Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 467/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., Zbrojničná 12, Košice, a

, , zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Antolom,

advokátska kancelária, Zbrojničná 12, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 352

z 22. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014

doručená sťažnosť spoločnosti SSIM, a. s., Zbrojničná 12, Košice (ďalej len „sťažovateľ

v 1. rade, v citáciách aj „odporca v I. rade“), a ,

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, v citáciách aj „odporca v II. rade“; spolu ďalej aj

,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a ich práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. z 22. októbra 2013.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu Československej

obchodnej banky, a. s., Michalská 18, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), doručeného

10. augusta 2010 Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) tento zmenkovým

platobným rozkazom č. k. 52 z 10. novembra 2010 uložil sťažovateľom, aby

do troch dní od jeho doručenia zaplatili navrhovateľovi spoločne a nerozdielne zmenkovú

sumu 2 289 296,43 € s príslušenstvom, zmenkovú odmenu 7 630,99 € a trovy konania alebo

aby v tej istej lehote podali odôvodnené námietky.

Obaja sťažovatelia podali proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky.

Sťažovateľ v 1. rade namietal, že navrhovateľom mu bolo ponúknuté uzatvorenie úverového

vzťahu, a keď zrušil svoj predchádzajúci úverový vzťah (k Poštovej banke, a. s.),

navrhovateľ ho «donútil podpísať... dve osobné zmenky. Odporca v II. rade toto nemohol

odmietnuť a musel sa podvoliť, pretože odporca v I. rade by mohol stratiť obchodné aktivity,

čo by malo negatívny efekt. Okrem toho bol tento kontokorentný úver krytý odporcom

v I. rade do výšky 120 % pohľadávkami odporcu v I. rade, čo svedčí o tom, že celý úver bol

splatený. V máji 2008 vznikol u odporcu v I. rade problém „spôsobený“ daňovými úradmi,

v dôsledku čoho došlo k zablokovaniu všetkých účtov odporcu v I. rade. Navrhovateľ bol

podrobne informovaný o postupoch a rozhodnutiach odporcu v I. rade pri uplatňovaní

svojich práv na štátnych orgánoch.

Navrhovateľ preto neopodstatnene vytýka nerealizovanie obchodných prípadov

a nezriadenie záložného práva podľa Zmluvy č. 062/08/80314 zo dňa 17. 3. 2008.

Neopodstatnené je vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru... Kontokorentný úver nebol

akciovou spoločnosťou vyčerpaný v plnej výške, a to, čo z tohto úveru bolo poskytnuté, bolo

aj navrhovateľovi vyplatené.

Navrhovateľ napriek tomu, v súvislosti s kontokorentným úverom, predčasne využil

ďalšie oprávnenie podľa článku II. bod 1 a bod 2 Dohody a doplnil blankozmenku odporcu

v II. rade o deň splatnosti a o zmenkovú sumu rovnajúcu sa výške pohľadávky zo Zmluvy

vrátane príslušenstva.

Keďže všetky finančné prostriedky z kontokorentného úveru boli zaplatené, odporca

v II. rade žiada, aby navrhovateľ dokumentoval a predložil dôkaz – potvrdenie o tom, z čoho

navrhovateľ vychádza, že odporca v I. rade nezaplatil finančné prostriedky z kontokorentnej

úverovej zmluvy. Odporca v I. rade po preštudovaní listinných dôkazov predložených

navrhovateľom ďalej namietol, že boli predložené dve zmenky, ktoré navrhovateľ „donútil“

podpísať odporcu v II. rade, svedčia o tom rovnaké čísla obidvoch zmeniek..., zmenky boli

vystavené v rovnaký deň, a to 17. marca 2008, na jednej z nich je dátum splatnosti

17. marec 2008 a údaje o čiastke a mene neboli v číselnej hodnote a slovom vyplnené.

Na druhej z nich je dátum splatnosti vyplnený 8. júla 2010 a suma je už vyplnená číselne

aj slovom... Tento konflikt zmeniek... zakladá ich neplatnosť.».

