Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 464/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti

Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, Tulčík 27, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a 2 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. júla 2014

(), v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. júla 2014 (), v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. júna 2015 (), v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 () a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. júna 2015 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. .

2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 1. decembra

2014, 5. októbra 2015 a 6. októbra 2015 faxom a 4. decembra 2014, 6. októbra 2015

a 7. októbra 2015 osobne doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len

„Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. júla

2014, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. júla 2014, v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2015, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté

rozsudky“) a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. júna 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) (spolu ďalej aj „napadnuté konania“, resp. „napadnuté

rozhodnutia“).

Z obsahu sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach,

o ktorých na prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky − odbor ochrany prírody prípadne odbor výkonu štátnej správy (ďalej len

„ministerstvo“), domáhal podľa o správnom konaní (Správny

poriadok) v znení neskorších predpisov postavenia účastníka konania, pretože

v predmetných konaniach boli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy

podľa Aarhuského dohovoru. Predmetom správnych konaní začatých na podnet

(ďalej len

„žiadatelia“) bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených

živočíchov − medveďa hnedého. V rámci konaní vo veci samej ministerstvo ako

prvostupňový správny orgán konalo so sťažovateľom ako s účastníkom konania a doručilo

mu rozhodnutia, ktorými bola povolená výnimka zo zákazu usmrtiť – odstreliť – jedného

jedinca medveďa hnedého v príslušnom poľovnom revíri.

Proti rozhodnutiam ministerstva podal sťažovateľ rozklady, o ktorých rozhodol

minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutiami,

ktorými zastavil konania o rozkladoch sťažovateľa z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie,

t. j. z dôvodu, že rozhodnutia ministerstva o povoleniach na usmrtenie chráneného živočícha

– medveďa hnedého – podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratili platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané (vo veciach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , pozn.).

Proti rozhodnutiam ministra podal sťažovateľ žaloby Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“), ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí

a zároveň ich zrušenia. Krajský súd o týchto žalobách rozhodol tak, že ich zamietol.

Proti rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolania, o ktorých rozhodol

najvyšší súd napadnutými rozsudkami tak, že rozsudky krajského súdu potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. minister rozhodol o rozklade tak, že ho

zamietol a rozhodnutie ministerstva potvrdil.

Proti rozhodnutiu ministra podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu, ktorou

sa domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. O žalobe rozhodol krajský súd

rozsudkom tak, že ju zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolacom konaní

rozhodol najvyšší súd tak, že napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu zrušil

a konanie zastavil. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na stanovisko správneho

kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. 6. 2014, «podľa ktorého „neplatnosť

povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočích uplynutím času, na ktorý bola

výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola

obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí)

zastaviť konanie o výnimke a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.“».

Zo skutočností uvedených v sťažnostiach je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutých

rozsudkoch akceptoval právny názor ministra, ktorý zastavil konanie o rozklade sťažovateľa

z dôvodu, že platnosť výnimky zanikla plynutím času, čím odpadol dôvod na konanie.

V napadnutom uznesení najvyšší súd sám zastavil odvolacie konanie, vychádzajúc

v zásade z toho istého právneho názoru, že zánikom výnimky odpadol dôvod konania.

Z uvedených skutočností vyplýva, že právna podstata napadnutých rozsudkov najvyššieho

súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a konaní, ktoré predchádzali ich vydaniu,

je v zásade totožná.

Sťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu

poukazuje na to, že konanie o udelenie výnimky je „konaním, ktoré začína na žiadosť

žiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým

sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je

známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by

žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť. Pre sťažovateľa je nie len

neakceptovateľným, ale aj absolútne nezrozumiteľný, podľa ktorého odpadnutím dôvodu na

konanie je skutočnosť, že uplynula lehota uvedená v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré

obmedzilo časovú platnosť povolenej výnimky...“.

Sťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu

argumentuje tiež tým, že rozhodnutia ministerstva o povolení výnimky v dôsledku

4

podaného rozkladu neboli právoplatné ani vykonateľné, pričom poukazuje na § 52 ods. 2,

§ 55 ods. 1 a § 61 ods. 3 Správneho poriadku.

