Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 338/2010
PDF · 233.67 KB
No categories available
I. ÚS 338/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., zastúpenej
advokátkou JUDr. M. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 7/2010
zo 17. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou na
najvyššom súde sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia B. N. č. OVS-2308/2007
z 28. augusta 2007, ktorá ako druhoinštančný orgán zmenila prvostupňové rozhodnutie N.
(ďalej len „n.“) č. UBD-1685-4/2006 z 26. apríla 2007 o uložení pokuty vo výške 250 000
Sk sťažovateľovi za porušenie ustanovenia § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) a súčasne aj § 75 ods. 3
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“)
z dôvodu neposkytnutia n. požadovaných podkladov potrebných pre výkon dohľadu na
diaľku. Najvyšší súd po preskúmaní rozhodnutia B. N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta
2007 žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania. So závermi
najvyššieho súdu obsiahnutými v jeho rozhodnutí sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo 4. decembra
2008 sa sťažovateľ nestotožnil a predmetný rozsudok najvyššieho súdu napadol ústavnou
sťažnosťou podanou na ústavnom súde. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 232/09-40 zo 16.
decembra 2009 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo 4. decembra 2008, ktorý
zrušil, a právnu vec sťažovateľa vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V intenciách
nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 232/09-40 zo 16. decembra 2009 najvyšší súd opätovne
rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010, ktorým v časti zmenil napadnuté
rozhodnutie B. N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta 2007 tak, že nanovo rozhodol o výške
uloženej pokuty, ktorú upravil na sumu 2 000 €, a vo zvyšku žalobu podanú sťažovateľom
zamietol s tým, že mu nepriznal náhradu trov konania. Predmetné rozhodnutie najvyššieho
súdu sťažovateľ opätovne napadol na ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v podstatnom argumentoval:
«V danom prípade išlo najmä o hodnotenie toho, aký charakter má denník vedený
podľa § 75 ods. 1 zákona o cenných papieroch, a tiež to čo vlastne N., v rámci dohľadu, od
sťažovateľa... žiadala listom č. UBD-144/1445/2006 zo 4. 9. 2006, keď v označení tohto
listu uviedla „vyžiadanie dokladov“ a v samotnom texte žiadala predloženie dvoch
denníkov a v druhom odseku toho istého listu žiadala predloženie „uvedených informácií“.
Sťažovateľ poukazoval na zrejmú nejednotnosť toho, čo vlastne N., žiadala...
Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd... v novom konaní sa opätovne nezaoberal všetkými
argumentmi sťažovateľa... a spôsobil tak arbitrárny výkon spravodlivosti. Najvyšší súd...
bol totiž povinný preskúmať aj to, či bol daný právny základ pre uloženie sankcie teda
okrem iného i to, či samotnému vyžiadaniu denníka v rámci dozoru na diaľku mohol
sťažovateľ reálne vyhovieť bez toho, aby odniesol svoj počítač do priestorov N., a či bolo
v právomoci N. také niečo požadovať...
Pokutu udelila N. sťažovateľovi za nedodanie dokladov a nie za nedodanie iných
informácií. Ak bola pokuta udelená za nedodanie dokladov a najvyšší súd potvrdil
zákonnosť tohto rozhodnutia N. s odôvodnením že pokuta za nedodanie dokladov je
v poriadku lebo to nemuseli byt len doklady, ale mohli byt napríklad aj iné informácie išlo
o arbitrárny výkon spravodlivosti, čo je z hľadiska ústavnosti neprípustné. Odôvodnenie je
preto v tejto časti arbitrárne a nie je z neho jasné či podľa názoru súdu bola porušená
právna povinnosť tým, že neboli N. dodané „iné informácie“ alebo „doklady“...
Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu... je nejednoznačné
a umožňuje tri možné výklady. Prvou možnosťou je, že podľa názoru najvyššieho súdu
neboli dodané iné informácie... Druhou možnosťou je, že najvyšší súd mal na mysli
nedodanie podkladov. Tretia možnosť je taká, že najvyšší súd mal na mysli dodanie
dokladov. Možno existuje aj štvrtá možnosť, avšak tú najvyšší súd nenaznačil...
... mal sa najvyšší súd zaoberať aj tým, či prípadné nedostatky žiadosti N.
o poskytnutie dokladov mohli mať vplyv nielen na závažnosť údajného marenia výkonu
dohľadu, ale i na samotné meritum veci – či vôbec došlo k mareniu výkonu dohľadu, teda či
mal sťažovateľ závažný dôvod na diskusiu so svojím metodickým orgánom a či bol
oprávnený poukázať na nesprávnosti a požadovať od N. vysvetlenie alebo nie...
