Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_20S-73-2020.pdf
PDF · 94.88 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/73/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu Akzent BigBoard, a.s., Ivánska cesta 2D, Bratislava, IČO: 44 540 957, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanému Okresnému úradu Trnava, odbor výstavby a bytovej politiky, Kollárova 8, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT- OVBP2-2020/011901-002 zo dňa 08.04.2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. OU-TT- OVBP2-2020/011901-002 zo dňa 08.04.2020, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku iba čiastočne zmenil výrok rozhodnutia Mesta Hlohovec č. 52991/2019/1858/HRU zo dňa 16.12.2019 o zamietnutí žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby tak, že: „Mesto Hlohovec podľa ust. § 62 ods. 4 stavebného zákona zamieta žiadosť o zmenu doby trvania reklamnej stavby“, odvolanie žalobcu zamietol a výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia v ostatných častiach ponechal v platnosti.
2.
Poukazoval na to, že žiadosťou zo dňa 21.02.2019 požiadal o zmenu doby trvania 1 ks jednostrannej reklamnej stavby - billboardu o rozmere 5,1 x 2,4 m na pozemku parc. č. 6652/3, k.ú. Hlohovec v priestoroch ČS Slovnaft, ktorej užívanie bolo povolené rozhodnutím č. 6/2016-PD zo dňa 15.02.2016, a že jeho žiadosť po doplnení stavebným úradom vyžadovaných podkladov, prerušení konania a jeho následnom zrušení rozhodnutím, ktoré bolo odvolacím orgánom zrušené, bola zamietnutá pre rozpor predmetnej reklamnej stavby s územným plánom mesta E..
3.
Namietal, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie stavebného úradu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci nakoľko podľa stavebného zákona sa územným plánom majú riešiť priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia a určiť zásady a regulatívy priestorového usporiadania a funkčného využívania územia. V územnom pláne obce sa určuje prípustné, obmedzené a zakázané funkčné využívanie plôch, podľa žalobcu však plošná regulácia umiestňovania reklamných stavieb nie je nie je v súlade s týmto obsahom, pretože reklama nie je funkciou územia (plôch). Umiestňovanie reklamných stavieb preto nemôže byť územnoplánovacím regulatívom, takáto plošná regulácia je mimo predmetu územného plánu. Regulácia umiestňovania reklamných stavieb nemôže byť ani obsahom
regulatívu neprípustného funkčného využívania pozemkov, lebo reklama nie územnoplánovacou funkciou v území. Nijaké ustanovenie Stavebného zákona v časti o územnom plánovaní neumožňuje obci plošne zakázať alebo obmedziť existenciu reklamných stavieb v území. Možné výnimky sú len v osobitných predpisoch (v cestnom zákone a v pamiatkovom zákone).
4.
Žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.06.2014, sp. zn. 6Svzn/2/2013, ktorý v obdobnom prípade (t.j. mestské zastupiteľstvo plošne regulovalo stavebnú oblasť umiestňovanie reklamných zariadení vydaním všeobecne záväzného zariadenia) rozhodol tak, že takéto všeobecne záväzné nariadenie zrušil pre jeho nezákonnosť a právne prejudikoval takýto zásah za nezákonný.
5.
Žalobca má za to, že stavebný úrad v prípade jeho žiadosti postupoval v rozpore s právnymi predpismi a v tejto súvislosti uvádzal, že v zmysle usmernenia k povoľovaniu reklamných stavieb vydaného zo strany Ministerstva dopravy a regionálneho rozvoja, je stavebník k žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby povinný priložiť „len doklady, ktorými preukáže vzťah k pozemku (aktuálny list vlastníctva a snímku z katastrálnej mapy) najmä, že je vlastníkom pozemku alebo stavby alebo že má k pozemku alebo stavbe iné právo, ktoré ho oprávňuje predĺžiť dobu trvania reklamnej stavby. Stavebný úrad u konaní o predĺžení doby trvania dočasnej stavby posudzuje len doklady, ktoré stavebníka oprávňujú predĺžiť dobu trvania stavby.“
6.
K podanej žiadosti žalobca priložil aktuálne znenie uzatvorenej nájomnej zmluvy s vlastníkom pozemku. Stavebný orgán Hlohovec mal postupovať v zmysle Usmernenia k povoľovaniu reklamných stavieb a žiadosti žalobcu o predlženie doby trvania reklamnej stavby vyhovieť. V Stavebnom zákone a Usmernení k povoľovaniu reklamných stavieb uvádzaná „dočasnosť“ reklamných stavieb je uvádzaná z dôvodu, že stavebník nie je vlastníkom pozemku. Účel, na ktorý bola stavba postavená nezanikol ani sa nezmenil ako je to v prípade „skutočných“ dočasných stavieb. Tak ako stavebný úrad nemôže jednostranne rozhodnúť o odstránení stavby platne povolenej a skolaudovanej budovy len preto, že bol vydaný nový územný plán, nemôže tak konať ani v prípade Reklamnej stavby, ktorej „dočasnosť" je zapríčinená len dočasnosťou právneho vzťahu k pozemku, na ktorom je postavená.
