Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 467/2015
PDF · 486.07 KB
No categories available
III. ÚS 467/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., Zbrojničná 12, Košice, a
, , zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Antolom,
advokátska kancelária, Zbrojničná 12, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoZm 4/2013 352
z 22. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014
doručená sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., Zbrojničná 12, Košice (ďalej len „sťažovateľ
v 1. rade, v citáciách aj „odporca v I. rade“), a ,
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, v citáciách aj „odporca v II. rade“; spolu ďalej aj
,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 CoZm 4/2013 352 z 22. októbra 2013.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu Československej
obchodnej banky, a. s., Michalská 18, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), doručeného
10. augusta 2010 Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) tento zmenkovým
platobným rozkazom č. k. 31 Zm 12/2010 52 z 10. novembra 2010 uložil sťažovateľom, aby
do troch dní od jeho doručenia zaplatili navrhovateľovi spoločne a nerozdielne zmenkovú
sumu 2 289 296,43 € s príslušenstvom, zmenkovú odmenu 7 630,99 € a trovy konania alebo
aby v tej istej lehote podali odôvodnené námietky.
Obaja sťažovatelia podali proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky.
Sťažovateľ v 1. rade namietal, že navrhovateľom mu bolo ponúknuté uzatvorenie úverového
vzťahu, a keď zrušil svoj predchádzajúci úverový vzťah (k Poštovej banke, a. s.),
navrhovateľ ho «donútil podpísať... dve osobné zmenky. Odporca v II. rade toto nemohol
odmietnuť a musel sa podvoliť, pretože odporca v I. rade by mohol stratiť obchodné aktivity,
čo by malo negatívny efekt. Okrem toho bol tento kontokorentný úver krytý odporcom
v I. rade do výšky 120 % pohľadávkami odporcu v I. rade, čo svedčí o tom, že celý úver bol
splatený. V máji 2008 vznikol u odporcu v I. rade problém „spôsobený“ daňovými úradmi,
v dôsledku čoho došlo k zablokovaniu všetkých účtov odporcu v I. rade. Navrhovateľ bol
podrobne informovaný o postupoch a rozhodnutiach odporcu v I. rade pri uplatňovaní
svojich práv na štátnych orgánoch.
Navrhovateľ preto neopodstatnene vytýka nerealizovanie obchodných prípadov
a nezriadenie záložného práva podľa Zmluvy č. 062/08/80314 zo dňa 17. 3. 2008.
Neopodstatnené je vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru... Kontokorentný úver nebol
akciovou spoločnosťou vyčerpaný v plnej výške, a to, čo z tohto úveru bolo poskytnuté, bolo
aj navrhovateľovi vyplatené.
Navrhovateľ napriek tomu, v súvislosti s kontokorentným úverom, predčasne využil
ďalšie oprávnenie podľa článku II. bod 1 a bod 2 Dohody a doplnil blankozmenku odporcu
v II. rade o deň splatnosti a o zmenkovú sumu rovnajúcu sa výške pohľadávky zo Zmluvy
vrátane príslušenstva.
Keďže všetky finančné prostriedky z kontokorentného úveru boli zaplatené, odporca
v II. rade žiada, aby navrhovateľ dokumentoval a predložil dôkaz – potvrdenie o tom, z čoho
navrhovateľ vychádza, že odporca v I. rade nezaplatil finančné prostriedky z kontokorentnej
úverovej zmluvy. Odporca v I. rade po preštudovaní listinných dôkazov predložených
navrhovateľom ďalej namietol, že boli predložené dve zmenky, ktoré navrhovateľ „donútil“
podpísať odporcu v II. rade, svedčia o tom rovnaké čísla obidvoch zmeniek..., zmenky boli
vystavené v rovnaký deň, a to 17. marca 2008, na jednej z nich je dátum splatnosti
17. marec 2008 a údaje o čiastke a mene neboli v číselnej hodnote a slovom vyplnené.
Na druhej z nich je dátum splatnosti vyplnený 8. júla 2010 a suma je už vyplnená číselne
aj slovom... Tento konflikt zmeniek... zakladá ich neplatnosť.».
