Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 67 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (74)II. ÚS 537/2010
PDF · 281.91 KB
No categories available
II. ÚS 537/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra
2010 prerokoval sťažnosť Š. B., Č., zastúpeného advokátom JUDr. R. U., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a
5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, práva
na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2007 a jeho uznesením zo 17. mája
2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To
152/2010 a jeho uznesením z 1. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010
doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 26. júla 2010) Š. B., Č.,
v tom čase vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2007 a jeho
uznesením zo 17. mája 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 152/2010 z 1. júna 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T 6/2007 z 1. júla 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 To 222/2007 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vydierania
spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 189 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest
odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia
a nariadením ochranného dohľadu na dobu troch rokov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
6. novembra 2007.
Na základe dovolania podaného okrem iného aj sťažovateľom proti
druhostupňovému rozhodnutiu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozsudkom sp. zn. 2 Tdo 28/2009 z 18. augusta 2009 zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj
rozsudok okresného súdu z dôvodu porušenia zákona v neprospech obvinených (teda aj
sťažovateľa). Najvyšší súd trestnú vec vrátil späť okresnému súdu na ďalšie konanie
a uznesením sp. zn. 2 Tdo 28/2009 z 18. augusta 2009 rozhodol o vzatí sťažovateľa
do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Sťažovateľ podal okresnému súdu 23. apríla 2010 žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu, alternatívne navrhol, aby okresný súd nahradil jeho väzbu dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením č. k.
1 T 6/2007-2435 zo 17. mája 2010 zamietol a dohľad probačného a mediačného úradníka
nad sťažovateľom neuložil.
Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 152/2010 z 1. júna 2010 rozhodol tak, že ju zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu došlo k porušeniu ním označených základných práv, čo odôvodnil takto:
«... súd sa hmotnoprávnymi podmienkami väzby vôbec nezaoberal ani ich splnenie
nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval, pretože len zopakoval to, čo uviedol najvyšší súd
dňa 18. 08. 2009, keď rozhodoval o väzbe obvineného. Okresný súd úplne odignoroval
a nevysporiadal sa s argumentmi uvedenými v žiadosti obvineného o prepustenie z väzby.
Rovnako aj krajský súd v Banskej Bystrici pri svojom rozhodovaní o sťažnosti
obvineného voči uzneseniu okresného súdu sa nezaoberal argumentmi uvádzanými následne
v sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe, keď skonštatoval, že považuje
rozhodnutie okresného súdu za správne a zákonné a stotožnil sa s jeho odôvodnením.
Mám za to, že postupom a rozhodnutím okresného ako aj krajského súdu bolo
porušené právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody ako aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako to má na mysli ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. por.
Rozhodnutie okresného ako aj krajského súdu o väzbe je arbitrárnre pre abstraktné úvahy
nepreskúmateľné s výraznými znakmi svojvôle, pričom neobsahuje žiadne konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby. Podľa mňa okresný súd rovnako ako aj krajský súd
nepostupoval v súlade s požiadavkami kladenými na rozhodovanie o zákonnosti väzby, keď
neskúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe.
Mám za to, že obvinený je vo väzbe napriek neexistencii väzobných dôvodov, čím
bolo porušené právo obvineného na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Argumentáciu
okresného ako aj krajského súdu tak, ako bolo uvedené v odôvodnení uznesenia nemožno
žiadnom prípade akceptovať. Na prvom mieste potrebujem zdôrazniť, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodoval o väzbe dňa 18. 08. 2009 teda takýto stav bol konštatovaný
ku dňu 18. 08. 2009. Nevynímajúc tú skutočnosť, že takto presne ustálené dôvody väzby boli
už pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica o vzatí
obvineného do väzby dňa 18. 08. 2006, t. j. skoro päť rokov.
Z toho jednoznačne možno vyvodiť záver, že okresný súd rovnako ako aj krajský súd
pri svojom rozhodovaní o väzbe vôbec nezohľadnil skutkový stav existujúci v čase
rozhodovania... Do dnešného dňa boli vykonané všetky dostupné dôkazy s výnimkou
výpovede pošk. sv. P. V., ktorý bol vypočutý niekoľkokrát v prípravnom konaní, kde
vypovedal za každým inak a v súčasnosti sa zdržuje na neznámom mieste.