7.
V tejto súvislosti žalobca poukazoval aj na rozsudok Najvyššieho správního soudu ČR sp. zn. 1AS/107/2012, ktorý sa zaoberá zmenou územnoplánovacej dokumentácie a v priebehu povoľovacích konaní a ktorý potvrdzuje nezákonnosť dodatočného posudzovania v prípade už riadne povolenej reklamnej stavby.
8.
Podľa jeho názoru bolo rozhodnutie o nepredĺžení doby trvania stavby vydané bez opory v platnom práve a správne orgány svoju argumentáciu postavili na tvrdení, že územný plán mesta umiestňovanie reklamných stavieb na pozemku nepripúšťa, ktoré j vo vzťahu k predĺženiu platnosti trvania reklamnej stavby nadbytočné.
9.
Žalobca poukazoval aj na zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov, s ktorým súvisí požiadavka ochrany legálne nadobudnutých práv a nemožnosť jeho odňatia na základe neskôr vydaného právneho predpisu. Má za to, že logickým výkladom princípov právneho štátu je možné jednoznačne dospieť k výkladu, že pre predĺženie doby trvania reklamnej stavby, ktorá bola realizovaná na základe platne udeleného povolenia, už nie je nevyhnutné ďalšie posudzovanie, s výnimkou posúdenia existencie právneho vzťahu k pozemku, na ktorom je stavby postavená. Nesprávnou argumentáciou správnych orgánov podľa žalobcu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a k takému zásahu do jeho práv, ktorý je neprípustný.
10.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
11.
Poukazoval na to, že územné plánovanie okrem iného určuje regulatívy priestorového usporiadania a funkčného využívania územia. To znamená, že podľa určitej funkcie je možné v území umiestňovať jednotlivé stavby. Ak ide o územie funkčne určené ako „cestná doprava a statická doprava“ (ako je to v tomto prípade) je samozrejmé, že prípustným funkčným využitím sú cesty, odstavné státia a parkoviská, ČSPH, parkovacie domy, čiže stavby s dopravnou funkciou. Reklamná stavba je funkčne vhodná do viacerých funkcií, ale do ktorej funkcie bude reklamná stavba zaradená si však určuje orgán územného plánovania a tým je obec. A orgán územného plánovania mesto Hlohovec vo svojom územnom pláne uvádza reklamnú stavbu v regulačnom bloku „DC - Cestná doprava a statická doprava „ ako neprípustnú funkciu. Z uvedeného je zrejmé, že stavba reklamného zariadenia nie je v súlade s ÚPN mesta Hlohovec, čo je jednou zo základných podmienok pre umiestnenie a povolenie stavby. Stavebný úrad nemôže povoliť stavbu, ktorá je v rozpore s platným územným plánom Elementárnym prvkom rozhodovania stavebných úradov je posúdenie súladu s územným plánom. Ani druhostupňový správny orgán nemôže žiadnym spôsobom zmeniť rozpor s územným plánom mesta.
12.
OÚ Trnava - OVBP 2 naďalej trvá na tom, že odvolávať sa na Rozsudok Najvyššího správního soudu Českej republiky sp.zn. 1AS 107/2012-139 je neopodstatnené, nakoľko ide o rozsudok vydaný v Českej republike a na území Slovenskej republiky nemá daný rozsudok žiadnu legálnu oporu v zákone. Orgány štátnej a verejnej správy SR sú povinné riadiť sa a rozhodovať v zmysle príslušnej legislatívy SR. OÚ Trnava - OVBP2 konštatuje, že prvostupňový stavebný úrad zamietol návrh na vydanie zmeny doby trvania reklamnej stavby z dôvodu, že predložený návrh nie je v súlade so záväznými regulatívmi územného plánu mesta Hlohovec. OÚ Trnava - OVBP2 uvádza, že stavebný úrad je povinný preskúmať či je reklamná stavba v súlade s verejnými záujmami a územným plánom mesta Hlohovec.
13.
