Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
848/381213.9733ac.pdf
PDF · 110.86 KB
No categories available
6Cdo/167/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 167/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. G., bývajúcej v B.,
a 2/ Ing. J. K., bývajúceho v B., proti ţalovanej A. B., bývajúcej v Ţ., zastúpenej JUDr. R.
F., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, vedenej na
Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. 5 C 227/2008, o dovolaní ţalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. apríla 2010 sp. zn 13 Co 50/2010 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 20. apríla 2010 sp. zn. 13 Co 50/2010 v zmeňujúcom výroku vo veci samej, ktorým bola
určená neplatnosť závetu, a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa podanou ţalobou domáhali určenia neplatnosti závetu a vydedenia ako
prejavov vôle poručiteľa J. K., zomrelého dňa 26. februára 2008. Namietali absolútnu
neplatnosť označených právnych úkonov urobených v jednej listine, pričom z opatrnosti sa
dovolávali aj relatívnej neplatnosti závetu pre rozpor s § 497 Obč. zákonníka. Tvrdili, ţe v
časti listiny o závete nie je zákonom poţadovaným spôsobom vyjadrená vôľa poručiteľa
zanechať majetok, ustanoviť niekoho dedičom, či povolať niekoho za svojich dedičov, alebo
akýmkoľvek iným, gramaticky nespochybniteľným prejavom vôle rozhodnúť pre prípad
svojej smrti o majetku. Zároveň poukazovali na to, ţe nie je ani jasne, určite a zrozumiteľne
vymedzený okruh povolaných dedičov, a ţe závet obsahuje určujúcu podmienku, ktorej
splnenie závetca poţaduje na neurčitom a neadresnom závetnom dedičovi.
Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 12. októbra 2009
č. k. 5 C 227/08-93 ţalobu zamietol a zároveň rozhodol o povinnosti ţalobcov zaplatiť
ţalovanej náhradu trov konania do rúk jej právneho zástupcu. Zamietnutie ţaloby odôvodnil
skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, z ktorých vyvodil právny
záver, ţe závet i vydedenie spĺňajú formálne i materiálne predpoklady pre platnosť týchto
právnych úkonov.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie ţalobcov rozsudkom
z 20. apríla 2010 sp. zn. 13 Co 50/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku
v časti týkajúcej sa závetu zmenil tak, ţe určil neplatnosť závetu. V časti zamietajúceho
výroku týkajúcej sa vydedenia prvostupňový rozsudok potvrdil. Zároveň zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania tak, ţe vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa dospel v súvislosti s posudzovaním platnosti závetu k záveru, ţe tento právny
úkon, obsiahnutý v listine podpísanej poručiteľom a svedkami 9.5.1997, je neplatný.
Neplatnosť závetu odôvodnil tým, ţe v ňom nie je určená konkrétna osoba dediča, ale táto
osoba je podmienená takým spôsobom, ţe ňou bude ten, kto sa postará o poručiteľa,
doopatruje ho a urobí mu pohreb a ţe teda sa v závete nehovorí o osobe, ktorá tak uţ robí, ale
ktorá tak len v budúcnosti urobí. Vyslovil názor, ţe pri ustanovení dediča v závete v zmysle
§ 477 Obč. zákonníka musí ísť o osobu, ktorá je závetcovi známa, ţe závetca robí právny
úkon medzi ţivými a adresuje ho existujúcej osobe, pričom závet nadobúda účinky okamihom
jeho smrti.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Dovolaním napadla
zmeňujúci výrok odvolacieho súdu o určení neplatnosti závetu a súvisiaci výrok o trovách
konania. Navrhla aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobu
o neplatnosť závetu zamietol, a aby potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o trovách konania a rozhodol aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania. Dovolanie
odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Uviedla, ţe odvolací súd
nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 477 Obč. zákonníka na daný prípad.