Okrem toho nie je zrejmé, ako by obvinený mohol ovplyvňovať sv. pošk. P. V., keďže
tento sa už viac ako tri roky zdržuje na neznámom mieste a do dnešného dňa sa nepodarilo
ani orgánom činným v trestnom konaní a ani príslušným súdom vypátrať súčasné miesto
jeho pobytu a zabezpečiť tak jeho prítomnosť na hlavnom pojednávaní. Nakoľko je pobyt
tohto svedka neznámy v podstate niekoľko rokov, neexistuje logický predpoklad, že by
obvinený mohol tohto svedka ovplyvňovať.
To že orgány činné v trestnom konaní ani súd nedokázali zabezpečiť niekoľko rokov
účasť sv. pošk. P. V. na súdnom pojednávaní nemôže donekonečna odôvodňovať existenciu
dôvodu kolúznej väzby a byť na ujmu obvineného v tom smere, že z tohto dôvodu má byť vo
väzbe. Mám za to, že bolo povinnosťou súdu využiť ustanovenie § 88 Trestného poriadku a
zabezpečiť svedka pošk. P. V. pred predsedu senátu, čo sa však nikdy nestalo, napriek tomu,
že bol trikrát lokalizovaný v Španielsku na konkrétnej adrese, v konkrétnom čase s
uvedením telefonického kontaktu...
Chcel by som zdôrazniť, že výpovede obvineného sú riadne zdokumentované a preto
ďalšie vypočutie obvineného v tomto štádiu trestného konania na hlavnom pojednávaní za
situácie, keď by obvinený nebol vo väzbe, nemôže už vytvárať nebezpečenstvo alebo hrozbu
vplyvu na svedka pošk. P. V.
Mám za to, že vykonaním všetkých dostupných dôkazov na hlavnom pojednávaní
najmä niekoľkých nemenných výpovedí obvineného v prípravnom konaní ako aj na hlavnom
pojednávaní, svedkov a listinných dôkazov (s výnimkou výsluchu sv. pošk. P. V., ktorý nie z
viny obvineného nebol na hlavnom pojednávaní vypočutý a ktorý sa zdržuje v súčasnosti na
neznámom mieste a ktorého účasť na pojednávanie sa už takmer tri roky nepodarilo
zabezpečiť a ktorý bol v prípravnom konaní niekoľkokrát vypočutý), pominul dôvod
kolúznej väzby. Podotýkam, že nemožnosť (neschopnosť) zabezpečiť účasť sv. pošk. P. V. na
hlavnom pojednávaní nemôže byť na ujmu obvineného.
Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, ktorým je podľa súdu obava z úteku z dôvodu
hrozby vysokým trestom, tak táto skutočnosť sama o sebe v tomto štádiu trestného konania
nepostačuje. Nemožno ničím konkrétnym ustáliť obavu, že by obvinený ušiel alebo sa
skrýval, takáto obava okrem samotnej hrozby nie je ničím podložená...
Len samotná hrozba vysokým trestnom tak, ako to konštatuje okresný aj krajský súd v
žiadnom prípade sama o sebe nezakladá nebezpečenstvo úteku...
...by som chcel poukázať, že väzba obvineného v prípravnom konaní začala plynúť
dňa 18. 08. 2006 a skončila dňa 11. 01. 2007 (keď obžaloba bola podaná na súd dňa
12. 01. 2007 a začala plynúť lehota súdnej väzby) t. j. 4 mesiace 24 dní.
Od podania obžaloby 12. 01. 2007 do 05. 11. 2007 (keď odsudzujúci rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 06. 11. 2007 a obvinený nastúpil do výkonu trestu) plynula
súdna väzba v trvaní 9 mesiacov 24 dní.