Sťažovateľ v 2. rade namietal skutočnosti identické s obsahom námietok sťažovateľa
v 1. rade a dodal, že „o oznámení o vyplnení blankozmeky nemá vedomosť... uvádza, že mu
zmenka nebola predložená v mieste platenia na vyplatenie“.
Okresný súd o námietkach sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. 31 CbZm 4/2010
314 z 27. mája 2013 tak, že namietaný zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti
a sťažovateľov solidárne zaviazal na náhradu trov námietkového konania. Na základe
vykonaného dokazovania (listinné dôkazy, výsluch účastníkov na nariadenom pojednávaní)
konštatoval, že námietka sťažovateľov o konflikte zmeniek „nie je dôvodná“. Jednu
z uvedených zmeniek totiž posúdil ako neplatnú, „nakoľko jej chýbajú podstatné náležitosti
zakladajúce jej neplatnosť. Súd rovnako poukazuje na to, že táto listina nie je
ani originálom, len fotokópiou. V priebehu konania navrhovateľ niekoľkokrát prehlásil,
že originálom tejto listiny nedisponuje. Z tejto fotokópie navyše neplynú navrhovateľovi
žiadne práva a odporcom žiadne povinnosti.“.
Z obsahu zmluvy o poskytnutí úverov uzatvorenej medzi navrhovateľom
a sťažovateľom v 1. rade 17. marca 2008 okresný súd zistil, že sťažovateľovi v 1. rade sa
navrhovateľ zaviazal „poskytovať... peňažné prostriedky formou revolvingového úveru
do výšky úverového limitu 80.000.000, Sk“ a že „riadne splatenie pohľadávok
navrhovateľa... a iných peňažných čiastok vyplývajúcich zo Zmluvy a s ňou súvisiacich bude
zabezpečené najmä: blankozmenkou podľa dohody o vyplňovacom zmenkovom práve
č. 0064/08/80314“. Ustálené zistenia viedli okresný súd k záveru, podľa ktorého námietky
sťažovateľov, „že kontokorentný úver bol splatený, v danom prípade nie sú dôvodné,
nakoľko blankozmenka plnila zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu založenom Zmluvou
o poskytnutí úverov, na základe ktorej čerpal odporca v I. rade revolvingový úver.
Odporcovia teda podali námietku, ktorá nemá kauzálny vzťah k tejto zmenke.
Námietky odporcov, že kontokorentný úver bol splatený, v danom prípade nie sú
dôvodné ani s poukazom na Dohodu o splácaní záväzku čís. 17/8184/2009 uzatvorenú
medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom v I. rade ako dlžníkom dňa 19. 6. 2009,
z článku I, bodu 1.1 a bodu 1.2 má totiž súd za preukázané vyhlásenie odporcu v I. rade,
že navrhovateľ poskytol odporcovi v I. rade úver do celkovej výšky limitu vo výške
2.655.513,51, EUR... a dlžník porušil svoje záväzky... a z toho dôvodu navrhovateľ využil
svoje oprávnenie... a listom zo dňa 26. 11. 2008 vyhlásil úver za splatný.
Z článku I, bodu 1.3 Dohody vyplýva, že odporca v I. rade ku dňu splatnosti dlžnú
sumu poskytnutého úveru v plnej výške nesplatil. Zostatok pohľadávky navrhovateľa ku dňu
19. 6. 2009 predstavuje splatnú istinu 2.467.104,39, EUR.
Z článku I bodu 1.4 Dohody vyplýva, že odporca týmto neodvolateľne, slobodne
a vážne vyhlasuje, že uznáva svoj záväzok uvedený v bode 1.3. tejto Dohody.
Z článku II bodu 2.4 Dohody vyplýva, že ak odporca v I. rade niektorú zo splátok
alebo jej časť nezaplatí do 5 pracovných dní od splatnosti príslušnej splátky, má
navrhovateľ právo žiadať zaplatenie celej dlžnej sumy...“.
