Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 93/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

J. R., B., vo veci namietaného porušenia , 3 a 4 a Slovenskej

republiky, základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 26. septembra 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 22. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2013 faxom a 23. januára 2013 v origináli poštou doručená sťažnosť Z. S. (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia , 3 a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavy“), základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práv podľa a 4 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 26. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 22. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu odsúdený podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. b) s použitím § 36 písm. j), § 37

písm. h) a a v znení zákona

č. (ďalej len „“) na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

17 rokov nepodmienečne. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej

lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a podľa § 199 ods. 2

s použitím , a a

mu uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov a 4 mesiace nepodmienečne

a podľa ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku skonštatoval, že na jeho nápravu by stačilo uloženie nepodmienečného trestu

odňatia slobody v rozsahu 5 až 7 rokov, ale takýto trest súdu neumožňuje uložiť § 41 ods. 2

vo vzťahu k vzhľadom na aplikáciu

asperačnej zásady, keď podľa druhej alternatívy výpočtu trestnej sadzby za použitia

asperačnej zásady minimum, ktoré musí súd ukladať obžalovanému, je trest odňatia slobody

vo výmere 12 rokov a 4 mesiace a maximum 17 rokov a 8 mesiacov. Podľa názoru

krajského súdu aj takto uložený trest vo výmere 12 rokov a 4 mesiace nepodmienečne je

absolútne neprimeraný, avšak krajský súd nezistil okolnosti na použitie § 39 ods. 1

(mimoriadne zníženie trestu).

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej konštatuje, že ústavný súd nálezom sp. zn.

z 28. novembra 2012 «rozhodol o návrhu Krajského súdu v Prešove

na začatie konania o súlade s SR a ústavný súd

vyslovil, že v ustanovení o asperačnej zásade nie je v súlade s veta „Súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody“. To znamená, že podľa nálezu ústavného súdu sa zvyšuje horná sadzba, ale dolná

sa nemení.

Na základe nálezu ústavného súdu by dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej

sadzby predstavovala 7 rokov a horná hranica 17 rokov 8 mesiacov (podľa druhej

alternatívy výpočtu trestnej sadzby za použitia asperačnej zásady).».

Sťažovateľ je toho názoru, „že si na základe rozsudku Krajského súdu, č. k.

z 22. 11. 2012 vykonáva v súčasnosti trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov

4 mesiace v Ústave na výkon trestu... na základe právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť.

Preto rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici je porušené právo obžalovaného

garantované podľa , 3, 4 SR, č. 17 ods. 1, 2 SR právo

na slobodu, , SR právo na súdnu ochranu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Okresný súd rozsudkom č. k. zo dňa 26. 09. 2012 a Krajský súd

v Banskej Bystrici, rozsudkom č. k. zo dňa 22. 11. 2012 porušili práva

obžalovaného Z. S. podľa , 3, 4 SR, č. 17 ods. 1, 2 SR právo

na slobodu, , SR právo na súdnu ochranu a podľa ,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd – právo na slobodu a bezpečnosť, podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru – právo na spravodlivé súdne konanie.

Zároveň žiadam Ústavný súd SR, aby rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. zo dňa 22. 11. 2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Krajský súd v Banskej Bystrici

nahradiť obžalovanému trovy právneho zastúpenia 331,13 Eur spočívajúce v zastupovaní

pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. J. R... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie ním označených

základných práv podľa , práv podľa dohovoru, ako aj označených článkov

napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorým bol sťažovateľovi aplikáciou asperačnej zásady uložený trest odňatia slobody

vo výmere 12 rokov a 4 mesiace.

Je pravdou, ako uvádza sťažovateľ v sťažnosti, že krajský súd v napadnutom

rozsudku konštatoval, že na jeho nápravu by stačilo uloženie nepodmienečného trestu

odňatia slobody v rozsahu 5 až 7 rokov, ale takýto trest mu neumožňuje uložiť Trestný

zákon vzhľadom na povinnosť aplikácie asperačnej zásady.

In concreto krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „je toho názoru, že je

možné na nápravu a prevýchovu obžalovaného pôsobiť aj kratším trestom, dokonca je toho

názoru, že na jeho nápravu a prevýchovu by stačilo uloženie nepodmienečného trestu

v rozsahu 5 až 7 rokov nepodmienečne. Žiaľ takýto trest krajskému súdu neumožňuje uložiť

ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. vo vzťahu k § 199 ods. 2 Tr. zák. Tu je potrebné uviesť, že podľa

ustálenej súdnej praxe pri ukladaní trestov za použitia tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2

Tr. zák.). sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby a trest sa má ukladať vo zvýšenej

polovici. Existujú dva výpočty, ktoré stanovujú, aká minimálna hranica trestu by mala byť

obžalovanému v takomto prípade , kde je trestná sadzba odňatia slobody určená v rozsahu

od 7 do 15 rokov, ukladaná. Podľa jedného výpočtu v takomto prípade minimum je 13 a pol

roka odňatia slobody a maximum 20 rokov odňatia slobody, to je ten prípad, ktorý použil

v danom prípade prvostupňový súd. Druhá alternatíva však hovorí o tom, že minimum,

ktoré musí súd ukladať obžalovanému, je, trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, 4

mesiace a maximum 17 rokov, 8 mesiacov. Táto alternatíva je pre obžalovaného

priaznivejšia, krajský súd sa s touto alternatívou stotožnil a preto aj keď tak, ako to bolo

vyššie uvedené, aj takýto trest je podľa názoru krajského súdu absolútne neprimeraný,

avšak zákonný, uložil obžalovanému takýto trest odňatia slobody, teda vo výmere 12 rokov

a 4 mesiace nepodmienečne, keď nezistil žiadne dôvody na použitie ust. § 39 ods. 1 Tr.

zák.“.

Ako uvádza sťažovateľ, ústavný súd nálezom sp. zn.

z 28. novembra 2012 vyslovil, že v slová v texte

za bodkočiarou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody“ nie sú v súlade s . Podľa prvej vety

toto ustanovenie slová v texte za bodkočiarkou dňom

vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (21. decembra 2012)

stratilo účinnosť.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Podľa rozhodnutie ústavného súdu o súlade zákona s sa

vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vzhľadom na to, že označené všeobecné súdy rozhodovali v trestnej veci sťažovateľa

podľa v relevantnom čase platného a účinného znenia , je

podľa názoru ústavného súdu vylúčená možnosť porušenia čl. 13 ods. 1, 3 a 4 a čl. 49

, základných práv podľa a 2 a , ako aj práv podľa

ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej postup a rozhodnutie súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

V danom prípade teda neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu

a namietaným porušením v sťažnosti označených základných práv podľa , práv podľa

dohovoru, ako aj označených článkov napadnutým rozsudkom okresného súdu

v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2

sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného upriamuje ústavný súd pozornosť na § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho

predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa , rozsudok, ktorý nadobudol

právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti

alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného

poriadku.

Týmto ustanovením bola explicitne ako dôvod obnovy konania zakotvená skutočnosť

spočívajúca v strate účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti, na základe ktorého vydal

všeobecný súd v trestnom konaní rozsudok.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení

sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj o priznaní náhrady trov konania je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013