Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 141/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H. a R. H., obaja bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. E. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva zaručeného , a

a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 23. decembra 2008, postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. mája 2009, postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júla 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. H. a R. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2010 doručená sťažnosť Ľ. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného

porušenia ich základného práva zaručeného , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a

uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23.

decembra 2008, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 27. mája 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia sa návrhom

podaným na okresnom súde domáhali určenia, že ich vylúčenie z D. (ďalej len „družstvo“)

je neplatné, alebo určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva z 3. októbra

2005, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení sťažovateľov.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 23. decembra 2008 konanie zastavil.

Dospel k záveru, že odporca – D. v likvidácii, zaniklo výmazom z obchodného registra

24. októbra 2008 bez právneho nástupcu, čo je zároveň neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania, preto konanie s odkazom na ustanovenie § 104 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

zastavil.

Uvedené uznesenie okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom

argumentovali tvrdením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, kde nevykonal

navrhované dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Sťažovatelia

v odvolaní namietali, že zápis do obchodného registra (výmaz odporcu, pozn.) nie je

v súlade s právnym stavom, keďže podľa názoru odporcov neboli splnené predpoklady

na výmaz družstva a navrhovali, aby „súd dal podnet registrovému súdu Okresnému súdu

Bratislava I na začatie konania vo veci obchodného registra podľa ust.

na dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom“.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 27. mája 2009, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení

svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že ho považuje za vecne správne. V odôvodnení

ďalej poukázal v súvislosti s námietkami sťažovateľov a ich návrhom na iniciovanie

konania pred registrovým súdom na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 19. októbra 2006, z ktorého jednoznačne vyplýva, že k zrušeniu odporcu (družstva) došlo

z dôvodu, že z celkového počtu siedmich (v napadnutom uznesení krajského súdu je

nesprávne uvedený počet „8“) členov družstva dobrovoľne uzavrelo dohodu o zániku

členstva v družstve päť členov družstva, čím počet členov družstva klesol pod počet určený

v v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné dať podnet

okresnému súdu na zosúladenie zápisu v obchodnom registri so skutočným stavom.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2009 podali

sťažovatelia dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovali odňatím možnosti konať pred

súdom a nepreskúmateľnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože rozhodnutie

neobsahuje konkrétne vysvetlenie, ako sa súd vysporiadal s odvolacími dôvodmi procesnej

povahy. Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 21. júla 2010

dovolanie sťažovateľov odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia k námietke

nedostatočnosti odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu uviedol,

že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie citujúc tak nález ústavného súdu sp. zn. , pričom v odôvodnení

svojho rozhodnutia tiež uviedol, že „z odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia

krajského súdu je zrejmé, z akých dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa

za správne a z akých dôvodov uznesenie o zastavení konania potvrdil. Napadnuté uznesenie

krajského súdu teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia a v uvedenom zmysle nie je

nepreskúmateľné.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému

postupu a uzneseniu okresného súdu argumentovali, že okresný súd im svojím postupom

odňal možnosť konať, a to tak, že „zrušil pojednávanie, predčasne si vo veci vytvoril názor

len na základe dôkazov produkovaných protistranou a sťažovatelia ako účastníci konania

nemali možnosť bezprostredne konať v prítomnosti súdu na pojednávaní a bola porušená aj

zásada verejnosti. Súd si na základe oznámenia likvidátora predčasne vytvoril názor

v otázke podmienok konania, dospel k záveru, že žalovaná strana stratila spôsobilosť byť

účastníkom konania, zrušil pojednávanie a konanie zastavil.“.

Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovatelia

v sťažnosti namietali, že „z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno

v žiadnej možnej interpretácií ustáliť ako odvolací súd preskúmal rozhodnutie vzhľadom

na jednotlivé odvolacie dôvody uplatnené sťažovateľmi (namietaní postupu súdu prvého

stupňa, ktorý im odňal možnosť konať pred súdom, ďalšie špecifické námietky vo veci

a návrhy na vykonanie nových dôkazov. Jednalo sa o námietky a dôkazy, ktoré mali význam

pre rozhodnutie vo veci, nakoľko sa nimi malo preukázať, že stav deklarovaný likvidátorom