Sťažovateľ v 2. rade namietal skutočnosti identické s obsahom námietok sťažovateľa

v 1. rade a dodal, že „o oznámení o vyplnení blankozmeky nemá vedomosť... uvádza, že mu

zmenka nebola predložená v mieste platenia na vyplatenie“.

Okresný súd o námietkach sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k.

314 z 27. mája 2013 tak, že namietaný zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti

a sťažovateľov solidárne zaviazal na náhradu trov námietkového konania. Na základe

vykonaného dokazovania (listinné dôkazy, výsluch účastníkov na nariadenom pojednávaní)

konštatoval, že námietka sťažovateľov o konflikte zmeniek „nie je dôvodná“. Jednu

z uvedených zmeniek totiž posúdil ako neplatnú, „nakoľko jej chýbajú podstatné náležitosti

zakladajúce jej neplatnosť. Súd rovnako poukazuje na to, že táto listina nie je

ani originálom, len fotokópiou. V priebehu konania navrhovateľ niekoľkokrát prehlásil,

že originálom tejto listiny nedisponuje. Z tejto fotokópie navyše neplynú navrhovateľovi

žiadne práva a odporcom žiadne povinnosti.“.

Z obsahu zmluvy o poskytnutí úverov uzatvorenej medzi navrhovateľom

a sťažovateľom v 1. rade 17. marca 2008 okresný súd zistil, že sťažovateľovi v 1. rade sa

navrhovateľ zaviazal „poskytovať... peňažné prostriedky formou revolvingového úveru

do výšky úverového limitu 80.000.000, Sk“ a že „riadne splatenie pohľadávok

navrhovateľa... a iných peňažných čiastok vyplývajúcich zo Zmluvy a s ňou súvisiacich bude

zabezpečené najmä: blankozmenkou podľa dohody o vyplňovacom zmenkovom práve

č. 0064/08/80314“. Ustálené zistenia viedli okresný súd k záveru, podľa ktorého námietky

sťažovateľov, „že kontokorentný úver bol splatený, v danom prípade nie sú dôvodné,

nakoľko blankozmenka plnila zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu založenom Zmluvou

o poskytnutí úverov, na základe ktorej čerpal odporca v I. rade revolvingový úver.

Odporcovia teda podali námietku, ktorá nemá kauzálny vzťah k tejto zmenke.

Námietky odporcov, že kontokorentný úver bol splatený, v danom prípade nie sú

dôvodné ani s poukazom na Dohodu o splácaní záväzku čís. uzatvorenú

medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom v I. rade ako dlžníkom dňa 19. 6. 2009,

z článku I, bodu 1.1 a bodu 1.2 má totiž súd za preukázané vyhlásenie odporcu v I. rade,

že navrhovateľ poskytol odporcovi v I. rade úver do celkovej výšky limitu vo výške

2.655.513,51, EUR... a dlžník porušil svoje záväzky... a z toho dôvodu navrhovateľ využil

svoje oprávnenie... a listom zo dňa 26. 11. 2008 vyhlásil úver za splatný.

Z článku I, bodu 1.3 Dohody vyplýva, že odporca v I. rade ku dňu splatnosti dlžnú

sumu poskytnutého úveru v plnej výške nesplatil. Zostatok pohľadávky navrhovateľa ku dňu

19. 6. 2009 predstavuje splatnú istinu 2.467.104,39, EUR.

Z článku I bodu 1.4 Dohody vyplýva, že odporca týmto neodvolateľne, slobodne

a vážne vyhlasuje, že uznáva svoj záväzok uvedený v bode 1.3. tejto Dohody.

Z článku II bodu 2.4 Dohody vyplýva, že ak odporca v I. rade niektorú zo splátok

alebo jej časť nezaplatí do 5 pracovných dní od splatnosti príslušnej splátky, má

navrhovateľ právo žiadať zaplatenie celej dlžnej sumy...“.