Vyjadrila nesúhlas s názorom, ţe osoba závetného dediča musí byť závetcovi známa a musí
existovať v čase podpísania závetu. Poukázala na potrebu zisťovať skutočnú vôľu pisateľa
závetu a to zo samotnej listiny a všetkých okolností, za ktorých bol urobený prejav vôle
o ustanovení závetného dediča. Podľa jej názoru bola za dediča ustanovená osoba, ktorú je
moţné identifikovať podľa činnosti (starostlivosť o poručiteľa a zabezpečenie jeho pohrebu),
pričom nešlo o podmienku dedenia ale o určenie dediča. Osoba závetného dediča
identifikovaná určitou činnosťou alebo vzťahom k poručiteľovi nemusí existovať v čase
podpísania závetu poručiteľom. Poručiteľ môţe ustanoviť za dediča kohokoľvek, kto je
identifikovateľný, a to aj osobu, ktorú nepozná a ktorá v čase podpísania závetu ani nemusí
byť na svete, no musí existovať v čase smrti poručiteľa.
Ţalobcovia sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli dovolateľkou namietané. Zistil, ţe z obsahu
spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. či rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím
iného právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce pouţitím správneho
právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom alebo nesprávnym uplatnením.
V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobcovia sú deťmi
poručiteľa J. K., zomrelého 26.2.2008, po ktorom bolo uznesením Okresného súdu Ţiar nad
Hronom zo dňa 28.3.2008 začaté dedičské konanie vedené pod sp. zn. 12 D 254/2008, ţe
ţalovaná ako druţka poručiteľa v dedičskom konaní predloţila listinu pozostávajúcu
z jedného listu, na ktorej je písacím strojom napísaný text označený ako závet a zároveň
vydedenie, a ţe táto listina bola podpísaná poručiteľom a dvomi svedkami 9.5.1997, pričom
sa v nej okrem iného uvádza, ţe závet je platný pre toho, kto sa postará o poručiteľa, kto ho
doopatruje a urobí pohreb (doslovná citácia: „Závet je platný pre toho, kto sa o mňa postará,
kto ma doopatruje a urobí pohreb.“).
Rozhodujúcou právnou otázkou od riešenia ktorej záviselo správne právne posúdenie
veci odvolacím súdom vo väzbe na zistený skutkový stav bola otázka, či závet spĺňal
poţiadavku jeho platnosti vyplývajúcu z ustanovenia § 477 Obč. zákonníka, t. j. poţiadavku
ustanovenia, resp. určenia dediča. Odvolací súd dospel k záveru, ţe závet túto poţiadavku
nespĺňal, keďţe v ňom nebola určená konkrétna osoba závetného dediča, ale táto osoba bola
podmienená tak, ţe ňou bude ten, kto sa o poručiteľa postará, doopatruje ho a urobí mu
pohreb, pričom takáto osoba nebola poručiteľovi v čase zriadenia závetu známa a existujúca.
Dovolací súd sa s týmto právnym záverom odvolacieho súdu nestotoţňuje.
Podľa § 477 veta prvá Obč. zákonníka v závete poručiteľ ustanoví dedičov, prípadne
určí ich podiely, alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť.
Citované ustanovenie § 477 Obč. zákonníka určuje ako podstatnú a teda obligatórnu
náleţitosť závetu ustanovenie, resp. označenie dediča, ktorý je povolaný dediť závetom.
Neustanovuje však priamo, akým spôsobom má byť v závete vyjadrené ustanovenie
závetného dediča. Nevyţaduje sa, aby dedič bol v závete výslovne pomenovaný, ale zo závetu
musí byť vţdy celkom nezvratne zistiteľné, komu má odkázaný majetok pripadnúť. Osoba
dediča teda musí byť v závete identifikovaná dostatočne určite, t. j. tak, aby nebola
zameniteľná s akoukoľvek inou osobou v čase smrti poručiteľa. Závetný dedič môţe byť
preto okrem obvyklých údajov totoţnosti, ako je meno, priezvisko, dátum narodenia či rodné
číslo alebo bydlisko, označený aj hovorovým menom, zdrobneninou mena, prípadne
uvedením príbuzenského vzťahu k poručiteľovi. Identifikáciu dediča v závete umoţňuje aj
jeho označenie určitou činnosťou, napríklad, ţe ním bude ten, kto sa postaral o poručiteľa aţ
do jeho smrti, kto ho doopatroval a urobil pohreb. Aj takéto označenie totiţ dáva predpoklad
pre zistenie, o akú konkrétnu osobu v danom prípade ide.
