Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 429/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou,

Bajzova 1436/2, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1

a 4 a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal

18. novembra 2016 okresnému súdu návrh na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletej , (ďalej len „maloletá“ alebo

„dcéra“). Sťažovateľ uvádza, že so svojou dcérou má dobrý vzťah, ktorý by chcel rozvíjať

aj formou striedavej osobnej starostlivosti.

Sťažovateľ uvádza, že ani po desiatich mesiacoch od podania návrhu okresný súd

vo veci nenariadil pojednávanie. Z uvedeného dôvodu podal 13. septembra 2017 sťažnosť

na prieťahy v konaní podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Z odpovede predsedu okresného súdu vyplynulo, že zákonná sudkyňa vo veci je dlhodobo

práceneschopná, takže došlo k prerozdeleniu jej spisov medzi zostávajúce dve sudkyne

vybavujúce uvedenú agendu, čím vznikla ich „enormná zaťaženosť“. Predseda okresného

súd zároveň uviedol, že vo veci bolo nariadené pojednávanie na 30. október 2017.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta postup okresného súdu v súvislosti so znaleckým

dokazovaním, keď napriek tomu, že predložil súkromný znalecký posudok, okresný súd

ustanovil sám znalca a uložil mu vypracovať znalecký posudok. V tejto súvislosti uvádza:

„Do termínu pojednávania, za účelom hospodárnosti a rýchlosti konania, sťažovateľ

zabezpečil súkromný znalecký posudok vypracovaný znalkyňou

, č. 47/2016 zo dňa 31. 10. 2016, ktorý predložil do súdneho spisu.

Dňa 30. 10. 2017 súd v predmetnej právnej veci pojednával s tým, že vo veci

nerozhodol, ale nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru pedopsychológie a vyzval

procesné strany na prípadné ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd na posudok

predložený sťažovateľom bez relevantného dôvodu neprihliadol.

Od uvedeného obdobia, t. j. od 30. 10. 2017 súd vo veci ďalšie pojednávanie

nenariadil.

Navyše sťažovateľ dňa 06. 11. 2017 doručil súdu návrhy na doplnenie dokazovania,

ktoré súd ani ku dnešnému dňu nevykonal a ich výkon ani nezabezpečil.“

Sťažovateľ ďalej namieta postup okresného súdu pri tvorbe súdneho spisu –

vzhľadom na absenciu číslovania strán a tiež pri vyhotovovaní zvukového záznamu

z pojednávania. V tejto súvislosti uvádza:

„Okrem toho sťažovateľ zistil aj ďalšie pochybenia vo vedení súdneho spisu, ktorý

neobsahoval čísla strán, čo u sťažovateľa vzbudilo dôvodnú neistotu dodatočnej

manipulácie so spisom. Rovnako tak sťažovateľ požiadal o vyhotovenie zvukového záznamu

z pojednávania, priamo do zápisnice o pojednávaní zo dňa 30. 10. 2017. Následne pretože

na jeho žiadosť nikto nereagoval, opakovane dožadoval informačnú kanceláriu Okresného

súdu Košice II o vyhotovenie zvukovej nahrávky. Po troch mesiacoch dňa 06. 02. 2018

počas štúdiu spisu sťažovateľ zistil, že zamestnanci súdu, ktorí sú oprávnení záznam

vyhotoviť, nedisponujú dokonca ani pokynom zákonnej sudkyne. Po urgencii bolo

sťažovateľovi oznámené, že nahrávacie zariadenie bolo v daný deň nefunkčné. Sťažovateľ

upozorňuje, že záznam o nefunkčnosti nahrávacieho zariadenia bol vyhotovený až po jeho

opakovaných urgenciách, a preto vyvstáva pochybnosť o tom, ako je možné, že do toho času

nebola zistená absencia zvukového záznamu, ktorý je povinnosťou súdu vyhotoviť a pokiaľ

to z technických príčin nie je možné, upozorniť na túto skutočnosť aj strany konania.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností podal sťažovateľ 15. februára 2018 opakovanú

sťažnosť podľa zákona o súdoch, ktorú predseda okresného súdu vyhodnotil rovnako

ako prvú sťažnosť. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že postup okresného súdu

v napadnutom konaní nemôže ospravedlniť ani enormná zaťaženosť vo veci konajúcej

sudkyne.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Sťažovateľ pre prehľadnosť uvádza nasledovný chronologický prehľad priebehu

konania na Okresnom súde Košice II, sp. zn. :

Dňa 18. 11. 2016 – sťažovateľ podal návrh na zmenu úpravy rodičovských práv

a povinností k maloletému dieťaťu,

Dňa 13. 09. 2017 – sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy k rukám predsedu súdu,

Dňa 20. 09. 2017 – predseda súdu vyhotovil písomné stanovisko k sťažnosti

sťažovateľa.

Dňa 30. 10. 2017 – súd vo veci pojednával a záverom pojednávanie odročil

za účelom znaleckého dokazovania.

