Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 338/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., zastúpenej

advokátkou JUDr. M. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. augusta

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 17. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou na

najvyššom súde sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia B. N. č. OVS-2308/2007

z 28. augusta 2007, ktorá ako druhoinštančný orgán zmenila prvostupňové rozhodnutie N.

(ďalej len „n.“) č. UBD-1685-4/2006 z 26. apríla 2007 o uložení pokuty vo výške 250 000

Sk sťažovateľovi za porušenie ustanovenia o dohľade

nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) a súčasne aj § 75 ods. 3

o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“)

z dôvodu neposkytnutia n. požadovaných podkladov potrebných pre výkon dohľadu na

diaľku. Najvyšší súd po preskúmaní rozhodnutia B. N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta

2007 žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania. So závermi

najvyššieho súdu obsiahnutými v jeho rozhodnutí sp. zn. zo 4. decembra

2008 sa sťažovateľ nestotožnil a predmetný rozsudok najvyššieho súdu napadol ústavnou

sťažnosťou podanou na ústavnom súde. Ústavný súd nálezom č. k. -40 zo 16.

decembra 2009 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdne konanie podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2008, ktorý

zrušil, a právnu vec sťažovateľa vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V intenciách

nálezu ústavného súdu č. k. -40 zo 16. decembra 2009 najvyšší súd opätovne

rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2010, ktorým v časti zmenil napadnuté

rozhodnutie B. N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta 2007 tak, že nanovo rozhodol o výške

uloženej pokuty, ktorú upravil na sumu 2 000 €, a vo zvyšku žalobu podanú sťažovateľom

zamietol s tým, že mu nepriznal náhradu trov konania. Predmetné rozhodnutie najvyššieho

súdu sťažovateľ opätovne napadol na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podstatnom argumentoval:

«V danom prípade išlo najmä o hodnotenie toho, aký charakter má denník vedený

podľa § 75 ods. 1 zákona o cenných papieroch, a tiež to čo vlastne N., v rámci dohľadu, od

sťažovateľa... žiadala listom č. UBD-144/1445/2006 zo 4. 9. 2006, keď v označení tohto

listu uviedla „vyžiadanie dokladov“ a v samotnom texte žiadala predloženie dvoch

denníkov a v druhom odseku toho istého listu žiadala predloženie „uvedených informácií“.

Sťažovateľ poukazoval na zrejmú nejednotnosť toho, čo vlastne N., žiadala...

Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd... v novom konaní sa opätovne nezaoberal všetkými

argumentmi sťažovateľa... a spôsobil tak arbitrárny výkon spravodlivosti. Najvyšší súd...

bol totiž povinný preskúmať aj to, či bol daný právny základ pre uloženie sankcie teda

okrem iného i to, či samotnému vyžiadaniu denníka v rámci dozoru na diaľku mohol

sťažovateľ reálne vyhovieť bez toho, aby odniesol svoj počítač do priestorov N., a či bolo

v právomoci N. také niečo požadovať...

Pokutu udelila N. sťažovateľovi za nedodanie dokladov a nie za nedodanie iných

informácií. Ak bola pokuta udelená za nedodanie dokladov a najvyšší súd potvrdil

zákonnosť tohto rozhodnutia N. s odôvodnením že pokuta za nedodanie dokladov je

v poriadku lebo to nemuseli byt len doklady, ale mohli byt napríklad aj iné informácie išlo

o arbitrárny výkon spravodlivosti, čo je z hľadiska ústavnosti neprípustné. Odôvodnenie je

preto v tejto časti arbitrárne a nie je z neho jasné či podľa názoru súdu bola porušená

právna povinnosť tým, že neboli N. dodané „iné informácie“ alebo „doklady“...

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu... je nejednoznačné

a umožňuje tri možné výklady. Prvou možnosťou je, že podľa názoru najvyššieho súdu

neboli dodané iné informácie... Druhou možnosťou je, že najvyšší súd mal na mysli

nedodanie podkladov. Tretia možnosť je taká, že najvyšší súd mal na mysli dodanie

dokladov. Možno existuje aj štvrtá možnosť, avšak tú najvyšší súd nenaznačil...

... mal sa najvyšší súd zaoberať aj tým, či prípadné nedostatky žiadosti N.

o poskytnutie dokladov mohli mať vplyv nielen na závažnosť údajného marenia výkonu

dohľadu, ale i na samotné meritum veci – či vôbec došlo k mareniu výkonu dohľadu, teda či

mal sťažovateľ závažný dôvod na diskusiu so svojím metodickým orgánom a či bol

oprávnený poukázať na nesprávnosti a požadovať od N. vysvetlenie alebo nie...

Orgán štátu musí konať presne tak ako mu to zákon umožňuje, či prikazuje a ak

koná, potom niet dôvodu hodnotiť jeho konanie ako „bona fide“. Niet preto dôvodu

honorovať zákonné konanie takého orgánu osobitnými pochvalnými vyjadreniami

obsiahnutými v odôvodneniach súdov.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd ... rozsudkom č. zo 17. júla 2010 porušil základné právo

spoločnosti B., o. c. p., a. s., ... podľa ... a právo podľa

Dohovoru...

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... zo 17. júla 2010 zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy konania... v sume 681,27 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2010. Jeho podstatná

argumentácia spočívala (bod 3) v nedostatočnom zhodnotení všetkých okolností skutkového

stavu kladeného mu za vinu kontrolným subjektom, a to n., vrátane tých, na ktoré výslovne

poukazoval ako na nedostatky v jej žiadosti, vôbec v jej metodickom usmernení, pri

absencii výkladu sporných pojmov, negácii jeho písomnej a elektronickej komunikácie

s kontrolným orgánom s cieľom ustáliť n. vykonávanú služobnú potrebu pri plnení jeho

povinností v rámci výkonu dohľadu na diaľku, ktorý posudzoval najvyšší súd a ktorý sa

s nimi nevysporiadal vo svojom napadnutom rozhodnutí a v konfrontácii, s ktorými tak

podľa jeho názoru nemohol naplniť skutkovú podstatu zavineného porušenia svojich

povinností právne koncipovaných v ustanoveniach § 35 ods. 1 zákona o dohľade nad

finančným trhom a § 75 ods. 3 zákona o cenných papieroch, za čo mu bola aj uložená

pokuta. Tým, že sa najvyšší súd s jeho prednesenými argumentmi nevysporiadal a nezahrnul

ich do svojej rozhodovacej činnosti, dopustil sa arbitrárneho výkonu spravodlivosti, čím mal

porušiť sťažovateľom označené práva „Súdy svojim rozhodnutiami dotvárajú právo. To je

však v právnom štáte možné realizovať len vtedy, ak súd v konaní rešpektuje všetky právne

záruky spravodlivého procesu, teda aj transparentnosť vysluhovania spravodlivosti, ktorá je

koherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva procesnej strany prednášať

návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď.“.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

10. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. zo 17. júna 2010

v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd zistil, že spor spočíval v tom, či výzva žalovaného č.

zo dňa 04. septembra 2006 bola dostatočne určitá, či žalobca na jej základe mal a mohol

vedieť akú dokumentáciu má žalovanému predložiť. Podľa výzvy N. žiadala o predloženie

denníka o prijatých pokynoch klientov a obchodoch uzavretých na základe týchto pokynov

a denníka o kúpe a predaji investičných nástrojov uskutočnených na vlastný účet bez

pokynov klientov zo obdobie od 01. 01. 2006 do dňa doručenia tohto listu...

Následnú výzvu žalovaného č. zo dňa 21. 09. 2006 súd hodnotil

ako bona fide pokus o odstránenie prípadných nedostatkov v komunikácii so žalobcom, na

ktorý žalovaný reagoval neprimerane odpoveďou zo dňa 02. 10. 2006, z ktorej možno

vyvodiť, že išlo „vedomé neporozumenie“ žalovaného, ktoré následne vyústilo do začatia

administratívneho konania voči žalobcovi a uloženia poriadkovej pokuty...

Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný v ďalšom konaní právnym názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky vec opätovne preskúmal na pojednávaniach v dňoch

13. 05. 2010 a 17. 06. 2010 a po doplnení dokazovania napadnuté rozhodnutie B. N.

č. OVS-230S/2007 zo dňa 28. augusta 2007 vo výroku o výške pokuty zmenil tak, že podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložil spoločnosti B. o. c. p., a. s. B.

poriadkovú pokutu vo výške 2 000 €...

Súd podľa doplnil skutkový stav týkajúci sa výšky pokuty na

pojednávaní dňa 17. 06. 2010 o zistenie, že žalovaný po nepredložení žiadaných dokladov

pri dohľade na diaľku následne uskutočnil u žalobcu dohľad na mieste v dňoch 27. 11. 2006

-01. 12. 2006, kde denník a žiadané doklady boli pracovníkom žalovaného predložené.

Právny zástupca žalobu poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ukladal žalobcovi pokutu

v čase, keď už mal žiadané informácie z dohľadu na mieste. Prvostupňové rozhodnutie

o uložení pokuty žalovaný vydal dňa 26. 04. 2007.

Podľa o dohľade nad finančným trhom

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov N. pri rozhodovaní

o výške poriadkovej pokuty prihliada najmä na závažnosť a čas trvania protiprávneho

konania, na rozsah jeho následkov, na prípadné opakované porušenie povinností alebo na

porušenie viacerých povinností. Poriadkovú pokutu možno uložiť až do 5 000 €, ak ide

o fyzickú osobu, a až do 50 000 €, ak ide o právnickú osobu, a to aj opakovane.

