Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 141/2011
PDF · 243.88 KB
No categories available
III. ÚS 141/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H. a R. H., obaja bytom B., zastúpených advokátom
JUDr. E. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 C 149/2005 z 23. decembra 2008, postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 99/2009 z 27. mája 2009, postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. H. a R. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2010 doručená sťažnosť Ľ. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného
porušenia ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 149/2005 z 23.
decembra 2008, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 15 Co 99/2009 z 27. mája 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia sa návrhom
podaným na okresnom súde domáhali určenia, že ich vylúčenie z D. (ďalej len „družstvo“)
je neplatné, alebo určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva z 3. októbra
2005, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení sťažovateľov.
Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 149/2005 z 23. decembra 2008 konanie zastavil.
Dospel k záveru, že odporca – D. v likvidácii, zaniklo výmazom z obchodného registra
24. októbra 2008 bez právneho nástupcu, čo je zároveň neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, preto konanie s odkazom na ustanovenie § 104 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
zastavil.
Uvedené uznesenie okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom
argumentovali tvrdením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, kde nevykonal
navrhované dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Sťažovatelia
v odvolaní namietali, že zápis do obchodného registra (výmaz odporcu, pozn.) nie je
v súlade s právnym stavom, keďže podľa názoru odporcov neboli splnené predpoklady
na výmaz družstva a navrhovali, aby „súd dal podnet registrovému súdu Okresnému súdu
Bratislava I na začatie konania vo veci obchodného registra podľa ust. §200a O. s. p.
na dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom“.
O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 99/2009
z 27. mája 2009, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že ho považuje za vecne správne. V odôvodnení
ďalej poukázal v súvislosti s námietkami sťažovateľov a ich návrhom na iniciovanie
konania pred registrovým súdom na uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Exre 345/2006
z 19. októbra 2006, z ktorého jednoznačne vyplýva, že k zrušeniu odporcu (družstva) došlo
z dôvodu, že z celkového počtu siedmich (v napadnutom uznesení krajského súdu je
nesprávne uvedený počet „8“) členov družstva dobrovoľne uzavrelo dohodu o zániku
členstva v družstve päť členov družstva, čím počet členov družstva klesol pod počet určený
v § 221 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „obchodný zákonník“). Z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné dať podnet
okresnému súdu na zosúladenie zápisu v obchodnom registri so skutočným stavom.
Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 Co 99/2009 z 27. mája 2009 podali
sťažovatelia dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovali odňatím možnosti konať pred
súdom a nepreskúmateľnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože rozhodnutie
neobsahuje konkrétne vysvetlenie, ako sa súd vysporiadal s odvolacími dôvodmi procesnej
povahy. Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010
dovolanie sťažovateľov odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia k námietke
nedostatočnosti odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu uviedol,
že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie citujúc tak nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 46/05, pričom v odôvodnení
svojho rozhodnutia tiež uviedol, že „z odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia
krajského súdu je zrejmé, z akých dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa
za správne a z akých dôvodov uznesenie o zastavení konania potvrdil. Napadnuté uznesenie
krajského súdu teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia a v uvedenom zmysle nie je
nepreskúmateľné.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému
postupu a uzneseniu okresného súdu argumentovali, že okresný súd im svojím postupom
odňal možnosť konať, a to tak, že „zrušil pojednávanie, predčasne si vo veci vytvoril názor
len na základe dôkazov produkovaných protistranou a sťažovatelia ako účastníci konania
nemali možnosť bezprostredne konať v prítomnosti súdu na pojednávaní a bola porušená aj
zásada verejnosti. Súd si na základe oznámenia likvidátora predčasne vytvoril názor
v otázke podmienok konania, dospel k záveru, že žalovaná strana stratila spôsobilosť byť
účastníkom konania, zrušil pojednávanie a konanie zastavil.“.
Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovatelia
v sťažnosti namietali, že „z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno
v žiadnej možnej interpretácií ustáliť ako odvolací súd preskúmal rozhodnutie vzhľadom
na jednotlivé odvolacie dôvody uplatnené sťažovateľmi (namietaní postupu súdu prvého
stupňa, ktorý im odňal možnosť konať pred súdom, ďalšie špecifické námietky vo veci
a návrhy na vykonanie nových dôkazov. Jednalo sa o námietky a dôkazy, ktoré mali význam
pre rozhodnutie vo veci, nakoľko sa nimi malo preukázať, že stav deklarovaný likvidátorom
žalovaného družstva, a z ktorého vychádzal súd prvého stupňa a ktorý likvidátor deklaroval
aj na obchodnom registri, nie je v súlade so skutočným právnym stavom a nemohlo dôjsť
k zákonnému zániku žalovanej protistrany). Odvolací súd sa v podstate vo svojom
rozhodnutí obmedzil na skonštatovanie, že sa stotožňuje s prvostupňovým rozhodnutím a
bez objasnenia vzťahu k posudzovanej otázke podmienok konania sa zameriaval
na preskúmanie obsahu rozhodnutia súdu o zrušení družstva. Tento vzťah nemožno vyvodil
ani z platného právneho poriadku. Rozhodnutie č.k. 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006,
ktoré odvolací súd vo svojom uznesení cituje, nespôsobovalo zánik právnej subjektivity
žalovaného družstva, nakoľko zrušením družstvo nezaniká. Citované uznesenie 33 Exre
354/2006 zo dňa 19.10.2006 bolo rozhodnutím o zrušení družstva a jeho vstupe
do likvidácie. Toto uznesenie 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006 bolo vydané v čase až
po podaní návrhu sťažovateľov vo veci 7C 149/2005, návrh bol podaný 30.11.2005, avšak
ani vydanie tohto uznesenia nebránilo súdu pokračovať v konaní. Po vydaní uznesenia
o zrušení a vstupe do likvidácie, družstvo ďalej existuje ako právnická osoba, ktorá je
subjektom právnych vzťahov a je povinná sa riadiť právnym poriadkom. Zrušenie družstva
a rozhodnutie o vstupe do likvidácie nie je skutočnosťou priamo spôsobujúcou zánik
právnej subjektivity a teda nejedná sa o skutočnosť, ktorá by bola relevantná z hľadiska
posúdenia podmienok konania, v takom smere, aby odôvodňovala zastavenie konania.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto zjavne arbitrárne a predčasné, ak súd posudzoval
len uznesenie 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006 a na druhej strane pri rozhodovaní
neposudzoval súd námietky účastníkov, ktoré sa týkali samotného procesu likvidácie a
otázky, či družstvo zákonne zaniklo a skutočností, ktoré nastali po vydaní uznesenia 33 Exre
354/2006 zo dňa 19.10.2006. Odôvodnenie odvolacieho súdu nemôže dávať ani logicky
korektné a konzistentné odpovede na námietky, argumentáciu sťažovateľov, nakoľko
sťažovatelia uvádzali skutočnosti, na ktoré uznesenie OS Bratislava I., č.k. 33 Exre
354/2006 zo dňa 19.10.2006 nemohlo dávať odpoveď, nakoľko sa týkalo otázky zrušenia a
nie otázky zániku žalovaného družstva.
... Ak teda súd odvolací dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre zrušenie
družstva, nedáva to dostatočnú odpoveď na otázku splnenia podmienok pre zánik žalovanej
protistrany. V tomto smere je uznesenie odvolacieho súdu predčasné, nevychádza
z dôkladného posúdenia všetkých skutočnosti významných pre rozhodnutie vo veci.
Nejedná len o nesprávne právne posúdenie, ale aj taký postup, ktorým sa
sťažovateľom odňala možnosť konať pred súdom a to do takej miery, že došlo k zastaveniu
konania a porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V danom prípade mala nesprávna činnosť v procese dokazovania a rozhodovania
súdov za následok zastavenie konania, predčasné vytvorenie si názoru spôsobilo, že sa súd
prvého stupňa a súd odvolací nezaoberal námietkami, dôkaznými návrhmi a sťažovateľov
vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda zaťažujú také vady, ktoré sú nezlučiteľné
s riadnym chodom spravodlivého súdneho konania. Následkom vád v činnosti odvolacieho
súdu bolo zastavené konanie, čím došlo taktiež k porušeniu práva sťažovateľov
na prejednanie ich veci, k porušeniu práva na súdnu ochranu, práva na to aby ich návrh
bol náležité prejednaný.“.
Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia
v sťažnosti namietali, že „na arbitrámosť a predčasnosť rozhodnutia nedal uspokojivú
odveď sťažovateľom ani Najvyšší súd SR. Pritom je nepochybné, že argumentácia založená
na uznesení OS Bratislava I., č. k. 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006 ešte nezakladá
dôvody na zastavenie konania, najvyšší súd ako súd dovolací preto zaťažil svoje
rozhodovanie tiež vadou, ktorá zároveň znamenala porušenie práv sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy SR a článku 6. ods. 1 Dohovoru.
Súdy nerešpektovali právo účastníkov na rovnosť v konaní. Pri vydávaní
napadnutých uznesení prihliadli na dôkazy produkované likvidátorom protistrany.
