004)20 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o súdnom preskúmavaní

administratívnych aktov, bod B(1)(b) súd má byť schopný preskúmať akékoľvek porušenie

práva, vrátane nedostatku právomoci, procesných pochybení a zneužitia moci. Podľa bodu B

(4)(e) tohto odporúčania, súd musí byť v takej pozícii, aby mohol preskúmať všetky faktické

aj právne otázky týkajúce sa predmetu konania prezentované účastníkmi.

Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny

orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd

iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Aj v prejednávanom prípade súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia, ale musí mať možnosť preskúmať, či sa vyskytli dôležité záujmy služby, keďže

práve ich existenciou podmieňuje zákonodarca možnosť postupu voči nadriadenému podľa

§ 35 ods. 2 zákona o štátnej službe, t.j. preloženie bez uvedenia dôvodov.

Možno súhlasiť s názorom žalovaného, že otázka dôležitého záujmu služby

je ponechaná na úvahu ministra, avšak bez jeho pomenovania nemôže súd posúdiť, či správny

orgán postupoval podľa zákona, pretože nezistí, či takáto okolnosť vôbec nastala, alebo nie

a či preloženie nadriadeného nie je len prejavom svojvôle.

Správny orgán disponuje diskrečnou právomocou v prípadoch, kedy mu to zákon

umožňuje, avšak diskrečná právomoc neznamená svojvôľu pri posudzovaní, či určité

skutočnosti nastali, alebo nie, konkrétne v prejednávanom prípade, či vznikol dôležitý záujem

služby, v zmysle ktorého je potrebné, aby bol nadriadený preložený na inú pozíciu. Takáto

právomoc žalovaného by bola zneužiteľná a postavená mimo akúkoľvek kontrolu, vrátane

súdnej.

7

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými námietkami žalovaného.

Skutočnosti, ktorými žalovaný v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalovaný namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal.

Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného

prípadu, Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu, ako vecne správny podľa

a potvrdil.

O trovách konania rozhodol súd podľa a účastníkom ich náhradu

nepriznal, nakoľko žalobcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli a žalovanému náhrada trov

konania podľa neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 13. júna 2012

JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth