Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 50/2016
PDF · 317.3 KB
No categories available
III. ÚS 50/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,
Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária,
Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva na priaznivé životné
prostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu
umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru
o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014
a jeho postupom v tomto konaní, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/33/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 a jeho
postupom v tomto konaní, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 25. mája 2015 v konaní sp. zn. 5 Sžo/86/2015 a jeho postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, vedené
pod sp. zn. Rvp 12366/2015, sp. zn. Rvp 12641/2015, sp. zn. Rvp 12674/2015 a sp. zn.
Rvp 12676/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta
2015, 3. septembra 2015 a 7. septembra 2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskeho
zoskupenia VLK, občianske združenie, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na prístup
k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov
verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia
zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
(ďalej len „Aarhuský dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 11. júna
2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesením
najvyššieho súdu z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/33/2014 a jeho postupom v tomto
konaní, uznesením najvyššieho súdu z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 a jeho
postupom v tomto konaní, uznesením najvyššieho súdu z 25. mája 2015 v konaní sp. zn.
5 Sžo/86/2015 a jeho postupom v tomto konaní.
Ako vyplýva zo sťažností, sťažovateľ ako účastník správneho konania oponoval
povolenie výnimiek v konaniach o žiadostiach oprávnených subjektov o povolenie
výnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a), resp. § 35 ods. 1 písm. a) a f)
zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ochrane prírody“), ktorými by boli povolené odstrely jedincov medveďa hnedého
vo vymedzených lokalitách. Konanie bolo vedené na Ministerstve životného prostredia
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), konkrétne na základe žiadostí
ministerstvo požadované výnimky povolilo, pričom v podmienkach každej
z povolených výnimiek a udeleného súhlasu vymedzilo aj časové úseky, v ktorých sa
priznané práva mali využiť.
Sťažovateľ podal proti všetkým rozhodnutiam riadne opravné prostriedky (rozklady
proti rozhodnutiam ministerstva).
O rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva rozhodol minister životného prostredia
Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) tak, že v dvoch prípadoch zmenil prvostupňové
rozhodnutia ministerstva o povolení výnimiek na odstrel chráneného živočícha, a to v časti
výroku o podmienkach povolenej výnimky, platnosť ktorej predĺžil; vo zvyšku ponechal
rozhodnutia bezo zmeny. V dvoch prípadoch rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutie
o povolení výnimky potvrdil.
Všetky druhostupňové rozhodnutia uvedených správnych orgánov napadol
sťažovateľ žalobami podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). V konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn.
1 S/41/2012 a sp. zn. 5 S/57/2012 sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Týmto jeho žiadostiam krajský súd nevyhovel.
Krajský súd žaloby sťažovateľa rozsudkami č. k. 1 S/41/2112-127 z 9. januára
2014, č. k. 1 S/221/2012-72 z 20. februára 2014 a č. k. 5 S/57/2012-112 z 21. mája 2013
zamietol. Po vecnom preskúmaní žalobných dôvodov sformulovaných sťažovateľom v jeho
žalobách dospel krajský súd k záveru o ich nedôvodnosti. Skonštatoval, že ministerstvo
prostredia rozhodlo o žiadosti na základe dôkazov dostatočne preukazujúcich dôvodnosť
obavy o bezpečnosť a zdravie obyvateľov obce, v ktorej intraviláne sa medveď voľne
pohyboval, natoľko, že prevyšuje záujem na ochrane živočíšneho druhu medveďa hnedého.
Pokiaľ ide o zmenu prvostupňového rozhodnutia v konaní o rozklade, krajský súd
považoval za zrejmé, že jej dôvodom bola výlučne potreba zabezpečiť realizovateľnosť
výnimky, dokedy sa mal odstrel uskutočniť.
V konaní vedenom pod sp. zn. 5 S/247/2014 krajský súd dospel k záveru, že «dňa
15. 12. 2014 uplynul čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa
hnedého v uvedenom poľovnom revíri. Táto skutočnosť má za následok, že odpadol predmet
konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Na
uvedenom nič nemení ani to, že v čase podania žaloby rozhodnutie ešte bolo v časovom
limite. Takýto právny názor vyplýva aj zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu
SR č. Snj 72/2013 zo dňa 24. 06. 2014, podľa ktorého pod ,,odpadnutím dôvodu na
konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu ,,platnosti
rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania
v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.». Následne uznesením
č. k. 5S/247/2014-40 z 13. januára 2015 konanie zastavil.
