Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 398/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. L., P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v

spojení s , ako aj práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 a čl. 49 ods. 3 Charty

základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3

Tdo 13/2012-405 z 25. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra

2012 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 47 a čl. 49 ods. 3 Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -405 z 25. apríla 2012.

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-324 z 15. júna 2011 uznaný za vinného zo spáchania prečinu pytliactva podľa

, prečinu útoku na verejného činiteľa podľa

písm. a) a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa a

písm. a) a b) , za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

18 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 30 mesiacov. Proti

rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. rozsudkom z 31. augusta 2011 zrušil rozsudok okresného súdu a rozhodol

tak, že v bode 1 obžaloby uznal sťažovateľa za vinného zo zločinu útoku na verejného

činiteľa podľa a a uložil mu trest

odňatia slobody s použitím asperačnej zásady v trvaní 6 rokov a 11 mesiacov.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol sťažnosťou napadnutým uznesením.

Sťažovateľ namieta záver dovolacieho súdu, že skutok bol správne kvalifikovaný,

krajský súd naň aplikoval správne ustanovenie a postupoval zákonným

spôsobom aj pri ukladaní trestu za splnenia podmienok obligatórneho použitia asperačnej

zásady. Tvrdí, že rozhodnutím dovolacieho súdu boli porušené jeho práva, pretože uložený

trest je neprimerane prísny a nezodpovedá zásade proporcionality, keď nezodpovedá

závažnosti následku spôsobeného trestným činom ani osobe jeho páchateľa, v súvislosti

s čím sťažovateľ uviedol, že v minulosti nebol nikdy súdený. Sťažovateľ vyslovil názor, že

asperačná zásada je v rozpore s , pretože porušuje princípy spravodlivosti a rovnosti

pred súdom. Sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd pri ukladaní trestu nevyužil

možnosť postupu podľa (mimoriadne zníženie trestu).

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa na rovnosť, na súdnu a inú právnu

ochranu a právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, zaručené podľa

12 ods. 1 a 46 ods. 1 ; článku 47, 49 ods. 3 Charty základných

práv Európskej únie a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 4. 2012, č. k.

-405, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 323,50 Eur na účet právneho zástupcu..., v lehote jedného mesiaca od doručenia

tohto rozhodnutia.“

Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom

z 28. marca 2013 v zmysle Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predsedníčke

ústavného súdu oznámil, že v záhlaví uvedených veciach je členom senátu IV. ÚS (ako

sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane

odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej,

občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť

v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť

o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š.

H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H.

v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho

osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods.

2 .

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

Rvp 12947/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

Podľa čl. 51 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady

a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní

obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani

nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy

vymedzené v zmluvách.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie ním označeného

základného práva podľa a práv podľa dohovoru a charty uznesením najvyššieho

súdu, ktorý odmietol jeho dovolanie podané z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) odôvodnené aj argumentáciou

zhodnou s odôvodnením sťažnosti ústavnému súdu (neprimeranosť trestu odňatia slobody

uloženého podľa asperačnej zásady, ktorá je v rozpore s princípmi zákonnosti

a primeranosti trestu).

1. Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. apríla 2012, pretože sťažovateľ ho v rozpore s povinnosťou podľa § 50

ods. 2 nepredložil. Najvyšší súd v tomto uznesení konštatoval, že

nie je splnený uplatnený dovolací dôvod, pretože krajský súd aplikoval na zistený skutok

správne ustanovenie , použil správny výklad tohto ustanovenia a svoje

rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Najvyšší súd potvrdil ako

správny postup aj uloženie trestu podľa asperačnej zásady.

V čase vyhlásenia uznesenia najvyššieho súdu, ako aj v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu (24. septembra 2012) bol účinný v znení,

podľa ktorého rozhodoval krajský súd o uložení trestu odňatia slobody sťažovateľovi.

Ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012, že

v slová v texte za bodkočiarou „súd uloží páchateľovi trest

nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods.

1 . Podľa prvej vety slová v texte

za bodkočiarkou dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

(21. decembra 2012) stratil účinnosť.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu o súlade zákona s sa

vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (potvrdenej napr. )

postup a rozhodnutie súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

Vzhľadom na to, že najvyšší súd pri posudzovaní sťažovateľom uplatneného

dovolacieho dôvodu postupoval podľa v relevantnom čase platného a účinného znenia § 41

ods. 2 , neexistuje podľa názoru ústavného súdu príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa v spojení

s , ako aj jeho práv podľa dohovoru a a

charty a uznesením najvyššieho súdu č. k. -405 z 25. apríla 2012, ktorá by

signalizovala možnosť vyslovenia porušenia týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd preto podľa sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V závere je potrebné poukázať aj na možnosť sťažovateľa využiť mimoriadny

opravný prostriedok podľa a podať návrh na povolenie obnovy konania

vzhľadom na to, že podľa ak súd v trestnom konaní

vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení . Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal

návrh na povolenie obnovy konania, o ktorom okresný súd vedie konanie pod sp. zn.