Od 06. 11. 2007 do 17. 08. 2009 (keď najvyšší súd rozhodol o vzatí obvineného do
väzby dňa 18. 08. 2009) bol obvinený vo výkone trestu odňatia slobody t. j. 21 mesiacov a
11 dní.
Od 18. 08. 2009 (kedy rozhodol najvyšší súd o vzatí obvineného do väzby) do
dnešného dňa 28. 05. 2010 plynie opätovne súdna väzba v trvaní 9 mesiacov 10 dní.
Z lehoty 48 mesiacov pripadá na prípravné konanie najviac 25 mesiacov a na
konanie pred súdom 23 mesiacov. Obvinený po sčítaní vyššie uvedených lehôt je vo väzbe
23 mesiacov a 28 dní, pričom 19 mesiacov a 4 dni pripadá na súdnu väzbu. Zároveň
zdôrazňujem, že obvinený vykonal trest už v trvaní 21 mesiacov a 11 dní.
Napriek tomu, že podľa slovenského právneho poriadku sa dĺžka trvania väzby
posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní, považoval
som za nevyhnutné detailne poukázať na dobu, po ktorú je obvinenému obmedzená osobná
sloboda. Zároveň mám za to, že zásada vzatia do väzby a posudzovanie jej ďalšieho trvania
nebola vykladaná súdmi tak, aby v žiadnom prípade nedochádzalo k bezdôvodnému
zbaveniu osobnej slobody občana. Teda okresný súd ani krajský súd pri svojom
rozhodovaní vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti túto zásadu dôsledne
nerešpektoval.
Zároveň mám za to, že obvinený je vo väzbe bez osvedčenia konkrétnych skutkových
okolností, teda nedôvodne.
Obvinený podrobne uvádzal konkrétne skutočnosti na podporu jeho tvrdení
uvedených v žiadosti o prepustenie o tom, že existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok
nespáchal. Okresný súd sa však nijakým spôsobom s faktami uvedenými v žiadosti
o prepustenie nevyrovnal a dokonca ich úplne odignoroval, hoci je zákonnou povinnosťou
súdu skúmať aj druhú hmotnoprávnu podmienku väzby, či doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený.
Mám za to, že na základe doteraz vykonaných dôkazov sú na mieste pochybnosti, či
sa obvinený uvedeného skutku dopustil spôsobom tak, ako uvádza sv. poškodený P. V. a to
najmä vzhľadom na krivú výpoveď jediného priameho sv. pošk. P. V. v tejto trestnej veci (za
ktorú vyšetrovateľ aj začal voči nemu trestné stíhanie), mnohé rozpory v jeho výpovediach
ako aj na listinné dôkazy...
To že sv. J. V. spochybnil pravosť podpisu sv. pošk. P. V. ako uvádza v odôvodnení
krajský súd, tak toto jeho tvrdenie nie je zatiaľ ničím preukázané... a okrem toho predmetný
list nie je jediným dôkazom svedčiacim o nedôveryhodnosti svedka pošk. P. V. a už vôbec
nie jediným podkladom na rozhodovanie o väzbe.
Z konkrétnych rozporov vo výpovediach sv. pošk. P. V., ale aj s poukazom na prepis
vyššie uvedeného rozhovoru, logicky vyplýva, že svedok poškodený P. V. si celú túto
situáciu vymyslel a účelovo ju prispôsoboval tak, aby spôsobil trestné stíhanie voči
obvinenému...
Okresný súd som detailne na rozpory v jeho svedeckých výpovediach upozornil
v stanovisku k priebehu a výsledkom trestného konania, ktoré mu bolo doručené dňa
09. 04. 2010, t. j. pred rozhodovaním o väzbe...
Obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy ako aj čl. 8 ods. 5 Listiny
základných práv a slobôd je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci
o väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju
sľubom alebo probačným dohľadom, čo okresný ani krajský súd neurobil.
Rovnako v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmame
procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre zákonnosť tejto väzby v zmysle
dohovoru. Okresný a ani krajský súd podľa mňa nepreskúmal okolnosti svedčiace pre väzbu
ale aj proti väzbe, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu ako aj prepustenie na slobodu.
