Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 684/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho

zoskupenia VLK, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1

a a 2 , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. augusta

2015 doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 19. augusta 2015, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 14. februára 2012 bola na Krajský úrad

životného prostredia v Prešove, odbor ochrany prírody a krajiny (ďalej len „KÚŽP

v Prešove“) doručená žiadosť , splnomocneného zástupcu vlastníkov

podielov na spoločnej nehnuteľnosti združených v Pozemkovom spoločenstve Urbár Štrba

(ďalej len „žiadateľ“), o povolenie výnimiek zo zákazov podľa § 16 ods. 1 písm. b) a f)

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len

33

„ZOPK“) na účely spracovať náhodnú ťažbu v JPRL 351 A01 (600 m), 351B11 (250 m),

33

351C10 (250 m) a v JPRL 360A11 (400 m) v NPR Furkotská dolina a NPR Mlynická

dolina v k. ú. Štrba na území Tatranského národného parku.

2.1 Sťažovateľ oznámil svoju účasť v konaní listom na KÚŽP v Prešove

z 20. februára 2012. KÚŽP v Prešove oboznámil sťažovateľa ako účastníka konania

s podkladmi na vydanie rozhodnutia z 27. marca 2012. Sťažovateľ listom z 13. apríla 2012

vyjadril nesúhlas s udelením výnimky. KÚŽP v Prešove rozhodol o žiadosti žiadateľa

rozhodnutím sp. zn. 2012/527-4188/KM-R z 25. februára 2012 tak, že o. i. povolil výnimku

zo zákazu podľa § 16 ods. 1 písm. a), b) a f) ZOPK.

2.2 Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie z 12. júna 2012, o ktorom

rozhodlo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

rozhodnutím sp. zn. z 1. októbra 2012 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietlo

a rozhodnutie KÚŽP v Prešove sp. zn. 2012/527-4188/KM-R z 25. februára 2012 potvrdilo.

2.3 Sťažovateľ podal 4. decembra 2012 žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ministerstva.

Krajský súd rozsudkom č. k. -121 z 8. novembra 2013 žalobu zamietol

a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

2.4 Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 20. decembra 2013 odvolanie.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu zmenil tak, že konanie

zastavil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na uvedené zákonné ustanovenia ako

aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013,

z 24.06.2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel

chráneného živočícha - medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola

výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola

obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba

dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.

V danej veci bol napadnutým rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia

v Prešove, odboru ochrany prírody a krajiny č. s. 2012/527-4188/KM-R zo dňa 25.05.2012

o povolená výnimka zo zákazu ustanoveného podľa

Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“) zasiahnuť do lesného porastu

a poškodiť vegetačný a pôdny kryt v piatom stupni územnej ochrany v NPR Furkotská

dolina a NPR Mlynská dolina na území TANAPu a JPRL, resp. v ich častiach a podľa § 16

ods. 1 písm. f/ ZOPK rušiť pokoj a ticho v piatom stupni ochrany v NPR Furkotská dolina

a NPR Mlynská dolina na území TANAPu a JPRL, pričom povolené výnimky zo zákonov

boli platné do 31.12.2012. Čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky teda uplynul

už v čase rozhodovania krajského súdu.

Z dôvodu, vyjadreného jednoznačne v uvedenom stanovisku Správneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil

a konanie zastavil.»

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie

o zastavení konania odkazom na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu

č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky uplynutím

času má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom

rozhodnutia, už neexistuje. Sťažovateľ namieta najmä, že napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu bol vydaný v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko. Sťažovateľ

upozorňuje aj na fakt, že je nepochybné, že podal žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu,

a teda proti rozhodnutiu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Nie je

možné, aby vlastnosť spôsobilosti mohlo správne rozhodnutie stratiť v priebehu konania.

3.1 Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných

konaniach je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť

naplnenie svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny

poriadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je

rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky

na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito

orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cíti

byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli zastavené

bez toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli

svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho

orgánu.

3.2 Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania,

postavenie, ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa jeho slov

abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a súčasne je v priamom rozpore

s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“), Veľkej komory C-240/09

z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto Aarhuského dohovoru tak,

aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie

VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by

mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti životného prostredia.

3.3 Postup najvyššieho súdu ako poslednej inštancie podľa sťažovateľa v skutočnosti

znamená, že sťažovateľ bol nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach

o žalobách zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí

v oblasti ochrany prírody.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených práv podľa , dohovoru a Aarhuského dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať

v namietanom porušovaní označených práv. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

5. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu

19. augusta 2015, v ktorom navrhuje prerušiť konanie pred ústavným súdom až do

právoplatného rozhodnutia ESD o prejudiciálnej otázke položenej najvyšším súdom.