žalovaného družstva, a z ktorého vychádzal súd prvého stupňa a ktorý likvidátor deklaroval

aj na obchodnom registri, nie je v súlade so skutočným právnym stavom a nemohlo dôjsť

k zákonnému zániku žalovanej protistrany). Odvolací súd sa v podstate vo svojom

rozhodnutí obmedzil na skonštatovanie, že sa stotožňuje s prvostupňovým rozhodnutím a

bez objasnenia vzťahu k posudzovanej otázke podmienok konania sa zameriaval

na preskúmanie obsahu rozhodnutia súdu o zrušení družstva. Tento vzťah nemožno vyvodil

ani z platného právneho poriadku. Rozhodnutie č.k. zo dňa 19.10.2006,

ktoré odvolací súd vo svojom uznesení cituje, nespôsobovalo zánik právnej subjektivity

žalovaného družstva, nakoľko zrušením družstvo nezaniká. Citované uznesenie 33 Exre

354/2006 zo dňa 19.10.2006 bolo rozhodnutím o zrušení družstva a jeho vstupe

do likvidácie. Toto uznesenie zo dňa 19.10.2006 bolo vydané v čase až

po podaní návrhu sťažovateľov vo veci , návrh bol podaný 30.11.2005, avšak

ani vydanie tohto uznesenia nebránilo súdu pokračovať v konaní. Po vydaní uznesenia

o zrušení a vstupe do likvidácie, družstvo ďalej existuje ako právnická osoba, ktorá je

subjektom právnych vzťahov a je povinná sa riadiť právnym poriadkom. Zrušenie družstva

a rozhodnutie o vstupe do likvidácie nie je skutočnosťou priamo spôsobujúcou zánik

právnej subjektivity a teda nejedná sa o skutočnosť, ktorá by bola relevantná z hľadiska

posúdenia podmienok konania, v takom smere, aby odôvodňovala zastavenie konania.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto zjavne arbitrárne a predčasné, ak súd posudzoval

len uznesenie zo dňa 19.10.2006 a na druhej strane pri rozhodovaní

neposudzoval súd námietky účastníkov, ktoré sa týkali samotného procesu likvidácie a

otázky, či družstvo zákonne zaniklo a skutočností, ktoré nastali po vydaní uznesenia 33 Exre

354/2006 zo dňa 19.10.2006. Odôvodnenie odvolacieho súdu nemôže dávať ani logicky

korektné a konzistentné odpovede na námietky, argumentáciu sťažovateľov, nakoľko

sťažovatelia uvádzali skutočnosti, na ktoré uznesenie OS Bratislava I., č.k.

354/2006 zo dňa 19.10.2006 nemohlo dávať odpoveď, nakoľko sa týkalo otázky zrušenia a

nie otázky zániku žalovaného družstva.

... Ak teda súd odvolací dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre zrušenie

družstva, nedáva to dostatočnú odpoveď na otázku splnenia podmienok pre zánik žalovanej

protistrany. V tomto smere je uznesenie odvolacieho súdu predčasné, nevychádza

z dôkladného posúdenia všetkých skutočnosti významných pre rozhodnutie vo veci.

Nejedná len o nesprávne právne posúdenie, ale aj taký postup, ktorým sa

sťažovateľom odňala možnosť konať pred súdom a to do takej miery, že došlo k zastaveniu

konania a porušeniu práv podľa a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V danom prípade mala nesprávna činnosť v procese dokazovania a rozhodovania

súdov za následok zastavenie konania, predčasné vytvorenie si názoru spôsobilo, že sa súd

prvého stupňa a súd odvolací nezaoberal námietkami, dôkaznými návrhmi a sťažovateľov

vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda zaťažujú také vady, ktoré sú nezlučiteľné

s riadnym chodom spravodlivého súdneho konania. Následkom vád v činnosti odvolacieho

súdu bolo zastavené konanie, čím došlo taktiež k porušeniu práva sťažovateľov

na prejednanie ich veci, k porušeniu práva na súdnu ochranu, práva na to aby ich návrh

bol náležité prejednaný.“.

Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia

v sťažnosti namietali, že „na arbitrámosť a predčasnosť rozhodnutia nedal uspokojivú

odveď sťažovateľom ani Najvyšší súd SR. Pritom je nepochybné, že argumentácia založená

na uznesení OS Bratislava I., č. k. zo dňa 19.10.2006 ešte nezakladá

dôvody na zastavenie konania, najvyšší súd ako súd dovolací preto zaťažil svoje

rozhodovanie tiež vadou, ktorá zároveň znamenala porušenie práv sťažovateľov podľa

a SR a článku 6. ods. 1 Dohovoru.

Súdy nerešpektovali právo účastníkov na rovnosť v konaní. Pri vydávaní

napadnutých uznesení prihliadli na dôkazy produkované likvidátorom protistrany.