Dňa 04. 12. 2017 – súd ustanovil znalkyňu z príslušného odboru,

Dňa 15. 02. 2018 – sťažovateľ doručil k rukám predsedu súdu opakovanú sťažnosť

na prieťahy,

Dňa 23. 02. 2018 – súd vyexpedoval uznesenie o ustanovení znalkyne,

Dňa 01. 03. 2018 – predseda súdu podal písomné stanovisko na podanú sťažnosť

sťažovateľa.

Dňa 12. 03. 2018 – sťažovateľ podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu

odvolanie voči povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a to z dôvodu

toho, že ako otec sám na základe vlastnej iniciatívy a z vlastných peňažných prostriedkov

dal vyhotoviť znalecký posudok, na ktorý súd bez náležitého zdôvodnenia neprihliadol.

Sťažovateľ tak aj v tomto smere vyvinul maximálne úsilie zabezpečiť všetky dôkazy tak,

aby súd už na jednom pojednávaní mohol zodpovedne rozhodnúť vo veci samej.

Z vyššie uvedenej chronológie je zrejmé, že súdu trvalo desať mesiacov kým vytýčil

termín pojednávania, a to vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti. Následne po termíne

pojednávania súd vyše mesiaca vyhotovoval uznesenie, ktorým ustanovil znalkyňu

z príslušného odboru a ďalšie dva mesiace a devätnásť dní sťažovateľ čakal, kým súd

predmetné uznesenie vyexpedoval. Od 23. 02. 2018 súd pritom vo veci nekoná vôbec.

V dôsledku nečinnosti súdu sťažovateľ prichádza o možnosť byť so svojou dcérou.

Aj podľa predloženého znaleckého posudku má pritom všetky predpoklady na to, aby mohol

realizovať striedavú osobnú starostlivosť, a byť so svojou dcérou v rovnocennom časovom

intervale ako matka.

Pre harmonický psychický rozvoj dieťaťa je otcovský prvok nevyhnutný,

a je v najlepšom záujme dieťaťa nestratiť kontakt s otcom v akomkoľvek veku, naopak

k rozvoju dieťaťa je potrebné tento kontakt prehlbovať a utužovať. Práve čas, v ktorom

rodič môže verbálne alebo neverbálne pôsobiť na dieťa, je primárnym elementom

napĺňania rodičovskej výchovy a starostlivosti o dieťa.

Akékoľvek odďaľovanie striedania sa rodičov na výchove dcéry v prejednávanej veci

možno posúdiť ako diskrimináciu otca a ohrozenie jeho participácie na spoločných

chvíľach v živote maloletej. Zároveň je tým spomaľovaný proces rovnocennej výchovy

oboch rodičov na duševnom a sociálnom vývine maloletého dieťaťa. Možnosť striedavej

osobnej starostlivosti umožňuje deťom, aby si vytvárali zážitky s oboma rodičmi, a navyše

aj v zmysle predloženého znaleckého posudku otec disponuje všetkými predpokladmi pre

riadnu výchovu a starostlivosť o dieťa...

Navyše sťažovateľ zdôrazňuje, že za účelom rýchleho prejednania veci vždy včasne

reagoval na akúkoľvek výzvu súdu, predkladal dôkazy, navrhoval vykonanie dôkazov,

a do termínu pojednávania zabezpečil aj súkromný znalecký posudok obsahujúci znaleckú

doložku v súlade so zákonom, z ktorého súd mohol pri svojom rozhodovaní vychádzať.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením základného práva

na ochranu rodičovských práv podľa a 4 a práva na rešpektovanie

rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

prikáže okresnému súdu, aby konal v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov,

a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 €. Sťažovateľ si zároveň

uplatnil úhradu trov konania.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

s poukazom na „dlhotrvajúci stav jeho právnej neistoty, pretože svoju dcéru miluje a bol by

rád, ak by s ňou mohol tráviť oveľa viac času, a to pravidelne. Napriek tomu už osemnásť

mesiacov sa sťažovateľ prizerá ako mu je v jeho právach bránené, ako je zvýhodňovaná

výlučne matka, ktorá s dieťaťom trávi oveľa viac času ako je to umožnené otcovi. Dieťa

pritom samo má záujem byť s otcom častejšie. Sťažovateľ sa ani po dvoch sťažnostiach

k rukám predsedu súdu nevie domôcť meritórneho rozhodnutia. Zdôrazňuje pritom, že ide

o maloleté dieťa a starostlivosť oň, ktoré by mali byť v rozhodovacej činnosti súdu

prioritou.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , , ).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho,

že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch (). Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy

(, , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletému dieťaťu.