Podľa stavebného zákona základným dokumentom pre umiestňovanie stavieb, terénnych úprav a iných opatrení v území je územný plán, pretože komplexne rieši priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, zosúlaďuje záujmy a činnosti ovplyvňujúce územný rozvoj, životné prostredie a ekologickú stabilitu a ustanovuje regulatívy priestorového usporiadania a funkčného využívania územia. Počas doby trvania reklamnej stavby prišlo k zmene ÚPN mesta Hlohovec schváleným uznesením č. 38 zo dňa 24.04.2018. V zmysle platného ÚPN mesta Hlohovec sa reklamná stavba nachádza v regulačnom bloku „DC“ - Cestná doprava a statická doprava, pre ktorý je reklamná stavba neprípustnou funkciou. Z uvedeného vyplýva, že stavebný úrad rozhodol v súlade s platnou legislatívou SR.
14.
Žalobca v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovaného zotrval na právnej argumentácii uvedenej v žalobe.
15.
V súvislosti s už uvádzaným rozhodnutím Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 1AS/107/2012 uviedol, že nikdy netvrdil, že takéto rozhodnutia sú záväzné. Avšak silu vecnej argumentácie a odbornosť nie je možné spochybňovať a limitovať len na územie Českej republiky, keďže komparatívny výklad využíva aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. IIÚS 152/2018, NS SR sp.zn. 6Cdo 167/2010), najmä ak sa v odkazovanej judikatúre poukazuje na porušenie princípu právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, teda základné zásady na ktorých je budovaný právny poriadok tak Slovenskej ako aj Českej republiky.
16.
Opätovne namietal, že umiestňovanie reklamných stavieb nemôže byť územnoplánovacím regulatívom, nakoľko takáto plošná regulácia je mimo predmetu územného plánu.
17.
Regulácia umiestňovania reklamných stavieb nemôže byť ani obsahom regulatívu neprípustného funkčného využívania pozemkov, lebo reklama nie územnoplánovacou funkciou v území. Nijaké ustanovenie SZ v časti o územnom plánovaní neumožňuje obci plošne zakázať alebo obmedziť
existenciu reklamných stavieb v území. Možné výnimky sú len v osobitných predpisoch (v cestnom zákone a v pamiatkovom zákone). V záväznej časti územných plánov nemožno ísť nad rámec územného plánu obce/zóny. Obsah záväzných častí územných plánov obcí a zón je ustanovený v § 13 ods. 3 písm. b) a c) SZ striktne. Z obsahu vyplýva, že má upravovať konkrétne aktivity v nadväznosti na obsah územného plánu obce/zóny. Ak územný plán nemôže upravovať plošné umiestňovanie reklamných stavieb, nemôžu byť ani v záväznej časti konkrétne regulatívy (zákazy a obmedzenia).
18.
Súčasťou územného plánovania je o. i. aj územné rozhodovanie (v územnom konaní). Z úloh a činností uvedených v§2 ods. 1SZ činnosť pod písmenom f) „rieši umiestňovanie stavieb a určuje požiadavky na ich projektovanie a uskutočňovanie sa týka práve územného rozhodovania. To korešponduje s obsahom § 39a ods. la2SZ (Rozhodnutie o umiestnení stavby). V nich sa uvádza, že „rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby...“(odsek 1) a v podmienkach na umiestnenie stavby sa určia požiadavky na „b) zabezpečenie súladu urbanistického riešenia a architektonického riešenia stavby s okolitým životným prostredím ...“ (odsek 2). Reklamné stavby každého druhu a vyhotovenia sú však výslovne vyňaté z územného rozhodovania (§ 39a ods. 3 SZ), takže oddiel 8 SZ sa nevzťahuje na nijakú reklamnú stavbu. Táto skutočnosť nemôže byť dôvodom, aby sa vylúčenie územného rozhodovania, nahrádzalo reguláciou územným plánom. Zo SZ takáto možnosť zámeny právnych inštitútov nevyplýva, a teda ide o účelové obchádzanie zákona. V prejednávanom prípade je však zásadným fakt, že pri žiadosti o predĺženie doby trvania v prípade Reklamnej stavby, ktorá bola riadne zrealizovaná v súlade so stavebným povolením, nemalo vôbec dôjsť k posudzovaniu jej súladu s územným plánom.
19.
Súd prejednal vec za účasti oboch účastníkov konania, ktorý vo svojich vyjadreniach na pojednávaní zotrvali na argumentácii uvedenej v ich písomných podaniach, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
20.
Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä pôvodného povolenia reklamnej stavby na dobu určitú, postupu správnych orgánov vo veci a samotného súladu, resp. nesúladu stavby, o zmenu doby trvania ktorej žalobca správny orgán neúspešne požiadal, s územným plánom mesta Hlohovec, neboli v konaní medzi účastníkmi sporné. Spornou zostala otázka možného zohľadnenia aktuálneho územného plánu mesta, ktorý naviac žalobca v časti regulácie umiestňovania reklamných zariadení považuje za odporujúci zákonu.