V nadväznosti na citované potom okresný súd formuloval názor, podľa ktorého
„námietka, že odporcovia nič nedlžia, nie je námietkou, ktorá by v zmysle ust. § 17 ZZaŠ
zbavovala zmenečného dlžníka povinnosti zaplatiť zmenku. Tvrdenie, že nič nedlží môže byť
relevantné iba v spojení s tvrdeným zánikom, dohodnutého dôvodu vystavenia zmenky,
pričom tento musí byť v námietkovom konania aj odporcami preukázaný, čo však v tomto
konaní preukázané odporcami nebolo.
Z vyššie uvedenej Dohody má súd preukázaný opak tvrdenia odporcov o splatení
svojho dlhu.“.
Ďalej okresný súd poukázal na ustanovenie zmluvy o poskytnutí úverov zo 17. marca
2008, podľa ktorého sa sťažovateľ v 1. rade „až do úplného splatenia všetkých záväzkov
vyplývajúcich zo Zmluvy zaväzuje, najmä: že bude viesť minimálne jeden bežný účet
u navrhovateľa a smerovať na tento účet alebo na bežné účty vedené u navrhovateľa
minimálne 80 % svojho obchodného obratu za každý kalendárny rok“, ako aj na čl. XI tejto
zmluvy (v znení dodatku z 3. septembra 2008, s ktorým vyslovil súhlas aj sťažovateľ
v 2. rade ako avalista blankozmenky), podľa ktorého „navrhovateľ je oprávnený urobiť
jedno alebo viac opatrení uvedených v ods. 2 tohto článku Zmluvy... ak navrhovateľovi
nebol do 60 dní od podpisu tohto Dodatku doručený výpis z katastra nehnuteľností
preukazujúci zápis vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa
v súlade so zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti/iam č. 0202/08/80314.
S poukazom na vyššie citovaný článok II bod I Zmluvy má súd za to, že odporca v I. rade
čerpal revolvingový úver a nie kontokorentný úver, preto námietky odporcov,
že kontokorentný úver bol odporcom v I. rade splatený, nie je kauzálnym vzťahom.
Nakoľko odporcovia neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia si povinností
odporcu v I. rade vyplývajúcich mu zo Zmluvy, najmä že odporca v I. rade realizoval
obchodný obrat cez svoj bežný účet a do 60 dní od podpisu dodatku doručil navrhovateľovi
výpis z KN preukazujúci zápis vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech
navrhovateľa v súlade so zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam..., súd má
za nesporne preukázané, že odporca v I. rade porušil svoje záväzky a navrhovateľ mohol
vyhlásiť úver poskytnutý Zmluvou za splatný a zároveň vyzvať dlžníka zaplatiť celú dlžnú
sumu.“.
Okresný súd podrobil dokazovaniu aj dohodu o vyplňovacom zmenkovom práve
č. 0064/08/80314 uzavretú medzi navrhovateľom a sťažovateľom v 1. rade ako vystaviteľom
a sťažovateľom v 2. rade ako avalistom a zistil, že sťažovateľ v 1. rade „vystavil
blankozmenku špecifikovanú v tejto dohode, na rad navrhovateľa, odporca v II. rade bol
avalistom. Predmetom tejto dohody bolo odporcom v I. rade ako vystaviteľom, udelenie
práva navrhovateľovi doplniť túto blankozmenku v údaji zmenkovej sumy a v údaju
splatnosti. Z článku I. tejto dohody vyplýva, že na účely zabezpečenia všetkých nárokov
navrhovateľa zo záväzkového vzťahu vzniknutého medzi navrhovateľom a odporcom
v I. rade – Vystaviteľom na základe Zmluvy o poskytovaní úverov... uzavretej medzi
navrhovateľom a odporcom v I. rade dňa 17. 3. 2008 alebo v priamej súvislosti so Zmluvou
– vystaviteľ vystavil blankozmenku podľa – v tejto dohode – uvedenej špecifikácie,
podpísanú za vystaviteľa Aksamom Barakatom, predsedom predstavenstva a Aksamom
Barakatom, ako avalistom.“. Z obsahu predmetnej dohody ďalej okresný súd ustálil, že
oprávňovala navrhovateľa vyplniť blankozmenku v časti o zmenkovej sume tak, aby táto
zodpovedala „hodnote pohľadávky navrhovateľa zabezpečenej blankozmenkou vrátane jej
príslušenstva a sankčných a zodpovednostných nárokov vzniknutých na základe Zmluvy
alebo v priamej súvislosti s touto rámcovou zmluvou...“.
