Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 537/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra

2010 prerokoval sťažnosť Š. B., Č., zastúpeného advokátom JUDr. R. U., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a

5 a , 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. mája

2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To

152/2010 a jeho uznesením z 1. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 26. júla 2010) Š. B., Č.,

v tom čase vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5

(ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. mája 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 1. júna 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 1. júla 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vydierania

spolupáchateľstvom podľa a a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo bol odsúdený na trest

odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia

a nariadením ochranného dohľadu na dobu troch rokov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

6. novembra 2007.

Na základe dovolania podaného okrem iného aj sťažovateľom proti

druhostupňovému rozhodnutiu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

rozsudkom sp. zn. z 18. augusta 2009 zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj

rozsudok okresného súdu z dôvodu porušenia zákona v neprospech obvinených (teda aj

sťažovateľa). Najvyšší súd trestnú vec vrátil späť okresnému súdu na ďalšie konanie

a uznesením sp. zn. z 18. augusta 2009 rozhodol o vzatí sťažovateľa

do väzby z dôvodov uvedených v a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ podal okresnému súdu 23. apríla 2010 žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu, alternatívne navrhol, aby okresný súd nahradil jeho väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením č. k.

-2435 zo 17. mája 2010 zamietol a dohľad probačného a mediačného úradníka

nad sťažovateľom neuložil.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

krajský súd uznesením sp. zn. z 1. júna 2010 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského

súdu došlo k porušeniu ním označených základných práv, čo odôvodnil takto:

«... súd sa hmotnoprávnymi podmienkami väzby vôbec nezaoberal ani ich splnenie

nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval, pretože len zopakoval to, čo uviedol najvyšší súd

dňa 18. 08. 2009, keď rozhodoval o väzbe obvineného. Okresný súd úplne odignoroval

a nevysporiadal sa s argumentmi uvedenými v žiadosti obvineného o prepustenie z väzby.

Rovnako aj krajský súd v Banskej Bystrici pri svojom rozhodovaní o sťažnosti

obvineného voči uzneseniu okresného súdu sa nezaoberal argumentmi uvádzanými následne

v sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe, keď skonštatoval, že považuje

rozhodnutie okresného súdu za správne a zákonné a stotožnil sa s jeho odôvodnením.

Mám za to, že postupom a rozhodnutím okresného ako aj krajského súdu bolo

porušené právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody ako aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako to má na mysli ustanovenie

Rozhodnutie okresného ako aj krajského súdu o väzbe je arbitrárnre pre abstraktné úvahy

nepreskúmateľné s výraznými znakmi svojvôle, pričom neobsahuje žiadne konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby. Podľa mňa okresný súd rovnako ako aj krajský súd

nepostupoval v súlade s požiadavkami kladenými na rozhodovanie o zákonnosti väzby, keď

neskúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe.

Mám za to, že obvinený je vo väzbe napriek neexistencii väzobných dôvodov, čím

bolo porušené právo obvineného na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Argumentáciu

okresného ako aj krajského súdu tak, ako bolo uvedené v odôvodnení uznesenia nemožno

žiadnom prípade akceptovať. Na prvom mieste potrebujem zdôrazniť, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodoval o väzbe dňa 18. 08. 2009 teda takýto stav bol konštatovaný

ku dňu 18. 08. 2009. Nevynímajúc tú skutočnosť, že takto presne ustálené dôvody väzby boli

už pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica o vzatí

obvineného do väzby dňa 18. 08. 2006, t. j. skoro päť rokov.

Z toho jednoznačne možno vyvodiť záver, že okresný súd rovnako ako aj krajský súd

pri svojom rozhodovaní o väzbe vôbec nezohľadnil skutkový stav existujúci v čase

rozhodovania... Do dnešného dňa boli vykonané všetky dostupné dôkazy s výnimkou

výpovede pošk. sv. P. V., ktorý bol vypočutý niekoľkokrát v prípravnom konaní, kde

vypovedal za každým inak a v súčasnosti sa zdržuje na neznámom mieste.