. Sťažovateľ sa teda môže v trestnom konaní domáhať zrušenia právoplatného

rozsudku krajského súdu na základe zákonom daného dôvodu obnovy konania. Táto

skutočnosť však nič nemení na závere o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podanej proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 a čl. 49 ods. 3 charty ústavný súd

posudzoval aplikovateľnosť charty na vec sťažovateľa.

V súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky ku charte (ďalej len

„vysvetlivky“), ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C 303/2, ako aj na

existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) čl. 47 a čl. 49

ods. 3 charty je potrebné interpretovať so zreteľom na čl. 51 ods. 1 charty.

Podľa vysvetliviek k čl. 51 ods. 1 charty cieľom čl. 51 charty je určiť rozsah

pôsobnosti charty. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že povinnosť

rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne

vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie (rozsudok z 13. júna 1989

vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991,

s. I-2925; rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).

Súdny dvor potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Naviac je potrebné si uvedomiť, že

požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú

rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“

(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). Toto pravidlo,

ako je obsiahnuté v tejto charte, sa, samozrejme, vzťahuje tiež na ústredné orgány, ako aj na

regionálne alebo miestne orgány a na verejnoprávne subjekty, pokiaľ vykonávajú právo

Únie.

Podľa vysvetliviek k čl. 47 charty „v práve Únie je však ochrana rozsiahlejšia,

pretože zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Súdny dvor uznal toto

právo ako všeobecnú zásadu práva Únie vo svojom rozsudku z 15. mája 1986 (vec 222/84

Johnston, Zb. 1986, s. 1651; pozri tiež rozsudok z 15. októbra 1987 vo veci 222/86 Heylens,

Zb. 1987, s. 4097, a rozsudok z 3. decembra 1992 vo veci C-97/91 Borelli, Zb.1992,

s. I-6313). Podľa súdu sa táto zásada práva Únie vzťahuje tiež na členské štáty, pokiaľ

vykonávajú právo Únie. Začlenenie tejto judikatúry do charty nemalo za cieľ zmeniť systém

súdnej kontroly ustanovený v zmluvách a najmä nie pravidlá týkajúce sa prípustnosti

priamych žalôb na Súdny dvor Európskej únie. Európsky dohovor uznal systém súdnej

kontroly Únie vrátane pravidiel prípustnosti a po zmenách a doplneniach niektorých

aspektov ich potvrdil, ako je to zohľadnené v článkoch 251 až 281 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a najmä v článku 263 štvrtý odsek. Článok 47 sa vzťahuje na inštitúcie Únie

a členské štáty, pokiaľ vykonávajú právo Únie, a to s ohľadom na všetky práva zaručené

právom Únie.“

Podľa vysvetliviek k čl. 47 ods. 2 charty, ktorý zodpovedá čl. 6 ods. 1 dohovoru,

«v práve Únie nie je právo na spravodlivý proces obmedzené len na spory, ktoré sa

vzťahujú na práva a povinnosti občianskoprávneho charakteru. Toto je jeden z dôsledkov

skutočnosti, že Únia je spoločenstvo založené na zásade právneho štátu, ako to bolo

vyslovené Súdnym dvorom v jeho rozsudku z 23. apríla 1986 vo veci 294/83, „Les Verts“/

Európsky parlament, Zb. 1986, s. 1339). Avšak s výnimkou rozsahu ich pôsobnosti sa

záruky priznané EDĽP (dohovorom, pozn.) uplatňujú podobným spôsobom v rámci Únie.».

Podľa vysvetliviek k čl. 47 ods. 3 charty „treba poznamenať, že v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa musí poskytnúť právna pomoc

v prípade, že by absencia takejto pomoci znemožnila zabezpečenie efektívneho prístupu

k spravodlivosti (rozsudok ESĽP z 9. októbra 1979 vo veci Airey, séria A, zväzok 32,

s. 11). Existuje tiež systém právnej pomoci pre veci prejednávané pred Súdnym dvorom

Európskej únie.“.

Podľa vysvetliviek k čl. 49 ods. 3 charty „preberá všeobecnú zásadu primeranosti

medzi trestami a trestnými činmi, ktoré sú obsiahnuté v spoločných ústavných tradíciách

členských štátov a v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev“.

Vychádzajúc z čl. 51 charty, ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 a čl. 49 ods. 3 charty, ústavný súd

považoval za potrebné uviesť, že ide o práva, ktoré nie sú na vec sťažovateľa aplikovateľné.

Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr.

rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo rozsudok

z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493), rešpektujúc v čl. 51

charty dodržanie zásady subsidiarity, vyplýva, že ustanovenia charty sú určené pre

inštitúcie, orgány a agentúry únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú

právo Európskej únie. V danej veci o taký prípad nejde.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že postup najvyššieho súdu

nemožno testovať podľa čl. 47 a čl. 49 ods. 3 charty (pozri k tomu najmä uznesenia

Súdneho dvora zo 6. októbra 2005 Vajnai, C-328/04, Zb., s. I-8577, bod 13; z 25. januára

2007 Kovaľský, C-302/06, body 20 a 22, ako aj zo 16. januára 2008 Polier, C-361/07, bod

11 a nasl.), čo bolo podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013