21.
V súvislosti s námietkou nezákonnosti územného plánu mesta Hlohovec, ktorý bol predmetom všeobecne záväzného nariadenia mesta Hlohovec č. 211/2018, je pritom potrebné konštatovať, že súd v tomto konaní prípadný rozpor územného plánu so zákonom nebol oprávnený skúmať a posudzovať, a že podľa vedomosti súdu nesúlad všeobecne záväzného nariadenia o územnom pláne so zákonom nebol vyslovený v konaní podľa § 357 SSP (Správny súdny poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z.) na návrh oprávneného subjektu, ktorým podľa procesného predpisu je iba prokurátor alebo v prípade porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia, zainteresovaná verejnosť. Argumentácia žalobcu rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Svzn/2/2013 prijatým v konaní o nesúlade všeobecne záväzného nariadenia so zákonom je preto zjavne nedôvodná.
22.
Súd tak v tomto konaní mohol vychádzať iba z územného plánu mesta Hlohovec v znení VZN č. 211/2018 schváleného uznesením č. 38 zo dňa 24.04.2018, v zmysle ktorého je predmetná reklamná stavba žalobcu v danom územní neprípustnou a ktorý bol účinný už v čase uplynutia doby, na ktorú bola stavby povolená a kedy žalobca o predĺženie doby trvania stavby požiadal (21.02.2019). V tejto súvislosti nemožno ani usudzovať o neprípustnej aplikácii neskoršej právnej normy na práva žalobcu vzniknuté v
minulosti a neobstojí ani porovnávanie s vplyvom nového územného plánu na legálnosť stavby povolenej za účinnosti predchádzajúceho územného plánu bez časového obmedzenia.
23.
Rozhodnutie o žiadosti žalobcu o predĺženie doby trvania stavby sa nijak nedotýka jeho práv nadobudnutých na základe pôvodného povolenia stavby na dobu určitú, ktorá medzičasom uplynula. Aj v tejto súvislosti je argumentácia rozhodnutím súdnej inštitúcie Českej republiky sp. zn. 1AS/107/2012 vychádzajúcim z diametrálne odlišnej skutkovej a právnej situácie nerelevantná.
24.
Z povolenia stavby na dobu určitú všeobecne, aj v tomto prípade, nevyplýva pre stavebníka žiadna garancia predĺženia doby trvania stavby v prípade zmeny územného plánovania (nelogickým by bol opak, ktorý by v hraničných prípadoch mohol viesť k nemožnosti realizovať legitímne zmenený územný plán predstavujúci verejný záujem), ani z neho nevyplýva žiadna okolnosť, na základe ktorej by bolo možné za legitímne považovať očakávania žalobcu vo vzťahu k predĺženiu doby trvania stavby aj v prípade tak podstatnej zmeny akou je pre stavebné konanie zmena územného plánu. K porušeniu princípu právnej istoty by preto v tomto prípade mohlo dôjsť iba ak by žalovaný, resp. správny orgán prvého stupňa za obdobnej situácie o žiadostiach iných žiadateľov rozhodol inak, čo však v danej veci nebolo žalobcom preukázané ani tvrdené.
25.
V neposlednom rade dôvodnosť nemožno priznať ani námietke žalobcu týkajúcej sa nerešpektovania Usmernenia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky k povoľovaniu reklamných stavieb, ktoré, hoci priamo neuvádza vznik situácie, s ktorou sa v danom prípade vysporadúvali, vo veci rozhodujúce správne orgány a ktorá spočíva v zmene územného plánu v období od povolenia dočasnej stavby, v rozpore s právnym názorom žalobcu, predpokladá v konaní o predĺženie doby trvania dočasnej reklamnej stavby predloženie aj iných dokladov ako dokladov týkajúcich sa práva žiadateľa k stavbe alebo k pozemku, keď tieto identifikuje iba ako doklady potrebné na preukázanie oprávnenia na predĺženie doby trvania reklamnej stavby.
26.
V konečnom dôsledku má súd za to, že ani vyžadovanie predloženia dokladov, ktoré so správnym orgánom posudzovanou vecou súvisia iba okrajovo alebo ktoré správny orgán pri rozhodovaní veci vôbec neupotrebí, nepredstavuje porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a ktoré by preto predstavovalo aj dôvod pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia.
27.
Súd preto v postupe a rozhodnutí žalovaného nezistil žalobcom namietané pochybenia spôsobujúce nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP (Správny súdny poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z.) zamietol.
28.
O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.
29.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.