V čase predbežného prerokovania sťažnosti napadnuté konanie trvalo jeden rok

a osem mesiacov. V doterajšom priebehu konania okresný súd nariadil a uskutočnil jedno

pojednávanie, ktoré odročil pre účely znaleckého dokazovania. Neskôr okresný súd

rozhodol o ustanovení znalca a toto uznesenie expedoval účastníkom. Z uvedeného vyplýva,

že v období jedného roka a ôsmich mesiacov okresný súd nebol úplne nečinný, keď vykonal

dva relevantné úkony smerujúce k rozhodnutiu veci – pojednávanie a rozhodnutie

o ustanovení znalca. Možno pripustiť námietku sťažovateľa, že časový odstup medzi

jednotlivými úkonmi je vzhľadom na predmet konania relatívne neprimeraný –

pojednávanie sa uskutočnilo až takmer rok po začatí konania a časové úseky medzi

pojednávaním – ustanovením znalca – expedovaním uznesenia účastníkom by bolo vhodné

tiež skrátiť. Napriek uvedenému ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní

doteraz nedošlo k vzniku prieťahov, ktoré by mali ústavne relevantnú intenzitu, t. j. takých

prieťahov, ktoré by mali za následok porušenie označených práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd prihliadol na predmet konania – ide o rozhodovanie o návrhu

sťažovateľa o zmenu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, pričom sťažovateľ

navrhuje, aby maloletá bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti. V sťažnosti

neargumentuje, že sa s maloletou nemôže stretávať, prípadne neuvádza, že by mu matka

maloletej bránila v styku s maloletou. Z uvedeného možno usudzovať, že do rozhodnutia

okresného súdu v napadnutom konaní sa realizuje doterajšia úprava výkonu rodičovských

práv a povinností – v rámci ktorej sa sťažovateľ stretáva v určitom režime s maloletou

a môže tak vykonávať svoje rodičovské práva a podieľať sa na výchove maloletej.

Skutočnosť, že aktuálne sa s maloletou stretáva v menšom rozsahu ako jej matka

(vychádzajúc z predpokladu, že maloletá je zverená do osobnej starostlivosti matky) –

nie je postačujúca pre záver o porušení ním označených práv.

Námietka sťažovateľa, že okresný súd neakceptoval ním predložený znalecký

posudok a sám ustanovil znalca, ktorému uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok,

je neopodstatnená. Vzhľadom na predmet napadnutého konania je potrebné prihliadnuť na

to, že súd je povinný zistiť skutočný stav veci [ Civilný

mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“)] a je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli

účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci ( ). Je vecou

okresného súdu, akými dôkaznými prostriedkami splní svoju povinnosť zistiť skutočný stav

veci, preto postup, keď okresný súd sám nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil znalca –

hoci sťažovateľ predložil vlastný znalecký posudok, nemožno považovať za neefektívny,

prípadne nesústredený postup, ktorý by mohol viesť k záveru o porušení základného práva

podľa , resp. práva podľa dohovoru. Zisťovanie,

čo je v najlepšom záujme maloletej – vyžaduje odborné skúmanie, preto znalecké

dokazovanie na zistenie záujmu maloletej je bez ďalšieho akceptovateľným postupom

konajúceho súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa neočíslovaných strán v súdnom spise

a poskytnutia zvukového záznamu z pojednávania, prípadne dodatočná poznámka o tom,

že nahrávacie zariadenie nebolo funkčné – nejaví sa, že by tieto okolnosti samy osebe mohli

viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Súdny spis sa tvorí priebežne,

preto prítomnosť neočíslovaných podaní a dokumentov v súdnom spise je v zásade

prirodzená. Námietka sťažovateľa týkajúca sa možnosti manipulácie so spisom v dôsledku

chýbajúceho číslovania je len hypotetická, sťažovateľ neuviedol žiadne ďalšie konkrétne

skutočnosti, ktoré by naznačovali prípadnú manipuláciu so spisom, neuviedol ani náznak

konkrétneho a reálneho cieľa, ktorý by sa mal dosiahnuť takouto manipuláciou. Napokon

ani prípadná absencia zvukového záznamu z pojednávania priamo nebránila okresnému

súdu v ďalšom procesnom postupe – v tomto prípade v ustanovení znalca. Sťažovateľ

nenamieta, že na predmetné pojednávanie nebol riadne predvolaný, prípadne že by nemal

možnosť sa tohto pojednávania zúčastniť – preto absencia zvukového záznamu z tohto

pojednávania mu nemohla materiálnym spôsobom zabrániť pri účinnom uplatňovaní jeho

práv a záujmov v napadnutom konaní.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru

o možnom porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2

a jeho práv podľa a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

Nad rámec veci však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom

na predmet napadnutého konania – týkajúci sa maloletého dieťaťa – je okresný súd povinný

pristupovať k tejto veci s osobitnou starostlivosťou počas celého konania, osobitne dbať

na jeho celkovú dĺžku a realizovať jednotlivé opatrenia a procesné úkony rýchlo

a priebežne. V prípade, ak by okresný súd v ďalšom období v napadnutom konaní

bez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľovi

nič nebráni v tom, aby sa opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude

namietať porušenie základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018