Následne sťažovateľ spochybňuje právny záver ministra o odpadnutí dôvodu konaní,

ktorý viedol k zastaveniu konaní o rozkladoch, ktorý akceptovali aj konajúce súdy – krajský

súd aj najvyšší súd. Podľa sťažovateľa takýto právny názor „ho zbavuje možnosti účinne

konať pred správnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže

rozhodnutia o udelení výnimiek a súhlasov podľa ZOPK sú rozhodnutiami, ktorých časová

platnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená a nie je možné dosiahnuť taký stav, aby

k preskúmaniu rozhodnutia súdom došlo pred uplynutím platnosti uvedenej výnimky.

Za uvedeného stavu je potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho a efektívneho

využitia práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru menej než imaginárna.“.

Podľa sťažovateľa podmienka časovej platnosti výnimky sa nemôže uplatniť

aj z dôvodu, že proti rozhodnutiam ministerstva podal rozklad, preto tieto rozhodnutia

neboli právoplatné a ani vykonateľné.

Sťažovateľ v sťažnosti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

poukazuje na to, že „obsah uvedeného stanoviska najvyššieho súdu nepovažuje

za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva sťažovateľa na účinnú účasť

v konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia, napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko.

Je nepochybné, že sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu

správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

Túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať

sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“.

V sťažnosti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ

poukazuje na , a (ďalej aj

„OSP“), pričom uvádza, že „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na

to existoval zákonom v ust. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodovanie najvyššieho súdu v iných konaniach

s tým, že najvyšší súd zastavil tieto konania bez ohľadu na to, či sťažovateľ podal návrh

na odklad vykonateľnosti rozhodnutí o povolení výnimiek, resp. rozhodnutí ministra

o rozkladoch sťažovateľa.

V týchto súvislostiach sťažovateľ v sťažnostiach poukazuje na právny názor

najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. zo 17. apríla 2012, ktorý skúmal právny

záujem sťažovateľa na pokračovanie v konaní. Rovnako tak sťažovateľ poukazuje na právne

závery najvyššieho súdu v rozhodnutiach sp. zn. z 24. septembra 2013

a sp. zn. z 13. mája 2014, ktoré svedčia o „neprijateľnosti tohto názoru“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných konaniach

je podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho

poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok Slovenskej

republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov

prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky na úseku ochrany

prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito orgánmi.

Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cíti byť

ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadostiach žiadateľov boli zastavené bez

toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli

svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho

orgánu (ministerstva, pozn.).

Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania, postavenie

ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, „abstraktnými a imaginárnymi bez

možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu“ a súčasne je „v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora

Európskej únie, Veľkej komory C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu

6

výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia,

akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté

v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti

životného prostredia.“.

Postup najvyššieho súdu ako poslednej inštancie podľa sťažovateľa v skutočnosti

znamená, že sťažovateľ bol nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach

o žalobách sťažovateľa zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti

rozhodnutí v oblasti ochrany prírody. Akceptovanie právneho názoru, ktorý je uvedený

aj v napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, prípadne v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu, nevedie podľa sťažovateľa k naplneniu zmyslu jeho účasti a účasti iných

organizácií v konaniach podľa zákona o ochrane prírody, keďže tým „zmyslom je podľa

sťažovateľa možnosť domôcť sa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia

o otázke, ktorá je predmetom konania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti

sťažovateľa v konaní, teda zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či

súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky,

môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na

rozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú

bola výnimka udelená.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených práv podľa , dohovoru a Aarhuského dohovoru napadnutými

rozsudkami najvyššieho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň

žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať v namietanom

porušovaní označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha úhrady trov konania.