Na druhej strane návrhom sťažovateľov na vykonanie dôkazov nebolo vyhovené,

v odôvodnení sa týmto návrhmi súdy ani náležité nezaoberali a výsledkom bola značná

disproporcia v možnosti účastníkov ovplyvniť priebeh konania Bolo porušené právo

sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní.“

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhli, aby o ich sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že ich základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a podľa listiny, na rovnosť všetkých

účastníkov v konaní podľa a listiny, na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a listiny, ďalej

ich právo na spravodlivé súdne podľa čl. 6 dohovoru a právo podľa čl. 14 dohovoru a právo

na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 charty uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2010, uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27 mája 2009 a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. decembra 2008, ako aj postupom súdov v uvedených konaniach porušené boli.

Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd označené rozhodnutia súdov zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia tiež žiadajú priznať im finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € pre

každého z nich, ktoré by im mal vyplatiť najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu a trovy právneho zastúpenia.

Zároveň sťažovatelia v závere svojej sťažnosti žiadali, „aby Ústavný súd odložil až

do rozhodnutia vo veci vykonateľnosť rozhodnutí: uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

zo dňa 21 júla 2010, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn.

-89 zo dňa 27 mája 2009 uznesenie Okresného súdu Bratislava I. sp.zn.

-79, zo dňa 23.12.2008“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa a listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa

odseku 2 rovní.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného a krajského

súdu poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v . ods. 1 .

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Napadnuté uznesenie okresného súdu a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol

napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať

odvolanie) sťažovatelia aj využili. Ochranu ich označeným právam poskytoval v odvolacom

konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnuté

uznesenie okresného súdu.

Dôvody a námietky, ktoré viedli sťažovateľov k podaniu dovolania proti

napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu, sú totožné

s dôvodmi a námietkami uvádzanými v tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

konštatuje, že ochranu označeným právam sťažovateľov poskytoval v dovolacom konaní

najvyšší súd, preto ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu ani napadnuté

uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie

označených práv postupom a uznesením okresného súdu z 23. decembra 2008 a postupom

a uznesením krajského súdu z 27. mája 2009, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Iba nad rámec ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na lehotu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa a skutočnosť, že

napadnuté rozhodnutie krajského súdu muselo nadobudnúť právoplatnosť zjavne po jej

uplynutí, bolo by nutné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.

2. Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv aj postupom

a uznesením najvyššieho súdu, pričom jadrom ich sťažnosti je námietka, že aplikácia

procesných predpisov na prerokovávanú vec zo strany najvyššieho súdu prebehla ústavne

nekonformným spôsobom, pretože je odôvodnenie nekonkrétne, nie je zjavné, ako najvyšší

súd uplatnil názory z judikatúry na konkrétny stav.

Ústavný súd poukazuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

2.1 K námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „z odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, z akých dôvodov uznesenie o zastavení

konania potvrdil. Napadnuté uznesenie teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia

a v uvedenom zmysle nie je nepreskúmateľné...

Ak po začatí konania zanikne právnická osoba, sú pokračuje v konaní s jej právnym

nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konania zastaví ( )...

Povaha veci bráni pokračovať v konaní okrem iného vtedy, ak účastník nemá právneho

nástupcu, tak ako v danej veci, keď došlo k zániku odporcu dobrovoľným výmazom z

obchodného registra.“

Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody, na ktorých najvyšší súd založil svoje

rozhodnutie, sú konkrétne a je z nich zrejmé, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia zaoberal a primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľov.

Sťažovatelia prípustnosť svojho dovolania založili na argumentácii, že postupom

odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tú videli

v nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý sa údajne

nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s ich námietkami proti postupu okresného

súdu, ktorý sťažovateľom neumožnil vyjadriť sa k skutočnostiam tvoriacim podklad

rozhodnutia okresného súdu (zánik odporcu preukázaný výmazom odporcu z obchodného

registra, pozn.) a nevykonal nimi navrhované dôkazy pre účely zistenia skutočného stavu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia okresného ako

aj krajského súdu jednoznačne vyplýva, že dôvodom zastavenia konania iniciovaného

sťažovateľmi bola právna skutočnosť – výmaz družstva z obchodného registra. Podľa § 107

ods. 4 je zánik právnickej osoby obligatórnym dôvodom na zastavenie konania. Túto

právnu skutočnosť nemohli ovplyvniť ani navrhované dôkazy sťažovateľov týkajúce sa

nesplnenia podmienok pre zánik odporcu – družstva, ktoré neboli relevantné vo vzťahu

k predmetu konania (určenie neplatnosti vylúčenia sťažovateľov z družstva, pozn.). Preto

na tieto námietky sťažovateľov najvyšší súd v odôvodnení reagoval uvedením judikatúry

ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že súd nie je povinný reagovať na všetky námietky

účastníka, ale len na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie. Najvyšší súd preto správne

konštatoval neopodstatnenosť námietok sťažovateľov, že v konaní im postupom súdu bola

odňatá možnosť pred súdom konať a dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

Ústavný súd námietky sťažovateľov o údajnej arbitrárnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ako aj o ústavne nekonformnej aplikácii procesných predpisov hodnotí

ako neopodstatnené, pretože najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné

ustanovenia podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateľov, a preto

závery uvedené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú celkom legitímne a právne

akceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení najvyššieho súdu známky

arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a identického

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa sa vzťahujú aj na namietané

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery najvyššieho súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a

základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny ani ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 listiny,

predloženú sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

2.2 Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa a podľa listiny. V odôvodnení

sťažnosti uviedli, že „pri vydávaní napadnutých uznesení prihliadli na dôkazy produkované

likvidátorom protistrany. Na druhej strane návrhom sťažovateľov na vykonanie dôkazov

nebolo vyhovené, v odôvodnení sa týmto návrhmi súdy ani náležité nezaoberali a výsledkom

bola značná disproporcia v možnosti účastníkov ovplyvniť priebeh konania.“ .

Ústavný súd považuje túto námietku za neopodstatnenú, pretože už z odôvodnenia

uznesenia okresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že súd nevychádzal z „dôkazov

produkovaných protistranou“, ale pri zisťovaní podmienok konania, ktoré súd skúma ex

offo podľa a nasl. , zistil a považoval za preukázané výpisom z obchodného

registra, že D. v likvidácii zaniklo výmazom z obchodného registra 24. októbra 2008.

Zánik družstva výmazom z obchodného registra predstavuje podľa názoru ústavného

súdu taký nedostatok podmienky konania, ktorý nie je možné odstrániť a najmä nie v rámci

napadnutého konania, preto ústavný súd konštatuje, že súdy postupovali správne, keď

konanie zastavili aplikujúc . Ani návrhy sťažovateľov na dokazovanie

neboli spôsobilé ovplyvniť skutočnosť, že družstvo právoplatne zaniklo jeho výmazom.

Navyše z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že k zrušeniu odporcu došlo

z dôvodu zániku členstva piatich členov družstva zo siedmich, čím sa naplnil dôvod

na zrušenie družstva podľa . Z uvedeného

vyplýva, že sťažovatelia skutočne tento proces zrušenia a výmazu nevedeli ovplyvniť, ale

podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť nezakladá porušenie ich základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní, a preto konštatuje, že nie je daná príčinná súvislosť medzi

týmto namietaným základným právom sťažovateľov a postupom súdov v napadnutom

konaní. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Ústavný súd sa musel vysporiadať aj s námietkou porušenia základného práva

podľa a listiny vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu, pričom z obsahu námietok a argumentácie sťažovateľov je zrejmé, že

sťažovatelia namietali iba právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu

uznesenia krajského súdu vyplýva, že toto právo im nebolo uprené, pretože sťažovatelia sa

mohli vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo aj učinili, preto ústavný súd konštatuje, že už

prima facie nie je daná príčinná súvislosť medzi týmto namietaným základným právom

sťažovateľov a postupom súdov v napadnutom konaní. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.4 Sťažovatelia ďalej vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho

súdu namietali, že došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 14 dohovoru. Vzhľadom na obsah

tohto práva a absenciu akejkoľvek relevantnej argumentácie v sťažnosti ústavný súd

po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že prima facie nie je

relevantná súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a týmto právom, preto

predloženú sťažnosť aj v tejto časti podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

2.5 Sťažovatelia napokon namietali, že postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 47 charty, ktorá bola

14. decembra 2007 publikovaná pod 2007/C 303/01.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej

aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej

zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva

Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy

dňom 1. decembra 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo únie.

Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať

v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli

14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18.

decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej

únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že

požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú

rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“

(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj

na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je

záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľov, ktorí sa obrátili na všeobecný súd,

aby rozhodol o ich veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva

únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu

únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa

Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT,

Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa

malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb.

s. I-3025).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími

návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011