Na základe citovaných zistení okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietok
sťažovateľov, podľa ktorej navrhovateľ neopodstatnene doplnil blankozmenku. Takisto
„za neopodstatnenú námietku súd považuje tvrdenie odporcov, že splatenie úveru bolo
zabezpečené pozemkom, ktorý má väčšiu hodnotu, ako suma uvedená v zmenke a taktiež
bolo zabezpečené 120 % pohľadávkami a to ide o pohľadávky odporcu v I. rade, voči svojím
obchodným partnerom z dôvodu, že je na veriteľovi, ktorý zo zabezpečovacích inštitútov
využije na to, aby bola jeho pohľadávka dlžníkom splatená. Predmetom námietok nebolo
tvrdenie odporcov, žeby bola pohľadávka splatená iným zabezpečovacím inštitútom, preto –
s poukazom na koncentračnú zásadu námietkového konania – na toto ani neprihliadal.“.
Ako neopodstatnenú vyhodnotil okresný súd aj námietku sťažovateľov, podľa ktorej
boli donútení zmenku podpísať, „nakoľko nebola v konaní odporcami preukázaná
neslobodnosť podpisov. Rovnako tieseň nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu a teda
sa nemôže dotknúť podpisu zmenkového.“.
Z oznámenia o vyplnení blankozmenky zo 7. júna 2010 považoval okresný súd
za preukázané, že „navrhovateľ týmto oznámil odporcovi v I. a odporcovi v II. rade,
že doplnil blankozmenku... podľa Dohody o vyplňovacom zmenkovom práve... o zmenkovú
sumu 2.289.296,43, EUR a o dátum splatnosti 8. 7. 2010. Z fotokópie doručeniek vyplýva,
že toto oznámenie bolo odporcovi v I. rade doručené 10. 6. 2010 a odporcovi v II. rade
doručené 10.6.2010. Súd teda námietku, že nemá vedomosť o vyplnení blankozmenky,
považuje za odporcami rovnako nepreukázanú a nedôvodnú.
Námietku nepredloženie zmenky k plateniu nesie ten, kto sa jej dovoláva. Odporcovia
však ani túto námietku žiadnym relevantným spôsobom neuniesli.“.
Rozsudok okresného súdu napadli obaja sťažovatelia odvolaním. V ňom
argumentovali objektívnou nesplniteľnosťou (§ 36 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov) zmluvných záväzkov sťažovateľa v 1. rade
voči navrhovateľovi v dôsledku zablokovania účtov sťažovateľa v 1. rade daňovým úradom.
To potom viedlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru navrhovateľom a k vyplneniu
zmenky, čo bolo neodôvodnené. Zdôraznili, že „nie je podstatné to ako bolo dohodnuté
splácanie úveru, ale podstatné je to, aký úver bol čerpaný a aký bol nevrátený úver,
pretože len taký dlh môže zmenka zabezpečovať“. Opätovne poukázali na existenciu dvoch
odporujúcich si zmeniek a z toho plynúcu ich neplatnosť. Trvali na predložení originálu
druhej vystavenej zmenky. Napokon podčiarkli, že „obchod, ktorý bol uzatvorený
medzi navrhovateľom a odporcami mal charakter kontokorentného úveru, čo znamená
spoločný obchod v ktorom jedna strana môže využívať finančné prostriedky, ktorý môže byť
aj ziskový, ale môže byť aj stratový“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 4 CoZm 4/2013 352 z 22. októbra 2013 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil. V dôvodoch rozsudku zdôraznil uplatňovanie
koncentračnej zásady v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu
a následne vyhodnotil tvrdenie sťažovateľov o splatení dlhu sťažovateľa v 1. rade jeho
pohľadávkami ako nesprávne, lebo „ak v konaní odporcovia tvrdili, že zabezpečenie
pohľadávky navrhovateľa z predmetnej zmluvy o úvere bolo uskutočnené viacerými
zabezpečovacími inštitútmi... Toto sú... zákonné inštitúty na zabezpečenie pohľadávky
veriteľa, nie inštitúty, ktorých samotná existencia znamená aj zánik dlhu dlžníka
voči veriteľovi. Odporcovia, ktorí majú v tomto konaní podľa § 120 ods. 1 O. s. p. dôkaznú
povinnosť na preukázanie svojich tvrdení, boli povinní túto základnú kauzálnu námietku
v konaní preukázať a predložiť súdu dôkaz, že týmito zabezpečovacími inštitútmi –
postúpením pohľadávky odporcu v 1. rade alebo založením pohľadávok odporcu v 1. rade
došlo skutočne k zániku predmetného dlho odporcov zo zmluvy o úvere, ktorý predmetná
zmenka zabezpečovala. Odporcovia toto v konaní vôbec nepreukázali žiadnymi dôkaznými
prostriedkami, preto... neuniesli v konaní dôkazné bremeno o svojom tvrdení o zániku dlho
z predmetnej zmenky...“.