Konanie o prejudiciálnej otázke je pred ESD vedené pod č. C-243/15.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

8. Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až ().

8.3 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť ().

8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ).

8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.

v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový

stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená

povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , sú

jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov

konania pred svojvôľou súdu.

8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod

2).

8.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

8.8 Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov v zmysle poslednej vety je zisťovať, či rozhodnutie

správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je

vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd

zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

Základnému právu uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu,

v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého

zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal

niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa

(, , , ).

9. Ústavný súd nahliadal pri predbežnom prerokovávaní na sťažnosť a jej prieskum

primárne optikou, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa § 25

.

9.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci už

zaujali názor aj iné senáty ústavného súdu, ktoré sťažnosti sťažovateľa odmietli pre zjavnú

neopodstatnenosť (porov. , , ,

). Keďže ústavný súd nedospel po predbežnom prerokovaní k odchylnému

právnemu názoru, vychádzal v prerokovávanej veci o. i. aj z citovaných rozhodnutí

ústavného súdu (a contrario ).

9.2 Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu s postupom, ktorý

mu predchádzal, ústavný súd konštatuje, že rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu

a napadnutý rozsudok vychádza zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9

písm. a) a o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch neplatnosti

povolenia na usmrtenie chráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“, ktorým sa

zjednotila odlišná rozhodovacia činnosť senátu „1Sžp“ a „10Sžp“ najvyššieho súdu,

konkrétne v právoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu

v konaniach sp. zn. a sp. zn. .

9.3 Správne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť

povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého

spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol

predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.

Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to

v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.

Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody

povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že

rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť

v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku

uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie

výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto

zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto

zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade

s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto

jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,

zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už

nimi nemôžu byť priamo dotknuté.

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008,

sp. zn. o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba

zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov

zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych

prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód

právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna

z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo

vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že

súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy

je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov

správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických

alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda

skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné

(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu

nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky

k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu

určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi

vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia

doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie

na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom

súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania

o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu

konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,

formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu

k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech

a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok

porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie

vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť

konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané

podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. Za takýchto

okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného

rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok

odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť

výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím

zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b)

zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím

času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého,

odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade

so zákonom.

Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného

živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto

výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane

prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania

nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania

je právna podmienka , ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej

platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého

stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej

výnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou

tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu

podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by

orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť,

zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade

by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho

prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného

stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo

k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.

Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade

bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné

rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho

konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

9.4 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho

kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku alebo v zjednocujúcom stanovisku

správneho kolégia. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho

závery mohli zakladať dôvod na ingerenciu ústavného súdu do napadnutého rozsudku

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že

by posudzovaný napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo zjavne

nelogický, či urobený v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

10. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho

označených ústavných práv, a preto podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

11. K návrhu sťažovateľa na prerušenie konania o jeho sťažnosti ústavný súd uvádza,

že prejudiciálna otázka položená najvyšším súdom a konanie o nej vedené pred ESD pod

č. C-243/15 sa netýka otázky zastavenia konania pred vnútroštátnym súdom v prípade, že

predmet konania pred týmto vnútroštátnym súdom v zmysle vnútroštátnej legislatívy

odpadol. Prejudiciálna otázka položená najvyšším súdom smeruje k vyriešeniu pochybnosti,

či je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces v zmysle

európskej legislatívy spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý

zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia

účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako to je vo veci samej, a odkáže ho na

podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom konaní. Inak povedané,

prejudiciálna otázka sa týka možnosti opomenutého účastníka správneho konania domôcť sa

ochrany jeho práv pred všeobecným súdom. Pre úplnosť ústavný súd uvádza plné znenie

prejudiciálnej otázky položenej najvyšším súdom: „Je možné právo na účinný prostriedok

nápravy a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv

Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného

prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady

č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov

a rastlín, t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu,

ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod

európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa

v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

spisová značka C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková

organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo

naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore

o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie

súhlasu, ako je tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého

účastníka v uvedenom správnom konaní?“

11.1 Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu na prerušenie konania

o sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom do právoplatného rozhodnutia ESD

o citovanej prejudiciálnej otázke, keďže tento návrh je v zmysle uvedených konklúzií zjavne

neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016