V nadväznosti na citované potom okresný súd formuloval názor, podľa ktorého

„námietka, že odporcovia nič nedlžia, nie je námietkou, ktorá by v zmysle ust. § 17 ZZaŠ

zbavovala zmenečného dlžníka povinnosti zaplatiť zmenku. Tvrdenie, že nič nedlží môže byť

relevantné iba v spojení s tvrdeným zánikom, dohodnutého dôvodu vystavenia zmenky,

pričom tento musí byť v námietkovom konania aj odporcami preukázaný, čo však v tomto

konaní preukázané odporcami nebolo.

Z vyššie uvedenej Dohody má súd preukázaný opak tvrdenia odporcov o splatení

svojho dlhu.“.

Ďalej okresný súd poukázal na ustanovenie zmluvy o poskytnutí úverov zo 17. marca

2008, podľa ktorého sa sťažovateľ v 1. rade „až do úplného splatenia všetkých záväzkov

vyplývajúcich zo Zmluvy zaväzuje, najmä: že bude viesť minimálne jeden bežný účet

u navrhovateľa a smerovať na tento účet alebo na bežné účty vedené u navrhovateľa

minimálne 80 % svojho obchodného obratu za každý kalendárny rok“, ako aj na čl. XI tejto

zmluvy (v znení dodatku z 3. septembra 2008, s ktorým vyslovil súhlas aj sťažovateľ

v 2. rade ako avalista blankozmenky), podľa ktorého „navrhovateľ je oprávnený urobiť

jedno alebo viac opatrení uvedených v ods. 2 tohto článku Zmluvy... ak navrhovateľovi

nebol do 60 dní od podpisu tohto Dodatku doručený výpis z katastra nehnuteľností

preukazujúci zápis vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa

v súlade so zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti/iam č. 0202/08/80314.

S poukazom na vyššie citovaný článok II bod I Zmluvy má súd za to, že odporca v I. rade

čerpal revolvingový úver a nie kontokorentný úver, preto námietky odporcov,

že kontokorentný úver bol odporcom v I. rade splatený, nie je kauzálnym vzťahom.

Nakoľko odporcovia neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia si povinností

odporcu v I. rade vyplývajúcich mu zo Zmluvy, najmä že odporca v I. rade realizoval

obchodný obrat cez svoj bežný účet a do 60 dní od podpisu dodatku doručil navrhovateľovi

výpis z KN preukazujúci zápis vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech

navrhovateľa v súlade so zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam..., súd má

za nesporne preukázané, že odporca v I. rade porušil svoje záväzky a navrhovateľ mohol

vyhlásiť úver poskytnutý Zmluvou za splatný a zároveň vyzvať dlžníka zaplatiť celú dlžnú

sumu.“.

Okresný súd podrobil dokazovaniu aj dohodu o vyplňovacom zmenkovom práve

č. 0064/08/80314 uzavretú medzi navrhovateľom a sťažovateľom v 1. rade ako vystaviteľom

a sťažovateľom v 2. rade ako avalistom a zistil, že sťažovateľ v 1. rade „vystavil

blankozmenku špecifikovanú v tejto dohode, na rad navrhovateľa, odporca v II. rade bol

avalistom. Predmetom tejto dohody bolo odporcom v I. rade ako vystaviteľom, udelenie

práva navrhovateľovi doplniť túto blankozmenku v údaji zmenkovej sumy a v údaju

splatnosti. Z článku I. tejto dohody vyplýva, že na účely zabezpečenia všetkých nárokov

navrhovateľa zo záväzkového vzťahu vzniknutého medzi navrhovateľom a odporcom

v I. rade – Vystaviteľom na základe Zmluvy o poskytovaní úverov... uzavretej medzi

navrhovateľom a odporcom v I. rade dňa 17. 3. 2008 alebo v priamej súvislosti so Zmluvou

– vystaviteľ vystavil blankozmenku podľa – v tejto dohode – uvedenej špecifikácie,

podpísanú za vystaviteľa Aksamom Barakatom, predsedom predstavenstva a Aksamom

Barakatom, ako avalistom.“. Z obsahu predmetnej dohody ďalej okresný súd ustálil, že

oprávňovala navrhovateľa vyplniť blankozmenku v časti o zmenkovej sume tak, aby táto

zodpovedala „hodnote pohľadávky navrhovateľa zabezpečenej blankozmenkou vrátane jej

príslušenstva a sankčných a zodpovednostných nárokov vzniknutých na základe Zmluvy

alebo v priamej súvislosti s touto rámcovou zmluvou...“.