Za nepreukázané považoval krajský súd aj tvrdenie sťažovateľov, že „navrhovateľ
zabezpečil svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere aj ďalšou zmenkou. Súd prvého stupňa
ani odvolací súd preto nemohli uložiť navrhovateľovi povinnosť predložiť aj takúto druhú
zmenku, ak sám navrhovateľ tvrdil v priebehu celého konania, že takáto druhá zmenka...
neexistuje. Súd môže uložiť účastníkom konania, aby predložili listinný dôkaz, len ak takýto
dôkaz účastník konania preukázateľne má u seba, alebo môže zabezpečiť. Navrhovateľ si
v tomto konaní uplatnil právo iba z jednej zmenky zo dňa 17. 3. 2008, splatnej 8. 7. 2010.
Odporcovia v konaní nepreukázali a ani netvrdili, že navrhovateľ si uplatňuje v inom
konaní právo z ďalšej zabezpečovacej zmenky k predmetnému úveru, alebo, že prípadne
odporcovia už zaplatili navrhovateľovi pohľadávku z predmetnej zmluvy o úvere formou
zaplatenia takejto ďalšej zabezpečovacej zmenky...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia opakujú argumentáciu predloženú
už v konaní pred okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní pred krajským súdom
(donútenie sťažovateľa v 1. rade podpísať zmenku, objektívna nesplniteľnosť záväzku, ktorý
mal sťažovateľ v 1. rade voči navrhovateľovi, neopodstatnenosť vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru navrhovateľom, neoprávnené vyplnenie zmenky o deň splatnosti
a o zmenkovú sumu, existencia dvoch zmeniek a s tým súvisiaci ich konflikt a neplatnosť),
pričom z nej vyvodzujú, že „ak okresný súd i krajský súd na vyššie uvedené skutkové
a právne skutočnosti neprihliadali a dokazovanie v intenciách navrhovaného nevykonali, sú
ich rozhodnutia v podstate odmietnutím spravodlivosti v danej veci (denegatio iustitiae)...
Napadnuté súdne rozhodnutia nenaplnili cieľ Občianskeho súdneho poriadku
podľa § 1 O. s. p. v tom, že postupom súdu a účastníkov má byť zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov v tom, že je nevyhnutné, aby súd
zabezpečil reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... a v čl. 6 Dohovoru o základných právach, čím sa v rozpore s ust. § 221 ods. 1
písm. f/ a § 237 písm. f/ O. s. p. odporcom ako účastníkom konania postupom súdu odňala...
možnosť konať pred súdom.
Súdy prvého a druhého stupňa vec nesprávne posúdili, neakceptujúc obranu
sťažovateľov..., ak neodstránili rozpor, spočívajúci v dvoch zmenkách, na ktoré navrhovateľ
poukázal a sám ich predložil ako dôkaz v konaní. Rozsudky súdov sú tým nepreskúmateľné
a sú nedostatočne odôvodnené.“.