Na druhej strane návrhom sťažovateľov na vykonanie dôkazov nebolo vyhovené,
v odôvodnení sa týmto návrhmi súdy ani náležité nezaoberali a výsledkom bola značná
disproporcia v možnosti účastníkov ovplyvniť priebeh konania Bolo porušené právo
sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní.“
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhli, aby o ich sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že ich základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, na rovnosť všetkých
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ďalej
ich právo na spravodlivé súdne podľa čl. 6 dohovoru a právo podľa čl. 14 dohovoru a právo
na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 charty uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010, uznesením krajského súdu sp. zn.
15Co/99/2009 z 27 mája 2009 a uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C/l49/2005
z 23. decembra 2008, ako aj postupom súdov v uvedených konaniach porušené boli.
Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd označené rozhodnutia súdov zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovatelia tiež žiadajú priznať im finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € pre
každého z nich, ktoré by im mal vyplatiť najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu a trovy právneho zastúpenia.
Zároveň sťažovatelia v závere svojej sťažnosti žiadali, „aby Ústavný súd odložil až
do rozhodnutia vo veci vykonateľnosť rozhodnutí: uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo 61/2010 zo dňa 21 júla 2010, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn.
15Co/99/2009-89 zo dňa 27 mája 2009 uznesenie Okresného súdu Bratislava I. sp.zn.
7 C/149/2005-79, zo dňa 23.12.2008“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa
odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného a krajského
súdu poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127. ods. 1 ústavy.
Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Napadnuté uznesenie okresného súdu a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol
napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať
odvolanie) sťažovatelia aj využili. Ochranu ich označeným právam poskytoval v odvolacom
konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnuté
uznesenie okresného súdu.
Dôvody a námietky, ktoré viedli sťažovateľov k podaniu dovolania proti
napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu, sú totožné
s dôvodmi a námietkami uvádzanými v tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
konštatuje, že ochranu označeným právam sťažovateľov poskytoval v dovolacom konaní
najvyšší súd, preto ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu ani napadnuté
uznesenie krajského súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie
označených práv postupom a uznesením okresného súdu z 23. decembra 2008 a postupom
a uznesením krajského súdu z 27. mája 2009, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Iba nad rámec ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na lehotu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutie krajského súdu muselo nadobudnúť právoplatnosť zjavne po jej
uplynutí, bolo by nutné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.
2. Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv aj postupom
a uznesením najvyššieho súdu, pričom jadrom ich sťažnosti je námietka, že aplikácia
procesných predpisov na prerokovávanú vec zo strany najvyššieho súdu prebehla ústavne
nekonformným spôsobom, pretože je odôvodnenie nekonkrétne, nie je zjavné, ako najvyšší
súd uplatnil názory z judikatúry na konkrétny stav.
Ústavný súd poukazuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a
namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 K námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „z odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, z akých dôvodov uznesenie o zastavení
konania potvrdil. Napadnuté uznesenie teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia
a v uvedenom zmysle nie je nepreskúmateľné...
Ak po začatí konania zanikne právnická osoba, sú pokračuje v konaní s jej právnym
nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konania zastaví (§ 107 ods. 4 O.s.p.)...
Povaha veci bráni pokračovať v konaní okrem iného vtedy, ak účastník nemá právneho
nástupcu, tak ako v danej veci, keď došlo k zániku odporcu dobrovoľným výmazom z
obchodného registra.“
Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody, na ktorých najvyšší súd založil svoje
rozhodnutie, sú konkrétne a je z nich zrejmé, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia zaoberal a primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľov.
Sťažovatelia prípustnosť svojho dovolania založili na argumentácii, že postupom
odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tú videli
v nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý sa údajne
nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s ich námietkami proti postupu okresného
súdu, ktorý sťažovateľom neumožnil vyjadriť sa k skutočnostiam tvoriacim podklad
rozhodnutia okresného súdu (zánik odporcu preukázaný výmazom odporcu z obchodného
registra, pozn.) a nevykonal nimi navrhované dôkazy pre účely zistenia skutočného stavu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia okresného ako
aj krajského súdu jednoznačne vyplýva, že dôvodom zastavenia konania iniciovaného
sťažovateľmi bola právna skutočnosť – výmaz družstva z obchodného registra. Podľa § 107
ods. 4 OSP je zánik právnickej osoby obligatórnym dôvodom na zastavenie konania. Túto
právnu skutočnosť nemohli ovplyvniť ani navrhované dôkazy sťažovateľov týkajúce sa
nesplnenia podmienok pre zánik odporcu – družstva, ktoré neboli relevantné vo vzťahu
k predmetu konania (určenie neplatnosti vylúčenia sťažovateľov z družstva, pozn.). Preto
na tieto námietky sťažovateľov najvyšší súd v odôvodnení reagoval uvedením judikatúry
ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že súd nie je povinný reagovať na všetky námietky
účastníka, ale len na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie. Najvyšší súd preto správne
konštatoval neopodstatnenosť námietok sťažovateľov, že v konaní im postupom súdu bola
odňatá možnosť pred súdom konať a dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
Ústavný súd námietky sťažovateľov o údajnej arbitrárnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ako aj o ústavne nekonformnej aplikácii procesných predpisov hodnotí
ako neopodstatnené, pretože najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné
ustanovenia OSP podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateľov, a preto
závery uvedené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú celkom legitímne a právne
akceptovateľné.
Ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení najvyššieho súdu známky
arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického
práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery najvyššieho súdu ako
správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a
základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny ani ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 listiny,
predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
2.2 Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny. V odôvodnení
sťažnosti uviedli, že „pri vydávaní napadnutých uznesení prihliadli na dôkazy produkované
likvidátorom protistrany. Na druhej strane návrhom sťažovateľov na vykonanie dôkazov
nebolo vyhovené, v odôvodnení sa týmto návrhmi súdy ani náležité nezaoberali a výsledkom
bola značná disproporcia v možnosti účastníkov ovplyvniť priebeh konania.“ .
Ústavný súd považuje túto námietku za neopodstatnenú, pretože už z odôvodnenia
uznesenia okresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že súd nevychádzal z „dôkazov
produkovaných protistranou“, ale pri zisťovaní podmienok konania, ktoré súd skúma ex
offo podľa § 103 a nasl. OSP, zistil a považoval za preukázané výpisom z obchodného
registra, že D. v likvidácii zaniklo výmazom z obchodného registra 24. októbra 2008.
Zánik družstva výmazom z obchodného registra predstavuje podľa názoru ústavného
súdu taký nedostatok podmienky konania, ktorý nie je možné odstrániť a najmä nie v rámci
napadnutého konania, preto ústavný súd konštatuje, že súdy postupovali správne, keď
konanie zastavili aplikujúc § 107 ods. 4 OSP. Ani návrhy sťažovateľov na dokazovanie
neboli spôsobilé ovplyvniť skutočnosť, že družstvo právoplatne zaniklo jeho výmazom.
Navyše z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že k zrušeniu odporcu došlo
z dôvodu zániku členstva piatich členov družstva zo siedmich, čím sa naplnil dôvod
na zrušenie družstva podľa § 257 ods. 1 písm. a) Obchodného zákonníka. Z uvedeného
vyplýva, že sťažovatelia skutočne tento proces zrušenia a výmazu nevedeli ovplyvniť, ale
podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť nezakladá porušenie ich základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní, a preto konštatuje, že nie je daná príčinná súvislosť medzi
týmto namietaným základným právom sťažovateľov a postupom súdov v napadnutom
konaní. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2.3 Ústavný súd sa musel vysporiadať aj s námietkou porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu, pričom z obsahu námietok a argumentácie sťažovateľov je zrejmé, že
sťažovatelia namietali iba právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu
uznesenia krajského súdu vyplýva, že toto právo im nebolo uprené, pretože sťažovatelia sa
mohli vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo aj učinili, preto ústavný súd konštatuje, že už
prima facie nie je daná príčinná súvislosť medzi týmto namietaným základným právom
sťažovateľov a postupom súdov v napadnutom konaní. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.4 Sťažovatelia ďalej vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho
súdu namietali, že došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 14 dohovoru. Vzhľadom na obsah
tohto práva a absenciu akejkoľvek relevantnej argumentácie v sťažnosti ústavný súd
po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že prima facie nie je
relevantná súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a týmto právom, preto
predloženú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
2.5 Sťažovatelia napokon namietali, že postupom a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 47 charty, ktorá bola
14. decembra 2007 publikovaná pod 2007/C 303/01.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej
aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej
zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva
Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy
dňom 1. decembra 2009.
Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity
určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,
ak vykonávajú právo únie.
Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú
na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať
v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli
14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,
s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18.
decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej
únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že
požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú
rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“
(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).
Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj
na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci
vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje
na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je
záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľov, ktorí sa obrátili na všeobecný súd,
aby rozhodol o ich veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva
únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu
únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa
Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT,
Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa
malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb.
s. I-3025).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími
návrhmi sťažovateľov nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2011