Všetky prvostupňové rozhodnutia krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaniami.
Najvyšší súd uzneseniami z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014, sp. zn.
7 Sžo/33/2014 a z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 odvolaniami napadnuté
rozsudky krajského súdu zrušil a konania o žalobách sťažovateľa zastavil. Uznesením
z 25. mája 2015 v konaní sp. zn. 5 Sžo/86/2015 odvolaním napadnuté uznesenie krajského
súdu potvrdil.
Najvyšší súd v zrušujúcich a súčasne zastavujúcich uzneseniach odkázal
na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014 sp. zn. Snj 72/2013,
z ktorého vyvodil, že „neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného
živočícha – medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená
má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí
už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť
konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názor
na časové súvislosti posudzovaných prípadov najvyšší súd uviedol, že „v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka
preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že
v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom
súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto
splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.“.
Sťažovateľ citujúc stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj
72/2013 z 24. júna 2014 v prvom rade namieta, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu
boli vydané v konaniach, „na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ
naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku prichádza do úvahy len v prípade splnenia podmienok stanovených v § 248
a v § 250d ods. 3 OSP, pričom akcentuje aj § 250i ods 1 OSP (pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého
rozhodnutia). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení potom uzatvára, že „pokiaľ
najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p.
predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený
na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa
domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu. ...
Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,
ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti
reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.
Sťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia... a neskôr najvyšším súdom odopreté
preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre
uplynutie doby platnosti výnimky.
Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,
že akceptovaním tohto názoru,... by [sa] účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona
o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto
okolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa
v konaniach týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho
práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie
konanie vo vec samej takto rozhodol nálezom:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky
- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3
Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese
a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd,
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/27/2014 zo dňa 11. 6.
2015 (resp. „sp. zn. 7Sžo/33/2014 zo dňa 11. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 9Sžp/10/2013 zo dňa
3. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 5Sžo/86/2015 zo dňa 25. 5. 2015“) a postupom, ktorý mu
predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžo/27/2014 zo dňa 11. 6. 2015 (resp. „sp. zn. 7Sžo/33/2014 zo dňa
11. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 9Sžp/10/2013 zo dňa 3. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 5Sžo/86/2015
zo dňa 25. 5. 2015“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zo všetkých štyroch sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta
na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručeného
čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.
V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňal možnosť konať
pred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podaných podľa druhej hlavy
piatej časti OSP, resp. akceptoval na podklade rovnakých dôvodov zastavenie konania
krajským súdom. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou označeného stanoviska správneho
kolégia najvyššieho súdu na jeho prípady, a v postoji najvyššieho súdu vidí odstránenie
reálnosti právnej ochrany, ktorú mu vnútroštátne právne predpisy (i medzinárodné zmluvy)
ako subjektu tzv. tretieho sektora vo sfére ochrany a tvorby životného prostredia poskytujú.
Súčasne napokon sťažovateľ vo všetkých sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd
vyslovil porušenie jeho označených práv zaručených ústavou, dohovorom a Aarhuským
dohovorom a žiada zrušenie namietaných uznesení najvyššieho súdu.
Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých štyroch sťažností
rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
skúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí
právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným
právom v oblasti životného prostredia.
Ako vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha vyslovenia porušení
svojich označených základných práv a práv garantovaných medzinárodnými zmluvami,
ku ktorým malo dôjsť napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu. Tie vo svojej podstate
znamenali, že de iure nedošlo k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu o dôvodoch,
ktoré podľa názoru sťažovateľa spôsobovali nezákonnosť správnou žalobou atakovaných
rozhodnutí správnych orgánov a aj ujmu na jej právach a právom chránených záujmoch.
Sťažovateľ uvádza, že k tvrdeným porušeniam jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší
súd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského
dohovoru.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Po preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd
dospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal
zo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti OSP regulujúcich
podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie v právnom štáte. Tento prístup
najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou stelesnenou napríklad
rozhodnutím vo veci sp. zn. 4 Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002. Predmetný právny názor
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za nanajvýš potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho
činnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný:
„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,
ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie
§ 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí
správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke
nezvratné, t.j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho
konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady
správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu
a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade,
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého
rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“
Sťažovateľ si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho rozhodnutia
nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania, ale aj na jeho reálnu
možnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie, ale v tomto prípade vôbec
na reálnu možnosť konanie zopakovať.
Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami atakované uznesenia najvyššieho súdu
nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného
ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého, resp. výnimky
podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody. Neuniklo pozornosti ústavného súdu,
že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým
spôsobom by ho chcel realizovať. Ak by aj súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi
vyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu
na ďalšie konania, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konania zastaviť, pretože ich
predmety – výnimky – zanikli uplynutím času, na ktorý boli povolené a nejde o konania,
ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať
práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej
výnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).
Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna
2014 sp. zn. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval,
že „v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol,
že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu
a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy
o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú
a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných
zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť
štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru
ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca
nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť
rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.
Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konanie
podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto
zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.
V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovania
v konaniach podľa zákona o ochrane prírody najvyšší súd v niektorých zo svojich
napadnutých uznesení zdôraznil, že „zo skutkových okolností danej veci je zrejmé,
že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom
prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3
OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený
na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“, v iných zasa zdôraznil uplatňovanie § 244 ods. 3
OSP na rozhodovanie v správnom súdnictve.
Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP a na § 247 ods. 1
OSP v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo je
primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej
najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť
verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme
právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek
zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu
dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom
súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej
správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej
sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej
správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,
voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanými
ustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami
(pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia, na
ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom
kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prejednanie sťažovateľových
žalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho
subjektívnym právam. Preto fakt, že konania o žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku boli ukončené procesne, teda zastavením a bez
meritórneho rozhodnutia o dôvodoch žalôb, vedie už pri predbežnom prerokovaní
spojených sťažností k záveru, že sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy bola poskytnutá ochrana
v intenciách zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutia
najvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach ústavný súd odkazuje na už
spomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná
kolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu
je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov
toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu
prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,
Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian
v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,
prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému
(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedol
sťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosť
požiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy)
i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právny
význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov
správneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko
rešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných
prípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia
predmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojich
sťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn.
1 Sžp 6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013).
Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna
2014, „ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania
o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu
konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,
formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu
k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech
a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok
porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie
vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon
o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod
na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca
platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade
časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod,
ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času,
na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet
konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).
Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane
prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo
uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod
na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.
Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného
živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto
výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane
prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania
nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania
je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej
platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého
stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej
výnimke zamietnuť.“.
Neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažnosťami atakované uznesenia najvyššieho
súdu nemali za následok nevyhovenie sťažovateľovým žalobám, teda nešlo o rozhodnutia,
ktoré by sťažovateľovi privodili vecne negatívny výsledok. Najvyšší súd napadnutým
uzneseniami konania o sťažovateľových správnych žalobách zastavil, a privodil mu tak
negatívny výsledok procesného charakteru bez meritórneho vysporiadania sa so žalobnými
dôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva na súdnu ochranu
a v reláciách správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným čl. 46
ods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúť
až rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).
Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenie
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného
súdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46
ods. 2 ústavy v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve
zabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach
či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné
okolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich
rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba,
počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,
priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil
odvrátiť. Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi
z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy na konania o sťažovateľových žalobách preto ústavný súd
uzatvára, že je irelevantné, či tieto žaloby boli vecne zamietnuté alebo či konanie o nich
bolo procesne zastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho
súdu je otázkou zákonnosti. Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávaných
káuz nejde o problém ústavnej relevancie. Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda
nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04)
a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.
Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názor
o porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné.
Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené. O zjavne neopodstatnený návrh
totiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971 vo veci
Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie práva
na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“
a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať,
keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemohol
dospieť.
Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné prijať
aj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splnenie
podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskej
republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovým
zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve
nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy
na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval
vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostredie
podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo hmotnej
povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavy
vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd
sťažnosti v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného práva
podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného
vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi
z perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach sú preto sťažnosti sťažovateľa
zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam
bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016