Podľa sťažovateľov „základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky... zodpovedá taký postup odvolacieho súdu, v rámci ktorého skúma nielen
formálne znaky (povahu) rozhodnutia, predloženého mu na súdne preskúmanie, ale takisto
aj, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv
alebo slobôd účastníkov konania. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach... túto
požiadavku nezohľadnilo a potvrdilo rozhodnutie zasahujúce do základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu.“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti meritórne nálezom takto
rozhodol:
„I. Krajský súd Košice rozsudkom sp. zn.: 4CoZm/4/2013 z 22.10.2013,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn.: 31CbZm/4/2010 z 27.5.2013,
porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn.: 4CoZm/4/2013 z 22.10.2013 sa zrušuje
a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Košice sp. zn.:
4CoZm/4/2013 z 22.10.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn.:
31CbZm/4/2010 z 27.5.2013.
IV. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľov náhradu trov
konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 12.022,32 EUR /2x 5.001,49 EUR
zo základu predmetu konania 2.289.296,43 EUR podľa § 10 ods. 1/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.
o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb a režijný paušál 2x 7,81 EUR
a DPH 2.003,72 EUR/, a to advokátskej kancelárii JUDr. Dušan Antol, IČO 319 622 38,
DIČ SK 103 007 5453 č. účtu vedeného v pobočka
...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ťažiskovou námietkou, na ktorej je založený sťažnostný petit, je tvrdenie, že okresný
súd i krajský súd v konaní o návrhu navrhovateľa na vydanie zmenkového platobného
rozkazu odmietli sťažovateľom spravodlivosť, keď na ich skutkové tvrdenia a z nich
vyvodené právne hodnotenia neprihliadali a „dokazovanie v intenciách navrhovaného
nevykonali“.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) predstavuje po obsahovej stránke
predovšetkým taký nezákonný postoj všeobecného súdu k návrhu účastníka konania vo veci
samej, ktorého výsledkom je úplná absencia odpovede na petit návrhu účastníka konania
prejavujúca sa vo výroku rozhodnutia. Ten môže buď celkom chýbať (konajúci súd
o meritórnom návrhu vôbec nerozhodne), alebo má podobu definitívneho rozhodnutia
procesného charakteru (výrok o zastavení konania). V takom prípade má odmietnutie
spravodlivosti charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu i práva
na spravodlivé súdne konanie.
V prípade sťažovateľov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
žiadne signály popísaných okolností, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli
viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažnostná argumentácia napovedá skôr v prospech nespokojnosti a nesúhlasu
sťažovateľov s konečným rozhodnutím krajského súdu (i okresného súdu) v ich veci.
Vyplýva to aj z chabej ústavno právnej dimenzie sťažnostných dôvodov. Sťažovatelia sa
totiž obmedzili na dôsledné zopakovanie výhrad, ktoré prezentovali už v námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu a s ktorými sa okresný súd v prvostupňovom
rozsudku i krajský súd v rozsudku odvolacom vysporiadali. Meritórny postoj okresného
súdu i krajského súdu k uvedeným výhradám predstavuje potom pre sťažovateľov základ, na
ktorom vystavali tvrdenie o porušení ich základného práva na súdnu ochranu i práva
na spravodlivé súdne konanie.