Orgán štátu musí konať presne tak ako mu to zákon umožňuje, či prikazuje a ak
koná, potom niet dôvodu hodnotiť jeho konanie ako „bona fide“. Niet preto dôvodu
honorovať zákonné konanie takého orgánu osobitnými pochvalnými vyjadreniami
obsiahnutými v odôvodneniach súdov.»
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd ... rozsudkom č. 3 Sž 7/2010 zo 17. júla 2010 porušil základné právo
spoločnosti B., o. c. p., a. s., ... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
2. Rozsudok Najvyššieho súdu... 3 Sž 7/2010 zo 17. júla 2010 zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy konania... v sume 681,27 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010. Jeho podstatná
argumentácia spočívala (bod 3) v nedostatočnom zhodnotení všetkých okolností skutkového
stavu kladeného mu za vinu kontrolným subjektom, a to n., vrátane tých, na ktoré výslovne
poukazoval ako na nedostatky v jej žiadosti, vôbec v jej metodickom usmernení, pri
absencii výkladu sporných pojmov, negácii jeho písomnej a elektronickej komunikácie
s kontrolným orgánom s cieľom ustáliť n. vykonávanú služobnú potrebu pri plnení jeho
povinností v rámci výkonu dohľadu na diaľku, ktorý posudzoval najvyšší súd a ktorý sa
s nimi nevysporiadal vo svojom napadnutom rozhodnutí a v konfrontácii, s ktorými tak
podľa jeho názoru nemohol naplniť skutkovú podstatu zavineného porušenia svojich
povinností právne koncipovaných v ustanoveniach § 35 ods. 1 zákona o dohľade nad
finančným trhom a § 75 ods. 3 zákona o cenných papieroch, za čo mu bola aj uložená
pokuta. Tým, že sa najvyšší súd s jeho prednesenými argumentmi nevysporiadal a nezahrnul
ich do svojej rozhodovacej činnosti, dopustil sa arbitrárneho výkonu spravodlivosti, čím mal
porušiť sťažovateľom označené práva „Súdy svojim rozhodnutiami dotvárajú právo. To je
však v právnom štáte možné realizovať len vtedy, ak súd v konaní rešpektuje všetky právne
záruky spravodlivého procesu, teda aj transparentnosť vysluhovania spravodlivosti, ktorá je
koherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva procesnej strany prednášať
návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď.“.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
10. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010
v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd zistil, že spor spočíval v tom, či výzva žalovaného č. UBD-1445/2006
zo dňa 04. septembra 2006 bola dostatočne určitá, či žalobca na jej základe mal a mohol
vedieť akú dokumentáciu má žalovanému predložiť. Podľa výzvy N. žiadala o predloženie
denníka o prijatých pokynoch klientov a obchodoch uzavretých na základe týchto pokynov
a denníka o kúpe a predaji investičných nástrojov uskutočnených na vlastný účet bez
pokynov klientov zo obdobie od 01. 01. 2006 do dňa doručenia tohto listu...
Následnú výzvu žalovaného č. UBD-1445-1/2006 zo dňa 21. 09. 2006 súd hodnotil
ako bona fide pokus o odstránenie prípadných nedostatkov v komunikácii so žalobcom, na
ktorý žalovaný reagoval neprimerane odpoveďou zo dňa 02. 10. 2006, z ktorej možno
vyvodiť, že išlo „vedomé neporozumenie“ žalovaného, ktoré následne vyústilo do začatia
administratívneho konania voči žalobcovi a uloženia poriadkovej pokuty...
Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný v ďalšom konaní právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vec opätovne preskúmal na pojednávaniach v dňoch
13. 05. 2010 a 17. 06. 2010 a po doplnení dokazovania napadnuté rozhodnutie B. N.
č. OVS-230S/2007 zo dňa 28. augusta 2007 vo výroku o výške pokuty zmenil tak, že podľa
§ 38 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložil spoločnosti B. o. c. p., a. s. B.
poriadkovú pokutu vo výške 2 000 €...
Súd podľa § 250i ods. 2 O. s. p. doplnil skutkový stav týkajúci sa výšky pokuty na
pojednávaní dňa 17. 06. 2010 o zistenie, že žalovaný po nepredložení žiadaných dokladov
pri dohľade na diaľku následne uskutočnil u žalobcu dohľad na mieste v dňoch 27. 11. 2006
-01. 12. 2006, kde denník a žiadané doklady boli pracovníkom žalovaného predložené.
Právny zástupca žalobu poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ukladal žalobcovi pokutu
v čase, keď už mal žiadané informácie z dohľadu na mieste. Prvostupňové rozhodnutie
o uložení pokuty žalovaný vydal dňa 26. 04. 2007.
Podľa § 38 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov N. pri rozhodovaní
o výške poriadkovej pokuty prihliada najmä na závažnosť a čas trvania protiprávneho
konania, na rozsah jeho následkov, na prípadné opakované porušenie povinností alebo na
porušenie viacerých povinností. Poriadkovú pokutu možno uložiť až do 5 000 €, ak ide
o fyzickú osobu, a až do 50 000 €, ak ide o právnickú osobu, a to aj opakovane.