Na základe citovaných zistení okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietok

sťažovateľov, podľa ktorej navrhovateľ neopodstatnene doplnil blankozmenku. Takisto

„za neopodstatnenú námietku súd považuje tvrdenie odporcov, že splatenie úveru bolo

zabezpečené pozemkom, ktorý má väčšiu hodnotu, ako suma uvedená v zmenke a taktiež

bolo zabezpečené 120 % pohľadávkami a to ide o pohľadávky odporcu v I. rade, voči svojím

obchodným partnerom z dôvodu, že je na veriteľovi, ktorý zo zabezpečovacích inštitútov

využije na to, aby bola jeho pohľadávka dlžníkom splatená. Predmetom námietok nebolo

tvrdenie odporcov, žeby bola pohľadávka splatená iným zabezpečovacím inštitútom, preto –

s poukazom na koncentračnú zásadu námietkového konania – na toto ani neprihliadal.“.

Ako neopodstatnenú vyhodnotil okresný súd aj námietku sťažovateľov, podľa ktorej

boli donútení zmenku podpísať, „nakoľko nebola v konaní odporcami preukázaná

neslobodnosť podpisov. Rovnako tieseň nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu a teda

sa nemôže dotknúť podpisu zmenkového.“.

Z oznámenia o vyplnení blankozmenky zo 7. júna 2010 považoval okresný súd

za preukázané, že „navrhovateľ týmto oznámil odporcovi v I. a odporcovi v II. rade,

že doplnil blankozmenku... podľa Dohody o vyplňovacom zmenkovom práve... o zmenkovú

sumu 2.289.296,43, EUR a o dátum splatnosti 8. 7. 2010. Z fotokópie doručeniek vyplýva,

že toto oznámenie bolo odporcovi v I. rade doručené 10. 6. 2010 a odporcovi v II. rade

doručené 10.6.2010. Súd teda námietku, že nemá vedomosť o vyplnení blankozmenky,

považuje za odporcami rovnako nepreukázanú a nedôvodnú.

Námietku nepredloženie zmenky k plateniu nesie ten, kto sa jej dovoláva. Odporcovia

však ani túto námietku žiadnym relevantným spôsobom neuniesli.“.

Rozsudok okresného súdu napadli obaja sťažovatelia odvolaním. V ňom

argumentovali objektívnou nesplniteľnosťou ( Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov) zmluvných záväzkov sťažovateľa v 1. rade

voči navrhovateľovi v dôsledku zablokovania účtov sťažovateľa v 1. rade daňovým úradom.

To potom viedlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru navrhovateľom a k vyplneniu

zmenky, čo bolo neodôvodnené. Zdôraznili, že „nie je podstatné to ako bolo dohodnuté

splácanie úveru, ale podstatné je to, aký úver bol čerpaný a aký bol nevrátený úver,

pretože len taký dlh môže zmenka zabezpečovať“. Opätovne poukázali na existenciu dvoch

odporujúcich si zmeniek a z toho plynúcu ich neplatnosť. Trvali na predložení originálu

druhej vystavenej zmenky. Napokon podčiarkli, že „obchod, ktorý bol uzatvorený

medzi navrhovateľom a odporcami mal charakter kontokorentného úveru, čo znamená

spoločný obchod v ktorom jedna strana môže využívať finančné prostriedky, ktorý môže byť

aj ziskový, ale môže byť aj stratový“.