Rozhodovanie o väzbe musí spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru čím zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody. Poukazujem na to, že okresný súd sa obmedzil na strohé „jednovetné“
skonštatovanie o existencii dôvodov väzby a na druhú materiálnu podmienku väzby (či
doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné
konanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený) žiadnym spôsobom nereagoval.
Krajský súd sa obmedzil iba na vyjadrenie rôznych foriem súhlasu s uznesením
okresného súdu a k druhej materiálnej podmienke väzby skonštatoval, že podozrenie o
spáchaní skutku obvineným existuje avšak bez zhodnotenia skutkových okolnosti, ktoré by
tomu mali nasvedčovať, bez vysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými obvineným
jednak v žiadosti o prepustenie a následne aj v sťažnosti, čím obidva súdy okrem iného
porušili aj ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. por.
Mám za to, ako už bolo vyššie konštatované a podrobne zdôvodnené, že o väzbe bolo
rozhodnuté bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností ako aj dôvodov väzby. Podľa
mňa pominula existencia hrozby, že prepustením obvineného bude zmarené alebo podstatne
sťažené dosiahnutie účelu väzby okrem iného aj vzhľadom na súčasné štádium trestného
konania ako aj na skutkové okolnosti smerujúce k nevinne obvineného a teda nie sú tu
potom zákonné dôvody v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny základných práv a
slobôd.
Zároveň mám za to, pod pojmom nevyhnutný čas podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy ako aj čl.
8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, rozhodne nemožno považovať lehotu trvania
väzby po jej sčítaní 23 mesiacov a 28 dní, pričom obvinený vykonal trest už v trvaní 21
mesiacov a 11 dní.
Osobná sloboda sa podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 listiny základných práv a
slobôd zaručuje, pričom obvinenému je osobná sloboda obmedzená už takmer štyri roky od
18. 08. 2006, keď sudca pre prípravné konanie rozhodol o jeho vzatí do väzby.
Väzba je v každom trestnom konaní len výnimočným opatrením zaisťovacieho
charakteru a je na mieste len vtedy, pokiaľ rovnaký účel nemožno dosiahnuť inak. Väzba
musí trvať len nevyhnutnú dobu. Skončenie vyšetrovania, vynesenie prvostupňového
rozhodnutia (i keď z hľadiska väzby na to nemožno mechanicky poukazovať) a následné
zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a opätovné súdne konanie je predsa len skončenie
určitej fázy trestného konania, a tak bolo na mieste v tejto dobe osobitne a hlavne
starostlivejšie skúmať trvanie ďalších dôvodov väzby než pred zrušením rozsudku okresného
súdu resp, v čase zrušenia, čo okresný ani krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti neurobil.»
V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 26. júla 2010 označenom ako
„Oprava petitu a doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 14. 06. 2010“ sťažovateľ doplnil
sťažnosť o skutkové okolnosti „týkajúce sa nevyužitia možného postupu Okresným súdom
Banská Bystrica podľa § 88 Tr. por.“, k čomu predložil dôkazy.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 6/2007 a svojím uznesením zo 17. mája 2010 a krajský súd postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 152/2010 a svojím uznesením z 1. júna 2010 porušili jeho základné právo
na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, právo
na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ navrhol
ústavnému súdu zrušiť napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
a rozhodnúť o jeho prepustení z väzby na slobodu. Napokon požadoval zaviazať okresný
súd a krajský súd nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je námietka porušenia základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny,
práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2007 a postupom a rozhodnutím
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 152/2010.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom...
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní...
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 1 T 6/2007-2435 zo 17. mája 2010 a proti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nie
je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom
prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
krajský súd v opravnom konaní, ktorého povinnosťou bolo preskúmať nielen správnosť
rozhodnutia prvostupňového súdu, ale aj správnosť postupu, ktorý rozhodnutiu predchádzal.
Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ
riadny opravný prostriedok využil.