V sťažnostiach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd prerušil konanie

„až do skončenia konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie v konaní

vedenom pod sp. zn. C-243/15“. Tento návrh sťažovateľ odôvodňuje takto:

«... Aarhuský dohovor je súčasťou komunitárneho práva... rozhodovanie

o sťažnostiach sťažovateľa je založené na výklade práva Európskej únie. V tejto súvislosti

sťažovateľ dáva do pozornosti ústavnému súdu, že v konaní vedenom na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. , v ktorom sa rieši druhovo rovnaká otázka

teda, či je možné meritórne nepreskúmať na základe žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia

VLK, rozhodnutie orgánov ochrany prírody na základe uplynutia času. Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 14. 4. 2015 prerušil konanie

a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie prejudiciálnu otázku na rozhodnutie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie,

v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia

vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS

z 21. 5. 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín,

t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže

pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku

ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle

č. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese

a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených

prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C - 240/09

zo dňa 8. 3. 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu

životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom

vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia

o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu

vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom

správnom konaní?“ ...

Je nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej

únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie, ktorá úzko

súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť

mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na

8

prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa

mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo

výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.»

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia .

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným § 31a ods. 1 uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 , práva podľa dohovoru a práva podľa

Aarhuského dohovoru napadnutými rozsudkami a uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

10

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

12

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov v zmysle poslednej vety je zisťovať, či rozhodnutie

správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania,

je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade,

ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

Základnému právu uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu,

v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého

zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal

niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa

(, , , ).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o veciach

sťažovateľa aj najvyšší súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci

už zaujali právny názor aj iné senáty ústavného súdu, ktoré sťažnosti sťažovateľa odmietli

pre zjavnú neopodstatnenosť (porov. , , ,

). Keďže ústavný súd nedospel po predbežnom prerokovaní k odchylnému

právnemu názoru, vychádzal v prerokovávanej veci aj z citovaných rozhodnutí ústavného

súdu (a contrario ).

Po oboznámení sa s napadnutými rozsudkami a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu ústavný súd konštatuje, že tieto rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajú

zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013

z 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b)

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie

chráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“, ktorým sa zjednotila odlišná

rozhodovacia činnosť senátu „1Sžp“ a „10Sžp“ najvyššieho súdu, konkrétne v

právoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn.

a sp. zn. .

Správne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť povolenej

výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého spôsobená

uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet

konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny

orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu

správneho konania.

Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody

povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že

rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť

v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku

uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie

výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto

zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto

zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade

s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto

jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,

zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani

14

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už

nimi nemôžu byť priamo dotknuté.

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn.

o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť

účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť

štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo

vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že

súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy

je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov

správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických

alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda

skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné

(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu

nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky

k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu

určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi

vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia

doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na

svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom

súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania

o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu

konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,

formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu

k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za

takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok

porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie

vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť

konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa

tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. Za takýchto okolností

„odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného

rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok

odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť

výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím

zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane

prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo

uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na

konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného

živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto

výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane

prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania

nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania

16

je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej

platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého

stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej

výnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou

tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu

podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by

orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť,

zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade

by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho

prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného

stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo

k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.

Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez

toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné

rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho

konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho kolégia

najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutých rozsudkov a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, dospel k záveru,

že argumentácia sťažovateľa v sťažnostiach nespochybňuje ústavnú udržateľnosť právnych

záverov najvyššieho súdu. Tieto právne závery nie sú arbitrárne, napadnuté rozsudky

a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené,

preto sú ústavne akceptovateľné.

Po preskúmaní napadnutých rozsudkov a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal

zo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie

v právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou

judikatúrou, ktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia sp. zn.

zo 17. decembra 2002, v ktorom sa uvádza: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa

zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či

výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie jasne zakladá

prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany

správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno

dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že

správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré

nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ

porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému

zopakovaniu správneho konania.“

Účastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu

súdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,

ale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšie

postavenie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami napadnuté rozsudky, prípadne

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie sú spôsobilé porušiť právo sťažovateľa účinne sa

zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa

hnedého podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ si síce prostredníctvom sťažností právo zúčastniť

sa týchto konaní chráni, avšak neuvádza, akým spôsobom by ho chcel v konkrétnych

okolnostiach posudzovaných vecí realizovať. Ak by aj súdy v správnom súdnictve

sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili, a veci vrátili

ministerstvu na ďalšie konania, ministerstvo by nemalo inú možnosť, len svoje konania

zastaviť, pretože ich predmet – výnimky – zanikol uplynutím času, na ktorý boli povolené,

pričom nejde o konania, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je

možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na

18

základe platne udelenej výnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa

hnedého).