Krajský súd rozsudkom č. k. z 22. októbra 2013 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. V dôvodoch rozsudku zdôraznil uplatňovanie

koncentračnej zásady v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu

a následne vyhodnotil tvrdenie sťažovateľov o splatení dlhu sťažovateľa v 1. rade jeho

pohľadávkami ako nesprávne, lebo „ak v konaní odporcovia tvrdili, že zabezpečenie

pohľadávky navrhovateľa z predmetnej zmluvy o úvere bolo uskutočnené viacerými

zabezpečovacími inštitútmi... Toto sú... zákonné inštitúty na zabezpečenie pohľadávky

veriteľa, nie inštitúty, ktorých samotná existencia znamená aj zánik dlhu dlžníka

voči veriteľovi. Odporcovia, ktorí majú v tomto konaní podľa dôkaznú

povinnosť na preukázanie svojich tvrdení, boli povinní túto základnú kauzálnu námietku

v konaní preukázať a predložiť súdu dôkaz, že týmito zabezpečovacími inštitútmi –

postúpením pohľadávky odporcu v 1. rade alebo založením pohľadávok odporcu v 1. rade

došlo skutočne k zániku predmetného dlho odporcov zo zmluvy o úvere, ktorý predmetná

zmenka zabezpečovala. Odporcovia toto v konaní vôbec nepreukázali žiadnymi dôkaznými

prostriedkami, preto... neuniesli v konaní dôkazné bremeno o svojom tvrdení o zániku dlho

z predmetnej zmenky...“.

Za nepreukázané považoval krajský súd aj tvrdenie sťažovateľov, že „navrhovateľ

zabezpečil svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere aj ďalšou zmenkou. Súd prvého stupňa

ani odvolací súd preto nemohli uložiť navrhovateľovi povinnosť predložiť aj takúto druhú

zmenku, ak sám navrhovateľ tvrdil v priebehu celého konania, že takáto druhá zmenka...

neexistuje. Súd môže uložiť účastníkom konania, aby predložili listinný dôkaz, len ak takýto

dôkaz účastník konania preukázateľne má u seba, alebo môže zabezpečiť. Navrhovateľ si

v tomto konaní uplatnil právo iba z jednej zmenky zo dňa 17. 3. 2008, splatnej 8. 7. 2010.

Odporcovia v konaní nepreukázali a ani netvrdili, že navrhovateľ si uplatňuje v inom

konaní právo z ďalšej zabezpečovacej zmenky k predmetnému úveru, alebo, že prípadne

odporcovia už zaplatili navrhovateľovi pohľadávku z predmetnej zmluvy o úvere formou

zaplatenia takejto ďalšej zabezpečovacej zmenky...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia opakujú argumentáciu predloženú

už v konaní pred okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní pred krajským súdom

(donútenie sťažovateľa v 1. rade podpísať zmenku, objektívna nesplniteľnosť záväzku, ktorý

mal sťažovateľ v 1. rade voči navrhovateľovi, neopodstatnenosť vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru navrhovateľom, neoprávnené vyplnenie zmenky o deň splatnosti

a o zmenkovú sumu, existencia dvoch zmeniek a s tým súvisiaci ich konflikt a neplatnosť),

pričom z nej vyvodzujú, že „ak okresný súd i krajský súd na vyššie uvedené skutkové

a právne skutočnosti neprihliadali a dokazovanie v intenciách navrhovaného nevykonali, sú

ich rozhodnutia v podstate odmietnutím spravodlivosti v danej veci (denegatio iustitiae)...

Napadnuté súdne rozhodnutia nenaplnili cieľ

podľa v tom, že postupom súdu a účastníkov má byť zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov v tom, že je nevyhnutné, aby súd

zabezpečil reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

... a v Dohovoru o základných právach, čím sa v rozpore s ust.

písm. f/ a odporcom ako účastníkom konania postupom súdu odňala...

možnosť konať pred súdom.

Súdy prvého a druhého stupňa vec nesprávne posúdili, neakceptujúc obranu

sťažovateľov..., ak neodstránili rozpor, spočívajúci v dvoch zmenkách, na ktoré navrhovateľ

poukázal a sám ich predložil ako dôkaz v konaní. Rozsudky súdov sú tým nepreskúmateľné

a sú nedostatočne odôvodnené.“.