2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu
krajského súdu sp. zn. 5 To 152/2010 z 1. júna 2010. Túto časť sťažnosti považuje ústavný
súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím
krajského súdu (ale aj okresného súdu) je potrebné poznamenať, že konania všeobecných
súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje
vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na
stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu
chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al.
v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru
sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide
o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna
úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.
Sťažovateľ namietal porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozhodnutím krajského súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nebol
uložený dohľad probačného a mediačného úradníka nad osobou sťažovateľa, teda takým
rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje. Pretože
neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu o väzbe
a namietaným porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného ústavou (čl. 17 ods. 1, 2 a 5) a listinou (čl. 8 ods. 1, 2 a 5), ako aj práva na
slobodu a bezpečnosť zaručeného dohovorom [čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4], ústavný súd
konštatuje, že podstatou sťažnosti vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu sú
námietky sťažovateľa, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu nezaoberal argumentmi uvádzanými v sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe a rozhodnutie krajského súdu o väzbe je „arbitrárne pre abstraktné
úvahy nepreskúmateľné s výraznými znakmi svojvôle, pričom neobsahuje žiadne konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd
nepostupoval v súlade s požiadavkami kladenými na rozhodovanie o zákonnosti väzby, keď
„neskúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe“. Napokon je sťažovateľ presvedčený,
že krajský súd „nezohľadnil skutkový stav existujúci v čase rozhodovania“ a vo väzbe je
„napriek neexistencii väzobných dôvodov“.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť
o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Vo väzobných veciach tiež platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby
prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti
spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených
v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených
obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené
články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že potreba náležite odôvodniť súdne
rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou
zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. IV. ÚS 296/09).
Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou
práva na spravodlivé súdne konanie (keďže čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru týkajúce
sa osobnej slobody obsahujú základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva
na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na
každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale
zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko
z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na
spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa poukazuje na
relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorej krajský súd uviedol:
„Aj krajský súd pokladá rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti
obžalovaného B. o prepustenie z väzby na slobodu za správne a zákonné. Doposiaľ totiž
nebolo rozptýlené podozrenie zo spáchania žalovanej trestnej činnosti obžalovaným,
naopak, toto podozrenie sa javí ako závažné. Sú stále namieste dôvody útekovej a kolúznej
väzby, keďže obžalovanému hrozí vysoký trest a táto reálna hrozba s okolnosťami prípadu
vytvára obavu, že by obžalovaný ušiel alebo sa skrýval a tak sa vyhol pokračujúcemu
konaniu pred súdom. Kolúzne dôvody väzby vyplynuli z obáv z ovplyvňovania svedka P. V.,
ktorá plynie z opakujúcich sa hrozieb voči tomuto svedkovi. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na list, ktorý obdržal v nedávnej dobe konajúci okresný súd a ktorý mal byť
odoslaný P. V., v ktorom mal tento svedok negovať svoje predchádzajúce výpovede, pričom
však brat tohto svedka J. V. uviedol, že podpis pod týmto listom v žiadnom prípade nie je
podpisom jeho brata P. V..
Z týchto dôvodov potom krajský súd sťažnosť obžalovaného zamietol s tým, že
vzhľadom na osobu obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu neprichádza v úvahu
ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“
Ústavný súd zohľadňujúc argumentáciu krajského súdu vychádzajúcu aj zo záverov
okresného súdu konštatoval, že namietané uznesenie druhostupňového súdu je primeraným
spôsobom odôvodnené. Krajský súd sa s podstatnými otázkami majúcimi relevantný
význam pri vyhodnocovaní potreby pokračovania väzby sťažovateľa stručne a jednoznačne
vysporiadal s uvedením skutkových okolností, ktoré ho viedli k záveru o nemožnosti
vyhovenia jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. V žiadnom prípade nemožno
napadnuté uznesenie krajského súdu považovať za arbitrárne, preto je z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné.
Krajským súdom konštatované pretrvávajúce dôvody tzv. útekovej, ako aj kolúznej
väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku] sa javia ústavnému súdu ako
dostatočne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti
názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska
sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe
javí ako akceptovateľné.
Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto
časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2010