Najvyšší súd nahradil rozhodnutie žalovaného v časti výšky uloženej pokuty vlastným
rozhodnutím pretože po doplnení skutkového stavu zistil, že doba protiprávneho konania
žalovaného, v podobe nepredloženia žiadaných dokladov N. bola vzhľadom na následné
predloženie žiadaných informácií v rámci dohľadu na mieste (v dňoch 27. 11. 2006 - 01. 12.
2006) kratšia, o ktorej skutočnosti sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezmienil. Na
druhej strane nie je možné opomenúť závažnosť konania žalobcu ako dokonaného skutku,
ktorá spočíva v tom, že žalobca dobrovoľne neupustil od protiprávneho konania
a nerešpektoval ani opätovnú žiadosť žalovaného. Najvyšší súd vlastnou úvahou senátu
dospel k záveru, že pre tento skutok, je primeraná poriadková pokuta 2 000 € (najmenej) -
(t. j. kritérium výpočtu = vedomé nepredloženie dokladov na 1. žiadosť N. zo dňa 04. 09.
2006 1 000 €, úmyselné nepredloženie dokladov na opakovanú žiadosť zo dňa 21. 09. 2006
N. 1 000 €). Intenzita závažnosti by sa zvyšovala s dobou protiprávneho konania
a vzniknutého protiprávneho stavu. Dodatočne, na pojednávaní 17. 06. 2010 bolo však
zistené, že protiprávny stav nepredloženia žiadaných dokladov trval iba do výkonu dohľadu
na mieste...
Pokiaľ išlo o tvrdenú pochybnosť žalobcu, či je daná právomoc žalovaného pri
dohľade na diaľku požadovať dokumentáciu do ktorej je zaradený aj denník o prijatých
pokynoch klientov a obchodoch uzavretých na základe týchto pokynov, najvyšší súd
poukazuje na to, že ust. § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom v znení neskorších predpisov obsahuje demonštratívne vymedzenie povinností
dohliadaného subjektu, a preto predloženie informácií z denníka o prijatých pokynoch
klientov a obchodoch uzavretých na základe pokynov klientov sa naň vzťahuje. Ide o iné
informácie, podklady a doklady o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov
a ich akcionárov alebo iných spoločníkov, najmä ekonomickej a finančnej situácie,
majetkových pomerov, obchodov dohliadaných subjektov. Základ nároku prestavujúci
porušenie právnej povinnosti žalobcu bol daný. Súd preto žalobu v tejto časti zamietol.
Najvyšší súd zistil, že už prvá výzva N. č. UBD-1445/2006 zo dňa 04. 09. 2006 na
predloženie dokladov, adresovaná žalobcovi bola dostatočne určitá a zrozumiteľná pretože
N. žiadala o predloženie „denníka o prijatých pokynoch klientov a obchodoch uzavretých
na základe týchto pokynov“ a „denníka o kúpe a predaji investičných nástrojov
uskutočnených na vlastný účet bez pokynov klientov za obdobie od 01. 01. 2006 do dňa
doručenia tohto listu“.
Následnú výzvu žalovaného č. UBD-1445-1/2006 zo dňa 21. 09. 2006 súd hodnotil
ako bona fíde pokus o odstránenie prípadných nedostatkov v komunikácii so žalobcom, na
ktorý žalovaný reagoval neprimerane odpoveďou zo dňa 02. 10. 2006, z ktorej možno
vyvodiť, že išlo „vedomé a úmyselné neporozumenie“ výzvam žalovaného na predloženie
žiadanej obchodnej dokumentácie žalobcu.
Komunikácia medzi N. ako orgánom dohľadu nad finančným trhom a obchodníkom
s cennými papiermi sa neuskutočňuje v informačne izolovanom prostredí, bez informačného
pozadia (backgroundu), prostredia v ktorom sa tieto subjekty pohybujú. Žalobca je
obchodník s cennými papiermi u ktorého sa vyžaduje odborná spôsobilosť na finančnom
trhu, a preto vzhľadom na jeho odborné zázemie súd hodnotí, že výzve porozumel, ale
úmyselne ju nesplnil.»
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
12. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v tom, že „Najvyšší
súd nepreskúmal dostatočne, či bol vôbec daný právny základ pre uloženie pokuty.“.
Sťažovateľ považoval za dostatočne preukázané, že „vyvrátil tvrdenia N., podľa ktorých
možno považovať denník za doklad, keďže ide o obchodnú dokumentáciu. Touto námietkou
sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.“. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý
postup a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010 boli svojvoľné
a že by tak zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba
tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych
a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietaný rozsudok najvyššieho súdu aj
náležite odôvodnený.
14. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010