Podľa sťažovateľov „základnému právu podľa Slovenskej

republiky... zodpovedá taký postup odvolacieho súdu, v rámci ktorého skúma nielen

formálne znaky (povahu) rozhodnutia, predloženého mu na súdne preskúmanie, ale takisto

aj, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv

alebo slobôd účastníkov konania. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach... túto

požiadavku nezohľadnilo a potvrdilo rozhodnutie zasahujúce do základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti meritórne nálezom takto

rozhodol:

„I. Krajský súd Košice rozsudkom sp. zn.: z 22.10.2013,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn.: z 27.5.2013,

porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn.: z 22.10.2013 sa zrušuje

a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Košice sp. zn.:

z 22.10.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn.:

z 27.5.2013.

IV. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľov náhradu trov

konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 12.022,32 EUR /2x 5.001,49 EUR

zo základu predmetu konania 2.289.296,43 EUR podľa / vyhl. č.

o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb a režijný paušál 2x 7,81 EUR

a DPH 2.003,72 EUR/, a to advokátskej kancelárii JUDr. Dušan Antol, IČO 319 622 38,

DIČ SK 103 007 5453 č. účtu vedeného v pobočka

...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ťažiskovou námietkou, na ktorej je založený sťažnostný petit, je tvrdenie, že okresný

súd i krajský súd v konaní o návrhu navrhovateľa na vydanie zmenkového platobného

rozkazu odmietli sťažovateľom spravodlivosť, keď na ich skutkové tvrdenia a z nich

vyvodené právne hodnotenia neprihliadali a „dokazovanie v intenciách navrhovaného

nevykonali“.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) predstavuje po obsahovej stránke

predovšetkým taký nezákonný postoj všeobecného súdu k návrhu účastníka konania vo veci

samej, ktorého výsledkom je úplná absencia odpovede na petit návrhu účastníka konania

prejavujúca sa vo výroku rozhodnutia. Ten môže buď celkom chýbať (konajúci súd

o meritórnom návrhu vôbec nerozhodne), alebo má podobu definitívneho rozhodnutia

procesného charakteru (výrok o zastavení konania). V takom prípade má odmietnutie

spravodlivosti charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie.

V prípade sťažovateľov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

žiadne signály popísaných okolností, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli

viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného

a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnostná argumentácia napovedá skôr v prospech nespokojnosti a nesúhlasu

sťažovateľov s konečným rozhodnutím krajského súdu (i okresného súdu) v ich veci.

Vyplýva to aj z chabej ústavno právnej dimenzie sťažnostných dôvodov. Sťažovatelia sa

totiž obmedzili na dôsledné zopakovanie výhrad, ktoré prezentovali už v námietkach

proti zmenkovému platobnému rozkazu a s ktorými sa okresný súd v prvostupňovom

rozsudku i krajský súd v rozsudku odvolacom vysporiadali. Meritórny postoj okresného

súdu i krajského súdu k uvedeným výhradám predstavuje potom pre sťažovateľov základ, na

ktorom vystavali tvrdenie o porušení ich základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie.

Obsah prvostupňového rozsudku krajského súdu i sťažnosťou napadnutého

odvolacieho rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu v celosti vyvracia

právny názor sťažovateľov, podľa ktorého oba vo veci konajúce súdy neprihliadali na právne

skutočnosti prednášané sťažovateľmi v procesnej pozícii odporcov. Predovšetkým okresný

súd dôsledne vysvetlil úvahy pri hodnotení jednotlivých dôkazov vykonaných na účel

posúdenia dôvodov, na ktorých sťažovatelia založili svoje námietky proti zmenkovému

platobnému rozkazu. Takto objasnil, prečo sa fakt konfliktu zmeniek dôkazne nepotvrdil,

prečo bola nedôvodnou námietka sťažovateľov o splatení kontokorentného úveru, prečo sa

nepreukázalo tvrdenie sťažovateľov o splnení povinností plynúcich zo zabezpečovacích