Z ustanovenia § 477 ani v spojitosti s inými súvisiacimi ustanoveniami nemoţno
vyvodiť, ţe dedič ustanovený v závete musí byť poručiteľovi známy v čase zriadenia závetu,
prípadne, ţe musí uţ v tomto čase existovať. Naopak, rešpektujúc princíp slobody vôle
poručiteľa a jej naplnenia, a zohľadňujúc aj potreby praktického ţivota, povaţuje dovolací súd
za správny taký výklad uvedeného ustanovenia, podľa ktorého osoba ustanoveného dediča
nemusí byť v čase zriadenia závetu poručiteľovi známa a nemusí ani existovať. Dôleţité je
aby bola identifikovateľná a existovala, t. j. mala právnu subjektivitu, v čase smrti poručiteľa.
V čase podpísania závetu poručiteľ činnosť, ktorou určil závetného dediča, nemusí ešte
potrebovať a tak nemusí ani vedieť, a z povahy niektorých činností závislých od jeho smrti
ani nemôţe vedieť, kto bude tou osobou, ktorá sa o neho postará, doopatruje ho a vystrojí mu
pohreb. Okrem toho bolo by v rozpore s vôľou poručiteľa a s nenahraditeľnosťou závetu, aby
bolo upierané dedičské právo osobám, ktorých povolal závetom za dedičov a ktoré v deň jeho
smrti sú spôsobilé dediť, len preto, ţe túto spôsobilosť nemali v čase zriadenia závetu
(v prípade fyzickej osoby môţe ísť napríklad o deti potomkov poručiteľa, ktoré sa ešte
nenarodili a neboli ani počaté).
Vzhľadom na totoţnosť slovenskej a českej právnej úpravy, pokiaľ ide o náleţitosť
závetu týkajúcu sa ustanovenia dediča (text § 477 slovenského Obč. zákonníka je zhodný
s textom § 477 ods. 1 českého Obč. zákonníka), moţno z hľadiska komparatívneho výkladu
poukázať na rovnaký právny záver, ku ktorému v otázke moţnosti označenia dediča určitou
konkrétnou činnosťou dospela judikatúra v Českej republike a to v rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky z 25. apríla 2007 sp. zn. 21 Cdo 1859/2006 (dostupný
na www.nsoud.cz).
Tieţ s pouţitím historického výkladu náleţitosti závetu, týkajúcej sa určitosti
ustanovenia dediča, moţno vyššie uvedený právny záver podporiť názorom vysloveným
v publikácii autorov F. Rouček – J.Sedláček „ Komentář k československému obecnému
zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, Praha
1936, díl III.“, v ktorej na str. 92 sa uvádza, ţe poţiadavku na určitosť, t. j. zrozumiteľnosť
vôle poručiteľa, sa nesluší preháňať (posudzovať príliš prísne), lebo ustanovenia zákona
o prejave poručiteľovej vôle sú dané preto, aby bolo zabezpečené splnenie jeho pravej vôle,
a nie aby boli poskytnuté prostriedky na jej zmarenie. Preto postačuje označenie dediča
krstným menom, zanechanie majetku „priateľstvu“, „osobe, ktorá poručiteľa pred smrťou
ošetrovala“ alebo „osobe, u ktorej poručiteľ pred smrťou trvale pobýval“. Právo platné
na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (uhorské právo) pripúšťalo, aby osoba dediča bola
určená aj nejakou budúcou udalosťou, napríklad „Moja čeľaď, slúţiaca mi v deň mojej smrti“
(str. 93 označenej publikácie).
Vychádzajúc z hore uvedenej interpretácie § 477 Obč. zákonníka v prejednávanej veci
určenie závetného dediča takým spôsobom, ţe ním bude ten, kto sa o poručiteľa postará, kto
ho doopatruje a urobí pohreb, teda jeho určenie budúcou konkrétnou činnosťou, bolo
pre identifikáciu tohto dediča postačujúce. Vyhovovalo preto poţiadavke zákona
na ustanovenie dediča v závete a nemalo za následok neplatnosť závetu. Keďţe išlo o spôsob
označenia dediča, nemohlo zároveň ísť (a ani nešlo) o podmienku, ktorou by bol podmienený
vznik dedičského práva, alebo jeho zánik, alebo ktorou by bol dedič obmedzovaný
v dispozícii s dedičstvom či nútený k výkonu nejakých povinností.
So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1
O.s.p. a contrario v dovolaním napadnutom zmeňujúcom výroku o určení neplatnosti závetu
a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová