Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 464/2016
PDF · 383.55 KB
No categories available
II. ÚS 464/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, Tulčík 27, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 16238/2014, sp. zn.
Rvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015 a sp. zn.
Rvp 13706/2015 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 22/2014 a jeho rozsudkom z 24. júla 2014
(Rvp 16238/2014), v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 12/2014 a jeho rozsudkom
z 24. júla 2014 (Rvp 16239/2014), v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 43/2014 a jeho
rozsudkom z 11. júna 2015 (Rvp 13585/2015), v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 43/2014
a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (Rvp 13586/2015) a v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Sžp 15/2013 a jeho uznesením z 3. júna 2015 (Rvp 13706/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK vedené pod sp. zn.
Rvp 16238/2014, sp. zn. Rvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015
a sp. zn. Rvp 13706/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 16238/2014.
2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 1. decembra
2014, 5. októbra 2015 a 6. októbra 2015 faxom a 4. decembra 2014, 6. októbra 2015
a 7. októbra 2015 osobne doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len
„Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 22/2014 a jeho rozsudkom z 24. júla
2014, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 12/2014 a jeho rozsudkom z 24. júla 2014, v
konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 43/2014 a jeho rozsudkom z 11. júna 2015, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 43/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté
rozsudky“) a v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžp 15/2013 a jeho uznesením z 3. júna 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) (spolu ďalej aj „napadnuté konania“, resp. „napadnuté
rozhodnutia“).
Z obsahu sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach,
o ktorých na prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky − odbor ochrany prírody prípadne odbor výkonu štátnej správy (ďalej len
„ministerstvo“), domáhal podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) v znení neskorších predpisov postavenia účastníka konania, pretože
v predmetných konaniach boli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy
podľa Aarhuského dohovoru. Predmetom správnych konaní začatých na podnet
(ďalej len
„žiadatelia“) bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia § 35 zákona č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených
živočíchov − medveďa hnedého. V rámci konaní vo veci samej ministerstvo ako
prvostupňový správny orgán konalo so sťažovateľom ako s účastníkom konania a doručilo
mu rozhodnutia, ktorými bola povolená výnimka zo zákazu usmrtiť – odstreliť – jedného
jedinca medveďa hnedého v príslušnom poľovnom revíri.
Proti rozhodnutiam ministerstva podal sťažovateľ rozklady, o ktorých rozhodol
minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutiami,
ktorými zastavil konania o rozkladoch sťažovateľa z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie,
t. j. z dôvodu, že rozhodnutia ministerstva o povoleniach na usmrtenie chráneného živočícha
– medveďa hnedého – podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratili platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané (vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 16238/2014,
sp. zn. Rvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015, pozn.).
Proti rozhodnutiam ministra podal sťažovateľ žaloby Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“), ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí
a zároveň ich zrušenia. Krajský súd o týchto žalobách rozhodol tak, že ich zamietol.
Proti rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolania, o ktorých rozhodol
najvyšší súd napadnutými rozsudkami tak, že rozsudky krajského súdu potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 13706/2015 minister rozhodol o rozklade tak, že ho
zamietol a rozhodnutie ministerstva potvrdil.
Proti rozhodnutiu ministra podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu, ktorou
sa domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. O žalobe rozhodol krajský súd
rozsudkom tak, že ju zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolacom konaní
rozhodol najvyšší súd tak, že napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu zrušil
a konanie zastavil. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na stanovisko správneho
kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. 6. 2014, «podľa ktorého „neplatnosť
povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočích uplynutím času, na ktorý bola
výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola
obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí)
zastaviť konanie o výnimke a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.“».
Zo skutočností uvedených v sťažnostiach je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutých
rozsudkoch akceptoval právny názor ministra, ktorý zastavil konanie o rozklade sťažovateľa
z dôvodu, že platnosť výnimky zanikla plynutím času, čím odpadol dôvod na konanie.
V napadnutom uznesení najvyšší súd sám zastavil odvolacie konanie, vychádzajúc
v zásade z toho istého právneho názoru, že zánikom výnimky odpadol dôvod konania.
Z uvedených skutočností vyplýva, že právna podstata napadnutých rozsudkov najvyššieho
súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a konaní, ktoré predchádzali ich vydaniu,
je v zásade totožná.
Sťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu
poukazuje na to, že konanie o udelenie výnimky je „konaním, ktoré začína na žiadosť
žiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým
sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je
známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by
žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť. Pre sťažovateľa je nie len
neakceptovateľným, ale aj absolútne nezrozumiteľný, podľa ktorého odpadnutím dôvodu na
konanie je skutočnosť, že uplynula lehota uvedená v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré
obmedzilo časovú platnosť povolenej výnimky...“.
Sťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu
argumentuje tiež tým, že rozhodnutia ministerstva o povolení výnimky v dôsledku
4
podaného rozkladu neboli právoplatné ani vykonateľné, pričom poukazuje na § 52 ods. 2,
§ 55 ods. 1 a § 61 ods. 3 Správneho poriadku.
Následne sťažovateľ spochybňuje právny záver ministra o odpadnutí dôvodu konaní,
ktorý viedol k zastaveniu konaní o rozkladoch, ktorý akceptovali aj konajúce súdy – krajský
súd aj najvyšší súd. Podľa sťažovateľa takýto právny názor „ho zbavuje možnosti účinne
konať pred správnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže
rozhodnutia o udelení výnimiek a súhlasov podľa ZOPK sú rozhodnutiami, ktorých časová
platnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená a nie je možné dosiahnuť taký stav, aby
k preskúmaniu rozhodnutia súdom došlo pred uplynutím platnosti uvedenej výnimky.
Za uvedeného stavu je potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho a efektívneho
využitia práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru menej než imaginárna.“.
Podľa sťažovateľa podmienka časovej platnosti výnimky sa nemôže uplatniť
aj z dôvodu, že proti rozhodnutiam ministerstva podal rozklad, preto tieto rozhodnutia
neboli právoplatné a ani vykonateľné.
Sťažovateľ v sťažnosti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
poukazuje na to, že „obsah uvedeného stanoviska najvyššieho súdu nepovažuje
za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva sťažovateľa na účinnú účasť
v konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia, napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko.
Je nepochybné, že sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu
správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.
Túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať
sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“.
V sťažnosti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ
poukazuje na § 248, § 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), pričom uvádza, že „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na
to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom“.
Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodovanie najvyššieho súdu v iných konaniach
s tým, že najvyšší súd zastavil tieto konania bez ohľadu na to, či sťažovateľ podal návrh
na odklad vykonateľnosti rozhodnutí o povolení výnimiek, resp. rozhodnutí ministra
o rozkladoch sťažovateľa.
V týchto súvislostiach sťažovateľ v sťažnostiach poukazuje na právny názor
najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, ktorý skúmal právny
záujem sťažovateľa na pokračovanie v konaní. Rovnako tak sťažovateľ poukazuje na právne
závery najvyššieho súdu v rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013
a sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014, ktoré svedčia o „neprijateľnosti tohto názoru“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných konaniach
je podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho
poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok Slovenskej
republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov
prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky na úseku ochrany
prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito orgánmi.
Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cíti byť
ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadostiach žiadateľov boli zastavené bez
toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli
svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu (ministerstva, pozn.).
Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania, postavenie
ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, „abstraktnými a imaginárnymi bez
možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu“ a súčasne je „v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora
Európskej únie, Veľkej komory C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu
6
výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia,
akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté
v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti
životného prostredia.“.
Postup najvyššieho súdu ako poslednej inštancie podľa sťažovateľa v skutočnosti
znamená, že sťažovateľ bol nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach
o žalobách sťažovateľa zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti
rozhodnutí v oblasti ochrany prírody. Akceptovanie právneho názoru, ktorý je uvedený
aj v napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, prípadne v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu, nevedie podľa sťažovateľa k naplneniu zmyslu jeho účasti a účasti iných
organizácií v konaniach podľa zákona o ochrane prírody, keďže tým „zmyslom je podľa
sťažovateľa možnosť domôcť sa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia
o otázke, ktorá je predmetom konania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti
sťažovateľa v konaní, teda zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či
súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky,
môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na
rozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú
bola výnimka udelená.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a Aarhuského dohovoru napadnutými
rozsudkami najvyššieho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň
žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať v namietanom
porušovaní označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha úhrady trov konania.
V sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015
a sp. zn. Rvp 13706/2015 sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd prerušil konanie
„až do skončenia konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie v konaní
vedenom pod sp. zn. C-243/15“. Tento návrh sťažovateľ odôvodňuje takto:
«... Aarhuský dohovor je súčasťou komunitárneho práva... rozhodovanie
o sťažnostiach sťažovateľa je založené na výklade práva Európskej únie. V tejto súvislosti
sťažovateľ dáva do pozornosti ústavnému súdu, že v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Sžp/4/2013, v ktorom sa rieši druhovo rovnaká otázka
teda, či je možné meritórne nepreskúmať na základe žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia
VLK, rozhodnutie orgánov ochrany prírody na základe uplynutia času. Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Sžp/4/2013 zo dňa 14. 4. 2015 prerušil konanie
a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie prejudiciálnu otázku na rozhodnutie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie,
v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia
vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS
z 21. 5. 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín,
t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže
pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku
ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle
č. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese
a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených
prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C - 240/09
zo dňa 8. 3. 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu
životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom
vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia
o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu
vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom
správnom konaní?“ ...
Je nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej
únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie, ktorá úzko
súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť
mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na
8
prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa
mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo
výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.»
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným § 31a ods. 1 uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 16238/2014, sp. zn. Rvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015
a sp. zn. Rvp 13706/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru napadnutými rozsudkami a uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
10
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.
ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
12
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie
správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania,
je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade,
ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.
Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,
v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne
preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého
zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal
niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o veciach
sťažovateľa aj najvyšší súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci
už zaujali právny názor aj iné senáty ústavného súdu, ktoré sťažnosti sťažovateľa odmietli
pre zjavnú neopodstatnenosť (porov. I. ÚS 783/2014, I. ÚS 217/2015, II. ÚS 758/2015,
III. ÚS 50/2016). Keďže ústavný súd nedospel po predbežnom prerokovaní k odchylnému
právnemu názoru, vychádzal v prerokovávanej veci aj z citovaných rozhodnutí ústavného
súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).
Po oboznámení sa s napadnutými rozsudkami a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu ústavný súd konštatuje, že tieto rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajú
zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013
z 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b)
zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie
chráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“, ktorým sa zjednotila odlišná
rozhodovacia činnosť senátu „1Sžp“ a „10Sžp“ najvyššieho súdu, konkrétne v
právoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn.
10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.
Správne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť povolenej
výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého spôsobená
uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet
konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny
orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu
správneho konania.
Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody
povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že
rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo
vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť
v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku
uplynutia času, na ktoré bolo vydané.
Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie
výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto
zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto
zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade
s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto
jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,
zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani
14
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už
nimi nemôžu byť priamo dotknuté.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn.
III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť
účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej
aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho
výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných
zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť
štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo
vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že
súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov
správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických
alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda
skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné
(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu
nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky
k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu
určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi
vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia
doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na
svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom
súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
o zastavení konania o rozklade zamietnuť.
Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania
o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu
konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,
formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu
k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za
takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok
porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie
vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.
Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť
konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa
tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. Za takýchto okolností
„odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného
rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok
odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť
výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím
zvieraťa (medveďa hnedého).
Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane
prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo
uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na
konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.
Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného
živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto
výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane
prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania
nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania
16
je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej
platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého
stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej
výnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou
tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu
podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by
orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť,
zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade
by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho
prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného
stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo
k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.
Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez
toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné
rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho
konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho kolégia
najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutých rozsudkov a napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, dospel k záveru,
že argumentácia sťažovateľa v sťažnostiach nespochybňuje ústavnú udržateľnosť právnych
záverov najvyššieho súdu. Tieto právne závery nie sú arbitrárne, napadnuté rozsudky
a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené,
preto sú ústavne akceptovateľné.
Po preskúmaní napadnutých rozsudkov a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal
zo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie
v právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou
judikatúrou, ktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia sp. zn. 4 Sž 98-102/02
zo 17. decembra 2002, v ktorom sa uvádza: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa
zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či
výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá
prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany
správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno
dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že
správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré
nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ
porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému
zopakovaniu správneho konania.“
Účastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu
súdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,
ale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšie
postavenie.
Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami napadnuté rozsudky, prípadne
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie sú spôsobilé porušiť právo sťažovateľa účinne sa
zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa
hnedého podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ si síce prostredníctvom sťažností právo zúčastniť
sa týchto konaní chráni, avšak neuvádza, akým spôsobom by ho chcel v konkrétnych
okolnostiach posudzovaných vecí realizovať. Ak by aj súdy v správnom súdnictve
sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili, a veci vrátili
ministerstvu na ďalšie konania, ministerstvo by nemalo inú možnosť, len svoje konania
zastaviť, pretože ich predmet – výnimky – zanikol uplynutím času, na ktorý boli povolené,
pričom nejde o konania, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je
možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na
18
základe platne udelenej výnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa
hnedého).
Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 758/2015), že správne súdnictvo je primárne
prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej
najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť
verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme
právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek
zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu
dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom
súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej
správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej
sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej
správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči
ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutia
najvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na už uvedené
zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna
2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdu
podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnou
podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlo
k rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátov toho
istého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniu
právnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého
súčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,
Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza
aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,
aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd konštatuje, že vo sfére, ktorá viedla sťažovateľa k iniciácii viacerých
konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd postupoval v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako aj
judikatúry ESĽP, keď prijal zjednocovacie stanovisko. Právny význam zjednocovacieho
stanoviska z 24. júna 2014 spočíva v tom, že odo dňa jeho vydania sú ním senáty správneho
kolégia najvyššieho súdu v záujme zabezpečenia právnej istoty viazané, t. j. pri nezmenenej
právnej úprave sú povinné toto stanovisko rešpektovať a z neho pri posudzovaní
tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadov vychádzať, a to bez ohľadu
na svoje predchádzajúce rozhodnutia. K takým rozhodnutiam patria aj tie, na ktoré
sťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne poukazuje (rozhodnutie vo veci sp. zn.
1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a rozhodnutie vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013
z 13. mája 2014).
Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, toto nemalo
za následok nevyhovenie sťažovateľovej žalobe, teda nešlo o rozhodnutie, ktoré by mu
privodilo negatívny výsledok z vecného hľadiska. Najvyšší súd napadnutým uznesením
o sťažovateľovej správnej žalobe konanie zastavil, čím mu privodil negatívny výsledok
procesného charakteru, ale bez meritórneho vysporiadania sa so žalobnými dôvodmi.
Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva na súdnu ochranu a vo sfére
20
správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy,
pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúť až rozmery odmietnutia
spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).
V tejto súvislosti však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť svoje postavenie
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného
súdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46
ods. 2 ústavy v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve
zabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach
či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnosti
posudzovaných vecí neumožňovali správnym súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože
v čase ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula
totiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené
práva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil
odvrátiť. Napadnuté rozsudky a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazujú znaky
svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), pričom
v tejto situácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu
vyslovených v napadnutých rozsudkoch a napadnutom uznesení.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky,
na ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnených.
Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu,
v ktorej sa opakovane uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Navyše, ústavný
súd poukazuje aj na skutočnosť, že z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971
vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A č. 13) možno vyvodiť limitovaný priestor na
uplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske
práva a záväzky“ a „trestné obvinenie“). Ústavný súd nepovažuje za potrebné vo veciach
sťažovateľa k tejto otázke zaujať meritórny postoj, keďže bez ohľadu na odpoveď by
k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohol dospieť.
Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné podľa názoru
ústavného súdu formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže jeho aplikácia je viazaná na splnenie podmienok
vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tieto sú v podmienkach Slovenskej republiky
v správnom súdnictve predurčené jeho (už spomínaným) primárnym účelovým zameraním
na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak príslušný súd v správnom súdnictve
nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na
subjektívne postavenie sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval
vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Z toho vyplýva, že v sťažovateľom namietaných prípadoch k porušeniu čl. 9 ods. 3
Aarhuskeho dohovoru nemohlo dôjsť.
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení
základného práva sťažovateľa na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy
22
napadnutými rozsudkami a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016