Okrem toho nie je zrejmé, ako by obvinený mohol ovplyvňovať sv. pošk. P. V., keďže

tento sa už viac ako tri roky zdržuje na neznámom mieste a do dnešného dňa sa nepodarilo

ani orgánom činným v trestnom konaní a ani príslušným súdom vypátrať súčasné miesto

jeho pobytu a zabezpečiť tak jeho prítomnosť na hlavnom pojednávaní. Nakoľko je pobyt

tohto svedka neznámy v podstate niekoľko rokov, neexistuje logický predpoklad, že by

obvinený mohol tohto svedka ovplyvňovať.

To že orgány činné v trestnom konaní ani súd nedokázali zabezpečiť niekoľko rokov

účasť sv. pošk. P. V. na súdnom pojednávaní nemôže donekonečna odôvodňovať existenciu

dôvodu kolúznej väzby a byť na ujmu obvineného v tom smere, že z tohto dôvodu má byť vo

väzbe. Mám za to, že bolo povinnosťou súdu využiť ustanovenie a

zabezpečiť svedka pošk. P. V. pred predsedu senátu, čo sa však nikdy nestalo, napriek tomu,

že bol trikrát lokalizovaný v Španielsku na konkrétnej adrese, v konkrétnom čase s

uvedením telefonického kontaktu...

Chcel by som zdôrazniť, že výpovede obvineného sú riadne zdokumentované a preto

ďalšie vypočutie obvineného v tomto štádiu trestného konania na hlavnom pojednávaní za

situácie, keď by obvinený nebol vo väzbe, nemôže už vytvárať nebezpečenstvo alebo hrozbu

vplyvu na svedka pošk. P. V.

Mám za to, že vykonaním všetkých dostupných dôkazov na hlavnom pojednávaní

najmä niekoľkých nemenných výpovedí obvineného v prípravnom konaní ako aj na hlavnom

pojednávaní, svedkov a listinných dôkazov (s výnimkou výsluchu sv. pošk. P. V., ktorý nie z

viny obvineného nebol na hlavnom pojednávaní vypočutý a ktorý sa zdržuje v súčasnosti na

neznámom mieste a ktorého účasť na pojednávanie sa už takmer tri roky nepodarilo

zabezpečiť a ktorý bol v prípravnom konaní niekoľkokrát vypočutý), pominul dôvod

kolúznej väzby. Podotýkam, že nemožnosť (neschopnosť) zabezpečiť účasť sv. pošk. P. V. na

hlavnom pojednávaní nemôže byť na ujmu obvineného.

Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, ktorým je podľa súdu obava z úteku z dôvodu

hrozby vysokým trestom, tak táto skutočnosť sama o sebe v tomto štádiu trestného konania

nepostačuje. Nemožno ničím konkrétnym ustáliť obavu, že by obvinený ušiel alebo sa

skrýval, takáto obava okrem samotnej hrozby nie je ničím podložená...

Len samotná hrozba vysokým trestnom tak, ako to konštatuje okresný aj krajský súd v

žiadnom prípade sama o sebe nezakladá nebezpečenstvo úteku...

...by som chcel poukázať, že väzba obvineného v prípravnom konaní začala plynúť

dňa 18. 08. 2006 a skončila dňa 11. 01. 2007 (keď obžaloba bola podaná na súd dňa

12. 01. 2007 a začala plynúť lehota súdnej väzby) t. j. 4 mesiace 24 dní.

Od podania obžaloby 12. 01. 2007 do 05. 11. 2007 (keď odsudzujúci rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 06. 11. 2007 a obvinený nastúpil do výkonu trestu) plynula

súdna väzba v trvaní 9 mesiacov 24 dní.

Od 06. 11. 2007 do 17. 08. 2009 (keď najvyšší súd rozhodol o vzatí obvineného do

väzby dňa 18. 08. 2009) bol obvinený vo výkone trestu odňatia slobody t. j. 21 mesiacov a

11 dní.