Ústavný súd už uviedol (), že správne súdnictvo je primárne

prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej

najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť

verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme

právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek

zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu

dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom

súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej

správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej

sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej

správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči

ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutia

najvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na už uvedené

zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna

2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdu

podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnou

podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlo

k rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátov toho

istého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniu

právnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. ), ktorého

súčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).

Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna

judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza

aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,

aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že vo sfére, ktorá viedla sťažovateľa k iniciácii viacerých

konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd postupoval v súlade s požiadavkami

vyplývajúcimi zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu ( ), ako aj

judikatúry ESĽP, keď prijal zjednocovacie stanovisko. Právny význam zjednocovacieho

stanoviska z 24. júna 2014 spočíva v tom, že odo dňa jeho vydania sú ním senáty správneho

kolégia najvyššieho súdu v záujme zabezpečenia právnej istoty viazané, t. j. pri nezmenenej

právnej úprave sú povinné toto stanovisko rešpektovať a z neho pri posudzovaní

tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadov vychádzať, a to bez ohľadu

na svoje predchádzajúce rozhodnutia. K takým rozhodnutiam patria aj tie, na ktoré

sťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne poukazuje (rozhodnutie vo veci sp. zn.

z 24. septembra 2013 a rozhodnutie vo veci sp. zn.

z 13. mája 2014).

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, toto nemalo

za následok nevyhovenie sťažovateľovej žalobe, teda nešlo o rozhodnutie, ktoré by mu

privodilo negatívny výsledok z vecného hľadiska. Najvyšší súd napadnutým uznesením

o sťažovateľovej správnej žalobe konanie zastavil, čím mu privodil negatívny výsledok

procesného charakteru, ale bez meritórneho vysporiadania sa so žalobnými dôvodmi.

Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva na súdnu ochranu a vo sfére

20

správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným ,

pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúť až rozmery odmietnutia

spravodlivosti (napr. m. m. ).

V tejto súvislosti však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť svoje postavenie

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného

súdnictva ( ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46

ods. 2 v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve

zabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach

či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnosti

posudzovaných vecí neumožňovali správnym súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože

v čase ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula

totiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené

práva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil

odvrátiť. Napadnuté rozsudky a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazujú znaky

svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ), pričom

v tejto situácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu

vyslovených v napadnutých rozsudkoch a napadnutom uznesení.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky,

na ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnených.

Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu,

v ktorej sa opakovane uvádza, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (), a preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Navyše, ústavný

súd poukazuje aj na skutočnosť, že z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971

vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A č. 13) možno vyvodiť limitovaný priestor na

uplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske

práva a záväzky“ a „trestné obvinenie“). Ústavný súd nepovažuje za potrebné vo veciach

sťažovateľa k tejto otázke zaujať meritórny postoj, keďže bez ohľadu na odpoveď by

k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohol dospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k a 2 je potrebné podľa názoru

ústavného súdu formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže jeho aplikácia je viazaná na splnenie podmienok

vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tieto sú v podmienkach Slovenskej republiky

v správnom súdnictve predurčené jeho (už spomínaným) primárnym účelovým zameraním

na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak príslušný súd v správnom súdnictve

nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na

subjektívne postavenie sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval

vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z toho vyplýva, že v sťažovateľom namietaných prípadoch k porušeniu čl. 9 ods. 3

Aarhuskeho dohovoru nemohlo dôjsť.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľa na priaznivé životné prostredie podľa

22

napadnutými rozsudkami a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016