Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 684/2016
PDF · 262.89 KB
No categories available
II. ÚS 684/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho
zoskupenia VLK, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru
o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 2/2014 a jeho
rozsudkom z 30. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. augusta
2015 doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej len „sťažovateľ“),
doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 19. augusta 2015, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru
o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Sžo 2/2014 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 14. februára 2012 bola na Krajský úrad
životného prostredia v Prešove, odbor ochrany prírody a krajiny (ďalej len „KÚŽP
v Prešove“) doručená žiadosť , splnomocneného zástupcu vlastníkov
podielov na spoločnej nehnuteľnosti združených v Pozemkovom spoločenstve Urbár Štrba
(ďalej len „žiadateľ“), o povolenie výnimiek zo zákazov podľa § 16 ods. 1 písm. b) a f)
zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len
33
„ZOPK“) na účely spracovať náhodnú ťažbu v JPRL 351 A01 (600 m), 351B11 (250 m),
33
351C10 (250 m) a v JPRL 360A11 (400 m) v NPR Furkotská dolina a NPR Mlynická
dolina v k. ú. Štrba na území Tatranského národného parku.
2.1 Sťažovateľ oznámil svoju účasť v konaní listom na KÚŽP v Prešove
z 20. februára 2012. KÚŽP v Prešove oboznámil sťažovateľa ako účastníka konania
s podkladmi na vydanie rozhodnutia z 27. marca 2012. Sťažovateľ listom z 13. apríla 2012
vyjadril nesúhlas s udelením výnimky. KÚŽP v Prešove rozhodol o žiadosti žiadateľa
rozhodnutím sp. zn. 2012/527-4188/KM-R z 25. februára 2012 tak, že o. i. povolil výnimku
zo zákazu podľa § 16 ods. 1 písm. a), b) a f) ZOPK.
2.2 Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie z 12. júna 2012, o ktorom
rozhodlo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
rozhodnutím sp. zn. 6684/2012-2.2 z 1. októbra 2012 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietlo
a rozhodnutie KÚŽP v Prešove sp. zn. 2012/527-4188/KM-R z 25. februára 2012 potvrdilo.
2.3 Sťažovateľ podal 4. decembra 2012 žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ministerstva.
Krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 2317/2012-121 z 8. novembra 2013 žalobu zamietol
a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
2.4 Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 20. decembra 2013 odvolanie.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu zmenil tak, že konanie
zastavil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na uvedené zákonné ustanovenia ako
aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013,
z 24.06.2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel
chráneného živočícha - medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola
výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola
obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba
dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.
V danej veci bol napadnutým rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia
v Prešove, odboru ochrany prírody a krajiny č. s. 2012/527-4188/KM-R zo dňa 25.05.2012
o povolená výnimka zo zákazu ustanoveného podľa § 16 ods. 1 písm. b/ zákona č. 543/2002
Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“) zasiahnuť do lesného porastu
a poškodiť vegetačný a pôdny kryt v piatom stupni územnej ochrany v NPR Furkotská
dolina a NPR Mlynská dolina na území TANAPu a JPRL, resp. v ich častiach a podľa § 16
ods. 1 písm. f/ ZOPK rušiť pokoj a ticho v piatom stupni ochrany v NPR Furkotská dolina
a NPR Mlynská dolina na území TANAPu a JPRL, pričom povolené výnimky zo zákonov
boli platné do 31.12.2012. Čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky teda uplynul
už v čase rozhodovania krajského súdu.
Z dôvodu, vyjadreného jednoznačne v uvedenom stanovisku Správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil
a konanie zastavil.»
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie
o zastavení konania odkazom na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu
č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky uplynutím
času má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom
rozhodnutia, už neexistuje. Sťažovateľ namieta najmä, že napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu bol vydaný v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko. Sťažovateľ
upozorňuje aj na fakt, že je nepochybné, že podal žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu,
a teda proti rozhodnutiu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Nie je
možné, aby vlastnosť spôsobilosti mohlo správne rozhodnutie stratiť v priebehu konania.
3.1 Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných
konaniach je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť
naplnenie svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny
poriadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je
rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky
na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito
orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cíti
byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli zastavené
bez toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli
svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu.
3.2 Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania,
postavenie, ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa jeho slov
abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a súčasne je v priamom rozpore
s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“), Veľkej komory C-240/09
z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto Aarhuského dohovoru tak,
aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie
VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by
mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti životného prostredia.
3.3 Postup najvyššieho súdu ako poslednej inštancie podľa sťažovateľa v skutočnosti
znamená, že sťažovateľ bol nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach
o žalobách zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí
v oblasti ochrany prírody.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a Aarhuského dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, zrušil
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať
v namietanom porušovaní označených práv. Napokon sa domáha náhrady trov konania.
5. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu
19. augusta 2015, v ktorom navrhuje prerušiť konanie pred ústavným súdom až do
právoplatného rozhodnutia ESD o prejudiciálnej otázke položenej najvyšším súdom.
Konanie o prejudiciálnej otázke je pred ESD vedené pod č. C-243/15.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
8. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu
ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
8.3 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.
v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový
stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená
povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú
jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov
konania pred svojvôľou súdu.
8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod
2).
8.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
8.8 Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie
správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je
vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd
zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.
Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,
v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne
preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého
zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal
niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).
9. Ústavný súd nahliadal pri predbežnom prerokovávaní na sťažnosť a jej prieskum
primárne optikou, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa § 25
9.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci už
zaujali názor aj iné senáty ústavného súdu, ktoré sťažnosti sťažovateľa odmietli pre zjavnú
neopodstatnenosť (porov. I. ÚS 783/2014, I. ÚS 217/2015, II. ÚS 758/2015,
III. ÚS 50/2016). Keďže ústavný súd nedospel po predbežnom prerokovaní k odchylnému
právnemu názoru, vychádzal v prerokovávanej veci o. i. aj z citovaných rozhodnutí
ústavného súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).
9.2 Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu s postupom, ktorý
mu predchádzal, ústavný súd konštatuje, že rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu
a napadnutý rozsudok vychádza zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9
písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch neplatnosti
povolenia na usmrtenie chráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“, ktorým sa
zjednotila odlišná rozhodovacia činnosť senátu „1Sžp“ a „10Sžp“ najvyššieho súdu,
konkrétne v právoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu
v konaniach sp. zn. 10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.
9.3 Správne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť
povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého
spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol
predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.
Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to
v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.
Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody
povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že
rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo
vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť
v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku
uplynutia času, na ktoré bolo vydané.
Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie
výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto
zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto
zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade
s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto
jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,
zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už
nimi nemôžu byť priamo dotknuté.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008,
sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba
zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov
zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych
prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód
právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna
z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu
právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo
vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že
súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov
správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických
alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda
skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné
(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu
nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky
k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu
určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi
vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia
doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie
na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom
súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
o zastavení konania o rozklade zamietnuť.
Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania
o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu
konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,
formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu
k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech
a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok
porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie
vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.
Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť
konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané
podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. Za takýchto
okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného
rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok
odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť
výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím
zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b)
zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím
času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého,
odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade
so zákonom.
Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného
živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto
výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane
prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania
nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania
je právna podmienka , ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej
platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého
stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej
výnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou
tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu
podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by
orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť,
zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade
by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho
prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného
stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo
k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.
Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade
bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné
rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho
konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»
9.4 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho
kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku alebo v zjednocujúcom stanovisku
správneho kolégia. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho
závery mohli zakladať dôvod na ingerenciu ústavného súdu do napadnutého rozsudku
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že
by posudzovaný napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo zjavne
nelogický, či urobený v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.
10. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho
označených ústavných práv, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
11. K návrhu sťažovateľa na prerušenie konania o jeho sťažnosti ústavný súd uvádza,
že prejudiciálna otázka položená najvyšším súdom a konanie o nej vedené pred ESD pod
č. C-243/15 sa netýka otázky zastavenia konania pred vnútroštátnym súdom v prípade, že
predmet konania pred týmto vnútroštátnym súdom v zmysle vnútroštátnej legislatívy
odpadol. Prejudiciálna otázka položená najvyšším súdom smeruje k vyriešeniu pochybnosti,
či je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces v zmysle
európskej legislatívy spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý
zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia
účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako to je vo veci samej, a odkáže ho na
podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom konaní. Inak povedané,
prejudiciálna otázka sa týka možnosti opomenutého účastníka správneho konania domôcť sa
ochrany jeho práv pred všeobecným súdom. Pre úplnosť ústavný súd uvádza plné znenie
prejudiciálnej otázky položenej najvyšším súdom: „Je možné právo na účinný prostriedok
nápravy a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv
Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného
prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady
č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov
a rastlín, t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu,
ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod
európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa
v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
spisová značka C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková
organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo
naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore
o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie
súhlasu, ako je tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého
účastníka v uvedenom správnom konaní?“
11.1 Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu na prerušenie konania
o sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom do právoplatného rozhodnutia ESD
o citovanej prejudiciálnej otázke, keďže tento návrh je v zmysle uvedených konklúzií zjavne
neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016