Od 18. 08. 2009 (kedy rozhodol najvyšší súd o vzatí obvineného do väzby) do

dnešného dňa 28. 05. 2010 plynie opätovne súdna väzba v trvaní 9 mesiacov 10 dní.

Z lehoty 48 mesiacov pripadá na prípravné konanie najviac 25 mesiacov a na

konanie pred súdom 23 mesiacov. Obvinený po sčítaní vyššie uvedených lehôt je vo väzbe

23 mesiacov a 28 dní, pričom 19 mesiacov a 4 dni pripadá na súdnu väzbu. Zároveň

zdôrazňujem, že obvinený vykonal trest už v trvaní 21 mesiacov a 11 dní.

Napriek tomu, že podľa slovenského právneho poriadku sa dĺžka trvania väzby

posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní, považoval

som za nevyhnutné detailne poukázať na dobu, po ktorú je obvinenému obmedzená osobná

sloboda. Zároveň mám za to, že zásada vzatia do väzby a posudzovanie jej ďalšieho trvania

nebola vykladaná súdmi tak, aby v žiadnom prípade nedochádzalo k bezdôvodnému

zbaveniu osobnej slobody občana. Teda okresný súd ani krajský súd pri svojom

rozhodovaní vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti túto zásadu dôsledne

nerešpektoval.

Zároveň mám za to, že obvinený je vo väzbe bez osvedčenia konkrétnych skutkových

okolností, teda nedôvodne.

Obvinený podrobne uvádzal konkrétne skutočnosti na podporu jeho tvrdení

uvedených v žiadosti o prepustenie o tom, že existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok

nespáchal. Okresný súd sa však nijakým spôsobom s faktami uvedenými v žiadosti

o prepustenie nevyrovnal a dokonca ich úplne odignoroval, hoci je zákonnou povinnosťou

súdu skúmať aj druhú hmotnoprávnu podmienku väzby, či doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený.

Mám za to, že na základe doteraz vykonaných dôkazov sú na mieste pochybnosti, či

sa obvinený uvedeného skutku dopustil spôsobom tak, ako uvádza sv. poškodený P. V. a to

najmä vzhľadom na krivú výpoveď jediného priameho sv. pošk. P. V. v tejto trestnej veci (za

ktorú vyšetrovateľ aj začal voči nemu trestné stíhanie), mnohé rozpory v jeho výpovediach

ako aj na listinné dôkazy...

To že sv. J. V. spochybnil pravosť podpisu sv. pošk. P. V. ako uvádza v odôvodnení

krajský súd, tak toto jeho tvrdenie nie je zatiaľ ničím preukázané... a okrem toho predmetný

list nie je jediným dôkazom svedčiacim o nedôveryhodnosti svedka pošk. P. V. a už vôbec

nie jediným podkladom na rozhodovanie o väzbe.

Z konkrétnych rozporov vo výpovediach sv. pošk. P. V., ale aj s poukazom na prepis

vyššie uvedeného rozhovoru, logicky vyplýva, že svedok poškodený P. V. si celú túto

situáciu vymyslel a účelovo ju prispôsoboval tak, aby spôsobil trestné stíhanie voči

obvinenému...

Okresný súd som detailne na rozpory v jeho svedeckých výpovediach upozornil

v stanovisku k priebehu a výsledkom trestného konania, ktoré mu bolo doručené dňa

09. 04. 2010, t. j. pred rozhodovaním o väzbe...

Obsahom základného práva podľa ako aj Listiny

základných práv a slobôd je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci

o väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju

sľubom alebo probačným dohľadom, čo okresný ani krajský súd neurobil.

Rovnako v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmame

procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre zákonnosť tejto väzby v zmysle

dohovoru. Okresný a ani krajský súd podľa mňa nepreskúmal okolnosti svedčiace pre väzbu

ale aj proti väzbe, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu ako aj prepustenie na slobodu.