právnych vzťahov akcesorických k hlavnému záväzku splácať poskytnutý úver, prečo bola

nepreukázanou námietka o donútení pri podpise spornej zmenky, ako aj námietka

nepredloženia zmenky k plateniu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje zistenie, podľa ktorého v odvolaní

ako riadnom opravnom prostriedku ponúkajúcom účastníkovi konania široký priestor

pre atakovanie dôvodov zakladajúcich prvostupňový meritórny výrok okresného súdu sa

sťažovatelia obmedzili na zopakovanie dôvodov použitých už predtým v námietkach

proti zmenkovému platobnému rozkazu. Takto koncipované odvolacie dôvody však boli už

predtým náležite vyvrátené odôvodnením prvostupňového rozsudku okresného súdu,

preto niet divu, že krajský súd v dôvodoch svojho potvrdzujúceho výroku v prvom rade

odkázal na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K popísanému postoju

potom krajský súd výstižne zvýraznil v posudzovaných okolnostiach nezanedbateľnú

distinkciu medzi zabezpečením dlhu a jeho zánikom. Z argumentácie sťažovateľov totiž

zreteľne vyplývalo ich neodôvodnené aplikačné zmiešavanie (v odvolaní sťažovatelia

tvrdili, že „úver bol krytý odporcom v 1. rade do výšky 120 % jeho pohľadávkami, čo svedčí

o tom, že celý úver bol splatený“). Rovnako krajský súd vysvetlil, prečo nebolo potrebné

vyžadovať od navrhovateľa predloženie originálu druhej zmenky, čím logicky nadviazal

na prvostupňové vyhodnotenie listiny predloženej vo fotokópii okresnému súdu

ako neplatnej.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania

ústavným súdom vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis ,

, , ) a tiež by mali za následok porušenie niektorého

z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)

postupe všeobecných súdov.

Z postojov oboch vo veci sťažovateľov konajúcich všeobecných súdov

rekapitulovaných v predchádzajúcom odseku nevyplýva žiaden signál extrémneho

vybočenia z medzí daných všeobecným súdom pre tvorbu ich skutkových úsudkov

alebo takého právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu, ktoré by naznačovalo

možné popretie zmyslu a účelu ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na spornú

„zmenkovú“ kauzu. Preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti môže ústavný súd

konštatovať nepreukázanie náznakov arbitrárnosti či inej ústavnej neudržateľnosti záverov

krajského súdu, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Zo sťažnosťou napadnutého rozsudku nevyplýva, že by krajský súd neprípustne ignoroval

právnu argumentáciu sťažovateľov. Zároveň náležite a postačujúco vysvetlil, prečo nebolo

potrebné dôkazné návrhy (zaobstaranie originálu druhej zmenky) sťažovateľov akceptovať.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom, resp. rozsudkom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

Ústavný súd tak uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní boli vyvrátené sťažnostné

námietky, podľa ktorých okresný súd ani krajský súd na sťažovateľmi tvrdené „skutkové

a právne skutočnosti neprihliadali“. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov, že okresný súd

a krajský súd „dokazovanie v intenciách navrhovaného nevykonali“, ústavný súd odkazuje

na svoj štrasburskou judikatúrou podporený právny názor, podľa ktorého z práva na

spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľov právo, aby súdy akceptovali všetky

ich návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný

za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie

je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo.

Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú

predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A,

č. 22, s. 38 –39, § 91, podobne , ). Vysvetlenie krajského súdu

týkajúce sa nevykonania dôkazu originálom druhej sťažovateľmi tvrdenej zmenky považuje

v tejto súvislosti ústavný súd za dostačujúce, a tak nevyžadujúce ďalší meritórny prieskum.

Predbežné prerokovanie predloženej sťažnosti z uvedených dôvodov vylúčilo

možnosť konštatovania porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a ich

práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite, keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

). Z rovnakých dôvodov nebolo potrebné rozhodnúť ani o navrhnutom odklade

vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015