Obsah prvostupňového rozsudku krajského súdu i sťažnosťou napadnutého
odvolacieho rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu v celosti vyvracia
právny názor sťažovateľov, podľa ktorého oba vo veci konajúce súdy neprihliadali na právne
skutočnosti prednášané sťažovateľmi v procesnej pozícii odporcov. Predovšetkým okresný
súd dôsledne vysvetlil úvahy pri hodnotení jednotlivých dôkazov vykonaných na účel
posúdenia dôvodov, na ktorých sťažovatelia založili svoje námietky proti zmenkovému
platobnému rozkazu. Takto objasnil, prečo sa fakt konfliktu zmeniek dôkazne nepotvrdil,
prečo bola nedôvodnou námietka sťažovateľov o splatení kontokorentného úveru, prečo sa
nepreukázalo tvrdenie sťažovateľov o splnení povinností plynúcich zo zabezpečovacích
právnych vzťahov akcesorických k hlavnému záväzku splácať poskytnutý úver, prečo bola
nepreukázanou námietka o donútení pri podpise spornej zmenky, ako aj námietka
nepredloženia zmenky k plateniu.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje zistenie, podľa ktorého v odvolaní
ako riadnom opravnom prostriedku ponúkajúcom účastníkovi konania široký priestor
pre atakovanie dôvodov zakladajúcich prvostupňový meritórny výrok okresného súdu sa
sťažovatelia obmedzili na zopakovanie dôvodov použitých už predtým v námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu. Takto koncipované odvolacie dôvody však boli už
predtým náležite vyvrátené odôvodnením prvostupňového rozsudku okresného súdu,
preto niet divu, že krajský súd v dôvodoch svojho potvrdzujúceho výroku v prvom rade
odkázal na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K popísanému postoju
potom krajský súd výstižne zvýraznil v posudzovaných okolnostiach nezanedbateľnú
distinkciu medzi zabezpečením dlhu a jeho zánikom. Z argumentácie sťažovateľov totiž
zreteľne vyplývalo ich neodôvodnené aplikačné zmiešavanie (v odvolaní sťažovatelia
tvrdili, že „úver bol krytý odporcom v 1. rade do výšky 120 % jeho pohľadávkami, čo svedčí
o tom, že celý úver bol splatený“). Rovnako krajský súd vysvetlil, prečo nebolo potrebné
vyžadovať od navrhovateľa predloženie originálu druhej zmenky, čím logicky nadviazal
na prvostupňové vyhodnotenie listiny predloženej vo fotokópii okresnému súdu
ako neplatnej.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania
ústavným súdom vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého
z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)
postupe všeobecných súdov.
Z postojov oboch vo veci sťažovateľov konajúcich všeobecných súdov
rekapitulovaných v predchádzajúcom odseku nevyplýva žiaden signál extrémneho
vybočenia z medzí daných všeobecným súdom pre tvorbu ich skutkových úsudkov
alebo takého právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu, ktoré by naznačovalo
možné popretie zmyslu a účelu ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na spornú
„zmenkovú“ kauzu. Preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti môže ústavný súd
konštatovať nepreukázanie náznakov arbitrárnosti či inej ústavnej neudržateľnosti záverov
krajského súdu, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Zo sťažnosťou napadnutého rozsudku nevyplýva, že by krajský súd neprípustne ignoroval
právnu argumentáciu sťažovateľov. Zároveň náležite a postačujúco vysvetlil, prečo nebolo
potrebné dôkazné návrhy (zaobstaranie originálu druhej zmenky) sťažovateľov akceptovať.
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom, resp. rozsudkom krajského súdu
nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 213/2015) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
Ústavný súd tak uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní boli vyvrátené sťažnostné
námietky, podľa ktorých okresný súd ani krajský súd na sťažovateľmi tvrdené „skutkové
a právne skutočnosti neprihliadali“. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov, že okresný súd
a krajský súd „dokazovanie v intenciách navrhovaného nevykonali“, ústavný súd odkazuje
na svoj štrasburskou judikatúrou podporený právny názor, podľa ktorého z práva na
spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľov právo, aby súdy akceptovali všetky
ich návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný
za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie
je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo.
Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú
predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A,
č. 22, s. 38 –39, § 91, podobne II. ÚS 25/07, I. ÚS 478/2013). Vysvetlenie krajského súdu
týkajúce sa nevykonania dôkazu originálom druhej sťažovateľmi tvrdenej zmenky považuje
v tejto súvislosti ústavný súd za dostačujúce, a tak nevyžadujúce ďalší meritórny prieskum.
Predbežné prerokovanie predloženej sťažnosti z uvedených dôvodov vylúčilo
možnosť konštatovania porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a ich
práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite, keďže rozhodovanie
o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy). Z rovnakých dôvodov nebolo potrebné rozhodnúť ani o navrhnutom odklade
vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015