Rozhodovanie o väzbe musí spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru čím zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody. Poukazujem na to, že okresný súd sa obmedzil na strohé „jednovetné“

skonštatovanie o existencii dôvodov väzby a na druhú materiálnu podmienku väzby (či

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné

konanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený) žiadnym spôsobom nereagoval.

Krajský súd sa obmedzil iba na vyjadrenie rôznych foriem súhlasu s uznesením

okresného súdu a k druhej materiálnej podmienke väzby skonštatoval, že podozrenie o

spáchaní skutku obvineným existuje avšak bez zhodnotenia skutkových okolnosti, ktoré by

tomu mali nasvedčovať, bez vysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými obvineným

jednak v žiadosti o prepustenie a následne aj v sťažnosti, čím obidva súdy okrem iného

porušili aj ustanovenie

Mám za to, ako už bolo vyššie konštatované a podrobne zdôvodnené, že o väzbe bolo

rozhodnuté bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností ako aj dôvodov väzby. Podľa

mňa pominula existencia hrozby, že prepustením obvineného bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu väzby okrem iného aj vzhľadom na súčasné štádium trestného

konania ako aj na skutkové okolnosti smerujúce k nevinne obvineného a teda nie sú tu

potom zákonné dôvody v zmysle a listiny základných práv a

slobôd.

Zároveň mám za to, pod pojmom nevyhnutný čas podľa ako aj čl.

8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, rozhodne nemožno považovať lehotu trvania

väzby po jej sčítaní 23 mesiacov a 28 dní, pričom obvinený vykonal trest už v trvaní 21

mesiacov a 11 dní.

Osobná sloboda sa podľa a listiny základných práv a

slobôd zaručuje, pričom obvinenému je osobná sloboda obmedzená už takmer štyri roky od

18. 08. 2006, keď sudca pre prípravné konanie rozhodol o jeho vzatí do väzby.

Väzba je v každom trestnom konaní len výnimočným opatrením zaisťovacieho

charakteru a je na mieste len vtedy, pokiaľ rovnaký účel nemožno dosiahnuť inak. Väzba

musí trvať len nevyhnutnú dobu. Skončenie vyšetrovania, vynesenie prvostupňového

rozhodnutia (i keď z hľadiska väzby na to nemožno mechanicky poukazovať) a následné

zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a opätovné súdne konanie je predsa len skončenie

určitej fázy trestného konania, a tak bolo na mieste v tejto dobe osobitne a hlavne

starostlivejšie skúmať trvanie ďalších dôvodov väzby než pred zrušením rozsudku okresného

súdu resp, v čase zrušenia, čo okresný ani krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti neurobil.»

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 26. júla 2010 označenom ako

„Oprava petitu a doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 14. 06. 2010“ sťažovateľ doplnil

sťažnosť o skutkové okolnosti „týkajúce sa nevyužitia možného postupu Okresným súdom

Banská Bystrica podľa “, k čomu predložil dôkazy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a svojím uznesením zo 17. mája 2010 a krajský súd postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. a svojím uznesením z 1. júna 2010 porušili jeho základné právo

na osobnú slobodu zaručené v , 2 a 5 a , 2 a 5 listiny, právo

na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ navrhol

ústavnému súdu zrušiť napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

a rozhodnúť o jeho prepustení z väzby na slobodu. Napokon požadoval zaviazať okresný

súd a krajský súd nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je námietka porušenia základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 a , 2 a 5 listiny,

práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a rozhodnutím

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -2435 zo 17. mája 2010 a proti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nie

je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom

prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v opravnom konaní, ktorého povinnosťou bolo preskúmať nielen správnosť

rozhodnutia prvostupňového súdu, ale aj správnosť postupu, ktorý rozhodnutiu predchádzal.

Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ

riadny opravný prostriedok využil.

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu

krajského súdu sp. zn. z 1. júna 2010. Túto časť sťažnosti považuje ústavný

súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím

krajského súdu (ale aj okresného súdu) je potrebné poznamenať, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na

stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu

chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al.

v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide

o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna

úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.

).

Sťažovateľ namietal porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozhodnutím krajského súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného

súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nebol

uložený dohľad probačného a mediačného úradníka nad osobou sťažovateľa, teda takým

rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje. Pretože

neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu o väzbe

a namietaným porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní

podľa .

2.2 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na osobnú slobodu

zaručeného (, 2 a 5) a listinou (, 2 a 5), ako aj práva na

slobodu a bezpečnosť zaručeného dohovorom [čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4], ústavný súd

konštatuje, že podstatou sťažnosti vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu sú

námietky sťažovateľa, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu nezaoberal argumentmi uvádzanými v sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe a rozhodnutie krajského súdu o väzbe je „arbitrárne pre abstraktné

úvahy nepreskúmateľné s výraznými znakmi svojvôle, pričom neobsahuje žiadne konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd

nepostupoval v súlade s požiadavkami kladenými na rozhodovanie o zákonnosti väzby, keď

„neskúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe“. Napokon je sťažovateľ presvedčený,

že krajský súd „nezohľadnil skutkový stav existujúci v čase rozhodovania“ a vo väzbe je

„napriek neexistencii väzobných dôvodov“.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Vo väzobných veciach tiež platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby

prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti

spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených

v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených

obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené

články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou

zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. ).

Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou

práva na spravodlivé súdne konanie (keďže a dohovoru týkajúce

sa osobnej slobody obsahujú základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva

na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské

práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na

každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale

zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa poukazuje na

relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorej krajský súd uviedol:

„Aj krajský súd pokladá rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti

obžalovaného B. o prepustenie z väzby na slobodu za správne a zákonné. Doposiaľ totiž

nebolo rozptýlené podozrenie zo spáchania žalovanej trestnej činnosti obžalovaným,

naopak, toto podozrenie sa javí ako závažné. Sú stále namieste dôvody útekovej a kolúznej

väzby, keďže obžalovanému hrozí vysoký trest a táto reálna hrozba s okolnosťami prípadu

vytvára obavu, že by obžalovaný ušiel alebo sa skrýval a tak sa vyhol pokračujúcemu

konaniu pred súdom. Kolúzne dôvody väzby vyplynuli z obáv z ovplyvňovania svedka P. V.,

ktorá plynie z opakujúcich sa hrozieb voči tomuto svedkovi. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na list, ktorý obdržal v nedávnej dobe konajúci okresný súd a ktorý mal byť

odoslaný P. V., v ktorom mal tento svedok negovať svoje predchádzajúce výpovede, pričom

však brat tohto svedka J. V. uviedol, že podpis pod týmto listom v žiadnom prípade nie je

podpisom jeho brata P. V..

Z týchto dôvodov potom krajský súd sťažnosť obžalovaného zamietol s tým, že

vzhľadom na osobu obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu neprichádza v úvahu

ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“

Ústavný súd zohľadňujúc argumentáciu krajského súdu vychádzajúcu aj zo záverov

okresného súdu konštatoval, že namietané uznesenie druhostupňového súdu je primeraným

spôsobom odôvodnené. Krajský súd sa s podstatnými otázkami majúcimi relevantný

význam pri vyhodnocovaní potreby pokračovania väzby sťažovateľa stručne a jednoznačne

vysporiadal s uvedením skutkových okolností, ktoré ho viedli k záveru o nemožnosti

vyhovenia jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. V žiadnom prípade nemožno

napadnuté uznesenie krajského súdu považovať za arbitrárne, preto je z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné.

Krajským súdom konštatované pretrvávajúce dôvody tzv. útekovej, ako aj kolúznej

väzby [ a ] sa javia ústavnému súdu ako

dostatočne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti

názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe

javí ako akceptovateľné.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto

časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010