Najvyšší súd nahradil rozhodnutie žalovaného v časti výšky uloženej pokuty vlastným

rozhodnutím pretože po doplnení skutkového stavu zistil, že doba protiprávneho konania

žalovaného, v podobe nepredloženia žiadaných dokladov N. bola vzhľadom na následné

predloženie žiadaných informácií v rámci dohľadu na mieste (v dňoch 27. 11. 2006 - 01. 12.

2006) kratšia, o ktorej skutočnosti sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezmienil. Na

druhej strane nie je možné opomenúť závažnosť konania žalobcu ako dokonaného skutku,

ktorá spočíva v tom, že žalobca dobrovoľne neupustil od protiprávneho konania

a nerešpektoval ani opätovnú žiadosť žalovaného. Najvyšší súd vlastnou úvahou senátu

dospel k záveru, že pre tento skutok, je primeraná poriadková pokuta 2 000 € (najmenej) -

(t. j. kritérium výpočtu = vedomé nepredloženie dokladov na 1. žiadosť N. zo dňa 04. 09.

2006 1 000 €, úmyselné nepredloženie dokladov na opakovanú žiadosť zo dňa 21. 09. 2006

N. 1 000 €). Intenzita závažnosti by sa zvyšovala s dobou protiprávneho konania

a vzniknutého protiprávneho stavu. Dodatočne, na pojednávaní 17. 06. 2010 bolo však

zistené, že protiprávny stav nepredloženia žiadaných dokladov trval iba do výkonu dohľadu

na mieste...

Pokiaľ išlo o tvrdenú pochybnosť žalobcu, či je daná právomoc žalovaného pri

dohľade na diaľku požadovať dokumentáciu do ktorej je zaradený aj denník o prijatých

pokynoch klientov a obchodoch uzavretých na základe týchto pokynov, najvyšší súd

poukazuje na to, že ust. o dohľade nad finančným

trhom v znení neskorších predpisov obsahuje demonštratívne vymedzenie povinností

dohliadaného subjektu, a preto predloženie informácií z denníka o prijatých pokynoch

klientov a obchodoch uzavretých na základe pokynov klientov sa naň vzťahuje. Ide o iné

informácie, podklady a doklady o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov

a ich akcionárov alebo iných spoločníkov, najmä ekonomickej a finančnej situácie,

majetkových pomerov, obchodov dohliadaných subjektov. Základ nároku prestavujúci

porušenie právnej povinnosti žalobcu bol daný. Súd preto žalobu v tejto časti zamietol.

Najvyšší súd zistil, že už prvá výzva N. č. zo dňa 04. 09. 2006 na

predloženie dokladov, adresovaná žalobcovi bola dostatočne určitá a zrozumiteľná pretože

N. žiadala o predloženie „denníka o prijatých pokynoch klientov a obchodoch uzavretých

na základe týchto pokynov“ a „denníka o kúpe a predaji investičných nástrojov

uskutočnených na vlastný účet bez pokynov klientov za obdobie od 01. 01. 2006 do dňa

doručenia tohto listu“.

Následnú výzvu žalovaného č. zo dňa 21. 09. 2006 súd hodnotil

ako bona fíde pokus o odstránenie prípadných nedostatkov v komunikácii so žalobcom, na

ktorý žalovaný reagoval neprimerane odpoveďou zo dňa 02. 10. 2006, z ktorej možno

vyvodiť, že išlo „vedomé a úmyselné neporozumenie“ výzvam žalovaného na predloženie

žiadanej obchodnej dokumentácie žalobcu.

Komunikácia medzi N. ako orgánom dohľadu nad finančným trhom a obchodníkom

s cennými papiermi sa neuskutočňuje v informačne izolovanom prostredí, bez informačného

pozadia (backgroundu), prostredia v ktorom sa tieto subjekty pohybujú. Žalobca je

obchodník s cennými papiermi u ktorého sa vyžaduje odborná spôsobilosť na finančnom

trhu, a preto vzhľadom na jeho odborné zázemie súd hodnotí, že výzve porozumel, ale

úmyselne ju nesplnil.»

11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

12. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v tom, že „Najvyšší

súd nepreskúmal dostatočne, či bol vôbec daný právny základ pre uloženie pokuty.“.

Sťažovateľ považoval za dostatočne preukázané, že „vyvrátil tvrdenia N., podľa ktorých

možno považovať denník za doklad, keďže ide o obchodnú dokumentáciu. Touto námietkou

sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.“. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý

postup a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2010 boli svojvoľné

a že by tak zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

v zmysle a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietaný rozsudok najvyššieho súdu aj

náležite odôvodnený.

14. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1

a dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010